Diskusia o hlbších pravdách
Čo sa skrýva za nekultúrou vyjadrovania?
Naši predkovia boli bystrými pozorovateľmi. Nevyznačovali sa “učenosťou”, ani „vysokoškolským vzdelaním“, ale ich múdrosť pramenila z jednoduchej prirodzenosti, z dôverného spojenia so základnými silami prírody a vesmíru, z hlbšieho prežívania a pozorovania života samého! Svoje poznanie a životné skúsenosti vložili do mnohých rozprávok, povestí, prísloví a porekadiel. Spomeňme iba jedno z nich, úzko súvisiace s našou témou: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči!
Áno, ľudskou rečou vychádza na povrch vnútorná, skrytá podstata človeka! Reč a slovný prejav preto nemožno vnímať ako samostatne stojacu jednotku, ale ako vonkajší prejav niečoho, čo je skryté hlbšie pod povrchom. Niečoho, čo dalo prvotný podnet k sformovaniu do slovnej podoby. A tým niečím je ľudská myšlienka! Skrytý vnútorný, myšlienkový život každého jednotlivca! Preto ak chceme hovoriť o kultúre reči a vyjadrovania, nemožno jedným dychom nehovoriť o kultúre myslenia! Lebo tieto dve veci sú prepojené tým najužším spôsobom, pričom jedna nevyhnutne a logicky vyplýva z druhej. Z myslenia a myšlienok povstáva reč, ktorá zase úplne očividne odráža hĺbku, hodnotu a kvalitu nášho vnútorného, myšlienkového života, presne v zmysle na začiatku citovaného príslovia.
Ak chceme zlepšiť kultúru reči, ak chceme z nášho života odstrániť nevhodné, vulgárne a urážlivé slová je treba zamerať pozornosť na samotné jadro a vlastnú podstatu, v ktorej všetko tkvie a z ktorej všetko prejavené vzniká a síce, na naše myslenie! Lebo vo vedomom dôraze každého jednotlivca len na pozitívne a budujúce hodnoty, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia, na jeho celkové zameranie k tým najvyšším ideálom tkvie ozdravenie nie len slovného prejavu, ale v podstate takmer všetkého!
„V kvapke vody sa skrýva celý vesmír!“ hovorí opäť jedna stará ľudová múdrosť. Podobne i zdanlivo malicherný problém kultúry reči skrýva v sebe veci omnoho hlbšie, ako by sa snáď mohlo na prvý pohľad niekomu zdať! Veci s ďalekosiahlym reálnym dopadom na život okolo nás.
Žiaľ ľudia vo všeobecnosti nepovažujú problém všeobecnej nekultúry v reči za niečo príliš podstatného. Avšak dôsledkom celospoločenského ignorovania tejto zdanlivej maličkosti vznikajú situácie, ktoré sa nás, a to najmä tých citlivejších, dennodenne nepríjemne dotýkajú. Nevkusné slová a rozhovory, bezbrehý vulgarizmus a neúcta voči vysokým a ušľachtilým hodnotám, všetko toto nie sú iba nejaké prázdne slová. Je to zrkadlo našej vlastnej duše! Odraz reálneho stavu nášho vnútra! Odraz podceňovania a zanedbávania tak rozhodujúcej sily, akou je ľudský myšlienkový život.
Človek a vlastne celé ľudstvo sa totiž naivne domnieva, že sa vo svojom myslení môže beztrestne zahrávať s čímkoľvek. Vo svojom povrchnom prístupe k veciam však nechce pochopiť, že všetko, čo sa sformuje v tejto jemnej a neviditeľnej úrovni hľadá nakoniec cesty k prejaveniu sa navonok – k prejaveniu sa celkom reálnemu a úplne viditeľnému, či už slovom, alebo činom! Lebo nakoniec všetko to, čo človek vytvára a buduje je celé iba projekciou a zhmotneným prejavom našej mysle. A vlastne aj my samotní, ako osobnosť, sme iba tým, čo a akým spôsobom myslíme! Taká je tiež naša reč i chovanie!
V tejto jednoduchej zákonitosti je nám ukázaná cesta k zlepšeniu života okolo nás. K zlepšeniu a ozdraveniu a to nie len kultúry slovného prejavu! Zlaté pravidlo všeobecného obrodného procesu preto znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní!“
Iná dávna múdrosť zase hovorí: „Fortis imaginatio generat casum!“ Kto sa intenzívne zapodieva niečim vo svojej mysli, urobí z toho skutočnosť!
Cesta k všeobecnému pokroku je teda veľmi jednoducho dosiahnuteľná iba určitou mierou sebadisciplíny v myslení! Stačilo by po nej po nej len ísť! Ale žiaľ, to je pre nás asi to najťažšie! Túto cenu za pokrok, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť veľmi nízkou a zanedbateľnou nakoniec predsa len nie sme ochotní zaplatiť!
A navyše súčasný svet, ktorý je už na míle vzdialený od pôvodnej prostoty, jednoduchosti a čistoty cítenia a myslenia nie je v prehnanej dôvere vo svoju učenosť a rozsiahle rozumové poznanie vôbec ochotný pripustiť, že by snáď cesta k všeobecnému ozdraveniu života mohla byť až taká prostá!
Súčasný svet, vo svojom obmedzení sa iba na hmotné totiž nedôveruje ničomu, čo presahuje rámec jeho rozumového obmedzenia. Toto ľudstvo bude hľadať svoje vlastné „skutočné a reálne“ príčiny súčasného neblahého stavu takmer vo všetkých oblastiach života, dôsledne sa pohybujúc iba na „vedeckej báze“, namiesto skutočnosti, aby každý jednotlivec sám za seba prijal plnú zodpovednosť za kvalitu vlastného myslenia! Zodpovednosť za každú jednotlivú myšlienku!
Lebo myšlienky predstavujú silu, ktorou možno ničiť a pustošiť, alebo budovať a pozdvihovať. Myslenie je rozhodujúce! Dôrazom na jeho čistotu je možné v osobnom i celospoločenskom merítku dosiahnuť vecí, o akých sa nám doteraz ani nesnívalo. Áno, v zachovávaní čistoty a ušľachtilosti myslenia je ukryté tajomstvo vzostupu ľudstva! To znamená, že je v ňom skrytá i stratená cesta k ozdraveniu reči a kultúry vyjadrovania vo všeobecnosti!
Všetky naozaj veľké a priam prevratné veci sú jednoduché a prosté! Vo svojej prapôvodnej prostote sú prístupné a pochopiteľné každému bez rozdielu! Bez rozdielu výšky spoločenského postavenia, bez rozdielu vzdelanostnej úrovne, bez rozdielu rasy, alebo náboženského presvedčenia. Cesta k ozdraveniu života, k ozdraveniu kultúry a slovného prejavu je teda až detsky jednoduchá, prostá a jasná ! Iba treba začať! A najlepšie každý sám od seba!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Ten nešťastný rozum
Raz mi jeden materialista položil otázku, že kde sa to vlastne nachádza ten Stvoriteľ, keď všetci veriaci svorne tvrdia, že predsa hore. Hovorí sa to však v Európe, ale vravia to i protinožci v Austrálii, pre ktorých je hore vlastne dole.
Z čisto fyzikálneho a rozumového hľadiska je otázka ťažko riešiteľná, avšak naše srdce a cit nám dávajú v určitom zmysle ihneď správnu a jasnú odpoveď. Prečo? Pretože nie sú obmedzené rozumovo – hmotným ponímaním priestoru a času!
Rozum je nevyhnutnou súčasťou osobnosti človeka a nemožno ho samozrejme zatracovať. Ak sa však práve rozum stane rozhodujúcou a určujúcou zložkou našej osobnosti, potom je to tragédia, pretože týmto spôsobom ohraničíme svoju chápavosť obmedzenosťou vlastného rozumu.
Prvoradým však musí byť pre nás len a len náš duch, prejavujúci sa citom. Duch, prejavujúci sa citovými impulzmi! Cit musí stáť na najvyššej priečke v hierarchii našej osobnosti a všetko mu má byť podriadené. Teda i rozum.
Že tomu tak v skutočnosti ale nie je nasvedčuje i stavba ľudského mozgu, ktorého rozumový receptor, čiže takzvaný veľký mozog je omnoho väčší, ako receptor citu, čiže malý mozog.
Dokonalým svedectvom zhubnej nadvlády rozumu nad citom sú v skutočnosti i celé dejiny ľudskej civilizácie, popretkávané utrpením, vraždami, vojnami a biedou miliónov ľudských bytostí. Ku všetkému tomuto utrpeniu by ale nikdy nemuselo dôjsť, keby sa ľudia nepodriadili chladnému a vypočítavému rozumu a zachovali si v sebe aspoň štipku toho, čo sa nazýva cit.
Nesmierne a mnohoraké utrpenie ľudí počas dlhej histórie našej civilizácie nemožno preto vnímať, ako nevyhnutný vývojový proces, ale ako niečo chorobné, nezdravé a nesprávne, čo na tejto planéte vôbec nemalo a nemuselo byť, keby sa vývoj uberal zdravým spôsobom a ľudia boli ľuďmi citu, používajúcimi rozum len ako dobrý nástroj.
Áno, v nadradení rozumu nad ducha tkvie v skutočnosti všetko zlo, napáchané na tejto zemi! Je to zároveň i cesta k záhube celej našej civilizácie.
Všetky minulé vyspelé národy a civilizácie totiž padli jedine z tohto dôvodu. V ich začiatkoch bolo vždy spravidla veľa správneho a pozitívneho, teda aj primeraná miera citu, avšak čoraz viacej bujnejúci rozum tým všetkým postupne prerastal tak, ako popínavá rastlina obopína konáre svojho hostiteľa, aby ho nakoniec celkom zbavila svetla a udusila.
Vrcholnými výstrelkami rozumu, ktorý napokon vždy v histórii ovládol každú spoločnosť bola nemravnosť, bezuzdnosť, chamtivosť, bezprávie pod zdaním práva a tak ďalej a tak ďalej. Za týmito prejavmi už potom nasledovalo iba jediné: zrútenie! Zrútenie, ku ktorému napokon stačil iba nejaký vonkajší, zdanlivo bezvýznamný impulz.
Jediné, čo po všetkých týchto dávnych vyspelých civilizáciách pretrvalo bolo umenie! Či už ide o diela maliarske, sochárske, alebo literárne, ktoré sú živé aj po tisícročiach a stále nám majú čo povedať.
Prečo? Pretože v umení bol vždy prvoradý cit! Jedine ľudia citu totiž dokážu vytvárať večné a nehynúce diela. Ak by ale bola ľuďmi vložená podobná miera citu, ako do umenia, i do všetkých ostatných oblastí spoločenského života, mohli by byť aj v nich vytvorené hodnoty večné, nehynúce a po stáročia pretrvávajúce. Týmto smerom sa mali v skutočnosti uberať cesty civilizácie na planéte zem.
Všetko ostatné, postavené na rozume, je iba materiálneho druhu, obmedzené hmotným ponímaním priestoru a času a preto to nemá v sebe dlhého trvania a je len dočasné. Po nejakom čas musí prísť celkom zákonite zrútenie a upadnutie do zabudnutia.
V súčasnosti sa však blíži jeden z veľkých evolučných zlomov vo stvorení, ktorý spôsobí, že na tejto zemi dostanú priestor k životu už len ľudia duchovní. V súčasnosti prežívame obdobie veľkého triedenia, v Biblii nazvaného posledným súdom. Prejsť ním môžu iba ľudia, ktorí si i napriek všetkému, čo dnes prežívame, ešte dokázali zachovať zdravé, živé cítenie.
Tí však, ktorých vládcom vnútorného života je iba chladný rozum – otroci rozumu, ktorí uväznili vlastného ducha a jeho živé cítenie a nedávajú mu prejaviť sa, tým bude vzatá výsada ďalej žiť a vyvíjať sa vo stvorení.
Bude tak učinené preto, lebo by svojim chladným rozumárstvom bez citu ďalej iba škodili presne tak, ako to robili po celé stáročia. Takéto niečo však už nebude možné, pretože vo stvorení má konečne zavládnuť mier.
Veľkou otázkou pre každého z nás osobne zostáva, ku ktorej skupine patríme? Či k prvej, alebo k druhej! Ak ku prvej, nemáme sa čoho obávať, ale ak ku druhej, mali by sme sa urýchlene vynasnažiť zmeniť to a stať sa duchovnými.
Duchovnými, čiže ľuďmi ducha, u ktorých je práve duch, prejavujúci sa citom na prvom mieste. Ľuďmi, ktorí síce využívajú rozum, ale neklaňajú sa mu, nie sú jeho otrokmi a nestavajú ho na prvé miesto. V tomto totiž spočíva všetko zlo!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Varovanie líbyjskému ľudu
Nad zábleskom nádeje na slobodný život v Líbyi sa začínajú sťahovať tmavé mračná opätovnej neslobody. Z dostupných informácií z médií začína byť čoraz jasnejšie, čo sa v skutočnosti skrýva za „nezištnou pomocou“ štátov západnej Európy a USA líbyjskému ľudu.
Ako dôkaz uvádzam správu z vysielania slovenského rozhlasu: „Francúzsky premiér, ktorého krajina sa mimoriadnym spôsobom angažovala v konflikte v Líbyi zvolal v Elyzejskom paláci konferenciu o pomoci a ďalšom smerovaní tejto krajiny. Boli na ňu pozvaní zástupcovia povstalcov, britský premiér, ministerka zahraničných vecí USA a čelní predstavitelia štátov Európskej únie. Na konferencii sa budú okrem iného uzatvárať i dohody o obnove konfliktom zničenej infraštruktúry krajiny“.
To podstatné a najdôležitejšie je uvedené v závere správy! Je to uzatváranie lukratívnych dohôd o obnove konfliktom zničenej infraštruktúry. Práve o toto išlo nenásytným kapitalistickým dravcom zo západnej Európy a USA od samého začiatku. Im totiž vždy ide v prvom rade o to, aby mohli dobre zarobiť. A tak sa idú teraz nabaľovať na pomoci Líbyi a ich konečným cieľom je ekonomicky zhltnúť a podrobiť si i túto krajinu tak, ako zhltli, skúpili, podrobili si a zotročili východnú Európu.
Všetky ich slová o slobode, demokracii a ľudských právach sú a vždy boli iba návnadou pre naivných. Ak totiž chceme chytiť rybu, potom ju zabiť a dobre si na nej pochutiť, musíme na háčik nastrčiť lákavú návnadu, aby na ňu ryba zabrala.
Práve takýmto spôsobom sa na sladké a vábivé reči o slobode, demokracii, prosperite a rešpektovaní ľudských práv chytili národy východnej Európy a kým sa stihli spamätať zo svojej naivity, všetko ich národné bohatstvo bolo rozpredané do cudzích rúk.
Takzvané vyspelé západné štáty nás nikdy nemali za nič a aj dnes sme pre nich iba ľuďmi druhej kategórie. Chcete dôkaz? V oblasti poľnohospodárskej výroby dostávajú takzvané staré štáty Európskej únie podstatne vyššie dotácie, ako štáty východnej Európy. Výsledkom toho je nekonkurencie schopnosť s konečným cieľom likvidácie poľnohospodárskej výroby a tým vybudovanie priestoru pre vývoz svojich vlastných, dotovaných potravín.
Je slepý a naivný ten, kto pod pod bielym rúchom baránka a záchrancu sveta, za ktorých sa pasuje USA a západná Európa nie je schopný vnímať pravú podstatu. Je ňou dravá, bezcitná a nenásytná chamtivosť! Ostatné národy sú nimi v skutočnosti vnímané len ako prostriedok k tomuto účelu. O nič iného tu nikdy nešlo a nikdy nejde. Len o vlastné dobro a vlastný prospech vyvolených. Všetky pekné reči a ideály majú slúžiť iba ako zástierka. Majú slúžiť na oklamanie, zavádzanie a paralyzovanie obetí, ktoré v naivnej dôvere nekladú takmer žiaden odpor a stávajú sa ľahkou korisťou dravcov.
Takáto je pravda o západnej civilizácii, ktorá sa samotná už dlhšiu dobu nachádza v kríze a podvedome tuší vlastnú záhubu. Záhubu preto, lebo v zákonoch tohto univerza je to prezieravo a múdro zariadené tak, že všetko zlo, akým je sebectvo, chamtivosť, bezohľadnosť a snaha mať stále viac i na úkor iných sa musia nakoniec zrútiť samo v sebe a v troskách pochovať všetkých tých, ktorí mu holdovali.
Prehnité základy západnej civilizácie, stojacej na týchto princípoch sa už pomaly začínajú rozpadávať a svet sa ocitá v kríze. V kríze spôsobenej a vyvolanej krízou hodnôt! Deficitom skutočných hodnôt a upnutím sa k hodnotám nepravým, falošným a zvráteným.
Krízu, predznamenávajúcu konečný pád začala pociťovať západná civilizácia už v 80. rokoch minulého storočia. To bol dôvod, prečo mala eminentný záujem na páde komunizmu. Nešlo im o slobodu a demokraciu pre tieto národy, ale o hlavne o záchranu vlastnej kože. O to, aby mohli ekonomicky ovládnuť tieto krajiny a svojimi produktami zasypať východné trhy, čím by sa oni sami dostali aspoň načas z už dlhšiu dobu pociťovanej krízy.
Zdanlivá prosperita však trvala iba 20 rokov a to dovtedy, kým sa všetko nerozkradlo, neskúpilo a trhy sa nenasýtili. A keď už nebolo čo ukradnúť, skúpiť a sprivatizovať prišiel kolaps. Prišla kríza. Prišla agónia západnej civilizácie, ktorá ju dokázala prostredníctvom podmanenia si východnej Európy oddialiť len o dve desiatky rokov.
Kôň, ktorý zomiera však najviac kope. Smrteľné kŕče západnej civilizácie stojacej na falošných hodnotách a zúfalá snaha oddialiť hrozivo sa blížiace zrútenie donútili takzvané vyspelé štáty nájsť si ďalšiu obeť. Obeť, ktorej by sa zmocnili a vycicali z nej krv. Obeť, ktorú by okradli a zotročili. To všetko však samozrejme pod vlajkou vznešených ideálov. Ideálov slobody, demokracie a prosperity.
No a novou obeťou sa stal arabský svet a teraz je na rade Líbya. Tamojšiu diktatúru potichu strieda diktatúra iného typu. Diktatúra peňazí a kapitálu! Pre líbyjský ľud je to cesta z dažďa pod odkvap. Ak dovtedy trpeli pod jarmom diktátora aspoň otvorene poznali svojho nepriateľa. Dnes sa im na šiju zakladá nové jarmo. Jarmo o nič menšie, ale o to zákernejšie, pretože sa to deje pod rúškom priateľstva a pomoci.
Vážený líbyjský ľud, nikomu na vás v skutočnosti nezáleží! Tí, čo vám hovoria o pomoci si chcú pomôcť hlavne sami sebe. Pre týchto vlkov v rúchu baránka ste iba kusom koláča, ktorý si chcú rozdeliť, rozkrájať a zhltnúť.
Vážený líbyjský ľud, majte sa na pozore! Neverte im a buďte bdelí! Nedajte sa oklamať, aby ste sa napokon nestali cudzincami a otrokmi vo vlastnom štáte tak, ako sa to udialo podľa osvedčeného a dobre fungujúceho scenára i na našom krásnom, ale naivnom Slovensku.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Železná spravodlivosť!
Čo človek zasial, to musí zožať! Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto! Tieto staré ľudové múdrosti sú prostým vytušením podstaty fungovania nepodplatiteľnej Spravodlivosti. Aká je akcia, taká bude reakcia – hovorí novodobým spôsobom presne to isté i základný fyzikálny zákon.
V Zákone spätného účinku, vo svojom fungovaní totožnom s vyššie uvedenými príkladmi sa teda každému z nás vráti zaručene všetko to, čo svojim predchádzajúcim jednaním zasieval. Dbajme preto, aby naša „žatva“ mohla byť dobrá! Aby sme sa jedného dňa, až príde zúčtovanie, nemuseli zrútiť pod obrovským bremenom zla, ktoré sme na seba nakládli svojim neuváženým jednaním.
A keď som už začal ľudovými prísloviami, budem pokračovať: Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!
S vedomím poznania železného fungovania Zákonov, presahujúcich hranice tohto viditeľného vesmíru musí človek iba so súcitom a poľutovaním hľadieť na všetky zľahčujúce, zosmiešňujúce a veľavýznamné úsmevy tých, ktorí konajú zlo, či už vo svojich myšlienkach, alebo citoch, vo svojich slovách, alebo činoch a nateraz sa im i napriek tomu celkom dobre darí.
Sú to však ľudia, zotrvávajúci v sebaklame! Zotrvávajúci v klamlivom presvedčení o správnosti svojej vlastnej „pravdy“, pretože o čo je pevnejšie ich presvedčenie, že predsa „takto to chodí“ a takto je to pre mňa „najvýhodnejšie a najvýnosnejšie“, o to desivejšia bude ich konečná konfrontácia so Spravodlivosťou, ktorá bude mať predsa len posledné slovo! Potom s hrôzou spoznajú, že všetko je inak a ich úsmev im zamrzne na tvári.
Beh času nemožno zastaviť! Raz, na sklonku svojho života sa každý nás ocitne pred bezprostredným výhľadom nevyhnutného kroku ...do neznáma! Do neznáma, odkiaľ niet návratu! V bázni a v úzkostlivom tušení Spravodlivosti nepodliehajúcej súčasným ľudským kritériám sa nám potom budú javiť všetky veci v úplne inom svetle, ako ich vnímame teraz. Zrazu sa už nebude možné zaštítiť silou peňazí, či spoločenského postavenia, výškou vzdelanostnej úrovne, či veľkosťou moci a vplyvu! Človek zostane nepatrný a sám, prísne posudzovaný iba podľa miery osobnej zodpovednosti.
Čo teda ešte dnes vzbudzuje na mnohých tvárach iba úsmev, premení sa potom na zdesenie. Zdesenie z toho, akými sme mali byť, ale neboli sme! Avšak nič už nebude možné napraviť, ani vziať späť! A bolestné vedomie nemožnosti nápravy všetkého nami spôsobeného zla, bolestné vedomie premrhaného života iba ešte viac znásobí našu úzkosť vo finále života, ku ktorému sa každou hodinou, každou minútou, ba každým nadýchnutím nezadržateľne približujeme!
Kiež by nikto z nás nikdy nemusel prežívať nič podobného! Preto sa snažme už teraz žiť tak, aby sme v budúcnosti nemuseli ničoho ľutovať! Snažme sa byť dobrými ľuďmi, pestujúcimi dobro vo svojich slovách, citoch, myšlienkach a činoch. Ľuďmi, ktorí ako spravodlivú odozvu za svoje činy nemôžu v chode železných Zákonov univerza očakávať nič iného, ako dobro. Lebo jedine to, čo sme zasievali napokon aj bezpodmienečne zožneme!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Ako hľadať, spoznávať a nájsť Pravdu?
Každý z nás povstal z Pravdy a povedomie o nej si preto nesie hlboko vtlačené vo svojom v duchu. V našom duchu, čiže v našom skutočnom, pravom, najvnútornejšom „ja“.
Okrem ducha má však človek i rozum, ktorý mu bol darovaný na uľahčenie života v hmote. Ak sa ale ľudia spoliehajú predovšetkým a len a len na svoj rozum, napokon stratia kontakt so svojim duchom. Stratia kontakt so svojim najvnútornejším „ja“, v ktorom však i naďalej prebýva oná spomínaná pečať Pravdy, ako driemajúci a nevyužitý predpoklad, ako neomylný barometer pre rozpoznanie všetkého toho, čo je pravdivé.
Ak chcú ľudia hľadať a snažiť sa pochopiť Pravdu svojim rozumom tak, ako je tomu dnes, vznikne na ňu mnoho názorov a sformuje sa mnoho vierovyznaní, pričom nič z toho nebude to pravé.
Skutočnú Pravdu totiž dokážeme rozpoznať a nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme spojiť so svojim duchom. Ak dokážeme dať priestor svojmu duchu a to prostredníctvom citu. Lebo cit je rečou ducha. Cez cit, pokiaľ nám ho neprekrýva a nekalí rozum sme schopní jasne vnímať, chápať a rozpoznávať všetko to, čo pochádza a prichádza z Pravdy.
Túžbu nájsť Pravdu a schopnosť rozpoznať Ju nesie teda v sebe každý človek. Iba ju musí znovu „oprášiť“ a nesmie sa pritom dať miasť vlastným rozumom.
Všetko, čo ku nám prichádza by sme teda mali vždy konfrontovať so svojim najvnútornejším cítením, pochádzajúcim z Pravdy a preto aj schopným Pravdu rozpoznávať.
Takto však žiaľ väčšina z nás nejedná z dvoch dôvodov:
Buď ide o duchovnú lenivosť, na základe ktorej je pohodlné prijímať rokmi osvedčené, cudzie názory a nepreverovať si ich svojim vlastným, najvnútornejším cítením. Nepreverovať a neskúmať, či s nimi môžeme vnútorne bezvýhradne súhlasiť.
Alebo potom je to naše podliehanie rozumu, naše spútanie tým, čo sme sa naučili, ktoré nám znemožňuje vnímať a potláča naše čisté cítenie.
Oba tieto dôvody sú však nesprávne a trestuhodné, pretože znižujú hodnotu osobnosti človeka, ktorý sa nevyužívaním predností ducha stáva vo stvorení menejcenným. Menejcenným a neschopným kráčať po správnej ceste života a tak naplniť zmysel vlastného bytia na zemi. Takýmto spôsobom však premrhávame svoj pozemský život, pretože iba náš duch, iba vrúcnosť nášho živého cítenia nás môžu viesť správnym smerom a učiniť náš život na zemi naozaj plnohodnotným.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Zlatá stredná cesta
To správne je stred. Zlatá stredná cesta. Ľudia však majú tendenciu upadať do rôznych extrémov, ktoré sú škodlivé. A práve v takýchto škodlivých extrémoch sa pohybuje aj ľudské vnímanie mnohých skutočností, súvisiacich s veľkolepým pojmom Boh.
Začnem svedectvom jedného človeka: Keď som si začal v mladosti čítať Bibliu a zistil som, aké ma Stvoriteľ požiadavky na človeka uvedomil som si, že i pri všetkej svojej snahe takým nie som. Prenikol mnou strach a úzkosť. Strach zo zatratenia a z toho, že neprejdem posledným súdom, pretože nebudem dostatočne dobrý.
Vnútorne som zápasil sám so sebou, ale nezriekol som sa viery v Stvoriteľa tak, ako mnohí iní, ktorí túto dilemu poznania vlastnej nedostatočnosti vyriešili navždy a definitívne práve zavrhnutím viery.
Na svojej duchovnej ceste som sa nakoniec stretol s ľuďmi, ktorí zo mňa napokon dokázali sňať toto ťaživé bremeno a ukázali mi, že všetko je úplne inak. Že spasení sme vlastne už boli a to obeťou Ježiša Krista. Že už nič viac nám netreba. Stačí, aby sme iba jednoducho prijali túto obetu a uvedomili si vlastné spasenie.
Človek teda vždy zostáva hriešnym a svojimi silami nemôže nikdy dospieť k spáse. Cesta k spáse vedie jedine cez prijatie obety Krista, ktorá predstavuje akt Lásky Najvyššieho. Toto poznanie ma oslobodilo od ťažoby a úzkosti, ktorú som dovtedy cítil a ja som sa stal slobodným. Slobodným nie zrieknutím sa Stvoriteľa, ale prijatím jeho Lásky.
Toľko zo svedectva jedného človeka. Položme si však teraz zopár otázok: Je tento človek slobodný naozaj a nie iba fiktívne? Nie je jeho domnelé oslobodenie, ktoré získal, iba upadnutím do ďalšieho škodlivého extrému? Neboli náhodou ním pociťované predchádzajúce obavy, strach a úzkosť iba nahradené ďalším extrémom a to mäkkosťou, ba až určitou benevolentnosťou všetko odpúšťajúcej Lásky? Nekonzervuje takéto chápanie Božej Lásky naše chyby a nedostatky, na ktorých odstránení by sme mali intenzívne pracovať?
Vyššie uvedený výklad Lásky Stvoriteľa, ktorý je vlastný väčšine súčasných kresťanských cirkví akoby definitívne negoval, ba dokonca navždy odstránil iný dôležitý princíp, prináležiaci Stvoriteľovi, a to princíp prísnej a neúplatnej Spravodlivosti.
Kristus, ako je známe, však neprišiel nič rušiť a to ani len čiarku zo Zákona! Priniesol na Zem poznanie veľkosti Lásky Najvyššieho avšak bez toho, že by pri tom negoval, odstránil alebo poprel súcnosť Jeho dôslednej, neomylnej a prísnej Spravodlivosti.
Posolstvo Stvoriteľa k človeku sa nachádza v Starom a Novom zákone. V jednom sa hovorí prevažne o Spravodlivosti a v druhom zase o Láske. To pravé však môže vyvstať iba z harmónie a súladu oboch! To pravé sa teda nachádza presne v strede! Je to zlatá stredná cesta harmonického súladu Lásky a Spravodlivosti. Súladu Spravodlivosti a Lásky! Jedno nemôže byť bez druhého!
Prísny dôraz na Spravodlivosť preto vzbudzuje úzkosť a strach, kým zase prílišný dôraz na Lásku vytvára v ľuďoch mäkké a ospanlivé zátišie istej spásy a má za následok lenivosť v odstraňovaní vlastných chýb a nedostatkov, či dokonca tieto chyby a nedostatky priamo konzervuje. A to onou známou okrídlenou vetou, že veď predsa všetci sme hriešni.
Skutočnosť je ale úplne iná! Krásne reči kresťanských cirkví o všetko odpúšťajúcej Láske Stvoriteľa, ktorá sa za nás obetovala na kríži a ktorú stačí iba prijať a budeme spasení sú výmyslom! Sú niečím, čo nadbieha ľudskej pohodlnosti a duchovnej lenivosti. Sú niečím, čo cirkvám práve kvôli podporovaniu takejto duchovnej lenivosti privádza tisíce veriacich. Avšak privádza ich iba k cirkám a nie k Bohu! Nie k Bohu, ktorý bol a navždy zostane nerozlučiteľnou jednotou Spravodlivosti a Lásky!
Preč preto so všetkou duchovnou lenivosťou a škodlivým klamom istej spásy. Veľká, neúplatná a prísna Spravodlivosť Pána požaduje čin! Požaduje tú najvyššiu snahu človeka o dobro a o život podľa zásad, ktoré boli dané ľudstvu v Desatore a v Kristovom Posolstve. Požaduje vážnu snahu o odstránenie všetkých svojich chýb a nedostatkov. Vážnu a neutíchajúcu snahu stať sa takým človekom, ako je to požadované Vôľou Najvyššieho.
A iba tam, kde bude práve takéto chcenie, iba tam môže byť potom Božou Láskou k tomuto chceniu pridaný práve taký diel milosti, ktorý bude ešte potrebný k spáse človeka.
Ak bolo kedysi zo Svetla smerom k zemi zvestované: „Pokoj ľuďom dobrej vôle“, neznamenalo to nič iného, ako pokoj a požehnanie všetkým ľuďom, ktorí v sebe prechovávajú pevné chcenie k dobru.
A vskutku je to tak! Všetka pomoc, požehnanie, všetka podpora, milosť a ochrana veľkého, vševládneho Boha prúdi iba k tým, ktorí sa poctivo snažia byť pravými ľuďmi. Takými ľuďmi, ako je to chcené zhora. Ľuďmi, ktorí zápasia s vlastnými chybami a zo všetkých svojich síl sa snažia žiť podľa Vôle Najvyššieho. Iba takéto vážne a poctivé snaženie môže nájsť milosť v očiach Pána. Iba ono je pravou cestou k spáse.
Kde však takéhoto vážneho úsilia niet, kde sa to ľuďom urobilo pohodlné tvrdením, že Kristus nás už všetkých spasil a nám túto skutočnosť stačí iba prijať a toto bez akejkoľvek ďalšej snahy, ako to chápe väčšina cirkevne veriacich, kde klamlivá istota vlastnej spásy príjemne uspáva k duchovnej lenivosti, tam žiaľ nemôže byť nijakého spasenia, pretože bez práce predsa nemôžu byť koláče. A tak nemôže byť a ani niet nijakej spásy bez intenzívnej duchovnej práce na zmene seba samého k lepšiemu.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Existuje duša človeka pred narodením?
Existuje ľudská duša pred narodením? Veľmi ma táto otázka zaujíma, pretože ak naozaj existuje, potom sa musí zmeniť i pohľad spoločnosti na tzv. nespravodlivý osud. To, čo sa doteraz považuje za krivdu či za Božiu nespravodlivosť, napr. keď sa niekto narodí ako chudobný, chorý alebo inak životne znevýhodnený, je potom len následkom predchádzajúcich skutkov.
Veriaci i mnoho kresťanských náboženstiev tvrdí, že duša človeka vzniká v okamihu počatia – že pred počatím neexistuje. Ak si teda nastávajúca matka nechá zo strachu zobrať svoje ešte nenarodené dieťa, potom ono ide ihneď logicky do neba, pretože sa nestihlo nikde previniť a zaťažiť hriechom.
Dáva však toto učenie logiku? Veď keby to tak bolo, vykonala by každá matka, ktorá si nechá zabiť svoje nenarodené dieťa, vlastne spásonosný čin, za ktorý by mala byť odmenená, a nie trestaná ako za smrteľný hriech! Veď ako by sa mohla zaťažiť smrteľným hriechom, keď dušu nenarodeného dieťatka ušetrila od životných strastí a vyprevadila ho priamo do večnej blaženosti? A navyše, keby duša človeka nepotrebovala pre svoj vlastný vývoj život, nemohol by nás Boh všetkých rovno pustiť do Raja bez strastí, ktoré život prináša, bez námahy?
Je na zamyslenie, že sa celé storočia takéto trhliny vo vieroukách tolerujú alebo prehliadajú, a to s odvolávaním sa na Ježiša a Jeho dokonalú Spravodlivosť.
Na zamyslenie je ďalej i to, že v proroctvách, v ktoré veriaci veria, sa píše o príchode či zoslaní prorokov na Zem pre záchranu ľudstva. Keď budeme o týchto slovách uvažovať a nebudeme ich prijímať dogmaticky či mechanicky, zistíme, že existenciu duše pred narodením jasne potvrdzujú. Veď ako by mohol byť pre záchranu ľudstva zoslaný na Zem niekto, kto predtým ešte neexistoval? Len sa lepšie zamyslime nad pravým zmyslom slov, ktoré používame, mnohé sa nám tým ujasní.
Veriaci taktiež s horlivosťou tvrdia, že Bohu je možné všetko! V tom vidia základný predpoklad pravdivosti učenia. Keď je ale Bohu možné všetko, prečo by nemohol dať človeku šancu opäť sa na vlastnú prosbu narodiť do nového tela, ak predtým svoj život pokazil a teraz túži mnohé napraviť? Kto z veriacich môže Bohu odoprieť toto právo?
Veď pravú ľútosť duše nad svojimi chybami nesprevádza nič iné než prianie smieť všetko napraviť, nielen rozcítenie sa a rozľútostenie. Ako ale môže duša človeka napraviť vo fyzickom svete svoje viny, keď po smrti už nemá telo, ktoré by jej to umožnilo? Veď keby aj Boh umožnil tejto duši návrat do Raja pre jej úprimnú ľútosť, iste by si najskôr priala smieť napraviť svoje hriechy na Zemi. Aká by to bola pre dušu blaženosť v Raji, keby pre jej nesprávny životný vzor či postoj niekto na Zemi trpel?
Mnohí ľudia sa všeobecne odvolávajú na to, že v Biblii sa o reinkarnácii nikde priamo nehovorí, a preto tvrdia, že určite neexistuje. Zaujímavé však je, že v Biblii sa nikde nehovorí ani nič o tom, že by reinkarnácia neexistovala! Nestojí to za vážne zamyslenie? Ako aj to, že aj keď bola Biblia v priebehu stáročí opakovane pretváraná podľa záujmov ľudí, predsa sa v nej zmienky o reinkarnácii zachovali na viacerých miestach priamo v Novom zákone.
Len si spomeňme na príbeh, keď sa učeníci pýtali Ježiša, či je muž, ktorý bol slepý od narodenia, slepý pre svoje hriechy alebo pre hriechy svojich rodičov. Veď ako by mohol muž slepý od narodenia trpieť pre svoje hriechy, keby predtým nežil a nemohol sa teda previniť? Ježišova odpoveď síce hovorila o tom, že slepý trpí pre to, aby bol oslávený Boh v Ježišovi, ale keby Ježiš reinkarnáciu považoval za blud, nebol by učeníkov varoval pred nesprávnym uvažovaním? Nič také však neurobil, hoci inokedy tak konal.
Podobne stoja za zmienku Ježišove slová o tom, že nikto neodíde z tohto sveta, kým nezaplatí do posledného haliera. Je predsa zrejmé, že Ježiš vídal hriešnikov, ktorí umierali a odchádzali z tohto sveta bez splatenia svojho dlhu voči Bohu i svojim blížnym. Boli preto azda Jeho slová platné len pre niekoho? Celkom iste nie! Treba ich však chápať všeobsiahlo. Hovoria, že človek, aj keby umrel a odišiel na druhý svet, sa nebude môcť vrátiť do Raja, kým ho k Zemi púta vina, ktorú tu bude musieť odčiniť. A to práve často opätovným zrodením, bez ktorého je väčšinou náprava vín či „splácanie dlhov“ nemožné.
Možnosť návratu je však vždy milosťou a nemožno sa na ňu ľahkomyseľne spoliehať, rovnako ako sa nemožno vypočítavo spoliehať na iné Božie milosti, ak nechceme, aby sa od nás odvrátili. Návrat duše do pozemského tela však vylučuje inkarnovanie sa do tela rastliny či zvieraťa, pretože nik nemôže prekročiť rámec svojej druhovej podstaty. Zviera bude vždy zvieraťom, rastlina rastlinou a človek – aj pri najväčšom možnom vnútornom úpadku –ostáva svojím druhom vždy človekom.
Rovnako je veľmi paradoxné tvrdenie veriacich, že Ježiš učil ľudí všetkému, čo potrebujú, aby boli úplne znalými. Je predsa doložiteľná pasáž, kde si Ježiš povzdychne, že by mal ešte mnohé povedať, ale vtedajší poslucháči by to vo svojej zrelosti nezniesli. Kto môže teda s istotou povedať, že by ľuďom i verejne nehlásal o reinkarnácii, keď jej prijatie umožňuje pochopiť spravodlivosť a logiku života?
Naša ľudská trpezlivosť pri znášaní akéhokoľvek utrpenia pramení veľmi často z domnienky, že svojím utrpením odčiňujeme hriechy ľudstva – že Boh si vyvolil práve nás, aby sme láskavo niesli kríž za iných, a tým pomáhali všetkým dôjsť do vytúženého Božieho Kráľovstva. Keď sme však konfrontovaní so skutočnosťou, že netrpíme kvôli hriechom iných, ale výlučne len za svoje vlastné, za svoju duševnú slepotu, hluchotu a krátkozrakosť, potom sa naša ochota veľkoryso a s pocitom hrdinstva znášať toto utrpenie celkom stráca. Nie je to prejavom nízkeho ega, ktoré chce i v utrpení hľadať len vlastné vyvyšovanie sa? A napokon, nie je práve preto reinkarnácia ľuďmi tak horlivo odmietaná?
Kiež by sme toto konečne dokázali pochopiť a prestali reptať na iných a na samotného Boha. Na Zemi by bolo viac pokory a lásky namiesto povrchnej a nemúdrej náboženskej horlivosti.
M.Š. v spolupráci s www.pre-ludskost.sk/
Isté konečné víťazstvo dobra!
Každý človek, usilujúci sa vo svojom živote o ušľachtilé princípy čistoty, dobra a spravodlivosti by si mal byť i napriek všetkému, čo sa dnes deje vedomým toho, že práve toto sú princípy univerzálne a všeplatné. Princípy podporujúce život sám v jeho kráse, veľkosti a skutočnej hodnote. Princípy, ktoré sú podporované Životom samotným!
Lebo existencia a fungovanie vesmírnych Zákonov, prostredníctvom ktorých vznikol život na našej planéte i bytie človeka samotného nasvedčuje jasne tomu, že tieto Zákony sú podporovateľmi a vlastne i tvorcami všetkého toho dobrého, krásneho a ušľachtilého, čo je nám dovolené prežívať. Lebo práve prostredníctvom vesmírnych Zákonov vznikol zázrak života a nimi je aj udržiavaný. Vesmírne Zákony sú dobrom! Sú podporovateľmi dobra! Iba ľudia vo svojom nepochopení a arogancii vniesli do všetkého pokrivenie a zmätok!
Ak sa ale v tomto neprehľadnom a nesmiernom súčasnom zmätku, plnom zla, nespravodlivosti, chamtivosti, klamstva, egoizmu a neúcty k ľuďom postaví hoci i len jeden jediný človek na stranu dobra, ušľachtilosti a spravodlivosti je paradoxne silnejší, aj keby celý skazený svet stál proti nemu.
Za týmto človekom totiž stoja ...Zákony vesmíru! Zákony vesmíru! A každý, kto sa nachádza v ľuďom nepochopiteľnej podpore prirodzeného pôsobenia celého vesmíru sa stáva mimoriadne silným, ba až neporaziteľným! Ak je totiž pevný vo svojom presvedčení o víťaznej sile dobra, stojí v podpore Zákonov vesmíru. Zákony vesmíru stoja za ním! Zákony vesmíru, ktoré sú totožné s Dobrom a Pravdou. Ktoré sú s nimi zajedno! Zákony vesmíru, ktoré sú odleskom veľkosti Toho, kto ich do univerza vložil.
Vo vlastnom prežívaní spozná napokon takýto človek, ale i jeho odporcovia, že úslovie o Pravde, ktorá nakoniec predsa len zvíťazí, nebolo nikdy iba prázdnou frázou.
Dobrí ľudia zotrvajte v dobre a uverte v jeho víťazstvo! Pravda zvíťazí! Zákony vesmíru zvíťazia!
Nimi bude napokon dobro opäť pozdvihnuté na miesto, ktoré mu právom patrí a spolu s ním i všetci tí, ktorí ho svojim životom uctievajú.
Zlo však, spolu s všetkými jeho stúpencami a prisluhovačmi bude zatlačené dolu, do temných hlbín, kde je jeho pravé miesto, aby už viac neotravovalo túto Zem.
Dobrí ľudia, vytrvajte v konaní dobra, lebo čím sa noc zdá byť tmavšou, tým bližšie je svitanie! Už to nebude tak dlho trvať!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Čo sú Zákony Božie?
Ktoré zákony sú vlastne Zákonmi Božími? Zákony Božie totiž nemôžu pochádzať od ľudí, ale iba od toho, čo zvykneme nazývať prírodou. Podotýkam, že ani dodoržiavaním Desatora by sa svet nezmenil k lepšiemu, lebo ony sú iba Mojžišom vyslovené zákony a nie Zákony Božie. Nie Zákony prírody.
Odpoveď:
Máte naozaj veľkú pravdu v tom, že Božie Zákony nemôžu byť zákonmi pochádzajúcimi od ľudí, ale musia byť Zákonmi prírodnými, Zákonmi vesmírnymi, alebo univerzálnymi.
V skutočnosti naozaj existujú dokonalo fungujúce a samočinne pracujúce Zákony, ktoré musí človek poznať a podriadiť sa im ak chce byť šťastný a žiť v mieri a v súlade s univerzom, ktorého je súčasťou. Sú to Zákony, ktorých účinkom je podrobené absolútne všetko jestvujúce a teda nie len naše telo a hmotný svet, ale aj naše cítenie a myslenie. Sú to Zákony večné, pretože ak sa jedného dňa zrúti celý tento vesmír a za mnoho biliónov rokov povstane iný, budú v ňom fungovať presne tie isté nemenné, dokonalé a univerzálne Zákony.
A keďže všetko veľké je v skutočnosti jednoduché, aj fungovanie celého univerza stojí na vzájomnom spolupôsobení troch najdôležitejších základých Zákonov a to Zákona spätného účinku, Zákona rovnorodosti a Zákona tiaže.
V stručnosti k pôsobeniu každého z nich:
Zákon spätného účinku je známym fyzikálnym zákonom akcie a reakcie, ktorý sa v duševnej oblasti prejavuje princípom – Čo kto zaseje, to aj zožne.
Zákon rovnorodosti pôsobí tak, že iba rovnaké môže byť priťahované k rovnakému.
No a podľa Zákona tiaže musí všetko ťažké klesať nadol, kým všetko ľahké zase stúpať nahor.
Toto sú teda tri základné Zákony, o ktoré sa opiera chod celého univerza. Nie sú dielom ľudí, ale dielom Stvoriteľa.
A teraz pozor! Veľkí zvestovatelia všetkých dôb, ktorí hovorili o nevyhnutnosti života podľa Zákonov Božích, hovorili v skutočnosti vždy práve o účinkoch týchto troch základných Zákonitostí, ktoré sme spomínali vyššie. Objasňovali ich však formou, prispôsobenou bežnému a každodennému životu človeka tej ktorej doby.
Ani Desatoro nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Sú to Zákony univerzálne, Zákony Božie, ibaže modifikované na fungovanie každodenných vzťahov v ľudskom spoločenstve.
Mojžišove Zákony nie sú teda v nijakom prípade Zákonmi ľudskými! Na dôkaz tohto tvrdenia si ukážme princíp, prostredníctvom ktorého sú jednotlivé prikázania Desatora prepojené s tromi základnými piliermi, na ktorých stojí fungovanie celého univerza a síce so Zákonom spätného účinku, so Zákonom rovnorodosti a so Zákonom tiaže.
Prvé prikázanie znie: „Ja som Hospodin tvoj Pán, nebudeš mať nikoho iného, komu by si sa klaňal“, čo znamená, že Stvoriteľ a úcta k nemu majú stáť v našom živote na prvom mieste a musia byť pre nás tou najvyššou hodnotou nad všetkými hodnotami.
A nakoľko Stvoriteľ, ako východisko všetkého aj stojí skutočne a reálne nad všetkým a je tým Najvyšším, čo vôbec jestvuje, bude človek, ktorý ku nemu usiluje stúpať nahor a to práve prostredníctvom Zákona tiaže, na základe ktorého všetko dobré, čisté, vznešené a ušľachtilé stúpa hore.
Uctievaním Stvoriteľa a všetkých vysokých hodnôt s ním spojených, ako sú Čistota, Láska a Spravodlivosť sa bude človek zároveň i na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého čoraz viacej približovať k svojmu Pánovi, čo bude mať za následok jeho vzostup nie len duchovný, ale aj hmotný.
A takáto spojitosť troch základných Zákonov stvorenia vládne i medzi všetkými ostatnými prikázaniami Desatora. Kto si dá trochu námahy určite ju nájde.
Okrem Mojžiša bude však dobré spomenúť i Ježiša. Ten dokázal geniálne zhrnúť celý Starý a Nový Zákon do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Pána celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého“.
V tejto zásadnej vete nehovoril Kristus o ničom inom ako o neustále spomínaných troch základných Zákonoch vo stvorení.
V prvej časti vety hovorí o láske k Stvoriteľovi a teda o účinkoch Zákona rovnorodosti v súčinnosti so Zákonom tiaže, ktoré človeka pozdvihnú nahor, ako sme si to už vysvetlili. V druhej časti vety hovorí o pôsobení Zákona spätného účinku, ktorý možno definovať slovami: Čo kto zaseje, to aj bezpodmienečne zožne!
Akým spôsobom budeme teda jednať s inými ľuďmi, tak sa napokon povodí aj nám samotným. Lebo aká bola akcia, taká bude reakcia. Čo sme si zasiali, to si aj zožneme.
Kto teda pozná jednoduché Zákony Božie a naučí sa ich rešpektovať vo svojom živote, ten bude ich účinkami nesený nahor. Hore k Svetlu, šťastiu, radosti a mieru.
Kto ich však nepozná, nechce poznať a bude jednať proti nim, ten bude ich účinkami bolestivo zraňovaný, obrusovaný a zatláčaný dolu a nakoniec, ak sa nebude chcieť, alebo nedokáže zmeniť i definitívne zničený, pretože sa svojim životom a zmýšľaním trvalo staval proti dokonalým Zákonom Božím.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Každý si všetko odpyká!
Aj vy si tak ako mnohí iní myslíte, že si človek môže robiť v podstate beztrestne čo chce ak je natoľko „šikovný“, že ho pritom neprichytia? Ak sa dokáže vyhnúť tomu, aby bol postihnutý súčasnými zákonmi? Myslíte si, že ak je človek obdarený dostatočnou mierou takejto „šikovnosti“ môže naozaj beztrestne klamať, podvádzať, kradnúť, jednať nečestne, byť nespravodlivý a zlý voči iným ľuďom?
Áno, prax nám ukazuje, že sa to dá a mnohí ľudia takýmto spôsobom aj vskutku jednajú, ale naozaj si je možné myslieť, že takáto životná filozofia sa im môže „prepiecť“ skutočne beztrestne?
Pravda je však taká, že absolútne nikto z nás sa nemôže vyhnúť zákonitej nevyhnutnosti odpykania všetkého, čo spôsobil. Vo stvorení totiž jestvuje železný Zákon spätného účinku, pôsobením ktorého sa všetko v kruhu vracia naspäť k svojmu východisku. Nech už je to čokoľvek. Dobré, alebo zlé. Ovocie všetkého, čo sme vykonali sa ku nám po určitom čase zákonite navráti naspäť. A to skôr, alebo neskôr! Niečo ihneď a niečo trebárs aj po veľmi dlhej dobe. Absolútne nič sa však nestratí! Touto neomylnou Zákonitosťou sa zaručuje spravodlivosť! Tá vyššia! Bez tejto Zákonitosti by totiž bol pojem spravodlivosť v čisto ľudskom ponímaní a praktizovaní pojmom celkom prázdnym.
V hĺbke svojho vnútra však predsa len každý z nás jasne cíti, že nejaká Spravodlivosť musí existovať. A ona aj skutočne jestvuje a prejavuje sa prostredníctvom železného Zákona spätného účinku.
Stála nevyhnutnosť odpykávania všetkého, čo človek vykonal, či už svojimi činmi a slovami, alebo dokonca svojimi myšlienkami a citmi, stála nevyhnutnosť odpykávania absolútne všetkého, čo z nás vzišlo je ako reťaz, ktorá nás drží pevne prikovaných k našim predchádzajúcim činom. Je to reťaz, ktorej nemožno dovidieť konca. Reťaz, ku ktorej svojim zlým chcením neustále nadväzujeme ďalšie a ďalšie ohnivká.
No a v nikdy neustávajúcom kolobehu účinkov Zákonitosti, že všetko sa raz musí vrátiť naspäť k svojmu východisku, aby sa učinilo zadosť Vyššej Spravodlivosti je táto nevyhnutnosť stáleho odpykávania nevedomými ľuďmi subjektívne vnímaná ako nikdy nekončiaca reťaz malých i väčších nespravodlivostí a menšieho či väčšieho utrpenia. Nevedomí ľudia netušia, že všetko toto je iba ovocím našich vlastných činov, ktoré sa ku nám vracajú v železnej nevyhnutnosti odpykávania v Zákone opätovného návratu všetkého k svojmu východisku. Ovocie všetkých našich činov sa teda vracia naspäť k bodu, z ktorého povstalo, čiže k človeku samotnému. A takto to ide neustále a bez konca.
Dá sa však vyslobodiť z tohto nikdy nekončiaceho kolobehu? Z tohto nikdy nekončiaceho kolobehu neustálych, väčších alebo menších strastí? Je to vôbec možné?
Áno, je to možné, pričom existuje iba jedna jediná cesta a tou je ...dobré chcenie! Pevné, vážne, silné chcenie k dobru! Práve takýmto druhom chcenia totiž okamžite staviame konečný medzník v reťazi doteraz nikdy nekončiaceho, neustáleho bolestného odpykávania.
Jedine pevné chcenie k dobru môže teda určiť konečnú lehotu nevyhnutnosti nášho odpykávania. To však samozrejme neznamená, že všetky, našim predchádzajúcim nesprávnym jednaním vytvorené činy nám budú okamžite odpustené, len čo začneme s dobrým chcením.
Nie! Spravodlivosti musí byť učinené zadosť a všetko to zlé, čo sme spôsobili v minulosti musíme spätne prežiť sami na sebe a týmto spôsobom zaplatiť až do toho najmenšieho haliera. Tak to požaduje Vyššia Spravodlivosť!
Avšak aj keď sa našim dobrým chcením reťaz nášho bolestného odpykávania ihneď neskončí už to predsa len nie je reťaz bez konca. V diaľke sa nám už predsa len črtá jej koniec. Už nekráčame iba od menšieho utrpenia k utrpeniu väčšiemu. Už kráčame k vyslobodeniu! K vyslobodeniu z reťaze nevyhnutného odpykávania!
Pevné, vážne a silné dobré chcenie je teda cestou k nášmu vyslobodeniu! Dobré a ušľachtilé cítenie a myslenie, dobrá a ušľachtilá reč a jednanie sú cestou našej slobode. Cestou k spáse!
Miluj svojho blížneho, ako seba samého! V týchto slovách je skrytá veľká múdrosť, pretože všetko, čo robíme iným a ako s nimi jednáme sa napokon vráti ku nám samotným a to už podľa mnoho krát spomínanej Zákonitosti spätného návratu všetkého k svojmu východisku. Všetko, čo teda robíme pre našich blížnych, robíme v skutočnosti iba sami pre seba! Takto možno chápať krok k dobrému chceniu.
Kto ho učiní dospeje k vyslobodeniu, k mieru, k šťastiu a k Svetlu. Kto ho neučiní zostane navždy spútaný reťazou neustáleho odpykávania, až sa v nej, ako v nikdy nekončiacom kolotoči utrpenia uštve na smrť. Na smrť nie len v zmysle telesnom, ale čo je omnoho horšie, i v duchovnom.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Pošpinená krása
Ženy majú byť pôvabné a krásne. Ich pôvab a krása majú vzbudzovať v mužoch obdiv. Ale pozor! Existujú dva druhy obdivu, zodpovedajúce dvom druhom krásy. Buď obdiv čistý a povznášajúci, vzbudzujúci úctu a ušľachtilosť, alebo obdiv s podtónom nečistoty, chlipnosti a zmyselnosti. Každý z nich zodpovedá presne takému druhu krásy, aký žena svojim zjavom vyvoláva. A teraz otázka: Aký druh obdivu vyvoláva krása súčasnej ženy?
Ten čistý, vznešený, ušľachtilý a povznášajúci, alebo naopak ten nečistý, nízky, pudový a poznačený zmyselnosťou? Naozaj nemusíme byť príliš vnímavými na to, aby sme si na túto otázku dali až príliš jednoznačnú odpoveď.
Žena mala byť a má byť krásnou v prvom rade vnútorne. Jej vnútorný, citový a myšlienkový život má byť naplnený predovšetkým čistou snahou o vznešenú ušľachtilosť. Čistý vnútorný život je totiž tou pôdou, z ktorej má vyrastať pravá krása ženy. A ak je žena vnútorne krásna, musí sa to napokon prejaviť aj navonok. A to úplne prirodzeným spôsobom, bez prehnanej potreby využívania akýchkoľvek dodatočných skrášľujúcich prostriedkov.
Žiaľ, ženy nešli touto správnou a zdravou cestou. Nesústredili sa predovšetkým na budovanie krásy svojho vnútra, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia a cítenia, ktoré mali upriamiť k tým najvyšším a najvznešenejším ideálom. Takéto niečo bolo väčšinou žien považované za zbytočné márnenie času. Zavrhli cestu rozvíjania prirodzenej krásy, vyrastajúcej zvnútra navonok a zamerali sa iba na rozvoj svojej vonkajšej krásy a to bez takmer akéhokoľvek dôrazu na svoje vlastné vnútro.
A tak namiesto cesty nahor bola zvolená cesta nadol. A hoci sú mnohé ženy dneška niekedy naozaj veľmi krásne, ich krása je prázdnou a povrchnou. Nemá totiž oporu v osobnej vnútornej kráse, oporu vo vnútornej čistote a ušľachtilosti a preto je všetko iba povrchnosť a vonkajšie pozlátko. Preto sa to zvrhlo iba na prázdnu vonkajšiu márnivosť, vyzývavosť a zdôrazňovanie telesnosti.
Na zdôrazňovanie telesnej krásy a zmyselnosti, ktorá v mužskej časti populácie musí samozrejme vzbudzovať iba zmyselnosť a nečisté chúťky. Lebo rovnaké môže vyvolávať a priťahovať iba rovnaké! Povrchná, prázdna, vonkajšia, zmyselná a nečistá krása ženy preto priťahuje a vyvoláva mužský obdiv zakalený nečistotou, chlipnosťou a exponovanou telesnosťou.
Dnešná žena chce byť „sexy“. Tým je povedané všetko!To je hodnota, ktorou sa v súčasnosti meria a posudzuje krása ženy.
Milé dievčatá a ženy! Naozaj necítite, že za daného stavu je každý obdivný pohľad muža na vás vašim pošpinením? Vari naozaj má pre vás vaša márnivá, povrchná túžba páčiť sa a upútavať na seba väčšiu cenu, ako vaša vlastná, ľudská dôstojnosť? Vari vám naozaj tak veľmi vyhovuje úloha estetického objektu, v ktorom muži vidia iba vaše telo?
Žena dneška je ponižovaná súčasnou módou, ale ona to nespoznáva. Nespoznáva a neuvedomuje si svoje ponižujúce postavenie domnievajúc sa, že to tak musí byť a že práve takto je to správne.
Budúcnosť však patrí žene prirodzene pôvabnej a prirodzene krásnej. Žene pôvabnej a krásnej predovšetkým vnútorne. Žene, ktorej vonkajšia krása i spôsob jej odievania vyrastajú z vnútorných hodnôt a vnútornej ušľachtilosti. Bude to ženská krása úplne iného druhu, než je dnes. Krása povznášajúca a nabádajúca k ušľachtilosti. Krása, ktorá dvíha a nie zatláča do špiny!
V budúcnosti prežije iba pravá žena! Svoj budúci osud si každá jednotlivá žena napokon sformuje prostredníctvom vlastného druhu krásy, pretože jej osobný postoj k vlastnej kráse ju buď vysoko povznesenie, alebo ju naopak zatlačí hlboko bahna a špiny, z ktorej už viac nikdy nepovstane.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Výnimočná kniha „Gabrielova cesta“
Súčasný svet plný rozumovej chamtivosti, honby za peniazmi a túžby mať stále viac speje ku svojmu zániku. Strata skutočných hodnôt, stupňovanie nemravnosti a prázdneho užívania si sú predzvesťou konca. Tento neodvratný koniec bol predpovedaný už pre stáročiami. Keď ku nemu dôjde, keď sa to nesprávne, skazené nemravné a prehnité zrúti, z trosiek a z nevídanej skazy tejto civilizácie, z bolesti a utrpenia, aké svet ešte nespoznal potom povstane nové ľudstvo. Povstane nová doba! A práv do tohto obdobia, do obdobia novej doby a nového ľudstva na zemi je vsadený dej nevšednej knihy s názvom „Gabrielova cesta“.
V jej úvode sa píše: „Mnohí ľudia vás určite často presvedčovali, že tie najlepšie doby ľudstva sú už nenávratne preč, že veľkí králi a ich príbehy, odvážni hrdinovia, osloboditelia a učenci, ukazujúci cestu k vznešeným cieľom ľudstva sú súčasťou prastarej minulosti dávnych vekov a národov.
Ja vám ale hovorím, že tomu tak nie je!
To najlepšie leží pred nami! Utkané z neviditeľných vlákien osudu Zeme a celého vesmíru je to najlepšie, najvznešenejšie obdobie ľudstva ešte pred nami.
Svetlo budúcej doby ožaruje svojím nádherným svitom mnohých vznešených duchov, ktorí majú na zem ešte len prísť.
Mnohé sa musí sa zmeniť, podľa veľkých Zákonov tohto diela Stvorenia.
Vo vláknach osudu sveta sú sväté čísla, ktoré napokon prinesú po očakávanej zmene dobu povzneseného ľudského rodu, ktorý bude svojim obsahom mnohonásobne väčší, ušľachtilejší a prinesie príbehy ľudí ešte obdivuhodnejšie, než tomu bolo kedykoľvek doposiaľ na Zemi.
Aby som vás povzbudil vo vašej dobe, bolo mi dovolené ukázať už teraz jeden z mnohých príbehov z budúcich časov na Zemi. Prijmite ho do seba správne.“
Gabriela na jeho ceste sprevádzajú nasledovné zážitky:
- stretnutia s majstrami plne ovládajúcimi doteraz nepoznané duchovné schopnosti
- neobyčajné spôsoby cestovania
- nevšedné obydlia a záhrady
- nový rozmer priateľstva a spolupráce so zvieratami
- nové formy zvierat a rastlín
- obnovená spolupráca s neviditeľnými bytosťami prírody
- rýdze pojmy ako úcta, priateľstvo, úprimnosť, ušľachtilosť, hrdinstvo
- príbeh je písaný s ľahkosťou a humorom
- nechýba v ňom jemnosť, pôvab a krehká nedotknuteľnosť
čistej ženskej duše, ani láska sľubujúca prežívanie silných dojmov
- ako aj neuveriteľné množstvo napínavých a nečakaných zážitkov a dobrodružstiev, ktoré v stále gradujúcom slede udalostí spejú k pôsobivému a prekvapivému vyvrcholeniu.
No a na záver ešte jedna zaujímavosť. Aj v novej dobe sa bude lietať. Nie však lietadlami, ale úplne inak a to v spolupráci s bytostnými silami prírody. Zmienený spôsob premiestňovania vzduchom sa čitateľom dnešnej doby bude určite zdať neuveriteľný, avšak je úplne reálny. Veď týmto spôsobom a síce, za spolupráce bytostných síl prírody boli kedysi dávno postavené napríklad niektoré pyramídy, či iné dávne gigantické stavby. No a podobných nevšedných a neuveriteľných vecí nájdete v pútavom deji tejto knihy ešte omnoho viac.
Na území Českej republiky si ju môžete zakúpiť prostredníctvom stránky: www.ao-institut.cz
V rámci Slovenskej republiky si ju môžete objednať na: [email protected]
Zásadný omyl mystikov
Všetci mystici, ktorí tvrdia, že majú „osobnú skúsenosť“ s Bohom sa mýlia a to veľmi podstatným spôsobom, pretože si sami neuvedomujú, čo vlastne prežili. Ich vnútorné prežitie totiž nikdy nemohlo byť ich osobnou skúsenosťou s Bohom samotným. To je úplne vylúčené! V skutočnosti išlo vždy iba o priblíženie sa k Nemu, o intenzívne prežitie Jeho väčšej blízkosti a to je obrovský rozdiel.
Pre lepšie pochopenie tohto rozdielu si uveďme príklad: Predstavme si umelca a jeho dielo. Umelec v procese tvorby vkladá do svojho diela seba samého - svoju osobnosť. Po dokončení jeho dielo začína existovať samo pre seba, začína žiť akoby svojim vlastným životom.
Umelec a jeho dielo teda existujú samostatne, pričom dielo navždy ponesie nezmazateľnú pečať ruky umelcovej.
Uvedený príklad nám môže poslúžiť, ako príklad pomeru Stvoriteľa k dielu stvorenia, ktoré je od neho oddelené, pričom stvorenie v sebe a vo svojich Zákonoch nesie nezmazateľnú pečať osobnosti svojho Tvorcu - pečať Jeho Ducha.
Stvoriteľ a stvorenie sú teda dve veci, existujúce oddelene od seba. No a človek je súčasťou stvorenia. Žije vo stvorení, ktorého hranicami zostane navždy ohraničené jeho vedomie i jeho duševný obzor. Naša chápavosť a možnosť prežívania sa teda vždy môže pohybovať iba v hraniciach diela stvorenia, ktoré nikdy neprekročíme. A to ani len v našich myšlienkach.
Človek, žijúci vo stvorení sa preto môže k Stvoriteľovi približovať a spoznávať ho jedine prostredníctvom Jeho Ducha, vloženého do stvorenia, čiže prostredníctvom jeho Zákonov, ktoré v ňom vládnu. Svojou snahou o poznávanie, chápanie a život podľa týchto Zákonov sa môžeme čoraz viacej približovať k poznaniu Vôle Najvyššieho a týmto spôsobom čoraz viacej prežívať jeho blízkosť.
Stvoriteľ je nám teda blízko! Je neustále s nami, avšak nie priamo, ale sprostredkovanie a to prostredníctvom jeho Zákonov, na základe ktorých funguje stvorenie. Túto skutočnosť je možné hlboko vnútorne prežiť a práve o takomto prežití hovoria všetci mystici. Vždy je totiž možné hovoriť iba o prežití väčšej blízkosti Pána, o prežití priblíženia k Najvyššiemu a to celkom konkrétne k jeho vyžarovaniu. Stvorenie má totiž mnoho úrovní a čím je tá ktorá úroveň vyššia, tým je v nej toto vyžarovanie silnejšie. Čím je teda človek schopnejší vnútorne sa napájať na vyššie úrovne, tým intenzívnejšie vyžarovanie blízkosti Božej v nich môže vnímať a vyciťovať.
O osobnej skúsenosti s Bohom však nemôže byť nikdy ani reči! Osobne a v jeho skutočnej podstate nemôže Tvorcu spoznať nikto, pretože my ako tvorovia sa nachádzame vo stvorení, kým On ako Tvorca prebýva nad stvorením.
Ak teda niekto na základe svojho vnútorného prežitia mylne hovorí o svojej osobnej skúsenosti s Bohom, môže to mať dve príčiny: Buď nevedomosť a to by bol ten lepší prípad, alebo domýšľavosť, že je takéto niečo možné a to je ten horší prípad.
Je totiž žiaľ akousi všeobecnou chybou ľudí, že si o sebe a svojich možnostiach zvyknú namýšľať omnoho viac než je zdravé. Človek by si však mal byť vedomý svojej malosti a nemal by pyšne siahať vyššie, ako vôbec môže.
Ľudia musia teda pochopiť, že svoju veľkosť, svoje uplatnenie a plné rozvinutie svojich schopností môžu dosiahnuť jedine v hraniciach tohto stvorenia a nie v tom, že budú velikášsky a domýšľavo siahať nad ne. Ľudia sa majú snažiť poznávať svojho Stvoriteľa a usilovať sa byť ku Nemu bližšie, avšak poznávať ho môžu a majú jedine v Zákonoch Jeho stvorenia, ktoré nesú Jeho Vôľu. Toto je jediná cesta človeka k Bohu a jediná cesta k plnému rozvinutiu nášho človečenstva.
M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
www.pre-ludskost.sk/
Civilizácia egoistov
Raz som čítal o istom fašistickom pohlavárovi - správcovi koncentračného tábora. Mal dom v blízkosti tábora, odkiaľ chodil každodenne do „práce“ s onou povestnou nemeckou presnosťou. Jeho pracovnou náplňou bolo zavraždiť za smenu čo najviac ľudí. No a tento človek sa potom, po svojej dobre vykonanej „práci“ vracal nazad domov, kde žil so svojou rodinou priam idylickým rodinným životom. Vraždiaca beštia sa ako šibnutím čarovného prútika dokázala zrazu premeniť na milujúceho otca a manžela.
Tento extrémny príklad uvádzam preto, aby sme pochopili, do akej pokryteckej a až neuveriteľnej podoby môže prerásť ľudský egoizmus, pevne vymedzený iba hranicami lásky k sebe samému, k svojim najbližším a k svojej práci. Žiaľ, v obdobne úzkych, egoistických hraniciach dnes žije väčšina ľudí na našej planéte a práve z toho dôvodu opätovne smerujeme k veľkej celosvetovej katastrofe a do novej noci hrôzy.
Je úplne prirodzené, že každý človek má rád seba samého. Seba samého a samozrejme ešte svojich najbližších. Toto máme doslova v krvi a je nám to bytostne vlastné.
Ale pozor! Ak po celý život zostaneme iba v týchto hraniciach nie je to správne. Je to málo a ak by sme mali nazvať takýto druh lásky pravým menom, no tak v skutočnosti ide žiaľ iba o obyčajný egoizmus. Je to iba egoizmus, úzko vymedzený hranicami vlastného „ja“ a ešte hranicami toho, čo má k tomuto nášmu „ja“ ten najbezprostrednejší vzťah.
Bytostná schopnosť prežívania lásky k sebe samému a k našim najbližším nám totiž nebola daná na to, aby sme v nej uviazli natrvalo. Má to byť určitý živý názorný príklad, nabádajúci nás k realizácii presne rovnakej miery úcty, lásky a ohľadu ku všetkým ľuďom okolo nás. Až týmto sa stávame skutočne ľuďmi!
Žiaľ, väčšina z nás berie vo svojom živote ohľad iba na tri veci: Na seba, na svojich najbližších a ešte na záujmy svojho pracovného postu, zamestnania, alebo firmy. Tieto tri činitele predstavujú pevné mantinely, v ktorých sa pohybuje všetko naše cítenie a myslenie. V týchto hraniciach je človek schopný prejaviť a aj prejavuje určité porozumenie, súcit, podporu, pomoc, ohľad, ľudskosť nezištnosť a lásku.
Za týmito hranicami sa však všetko radikálne mení. Porozumenie sa mení na nevšímavosť, súcit sa mení na necitlivosť, podpora na využívanie iných, ohľad na bezohľadnosť, ľudskosť na rôzne stupne a druhy neľudskosti, nezištnosť na vypočítavosť a láska na ľahostajnosť.
Žiaľ, takto a nie inak žijú ľudia na našej planéte. Takáto a nie iná je smutná pravda o obyvateľoch zeme, ktorých duševný obzor zväčša nikdy neprekračuje hranicu vlastného egoizmu. Takáto je smutná pravda o ľuďoch, ktorí sa nikdy nenaučili mať tak rád ostatných a brať na nich presne taký istý ohľad, aký berú sami na seba a svojich najbližších.
Takéto konanie však nemožno nazvať inak, ako egoizmom! Pravá ľudskosť totiž začína až za touto magickou, väčšinou ľudí doposiaľ neprekročenou hranicou. Za hranicou prospechu vlastného ja a prospechu mne najbližších.
Pravá ľudskosť je schopnosť brať ohľad na všetkých ľudí! Takéto niečo ale chýba úplne všade! Preto našu civilizáciu nemožno nazvať ľudskou! Naša civilizácia je civilizáciou egoistov! Egoistov, ktorých jedného dňa vlastný egoizmus zničí!
Aby sa tak nestalo, aby veci nedospeli až tak ďaleko, aby sa ľudia stali konečne ľuďmi a dokázali prekonať úzke hranice vlastného sebectva bolo im ako to najpodstatnejšie pre ich vývoj a jestvovanie celej tejto civilizácie darované ponaučenie, ktoré znie: Maj rád ostatných ľudí tak, ako máš rád seba samého! Maj rád ostatných v tej miere, v akej máš rád seba samého a svojich najbližších!
Tieto slová sú rozhodujúcim kritériom a základom ľudskosti! Sú základným kritériom pre mieru ľudskosti osobnej a individuálnej, ale i pre mieru posúdenia ľudskosti celej civilizácie. Nerealizovaním tejto dobrej rady, nezohľadňovaním a zanedbávaním tohto kritéria totiž automaticky otvárame bránu k hrôzam, akou bol napríklad spomínaný fašizmus a akou bude musieť byť nakoniec i apokalyptické seba zničenie pozemskej civilizácie egoistov.
Môže tomu zabrániť iba jediné: prebudenie schopnosti mať rád a brať ohľad na iných ľudí v takej miere, v akej máme radi a berieme ohľad na seba a svojich blízkych. Jednoducho a geniálne povedané: V schopnosti milovať svojho blížneho, ako seba samého!
V pochopení, realizovaní a žití týchto slov je cesta k prežitiu a ďalšiemu jestvovaniu našej civilizácie, avšak v ich nepochopení, nerealizovaní a odmietaní je skryté naše vlastné odsúdenie, naša záhuba a sebazničenie. Čo si vyberieme?
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
duša na kole mňa tento.. sere je furt píchlá či čosi také...
Čo je to duša?
Ak chceme tento zásadný pojem správne pochopiť, musíme získať aspoň určité základné znalosti stavby stvorenia. Musíme byť ochotní vyvinúť v tomto smere aspoň trošku námahy, pretože aj tu platí, že bez práce nie sú žiadne koláče. Bez vážnej snahy o nadobudnutie základných súvislostí o stavbe stvorenia nemôže byť teda vôbec nijakej znalosti o tom, čo to vlastne duša je. Bez tejto snahy môže byť iba nevedomosť, tápanie, domnienky a dohady, absolútne nedôstojné človeka súčasnej doby, ktorý už dávno mal byť v týchto vážnych veciach plne vedomým.
V tom najzákladnejšom členení si môžeme stvorenie rozdeliť na dve časti – na časť hmotnú a časť duchovnú. Časť hmotnú treba však ešte rozdeliť na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.
Stvorenie:
Duchovná časť
Hmotná časť – jemnohmotnosť
– hrubohmotnosť
Hrubohmotnosť je úroveň stvorenia, v ktorej žijeme práve v tejto chvíli a jemnohmotnosť je úroveň stvorenia, do ktorej odchádzame po našej pozemskej smrti.
Náš pôvod, naša najvnútornejšia podstata a jadro našej bytosti však pochádza z duchovnej časti stvorenia, čiže z duchovnej ríše. Tam sme sa kedysi dávno nachádzali ako nevedomé duchovné zárodky, prejavujúce túžbu po sebauvedomení.
Aby sme ale mohli dospieť v zrelé duchovné osobnosti, schopné plnohodnotného života v duchovnej ríši, bolo nám umožnené ponoriť sa do hmotnosti. Život v hmotnosti je totiž pre nevedomý duchovný zárodok akousi školou, v ktorej má postupne dozrieť k už spomínanej zrelosti.
Na vlastnú žiadosť sa teda duchovný zárodok ponoril do hmotného sveta, avšak spočiatku iba do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej časti stvorenia bližšie. Aby sa tu mohol plne prejavovať a pôsobiť, prijal na seba jemnohmotný plášť, čiže jemnohmotné telo. Potom však nasledovala jeho cesta až do hmotnosti a aby aj v nej mohol plne pôsobiť nasledoval ďalší, hrubohmotný plášť, teda naše pozemské telo.
Je to presne ako pri ruských matrioškách. Sú to figúrky – bábiky, skryté jedna v druhej. Základ tvorí tá úplne najmenšia, ktorá je skrytá vo väčšej a tá väčšia v ešte väčšej. Najmenšia bábika predstavuje naše vnútorné – duchovné jadro, väčšia naše jemnohmotné telo – náš jemnohmotný obal, ktorý nazývame dušou a najväčšia, vonkajšia a najvrchnejšia matrioška predstavuje náš najhutnejší obal, čiže fyzické telo.
Takže z pohľadu z hora nadol tu máme ducha, dušu a telo. Tieto zodpovedajú trom úrovniam stvorenia: duchovnej, jemnohmotnej a hrubohmotnej.
Z nášho ľudského pohľadu, čiže z pohľadu zdola nahor to znamená, že ak zomrieme, iba jednoducho odložíme náš hrubohmotný obal, čiže našu najvrchnejšiu matriošku a staneme sa dušou, žijúcou v jemnohmotnosti, ktorá v sebe ešte nesie duchovné jadro.
Takto sa teda človek rodí a zomiera, čiže strieda jemnohmotnosť s hrubohmotnosťou, čím však postupne dozrieva jeho duchovné jadro až sa napokon stane, že toto jadro – naša duchovná osobnosť je už natoľko zrelá, že okrem hrubohmotného obalu, čiže fyzického tela bude môcť napokon odložiť i telo jemnohmotné – náš duševný obal a vstúpiť do svojej domoviny – do duchovnej ríše ako plne zrelá duchovná osobnosť.
Na tejto zemi teda nežijeme iba raz, ale vraciame sa na ňu dovtedy, kým plne duchovne nedozrejeme. Dovtedy sa nachádzame stále v hmotnosti, prechádzajúc z jej jemnohmotnej časti do hrubohmotnej a zase naopak. Raz teda žijeme ako ľudia na zemi a raz ako duše na takzvanom druhom svete.
Tento vyučovací proces, alebo proces dozrievania však nie je nekonečný. Je ohraničený časovým rozmedzím trvania hmotnosti, pretože všetko hmotné podlieha nevyhnutnému vzniku a zániku. A to nie len naše fyzické telo, ale aj naša planéta, ktorá ako kedysi dávno vznikla, tak aj postupne zanikne. Procesu vzniku a zániku je však podrobená úplne celá hmotnosť, čiže i jemnohmotné úrovne, v ktorých žijú ľudské duše po fyzickej smrti.
Čas príchodu nevyhnutného rozkladu všetkého hmotného teda určuje čas trvania školy života, v ktorej máme duchovne dozrieť tak, aby sme boli schopní napokon odložiť i naše jemnohmotné telo skôr, ako začne spomínaný nevyhnutný hmotný rozkladný proces. Človek sa jednoducho musí dostať včas z dosahu všetkého hmotného do bezpečia svojej domoviny – duchovnej ríše. Ak to totiž nestihne a jeho duchovné jadro nebude dosť zrelé na to, aby okrem tela hrubohmotného mohlo odložiť i telo jemnohmotné, potom bude musieť byť strhnutý do rozkladu všetkého hmotného, v ktorom bude zničená jeho doposiaľ ešte nezrelá osobnosť – jeho dlhým vývojom v hmotnosti nadobudnuté ja. Je to najstrašenejšie, čo sa vôbec môže človeku prihodiť. Je to takzvané večné zatratenie!
Avšak nakoľko duchové jadro v nás je večné a nezničiteľné, pretože pochádza z duchovnej ríše, po veľmi bolestivom procese rozkladu dovtedy nadobudnutej, avšak nedostatočne zrelej osobnosti sa vznesie naspäť ako nevedomý duchovný zárodok tam, odkiaľ kedysi dávno vyšlo. Na a potom, po nesmierne dlhej dobe, keď sa hmotný svet po predchádzajúcom rozklade začne opäť nanovo formovať a vznikať, potom sa tento duchovný zárodok môže opäť vnoriť do hmotnosti a pokúsiť sa dospieť k plnej duchovnej zrelosti, ktorá mu umožní včas odložiť všetky hmotné obaly a vstúpiť do plnohodnotného a večného života v duchovnej ríši.
Do duchovnej ríše, z ktorej sme kedysi ako nevedomé duchovné zárodky vstúpili do hmotnosti sa teda môžeme vrátiť dvojakým spôsobom. Buď ako víťazi, alebo ako porazení. Buď ako zrelé duchovné osobnosti, alebo ako nezrelé duchovné zárodky, ktoré neuspeli v škole hmotnosti a nestihli včas ukončiť svoj vývoj. To je však potom sprevádzané nesmiernym utrpením súvisiacim s nevyhnutným rozkladom všetkého hmotného, do ktorého bude musieť byť takáto nezrelá osobnosť spolu strhnutá.
No a na celkom na záver bude určite vhodné povedať si, čo je onou učebnou látkou, ktorú sa má človek v hmotnosti naučiť. Lepšie povedané, podľa ktorej sa má naučiť žiť.
Ide o poznanie Zákonov stvorenia a život súlade s nimi. Ide o poznanie Vôle Najvyššieho a život podľa nej. Aká je táto Vôľa a aké sú tieto Zákony, o tom nám už kedysi dávno hovoril Kristus. Jeho slová však nestačí iba poznať, ale treba podľa nich aj žiť. Žiť tak, že nám to prejde do krvi a stane sa to súčasťou nášho myslenia. Jedine takýmto spôsobom môžeme potom správne dozrievať a napokon aj včas ukončiť vlastný duchovný vývoj.
A toho času na to, aby sme sa stali schopnými odložiť nie len svoje hrubohmotné telo, ale aj svoje telo jemnohmotné nám už žiaľ v dnešnej dobe nezostáva až tak veľa. Skôr naopak! Je ho už málo! Tak málo, že neodbytne vyvstáva veľká otázka, koľko ľudí to vôbec ešte stihne.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Boj proti nemravnosti
Vážení správcovia domény atlas.sk. Patrím medzi dlhoročných užívateľov emailovej schránky na Vašej doméne a s jej využívaním som bol doteraz spokojný.
Avšak to, čo vidím takmer vždy po otvorení svojej schránky v poslednej dobe mi jednoducho nedá, aby som nereagoval. A som presvedčený o tom, že s mojimi slovami by určite súhlasili i mnohí súdni a slušní ľudia, ktorí Vám snáď doposiaľ nenapísali iba preto, lebo sú zavalení rôznymi vlastnými povinnosťami a nenašli si na to čas.
Možno už tušíte o čo ide. Áno, ide o oplzlé a nemravné fotografie, ktoré človek uvidí takmer vždy po otvorení svojho emailu. A niekedy to zachádza naozaj až do takých extrémov, že som začal uvažovať o zriadení novej emailovej schránky na inej doméne.
Avšak aj keď si túto schránku vytvorím niekde inde, kde ma už nebude otravovať zvrhlá a nemravná oplzlosť, nie je to riešenie, pretože ak budete pokračovať v spomínanom trende, budete naďalej touto nízkosťou zamorovať a deformovať iných, možno i mladých a nedospelých ľudí.
Prosím Vás preto o zamyslenie sa nad tým, čo robíte a o prehodnotenie obsahovej stránky fotografií, ktoré užívateľ uvidí po otvorení svojej emailovej schránky. Lebo ak Vám ide o určitú úroveň domény atlas.sk, podobné jednanie je naopak skôr cestou pod úroveň. Bežný, priemerný, štandardný a slušný užívateľ totiž nemá záujem o podobné zvrhlosti, objavujúce sa pri čítaní jeho emailovej pošty. No a tí, ktorí o takéto niečo záujem majú, tí si nájdu na internete naozaj dostatok iných príležitostí, kde sa môžu v tomto smere plne realizovať. Tu naozaj nejde o žiadne moralizovanie, ale o elementárne základy slušnosti a úcty k ľuďom.
A okrem toho mi nedá nespomenúť ešte jednu dôležitú vec. Je ňou osobná zodpovednosť. Osobná zodpovednosť za všetko, čo konáme. Myslím tým však teraz na zodpovednosť pred Zákonmi vyššími a nie pred zákonmi pozemskými, ktoré v súčasnosti ľuďom dovoľujú jednať i zlým a nesprávnym spôsobom bez toho, že by sa z toho človek musel zodpovedať.
V chode tohto univerza však platí: Čo kto zaseje, to aj zožne! Skôr, alebo neskôr, ale bezpodmienečne.
Ak niekto seje dobro, jeho žatvou bude dobro. Ak však niekto seje zvrhlosť a nemravnosť, čo asi bude jeho žatvou? Žatvou, ktorá ho v nijakom prípade nemôže minúť? Odpovedať na to nie je potrebné, pretože to každý jasne tuší.
Každý z nás chce prežiť šťastný a spokojný život na tejto zemi. Ak to však naozaj chce, musí sám podľa toho aj jednať. Musí siať dobro, ak chce dobro žať. Inak to nejde. Naozaj to nie je také ťažké pochopiť.
Nie len v mene svojom, ale aj v mene všetkých ostatných súdnych a slušných ľudí Vás preto prosím o zváženie a prehodnotenie svojho jednania.
M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
www.pre-ludskost.sk/
kusvetlu.blog.cz/
smilan :: smilane,smilane,už nějak stárneš,zapomněl jsi si ten článek co je na diskuzi nakopčit sem hele co kdyby jsi si to kopčil jen sem a na diskuzi nám dal pokoj!!!!!!
milca :: tak tak.... hele dlouho tu nebyl ten pravej smilan co je s ním??
a hlavně nečíst
a rozmazat...
nasrat...
Vyvracanie ateistických téz – evolúcia
Evolučná teória patrí k jedným zo základných pilierov, o ktoré sa opiera ateistický svetonázor a materialistický pohľad na svet. Je však paradoxné, že práve hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu potvrdzuje existenciu Vyššej Inteligencie, ktorou bol tento proces riadený.
Materialistický pohľad na evolúciu totiž predpokladá, že ide o vývoj od najjednoduchších foriem života až k tým najzložitejším a to prostredníctvom slepého a náhodného výberu. Celé si to môžeme pripodobniť ku nepripravenému žiakovi, ktorý rieši test. Na každú otázku v teste je daných desať odpovedí – desať možností. No a keďže žiak je nepripravený, krúžkuje svoje odpovede iba systémom náhodného výberu.
Presne takýmto spôsobom si teda materialisti a ateisti predstavujú i evolučný proces. Podľa nich aj príroda postupovala práve takýmto spôsobom čo znamená, že ak sa vývoj nachádzal na určitom nižšom stupni, iba čisto slepým a náhodným výberom sa hľadali ďalšie vývojové možnosti, pričom napokon úplne náhodne, prostredníctvom pokusov a omylov sa takáto možnosť napokon našla a vývoj mohol postúpiť o krôčik dopredu.
Takáto je teda podstata materialistickej predstavy evolučného vývoja, ktorá predpokladá, že vedomie sa vyvíjalo spolu s vývojom hmoty a to sériou náhodných pokusov, omylov a náhodne nachádzaných riešení.
Takáto úvahy však majú jeden háčik! Už dávnejšie som totiž čítal istú vedeckú teóriu dokazujúcu, že ak zoberieme do úvahy celkový čas vývoja života na našej planéte od jeho prazákladných počiatočných foriem až ku človeku súčasného typu, toto obdobie je jednoducho príliš krátke na to, aby ho príroda stihla uskutočniť prostredníctvom slepého výberu čisto náhodných možností. Ak by sa to totiž dialo práve takýmto spôsobom, evolučný vývoj na zemi by musel byť omnoho, omnoho dlhší, než v skutočnosti reálne bol.
Z tohto faktu teda vyplýva, že príroda sa vo svojom vývoji od najjednoduchších foriem k najdokonalejším vôbec nesprávala ako nepripravený žiak, náhodným spôsobom krúžkujúci odpovede v teste. Evolúcia v skutočnosti prebiehala úplne inak! Správala sa ako žiak, ktorý sa na test dobre pripravil a preto už dopredu pozná správne odpovede. Jednotlivé kroky v evolučnom procese na našej planéte boli uskutočňované VEDOME! S plným vedomím toho, ktorá vývojová možnosť je správna!
Evolučný proces bol preto procesom vedomým a nie náhodným! Jedine ak zoberieme do úvahy túto skutočnosť je totiž možné vtesnať evolučný vývoj na našej planéte do toho vymedzeného časového obdobia, v ktorom podľa vedeckých poznatkov v skutočnosti prebehol. Iba ak pripustíme túto možnosť môže všetko súhlasiť. Inak nie!
Inak, čiže tak, ako sú o tom presvedčení materialisti a ateisti, to znamená prostredníctvom čisto náhodného výberu by tento vývoj nebolo možné v danom čase stihnúť.
Skutočné, hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu je teda potvrdením existencie Stvoriteľa. Potvrdením existencie Vyššieho Princípu, ktorý posúval vývoj na našej planéte vedomým spôsobom. Evolučný proces je teda príbehom dobre pripraveného žiaka, ktorý s prehľadom zakrúžkovával správne odpovede v teste a práve preto, že a nemýlil a nepochyboval mohol stihnúť tento test úspešne vypracovať v presne stanovenom čase, ktorý bol naň určený.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Radosť a bolesť – dve cesty nahor
Niet vari na svete človeka, ktorý by aspoň raz vo svojom živote neprežil radosť, či šťastie, alebo naopak, bolesť a utrpenie. Ide o dve úplne protichodné prežívania, ktoré však majú niečo spoločného. Obe svojou intenzitou dokážu zasiahnuť najvnútornejšie jadro našej osobnosti – nášho ducha.
No a prostredníctvom hlbokého vnútorného rozochvenia, sa človek práve vtedy stáva schopným povzniesť vo svojich čistých, vrúcnych citoch vysoko nahor, až k stupňom Božieho trónu. Pri prežívaní bolesti a utrpenia k tomu dochádza prostredníctvom vrúcnej prosby o pomoc a pri prežívaní šťastia a radosti prejavením hlbokej vďaky za všetko krásne, čoho sa mu dostalo.
Cesta k vnútornému prežitiu blízkosti Božej nie je teda iba výsadou dávnych mystikov, askétov a svätcov, ktorí sa utiahli do samoty, aby hľadali Najvyššieho. Cesta k prežitiu blízkosti Božej je vo svojej prostej prirodzenosti prístupná úplne každému, pretože každý z nás sa vo svojom živote stretáva so silnými citmi šťastia, alebo bolesti.
Mocné prežitie radosti, alebo bolesti dokáže teda silne rozochvieť nášho ducha a prostredníctvom tohto intenzívneho vnútorného prežívania človek získava schopnosť vzletu do výšin, schopnosť priblížiť sa v zlomku sekundy do blízkosti Stvoriteľa, k jeho Duchu, z ktorého malé ľudské duchovné „ja“ pochádza. Je to však možné iba vtedy, ak svoje silné city človek dokáže pretransformovať či už na vrúcnu prosbu, alebo na modlitbu vďaky.
No a takáto chvíľa sa potom môže stať výnimočným okamihom prežitia podpory, posily a ochrany niekoho Veľkého, vše objímajúceho a všetko presahujúceho. Dá sa to len veľmi ťažko vyjadriť slovami a u každého človeka to býva vždy individuálne a osobité. Takéto prežitie, ktorých nebýva až tak veľa, je potom prežitím súcnosti a blízkosti Božej! V každej ľudskej duši to zanechá hlbokú stopu v podobe pokoja a vnútorného mieru. Mnohokrát je človeku ukázaná určitá cesta v jeho ďalšom životnom smerovaní, či spôsob riešenia daného problému, ktorý ho trápi.
Určite bude teda stáť za to, keď sa na celú vec pozrieme trochu bližšie a vezmime si na rad ako prvé utrpenie.
Človek, ktorému sa v živote všetko darí a všetko mu vychádza nechce zväčša vôbec nič počuť o nejakom Stvoriteľovi. Veď si vystačí aj sám, tak načo sa zaoberať „výmyslami“.
Situácia sa ale radikálne mení ak je dotyčný znenazdajky vystavený nečakanému nešťastiu, ak sa mu zrazu z nejakých dôvodov zrúti všetko to, čo doteraz tak dobre fungovalo. A čím býva situácia tragickejšou a neriešiteľnejšou, tým rýchlejšie sa ľudia zvyknú rozpomenúť na Stvoriteľa. A neraz bývajú medzi nimi i bývalí zarytí ateisti.
V bolesti a utrpení zrazu človek, ktorému už možno nemôže nikto a nič pomôcť, vo svojom hlbokom citovom rozochvení a túžbe po pomoci nachádza Stvoriteľa a určitým, ťažko definovateľným spôsobom prežíva nespochybniteľnú realitu jeho jestvovania. Zrazu sa začne úplne inak pozerať na celý svoj predchádzajúci život a na hodnoty, ktoré uznával a ktoré vo väčšine prípadov po tomto prežití vníma ako nesprávne. Neraz práve utrpenie urobí z materialistu človeka presvedčeného o jestvovaní Stvoriteľa a o nevyhnutnosti života v súlade s jeho Vôľou.
Týmto spôsobom nám teda môže prekliesniť utrpenie cestu k Najvyššiemu, cestu k zmene nášho osobného života nie podľa našej vlastnej, nedokonalej vôle, ako tomu bolo doteraz, ale k postupnému prispôsobovaniu sa Vôli Najvyššieho.
Celkom inak to býva pri šťastí. I šťastie hlboko citovo rozochvieva naše najvnútornejšie ja a ak by pri prežívaní citu šťastia dokázal človek zároveň prežiť i vďaku za to, že mu niečo takéhoto krásneho bolo dopriate, mohlo by sa mu to stať bránou k nebesám. Bránou k nebesám a cestou k blízkosti Božej, do ktorej nás môže priviesť naša vrúcna vďaka za šťastie a za nádherný dar bytia, ktorý nám poskytuje tak veľa najrôznejších radostí.
Takýmto spôsobom by sa nám teda mohlo stať prežívanie šťastia našim vzletom k Výšinám. Zmienenú cestu, cestu vďačnosti za všetko krásne však ľudia vôbec nepoznajú a nevyužívajú. Svoje šťastie si totiž zvykli brať ako samozrejmosť a za všetko to pekné a krásne, čo im život prináša nemajú potrebu nikomu ďakovať. Nemajú potrebu byť za to niekomu vďační.
Ľudia už totiž nedokážu pozdvihnúť svoj zrak od hmoty, ku ktorej sa pripútali, lebo sa pre nich stala absolútne všetkým. Nepociťujú nijakú vďačnosť voči Tvorcovi, skutočnému Darcovi všetkých darov, ktoré môžu ľudia požívať. Nepotrebujú byť vďační, pretože neveria v Boha, hoci práve svojou vďačnosťou pri prežívaní šťastia by mohli prežiť jeho blízkosť.
Týmto spôsobom však premárňujú veľkú príležitosť! Príležitosť využiť vďačnosť za svoje šťastie ako bránu do blízkosti Najvyššieho.
Ak ju však nevyužijú, bude im k poznaniu Stvoriteľa daná iná príležitosť! Bude ňou ...utrpenie! Utrpenie, ktoré ľudí privádza k pokore, k spoznaniu pravých životných hodnôt, k spoznaniu nevyhnutnosti usilovania sa k dobru, k čistote a ušľachtilosti, k poznaniu Stvoriteľa a jeho Vôle.
Šťastie a bolesť sú teda dvomi cestami k jednému cieľu. Jednou z nich sa môžeme priblížiť k nášmu Otcovi dobrovoľne, radostne a bezbolestne, prejavovaním vďaky za šťastie, ktoré nám poskytuje.
Druhou cestou sa k nemu približujeme nedobrovoľne a to vtedy, keď sme odmietli cestu prvú a keď sme ho potom nútení hľadať v našom utrpení, bolesti a strádaní.
Jedna z nich je lepšia, druhá horšia. Obe nás však môžu a majú priviesť k jednému cieľu: K prežitiu blízkosti a súcnosti Najvyššieho a k životu podľa jeho Vôle. Ktorú z nich si pre seba vyberieme?
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
.smilan ::
Japonsko – skúška tajných zbraní USA?
Prednedávnom som zverejnil článok, pojednávajúci o skutočnej príčine katastrofy v Japonsku. Je ňou nesprávne myslenie a jednanie ľudí jednak vo vzťahu k prírode a jednak vo vzťahu sebe samým. No a čo kto zaseje, to aj potom musí celkom zákonite žať. V súčasnosti prebiehajúce prírodné katastrofy a nešťastia nie sú teda nijakým dielom náhody ale naopak, zákonitou odozvou, zodpovedajúcou vnútornému a vonkajšiemu stavu ľudskej civilizácie. Je to nastavené zrkadlo, v ktorom máme možnosť uvidieť svoju vlastnú tvár a to bez príkras a úplne pravdivo.
Ak sa teda chceme v budúcnosti vyvarovať podobných, alebo ešte väčších katastrof, ako bola tá v Japonsku, neostáva nám nič iného, ako zmeniť svoje myslenie a jednanie! Zmeniť ho k lepšiemu! Musíme sa naučiť uvažovať čisto a ušľachtilo a konať iba dobro, aby sme následne mohli iba dobro žať. Lebo podľa dôsledného Zákona tohto univerza môžeme vždy zožať iba to, čo zasejeme.
Kto sa chce oboznámiť s celým obsahom môjho predchádzajúceho článku o tejto problematike, môže tak urobiť na: kusvetlu.blog.cz/1103/zasadne-vyjadrenie-ku-katastrofe-v-japonsku
Určitá nevyhnutnosť opätovne otvoriť túto tému však vyvstala preto, lebo internetom sa začal šíriť aj iný názor na to, v čom sa skrývajú skutočné príčiny katastrofy v Japonsku. Ide vraj použitie tajných zbraní, vyvíjaných v USA, ktoré dokážu vyvolávať zemetrasenia a podľa potreby ovplyvňovať počasie. Ten článok, napísaný v duchu konšpiračných teórií nájdete na: www.prvnizpravy.cz/sloupky/japonsko-ve-sparech-haarpyji/
Ak by to však bolo naozaj tak, ako sa opisuje v tomto texte, dalo by sa povedať, že žijeme v dobe vojnového konfliktu, prejavujúceho sa prostredníctvo zbraní, schopných vyvolávať prírodné katastrofy. Zanedlho po nešťastí v Japonsku totiž postihla viacero štátov USA séria mimoriadne silných a početných tornád. Bolo ich až okolo 250 a spôsobili veľké materiálne škody, pričom počet obetí na životoch sa pohyboval okolo štyridsiatky. Že by japonská odveta?
Povedzme si teraz otvorene, v čom spočíva najpodstatnejšie negatívum šírenia podobných konšpiračných teórií. Spočíva v tom, že pozornosť ľudí je odvádzaná od skutočných príčin prírodných katastrof a od nevyhnutnej zmeny seba samého, ktorou ako jedinou môžeme v budúcnosti zabrániť podobným tragédiám. Pozornosť je teda odvádzaná od životnej nevyhnutnosti zmeny vlastného myslenia a jednania k lepšiemu, ku ktorej sa nás snaží dotlačiť prebiehajúce prírodné dianie.
Povrchným ľuďom dnešnej doby je však omnoho ľahšie uveriť niečomu, čo znie tajomne a zaujímavo, čo príjemne mrazí v chrbte, ale hlavne, čo od nikoho nič nepožaduje. To je to najdôležitejšie! Preto ľudia veľmi radi ochotne uveria čomukoľvek, len aby nemuseli pracovať na pozitívnej zmene seba samého. Je totiž veľmi ľahké a pohodlné uveriť, že vinníkom je niekto úplne iný. Niekto, kto nesie zodpovednosť za všetko zlo, ktoré sa udeje. Je veľmi pohodlné uveriť, že v tom nemáme prsty my samotní – náš vlastný nesprávny a zlý spôsob myslenia a jednania, ktorý by bolo treba zmeniť.
To by ale vyžadovalo určitú námahu, avšak ľudia dnešnej doby nie sú ochotní „zbytočne“ sa namáhať. Dnešný človek sa chce hlavne pobaviť, oddýchnuť si, prečítať si, alebo si pozrieť niečo zaujímavého. A preto mu je bližšie hoci aj klamstvo, znejúce nevšedne a tajomne, ako pravda, vyžadujúca zmenu jeho myslenia jednania.
Vzchopme sa už raz konečne a pozrime sa pravde do očí! Majme odvahu vidieť veci takými, aké naozaj sú a nie takými, ako ich vo svojej navyknutej povrchnosti a pohodlnosti vidieť chceme. Zamerajme svoju pozornosť na nevyhnutnú zmenu vlastného myslenia a jednania k lepšiemu. Buďme ohľaduplnejšími voči prírode a ľudskejšími voči ľuďom. Usilujme o skutočné a trvalé hodnoty, akými sú spravodlivosť, česť, ušľachtilosť, vnútorná čistota a úsilie o všeobecné dobro. Naučme sa umenšovať svoje ego, ktoré si zvyklo jednať vo svoj prospech i na úkor ostatných.
Ak to ale budeme trvalo ignorovať, prírodné dianie nám to bude pripomínať čoraz silnejšie, čoraz intenzívnejšie a to až k neznesiteľnosti. Jednoducho až dovtedy, kým to nepochopíme a nezmeníme sa. Avšak pochopenie a zmena, ku ktorej sa budeme musieť dopracovať takýmto násilným spôsobom nás bude stáť kopu zbytočného utrpenia, ktoré by vôbec nebolo potrebné.
PS. Ak pripustíme, že na spomínaných konšpiračných teóriách môže byť niečo pravdy, je to v konečnom dôsledku iba potvrdením toho, že kvalita ľudského vnútorného života, čiže kvalita myslenia a cítenia a z toho vyplývajúceho jednania väčšiny ľudí na tejto zemi je zlá. Je to pôda, plná tej najrozličnejšej a najfantastickejšej buriny, z ktorej vyrastajú jedovaté rastliny, prinášajúce svoje zlé a skazené ovocie.
No a snahy niektorých jednotlivcov o podrobenie a ovládnutie ľudstva sú práve takýmto jedovatým ovocím, ktoré nám prináša zaburinená pôda vnútorného života ľudstva na tejto planéte.
Ak by sa však táto pôda začala zušľachťovať, kultivovať a čistiť, ak by sa dbalo, aby na pôde nášho vnútorného života rástli iba pekné, dobré a ušľachtilé rastliny v podobe našich myšlienok a citov, potom by došlo k zlepšeniu vo všetkých oblastiach života a časom by napokon zmizli i všetky choromyseľné snahy niektorých jednotlivcov po ovládaní ľudstva, ktoré by už viac nenachádzali žiadnej vnútornej opory. Zachovávaním čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života môžeme teda bojovať proti zlu a budovať mier a šťastie na tejto planéte.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
no pozrite sa na to.. něni su já somár?? už aj slovenčinu som zabudol nuž čo taraz.. a pozrite sa zasa taram somáriny budem muset ísť k lekárovi.. zdá sa mi že mám tůů ako sa to volá.. demenciu?? nu to nie aj vlastne aj to je možne ale mal som na mysli rozdvojenie osobitosti.. prepáčte mi snad sa časom vyspravím a vyliečim sa
.smilan :: jůůů duh smilana hezky jsi to na něho vykecal
Ako ďalej? Nie len v genetike!
Pokúsim sa voľne pretlmočiť jeden zaujímavý rozhovor, ktorý odznel v slovenskom rozhlase. Prizvaný odborník povedal asi toto: V oblasti genetického výskumu sme zaznamenali nevšedné úspechy. Bolo dešifrovaných všetkých 20 000 génov, ktoré obsahuje ľudská DNA a u väčšiny z nich sa podarilo zistiť aj ich funkciu.
Prakticky by sa toto poznanie dalo uplatniť tak, že v prípade konkrétnych ochorení by sa gény zasiahnuté chorobou jednoducho vymenili za zdravé a všetko by bolo opäť v poriadku.
Ku koncu rozhovoru o súčasných úspechoch tohto vedného odboru a jeho budúcich perspektívach však prišlo na rad jedno veľké ALE. Aby sa totiž nadobudnuté poznatky mohli aj prakticky využiť, niečo nám k tomu predsa len ešte chýba. Nejaké zásadné poznanie, ktorým by sme ako kľúčom otvorili bránu k praktickému využitiu všetkých doterajších výskumov v oblasti genetiky. Vedci však vôbec nevedia, čo to vlastne je a kde to hľadať, pričom tušia, že ide o niečo, bez čoho sa nemôžu pohnúť ďalej.
Genetika má teda pred sebou obrovské perspektívy, ale zatiaľ sme sa v nej dostali iba po určitú hranicu, pričom až poznanie za touto hranicou nám môže priniesť praktické využitie doteraz nadobudnutých poznatkov.
Veľkou otázkou teda zostáva, ako prekročiť túto hranicu a kde ju vôbec hľadať? Ako a kde nájsť ono tušené, neznáme, ale zásadné poznanie, ktoré by nám otvorilo neuveriteľné možnosti liečenia mnohých, ak nie všetkých chorôb?
I keď vedecký svet v tomto smere tápe, riešenie danej otázky je v podstate veľmi jednoduché. Toto riešenie však nespočíva v ďalších miliardách, vložených do vedeckého výskumu, ale v niečom úplne inom: V morálnom a duchovnom vzostupe ľudstva! Etický, morálny a duchovný vzostup ľudstva totiž vždy podmieňoval ďalší a teda aj vedecký a technický rozvoj našej civilizácie. Lebo jedine v tej miere, v akej sa postupne rozvíjala morálka a duchovnosť, jedine priamo úmerne tomu bola ľuďom dávaná možnosť vnikať do poznania tajomstiev hmoty. To je Zákonitosť! Vyššia Zákonitosť!
Veľké poznanie, poznanie zásadného významu totiž nemôže byť dané do nehodných rúk, pretože by namiesto úžitku spôsobilo tragédiu. Veď si len skúsme predstaviť, aké katastrofálne by asi boli dôsledky toho, keby ľudia v stredoveku, kedy boli doslova na dennom poriadku vojny medzi jednotlivými mestami, vojvodcami a kráľmi mali k dispozícii vojenskú techniku súčasného typu. Avšak úroveň morálky, etiky a duchovnej zrelosti, na ktorej sa nachádzali, im prirodzeným a zákonitým spôsobom znemožňovala dôjsť k takémuto druhu poznania, čo bolo v skutočnosti ich šťastím a ich ochranou. Ochranou pred sebou samými a pred zhubnými dôsledkami vlastnej nezrelosti.
No a nie inak je tomu i dnes! Stále ide o tú istú Zákonitosť! Aj dnes sa nachádzame na určitej úrovni morálky a miery duchovnosti, na základe ktorej sa nám dostáva zodpovedajúcej miery prieniku do tajomstiev hmoty, pričom zároveň tušíme a vnímame hranice, ktoré sú pevne stanovené nášmu poznaniu. Hranice, ktoré nemožno prekročiť ďalším úsilím v rozumovo vedeckom bádaní. Tadiaľto cesta nevedie.
No a keďže medzi schopnosťou prieniku do tajomstiev hmoty a rozvojom morálky, etiky a duchovnosti je priama úmernosť, celkom logicky z toho vyplýva iba jediné: Ďalší pokrok, a to i v oblasti vedeckého poznávania je možný a podmienený práve pokrokom v oblasti etiky a duchovnosti. Len týmto spôsobom môžeme prekročiť hranicu, ktorá nás v súčasnosti brzdí a obmedzuje. Jedine v tomto je skrytý ďalší vzostup a pokrok našej civilizácie! Ide o Vyššiu Zákonitosť, ktorú nemožno obísť! Ničím! Ani vzdelanosťou, ani vedeckým bádaním.
Aká je však reálna situácia? Žiaľ, úplne opačná! Súčasná doba je dobou úpadku. Čoraz viacej rastie amorálnosť a materializmus! Obrovským spôsobom bujnie ľudská chamtivosť a túžba mať, vlastniť a užívať si. Svet sa iba egoisticky štve za hmotou.
Miera duchovnej zrelosti našej civilizácie dosahovala svojho kulminačného bodu v 30. rokoch minulého storočia, čo sa v tom období priamo úmerne prejavilo zásadnými objavmi v oblasti vedy a techniky. V tomto vrcholnom období sa rozhodovalo o tom, či sa dokážeme odraziť ešte ďalej a ešte omnoho vyššie, alebo naopak dôjde k pádu smerom nadol a to so všetkými zodpovedajúcimi negatívnymi dôsledkami.
Žiaľ, ľudstvo nevyužilo neopakovateľnú a jedinečnú príležitosť k nevídanému duchovnému, ale aj hmotnému vzostupu ale naopak, krivka jeho duchovnosti začala prudko klesať, čo sa okamžite prejavilo tak, že všetky tie veľké vynálezy a objavy, ktoré nám boli dané ku podpore a posilneniu nášho celkového vzostupu boli nakoniec zneužité a vyústilo to do vojnovej katastrofy, aká nemala obdobu v dejinách našej civilizácie. /druhá svetová vojna/
Od tohto tragického bodu zlomu však žiaľ duchovnosť stále klesá a ani ďalšie a nové vedecké objavy nedokážu zastaviť, či eliminovať celkový a teda aj materiálny úpadok ľudstva, ktoré kráča od jednej krízy ku druhej smerom k vlastnej záhube a seba zničeniu. Zastaviť túto cestu do pekla a nasmerovať našu civilizáciu k ďalšiemu hmotnému vzostupu bez kríz, konfliktov a zbytočného utrpenia, nasmerovať ju k ďalším nevídaným objavom so zásadným vplyvom na náš každodenný život môže iba jediné – vzostup duchovnosti obyvateľstva našej planéty! Nie je tým samozrejme myslená nejaká formálna príslušnosť k rôznym náboženským, alebo duchovným organizáciám, ale reálny život podľa skutočných duchovných hodnôt, ktorými sa bude riadiť naše cítenie a myslenie i naša reč a jednanie a to úplne všade, či už doma, v práci, pri odpočinku, alebo kdekoľvek inde.
Ľudia, ktorí chcú spoznať tieto hodnoty, riadiť sa nimi a týmto spôsobom vlastným dielom prispieť nielen k svojmu osobnému vzostupu, ale aj k vzostupu celej našej civilizácie nájdu viac informácií na: ao-institut.cz/dopisov/324-zakladni-principy-fungovani-nove-spolecno
.smilan :: a kde je tvoje slovenština?ty hřešíš i na mateřský jazyk
lidi musím se Vám přiznat.. vše co tady píšu jsou nesmysly.. hrozě hřeším. Pořád.. skoro každý týden jinak.. podvádím svou ženu.. s ženami.. muži.. ano jednou sjem to zkoušel už se zvířaty.. pora´dte mi.. co mám dělat?? snažím se tady těma textama.. ale nepomáhá to...
no milcoooooooo
Smilan znásilní jeptišku a když se obléká,tak mu jí je najednou líto a tak se jí ptá,co bude dělat. A ona na to úplně v klidu odpovídá, že nic moc, jen že půjde za matkou představenou a řekne jí, že jí třikrát znásilnil Smilan.
A Smilan říká: "Ale jak to třikrát, vždyť to bylo jen jednou!"
A ona zklamaně: "A ty už nemůžeš?"
Ovládanie ľudí cez devalváciu slova!
Znehodnotili sme slovo i vlastný rečový prejav! Nadmerným zneužívaným sme ho devalvovali tak, že ľudské slovo stratilo svoju pôvodnú váhu, silu, hĺbku a význam. Stal sa z neho bezcenný brak, ktorého je všade nadmieru a ktorým sa neuveriteľne plytvá.
„Vaša reč nech je áno, alebo nie. Všetko ostatné je od zlého!“ Túto veľkú múdrosť sme vôbec nepochopili a nedržali sa jej, čoho dôsledkom, ak sa to nezmení, bude musieť byť duchovná záhuba miliónov duší, ktoré sa utopia v nesmiernom oceáne balastu vytvoreného a neustále vytváraného ľudským slovným prejavom.
„Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie! Všetko ostatné, čo je nad to, je od zlého!“ Čo znamenajú tieto slová? Neznamenajú strojovú úsečnosť, alebo zúženie reči iba na slová áno a nie. Toto odporučenie je nabádaním k stručnosti, k vecnosti a k jednoduchosti vo vyjadrovaní. Nabádaním k tomu, aby sme vždy hovorili iba to, čo je naozaj podstatné a má zmysel a význam.
Takýmto spôsobom by malo potom každé vyslovené, alebo napísané slovo svoju vážnosť, hlbokú výpovednú hodnotu a skutočnú cenu. Každé takéto slovo by bolo potom slovom, za ktorým sa dá stáť, o ktoré sa dá oprieť a na ktoré sa dá spoľahnúť.
„Čo je nad to, je od zlého!“ Tárajstvo, bezobsažnsoť a bezmyšlienkovité rečnenie je zlom! Zlom, ktoré otrávilo ľudský rečový prejav a znehodnotilo ho!
Akou zbraňou však kto zachádza, takou nakoniec zahynie! Bezobsažnosť, bezmyšlienkovitosť, povrchnosť, plytkosť, nevecnosť a prázdnota v reči formuje povrchných, plytkých, prázdnych, nevecných a stádovitých ľudí. Používanie znehodnotenej reči duševne znehodnocuje tých, ktorí ju používajú!
Akým spôsobom však hovoríme, takými sa nakoniec aj staneme! Reč formuje ľudí! Nesprávny a zlý spôsob reči nás formuje nesprávnym a zlým spôsobom!
No a v dnešnej dobe informačného nadbytku to dosahuje svojho vrcholu. Zo všadiaľ sa na nás valí lavína slov, z ktorých možno až 99 percent nemá nijaký hlbší význam ani zmysel. Je to iba bezobsažná prázdnota, neraz účelovo fabrikovaná práve preto, aby prostredníctvom jej každodenného pretlaku ľudia otupeli a stali sa povrchnou, nemysliacou a ľahko ovládateľnou masou. Zámerom a účelom šírenia prázdnoty v reči je vytváranie prázdnych ľudí! Je ním degradácia ľudskej osobnosti, ktorej konečným cieľom je vytvorenie stáda nemysliacich, tupých a ľahko ovládateľných bytostí.
Kto nájde silu vystúpiť z tohto kolotoča? Kto ešte v sebe nájde silu a dokáže sa vzoprieť všadeprítomnej prázdnote a povrchnosti? Kto dokáže od seba nekompromisne odvrhnúť všetok balast a akoby ostrým mečom oddeliť hodnotné od nehodnotného?
Takéto niečo je v dnešnej dobe naozaj veľmi ťažké, avšak kto toho nebude schopný, ten príde o svoje človečenstvo! Duševne a duchovne bude totiž musieť zahynúť v oceáne balastu, vytvoreného bezobsažnosťou a prázdnotou ľudského rečového prejavu.
Ak sa vraví, že menej je niekedy viac, tak v tomto prípade, v prípade nášho vzťahu k informáciám to platí dvojnásobne. Radšej teda menej, omnoho menej, ale hodnotnejšieho, hlbšieho a duchovne kvalitnejšieho. A mnohokrát je dokonca zotrvávanie v tichom premýšľaní ďaleko cennejšie, hodnotnejšie a užitočnejšie, ako mnohé z toho, čo sa na nás hlučne a vtieravo valí zvonka. V skutočnosti totiž sú to práve chvíľky tichého uvažovania, v ktorých dozrieva naša osobnosť. Ticho teda nie len že lieči, ale rozvíja, utvára a formuje našu samostatnú osobnosť. A my ako ľudia máme byť predsa osobnosťami a nie iba nejakými humanoidmi, neschopnými samostatne myslieť. Humanoidmi, ktorí kráčajú svojim životom nesamostatne, tupo a iba podľa chcenia iných.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
smilan :: hele ty jsi fakt debil.... normálně za vším vidíš ty svoje pomatené cosi nesmysly a odvoláváš se na boha.. jdi se vycpat burane.. teda japonsko.. tohle si vzít do huby že tě hanba není...
Zásadné vyjadrenie ku katastrofe v Japonsku
Svetom otriasa obrovská tragédia, ktorá sa udiala v Japonsku. K tisícom obetí na životoch a k obrovským materiálnym škodám, spôsobených zemetrasením a následne vyvolanou vlnou tsunami a sa ešte navyše pridružilo poškodenie jadrovej elektrárne, z ktorej uniká radiácia. Ide o katastrofu takmer apokalyptických rozmerov, aká nemá v dejinách Japonska obdobu od druhej svetovej vojny.
Málokoho nechávajú tieto udalosti ľahostajným a okrem mnohých otázok, ktoré si ľudia v tejto súvislosti kladú sa medzi nimi nachádza i otázka: Prečo? Prečo k takémuto niečomu dochádza? Nedalo by sa tomu zabrániť? Jestvuje vôbec nejaká uspokojivá odpoveď, ktorá by nám umožnila pochopiť skrytú podstatu podobných javov a ich skutočné príčiny a tým sa v budúcnosti vyvarovať, ak už aj nie materiálnych, tak aspoň obrovských obetí na ľudských životoch? Túto odpoveď by sme sa mali snažiť nástojčivo hľadať už len preto, aby sa podobné tragédie a utrpenie ľudí viac neopakovali. Prečo teda?
Železný zákon, ktorý sa neustále a do bodky napĺňa v samočinnom chode tohto univerza znie: Každej akcii zodpovedá primeraná reakcia! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne!
Preto platí, že presne v takej miere, v akej ľudia ničia, utláčajú a drancujú prírodu, presne v rovnakej miere im to raz ona vráti naspäť. Prírodné katastrofy s veľkým množstvom obetí nie sú teda ničím iným, ako odpoveďou Matky prírody na zlé jednanie ľudí. Prostredníctvom nich sa nám snaží ukázať, že niečo nie je v poriadku a že ľudstvo by malo zmeniť svoje zmýšľanie a jednanie.
Ľudia však nechcú v prírodných katastrofách vidieť to, čím v skutočnosti sú. Nechcú v nich vidieť napomenutie a bolestivý impulz k nevyhnutnosti zmeny seba samých. Ľudia zostávajú slepí a hluchí!
K týmto hluchým a slepým však znie volanie Matky prírody:
„Zo mňa ste vyšli a obrátili ste sa proti mne. Ničíte vodu, vzduch i zem, utláčate a trápite zvieratá i rastliny. V skutočnosti ste však povinní brať na mňa ohľad a žiť so mnou v súlade. V skutočnosti máme vzájomne spolu pôsobiť.
Vy ste sa však obrátili proti mne preto, lebo sa ženiete za nesprávnymi hodnotami. Chcete iba mať, vlastniť a užívať si. Vaše chcenie je iba nízkeho druhu a vaše túžby sú zamerané iba na hmotné a na niečo, z môjho pohľadu tak absurdného ako peniaze.
Človek má však usilovať a túžiť po niečom úplne inom! Má usilovať o dobro, čistotu a spravodlivosť. Má sa usilovať byť čoraz lepším človekom a potom sa mu dostane všetkého, čo potrebuje. To sú pravé hodnoty, hodné vášho úsilia.
Tieto nádherné, veľké a nehynúce hodnoty vám neustále pripomínam čistotou svojich zurčiacich vôd, sviežosťou ranného vzduchu, majestátnou nádherou hôr, nevinnosťou zvierať, krehkou krásou kvetov, hrejivým jasom slnka a zdravým zimným chladom. Stále sa vás ticho snažím nabádať k dobru a úcte ku všetkému, čo jestvuje okolo vás. A v nemalej miere aj k vďačnosti a úcte k Tomu, z ktorého rúk to všetko pochádza.
Vy však nepočúvate môj tichý hlas, hlas Matky prírody. Nemáte na to čas, pretože sa ženiete za svojimi pomýlenými hodnotami a namiesto toho, aby ste brali ohľad nie len na mňa, ale i na ľudí okolo seba, namiesto toho ma iba ničíte a spôsobujete mi utrpenie.
Dlho, veľmi dlho som toto všetko mlčky znášala a trpezlivo čakala, že raz predsa len precitnete a spamätáte sa. Teraz však, keď pohár mojej trpezlivosti preteká sa budem musieť ku vám začať prihovárať inak. Pozdvihnem svoj hlas tak, aby ste ho už nedokázali prepočuť. Aby sa vás bytostne, i keď žiaľ aj bolestne dotýkal.
Preto sa vám teraz prihovorím vo veternej smršti, v nekonečných požiaroch, v hukote zemetrasení a v ničivej skaze vodného živlu.
Ja, Matka príroda budem a zostanem vždy silnejšia, ako ste vy. Zo mňa ste vyšli a musíte sa ma naučiť rešpektovať. Musíte sa naučiť úcte a láske nie len ku mne, ale i k sebe samým navzájom. Musíte obrátiť svoj pomýlený rebríček hodnôt. A to buď dobrovoľne sami od seba, alebo žiaľ nasilu a pod tlakom.
Nechcem vám ubližovať a spôsobovať utrpenie. Avšak v sebaobrane vám teraz musím začať vracať presne to, čo mi vy samotní už dlho spôsobujete. Tým nastavujem zrkadlo vášmu vlastnému, zlému jednaniu. Tomu, akí naozaj ste. Pochopte to, uvedomte si to a zmeňte sa! Zmeňte sa k lepšiemu, aby na vás nemuseli dopadať ďalšie bolestivé rany z mojich rúk.“
PS. V súvislosti s pôsobením Zákona „Čo kto zaseje, to aj zožne“ mi napadla jedna asociácia: Kedysi, bolo to už naozaj veľmi dávno, ma dosť pobúrila jedna informácia. Všetci vieme, že v Japonsku jedia ľudia paličkami a istého času tam vraj vládol trend jednorazových drevených paličiek. No a keďže Japonsko je bohatou krajinou a svoju prírodu sa snaží chrániť, kupovalo za týmto účelom lacné drevo z chudobných ázijských a latinskoamerických štátov. A nakoľko pre tieto chudobné krajiny išlo o jeden z mála možných a istých príjmov, vraj kvôli jednorazovým dreveným japonským paličkám boli vtedy vyrúbané doslova celé lesy.
Príroda však nerozlišuje medzi pojmami moje a cudzie. Príroda je jeden jednoliaty celok a skôr, alebo neskôr každému vráti presne to, ako sa on sám ku nej chová.
Týmto samozrejme nechcem tvrdiť, že k súčasnej katastrofe v Japonsku došlo práve z tohto dôvodu. To isto nie! Uvádzam to len ako určitú indíciu, umožňujúcu pochopenie hlbších súvislostí.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Vážne slová o poslednom súde
Ako môžete hovoriť o úcte a láske k ľudom, keď v mnohých svojich článkoch píšete o ich nízkosti, povrchnosti, plytkosti, egoizme, skazenosti a vnútornej nečistote? Vari ľudí nenávidíte?
A keď píšete o súde, vyzerá to ako vyhrážanie a vzbudzovanie strachu z toho, že neprežijeme. Dá sa však strachom vynútiť cesta k láske, spokojnosti a k šťastiu?
Čo znamená byť „čistým“ človekom? Čo znamená duchovná záhuba?
Odpoveď:
Svoje texty píšem predovšetkým preto, lebo mám ľudí rád. Snažím sa v nich poukazovať na súčasný duchovný stav našej civilizácie, ktorý nie je veľmi lichotivý a usilujem sa presne pomenovať a označiť to, čo je nesprávne a v čom robíme chyby. Čo je nesprávne a v čom robíme chyby podľa Zákonov vyšších – podľa Zákonov stvorenia.
Na druhej strane sa však vždy zároveň snažím ukázať možné východisko z daného stavu. Východisko, ktoré spočíva jedine v zohľadnení a rešpektovaní spomínaných Zákonov stvorenia.
Ak teda niekto poukazuje na rôzne chyby a omyly, ktorým holduje pozemské ľudstvo neznamená to, že takýto človek nemá ľudí rád. Takýto človek iba jedná v duchu zásady, že ten, kto sa zlu neprotiví, ten sa previňuje.
A mimochodom, ak už hovoríme o nedostatku lásky k ľuďom, ktorý mi vytýkate, vaše tvrdenie sa s veľkou pravdepodobnosťou opiera o všeobecne nesprávne chápaný a skrivený pojem Láska. Vesmírny princíp univerzálnej Lásky si totiž ľudia predstavujú iba ako nekonečné odpúšťanie a až slabošskú zmäkčilosť.
Skutočná Láska Božia je však úplne iná, ako to, čo z nej urobili a ako ju vnímajú ľudia.
Veď si len napríklad vezmime Krista, ktorý bol stelesnením tejto Lásky a predstavme si ho, ako s bičom v ruke vyháňa z chrámu priekupníkov a prevracia im stoly. Nie je to vôbec tá slabošská zmäkčilosť a nekonečné odpúšťanie! A tento iný, skutočný Kristus hovoril taktiež o poslednom súde a o dňoch veľkého účtovania. Hovoril o tom, že raz príde čas, keď bude na pozemskej pláni zožatá úroda ľudských duší, pričom zrno bude zhromaždené v sýpkach, kým plevy a burina spálené v ohni.
Kto chce, môže nájsť v evanjeliách ešte aj ďalšie a iné opisy dní veľkého účtovania, ktoré sa taktiež vôbec nezhodujú so všeobecne zaužívaným, sladkastým a slabošským vnímaním Božej Lásky.
Hovoriť ľuďom o týchto vážnych veciach nie je žiadnou snahou o vyvolávanie strachu. Je to realita, ktorá jedného dňa príde a na ktorú by sme sa mali zodpovedne pripraviť tak, aby náš osud nebol osudom neužitočných pliev.
Osobne preto považujem za veľmi škodlivé všetky snahy o zamlčiavanie, utajovanie a ututlávanie týchto skutočností. Zamlčiavanie a ututlávanie, ktoré ľudí iba podporuje v ich duchovnej lenivosti a vo falošnej domnienke, že všetko pôjde aj naďalej a donekonečna tak, ako to išlo doposiaľ.
Kto však v ilúzii bezpečia a falošnej istoty premárni posledný drahocenný čas, ktorý mal využiť k zmene seba samého a to do takej miery, aby bol schopný prestáť spravodlivý súd nad celým ľudstvom, ten príde o celé svoje bytie.
To, či prejdeme, alebo neprejdeme súdom nie je v rukách nikoho z ľudí. Je to jedine v rukách Božích, ktorého železná Spravodlivosť presne zváži mieru dobra a zla nachádzajúcu sa v každom jednotlivcovi. Čo preváži, to sa stane naším osudom.
Čistý človek je ten, kto sa snaží udržiavať v čistote svoj vnútorný život, čiže svoje cítenie a myslenie. Naše cítenie a myslenie je totiž základom našej osobnosti a ak si ich dokážeme udržať v čistote, stane sa čistým nie len naše vnútro ale všetko, čo z nás bude vychádzať, to znamená aj naše slová a všetko naše vonkajšie jednanie.
Čo je duchovná záhuba? Človeku bolo dopriate duchovne rásť a vyvíjať sa. Ak by sa učil poznávať Vôľu Najvyššieho a podľa nej žiť, dospel by na samom konci vyučovacieho procesu – v deň spravodlivého súdu v zrelú duchovnú osobnosť, podporujúcu všetko vo stvorení. Týmto spôsobom by sa stal jedným z užitočných a upotrebiteľných malých kamienkov v mozaike nádherného a veľkolepého stvorenia. Malým kamienkom, podporujúcim celok a celkom podporovaným.
Kto však myslel stále iba na seba, kto sa nesnažil poznávať Vôľu Stvoriteľa a podľa nej žiť, ten bude v súde označený ako nepotrebný a celku škodiaci. No a takémuto človeku práve pre jeho neupotrebiteľnosť, pre jeho vnášanie disharmónie do stvorenia a pre jeho trvalú neochotu poznávať a podriadiť sa Zákonom Najvyššieho bude vzatá možnosť ďalšieho bytia, rovnajúca sa večnému zatrateniu.
Aj toto však bude aktom Lásky! Skutočnej, pravej, prísnej a spravodlivej Lásky, ktorá napokon odstráni všetko zlo a spolu s ním i všetkých jeho prisluhovačov, aby konečne tí, ktorí chcú žiť podľa Vôle Najvyššieho, mohli žiť na zemi v mieri, šťastí a harmónii.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
milca :: téééda... 100 bodů...
Veze takhle smilan pěknou jeptišku a říká:
"Víte jak na Vás tak koukám tak bych mel jednu takovou prosbu, ale je to asi nesplnitelný"
"Jen se ptejte" povídá jeptiška.
"No já bych si chtěl nechat vykouřit od jeptišky."
Jeptiška chvilku mlčí a pak říká "To by nebyl takovej problém, ale musel by jste být věřící a a neotravovat lidi na fifty.
A smilan na to "No to já právě jsem" a na fifty nikdy nic nekopčím.
Tak slovo dalo slovo a smilan zajel do lesa.
Když mu ho jeptiška zrovna kouřila tak se najednou smilan rozbrečí a jeptiška se ho ptá proč brečí.
A smilan povídá "Víte sestro já jsem Vám lhal. Já nejsem věřící a na fifty stále kopčím blbosti!!!!!
Jeptiška mu povídá "To nevadí já jsem Karel a jedu na maškarní".
Primitivizmus materializmu ženie svet do záhuby!
Predstavme si obrovskú ľadovú kryhu, mohutne sa týčiacu v oceáne. Avšak aj napriek jej veľkej, bielej, ľadovej majestátnosti, ktorú vidíme nad hladinou ide len o jednu tretinu z jej skutočnej veľkosti. Dve tretiny, omnoho väčšie, mohutnejšie a majestátnejšie sa skrývajú pod hladinou.
Tento obraz je vhodným príkladom nášho vlastného bytia. Jeho vonkajšia, viditeľná, hmotná a hmatateľná časť je všetok život okolo nás. Avšak hmotnosť, i napriek jej mnohorakosti a rozmanitosti tvorí v skutočnosti iba menšiu časť nášho bytia, kým tá druhá, dvojtretinová a nám neznáma sa skrýva pod onou pomyselnou hladinou.
To, čo nie je vidieť, ale čo nás doslova zásadným spôsobom ovplyvňuje sú obrovské svety, vytvárané naším cítením a myslením. Svety, vytvárané kvalitou, alebo nekvalitou nášho cítenia a myslenia! No a tieto skryté, neprejavené, ale reálne existujúce svety sú riadené určitými objektívnymi Zákonitosťami presne tak, ako je i hmotný život okolo nás riadený zákonmi prírodnými.
Počas celej histórie našej civilizácie boli vždy na zemi ľudia, ktorí sa snažili poukazovať na toto hlboké vzájomné prepojenie sveta prejaveného a neprejaveného a zároveň na nevyhnutnosť poznania a rešpektovania Zákonitostí, pôsobiacich v neviditeľných oblastiach citového a myšlienkového života. Ak totiž človek nepozná a nezohľadňuje tieto Zákonitosti, jeho život to nemôže ovplyvňovať inak, ako negatívne. A že práve k takémuto negatívnemu ovplyvňovaniu aj reálne dochádza, tomu predsa až príliš očividne nasvedčuje všetko okolo nás. Náš život je plný nespokojnosti, prázdnoty, nenaplnenia, strádania, utrpenia, konfliktov a zlých medziľudských vzťahov. Plný expanzie tých najhorších ľudských vlastností akými sú chamtivosť, nenávisť, nespravodlivosť, klamstvo, zvrhlosť a mnoho, mnoho iného.
Ľudia uznávajú iba hmotu a o Zákonitostiach oblastí neviditeľných, formovaných našimi citmi a myšlienkami, ktoré hmotný svet zásadným spôsobom ovplyvňujú nechcú nič vedieť. Práve v tomto však spočíva vrchol materialistickej obmedzenosti! Táto materialistická obmedzenosť totiž zredukovala celkové bytie človeka na poznanie a poznávanie iba jeho pomyselnej jednej tretiny. A to je naozaj málo.
No a svet, vo svojom poznaní života obmedzeným iba na „tretinu“ sa vo svojej slepote rúti do záhuby. Rúti sa do skazy preto, lebo nepozná a nerešpektuje Zákonitosti sveta neviditeľného a neprejaveného, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú náš život. Práve pre toto nie sú ľudia šťastnými a spokojnými a za týchto podmienok ani nikdy nebudú. Materialistické poznanie, materialistická inteligencia, či schopnosť šikovne sa obracať vo svete, všetko toto, bez poznania a rešpektovania Zákonitostí onoho neprejaveného nebude nikdy postačovať k šťastiu a plnej spokojnosti.
No a celkom nakoniec, ako neodvratné finále prichádza smrť! Prichádza záver pobabraného života žitého v nevedomosti a osobnosť človeka je smrťou vtiahnutá zo sveta viditeľného a prejaveného do sveta neviditeľného neprejaveného. Lebo v konečnom dôsledku je náš terajší život, naše narodenie sa na tejto zemi pomerne krátkym časovým obdobím, v ktorom sa práve z neprejavenej, neviditeľnej, ale ťažiskovej podoby nášho bytia, spočívajúcej „pod hladinou“ na chvíľu, na malý okamžik, trvajúci niekoľko desiatok pozemských rokov vynoríme nad hladinu, aby sme sa potom, po krátkom čase opäť pod ňu ponorili.
Smrťou teda nezanikáme, iba sa opäť „ponoríme“ do sveta, z ktorého sme vyšli a ktorý nás napokon opäť plne obopne svojimi Zákonitosťami. Potom sa práve táto realita stane pre nás realitou viditeľnou a prejavenou. Realita, ktorej existenciu sme odmietali a ktorej Zákonitosti sme sa nesnažili poznávať a podľa nich žiť, pretože sme sa zameriavali len a len na to hmotné a viditeľné.
Niektoré národy, nachádzajúce sa na nižšom stupni vývoja zvykne takzvaný civilizovaný svet nazývať národmi prírodnými, alebo primitívnymi. Primitívnymi preto, lebo dosahujú veľmi nízku úroveň poznania a chápania reality.
Ale presne rovnako je to aj s materializmom! Aj tu ide o určitý druh obmedzenosti a primitivizmu v kontexte poznania komplexnosti bytia. Súčasný človek žije odtrhnutý od reality, pretože z nej vytrhol a berie do úvahy iba to hmotné, materiálne, viditeľné a prejavené. Súčasný človek je z hľadiska skutočného poznania reality primitívom! Primitívom z vlastnej vôle! Primitívom nie preto, že by nemohol, alebo nemal schopnosti obsiahnuť ucelené poznanie života, ale preto, že jednoducho nechce!
Aby k tomu tak nebolo, aby ľudstvo už raz prekonalo vlastnú obmedzenosť, aby sa medzi nami už konečne rozšírilo poznanie o Zákonitostiach života a fungovaní celku, aby sme na základe tohto poznania mohli žiť plnohodnotne a naozaj tak, ako žiť máme, neostáva nám nič iného, ako naučiť sa vnímať a rešpektovať skutočnosť takú, akou ona naozaj je.
Existujú dve možnosti. Pre tých, ktorí chcú poznať predovšetkým jednoduché a jasné pravidlá, podľa ktorých sa dá žiť na zemi správnym spôsobom, pre tých je tu knižka s názvom : „Zákony pre život na zemi“. Viac sa o nej dozviete na: ao-institut.cz/knihy/Zakony_.html
No a pre tých, ktorí chcú spoznať všetky súvislosti nášho bytia v celej jeho komplexnosti a celistvosti, pre tých je tu dielo „Vo Svetle Pravdy“.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
to je blbost teda.. fuj.. mělo tam být
niečo o ozajstnom a farizjestva zbavenom živote
niečo o ozajstnom a živote zbaveného farizejstva..
V lyžiarskom stredisku sa rúti dolu svahom lyžiar, vtom nabehne na kameň,
spadne, kotúľa so dolu svahom, zastane v záveji.
Obzerá sa okolo seba, palice dolámené, z lyží triesky, nohavice roztrhané,
hlava rozbitá.
Usmeje sa a vraví: "Kurva, aj tak je tu lepšie ako v robote!"
O mužovi jediacom párky. Poučné!
Istý muž si kúpil v bufete párky a odniesol si ich ku stolíku. Ako si ich naň kládol uvedomil si, že si chcel kúpiť ešte i niečo na pitie. Vrátil sa teda po nápoj. Ako však ide nazad ku stolíku vidí, že pri ňom sedí inteligentne vyzerajúci a dobre oblečený bradatý pán a konzumuje jeho párky. Muž prišiel ku stolíku, nič nepovedal, sadol si, vzal si druhú, zvyšnú párku a začal jesť. Bradáč sa chvíľu naňho pozeral, ale ani on nič nepovedal a tak spolu mlčky jedli.
Keď bradatý pán dojedol, odišiel. Muž dojedol svoju párku, dopil pohár, vstal a mimovoľne sa pozrel na vedľajší stolík a čo nevidí? Boli na ňom jeho vlastné, nedotknuté párky.
Poučenie: Ak sme presvedčení o tom, že niekomu prejavujeme milosrdenstvo a láskavosť, môže to byť niekedy úplne inak. Tá láskavosť a to milosrdenstvo môže byť preukazované nám samotným.
V niektorých krajinách s budhistickou tradíciou je zvykom, že muži strávia určitú časť svojho života ako mnísi. V tomto období svojho života, podľa osobnej voľby môže ísť aj o niekoľko rokov, je celým majetkom dotyčného iba jeho odev, ktorý má na sebe a miska, do ktorej mu ľudia dávajú potravu na každodenné prežitie.
Ráno zvyknú stáť mnísi pri ceste a čakať na potravu, ktorú im ľudia podarujú, aby sa v ten deň stala ich obživou. Najzaujímavejšie na celej veci však je, že pri darovaní daru mníchom neďakujú oni ale tí, ktorí ich obdarovávajú. Neďakuje teda prijímateľ, ale darca. Ďakuje za to, že smel a mohol darovať.
Poučenie: Ak darujeme niečo iným, v skutočnosti tým obdarúvame sami seba, za čo by sme tým iným mali byť vďační.
Vysvetlenie: Jedine to, čo sme dokázali nezištne darovať druhým zostane našim trvalým majetkom, kým o všetko to, čo sme si ponechali sami pre seba aj tak jedného dňa prídeme.
Darom však nemusí byť vždy iba dar hmotný. Môže to byť i dobrosrdečnosť, láskavosť, úsmev, alebo prejavenie úcty či ohľadu k druhým ľuďom.
Ak totiž takýmto spôsobom nezištne dávame, svoje bohatstvo si zhromažďujeme tam, kde „hrdza neničí, moľ nerozožiera a zlodej nekradne“. Tam, kde jedného dňa všetci aj tak odídeme. No a tam potom nájdeme všetky činy nami prejaveného, nezištného dobra k iným ako bankový vklad na účet našej vlastnej osoby. Len človek, ktorý prejavuje dobro, ktorý dáva dobro iným je skutočne bohatý! Bohatý pravým a nepominuteľným spôsobom!
Cudzo znejú tieto slová v našom svete. Cudzo znejú tieto slová vo svete, kde každý zhŕňa iba sám pre seba a stredobodom všetkých snáh je iba prospech vlastného ja. A ešte snáď prospech ľudí, s nami osobne úzko spriaznenými.
Cudzo znejú slová o nezištnom dávaní ľuďom majetným a ľuďom dobre zabezpečeným všetkými hmotnými vecami. Oni sú však v skutočnosti žobrákmi a chudákmi, pretože všetko, čo majú a čo neraz nadobudli na úkor iných, všetko toto budú musieť jedného dňa zanechať tu a odísť tam, kde si prezieravo nenazhromaždili žiaden kapitál. Tam sa potom ocitnú s úplne „prázdnymi vreckami“ a teda naozaj ako najposlednejší chudáci a žobráci. Tam sa zrazu z tých prvých stanú poslední!
A zase naopak, z tých posledných a bláznov, ktorí v tomto sebeckom a materialistickom svete nepochopiteľným spôsobom uprednostňovali hodnoty dobra a úcty k ľuďom, z týchto sa tam stanú prví. Lebo tam platia iné hodnoty a iná „mena“!
Ak teda budeme v našom živote nezištne prejavovať úctu, dobro, milosrdenstvo a láskavosť voči druhým pamätajme, že v skutočnosti je všetko inak. V skutočnosti bude napokon táto úcta, dobro, milosrdenstvo a láskavosť prejavená nám samotným.
A ak budeme mať niekedy pocit, že obdarovávame iných a pomáhame im, v skutočnosti sme tým obdarovávaní iba my samotní a je tým pomáhané práve nám. Všetko je totiž úplne inak, ako sa zdá nášmu, hmotou obmedzenému vnímaniu tu na zemi.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
O vnútornom stave ľudstva
Jestliže se člověk rozhlédne v těchto dnech jen s trochou pozornosti po světě, pak nebude pro něho těžké vidět to, jak pod zdánlivě klidným povrchem každodenního života miliard lidí zesiluje se ona duševní vrstva, obsahující v sobě v rozporu se vším vnějším stále silnější neklid a napětí.
Tato vrstva stává se stále těkavější a výbušnější, reagujíc na sebemenší podněty neúměrně přecitlivělým způsobem. Tento stav napětí skrytý pod vnější kulisou stereotypního běhu věcí zesiluje se na všech rovinách. Mezi jednotlivci, v rodinách, v zaměstnání narůstá napětí a nepohoda stejně tak jako na úrovni sociálního napětí mezi jednotlivými společenskými vrstvami.
To vše má přitom svůj vysvětlitelný původ. Závist, ješitnost, neukojitelná touha manipulovat druhými, stejně tak jako pomlouvání, neupřímnost, nepřátelství, to vše jsou semena, která jsou stále znovu a znovu zasévána mnohými lidmi do půdy v myšlenkovém a citovém světě. Tyto dva světy obklopují na neviditelné rovině každého z lidí, nacházejícího se v pozemském těle na Zemi. Nekonečný zdroj neutrální energie, proudící Stvořením, jež přitéká také i do těchto světů, nutí vyrůst z půdy, do níž jsou zasévána semena myšlenek a citového chtění každého z lidí, šlahounovité výhonky s květy a následně s plody, které se vracejí nakonec ke svým zasévatelům.
Plody nesou v sobě stejný druh, jako byla ona prvotní semena přání a myšlenek člověka. Jsou však zmíněnou energií zesíleny ve svém účinku, jímž zpětně zasahují na citové rovině své vlastní tvůrce.
To vše zde účinkuje již po celý čas, co se nachází lidstvo na Zemi.
Jaký je tedy rozdíl dnešního stavu oproti dávnějším staletím a tisíciletím?
Rozdíl spočívá v nesmírně vážném přelomovém období, v němž se zde nyní v současnosti na Zemi nacházíme. Toto období přináší významný předěl mezi minulostí a budoucností lidského způsobu života na Zemi.
A tento předěl můžeme nazvat soudícím splňováním Pravěčné Boží Vůle, působící ve Stvoření, která nyní uzavírá vše, co vzniklo a ještě i vzniká.
Soudící splňování projevuje se pak právě v nebývale zvýšeném tlaku také na vše, co se nachází v této části díla Stvoření.
Proto tedy vše, co je lidmi nyní zaséváno, zrychleně a nebývale mnohonásobně, stonásobně, ba tisíceronásobně zesíleně vrací se ke všem původcům semen myšlenek a citů, jež také klíčí a rostou daleko rychleji, než tomu bylo doposud. Tím stále rychleji přinášejí zpětné ovoce, obsahující druh, jenž byl vložen do samotných semen.
Co kdo zasévá, to také sklízí!
Tato slova přichází nyní ve stále zrychlenějším ději k naplnění.
Zatím děje se toto naplnění jen na rovině podvědomého napětí a neklidu, prožívaných mnohými lidmi v každodenním životě.
Avšak to jest přitom jen začátek velkého dění ve vesmíru, které se začíná naplňovat!
Toto dění již v nedaleké době vyvolá veliké změny v celém lidském životě jednotlivce i v celé společnosti.
Nyní tak výrazně se probouzející neklid zřejmě povede ke stále větším sociálním bouřím, jež na mnoha místech přerostou v násilí a boj. Stejně tak tento neklid vyvolá mnohé chyby, vzniklé z nepozornosti jednotlivců, jejichž výsledkem mohou pak být nenadálé nehody a katastrofy.
Lavina dnes ještě nepochopitelného vyšinutého jednání jednotlivců i davů se pod zvyšujícím se tlakem dá již brzy do nezvladatelného pohybu.
Je možné přitom tomu všemu předejít?
Ano! A to dokonce zcela jednoduše!
Zaséváním čistých, tvůrčích, budujících myšlenek, jež ponesou v sobě přirozeně soucit, ohleduplnost, úctu a respekt, věcnost a spravedlnost vůči ostatním lidem v jakémkoliv okamžiku dne, je možné mnohé z výše zmíněného odklonit či dokonce proměnit v dobro, které pak bude, posilováno úplně stejnou silou proudící Stvořením, pomáhat všem lidem. Myšlenky dobra a vstřícnosti, klidu a harmonie mohou tak přinášet pomoc a požehnání celé Zemi s téměř zázračným účinkem.
Tento postup, na jehož naléhavou potřebu u každého z nás upozorňoval již před dvěma tisíciletími Syn Boží Ježíš jako na jedinou cestu ke spasení, takováto proměna, začínající se přitom u každého jednotlivého člověka samostatně, může přinést změnu, a tím odklon událostí, které jsou nyní již na začátku velikého pohybu, ať již se dají očekávat ve společenském dění, v dění přírodním, či v událostech, jež přinesou nečekané změny v samotném hmotném vesmíru.
Je to tak, že jedině tato cesta, obsahující v sobě poznání díla Stvoření i samotného Boha, jeho Tvůrce a Udržovatele, může přinést spolu s nalezením správného vřazení se člověka do Zákonů Stvoření mír a pokoj pro všechen následující čas trvání Země.
Ao-institut o hlubších souvislostech zde popisovaného stavu dění hovoří blíže ve svých pojednáních, shrnutých do jednotlivých seriálů, které je možné nalézt v obsahu stránek (zde).
Všechny tyto seriály pak vedou dále k samotnému východisku vědění o Stvoření, o smyslu lidského bytí, jež je obsaženo v díle Ve Světle Pravdy, které bylo lidstvu přineseno jako záchranné lano pro čas velikých proměn, které s sebou přinese završení jednoho úseku života lidského pokolení na Zemi.
Přestože výhledy na nedalekou dobu nejsou z pohledu dnešního duchovního stavu lidstva, žel, příliš radostné, přesto je možné jít životem s plnou radostí a pozitivním výhledem, jenž k člověku přichází vždy, když se on sám nachází v čistém a tvořivém naladění a když si dokáže v sobě udržet skrze modlitbu spojení se světlými úrovněmi Stvoření.
Požehnání Boží Vůle se k němu bude pak sklánět v moudrosti velikých Zákonů přirozeně úplně stejně tak, jako právě dnes vyvolávají tyto Zákony u mnohých lidí v jejich nedobrém myšlenkovém a citovém naladění jen neklid a napětí.
Žel, lidí, podléhajících nedobrému, nečistému chtění ve svých myšlenkách, je na Zemi většina. Události dnešních, stejně tak jako budoucích dní nám to jen dokazují a ještě více to budou dokazovat v dalších měsících a letech.
ao-institut.cz/ v spolupráci s M.Š.
smilan :: jo???A proč si potajnu prohlížíš tady tohle? www.fiftyfifty.cz/akty/
Pozor! Nemravnosť na internete!
Mnohé veci, ktoré ľudia vytvorili a vymysleli pôsobia ako dvojsečná zbraň. Okrem úžitku im totiž prinášajú i veľa zla. A toho zla býva niekedy naozaj až tak veľa, že preváži to dobré. Určité vynálezy teda ľuďom v konečnom dôsledku prinášajú viac škody, ako úžitku. A to nie pre to, že by boli sami o sebe zlé, ale preto, že samotní ľudia ich používajú a zneužívajú viac na zlé, ako na dobré.
No a nejako takto podobne je to aj s internetom, ktorý nám v mnohom napomáha, či uľahčuje a spestruje život. Ale ak máme byť k sebe a k spôsobu nášho využitia internetu úprimní, tak musíme jednoznačne skonštatovať, že v skutočnosti nám prináša viacej škody, ako prospechu, pričom chyba nie je v internete, ale hlavne v našom nesprávnom spôsobe jeho využitia.
Na internete je všetko! Dobré aj zlé! No a človek, ktorý nie je pevne a neochvejne zakotvený v dobrom, takýto človek, trebárs len z obyčajnej zvedavosti skĺzne zvyčajne skôr k tomu zlému. Veď je to také ľahké! Stačí nám iba kliknúť a môžeme vidieť, alebo čítať o veciach, za ktoré sa tí, ešte menej skazení, sami pred sebou neraz hanbia a ktoré potom vo svojom počítači radšej vymažú z histórie, aby nikto nezistil, na čo sa pozerali.
Áno, mám tým na mysli to ľudsky telesné a zmyslené, to vyzdvihovanie tela, sexuality a pudov, ktorého je na internete neúrekom a to v rôznych formách a škálach. Začína to od článkov, obrázkov a videí zdanlivo neškodných a ako sa vraví, iba mierne šteklivých a postupuje to až ku veciam najnechutnejším a najzvrhlejším. A toto je iba jeden z mnohých druhov prejavov zla, nachádzajúcich sa na internete.
Dostupnosť týchto vecí je tak jednoduchá a prostá, že je to až desivé. Pár kliknutiami sa v okamžiku dostaneme bez problémov k niečomu, o čom v skutočnosti ani len netušíme, aké to má pre našu osobnosť katastrofálne dôsledky.
Ak by človek spadol do kanalizácie, jeho vzhľad i jeho vôňa by bola určite nevábna. Ak sa ale niekto zaoberá ľudskou telesnosťou a sexualitou nečistým spôsobom tak, ako je to v súčasnosti všeobecne zvykom, v takomto prípade sa vnútorne špiní a znečisťuje presne rovnakým spôsobom, ako keby spadol do kanalizácie. Iba že to nevidíme a nevnímame. To však nič nemení na realite.
Na Slovensku, ale aj vo svete existujú tisícky ľudí, ktorí v niečo veria. V niečo Vyššie. V Stvoriteľa, v Boha, alebo trebárs len v nejaký Vyšší Princíp, ktorý to tu všetko riadi. Nech to už ľudia nazvú akokoľvek, základnými atribútmi toho, čo je nad nami, čoho jestvovanie mnohí vyciťujú, alebo jasnejšie, či len veľmi nejasne tušia, tromi základnými atribútmi toho nedefinovateľného a neuchopiteľného, z čoho všetko povstalo a čím je všetko udržiavané sú Láska, Spravodlivosť a Čistota. My sa v súvislosti s našou témou zameriame iba na jeden z nich a síce, na Čistotu.
Zasnežená, mrazivá, trblietajúca sa a slnkom zaliata zimná krajina sa nám môže stať obrazom Čistoty, ktorá panuje vo vysokých sférach. A presne tak, ako je na bielej zasneženej pláni ľahko rozpoznateľný každý tmavý bod, nachádzajúci sa trebárs aj vo veľkej diaľke, presne rovnako je tomu i vo vyšších oblastiach chladnej a krištáľovo jasnej Čistoty. Ľahko a ihneď je tu rozpoznaná akákoľvek, čo i len malá nečistota, ktorej je tom v momente okamžite zamedzený prístup a to preto, aby nepoškvrnila bielo skvúcu, ušľachtilú nádheru. Nič, čo je hoci len trochu nečisté nemá absolútne nijakú šancu priblížiť sa k Čistote, pretože je to okamžite rozpoznané a ihneď zatlačené späť.
Takto je to vo vyšších sférach a čím vyššie a bližšie k východisku, k Stvoriteľovi, z ktorého všetko povstalo, tým je tam Čistota jasnejšou a priezračnejšou.
A teraz sa pozrime na ľudí, ktorí o sebe vravia, že veria v niečo Vyššie. Pozrime sa na kresťanov, ktorých je podľa štatistík na Slovensku až 80 percent. Len sa pozrime na ich ľahkomyseľnosť, s akou klikajú na internete, alebo s akou podliehajú súčasným trendom nemravnej módy. Pozrime sa na to, aké filmy sledujú, aké knihy a časopisy čítajú. Len si vypočujme, na akých vtipoch sa smejú vo chvíľach voľna a rôznych zábav, stretnutí či večierkov. Práve v uvoľnenej atmosfére rôznych neviazaných stretnutí ujdú mnohokrát ľuďom, o ktorých sme mali vysokú mienku, z úst slová, devalvujúce túto mienku a úctu voči ich osobe. Ja sám som bol napríklad dosť v pomykove, keď som sa od jedného pána dozvedel, na akom vtipe sa zo srdca zasmial istý vysoký cirkevný hodnostár. Všetko toto nemožno ani zďaleka charakterizovať pojmom čistota. Práve naopak, skôr pojmom nečistota a zvrhlosť!
Nič však z toho, čo som spomínal sa nesmie a ani len nikdy nepriblíži do blízkosti hraníc vyšších úrovní stvorenia, ktoré sa skvejú chladným jasom nepoškvrnenej Čistoty, kde je, ako už bolo povedané, všetko nečisté okamžite rozpoznané a odtlačené späť. Nič nečistého nemôže nájsť cestu nahor! Márna je viera, márne sú modlitby, márne sú prosby! Bez čistoty, bez vnútornej čistoty niet nijakého spojenia smerom k Svetlu! A bez spojenia so Svetlom niet pre nikoho pomoci, podpory a posily! Človek zostáva vnútorne sám, odvrhnutý a opustený, bokom vo svojej nečistote. Človek sa stáva úbožiakom, vydaným napospas vlastnému, temnému osudu. Úbožiakom, kráčajúcim do jedného utrpenia k druhému. Úbožiakom, smerujúcim ku svojej konečnej záhube a zničeniu! Lebo jedine v Čistote je život! Život hodný pravého človečenstva! Všetko ostatné je iba živorenie bez vyhliadky na dlhé trvanie.
Akýkoľvek formalizmus vo viere v Stvoriteľa, alebo v nejaký Vyšší Princíp nie je teda človeku vôbec nič platný, ak sa jeho vnútro bezpodmienečne nezachvieva v čistote. Jedine čistota nášho vnútra, jedine bdelosť nad čistotou nášho vnútorného života, to znamená vážna snaha o udržiavanie čistoty myslenia a cítenia nám môže vo svojej rovnorodosti otvoriť cestu k Výšinám. Nič iného! Jedine rovnaké môže byť pritiahnuté k rovnakému!
Čistota je teda bránou k Svetlu! Bránou k Bohu! Otvorenou bránou, cez ktorú k nám, ak sa o čistotu snažíme, môže v spätnom účinku prúdiť pomoc, podpora a posila. Toto je jediná cesta k nášmu šťastiu, mieru a spokojnosti na zemi. A nie len na nej!
Akákoľvek, čo i len drobná a ľahkovážna nečistota nás však okamžite odsúva bokom a odstriháva od všetkej pomoci. Ľuďom na zemi bolo preto povedané: Udržujte krb svojich myšlienok čistý, lebo jedine takto môžete dospieť k mieru a šťastiu!
Úzkostlivo sa preto stráňme každej nečistoty! Lebo nečistota je prekliatím tejto civilizácie a ak sa to nezmení, stane sa nakoniec aj jej záhubou!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Význam práce s čakrami pre náš duchovný vzostup
Pripomeňme si staré, známe úslovie, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Toto úslovie platí okrem iného aj v duchovnej oblasti. Existuje totiž obrovské množstvo rôznych duchovných poznatkov a praktík, ktoré nás môžu na prvý pohľad zaujať a zdať sa nám hodnotné, ale žiaľ, ktoré v skutočnosti nemajú takmer žiadnu cenu. Ba čo viac, môžu neraz skôr odvádzať od správneho smeru a spôsobovať veľké prekážky.
Z tohto uhľa pohľadu sa pozrime na problematiku energetických centier ľudského tela – takzvaných čakier. Nemožno si nevšimnúť, že v kresťanstve, konkrétne v Biblii a najmä v evanjeliách a ani v tom najzásadnejšom diele, podávajúcom ucelený výklad všetkých Zákonitostí vo stvorení a síce, v diele „Vo Svetle Pravdy“ sa zmienka o čakrách nenachádza. Pritom ale zostáva faktom, že energetické body, nazývané čakry, v našom tele naozaj reálne existujú.
Ak ale vezmeme na zreteľ vyššie zmienenú skutočnosť, že v zásadných textoch, týkajúcich sa kresťanstva i v zásadnom diele, komplexným spôsobom pojednávajúcom o Pravde vo stvorení niet nijakých zmienok o čakrách, svedčí to o jednom jedinom a síce o tom, že z hľadiska reálneho duchovného vývoja nemá nateraz toto poznanie pre náš skutočný vzostup nijaký význam. Pravá cesta k Svetlu je totiž podmienená prirodzeným zachovávaním základných noriem, zhrnutých do Mojžišovho Desatora a do evanjelií.
Ak sa teda človek v reálnom živote riadi týmito princípmi, spontánnym, nenásilným a prirodzeným spôsobom sa harmonizujú, očisťujú a vyvíjajú i eneregetické centrá v jeho tele, nazývané východnými učeniami čakrami. Dochádza k tomu samočinne a prirodzene bez toho, že by sme o tom museli niečo vedieť. A práve táto cesta absolútnej prirodzenosti je z hľadiska Zákonitostí vo stvorení jedine správna a chcená.
Náuka o čakrách a o ich stimulácii k nám prišla z východných náboženstiev a býva automaticky spájaná s pojmom meditácia. Existuje množstvo meditačných techník, ktoré učia, ako sa koncentrovať na tieto energetické body, ako ich stimulovať a ovplyvňovať. Treba však čo najostrejšie zdôrazniť, že z hľadiska zdravého duševného a duchovného vývoja ide o niečo úplne neprirodzeného. Ide o umelý zásah do duševno – psychických zložiek našej osobnosti za účelom takzvaného urýchlenia duchovného vývoja. Ten však v skutočnosti nemožno nijako umelo urýchliť žiadnou z meditačných techník. K pravému duchovnému rozvoju dochádza jedine prostredníctvom prostého, každodenného života, žitého podľa Vôle Stvoriteľa.
Ale mnohí ľudia, ktorí skĺznu k podobným praktikám získavajú klamlivý dojem, že tým duchovne rastú. Obzvlášť, ak sa im na základe prepracovanej, ale neprirodzenej stimulácie energetických centier uvoľní vstup do jemnejších úrovní bytia. Človek však týmto spôsobom iba predčasne otvára brány, ktoré, z hľadiska jeho skutočnej duchovnej zrelosti, mali pre neho zostať ešte zatvorené. Takéto niečo nevyhnutne spôsobuje ďalekosiahle a doposiaľ nedocenené škody.
Ak by totiž človek dospel k získaniu určitých vnútorných schopností prirodzeným spôsobom, čiže životom podľa Vôle Stvoriteľa, úplne samovoľne by sa mu otvoril vstup do jemnejších úrovní, bližších Svetlu, kde sa už netreba obávať negatívnych vplyvov takzvaného záhrobného sveta, schopných privodiť poškodenie duševného tela.
Avšak neprirodzeným stimulovaním energetických centier, bez ohľadu na skutočnú duchovnú zrelosť osobnosti, sa človek úplne bez ochrany otvára vplyvom nízkych záhrobných úrovní, čo môže a neraz i vedie k ťažkým poškodeniam psychiky dotyčného.
Na záver treba preto zvlášť zdôrazniť, že iba to, čo je prirodzené je aj zdravé a správne. Vo východných učeniach, ktoré k nám v súčasnosti prichádzajú je určite mnoho pozitívneho, dobrého a užitočného. Ale treba byť veľmi opatrným, pretože je tam i veľa ľuďmi vnesených falošných predstáv a skreslení, ktoré nemajú so skutočným duchovným vzostupom nič spoločného. Ba práve naopak, prostredníctvom týchto mylných praktík a pokrivenín sa otvárajú brány temnu a pod klamlivou ilúziou duchovného vzostupu býva práve temnote vydávané napospas vnútro nevedomých a dôverčivých ľudí.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Pripomeňme si staré, známe úslovie, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Toto úslovie platí okrem iného aj v duchovnej oblasti. Existuje totiž obrovské množstvo rôznych duchovných poznatkov a praktík, ktoré nás môžu na prvý pohľad zaujať a zdať sa nám hodnotné, ale žiaľ, ktoré v skutočnosti nemajú takmer žiadnu cenu. Ba čo viac, môžu neraz skôr odvádzať od správneho smeru a spôsobovať veľké prekážky.
Dni veľkého účtovania!
Kristus kedysi hovoril o príchode Syna Človeka, kresťania očakávajú druhý príchod Krista a židia zase svojho Mesiáša. Hovorí sa o transformačnom procese, o Mayskom kalendári a o roku 2012, o veľkej očiste a poslednom súde, o príchode planéty Nibiru a tak ďalej a tak ďalej. Vo všetkých týchto prípadoch však ide iba o rozdielne pomenovania a rozdielne zrelé pohľady na jedno a to isté. Na dianie, v ktorom na zemi zvíťazí Božia Vôľa!
Kto pozná túto Vôľu a svojim životom ju aj napĺňa, ten sa nemá čoho obávať. Ak totiž napríklad v predpovedi počasia hlásia, že bude pršať, nemusíme mať z dažďa žiadne obavy, ak si so sebou vezmeme dáždnik. No a úplne rovnaké je to aj s prevratnými udalosťami, ktoré sa blížia k našej zemi a už sa aj začínajú prejavovať extrémnym prírodným dianím, či už záplavami, požiarmi, suchami, zemetraseniami, veternými smršťami, či inými udalosťami, ktorých počet a aktivita sa priam enormne stupňuje. Niečo výnimočného sa naozaj začína diať! Ale v skutočnosti sa netreba vôbec ničoho obávať, ak sa človek dobre pripraví a vezme si do nadchádzajúceho, predpovedaného nečasu onen pomyslený dáždnik.
Pozemské ľudstvo vie už celé stáročia o tom, že na zemi raz bude vládnuť Vôľa Najvyššieho a z tohto dôvodu budú na nej môcť zostať iba tí, ktorí jeho Vôľu poznajú a snažia sa podľa nej aj žiť. Ostatní, ktorí boli v tomto smere ľahostajnými a vôbec im na tom nezáležalo, tí budú, ako trvalo nepoučiteľní a preto už ďalej nepotrební zo zeme odstránení, pretože by iba naďalej všetkému a všetkým škodili tak, ako škodili doteraz.
Ak sa v súčasnosti z rôznych strán, rôznymi formami a spôsobmi šíria správy o blízkosti príchodu dní veľkého účtovania, nemalo by to byť pre nás dôvodom k strachu a úzkosti. Tieto informácie treba zobrať vyslovene prakticky, čiže presne tak, ako keď v predpovedi počasia upozorňujú na dážď. Aj túto predpoveď treba zobrať, ako upozornenie na to, čo príde a čomu sa bez ujmy vyhneme iba tak, že si jednoducho vezmeme dáždnik.
V prípade príchodu spomínaných prevratných udalostí, súvisiacich s veľkým účtovaním je oným pomyselným dáždnikom urýchlená snaha o dosiahnutie toho najpodstatnejšieho a najdôležitejšieho v našom živote – poznania skutočnej Vôle Najvyššieho! Dosiahnutie poznania Vôle Najvyššieho a súladu nášho myslenia, cítenia, reči a jednania s ňou! Kto sa už teraz práve o toto úprimne snaží, ten sa nemá čoho obávať, nech by sa dialo čokoľvek.
Rôzne správy z rôznych strán, hovoriace o blížiacich sa prevratných udalostiach treba teda vnímať prakticky. Prakticky v tom zmysle, aby sme sa na ne dobre pripravili a to zmenou nášho vnútra i zmenou nášho vonkajšieho, viditeľného jednania. Jednoznačnou zmenou k lepšiemu! Ako základný ukazovateľ tejto zmeny nám má slúžiť nadčasová zásada, požadujúca prejavovanie úcty a dobra voči iným ľuďom presne v takej miere, v akej si ctíme a máme radi samých seba. Tento najvyšší a najdôležitejší princíp vo stvorení sa má stať neoddeliteľnou súčasťou nášho myslenia, cítenia, reči a jednania. Musí sa stať neoddeliteľnou časťou našej osobnosti! Kto toho dosiahne, ten sa naozaj nemá čoho obávať.
Ak sa ale ľudia boja a majú strach z toho, čo príde, ak cítia úzkosť pri zmienke o prichádzajúcom, veľkom účtovaní, tento ich strach pramení z vnútorného tušenia toho, že v blížiacej sa veľkej búrke nemajú nijaký dáždnik, ktorý by ich ochránil. Ľudia sa boja preto, lebo cítia, že nemajú v rukách ničoho, čo by ich uchránilo v ťažkých chvíľach, ktoré zanedlho udrú na obyvateľov zeme. Podvedome cítia, že tvárou v tvár voči sile vševládneho Boha im nepomôže ani technika, ani vzdelanie, ani peniaze, ani moc, ani vojenská sila, ani nič iného, čomu doteraz tak verili, čomu obetovali a na čo doslova nezmyselne vyplytvali svoje životy. Cítia, že toto všetko je ničím a bude to musieť padnúť, ak sa to nezachvievalo vo Vôli Toho, komu tu v skutočnosti všetko patrí a vždy patrilo.
Keďže sa však ľudia nikdy vážne nesnažili spoznať Vôľu Stvoriteľa a podľa nej aj žiť, keďže iba nezmyslene a v honbe za hmotou premárnili drahocenný čas práve na tento účel určený, bude musieť byť život na zemi podľa Vôle Stvorteľa vynútený násilím! Násilím a to prostredníctvom zmeny vesmírneho žiarenia, ktoré podporí, povzbudí a povznesie iba tých, ktorí stoja v tejto Vôli a naopak, zničí všetkých, ktorí túto Vôľu odmietajú a vždy odmietali rešpektovať.
Reálne a praktické východisko v danej situácii je iba jediné: Využiť zostávajúci čas k spoznaniu Vôle Najvyššieho a jeho Zákonov! Využiť ho k zmene svojej osobnosti, k zmene svojho, myslenia, cítenia, reči a jednania, ktoré dobrovoľne a vedome podriadime Božej Vôli. Takto jednoducho, prakticky a bez strachu sa treba pozrieť na celú vec.
Vedieť ako presne a celkom konkrétne k spomínaným udalostiam dôjde je nepodstatné. Takáto túžba totiž ľudí často krát iba zvádza k honbe za senzáciami podobného druhu, ktoré nás ale v skutočnosti odvádzajú od toho najpodstatnejšieho a najdôležitejšieho – od nevyhnutnej zmeny seba samého!
Žiaľ, ľudia však vždy radi počúvajú o rôznych zaujímavostiach. Majú radi príjemné mrazenie pri rôznych tajomných a mystických záležitostiach a v tomto smere, i v súvislosti s nadchádzajúcimi udalosťami, sa im naozaj ponúka obrovské množstvo rôznych informácií. Informácií, ktoré však uspokojujú iba ich dychtivosť po senzáciách a zaujímavostiach! Informácií, ktoré mnohokrát celkom odvádzajú od toho najpodstatnejšieho – od už raz spomínanej, nevyhnutnej zmeny seba samého!
Nevyhnutná zmena seba samého! To je vždy to najpodstatnejšie, na čo sa je pri tomto druhu informácií treba sústrediť. Tým veľmi jednoducho oddelíme to podstatné od nepodstatného. To podstatné od nepodstatných a prázdnych senzácií, ktoré nám v skutočnosti neprinášajú takmer žiaden duchovný prospech.
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Poohliadnutie za komunálnymi voľbami
Tak sa nám opäť prednedávnom roztočil volebný kolotoč a to na komunálnej úrovni. Spoločným menovateľom úplne všetkých, či už politických nominantov, alebo nezávislých kandidátov boli tak, ako je tomu vždy, iba sľuby smerujúce k pozdvihnutiu hmotnej, materiálnej a ekonomickej úrovne. Všetci svorne totiž vidia práve v tomto jedinom liek na všetky naše problémy. Išlo tu v podstate o veľké, spoločné vyjadrenie presvedčenia, že jediná cesta k šťastiu, prosperite a pozdvihnutiu spoločnosti je neoddeliteľne spojená iba s rastúcim ekonomickým potenciálom, s priaznivými hospodárskymi ukazovateľmi, s väčším objemom peňazí, s vyššími platmi, lepšími službami, infraštruktúrou a podobne. Jednoducho neustále iba hmota, hmota a zase len hmota.
Z týchto názorov však cítiť úbohý závan malosti z duší tých, ktorí samých seba považujú za potencionálnych vodcoch, schopných viesť ľudí správnym smerom. Cítiť z nich osobné upnutie sa na druhoradé a fatálnu nevedomosť o fungovaní elementárnych Zákonitostí vo stvorení. Ani jeden z volených kandidátov totiž nezahrnul do svojho programu ani len náznak snahy o duchovné pozdvihnutie obyvateľstva, čím v podstate odkryl pred ostatnými úzko obmedzený, duševný obzor vlastnej osobnosti.
Lebo v chode tohto stvorenia vždy bude a zostane pravdou skutočnosť, že iba z duchovného pozdvihnutia života, žitého v súlade s univerzálnymi Zákonitosťami môže vyvstať naozaj zdravý materiálny a ekonomický rast a iba táto cesta predstavuje jedinú správnu a plnohodnotnú cestu nahor, k harmónii a spokojnosti všetkých vrstiev spoločnosti.
Žiaľ, opačný princíp, rozšírený vo svete v súčasnosti, spočívajúci v klamlivom presvedčení, že iba čisto materiálny rozvoj nám môže zaručiť spokojnosť a pravé ľudské šťastie je, ako sa očividne všetkým ukazuje, istou cestou k nezdravým vzťahom v spoločnosti, zdrojom ustavičného pnutia medzi ľuďmi, bránou k osobnému i národnému egoizmu a je v podstate príčinou takmer všetkých negatív, ktoré počas celej histórie ľudstva so železnou pravidelnosťou prinášali ničivé a tragické strety vo vnútri národov i medzi nimi navzájom.
Ak sa však v tejto súvislosti bude niekto snažiť upozorniť na vyspelé krajiny západného sveta, na spokojnosť a blahobyt tam panujúci, mal by rozhodne vedieť, že ich blahobyt je budovaný väčšinou vždy na úkor druhých, zväčša ekonomicky slabších. A okrem iného je práve takýto typ konzumného životného štýlu pre všetkých obyvateľov našej planéty trvalo neudržateľným a to z hľadiska jej obmedzených prírodných zdrojov. To znamená, že tak, ako žije západný svet nemôže žiť obyvateľstvo celej planéty, pretože naša zem nemá na kapacity. Ak to nebudeme rešpektovať, znamená to istú cestu k seba zničeniu!
Preto treba zdôrazniť: Prvoradým záujmom všetkých pravých vodcov spoločnosti musí byť duchovný vzostup obyvateľstva, založený na znalosti Zákonitostí vo stvorení. A z tejto znalosti sa následne, úplne automaticky začne odvíjať aj zdravý a trvalo udržateľný materiálny rozvoj.
Ale aby sme nezostali iba pri konštatovaní situácie, ukážme si možnú cestu k uskutočneniu tohto veľkého cieľa. V súčasnosti sa v rôznych oblastiach spoločnosti využívajú služby takzvaných poradcov. Mnohé podniky a firmy majú svojich právnych, či reklamných konzultantov, politici majú svojich poradcov, asistentov a podobne. Aby sa veci začali uberať správnym smerom, vodcovia, nachádzajúci sa na rôznych úrovniach riadenia štátu by mali mať okrem iných i poradcov, znalých základných Zákonitostí vo stvorení. S nimi by konzultovali všetky svoje závažné rozhodnutia. S úzkostlivosťou a dôslednosťou by sa dbalo na to, či sú jednotlivé zásadné rozhodnutia, ktoré sa vodcovia hodlajú uskutočniť naozaj v súlade so Zákonitosťami vo stvorení, alebo nie. Následná realizácia takýchto projektov by potom musela nevyhnutne priniesť doposiaľ nepoznaný prospech všetkým obyvateľom spoločnosti a samozrejme i ľuďom, ktorí sa oň zaslúžili.
Ak ale budeme vysoké duchovné princípy donekonečna oddeľovať od bežného života tak, ako sa to deje doposiaľ, zostanú tieto dve veci od seba navždy na míle vzdialenými. Potom je samozrejme možné, že hoci sa veľmi radi prezentujeme ako národ s duchovnými hodnotami, v reálnom živote kráčame cestou tupého, bezcitného a chladného materializmu, v ktorom sa duchovné hodnoty vôbec neprejavujú.
Duchovné poznanie však musí mať praktické upotrebenie, musí byť zohľadňované pri všetkých rozhodnutiach vedúcich pracovníkov, či už v štátnom, alebo súkromnom sektore. Keďže v súčasnosti je všeobecné povedomie o Zákonitostiach vo stvorení takmer nulové, dalo by sa to riešiť jednotlivými poradcami, znalými univerzálnych Zákonitostí, za pomoci ktorých by sa všetky vážne rozhodnutia sformovali do konečnej podoby a dotiahli až do štádia praktickej realizácie. Samozrejme, tento spôsob by mal byť iba premostením zo súčasného stavu k stavu ideálnemu, kedy bude každý človek schopný rozhodovať správnym spôsobom sám, hoci to nie je vôbec také zložité ako sa zdá, pretože ho k tomu už aj teraz nabáda tichý hlas jeho vlastného svedomia. Kto však dnes načúva hlasu svojho svedomia a kto ho poslúcha?
A na záver jedna otázka: Viete v čom spočíva veľká budúcnosť Slovanstva, o ktorej hovoril už nemecký filozof Herder a ešte mnohí iní po ňom? Práve v schopnosti realizácie vyššie spomínaných princípov, pretože Slovania, osobitne však slovanské národy strednej Európy, majú k tomu tie najväčšie vnútorné predpoklady. Majú všetky predpoklady k prekliesneniu jedinej správnej cesty zo súčasných omylov, vedúcej ku skutočnému a pravému rozmachu celej ľudskej civilizácie. Ak to však nedokážu, budú národy zeme aj naďalej kráčať po svojej širokej ceste neporozumenia základných Zákonitostí vo stvorení, na samom konci ktorej môže byť, podľa logiky ich železného fungovania, iba jedno jediné... zničenie!
Praktickú príručku o tom, ako má človek v živote správne jednať tak, aby jednal v súlade so Zákonitosťami vo stvorení nájdete na: ao-institut.cz/knihy/Zakony_.html
M.Š. v spolupráci s kusvetlu.blog.cz/