Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty, společenský magazín.
Diskuze Diskusia o hlbších pravdách na FiftyFifty.cz. Články, recenze, povídky, stále nové soutěže, hry, horoskopy na týden atd.
Magazín pro ženy i muže > Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty
Share

Diskusia o hlbších pravdách


Vkládat příspěvky do diskuze mohou jen přihlášení uživatelé

image/svg+xml smilan :: 12.08.2013 17:39:30

Čo nám chce povedať choroba?


Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza.

Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie.

Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba.

Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali.

Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou.

Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou.

Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou.

Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii.

A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby:

Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti.

Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov.

Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou.

Očné vady:

Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov.

Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov.

Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života.

Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov.

Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života.

Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť.

Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce.

Ušné vady:

Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti.

Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných.

Hlasivky – viac hovorí, než by mal.

Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha.

Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie.

Nohy:

Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové.

Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa.

Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty.

Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha.

Kŕčové žily – záľuba v stereotype života.

Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných.

Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť.

Zuby:

Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty.

Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality.

Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti.

Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky.

Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne.

Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia.

Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou.

Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru.

Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita.

Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi.

Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného.

Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého.

Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku.

Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti.

Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti.

Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie.

Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia.

Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť.

Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov:

Krv – životná sila, vitalita.

Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť.

Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza.

Krk – strach.

Koža – ohraničenie, normy, kontakt.

Srdce – schopnosť lásky, emócie.

Kosti – pevnosť, plnenie noriem.

Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania.

Ústa – pripravenosť prijímať.

Uši – poslušnosť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.08.2013 15:25:09

Možné príčiny homosexuality 2


Vo svojom predchádzajúcom článku o homosexualite som hovoril o tom, že homosexuál môže byť ženský duch, nachádzajúci sa v mužskom tele. Obdržal som však reakciu čitateľa ktorý tvrdí, a ja s ním súhlasím, že by bolo zavádzajúce, keby každý homosexuál videl ako príčinu svojich problémov skutočnosť, že je ženským duchom v mužskom tele. Nemusí to byť totiž vždy tak. Môže ísť aj o mužského ducha v mužskom tele, ktorého pud ho ťahá k osobám rovnakého pohlavia. Duch v tele je teda správny, nesprávne je ale zachvievanie pudu.

Inak určitým telesným znakom, ktorý ale vzhľadom k rôznym anatomickým predpokladom nemusí byť vždy stopercentne určujúcim sú široké boky. Ženského ducha v mužskom tele možno teda rozpoznať podľa širokých bokov.

Máme tu teda dve kategórie homosexuálov. Do prvej patrí ženský duch v mužskom tele. Ide o ľudí, ktorí nástojčivo cítia, že nie sú v správnom tele. Hoci majú mužské telo, vnútorne sa cítia byť ženou a stáva sa, že vzhľadom k možnostiam súčasnej medecíny siahajú i po operatívnom zákroku, ktorý z nich aj navonok ženu urobí. Tejto kategórii homosexuálov bol venovaný môj prvý člnok.

Do druhej kategórie patria mužskí duchovia v mužskom tele, ktorí sú vnútorne i navonok mužmi, avšak pudovo sú priťahovaní k osobám rovnakého pohlavia.

Aby sa homosexuál zbavil svojej neprirodzenej úchylky, musí sám na sebe vnútorne pracovať. Najprv musí pochopiť, kým vlastne vnútorne je, či mužom, alebo ženou, a na základe tohto poznania musí začať korigovať svoju úchylku. Musí sa sám intenzívne snažiť posúvať veci k normálu. To je jeho úloha, ktorú za neho nikto iný neurobí

Je totiž nesmierne veľkým omylom, ak svoju odchýlku od normálu začne považovať za normál. Keď začne bojovať za svoje zrovnoprávnenie tak, ako je tomu dnes. Takéto niečo však nie je pre neho nijakým pokrokom, ale duchovne ho to ešte viacej poškodzuje. Nevynakladá totiž svoju energiu na to, aby s vlastnou chybou bojoval a prostredníctvom svojho snaženia sa posúval k normálu a teda k prirodzenosti, ale svoju energiu vynakladá na to, aby vlastnú odchýlku sám pred sebou, ako i pred celou spoločnosťou uznal ako niečo úplne normálne. Je to však falošné úsilie, ktoré škodí jemu samému i celej spoločnosti.

Ale vráťme sa späť k druhej kategórii homosexuálov. Sú nimi mužskí duchovia v mužskom tele, ktorých pud je zameraný k osobám rovnakého pohlavia. Takýto druh pudu je neprirodzený a preto nesprávny. Je povinnosťou homosexuála bojovať s ním a postupne sa ho snažiť priviesť k prirodzenosti. Nesmie sa mu podvoľovať a vychádzať mu v ústrety. Naopak, musí s ním bojovať! Je to otázka sebadisciplíny!

Je to niečo, čo je možné prirovnať k alkoholizmu. Alkoholizmus je nadobudnutý zlozvyk. Vo svojej rozvinutej forme je drogou, ktorej ľudia na nej závislí nemôžu odolať. V odborných kruhoch sa tvrdí, že alkoholizmus sa vyliečiť nedá. Ak alkoholik prestane piť je zaradený do kategórie abstinujúcich alkoholikov. Už teda nikdy nebude abstinentom, ale vždy iba abstinujúcim alkoholikom. Možnosť recidívy totiž stále existuje.

To, či bývalý alkoholik zostane už po celý svoj život alkoholikom abstinujúcim je predovšetkým otázkou jeho sebadisciplíny. Otázkou celoživotného boja so samým sebou. Alebo lepšie povedané, so svojim zlozvykom. So svojou odchýlkou od normálu.

Niečo podobného je to s drogami, gemblerstvom, či inými druhmi závislostí. No a veľmi podobné je to aj s homosexuálnymi sklonmi. Aj v tomto prípade ide o celoživotnú výzvu k boju so svojou neprirodzenou odchýlkou od normálu.

Ak je teda homosexuálom mužský duch v mužskom tele, pudovo priťahovaný k osobám rovnakého pohlavia, mal by celoživotnou sebadisciplínou korigovať svoje neprirodzené pudy podobne, ako to musia po celý svoj zbytok života robiť abstinujúci alkoholici.

Pred homosexuálom, ktorý je mužským duchom v mužskom tele stojí teda výzva celoživotného boja so svojou odchýlkou, avšak v skutočnosti je to všetko omnoho jednoduchšie. Takýto človek by sa jednoducho mal iba snažiť aj navonok stať tým, čím je vnútorne. Aj navonok by sa mal stať takým, aká je jeho najvnútornejšia podstata. Mal by sa stať mužom! Plnohodnotným mužom, ktorý je po všetkých stránkach vždy priťahovaný iba plnohodnotnej žene.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.07.2013 16:27:03

Odhalenie podstaty homosexuality


Ak sa chceme správnym spôsobom pozrieť na tento problém a potom k nemu zaujať i správne stanovisko je treba nahliadnuť hlbšie. Omnoho hlbšie, až za hranicu hmoty, kde tkvie skrytá podstata nie len tejto, ale i všetkých ostatných vecí.

Musíme preto začať úplne na začiatku, kedy sa duchovný zárodok človeka mal rozhodnúť, aký druh pôsobenia si pre seba vyberie. Či to bude pôsobenie aktívne, čiže mužské, alebo pôsobenie pasívne a udržujúce, čiže ženské.

Aby sme správne chápali nasledujúce vysvetlenia treba mať jasno v tomto základnom členení:

Za prvé: je tu bezpohlavný ľudský duchovný zárodok, ktorý sa na začiatku svojho vývoja musí záväzne a raz a navždy rozhodnúť pre aktívne, alebo pasívne pôsobenia. Tým sa stáva mužským, alebo ženským ľudským duchom.

Za druhe: na základe tohto jeho rozhodnutia sa potom sformuje jeho duševné telo a to buď do mužskej, alebo ženskej podoby.

Za tretie: no a pri pozemskom zrodení taktiež i jeho hmotné, fyzické telo.

Každý ľudský duch musel teda na začiatku učiniť zásadné rozhodnutie, ktoré sa preň stalo určujúcim po celé jeho ďalšie bytie. Jeho duševné telo sa potom ihneď začalo formovať buď do mužskej alebo ženskej podoby.

Pri svojom pozemskom zrodení potom tiež obdrží buď mužské, alebo ženské fyzické telo.

Mužská, alebo ženská telesná forma teda priamo závisí na druhu činnosti vo stvorení. Mužské, to je princíp aktivity, čiže priebojnosť a ženské, to je princíp pasivity, čiže pôsobenie tiché, udržujúce a ochraňujúce.

Príčina homosexuality spočíva v zmene pôvodného rozhodnutia ľudského ducha!

Ukážme si to na príklade: Na zemi žije ženský duch, ktorý vlastní ženské telo a má teda pôsobiť tichým, pomáhajúcim a udržujúcim spôsobom. Avšak tento ženský duch začína postupne inklinovať k aktívnemu, mužskému druhu pôsobenia. Chce určovať, dobíjať, viesť, vládnuť a tak aj činí. Telesne zostáva stále ženou, ale vnútorne, duševne sa už začína formovať do mužskej podoby, zodpovedajúcej činnosti, ktorú preferuje.

Po odložení hmotného tela, čiže po fyzickej smrti prijíma potom tento, pôvodne ženský ľudský duch už mužskú duševnú formu. No a na základe toho sa potom, pri svojom opätovnom zrodení narodí ako muž. Muž, ktorý však v sebe nesie ženského ducha, ktorý vo svojom predchádzajúcom živote preferoval aktívne, mužské pôsobenie a dôsledkom toho obdržal vo svojom novom pozemskom zrodení mužské telo.

Tento ženský ľudský duch zostáva v jadre stále ženou a to na základe svojho prvotného rozhodnutia, ktoré je nezmeniteľné. A preto sa táto žena čoskoro začne cítiť nesvoja v novom, na základe svojho predchádzajúceho príklonu k aktivite, mužskom tele. Mužské telo je jej cudzie. Je to pre ňu akýsi nepochopiteľný trest, pretože sa vnútorne cíti byť ženou, avšak jej telo je mužské. Tento trest si však spôsobila ona sama svojim príklonom k aktívnej, mužskej činnosti vo svojom predchádzajúcom živote.

Takto sa teda na zemi rodí homosexuál. V skutočnosti je to ženský ľudský duch v mužskom tele. Tento stav je samozrejme neprirodzený a jeho neprirodzenosť duch bolestne vnútorne pociťuje. Skutočnou pomocou v danej situácii môže byť jedine poznanie podstaty veci a snaha a túžba ženy stať sa opätovne plnohodnotnou ženou.

Treba ale vedieť, že to sa môže prirodzeným spôsobom uskutočniť až v nasledujúcom pozemskom zrodení a to vtedy, ak žena, ktorá samu seba potrestala zrodením v mužskom tele bude naozaj túžiť stať sa opäť ženou a začne opäť inklinovať k pasívnemu, tichému, ochrannému a pomáhajúcemu pôsobeniu.

Absolútna neznalosť o týchto skrytých skutočnostiach má však za následok, že to, čo už je aj tak dosť zamotané a skrivené sa ľudským nepochopením ešte viac kriví a zamotáva.

Ak totiž homosexuál, čiže žena v fyzickom, mužskom tele dospeje do obdobia pohlavnej zrelosti a zatúži si nájsť partnera, tohto ženského ducha v mužskom tele samozrejme priťahujú muži. Je to logické pretože každá žena túži po mužovi. A homosexuál je vo vnútri ženou. Iba že táto žena sa nateraz nachádza v mužskom tele.

Je úplne samozrejmé, že žiaden normálny muž nebude mať záujem o vzťah s homosexuálom. A preto homosexuál môže nadviazať vzťah iba s ďalším homosexuálom. Čiže s niekým rovnako pokriveným, ako je on sám. Avšak ak homosexualita je už sama osebe neprirodzená, vzťah dvoch homosexuálov je ešte absurdnejším vystupňovaním neprirodzenosti.

Prečo? Lebo za prvé, človek nepozná skutočnú podstatu homosexuality, ktorú sme si už objasnili a za druhé, lebo je materialista. A pre svoju nevedomosť o podstate vlastnej úchylky, ako i pre svoje materialistické vnímanie sveta sa dvaja homosexuáli navzájom klamú. Ich vzájomný vzťah je totiž proti všetkým prirodzeným prírodným zákonom.

Prečo je tomu tak si vysvetlíme podrobnejšie: Homosexuál je žena, alebo ženský duch v mužskom tele. Táto žena nemá šancu získať skutočného muža, po ktorom túži. Môže získať iba homosexuála. Ale to je tiež vlastne žena, len v mužskom tele. Dochádza teda ku vzťahu dvoch pokrivených ženských duchov. Ich vzájomný omyl spočíva v materialistickom vnímaní sveta, neschopnom dostať sa pod povrch. Preto ženský duch, čiže homosexuál, túžiaci po mužovi, vidí len zovňajšok a povrch, čiže telo. Svoju túžbu po vzťahu si naplňuje vzťahom s druhým homosexuálom, ktorý je však mužom iba navonok.

Takýmto spôsobom teda žena v mužskom tele získava muža. Avšak len hmotne a fyzicky! Získava len telo muža! Vo vnútri je to nešťastná žena v mužskom tele tak, ako ona samotná. V skutočnosti je to teda vzťah dvoch žien, ktoré sami seba navzájom klamú svojim mužským telom.

A tak sa vŕši omyl na omyl! A tak sa bolestné poznanie človeka, muža alebo ženy, ktorí cítia, že sa nenarodili v správnom tele nerieši poznaním skutočnej reality a vytrvalou snahou o opätovnú nápravu ale naopak, všetko sa ešte viac kriví a zamotáva nadväzovaním homosexuálnych vzťahov. Vzťahov, ktoré sú absolútne neprirodzené, pretože partneri sa v nich vo svojej vlastnej nevedomosti klamú navzájom. A len tupý a slepý materializmus, neschopný vnímať veci pod povrchom, materializmus, ktorý vládne dnes sa môže snažiť uzákoniť niečo tak neuveriteľne zvráteného, ako je legalizácia registrovaných partnerstiev homosexuálnych párov a navyše ešte s možnosťou adoptovať si a vychovávať deti. Toto predsa nemôže pomôcť a byť užitočné nikomu. Ani homosexuálom, ani spoločnosti a ani adoptovaným deťom.

Homosexualita je trest, prichádzajúci k človeku v zákonoch univerza za to, že sa snažil odkloniť od druhu činnosti, ktorý si vybral pri svojom prvom rozhodnutí, záväznom a nezmeniteľnom na celé ďalšie bytie.

Muž má byť aktívnym mužom a žena má byť pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou.

Ak muž začne inklinovať k ženskému druhu pôsobenia, zrodí sa na zemi v ženskom tele.

Ak žena začne inklinovať k aktívnym, mužským činnostiam, zrodí sa vo svojom ďalšom živote na zemi v mužskom tele!

Cesta k náprave spočíva v uvedomení si týchto skutočností a v zahájení preferovania toho druhu činnosti, ktorému zodpovedá naša najvnútornejšia podstata.

Ak v tom bude človek dôsledný, k náprave a pozitívnej zmene môže dôjsť, avšak prirodzeným spôsobom až v nasledujúcom živote na zemi. Toho si je treba byť vedomý. Takáto je totiž realita, naplňujúca sa v zákonoch univerza.

A ešte na záver vyjadrenie k jednej štatistike, ktorá uvádzala počet homosexuálov na Slovensku v percentách, kým počet lesbicky orientovaných žien iba v desatinách percent. Štatisticky je teda omnoho viac homosexuálov, ako lesbičiek. Prečo je tomu asi tak?

Homosexuál je žena v mužskom tele. Je to ženský duch, ktorý sa odklonil od svojho ochraňúceho, tichého a pomáhajúceho druhu pôsobenia a prikláňa sa k mužskému, aktívnemu duhu pôsobenia. Toto má vo veľkej miere na svedomí nesprávne pochopenie pojmu emancipácia, keď sa ženy snažia vyrovnať mužom v ich činnosti. Takýmto druhom aktivity sa však vnútorne deformujú a podľa miery intenzity svojej deformácie sa mnohé z nich nakoniec rodia v mužských telách, pretože práve takýto druh činnosti preferovali. A potom, ako homosexuáli, trpia celý svoj život v cudzom tele, ktoré nezodpovedá ich vnútornej podstate. A keďže doba núti ženy do aktívnych druhov činnosti, ktoré nie sú vlastné ich ženskej podstate, práve z tohto dôvodu sa rodí omnoho viac homosexuálov, ako potvrdzujú štatistiky.

Muž má byť preto vždy aktívnym mužom a žena tichou, pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou, ak raz nechcú zažiť trpké zrodenie v tele, ktoré im bude cudzie a ktoré nebude zodpovedať ich najvnútornejšiemu ja.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.07.2013 16:42:03

Prečo pravdepodobne zahynú aj mnohí dobrí?


Vývoj univerza sa blíži k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko správne od nesprávneho a pravé od nepravého. A žiaľ, mnohí dobrí ľudia budú musieť na tejto hranici natrvalo uviaznuť, pretože ich zastavia ich nesprávne názory, náhľady a postoje, ktorých sa kŕčovito držia. Názory, náhľady a postoje, na ktoré sa taktiež vzťahuje ono na začiatku spomínané kritérium oddelenia všetkého správneho od nesprávneho a všetkého pravého od nepravého. Uviaznu teda na svojich názoroch, nezlučujúcich sa Pravdou, stojacich proti Pravde a protirečiacich jej zákonitostiam.

Uvediem konkrétny príklad istého, mediálne veľmi známeho slovenského kazateľa, ktorý podobne ako všetci ostatní kňazi a kazatelia rôznych kresťanských cirkví odmieta princíp reinkarnácie. Čo sa týka jeho osoby, je to bezpochyby dobrý človek, ktorý sa sám osobne o dobro usiluje a v ľuďoch sa snaží dobro vzbudzovať a podporovať. Avšak ani jeho dobré srdce a ani ten najkultivovanejší rétorický prejav nemôžu nič zmeniť na realite. Na tom, aké veci v skutočnosti sú! Na tom, že princíp reinkarnácie je zákonitosťou tohto univerza, ktorá z Vôle Tvorcu a bez ohľadu na názory, túžby a priania ľudí jestvuje a funguje. Na tom nemožno zmeniť nič.

Až sa však stane, že človek presvedčený o neexistencii reinkarnácie opustí svoje fyzické telo, vezme si so sebou tam, na druhý breh, vo svojej duši pevne zakorenené i všetky omyly. Omyly, ktorým verí a ktorých sa nemieni zriecť.

Avšak tieto omyly, skryté v jeho duši ho raz nevyhnutne zadržia na onej osudovej hranici, ktorá prísne oddeľuje všetko správne od nesprávneho a všetko pravé od falošného. Možnosť ďalšieho duchovného napredovania bude zastavená a to až dovtedy, kým sa nezbaví omylov, protirečiacich Pravde. Kým nepochopí, že sa mýlil a nenájde odvahu otriasť svojimi starými, pevne zakorenenými, ale nesprávnymi názormi. Musí teda v sebe vybojovať ťažký boj a to neraz i so základnými pravdami vlastnej viery, ktoré boli falošné a nesprávne. Musí sa stať ochotným pochopiť a prijať za svoje to, čo pred tým odvrhoval a popieral.

Ale najtragickejšou na celej veci je skutočnosť, že potom, keď tento boj v sebe vybojuje a nové a správne poznanie príjme za svoje, môže sa mu stať, že brána zostane aj naďalej pevne zatvorená, pretože čas vypršal.

Výstrahu pred týmto nebezpečenstvom nájdeme v podobenstve o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie rozumné mohli vstúpiť, pretože lampy ich duší žiarili pravým poznaním, kým tie nerozumné nemali pravého poznania, akého bolo treba a preto si ho museli ísť doplniť a získať. Avšak vstupná brána smerom nahor sa medzi tým pevne uzavrela. Čas bol premeškaný a tým ich osobná tragédia zavŕšená.

V rôznych kresťanských, alebo aj iných cirkvách sa nachádza mnoho čestných a o dobro úprimne usilujúcich ľudí, ktorí by mohli radostne duchovne stúpať nahor, keby si vo svojich dušiach neniesli pevne zakorenené omyly, pochádzajúce z mylného učenia ich cirkví.

Ak zostaneme pri kresťanstve, je to napríklad už spomínaná reinkarnácia, alebo trebárs nesprávny pohľad na poslanie Krista, ktorý neprišiel trpieť a zomrieť na kríži ako zmierna obeta za hriechy sveta.

Kristus prišiel, aby ľuďom priniesol Slovo Pravdy, v ktorého poznaní a dodržiavaní spočíva spása každého jednotlivca. Zmyslom a hlavným účelom Kristovho príchodu bolo teda prinesenie Slova, ako ukazovateľa cesty k spáse ľudstva.

Jedine v tomto spočívala podstata jeho príchodu! Spočívala v prvoradosti Slova! Jeho utrpenie a smrť boli udalosťami, ktoré vyvstali z nenávisti ľudí voči Slovu. Z nenávisti voči tomu, čo hlásal.

Ťažisko celého kresťanstva musí teda spočívať v Kristovom Slove, ktorého hlásanie bolo ústredným bodom, ako i dôsledkom všetkého, čo sa pred dvomi tisíckami rokov udialo.

No a podobných omylov je v kresťanstve ešte viac. Mohli vzniknúť a celé stáročia pretrvávať iba preto, lebo sa ľudia neodvažovali samostatne myslieť a skúmať všetko, čo im cirkvi predkladali. Nikdy sa neodvažovali podrobiť to vlastnému skúmaniu, vážnemu premýšľaniu a predovšetkým vnútornému precíteniu. Ak sa totiž niečo nezhoduje s našim najvnútornejším cítením, nemáme tomu veriť! Ak tomu ale aj napriek tomu veríme len preto, že je to predkladané autoritou cirkvi, ak tomu veríme bez vnútorného pochopenia a vlastného presvedčenia je to viera prázdna, dutá, slepá a formálna.

Bezmyšlienkovité zotrvávanie ľudí v takýchto názoroch a dogmách sa stáva brzdou ich duchovného vzostupu. Zostávajú stáť ako prikovaní na jednom mieste a nebudú môcť ísť ďalej, kým túto prekážku v sebe neodstránia.

Ale odstrániť ju je nesmierne ťažké! Lebo ak je to ťažké, ba doslova nemožné už tu na zemi, na druhom brehu, čiže po našej pozemskej smrti to bude ešte omnoho ťažšie.

Nie je teda rozhodujúce to, čo si človek, i trebárs vo svojom dobrom chcení myslí, v čo verí a čo on považuje za pravdivé. Rozhodujúca je iba Pravda samotná a to, či sme s ňou, alebo nie sme s ňou vo všetkých našich názoroch v súlade.

Rozhodujúca je iba Pravda samotná! Pravda taká, akou je! Veci také, akými v skutočnosti sú! To, čo je mylné a protirečiace Pravde bude musieť nevyhnutne uviaznuť na onej osudovej hranici, oddeľujúcej všetko pravé od nepravého. Nič nepravé, pokrivené, mylné a falošné sa cez ňu nedostane.

Dôvody, prečo sa ľudia držia nesprávnych názorov a náhľadov môžu byť rôzne. Či už povrchnosť a pohodlnosť, bezmyšlienkovité prijímanie všetkého, čo je sprostredkovávané nejakou autoritou, či už cirkevnou alebo inou, nedostatok času, alebo odvahy sám veci samostatne skúmať, alebo z iných dôvodov.

Koľko je napríklad vôbec ľudí, ktorí si dali námahu vážne skúmať a poctivo vnútorne precítiť všetky základné pravdy vlastnej viery, aby napokon za svoje prijali iba to, s čím sa môžu naozaj plne vnútorne stotožniť?

Veď predsa každému z nás je jasné, že ak uzatvárame nejakú zmluvu, treba si ju veľmi pozorne preštudovať, aby sme na niečo nedoplatili. Avšak základné pravdy rôznych cirkevných vieroúk sa prijímajú bezmyšlienkovite a bez akéhokoľvek skúmania. Človek ich prijme za svoje, prežije v nich celý život a odnesie si ich uložené vo svojej duši i na druhý breh. Takto však nakoniec zožne neblahé dôsledky z toho vyplývajúce podobne, ako pri nedostatočnom preštudovaní a podpísaní nevýhodnej zmluvy.

Človek môže napokon prehrať i celé svoje bytie, pretože nesprávne, ale pevne zakorenené názory ho budú zadržiavať v jeho duchovnom vzostupe, nepustia ho ďalej a nakoniec mu nezostane času dohnať zameškané. Brána už totiž bude zavretá a všetko definitívne stratené. Zostane už len miesto pre plač a škrípanie zubov.

Človeče, bezohľadne skúmaj a vlastným prežívaním preciťuj pravdy svojej viery. Nech už je to viera akákoľvek! S čím sa nemôžeš plne vnútorne stotožniť, tomu never! Maj odvahu odvrhnúť všetko, za čo sa nemôžeš postaviť svojim presvedčením! Never autoritám len preto, že sú považované za autority, ale vážne skúmaj čo hovoria a čo prinášajú! Nájdi si čas a chuť hľadať Pravdu tam, kde ju možno nájsť. Lebo iba ten kto hľadá, môže nájsť a iba ten, kto prosí môže dostať. Lebo jedine v Pravde je sloboda a vzostup, kým v omyloch a nepravdách je zastavenie, spútanie a nakoniec záhuba.

Človeče, a buď si dobre vedomý toho, že zákonitosť nevyhnutného pohybu vo stvorení všetko nezadržateľne tlačí k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko pravé od nepravého a všetko správne od nesprávneho. Ako obstojíš?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 15.07.2013 16:58:30

Diablov plán

Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal:

„Prirodzenosťou ducha je zdokonaľovať sa a napredovať ku Svetlu. Nemôžeme ľuďom úplne zabrániť, ak sa chcú zdokonaľovať a žiť podľa Božích zákonov, ale môžeme ich cez rozum tak ovplyvniť, že zabudnú na to, prečo sem prišli.“

„Žiadam od vás toto“, povedal diabol:

„Otravujte ich myseľ, aby nemali čas myslieť na svojho Stvoriteľa a prestávali s ním udržiavať spojenie. Aby tú energiu, ktorú On vysiela do stvorenia ľudia použili nie pre Svetlo, ale pre nás a tým nás posilnia!“

„A ako to máme urobiť?“, zvolali jeho démoni.

„Sledujte každý ich krok, každú jednu myšlienku, čím sa zapodievajú. Vytvorte im kulty, aby prestali dodržiavať prvé Božie prikázanie. Ovplyvnite cirkevných hodnostárov, aby trvali na tom, že Mária je jediná, cez ktorú sa dostanú do raja. Nech sa k nej ľudia modlia, a vy vypočujte ich modlitby, ale tak, aby pomoc mala krátkodobý účinok. Potom sa budú opäť obracať ku nej a odvrátia sa od svojho Stvoriteľa.“

„Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby ani nehľadali význam veľkej noci.“

Predovšetkým ich lákajte aby chodili do svätýň a kostolov, lebo do cirkví sa dostali niektorí z nás a už tam úradujú. Ohlupujú cez rozum aj ducha, a ľudia sú už tak leniví, že nemajú silu začať premýšľať nad tým, čo sa tam hlása. Že nie Pravda ale lož zneje v ich chrámoch. Nech stále oslavujú vraždu Božieho Syna, nech stále uctievajú svätých, ktorí ani nejestvujú.“

„Vidíte poddaní moji, ani v to, že jediný Svätý je Boh, neveria. Nech si prijímajú hostie, v ktoré veria, že je telo Kristovo. Je to modlárčenie a to my potrebujeme.

Pokúšate ich, aby robili hriechy, aby stále chodili na spovede a stále si mysleli, že tým sa im všetko odpustí. Takto nebudú mať ani čas pocítiť, že zhrešením, nebudú mať odpustenie, kým im ten, komu ublížili, neodpusti.“

„Nech oberajú svojich blížnych o čokoľvek, zdravie, lásku či hmotné. Takto im to bude tiež vzaté a ich duch sa oslabí a bude pre nás dostupnejší.“

„Hlavne sa snažte o to, aby nepočuli svojho vodcu. On sa im ozýva cez cit. Vymyslite si množstvo možností, ako zamestnať ich myseľ.“ odpovedal diabol.

„Nabádajte ich, aby chodili s každou hlúposťou k lekárom, nech len berú lieky a ochromujú svojho ducha. Dajte im ľudí, ktorí im budú tvrdiť, že prírodná liečba nie je dobrá, je pomalá a neúspešná. Nech prestanú veriť v silu prírody, ktorú im do nej dal Boh. Nech sa dávkujú liekmi a liečia si len dôsledky choroby, ale v žiadnom prípade nesmú začať pátrať po príčine, ktorá vzniká z ich spôsobu života.“

„Obklopujte ich reklamami a ponukami nech si stále požičiavajú peniaze a nakupujú hmotné veci, najmä neužitočné, aby sa dostávali do dlhov, a aby všetku vinu hádzali na Boha. Najmä cez médiá ich oslovujte. Teraz internetom, televíziou a rádiom žijú všetci. Posielajte deti na stránky nevhodné. Radšej nech sa hrajú násilné hry, akoby sa mali dostať k Pravde. Púšťajte im kanály s nečistými programami, nech sledujú realitishow, kriminálne seriály, ktoré budú vplývať aj na ich deti. A hlavne veľa reklám. Aby mali čas na bezduché, prázdne chvíľky a zabúdali na správny vývoj svojho ducha.“

„Zaveďte módu, aby ženy prestali nosiť dlhé sukne a tak stratili žensky stud. Ochromte mravnosť na zemi, aby sa ženy obliekali vyzývavo, aby provokovali mužov. Mužom dráždite ich pudy, nech majú nečisté myšlienky a sú neverní svojím ženám. Veď viete, že všetko začína už myšlienkou. Z iných žien spravte mužatky, žena je tá, ktorá má viesť ľudstvo ku Svetlu, a to my nepotrebujeme!“

„Pokúšajte ich mužov, aby sledovali telesnú krásu inej ženy a prestali milovať svoje. Nech ich nechránia, lebo žena chránená mužom je silnejšia a skôr sa môže dostať k svojmu poslaniu.“

Tehotné ženy provokujte k hádkam a vyvolávajte depresie. Nech chodia do barov a kaviarní, fajčia a pijú a nedbajú na cudné obliekanie. Hlavne od polovice tehotenstva, keď sa majú inkarnovať duchovia. Oslabujte ich, aby vytvorili most pre nás. Čím viac vás bude inkarnovaných na zemi, tým lepšie sa bude plniť tento plán.

„Pôsobte cez zamestnávateľov, nech si z nich urobia otrokov. Potom budú stále zamestnaní a nebudú mať čas na rodiny a správnu výchovu detí. Budú sa hnať za peniazmi a stratia pojem o čase, ktorý im bol daný pre nápravu a zdokonalenie ducha na zemi. Takto nebudú mať ani poňatia o tom, že ich slobodná vôľa môže byť taká pevná, aby prekonala vaše úsilia.“

„Toto je plán, ktorý vyjde!“

Uspel diabol v tomto pláne? Posúďte sami.

kusvetlu.blog.cz/

image/svg+xml smilan :: 09.07.2013 16:49:12

Nešťastie s názvom meditácia


V súčasnosti je veľmi frekventovaným slovo meditácia a spolu s ním i všetky praktiky s týmto pojmom súvisiace. Ide o praktiky, ktorých účelom má byť duchovné pozdvihnutie, transformovanie vedomia, alebo prežívanie spojenia so Stvoriteľom. Žiaľ, vo vzťahu k pojmu meditácia a vo vzťahu k praktikám, ktoré za ňou stoja sa tak v drvivej väčšine vôbec nedeje. Deje sa skôr pravý opak! Namiesto Svetla sa človek spája a viaže s temnotou.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva zrada meditácie, porovnajme i ju s tým čo je správne. Porovnajme si ju s modlitbou! Treba ale zvlášť zdôrazniť, že so správnou a skutočnou modlitbou a nie s bezmyšlienkovitým odriekaním nejakých naučených slov, v ktorých niet ani štipky citu. Takýto druh modlenia, iba čisto z povinnosti, to sú len prázdne slová bez obsahu, ktoré sa rozplynú v nič. Je to niečo úplne bezcenného, pretože modlitbu robí modlitbou iba vrúcnosť citu.

Správna modlitba spočíva vo vzbĺknutí citu, smerujúceho nahor. Ak sa nás zmocní radosť, alebo hoci aj bolesť, či úzkosť, to všetko sú silné city, ktoré sa nám môžu stať podnetom k skutočnej a pravej modlitbe. Silné city sú ako krídla, ktoré môžu v modlitbe povzniesť nášho ducha k Výšinám, odkiaľ ku nám v spätnom účinku začne prúdiť radosť, pokoj, mier a vyrovnanosť.

Modlitba bez citu je ako vták bez krídel. Vták, ktorý nemôže lietať a preto smutne vláči iba po zemi. A to je práve oná, už vyššie spomínaná, povrchná a bezmyšlienkovite odriekavaná modlitba, v ktorej niet citu.

Vrúcnosť citu pri modlitbe určuje výšku, do akej sme sa schopní dostať. V najvrúcnejšom cite a pri najsilnejšom citovom prežívaní, akého je človek schopný môže jeho modlitba vzlietnuť až ku stupňom trónu Najvyššieho.

Ale vráťme sa späť k problematike meditácie. Kým správna modlitba letí na krídlach citu okamžite prudko nahor, pri meditácii tomu tak zväčša nie je. Meditácii chýba jednoznačnosť ťahu smerom hore. Rozptyľuje sa skôr do šírky, pričom v nej ide o zameriavanie sa buď na samého seba a svoje pocity, koncentrovanie sa na nejaké predmety alebo pojmy a podobne.

Pri správnej modlitbe býva cieľom všetkých snáh jednoznačne vždy iba to najvyššie a ten Najvyšší, kým pri meditáciách tento ústredný cieľ chýba a je nahradený cieľmi inými. Ako už bolo povedané, trebárs koncentráciou na niečo, na nejaký bod, na určitú čakru, na nejakú mantru a tak ďalej. K čomu však pri tom dochádza?

Okrem hmotnej reality, ktorú človek vníma svojim denným vedomým existuje ešte aj iná, jemnejšia realita, ktorú je možné vnímať v zmenenom stave vedomia. V prirodzenosti zákonov univerza sme ale vo svojom dennom vedomí akoby múrom oddelení od tejto jemnejšej reality. Ak sme dostatočne vnímaví, môžeme samozrejme vycítiť, že niečo takéhoto existuje. Že jednoducho existujú veci medzi nebom a zemou.

No a hlavným účelom meditácie, ktorá na rozdiel od správnej modlitby nesmeruje vždy bezpodmienečne nahor je prostredníctvom rôznych mentálnych techník, umelým navodzovaním zmeny vedomia postupne odstrániť ochranný múr denného vedomia a vytvoriť v ňom prienik do onej spomínanej, jemnejšej reality bytia. A to sa podľa druhu citlivosti meditujúceho darí buď rýchlejšie, alebo pomalšie.

Ak sa to podarí, a účelom meditácie je aby sa to podarilo, človek začne vnímať, vidieť a prežívať túto inú, jemnejšiu realitu. Veľké nebezpečenstvo sa však skrýva v tom, že nie všetko, čo sa nahádza tam na druhej strane je dobré a čisté. Skôr naopak, pretože okolie našej zeme obklopuje žiaľ zväčša nízkosť, nečistota a zlo, pretože práve toto ľudia preferujú. Či už vo svojich vonkajších vzťahoch medzi sebou, alebo vo svojom skrytom, vnútornom živote.

Preto je teda viacej zla a nízkosti aj na druhom brehu v inej, jemnejšej realite bytia v okolí našej zeme, kam odchádzajú duše pozemských ľudí po fyzickej smrti.

Pravdepodobnosť, že v týchto úrovniach natrafíte na nízkosť, nečistotu ba až zvrhlosť je omnoho vyššia ako pravdepodobnosť, že tam natrafíte na čistotu, vznešenosť a ušľachtilosť.

Správnou modlitbou, ktorá je vždy jednoznačným ťahom smerom nahor sa človek automaticky vyhne všetkým takýmto nebezpečenstvám. Avšak meditácia, prostredníctvom ktorej sme dosiahli priechodu v múre denného vedomia do jemnejšej reality nás priamo a nepripravených vrhá do obrovského nebezpečenstva, pretože vinou spôsobu života a myslenia ľudí sa aj tam, na druhom brehu, nachádza omnoho viac nízkosti a zla, ako ušľachtilosti a dobra.

Naivné nadväzovanie spojenia s jemnejšou realitou bytia, ktoré ponúka množstvo meditačných mentálnych techník môže teda človeka nesmierne zaťažiť a spôsobiť mu netušené duchovné škody. Dobrovoľne tým totiž podáva ruku zlému a nečistému, ktoré sa tam nachádza vo zvýšenej miere. Veď nie náhodou sme svojim denným vedomým od od všetkých týchto nebezpečenstiev veľmi dobre chránení.

Skutočná, pravá modlitba smerom k Najvyššiemu preletí vysoko ponad tieto nížiny, ktoré netreba vôbec poznať. Ak máme v modlitbe ako cieľ pred sebou iba to najvyššie a toho Najvyššieho, nijaké nebezpečenstvo nám nehrozí.

Ak však chce niekto prežiť, zažiť, skúsiť a vidieť, prostredníctvom rôznych meditačných techník a podľahne klamlivým prísľubom duchovného vzostupu, ktorý mu ponúkajú rôzni duchovní majstri, zbytočne sa tým vystavuje kontaktu s nízkym, ktoré sa na neho naviaže a duchovne ho strhne nadol.

Človek sa má v prvom rade snažiť žiť čistý a spravodlivý život podľa Zákonov Najvyššieho, čiže podľa Desatora i podľa učenia Krista a prostredníctvom skutočnej modlitby citu je mu daná možnosť nadviazať spojenie so Svetlom Stvoriteľa. To mu dodá istotu poznania existencie Boha a pevné presvedčenie vo víťaznú silu dobra, čistoty, ušľachtilosti a spravodlivosti, ktoré sa bude snažiť presadzovať vo svojom každodennom živote s o to väčšou silou a oduševnením.

Toto je správna cesta, pri ktorej človek nepotrebuje poznať nijaké nížiny, ktoré mu s falošným prísľubom duchovného vzostupu zavádzajúco ponúka meditácia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.07.2013 16:35:26

Informácie! Požehnanie alebo skaza?



Ako sa dá v dnešnej dobe nadbytku informácií informácie správne spracovávať tak, aby nám boli na úžitok a nie na škodu? Aby našu osobnosť pozdvihovali a nie ju degradovali? Aby sme sa stali ľuďmi múdrymi a nie ľahko manipulovateľnými hlupákmi?

V prvom rade je správny výber! Prísny výber medi hodnotným a nehodnotným. Človek totiž v skutočnosti vôbec nepotrebuje tak veľa informácií. Dôležité ale je, aby boli kvalitné, čiže hodnotné. Veď nakoniec veľmi výstižne to vyjadrujú slová, že menej býva niekdy oveľa viac.

Druhým krokom je spracovanie informácie. Naše vnútorné spracovanie hodnotnej informácie totiž potrebuje čas. Čas, zastavenie a stíšenie, aby človek mohol jej obsah v sebe vnútorne prežiť. Nie len informáciu zaregistrovať a uvedomiť si ju, ale jej obsah v sebe prežiť a precítiť. Jedine takto si ju môžeme privlastniť a ona sa stane našim vnútorným vlastníctvom. Stane sa niečím, čo nás vnútorne obohacuje a posúva. Čo prispieva k ďalšiemu dozrievaniu našej osobnosti. Čo nám teda prináša určitý úžitok.

V dnešnej dobe to však funguje úplne inak. V súčasnosti informácie neprispievajú k čoraz väčšej zrelosti ľudskej osobnosti ale naopak, osobnosť väčšiny ľudí rozleptávajú, degradujú a devalvujú. Dnes sa stali informácie nástrojom formovania nemysliacej a hlúpej masy, s ktorou sa dá veľmi ľahko manipulovať.

V prvom rade ide o nekvalitu! Nekvalitu informácií, ktorých je síce veľa, ale väčšina z nich je iba obyčajný brak. Brak bez akejkoľvek hodnoty! Brak ďaleko vzdialený od pojmov, akými sú spravodlivosť, ušľachtilosť, česť, či dobro.

Filmy, knihy, noviny, časopisy, hudba, piesne a internet, takmer vo všetkých informáciách, prúdiacich k nám z týchto zdrojov chýba dominancia úsilia o dobro, čistotu, ušľachtilosť, spravodlivosť, čestnosť a podobné pozitívne hodnoty.

Hodnotné je totiž len to, čo hodnoty v sebe obsahuje. Čo v sebe nesie niečo vyššie a vznešenejšie. Kde toho niet, tam je o hodnote danej informácie škoda hovoriť.

A takýchto prázdnych a bez hodnoty je žiaľ väčšina dnešných informácií, ktorých je síce veľa, ba až záplava, ale ktoré v sebe takmer nič vyššieho nenesú. A preto sú bezcenné! Preto by ich mal človek ignorovať ako niečoho úplne bezcenného a navyše škodlivého. Práve takýmto spôsobom by sa ľudia mali správať k väčšine dnešných informácií. Ak by ich totiž selektovali z hľadiska ich skutočnej hodnoty, museli by väčšinu z nich nekompromisne zapudiť.

Človek dneška to však samozrejme nerobí a pokojne sa necháva zahlcovať bezcennosťou. A to preto, lebo nemá chuť a ani silu bezcenné nekompromisne odvrhnúť.

Kto však dennodenne prijíma informácie bez skutočnej ceny a hodnoty, sám sa takým stáva! Stáva sa vnútorne bezcenným a nehodnotným! V tom spočíva degradácia ľudskej osobnosti prostredníctvom ustavičného prijímania nekvalitných informácií.

Druhým faktorom je čas, zastavenie a pokoj, ktoré by si mal človek dopriať ak chce, aby mohol hodnotné informácie vnútorne spracovať a privlastniť si ich tak, aby sa mohli stať majetkom jeho osobnosti.

Čas, zastavenie a ticho potrebné na správne spracovanie hodnotnej informácie však človek dnešnej doby nemá. Nemá ho preto, lebo stále je treba ísť rýchlo dopredu. Stále totiž k nemu zo všetkých strán prúdia nové a nové podnety a informácie, takže ak chce zostať v obraze a mať aký taký prehľad, nezostáva mu čas na ich spracovanie v zastavení a tichu, prostredníctvom ktorých by si mohol ich esenciu vnútorne privlastniť.

Ak sa teda v tom všeobecnom braku aj nájdu nejaké hodnotnejšie informácie, tak práve pre nedostatok času na ich spracovanie neprinášajú ľuďom nijaký úžitok.

A tak sa podobáme človeku, ktorý stojí vo vetre s otvorenou dlaňou a jasne cíti, ako mu prefukuje pomedzi prsty. Keď však zovrie dlaň v päsť a potom ju opäť roztvorí bude prázdna, pretože vietor iba prešiel pomimo a zachytiť sa ho nepodarilo.

Presne takto stojí dnes človek v prúde informácií, ktoré sa ho dotýkajú, ktoré vníma a zaznamenáva, ale z ktorých v skutočnosti nemá takmer nijaký úžitok. Preto dnes ľudia nie sú vôbec múdrymi, i keď žijú v dobe informačných technológií a prebytku informácií

Takže na záver si to ešte raz stručne zrekapitulujme. Ak chce človek mať z informácií úžitok a ak chce, aby sa prostredníctvom nich rozvíjala jeho osobnosť stačí mu ich menej, ale kvalitných, čiže hodnotných.

Zároveň si je treba nájsť trochu času, aby sme získané informácie mohli v sebe spracovať, čiže prežiť, pretože iba tak sa môžu stať našim najvnútornejším vlastníctvom a neprejdú našim vedomím len tak bez úžitku.

Ak hovoríme o prijímaní radšej menšieho počtu, ale predovšetkým hodnotných informácií znamená to, že musíme prejaviť určité odhodlanie, silu a nekompromisnosť v odmietaní všetkého, čo je bez hodnoty. Čo je prázdne, bezcenné, ba dokonca nízke! Takéto niečo už vôbec nie je hodné človeka a jeho ľudskej dôstojnosti. Takéto niečo totiž, ak to nekompromisne neodvrhneme, iba znižuje a devalvuje našu osobnosť. Preto by sme nemali dopustiť, aby nás informačný balast zdegradoval a prevalcoval. Aby postupne rozkladal našu osobnosť, pôsobiac nebadateľne, ale vytrvalo a každodenne.

Kto to prehliadne a dokáže sa tomu vzoprieť má šancu stať sa zrelou osobnosťou. Kto to podcení a podvolí sa tomu, vybral si cestu postupnej degradácie a devalvácie svojej osobnosti. Je to síce cesta pohodlná, pretože od človeka nič nevyžaduje, iba všetko nekriticky prijímať, ale je to žiaľ istá cesta vedúca k rozkladu vlastnej osobnosti. Osobnosti, neschopnej v konečnom štádiu vôbec slobodne a samostatne myslieť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.06.2013 16:55:28

Pravá a otrávená krása


Určite je vám dobre známe klasické klišé mnohých akčných filmov, keď sa hlavný hrdina konečne dostane po rôznych peripetiách k nebezpečnej náloži a chystá sa ju zneškodniť. Musí však prestrihnúť jeden z dvoch drôtov - červený, alebo žltý. Hrdina sa samozrejme vždy rozhoduje správne a prestriháva práve ten, ktorý treba.

Do podobnej situácie sa dostáva v bežnom živote každý z nás a to vzťahu k falošnej a pravej kráse. Ibaže s tým rozdielom, že väčšina z nás sa žiaľ rozhoduje nesprávne.

K čomu by ale došlo, ak by sa onen filmový hrdina správne nerozhodol? Došlo by k výbuchu a zničeniu.

V našom prípade k nijakému náhlemu výbuchu nedochádza, avšak neustálymi nesprávnymi rozhodnutiami vo vzťahu k pravej a falošnej kráse dochádza k pomalému, ale istému smerovaniu nadol do záhuby a zničenia. Do záhuby a zničenia duše! Nedeje sa tak teda okamžite, ako v akčnom filme, ale pomaly a nebadane, pričom však konečný výsledok je presne ten istý: zničenie a záhuba!

Pravá krása! Čo je pravá krása a odkiaľ pochádza?

Pravá krása je odleskom nádhery Najvyššieho! Je vznešená, čistá, ušľachtilá a povznášajúca. Preto má schopnosť zušľachťovať a povznášať. Povznášať nahor k Východisku a Zdroju všetkej krásy. Pravá krása oblažuje a robí človeka lepším. Lepším! Jej nevyhnutnou súčasťou je čistota a ušľachtilosť.

Ak máme uviesť nejaký príklad stačí spomenúť prírodu. Je krásna, čistá, občerstvujúca a povznášajúca v každom čase. Ak tomu tak nie je a kde tomu tak nie je má v tom prsty jedine človek.

A tým sa zároveň dostávame k otázke, čo je to teda oná otrávená, pokrivená a falošná krása.

Z temna, čiže od Zlého bolo videné, akým obrovským darom je pre človeka pravá krása, ktorá ho oblažuje a povznáša. Krása, ktorá ho robí lepším a dvíha nahor k tomu Jedinému - k Východisku všetkej krásy.

Aby tomu tak nebolo a aby bol tento nádherný dar znehodnotený, bola krása temnotou zámerne otrávená. Bola otrávená nečistotou!

Synonymom krásy a pôvabu na tejto zemi je žena. Ak by zostala takou, akou byť mala, už len svojim zjavom by všetko okolo seba povznášala a zušľachťovala. Svojho muža, svoju rodinu i celú spoločnosť.

Preto sa temnota zamerala práve na ženu. Na ženu, ako na rozhodujúci činiteľ vzostupu nahor prostredníctvom pôsobenia čistého pôvabu a ušľachtilej krásy. Temno ženu otrávilo ješitnou márnivosťou a vyzdvihovaním svojej telesnosti. Otrávilo ju márnivou túžbou páčiť sa a stať sa príťažlivou a žiaducou. Snahou využiť dar svojej krásy a pôvabu vo svoj vlastný, osobný prospech a nie k tomu, k čomu bola jej krása pôvodne určená. K povznášaniu a pozdvihovaniu všetkého nahor k Stvoriteľovi.

Takto bola teda krása otrávená! Zámerne a zákerne otrávená preto, aby namiesto zušľachťovania a povznášania všetkého všetko naopak poškvrňovala a zatláčala do špiny. Aby človek prostredníctvom nej nesmeroval hore, ale dolu.

Doménou pravej krásy je čistota a ušľachtilosť, kým doménou otrávenej a zvrátenej krásy je nečistá nízkosť a vyzdvihovanie telesnosti. Podľa toho ich veľmi ľahko rozpoznáme, ak len trochu chceme.

Ale kto v dnešnej dobe povrchnosti a plytkosti chce rozpoznávať a dá si námahu vnímať tieto rozdiely? Veď človek má dnes predsa každodenne na starosti množstvo iných, omnoho dôležitejších vecí.

Práve s tým však bolo počítané! Cielene bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí sa nechcú a nemajú chuť zaoberať jemnejším rozlišovaním. Bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí príjmu otrávenú krásu bez rozmýšľania! A keďže je v dnešnej dobe ľuďom naozaj zaťažko o niečom vážnejšie a samostatne premýšľať, bezmyšlienkovite prijali otrávenú krásu ako ideál a každodenne pokojne vstrebávajú tento jed. A tak je všetko strhávané do čoraz väčšej špiny, nízkosti a bahna.

Na jednej strane teda človek vo svojej prirodzenej túžbe siaha po kráse, avšak vo svojej povrchnosti a lenivosti uvažovať nevníma, že oná krása je zámerne otrávená a že namiesto toho, aby ho povznášala a dvíhala nahor ho čoraz viacej pošpiňuje a strháva nadol.

Deväťdesiatdeväť percent všetkej krásy je v dnešnej dobe poškvrnenej a nečistej! Je to jed, ktorým sa ľudia bezmyšlienkovite sýtia! Jed, ktorý im čoraz viacej otravuje ich vnútro! Ich dušu! Ich osobnosť! A tak to s ľudstvom, ponárajúcim sa do špiny smeruje prudko nadol. Veď napríklad i súčasný ekonomický úpadok je ešte okrem ďalších činiteľov aj dôsledkom čoraz väčšieho klesania do nemorálnosti.

Noviny, časopisy, knihy, filmy, internet, piesne, reklamy, výtvarné diela, toto všetko vyzdvihuje nečistú, zmyselnú a poškvrnenú krásu, ktorá strháva nadol. A už dokonca i veriaci, i mnohé veriace ženy podľahli tomuto jedu, pretože sa stali bezmyšlienkovitými konzumentmi módy. Módy, ktorá je opäť cielene utváraná tak, aby vyzdvihoval telesné vnady ženského tela.

Močiarom plným bahna a tej najhnusnejšej špiny sa stala zem. Zem, ktorá zneuctila krásu a pošpinila ju. Zem, ktorá sa prostredníctvom nečistej krásy ponára do špiny čoraz viac.

Kde sú ľudia, ktorí sa dokážu vytrhnúť z tohto všeobecného úpadku? Kde sú ľudia, ktorí dokážu prehliadnuť ľstivosť temnoty a zavrhnúť ňou vytvorenú, úpadkovú krásu? Kde sú ľudia, ktorí nechcú dať sami sebou takto manipulovať? Kde sú ľudia schopní hlbšieho zamyslenia? Kde sú ctitelia pravej, vznešenej, čistej a ušľachtilej krásy, ktorá povznáša a dvíha k Svetlu? Sú na zemi ešte vôbec takýto ľudia? Alebo je to tu všetko už len hnusný, smradľavý močiar, kráčajúci v ústrety osudu Sodomy a Gomory?

Spamätaj sa človeče a vytrhni sa z ošiaľu nízkosti! Neotravuj sa jedom, ale obklopuj sa pravou, čistou, vznešenou a ušľachtilou krásou, ktorá ťa bude povznášať. Nájdeš ju v prírode, v hudbe, v knihách, či kdekoľvek inde, ak ju hľadať chceš. Obklopuj sa ňou a čerpaj z nej. Nech ťa povznáša, zušľachťuje a dvíha. Zavrhni nemilosrdne všetko, kde takejto krásy niet a nepodporuj to! Nepodporuj to, lebo tým sa spájaš s nečistým a skaza a zničenie budú tvojim údelom. Ty sa staň jedine ctiteľom pravej krásy, aby tvojim osudom mohlo byť len šťastie, radosť a povznesenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.06.2013 16:29:52

Príťažlivosť záhadológie


Na internete existuje veľké množstvo stránok s duchovnou tématikou. Niektoré majú návštevnosť väčšiu, iné menšiu. Tie najvyššie návštevnosti zaznamenávajú zväčša stránky, na ktoré sa veľmi dobre hodí pojem - záhadológia. Ide o prezentovanie rôznych mystických javov a súvislostí, rôznych záhad a vecí tajomných či neznámych. Ide o čítanie zaujímavé, napínavé, ba neraz až mraziace v chrbte. Prevádzkovatelia stránok poskytujú tieto informácie svojim čitateľom mnohokrát v dobrej viere preto, aby mohli rozširovať svoj rozhľad a aby mohli duchovne rásť.

Ale môžu ľudia takýmto spôsobom naozaj duchovne rásť? Môžu nás naše početné návštevy záhadologických stránok naozaj duchovne posúvať smerom nahor? A nie je to snáď skôr opačne? Nie je to skôr tak, že ľudí v ich skutočnom duchovnom vzostupe brzdia a bránia im v ňom? A ako vôbec môže človek rozlíšiť to, čo ho môže posunúť nahor od toho, čo ho naopak duchovne iba spútava a strháva nadol?

Ak máme byť úprimní a povedať si pravdu, tak v oblasti duchovna je na internete podľa môjho osobného odhadu približne 98 percent balastu a len dve percentá informácií pravej hodnoty. Za balastom sa skrýva temnota a za hodnotami Svetlo. Balast ľudí ťahá dolu, kým jedine skutočné hodnoty ich ich môžu dvíhať smerom nahor – k Svetlu. Bude teda určite na mieste, aby sme sa zmienili o kritériách, na základe ktorých je to možné rozlíšiť.

Základné rozlíšenie spočíva v tomto: To, čo pochádza zo Svetla kladie požiadavky. To hovorí o hodnotách a o nevyhnutnosti človeka pracovať na sebe samom, aby tieto hodnoty dosiahol.

To čo pochádza z temnoty nekladie požiadavky. To sa predovšetkým snaží sprostredkovávať rôzne zaujímavosti, vždy nové a neraz doslova fantastické, ktoré priťahujú a pútajú pozornosť, ale v skutočnosti od nikoho nič viac nevyžadujú.

Týmto je temnotou sledovaný jediný cieľ: zadržiavanie od pravého duchovného vzostupu. Premrhávanie času, ktorý nám jedného dňa môže tragickým spôsobom chýbať.

Na jednej strane máme teda požiadavku naplňovania skutočných hodnôt a na druhej strane voľné a nezáväzné prijímanie rôznych duchovných informácií a zaujímavostí.

Čo z toho si priemerný človek radšej vyberie? Odpoveď je až príliš prostá: no predsa to jednoduchšie, príjemnejšie a pohodlnejšie. A práve v tomto tkvie vysoká návštevnosť záhadologických stránok, ktorých obsah spútava ľudské duše a to bez toho, že by to v mnohých prípadoch prevádzkovatelia a zriaďovatelia podobných stránok vo svojom dobrom chcení vôbec tušili.

Mnohí ľudia si však vo svojej dobrosrdečnosti povedia: ale ja tam predsa len vždy nájdem niečo dobré. Áno, aj tam sa nachádza dobro, ale len ako návnada! Len ako chutné sústo, ktoré skúsený rybár chystá pre naivné ryby. A okolo plávajúca ryba po tomto súste lačne siaha, avšak v jeho vnútri je skrytý háčik. Keď sa ryba chytí, rybár ju pomaly pritiahne k sebe a jej život sa končí.

Temnota teda dáva zrniečka pravdy a dobra len ako návnadu, na ktorú sa mnohí naivne chytajú aby napokon, absorbovaním všetkého okolitého vedomého i nevedomého zavádzania boli pomaličky ale isto stiahnutí nadol. A ak aj nie nadol, tak aspoň zadržiavaní od skutočného duchovného vzostupu, čo temnote taktiež úplne postačuje.

Temno teda dáva návnadu, naivný človek sa jej chopí a potom už nemusí celkom nič robiť. Iba sa nechať ťahať. Viac nie je od neho nič vyžadované a je to vskutku pohodlné. Konečným osudom takýchto ľudí je však duchovná smrť tak, ako je smrť konečným osudom naivnej ryby chytenej na háčik.

Inak je to ale pri Svetle! Svetlo dáva záchytné lano a je úlohou človeka chytiť sa ho a potom sa sám po ňom začať šplhať nahor, smerom k Svetlu a duchovným Výšinám. To však vyžaduje určitú námahu. A práve túto námahu ľudia nie sú ochotní vynaložiť. To ich odradzuje od správnej cesty. Ak im totiž niekto ponúkne ako alternatívu niečo, čo nijakú námahu nevyžaduje, tak je okamžite rozhodnuté. Už ďalej niet o čom uvažovať. Človek vykročí po ponúkanej, širokej a pohodlnej ceste, ktorá je ale istou cestou do záhuby.

Nie teda všetko, čo býva spojené s prívlastkom „duchovné“ nás je schopné naozaj povzniesť. Človek nesmie zabúdať, že skutočne povzniesť ho môže iba práca na sebe samom, iba vlastné úsilie a snaženie smerom nahor, totožné s nadobúdaním a získavaním tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt, aké vôbec existujú.

Duchovný vzostup je práca a boj! Práca na sebe samom a boj so sebou samým! Duchovná smrť je oddanie sa pohodlnosti a lenivosti, oddanie sa smerom, snahám a učeniam, ktoré od nás nič nevyžadujú, prípadne nás ubezpečujú, že všetko za nás urobí niekto iný.

A jednou zo smutných skutočností je, že tomuto lákadlu duchovnej pohodlnosti neodolalo ani kresťanstvo. Kresťanstvo, ktoré tvrdí, že ľudstvo bolo spasené obetou Krista na kríži. Človek je totiž hriešny a nie je sa vraj schopný sám svojim vlastným úsilím týchto hriechov zbaviť. Preto poslal Stvoriteľ svojho Syna a ten sa obetoval za hriechy sveta. Svojou obetou z nás vraj sňal všetky hriechy, očistil nás a tým nás spasil. No a človek, ktorý príjme Krista ako svojho Spasiteľa a uverí v jeho obetu na kríži, takýto človek bude spasený.

Neuveriteľnou tragédiou kresťanstva je, že nepochopilo a stále nechápe pravý zmysel a účel príchodu Ježiša Krista na našu zem. Kristus k nám neprišiel preto, aby sa za hriechy sveta obetoval na kríži a tým nás spasil. Kristus prišiel v skutočnosti preto, aby vo svojom učení, vo svojom Slove ľuďom ukázal, čo majú robiť, ako majú myslieť a žiť, aby mohli byť spasení. Prišiel, aby im ukázal cestu k spáse, po ktorej však už musia kráčať oni samotní. Spasený teda môže byť iba človek, ktorý žije podľa Slova Kristovho! Iba ten, kto sa v tomto smere snaží a namáha! Život človeka je spojený s osobnou zodpovednosťou a teda i so zodpovednosťou za vlastné spasenie, o ktoré sa musí zaslúžiť predovšetkým on sám.

To ale samozrejme nie je pre pohodlných ľudí také lákavé a príťažlivé ako tvrdenie, že niekto iný sa už obetoval za naše hriechy a nám stačí iba v túto obetu uveriť a budeme spasení.

Človeče nedaj sa preto zlákať pohodlnosťou! Áno, je síce príjemná, takmer nič od teba nevyžaduje a môže byť dokonca odetá i do veľkolepých slov, ale nie je to cesta k duchovnému vzostupu. K skutočnému duchovnému vzostupu vedie vždy iba cesta vlastnej námahy a vlastného snaženia.

Človeče, nauč sa preto prísne rozlišovať. Prísne rozlišovať medzi tým, čo je ti príjemné, čo je pre teba pohodlné a tým, čo je pre teba naozaj užitočné. Lebo jedine to, čo od teba vyžaduje istú mieru vlastnej námahy ťa môže posunúť skutočne duchovne nahor, kým to, čo od teba takmer žiadnu námahu nevyžaduje spôsobuje tvoju duchovnú stagnáciu a úpadok. Veď nakoniec nič sa v živote človeka nedosahuje bez námahy. To je predsa zákonitosť! A prečo by táto zákonitosť mala byť iná práve v duchovnej oblasti?

Treba si preto vybrať medzi duchovnou námahou a duchovnou pohodlnosťou. V jednej je skrytý vzostup a život, kým v druhej stagnácia, úpadok a smrť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.06.2013 16:13:07

Ľudia stojaci pod zvieraťom


Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.

Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?

Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.

Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.

To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.

Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.

Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.

Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?

Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.

Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.

A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!

Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!

Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.

Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.

Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.06.2013 16:42:52

Dobro nesmie rezignovať!


Obraz prvý: Rohanské vojsko cvála na pomoc gondorskej ríši. Keď vyšli na kopec, kráľ Theoden uvidel smrteľný zápas mesta Minastirit. A zovrelo mu srdce. Potom však zvolal mocným hlasom, akým ho už dávno nikto nepočul zvolať: Čas boja nadišiel! Rytieri, taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Vpred!

A rohanská jazda udrela ako víchor z boku na nepriateľa, plne zamestnaného dobíjaním mesta.

Nepriateľskými šíkmi prebehol úľak, potom zdesenie a nakoniec sa dali na útek. A rohanskí jazdci s víťaznou piesňou na perách cválali sem a a tam a ostrím svojich mečov bili nepriateľa tak, že uniknúť sa podarilo iba nemnohým.

Obraz druhý: Vojsko rytierov Svetla sa priblížilo k hmotnosti. Vtedy uzreli smrteľný zápas planéty Zem.

Ich Kráľ a Vládca však zvolal mocným hlasom: Rytieri, čas boja nadišiel! Taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Bez milosti bite všetko zlo a všetkých tých, ktorí sú s ním akýmkoľvek spôsobom spojení! Vpred!

A nespočetné voje rytierov Svetla udreli do temnoty Zeme, ktorú zachvátila hrôza. Oni však, s víťaznou piesňou na perách bez milosti bili nepriateľa, nemilosrdne bili všetko zlo ako i všetkých tých, ktorí s ním boli akýmkoľvek spôsobom spojení.

Mnohonásobne rozvetvené zlo prestupuje a ovláda všetko na planéte Zem. Avšak tak, ako museli obrancovia mesta Minastirit vlastnými silami vydržať do príchodu rohanského vojska, rovnako musí aj dobro na tejto zemi vlastnými silami vydržať do príchodu pomoci zo Svetla.

V každodennosti všedného dňa prebieha nebadateľne smrteľný zápas medzi postupne všetko prestupujúcim a všetko infiltrujúcim zlom a medzi zbytkami dobra. A každý človek, ktorý sa v bežnom živote snaží hájiť a zachovávať ušľachtilosť, dobro, česť, spravodlivosť a ľudskosť, každý takýto človek je bojovníkom, napomáhajúcim tomu, aby sa Zem ešte udržala.

To, že mnohí prepadajú rezignácii a myšlienkam, že so zlom sa už dnes nedá vôbec nič robiť patrí k jeho zákerným úkladom. Takýmto spôsobom chce totiž zlo vnútorne zlomiť aj tie posledné zbytky odporu a ovládnuť absolútne všetko. A svoj tlak stupňuje o to viac, o čo jasnejšie začína tušiť vlastný, blízky koniec.

Dobro, česť, spravodlivosť, ušľachtilosť a ľudskosť však nakoniec zvíťazia! A spolu s nimi každý človek, ktorý zostal s týmto hodnotami pevne spojený!

Všetko ostatné bude rozprášené, rozohnané a pobité ostrím meča!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.05.2013 16:37:11

Kresťanstvo – nepochopenie utrpenia!


Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! Toto úslovie vzniklo v kresťanskom prostredí a vyjadruje názor, že utrpenie v živote človeka je akýmsi darom od Stvoriteľa. Nachádza sa v tom síce zrniečko pravdy, ale to nesprávne a mylné je v pochopení spomínaného úslovia prevažujúce. A zašlo sa v tom až tak ďaleko, že sa utrpenie začalo považovať až za akési zvláštne vyznamenanie od Pána a mnohí takzvaní „svätí“ si na základe toho sami spôsobovali rozličné druhy utrpenia, či dobrovoľne znášali rôznu nepohodu, ktorú by inak vôbec znášať nemuseli, len aby sa zapáčili Pánovi.

Vnímanie utrpenia ako zvláštneho vyznamenania od Pána je omyl! Veď niečo takéhoto sa vôbec nezlučuje s podstatou Stvoriteľa, ktorý je Láskou. A Láska, to je predsa šťastie, mier, radosť a harmónia! Veď Láska Stvoriteľa predsa chce, aby ľudia boli šťastnými a nie aby trpeli. A preto Pán v nijakom prípade ľuďom nenadeľuje utrpenie, ako nejaké zvláštne vyznamenanie. Preto úslovie: koho Pán miluje, toho krížom navštevuje nemôže byť správne. Takéto niečo by totiž Tvorca, ktorý je Láskou nikdy nerobil.

Utrpenie ľudí neprichádza z rúk Najvyššieho! Utrpenie si spôsobujú ľudia samotní! Utrpenie vzniká na základe Zákona spätného pôsobenia, ktorý vo veľkom diele Pána zabezpečuje fungovanie Spravodlivosti.

Tento dokonalý Zákon a Spravodlivosť s ním súvisiacu možno vyjadriť jednoduchými slovami: čo si kto zaseje to aj zožne. Kto teda konal dobro, vráti sa mu v Zákone spätného pôsobenia v znásobenej miere dobro. Kto však konal zlo, vráti sa mu v účinkoch toho istého Zákona zlo. Takto prosto a jednoducho to funguje. Ide tu o čistú Spravodlivosť, pretože každému sa dostane iba toho, či si on sám vo svojej minulosti zasial. V minulosti nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej. Ba dokonca až v minulosti presahujúcej hranicu jedného pozemského života. Áno, dokonalý Zákon spätného pôsobenia ďaleko presahuje hranicu jediného pozemského života a to smerom do budúcnosti ako i smerom do minulosti.

Smerom do budúcnosti v tom zmysle, že bytie človeka kontinuálne pokračuje aj po pozemskej smrti a smerom do minulosti v tom zmysle, že na zemi nikto z nás nebol iba jeden jediný raz, ale boli sme tu už viac krát. V poznaní zákonitosti opätovných príchodov ľudí na zem tkvie pochopenie toho, prečo napríklad trpia deti, prečo sa každý z nás rodí do rozličných životných pomerov a podobne. Preto neraz utrpenie, ktoré nás stretá, môže mať svoju príčinu v našom predchádzajúcom bytí na tejto zemi.

Aj keď teda človek nepozná dávnu príčinu, prečo konkrétne trpí, môže si byť stopercentne istý, že netrpí nespravodlivo. Môže si byť stopercentne istý, že jeho utrpenie je absolútne spravodlivým prejavom Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého k nám môže prísť a vždy prichádza iba to, čo sme sami vo svojej minulosti zasiali. Lebo neochvejne platí: čo kto zaseje, to aj zožne!

Ak sme teda v minulosti siali zlo, či už svojimi slovami, alebo činmi, alebo v skrytej podobe prostredníctvom svojho cítenia a myslenia, v prežívaní utrpenia sa nám toto, nami sformované zlo jedného dňa určite vráti. Tak to vyžaduje Spravodlivosť, na základe ktorej musíme vlastným prežitím za všetko zaplatiť a to až do posledného haliera.

Čo je pritom ešte treba zvlášť podotknúť je fakt, že Zákon spätného pôsobenia berie na zreteľ i naše cítenie a myslenie, čiže náš skrytý, vnútorný život, na ktorého kvalitu vôbec nedbáme. Ak však vo svojom cítení a myslení, ktoré nikto nevidí sejeme zlo, ak v sebe prechovávame závisť, nenávisť, nečisté myšlienky, nečestnosť a podobne, neznamená to, že za to nebudeme braní na zodpovednosť. Práve naopak! Naše nekontrolované cítenie a myslenie, náš nečistý, povrchný, skazený a prázdny vnútorný život býva príčinou mnohého nášho utrpenia. Lebo Zákon, čo kto zaseje to aj zožne sa bez výhrady vzťahuje aj k nášmu skrytému, vnútornému životu.

Ak sa teda niekedy budeme pýtať, prečo trpíme, alebo prečo musia trpieť zdanlivo dobrí ľudia okolo nás, tak pravá príčina utrpenia môže spočívať trebárs práve v nezriadenom a nečistom vnútornom živote. Vo vnútornom živote, ktorého zásadný vplyv na ľudský osud nám doteraz unikal. Vo vnútornom živote, ktorý však v žiadnom prípade neuniká účinkom Zákona spätného pôsobenia.

Utrpenie na nás teda nezosiela Stvoriteľ! Spôsobujeme si ho iba my samotní! Utrpenie je ovocím našich vlastných činov! Je žatvou našej vlastnej sejby! Je prejavom veľkej Spravodlivosti Najvyššieho, na základe ktorej každý z nás musí zaplatiť prežívaním vlastného utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré on sám spôsoboval v minulosti iným.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! A predsa je v tomto úsloví aj zrniečko pravdy tak, ako bolo spomenuté na začiatku. Avšak iba na základe predchádzajúceho výkladu možno z tohto úslovia ono zrniečko pravdy správne vylúpnuť. Spočíva v pochopení, že utrpenie je v určitom zmysle predsa len milosť. Milosť, ktorú dokáže pochopiť a prijať iba človek znalý a preto zrelo prijímajúci vlastné utrpenie. Človek, prijímajúci vlastné utrpenie ako možnosť zaplatiť za staré viny a vyrovnať staré účty. Ako možnosť oslobodiť sa od všetkého zlého, čo sám kedysi spôsobil. Ak bude takto zrelo pristupovať k svojmu utrpeniu, stane sa pre neho cestou k postupnému oslobodeniu sa. Cestou k zaplateniu a vyrovnaniu všetkých svojich vín, aby potom, po vyrovnaní svojich starých účtov mohol žiť život bez akéhokoľvek utrpenia. Aby mohol žiť už iba v šťastí, radosti a mieri. Ak dosiahne tohto bodu a potom bude svojimi citmi a myšlienkami, svojimi slovami a činmi siať iba dobro, bude k nemu v účinkoch Zákona spätného pôsobenia prúdiť už len dobro. Lebo ten, kto má vyrovnané všetky svoje účty a už iba šťastie a dobro rozdáva, musí zákonite iba šťastie a dobro žať.

Kiež by sa čo najviac ľudí dostalo až sem. Kiež by čo naviac ľudí dokázalo obrátiť účinky železného Zákona spätného pôsobenia vo svoj prospech tak, ako sa ešte dnes deje v ich neprospech. K tomu je však potrebné, aby sme sa aspoň do určitej miery stali znalým týchto Zákonitostí, ktoré nie sú vôbec zložité a predovšetkým, aby sme sa zmenili k lepšiemu. Aby sme konečne pochopili, že prostredníctvom svojich citov a myšlienok, i prostredníctvom svojich slov a činov musíme šíriť iba dobro, ak chceme iba dobro a šťastie žať.

Kto ale dobro nečiní, nech zo svojho utrpenia neobviňuje Stvoriteľa, ale nech hľadá jeho príčinu iba v sebe samotnom.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 20.05.2013 16:12:13

O ceste k Podstate


A mudrc riekol: Prázdny a nenaplnený život žijú ľudia, pretože uviazli na povrchu vecí, dejov a javov. Má pre nich cenu len to, čo možno vidieť, ohmatať, ochutnať a privlastniť si. Tomu venujú všetko svoje úsilie, všetko svoje snaženie a všetky svoje sily. Vonkajšok vecí, dejov a javov ich zamestnáva nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Zamestnáva aj ich myslenie a cítenie, v ktorých sa nedokážu povzniesť k ničomu inému.

Títo úbohí, prepracovaní, zamestnaní a uštvaní ľudia však netušia, že za vonkajškom vecí, plne pohlcujúcom všetky ich fyzické a duševné sily ešte niečo je. Niečo väčšie a dôležitejšie! Niečo, z čoho všetko pramení. Že sa tam nachádza veľká, svetlá a tajomná Podstata! Podstata všetkých vecí, dejov a javov! Večná a nehynúca, z ktorej všetko povstalo a ktorou je všetko udržiavané. Až človek, ktorý sa dokázal spojiť s vyžarovaním tejto Podstaty, z ktorej všetko povstalo a je ňou všetko udržiavané, až takýto človek schopný správne chápať význam a zmysel všetkých vecí, dejov a javov a zaujímať ku nim správny postoj. Až takýto človek ich potom dokáže užívať správnym spôsobom tak, aby mu slúžili a nie aby ho zotročovali.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, ako máme smerovať k Podstate, aby sme sa stali pánmi nad vecami, dejmi a javmi, aby nás tieto už viac nezotročovali, ale aby nám slúžili?

A mudrc odvetil: Boli mnohí, ktorí sa kvôli hľadaniu spojenia s vyžarovaním Podstaty zriekli všetkých vecí. Dobrovoľne sa zriekli všetkého, aby našli spojenie s tým pravým a jediným. Zriekať sa vecí však nie je vôbec potrebné. Môžeme ich pokojne užívať, ale našim hlavným cieľom má byť hľadanie spojenia s Podstatou. Nesmieme uviaznuť na povrchu vecí tým, že by sa nám stali všetkým. Všetkým má byť pre nás jedine hľadanie spojenia s vyžarovaním Podstaty, skrývajúcej sa za vonkajšími vecami, ktorá je jedinou Pravdou bytia.

K spojeniu s vyžarovaním Podstaty však môžeme dospieť jedine čistým životom. To je jediná možná cesta k nej. Človek musí vedome pestovať čisté myšlienky a čisté city, musí sa snažiť byť spravodlivý, dobrý a láskavý, pretože jedine svojou vnútornou čistotou a dobrotou sa toho môže stať hodným. Jedine tak sa totiž jeho vnútorný zrak môže prečistiť natoľko, aby ju bol schopný určitým spôsobom vidieť, vnímať, cítiť a prežiť.

Ak sa takýmto bude snažiť byť dlhodobo a ak bude neustále túžiť po nájdení spojenia s Podstatou príde čas, kedy sa tak stane. Príde čas, kedy mu bude dovolené uvidieť svetlý záblesk vyžarovania prevelebnej nádhery Podstaty. A táto chvíľa, aj keby mala trvať hoci len zlomok sekundy, ho navždy zmení. Lebo jeho doterajšia viera, s ktorou sa túžobne snažil nájsť spojenie s Podstatou sa mu odteraz stane presvedčením. Stane sa mu istotou! Jeho duch bude jasne žiariť, súc požehnaný dotykom velebnosti nádhery vyžarovania Podstaty, ktorá je skrytou a nezničiteľnou Pravdou všetkých vecí.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, človek dneška je človekom racionálnym a preto sa zvykne pýtať: čo z toho budem mať? Čo teda bude mať človek a čo získa tým, že nájde spojenie s vyžarovaním Podstaty?

A mudrc odpovedal: Niet väčšieho pokladu ako prežiť a nadviazať spojenie so svetlým vyžarovaním Podstaty všetkého bytia. Niet väčšieho pokladu, ako nájsť za premenlivou nestálosťou foriem, vecí, dejov a javov stálu a nepominuteľnú Podstatu. Je to dotyk s večnosťou, ktorý do ducha človeka vtlačí pečať večnosti. Takýto človek už nemôže zomrieť. On iba odloží svoje fyzické telo, patriace do sveta vonkajších a premenlivých foriem a javov a jeho duša sa bude radostne náhliť k čoraz užšiemu spojeniu s vyžarovaním Podstaty, v ktorej blízkosti bude smieť pretrvávať a ku ktorej sa bude môcť stále viac približovať.

Takýto človek stojí nad vecami. Slúžia mu, užíva ich, ale nie je ich otrokom a nepachtí sa za nimi. Takýto človek totiž vie, že existuje niečo omnoho, omnoho hodnotnejšie, ako všetky veci a pôžitky tejto zeme dohromady.

Blažený, tisíckrát blažený je takýto človek! Blažený pravou blaženosťou, ktorej sa nevyrovnajú nijaké poklady tohto sveta.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.05.2013 16:27:29

Nekvalita plodenia plodí nekvalitu


Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.

Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.

Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.

A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.

To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.

A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?

Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.

A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.

Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.

Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.

Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.

A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.

O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.

Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.

Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.

Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy, ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.

Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.

A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 08.05.2013 16:55:50

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 2


Omyl druhý: Zlo je potrebné pre duchovný vývoj, pretože jedine porovnaním dobra a zla môže človek rozpoznať to, čo je dobré a čo zlé, a potom sa z vlastného presvedčenia prikloniť k dobru.

Podľa názoru mnohých duchovne hľadajúcich nie je preto správne bojovať proti zlu, pretože by sme tým ľuďom v podstate brali možnosť k ich ďalšiemu duchovnému vývoju.

Zlo je teda neoddeliteľnou súčasťou tohoto duálneho sveta i nás samotných. Preto nám nezostáva nič iné, ako ho s láskou prijať, odpustiť mu, odpustiť druhým i sebe samotnému. Ak sa totiž nebudeme stále vŕtať zle, nebudeme s ním bojovať a nebudeme si ho všímať, môžeme ho zmeniť na dobro svojimi pozitívnymi myšlienkami a slovami, prežiarenými čistotou duše, dobrom, láskou, pochopením a súcitom.

Áno, znie to krásne, ale podobné úvahy sú v podstate dobrosrdečným obhajovaním oprávnenosti existencie zla. A to je neprípustné!

Ak by sme totiž mali možnosť nahliadnuť do raja zistili by sme, že aj tam existuje ďalší vývoj a to aj napriek tomu, že žiadneho zla tam už niet. To teda značí, že existencia zla nie je nevyhnutnou podmienkou vývoja!

V modlitbe Otčenáš sa nachádzajú slová: „ako v nebi, tak i na zemi.“ Znamenajú, že aj na zemi to má byť tak, ako v nebi. Že z toho, ako je to v nebi si máme brať príklad a vzor, a snažiť sa učiniť tak aj na zemi. To ale značí, že na zemi je možný a aj je Zhora chcený vývoj bez existencie zla.

A ak sme už pri Otčenáši, hovorí sa v ňom aj to, ako sa to celé dá prakticky zrealizovať a síce slovami: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“.

Ak by teda človek žil na zemi podľa Vôle Najvyššieho a podľa Jeho Zákonov, mohol by sa stále duchovne vyvíjať smerom nahor a nemusel by pri tom prežívať žiadne zlo. Vo svojom dobrom chcení a dobrej vôli by sa samozrejme mohol dopustiť chýb i omylov a z týchto sa poučiť, ale nebolo by to zlo. Boli by to iba omyly a chyby, vykonané v dobrom chcení. A to je veľký rozdiel oproti tomu, ak niekto koná zlé činy. Ak koná zlo vo svojom zlom chcení.

Prežívanie zla nie je potrebné k tomu, aby sme duchovne napredovali a vyvíjali sa! Priblížiť si to tiež môžeme na biblickom príbehu o Adamovi a Eve v raji. Človek môže žiť ako v raji už tu na zemi a to vtedy, keď naplňuje Vôľu Najvyššieho a keď sa riadi jeho Zákonmi. Pokým Adam a Eva zachovávali túto Vôľu a tieto Zákony, žili ako v raji.

Akonáhle však človek vybočí z Vôle Najvyššieho, akonáhle začne jednať svojvoľne, trhá zakázané ovocie podobne, ako Eva jablko. Tým sa vydáva svojou vlastnou cestou. Cestou svojej vlastnej vôle, vzďaľujúcej sa od Vôle Najvyššieho.

Jedine Vôľa Najvyššieho je však dokonalá a preto jedine život podľa nej môže viesť k dokonalosti ľudského bytia, plného radosti a šťastia.

Vlastné chcenie človeka je úzkoprsé, nedokonalé a egoistické. No a práve z tohto malého, svojvoľného a egoistického chcenia človeka, odtrhnutého od dokonalej Vôle Najvyššieho povstalo zlo!

Už teda nie „buď Vôľa Tvoja“, ale „buď vôľa moja“! Takýmito slovami sa spôsobom svojho každodenného života „modlí“ väčšina dnešných ľudí. A práve preto život okolo nás vyzerá tak, ako vyzerá. Jedine pre túto vlastnú svojvoľnosť je človek nútený prežívať tisícoraké zlo, ktoré sám vyprodukoval vo svojom svojvoľnom, falošnom a nesprávnom chcení.

Ak to teda máme celé zhrnúť, tak dobro znamená život podľa Vôle Najvyššieho. Zlo zase znamená odklon od Vôle Najvyššieho. Znamená svojvoľnosť, znamená vyzdvihovanie vlastnej vôle a vlastného chcenia.

Život na zemi a duchovný vývoj na nej je možný aj bez zla a to vtedy, ak sa ľudia budú riadiť Vôľou a Zákonmi Najvyššieho. O tom predsa jasne hovoria slová: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“

Tieto slová znamenajú: Aj na zemi je možné vybudovať odlesk raja – kráľovstvo Božie! Je tak možné učiniť dôsledným naplňovaním Vôle Najvyššieho. Ak budú ľudia podľa Jeho Vôle žiť, potom bude aj na zemi tak, ako je v nebi. Potom ani na zemi nebude zla tak, ako ho niet v nebi. A predsa sa duchovný vývoj nezastaví, ako nestojí ani v nebi. Bude pokračovať a rozvíjať sa v čoraz dokonalejšom a dokonalejšom naplňovaní Zákonov Najvyššieho, bez prítomnosti akéhokoľvek zla.

Svojho času bol na pomoc ľuďom do hmotnosti poslaný archanjel Lucifer. Mal ich povzbudzovať a podporovať v ich duchovnom vývoji.

Po svojom páde však začal namiesto Stvoriteľom chceného princípu pomáhajúcej a podporujúcej lásky uplatňovať princíp pokušenia. Pokušenia zlým!

Preto ten, kto tvrdí, že aj zlo je určitým pozitívnym faktorom pri našom duchovnom vzostupe v podstate schvaľuje luciferský princíp pokušenia k zlému.

Vinou ľudí, ktorý vlastným chcením upadli do zla sú samozrejme pravdivé slová, že aj v zlom možno nájsť niečo dobré. Je to však iba cnosť z núdze! Takto to totiž vôbec nemalo byť! Zlo nemalo na zemi vôbec jestvovať! Ľudstvo sa mohlo a môže vyvíjať aj bez neho a to prostredníctvom vzájomnej, pomáhajúcej a podporujúcej lásky, pri ktorej silnejší pomáhajú slabším.

Dnes však, pod vplyvom zla a v službe zlu silnejší slabších utláčajú, zneužívajú a profitujú z nich.

Takto to však na zemi nikdy nebolo chcené a je smutné, keď k duchovnu inklinujúci ľudia hovoria o princípe zla ako o niečom, čo je potrebné a bez čoho by dobro nikdy patrične nevyniklo.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 01.05.2013 15:22:48

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 1


Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života vie, že človek sa na zem nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor. Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných náboženstiev.

Avšak behom stáročí sa doň vnieslo niekoľko omylov a pokrivení. Jedným z nich je presvedčenie, že možnosť duchovného vývoja prostredníctvom opätovných príchodov na zem je nekonečná a bude trvať až dovtedy, kým človek nedozreje až natoľko, že sa z kolobehu zrodení vyslobodí.

To je však omyl! Toto je jeden z veľkých a zásadných omylov, rozšírených medzi prívržencami reinkarnácie, ktorý berie mnohým ľuďom dôvod pre urýchlené nastúpenie cesty vlastného, osobného duchovného vzostupu, pretože sa predsa nemusia nikam ponáhľať. Veď času je dosť!

Až sa teda raz dokonale nasýtim všetkých radovánok pozemského života, potom, niekdy v ďalekej budúcnosti príde čas, keď aj ja začnem so svojim osobným duchovným vzostupom – uvažujú mnohí.

Ale položme si zásadnú otázku: ako môže byť kolobeh zrodení v hmotnosti nekonečným, ak je existencia našej planéty časovo ohraničená? Veď Zem tak, ako kedysi vznikla, musí raz zaniknúť. A to platí aj pre Slnko, ako i pre všetky planéty a hviezdy v našej galaxii.

Čas trvania všetkého hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti nemôže byť časovo neobmedzený! A ani samozrejme nie je! No a vážnosť súčasnej doby spočíva v tom, že sa čoraz viacej približujeme k tejto osudnej hranici!

Skutočnosť je totiž taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.

V evanjeliách môžeme nájsť množstvo zmienok potvrdzujúcich skutočnosť, že raz príde doba, kedy budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, alebo inak povedané, zrelí od nezrelých. Čiže tí, ktorí stihli včas zavŕšiť svoj duchovný vývoj od tých, ktorí to nestihli. Viď napríklad podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, či zmienku o dvoch ľuďoch, ktorí budú vedľa seba ležať na jednej posteli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá, alebo o iných dvoch, ktorí budú spolu pracovať na poli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá. Alebo trebárs vážne slová o čase, kedy anjeli zožnú železnými kosákmi úrodu ľudských duší na pozemskej pláni a pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým plevy spália v ohni. A takto by sa dalo pokračovať.

Mnohí si však povedia: no dobre, aj keď je možnosť nášho duchovného vývoja časovo obmedzená, naša zem tu ešte predsa bude milióny rokov. Takže času je naozaj dosť.

Žiaľ, to je päť jeden z mnohých omylov. Času, a zvlášť v dnešnej dobe nemá nikto z nás nazvyš! Prečo?

Lebo milióny, ba miliardy ľudí zostávajú po svojej smrti celé stáročia a tisícročia uviaznutých v rôznych záhrobných svetoch a úrovniach, blúdiac v nich vzdialení Svetlu a Pravde bez toho, že by stúpali nahor. No a z dôvodu tohto ich blúdenia, vzdialeného Svetlu a Pravde môže dôjsť k ich ďalšej inkarnácii na zem, ktorá by ich mohla duchovne výraznejšie posunúť smerom nahor až o stovky, či tisíce rokov, alebo k nej nemusí dôjsť vôbec.

Ak sa teda v evanjeliách hovorí, že čas je už blízko, je to mienené práve z takéhoto, omnoho širšieho, celkového pohľadu. Z pohľadu, zahŕňajúceho nie len život na zemi, ale aj časové obdobia, strávené v záhrobných úrovniach medzi jednotlivými inkarnáciami, ktoré môžu trvať celé tisícročia. Ak sa na to začneme pozerať takto uvedomíme si, že času naozaj niet nazvyš a že mnohým sa preto môže vskutku stať, že svoj duchovný vývoj nedokážu včas zavŕšiť. Že ich nezrelá osobnosť bude musieť byť preto jednoducho strhnutá do rozkladu všetkého hmotného, lebo sa nedokázala včas vymaniť z kolobehu hmotných zrodení a nájsť útočište vo večnej duchovnej ríši, nachádzajúcej sa nad hmotou a nepodliehajúcej vzniku a zániku.

Časové obmedzenie, určené na uskutočnenie nášho duchovného vývoja visí teda nad nami ako Damoklov meč. Ľudia si toho musia byť vedomí a mali by sa podľa toho zariadiť, pretože tu ide o celé ich bytie!

A preto je v dnešnej dobe pre ľudí omnoho užitočnejšia pravda o tom, akými veci naozaj sú, i keď je táto pravda vážna až hrozivá, ako mylné upokojovanie možnosťou nekonečného vývoja v stále ďalších a ďalších inkarnáciách, ktorá nie je vôbec reálna.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 22.04.2013 16:35:03

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 15.04.2013 16:40:41

Relativita hodnôt ľudských


Všetko môže byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú námahu.

Každý človek by vo všeobecnosti chcel žiť čo najdlhšie a byť čo najzdravší a to až do posledných chvíľ svojho života. V tomto sa zhodnú absolútne všetci. Ale žiaľ, už iba málokoho zaujíma, ako vlastne svoj život prežije, presnejšie povedané, či ho vôbec naplní jeho skutočným zmyslom. Málokoho zaujíma, či svoj život prežije v pravom zmysle plnohodnotne. Skutočne plnohodnotne! Nie podľa toho, čo za plnohodnotné považujú ľudia samotní.

No a práve v tomto je skrytý onen veľký paradox a relativita, o ktorej bude reč. Ak totiž človek žije naozaj plnohodnotne, v určitom slova zmysle nezáleží na tom, či žije dlho. Dôležité je, že žije plnohodnotne!

A zase naopak, ani dlhovekosť a ani pevné zdravie nemajú schopnosť samé o sebe učiniť život človeka naozaj plnohodnotným.

Ako teda prežiť vlastný život vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne až do takej miery, že tým eliminujeme hranice času? Až do takej miery, ktorá učiní otázku dĺžky trvania života bezpredmetnou?

Priblížme si to na príklade nad všetky príklady – na živote Krista! Žil veľmi krátko, pričom len málokto bude pochybovať o maximálnej plnohodnotnosti jeho krátkeho života, ktorou dokázal poprieť hranice času.

Zásadná otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!

Čo ale dáva rozhodujúcu kvalitu, skutočnú kvalitu nášmu životu a činí ho v pravom zmysle plnohodnotným?

Je to túžba po vyššom, čistejšom, vznešenejšom, ušľachtilejšom, lepšom a spravodlivejšom! Túžba byť čoraz čistejším, ušľachtileším, vznešenejším, lepším, spravodlivejším a ohľaduplnejším! Túžba na sebe neúnavne v tomto zmysle pracovať. Túžba, ktorú možno definovať ako snahu po osobnom duchovnom vzostupe.

Práve k týmto cieľom a ideálom musíme neustále smerovať. Lebo keďže je človek bytosťou duchovnou, musia byť i jeho ciele a ideály duchovného druhu. K nim má vážne usilovať. Má usilovať o dosiahnutie maximálnej čistoty, ušľachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a ohľadupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže učiniť jeho život plnohodnotným. Nič iného takú schopnosť nemá.

To ale znamená, že snaženie o hodnoty iného, čiže hmotného druhu, ktorému väčšina ľudí obetuje všetky svoje sily, že úsilie o tieto hodnoty nemôže učiniť náš život v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda budeme žiť hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňať iba za hodnotami hmotného charakteru, náš život nebude plnohodnotný a jeho dĺžka nám v tom nijako nepomôže.

Aby sme sa ale dobre rozumeli, je úplne správne, že chceme byť zdraví, chceme žiť dlho a chceme mať uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby, ale treba vedieť, že ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekosť, ani tie najlepšie finančné či rodinné pomery nedokážu sami o sebe privodiť a vyvolať duchovný vzostup. To zostáva vyhradené iba nášmu najvnútornejšiemu chceniu! Jedine ono a nič iného určuje, či svoje životné snaženie zameriame smerom k výšinám, čiže k duchovnému vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym snahám iba o hmotné. Iba na najvnútornejšom chcení každého človeka záleží, či bude ako vták smerovať strmhlavým letom nahor, alebo zostane ako väzeň naveky prikovaný k hmote.

A v tejto slobode vlastného chcenia tkvie veľká spravodlivosť, ktorá neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v zdravotnom stave, vo výške vzdelania, či v desiatkach iných ukazovateľov. Pozitívne podmienky môžu človeku pomáhať, ale duchovný vzostup mu sami o sebe neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môžu brzdiť a zadržiavať, ale nie sú schopné zabrániť mu v duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne rozhodol. Lebo jedine najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie človeka určuje jeho cestu a v tom tkvie oná veľká spravodlivosť.

Zdravie, vitalita, sila, dlhovekosť, ale i hmotné zabezpečenie a dostatok finančných prostriedkov, to všetko nám teda má poslúžiť k tomu, aby sme stáli pevne v hmotnosti zeme a mohli bezpečne a nerušene duchovne kráčať nahor. Aby sme sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k výšinám ducha.

Zdravie, vitalita, dlhovekosť, finančné zabezpečenie, harmónia v rodine, to všetko však nemá byť hlavným cieľom nášho života. Nemá to byť jeho hlavným účelom, ale len prostriedkom k účelu! K skutočnému účelu a zmyslu bytia, ktorým je duchovný vzostup! Duchovný vzostup, totožný s vážnou snahou o dosiahnutie čo najvyššej možnej čistoty, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voči ostatným. Duchovný vzostup totožný s vážnou snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o živote, o jeho zákonitostiach ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o Bohu.

Jedine takéto úsilie a takáto snaha môžu dať skutočnú plnohodnotnosť ľudskému životu. Plnohodnotnosť, skrývajúcu moc poprieť hranice času. Čas totiž vládne iba v hmote. Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam času niet! Tam vládne bezčasovosť, totožná s večnosťou.

A práve večnosť, večné, nikdy nekončiace bytie je údelom všetkých, ktorí vo vážnom snažení o duchovné dokážu prežiť v pravom zmysle plnohodnotný život už tu na zemi.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.04.2013 10:33:05

Ako správne konať dobro?


Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.

Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.

Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.

Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.

Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.

Výstižne to vyjadril Kristus:

„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!

Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“

Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.

Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.

Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.

Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.

Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.

A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.

Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.

Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.

Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.

Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.

Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.

PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 31.03.2013 14:43:50

Uvidel som smrť!

Nie som jasnovidcom, ale stalo sa mi, že raz som predsa len niečo uvidel. Niečo strašné! Uvidel som skazu a smrť!

Veľa cestujem a stretávam množstvo ľudí. Rád ich pozorujem a často vidím, ako sa tešia a smejú. Vidím ich mladosť a bujarosť, ich inteligenciu a rozhľad, ich sebaistotu a sebavedomie. A v takých chvíľach sa občas stáva, akoby zrazu spadol závoj a ja som mal možnosť uvidieť, čo je za tým. Čo je pod povrchom. A tam nie je nič iného, ako zničenie, skaza, bolesť a smrť!

Lebo žiaľ, takmer všetka ľudská radosť a smiech, takmer všetka ľudská sebaistota, rozhľad a inteligencia majú svoju oporu buď v tele, alebo v rozvinutom a vzdelanom rozume.

Avšak všetká táto radosť a smiech, všetka sebaistota, rozhľad a inteligencia nie sú vôbec pravé a preto ani pevné! Nestoja totiž, neopierajú sa a nevyvierajú z poznania Zákonov univerza a zo života podľa nich.

Všetko je preto len prelud, stojaci na ľudských prianiach, názoroch a domnienkach. Je to stavba na hlinených nohách, ktorej zrútenie je iba otázkou času.

Lebo ten, koho život, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila a úspechy nie sú postavené na znalosti a dodržiavaní Zákonov univerza, ten sa podobá nemúdremu človekovi, ktorý postavil svoj dom na piesku. A prišiel vietor a dážď, oborili sa na onen dom a on spadol, pretože nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Takto sa povodí každému, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila, úspechy, či čokoľvek iné nestoja na poznaní a naplňovaní Zákonov univerza.

Jeden z dávnych filozofov kedysi povedal: Dajte mi pevný bod a ja pohnem vesmírom.

Tento hľadaný a doposiaľ nenájdený pevný bod však vskutku jestvuje! Ak sa oň človek dokáže oprieť, je schopný konať zázraky! Je schopný prenášať hory! Vlastnou vôľou a vlastným chcením! Vlastnou vôľou a vlastným chcením, ktoré sú dôsledne podriadené chodu Zákonov univerza.

V nijakom prípade však nie ľubovôľou a svojvôľou! V ľubovôli a svojvôli žijú ľudia dneška a podľa toho to všade okolo nás aj vyzerá.

Prvým krokom k skutočnej sile, veľkosti a k pravému ľudskému šťastiu je poznanie Zákonov univerza a druhým krokom je ich dôsledné naplňovanie. Jedine tak bude naša radosť, náš smiech, naša sebaistota, múdrosť i všetky naše diela pravé, trvalé a stojace na pevných, neotrasiteľných základoch. Jedine potom sa budeme podobať človeku, ktorý postavil svoj dom na skale. A keď prišiel vietor a dážď a oborili sa naň, on odolal, lebo stál na pevných základoch.

Poznanie a naplňovanie Zákonov univerza!

Osobný postoj každého človeka voči tejto požiadavke určí jeho budúci osud. V poznaní a naplňovaní, alebo v neznalosti a stavaní sa proti týmto Zákonom je skrytý náš vzostup, alebo náš pád! Naša radosť, alebo naša bolesť! Naše povznesenie, alebo zničenie! Náš život, alebo smrť!

Človeče, postav svoje bytie, postav svoje konanie, postav všetko svoje cítenie a myslenie na skale, ktorou nič neotrasie! Potom sa nemusíš ničoho obávať. Potom budú všetky tvoje diela i všetko tvoje konanie požehnané. Tvoj úsmev a tvoja radosť budú pravé. A pravá bude aj tvoja múdrosť a sebaistota, opierajúce sa o poznanie a naplňovanie Zákonov univerza – Zákonov Božích!

Vysvetlenie, ako má človek správne žiť podľa týchto Zákonov sa v jednoduchej stručnosti nachádza v Desatore ako i v Kristovom posolstve lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Podrobný a vyčerpávajúci popis fungovania Zákonov univerza môže nájsť každý vážny záujemca v diele s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

Nevyhnutnosť podriadiť svoj život poznaniu a naplňovaniu vesmírnych Zákonov nebola totiž nikdy tak naliehavá, ako je práve dnes. Lebo temné a ťažké búrkové mračná čoraz viacej hustnú a čoskoro udrie blesk a príde víchor a smršť, ktoré sa oboria na všetko, čo jestvuje na zemi. Odolať bude môcť iba to, čo stojí na pevných základoch. Všetko ostatné sa zrúti, lebo stálo na piesku.

Beda preto všetkým, čo sa dnes smejú, lebo budú plakať, ak ich smiech nepramenil z naplňovania Zákonov univerza!

Beda sýtym, lebo budú hladovať!

Beda bohatým, lebo sa stanú žobrákmi!

Beda vzdelaným a inteligentným, lebo ich vzdelanie a inteligencia sa ukážu byť prázdne a ničotné!

Beda mocným, lebo spoznajú svoju malosť a zraniteľnosť!

Beda tým, ktorí si zakladali na kráse a sile svojho tela, lebo sa zošklivia sami sebe!

Beda všetkým, ktorých myslenie a konanie nebolo v súlade so Zákonmi univerza – so Zákonmi Božími!

Beda im, lebo ich svet sa zrúti!

Beda tomuto svetu, ktorý vždy kráčal iba svojou vlastnou cestou a nie cestou poznania a naplňovania Zákonov Božích!

Ktože obstojí? Koho víchor a smršť nezahubia a blesky nespália? Kto odolá?

Iba ten, kto postavil svoj dom na skale! Na pevnom, neochvejnom a neotrasiteľnom základe poznania a naplňovania Zákonov univerza - Zákonov Božích!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 25.03.2013 16:33:39

Šírenie poplašnej správy!


Ľudia sú naozaj zvláštni, pretože tú najlepšiu správu, aká im vôbec môže byť oznámená, vnímajú paradoxne úplne opačne. Vnímajú ju ako niečo negatívne. Ako šírenie poplašnej správy.

Pozorne si prečítajme nasledovné slová:

„Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Bdej nad čistotou svojich citov a myšlienok, lebo blíži sa čas, keď mocná ruka Pána zničí na zemi všetko nečisté. Človeče, bdej zo všetkých síl nad čistotou a ušľachtilosťou svojho vnútra! To nie je iba dobrá rada. To je vec života, alebo smrti!“

A teraz reakcia:

„Takýmto správam netreba venovať žiadnu pozornosť. Pán má ľudí rád a nestraší ich záhubou a zničením. To je skôr slovná zásoba z druhej strany – zo strany temnoty a zla. A ak náhodou tieto slová pochádzajú z nejakej sekty, treba sa len zamyslieť a nebáť sa. Je to iba neodovôdnené šírenie poplašných správ.“

Aká je však pravda? Ide naozaj o šírenie poplašnej správy a ešte neodôvodnené alebo naopak, ide o to najpozitívnejšie, čo vôbec môže byť človeku a ľudstvu oznámené?

Niet vari pozitívne, že na zemi konečne zavládne čistota, ušľachtilosť, dobro a spravodlivosť? Môže byť vôbec pre tento svet lepšej správy? Veď konečne padne a zmizne všetko, čo vyvolávalo neustálu disharmóniu, nespokojnosť, pnutie a nevraživosť. Pominie totiž závisť, nenávisť, chamtivosť, zvrhlosť, nízkosť, bezohľadnosť, nespravodlivosť a neľudskosť. Nič nízke, nečisté a zlé nebude mať na zemi viac miesto. Bude to odstránené i spolu so všetkými, ktorí tieto veci živili, riadili sa nimi a podporovali ich.

Je to vari naozaj katastrofa? Určite nie! Iba snáď pre tých, ktorí sú s vyššie spomínanými princípmi nejakým spôsobom spojení. Áno, pre tých to vskutku katastrofa bude! V ich prípade, ale jedine v ich prípade ide naozaj o katastrofickú a poplašnú správu. Zlo tejto zeme, to vonkajšie a viditeľné, ako i zlo, ktoré ľudia prechovávajú v skrytosti vlastného vnútorného života, všetko toto otvorené i skryté zlo postihne naozaj katastrofa. Katastrofa, aká nemala nikdy doteraz obdobu.

Avšak zlo, ktoré cíti svoj blízky koniec, chce vo svojej neslýchanej zlobe a zákernosti strhnúť so sebou do víru zničenia čo najviac ľudí, ktorí sú s nim viac, alebo menej spojení.

A jeho posledná, obludná lesť spočíva v tom, že sa zo všetkých síl snaží ľuďom nahovoriť, že sa vôbec nič nedeje a neudeje. Že všetko pôjde naďalej tak, ako išlo doposiaľ a preto sa netreba vôbec ničoho obávať.

Táto zákerná rafinovanosť zla ľudí uspáva v pokojnej istote bezpečia a to hlavne preto, aby neprecitli a nevyvinuli snahu oslobodiť sa v poslednej chvíli od všetkých nitiek, ktoré ich ešte nejakým spôsobom spájajú s nízkym. Oslobodiť sa ešte v poslednej chvíli od všetkej nízkosti, nespravodlivosti, chamtivosti, hmotárstva a neľudskosti, ktorú v sebe prechovávajú a s ktorou sú spojení. Veď načo na sebe pracovať, načo sa zo všetkých síl usilovať stať sa čistým, ušľachtilým, dobrým a spravodlivým človekom, keď sa nič neudeje? Keď všetko pôjde po starom tak, ako doteraz?

Temnota spieva ľuďom príjemnú uspávanku, chlácholí ich a upokojuje ich, len aby sa neprebudili. Len aby spali pokojným a nerušeným duchovným spánkom, ktorý je ale spánkom smrti!

Zákerné budovanie istoty a presvedčenia, že sa nič nestane, berie ľuďom dôvod a motív k nevyhnutnej zmene seba samého. K životne nevyhnutnej zmene všetkého svojho jednania, všetkých svojich citov a myšlienok, ktoré sa musia zaskvieť čistotou, ušľachtilosťou, dobrom a spravodlivosťou, pretože iba toto jediné dokáže obstáť v nadchádzajúcom období. Iba nositelia týchto cností sa nemusia ničoho báť. Im sa nič nestane.

Zlo, nízkosť, nečistota a nespravodlivosť nech sa však trasú! Nech sa trasú všetci, ktorí ich v sebe prechovávajú a sú s nimi spojení. Nastáva ich koniec! Odbíja ich posledná hodina!

Kto ale nechce, aby koniec všetkého zla bol i jeho osobným koncom, nech sa vytrhne z jeho spárov. Nech napne všetky svoje sily k zmene seba samého! K zmene svojho jednania a slovného prejavu, svojho cítenia a myslenia, ktoré musia byť v súlade s čistotou, ušľachtilosťou, dobrom, spravodlivosťou a láskavosťou.

Takýto totiž musí byť človek, ktorý chce obstáť v blízkej dobe. Ak takýto nie je a ani sa takým nesnaží byť, potom ho naozaj čaká ho katastrofa. Katastrofa, ktorá zničí zlo na zemi. A spolu s ním i všetkých tých, ktorí sú s ním a zostávajú s ním spojení prostredníctvom svojich viditeľných, alebo skrytých zlých vlastností.

Toto však priatelia nie je žiadna katastrofa! Toto bude a už teraz je dôvod na radosť! Preto dobrí a k dobru usilujúci ľudia, radujte sa! Radujte sa, lebo zlo padne a dobro zvíťazí!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.03.2013 16:48:43

Absurdity kresťanskej viery


Hlavným účelom každého náboženského systému je, aby bol človek lepší. Aby sa snažil byť čoraz lepším, čistejším, spravodlivejším a láskavejším. Aby sa o to snažil tak intenzívne, ako len môže, pretože iba tadiaľto vedie cesta k raju, ale i cesta k šťastnému, vyrovnanému a harmonickému životu na zemi.

Zdá sa to byť prosté a jednoduché. Avšak v kresťanských kruhoch sa paradoxne, niečo takto jednoduchého, jasného a každému ľahko pochopiteľného stretáva s tvrdým odporom. Ako dôkaz uvádzam reakciu istej horlivej kresťanky, dokonale vystihujúcu podstatu absurdity všetkých kresťanských vieroúk, ktoré v podstate bránia snahe človeka byť čoraz lepším a lepším.

Citujem:

„Ak sú ľudia sami schopní opustiť zlo, prečo by potom musel umrieť Ježiš za naše hriechy? Prečo bola preliata jeho krv k zmazaniu a odpusteniu hriechov?

Keby sa človek mohol sám, svojim vlastným úsilím stať dobrým natoľko, aby sa dostal do raja, potom si Kristus predsa mohol svoje utrpenie odpustiť.

Pre Stvoriteľa sú však všetci ľudia duchovne mŕtvi, pretože všetci zhrešili a je jedno, akým životom žijú. Jediné naše oslobodenie spočíva v Kristovej obeti. Lebo človek, topiaci sa v bahne hriechu sám seba z bahna nevytiahne. Podľa mienky Stvoriteľa, bez Krista v človeku dobro neexistuje.“

Toľko citát. Sú to slová, vystihujúce postoj kresťanského sveta k smrti Krista na kríži. Ich absurdita spočíva v tom, že tisícom veriacich sa nimi berie motivácia trvalo, vážne a intenzívne usilovať o to, aby sa svojim vlastným snažením stávali čoraz lepšími, čistejšími, spravodlivejšími a láskavejšími. Veď načo aj, keď Kristus prišiel preto, aby prelial svoju krv k odpusteniu a zmazaniu našich hriechov! Veď predsa stačí iba uveriť v jeho obetu! A kto v ňu uverí, bude zachránený. Potom už nezáleží na našich hriechoch. Veď človek je hriešnym a hriešnym aj zostane. Vlastným úsilím by sa do raja aj tak nikdy nedostal. Myslieť si, že by toho bol schopný je prejavom pýchy. Nie naše snaženie, ale iba Kristova obeť na kríži nám otvára cestu k raju.

Takéto presvedčenie je však jed! Smrteľný jed, ktorým je presiaknuté celé kresťanstvo! Smrteľný jed, ktorý nepriamo nabáda k pohodlnosti a lenivosti. Jed, ktorý v ľuďoch vytvára falošnú ilúziu bezpečia, istoty a ochrany. Jed, ktorý im berie motiváciu vážne, neúnavne a intenzívne usilovať o to, aby sa každodenne stávali čoraz lepšími.

Kristus totiž v skutočnosti neprišiel na zem preto, aby sa obetoval na kríži a tým spasil svet. Kristus prišiel preto, aby ľuďom priniesol Božie Slovo! Aby im priniesol poznanie Božej Vôle, podľa ktorej majú žiť! Podľa ktorej musia žiť, ak chcú byť spasení a ak chcú prežiť šťastný, harmonický a plnohodnotný život už aj tu na zemi. Evanjeliá nie sú ničím iným, ako ukazovateľom toho, aký má človek byť, ako má správne žiť, ako má správne myslieť a jednať, ak chce dôjsť k spáse.

Kristovo učenie je v skutočnosti požiadavka! Požiadavka Stvoriteľa voči človeku! A úlohou človeka je tieto požiadavky naplniť. Vlastným úsilím a vlastným snažením!

Úlohou človeka je byť takým a stať sa takým, ako jeho Stvoriteľ požaduje! Úlohou človeka je prijať plnú osobnú zodpovednosť za svoju vlastnú spásu! Jeho úlohou je stať sa dobrým, čistým, ušľachtilým, spravodlivým a láskavým človekom v duchu Kristovho učenia. Túto prácu zaňho nevykoná nikto iný. Jedine on sám musí svojim vlastným úsilím očistiť a vybieliť rúcho svojej duše. Iba tak môže nájsť milosť pred zrakom Pána. A Kristovo učenie k tomu každému z nás presne ukazuje cestu. Cestu, po ktorej však musíme ísť my samotní!

A všetko, čo nás akýmkoľvek spôsobom odkláňa od tejto cesty vlastnej námahy, vlastného úsilia a vlastného vážneho, intenzívneho snaženia, všetko toto je jedom!

Viera v Krista a jeho obeť na kríži je nesprávna! Toto totiž nebolo jadrom jeho poslania! Toto bolo iba dôsledkom nepriateľstva služobníkov temna voči jeho Slovu, ktorého zvestovaním bola temnota na zemi ohrozená.

Jadrom a skutočným zmyslom príchodu Krista bolo prinesenie Slova Božieho ako smernice, podľa ktorej majú ľudia žiť. Toto Slovo predstavuje požiadavku, ktorú musíme splniť! Kto ju splní, bude spasený! Kto ju nesplní, bude zatratený! Naozaj prosté a jednoduché.

Ak sa napríklad pozrieme na podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, môžeme si všimnúť, že aj prvé aj druhé čakali na ženícha. Aj prvé aj druhé verili, že príde. Avšak keď prišiel, jedine tie rozumné mohli vstúpiť na svadbu, pretože boli pripravené. Tie nerozumné však pripravené neboli a preto zostali za zatvorenou bránou.

Tu predsa jasne vidíme, že viera sama o sebe nestačí. Vidíme, že rozumné panny mohli vstúpiť preto, lebo splnili určité kritériá a požiadavky, kým tie druhé, nerozumné, ich nesplnili. A tými požiadavkami bol život v súlade s Vôľou Najvyššieho! Život v súlade s Kristovým učením!

A rovnakú skutočnosť, že viera v Krista a jeho obetu na kríži, ktorou sňal hriechy sveta sama o sebe nestačí, potvrdzujú i ďalšie slová evanjelia:

„Vtedy za ním prídu mnohí a budú hovoriť: Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Či sme v tvojom mene neuzdravovali a neučinili množstvo zázrakov? A On odpovie: Nepoznám vás! Odíďte odo mňa vy všetci, ktorí páchate neprávosť.“

Na týchto slovách predsa jasne vidíme, že vôbec nestačí nie len že viera v Kristovu obeť na kríži, ktorou z nás boli sňaté všetky hriechy, ale dokonca nestačí ani to, ak by niekto v jeho mene prorokoval, robil zázraky, alebo uzdravoval. Nič z toho nestačí, ak človek nenaplnil kritéria života podľa Božej Vôle! Ak svojim životom nenaplnil požiadavky Stvoriteľa voči nemu, jasne formulované v Kristovom učení!

Toto je to najdôležitejšie! Toto je to najpodstatnejšie! Toto je najrozhodujúcejšie! K tomuto musí človek napnúť všetky svoje sily! Zo všetkých svojich síl a s plnou vážnosťou sa musí snažiť stať sa dobrým, čistým, spravodlivým a láskavým človekom, presne v duchu učenia, alebo lepšie povedané, v duchu požiadaviek Ježiša Krista.

A všetko, čo nás odkláňa od tohto snaženia, čo nás nabáda k pohodlnosti a lenivosti, čo nám dáva klamlivú istotu spásy bez vlastného pričinenia, všetko toto je jed! Smrteľný jed, ktorého účelom je záhuba ľudských duší! Duší, ktoré síce verili v ženícha, dúfali v neho a vzývali ho, avšak keď nadišla zrelosť času, brána pred nimi zostala nepreniknuteľne zatvorená, pretože svojim životom nenapĺňali požiadavky, ktoré by ich oprávňovali k vstupu na svadbu Pánovu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.03.2013 16:33:05

Tajomstvo mlčania Stvoriteľa


Celé univerzum je ponorené do mlčania. A z tohto nekonečného mlčania tu a tam povstávajú zvuky, aby napokon opätovne zanikli v mlčaní. I naša planéta sa vznáša v tichu a je tichom obopnutá a obklopená. Veľké mlčanie vládlo na Zemi i vtedy, keď sa na nej objavili prví ľudia. Ľuďom, ktorí chceli prežiť vo vtedajších, neľahkých podmienkach nezostávalo nič iné, ako naladiť sa na okolité mlčanie a stať sa k nemu vnímavými. Prostredníctvom svojho vnímavého pozorovania si napokon začali uvedomovať, že ono veľké ticho sa im predsa len niečím prihovára. Že sa im prihovára určitými, dôsledne fungujúcimi zákonitosťami.

Prví ľudia si uvedomili, že Slnko pravidelne vychádza a zapadá, že sa pravidelne obmieňa jar, leto, jeseň a zima, že prichádzajú búrky a dažde, ktorým predchádzajú vždy rovnaké príznaky a tak ďalej a tak ďalej.

Uvedomili si tiež, že keď do zeme v pravý čas vložia semienko nejakej rastliny, že po určitej dobe z neho vyrastie nová rastlina, ktorá im to malé semienko vráti nazad v stonásobnej miere.

A tak si začali dorábať obilie na chlieb.

Ľudia však na to museli prísť sami, svojím vnímavým naladením sa na nepreniknuteľné mlčanie okolitého sveta, v ktorom prebiehali zákonitosti života. Jedine ľudia samotní sa museli snažiť spoznávať a spoznať tieto zákonitosti, museli ich doslova vylúpnuť z ticha, aby ich poznanie mohli následne zúžitkovať vo svoj prospech.

Lebo ono veľké mlčanie obsahuje všetko! Nie je hluché, ale nevysloviteľne obsažné! Od samého počiatku v sebe skrývalo úplne všetko. Iba človek sám sa musel snažiť do neho započúvať a zachytiť v ňom a vziať si z neho všetko, čo pre seba potreboval. Iba človek sám musel pochopiť, že keď v určitý čas vloží do zeme zrniečko pšenice, po určitej dobe mu zem vydá klas. Týmto poznaním bolo možné zahnať hlad. Ľudia však museli trpieť i nedostatkom, i hladom až dovtedy, kým to sami nepochopili.

Veľké, nepreniknuteľné, avšak nesmierne obsažné mlčanie vládne aj naďalej všade vôkol nás a iba ľudia samotní sa musia snažiť naladením sa na jeho obsah získať pre seba to, čo ešte potrebujú.

Presne takto to funguje! Presne takto vznikli mnohé zázračné objavy, ktoré posúvali ľudstvo v jeho vývoji. Presne takto vznikla mnohá nádherná hudba, mnohé veľké literárne diela a vlastne úplne všetko. Úplne všetko, každé nové poznanie musel človek sám, svojim úsilím a snažením dokázať vylúpnuť z onoho veľkého, nekonečne všeobsiahleho mlčania, ktoré nás obklopuje. Z mlčania, v ktorom je skryté všetko. V ktorom je skrytých ešte mnoho ďalších, nových zázračných vecí a objavov, ktoré musíme sami vyzískať svojim ďalším úsilím a snažením.

Je preto veľmi zvláštne, že sa človek naivne pýta, či vôbec existuje Stvoriteľ, ak neustále a už po celé tisícročia iba mlčí. Takémuto jedincovi treba jednoznačne zdôrazniť: Človeče, nenašiel si iba preto, lebo si vážne nehľadal! A pretože si nikdy vážne nehľadal a nesnažil sa, ono veľké, všeobklopujúce mlčanie ti ani nevydalo svoje najvznešenejšie tajomstvo, nachádzajúce sa v najvrcholnejšom bode ticha a v najtajnejšej komnate mlčania.

Áno, Stvoriteľ je a zostáva zahalený mlčaním, ale vycítiť ho a spoznať nezvratnosť jeho existencie je umožnené tým, ktorí v onej nepreniknuteľnosti mlčania dostatočne vážne a dostatočne hlboko pátrali. A tí, ktorí sa naozaj poctivo snažili, tohto poznania aj dosiahli.

Avšak tí, ktorí sa dostatočne nesnažili, nepátrali, nehľadali a nenaladili sa, tí zostávajú s prázdnymi rukami. Je to však jedine ich chyba!

Tak, ako by človek musel trpieť hladom, ba dokonca i zahynúť, keby vlastným snažením nedokázal vylúpnuť z nepreniknuteľnosti mlčania poznanie správneho času vloženia zrna do zeme, ktoré mu prináša klas, presne rovnako musí človek duchovne biediť, hladovať, hynúť, ba dokonca zahynúť, ak nedokáže z nepreniknuteľnosti toho istého mlčania vylúpnuť istotu presvedčenia o existencii zdroja všetého života – Boha!

Boh je život! A jedine spojenie so životom, so zdrojom všetkého života môže dať pravú plnohodnotnosť a plnosť životu človeka na zemi.

Tak, ako nám zrno vložené do zeme prináša v pravý čas klas a teda chlieb, ktorý nás drží pri živote, tak jedine spojenie so Zdrojom všetkého života prináša životu človeka pravú a skutočnú plnohodnotnosť.

Bez chleba zomierame hladom a bez Boha zomierame v prázdnote, bezobsažnosti a neplnohodnotnosti svojho bytia.

Chlieb je životom tela a spojenie so Stvoriteľom je životom ducha. Je životom a Svetlom ľudského bytia. Jedno aj druhé však bolo a je treba vylúpnuť z nepreniknuteľnosti všeobsiahleho mlčania vlastným úsilím a vlastným snažením. Toto však musí urobiť každý sám za seba. Nikto iný to za nás neurobí.

Tak, ako ono veľké mlčanie skrýva v sebe ešte obrovské množstvo tých najneuveriteľnejších objavov, tak v sebe skrýva i to najzásadnejšie a najvyššie poznanie, aké vôbec jestvuje. Nezvratné poznanie súcnosti existencie Stvoriteľa!

Človeče, stíš sa! Načúvaj pozorne onomu mlčaniu. Hľadaj v ňom a pátraj v ňom! Dostatočne vážne, dostatočne hlboko a dostatočne silno. Potom, jedine potom nájdeš!

Nikdy však nie je možné nájsť tomu, kto vážne nehľadá! Kto sa už ani vôbec nedokáže naladiť na všeobsiahle ticho, pretože je neustále ponorený v rušivom hluku, vytvorenom človekom.

Ak si teda človeče doteraz ešte nenašiel, netvrď že Stvoriteľ neexistuje! On existuje! Je však zahalený múrom mlčania, cez ktorý dokážu preniknúť iba naozaj vážne hľadajúci.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.03.2013 17:01:29

Kristus nemal rád hriešnikov!

Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to však omyl a blud! Je to výsledok rozšíreného, povrchného a prvoplánového vnímania, ktoré je vzdialené od pochopenia podstaty. Veď ako mohol mať ten, ktorý prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? To predsa nie je možné!

No a keďže tento omyl nie je rozšírený len medzi obyčajnými, radovými kresťanmi, ale zaznieva často i z úst vyšších cirkevných hodnostárov, ako som mal možnosť sám na vlastné uši počuť v jednej rozhlasovej relácií, je naozaj na mieste, pozrieť sa na túto problematiku hlbšie.

Kristus mal rád jedine dobro! Dobro v každom človeku, nech už bola jeho minulosť akákoľvek. Kristova veľkosť spočívala v tom, že v ľuďoch dokázal rozpoznať klíčenie semienka dobra. A to aj napriek všetkým ich predchádzajúcim chybám a hriechom. Že dokázal rozpoznať začiatok obratu k lepšiemu, ktorý nakoniec vyústil do absolútnej premeny života. Pán sa totiž nedal mýliť zovňajškom, ani rôznymi spoločenskými názormi a predsudkami, na základe ktorých bol človek, ak urobil nejakú chybu a žil zle, raz a navždy poznamenaný. Pán vždy vnímal iba srdce, iba vnútro a podstatu človeka.

I v jeho časoch bolo napríklad veľa neviestok podobne, ako je tomu dnes. Spomedzi nich všetkých však bola vyzdvihnutá jedine Mária Magdaléna. Kristus teda vôbec nemiloval všetky neviestky, ale len Máriu Magdalénu, ktorá dokázala rozpoznať nízkosť vlastného hriechu a nastúpiť cestu k zmene seba samej. Cestu, vedúcu k dobru a ušľachtilosti. Kristus teda, pri pohľade do srdca človeka, mu dokázal odpustiť jeho predchádzajúcu hriešnosť, ktorú ľudia odpustiť nedokázali.

Avšak každý iný človek, dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle zotrvávajúci v zle, nečistote, nízkosti a nevedomosti, vzdialenej skutočnej ľudskej dôstojnosti bol pre Krista mŕtvy. Každý človek, nachádzajúci sa v hriechu a netúžiaci po nastúpení cesty dobra je totiž skutočne duchovne mŕtvy. Práve o týchto mŕtvych - duchovne mŕtvych Ježiš povedal, nech si pochovávajú svojich mŕtvych. Majú byť ponechaní sami na seba, vo svojej hriešnosti, ktorej sa nechcú vzdať, pretože v nich niet túžby po dobre. Túžby po zmene seba samého k lepšiemu.

Kristus prichádzal iba k tým, volal iba tých a stretával sa iba s tými, v ktorých bola túžba po dobre. Túžba, ochota a odhodlanie po zmene seba samého. Ostatní, čiže ľudia zotrvávajúci v hriechu boli pre neho mŕtvi.

Kristus teda nemal v nijakom prípade rád všetkých hriešnikov, ale iba hriešnikov obrátených. Iba ľudí, ktorí sa už vydali na cestu dobra a zanechali svojho hriechu. Ale to už potom vlastne hriešnici ani neboli, lebo ich minulosť zostala definitívne za nimi.

Kristus mal rád, videl a podporoval dobro v každom človeku, pričom nehľadel na jeho minulosť a na jeho predchádzajúcu hriešnosť. Tá totiž, v prípade vážneho nastúpenia cesty dobra, zostala naozaj už len minulosťou, na ktorú nebolo vôbec treba brať viac zreteľ.

Kristus teda nemal rád a nemohol mať rád všetkých hriešnikov paušálne, čiže aj tých, ktorí naďalej stále zotrvávali vo svojej hriešnosti. S týmto druhom hriešnikov lásku Krista v nijakom prípade spájať nemožno. Ak sa ale spomedzi nich našiel niekto, komu sa zhnusila jeho vlastná nízkosť, ak sa v ňom začala rozhárať túžba po krajšom, lepšom a ušľachtilejšom, ak spoznal hodnotu dobra a nastúpil cestu k nemu, potom sa presunul do úplne inej kategórie.

Potom to už totiž žiaden hriešnik nebol. Potom to bol to človek, ktorý nastúpil cestu dobra a cestu k dobru. A to bol už druh ľudí, ktorých mal Ježiš rád. Takáto bola Mária Magdaléna, mýtnik Matúš i ostatní, ktorí začali v sebe rozvíjať dobro. A práve pre toto dobro ich mal Pán rád, nie pre ich hriech.

Ak je v evanjeliách uvedené, že ako lekár lieči chorých a nie zdravých, tak prišiel Pán volať hriešnikov a nie spravodlivých znamená to, že prišiel volať všetkých, v ktorých sa aj napriek ich mnohým chybám a hriechom nachádza ešte niečo dobré. Niečo dobré, na čom sa dá budovať a čo sa dá rozvíjať. Kto toto dobro ešte v sebe nájde a nájde i silu rozvíjať ho v duchu Kristovho učenia, ten si môže byť istý, že nech by padol akokoľvek hlboko, nech by ho jeho vlastní príbuzní i celá spoločnosť navždy odpísali, jeho Pán ho miluje. Miluje ho pre dobro, ktoré v sebe nesie. Hoci i len pre tú malú štipku dobra, veľkú ako makové zrniečko, ktorá, ak ju začne v sebe vážne rozvíjať, je ho schopná vytrhnúť ako víchor z každej nečistoty a povzniesť veľmi vysoko. Povzniesť k spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti pravého človečenstva. Povzniesť k Svetlu a životu plnému šťastia a radosti.

Každý však, kto žije v hriechu, nečistote, zmyselnosti nespravodlivosti a neláske, kto nedbá o dobro, nehľadá ho v sebe a nemá chuť ho rozvíjať, ten je duchovne mŕtvy. Je už mŕtvy, hoci ešte fyzicky žije. Jeho život v nízkosti, nečistote a hriechu je totiž v skutočnosti iba živorením a jeho fyzická smrť bude začiatkom nastúpenia cesty k smrti duchovnej. K smrti totálnej a definitívnej, spojenej s vymazaním jeho mena z knihy života.

Lebo nečistota, zmyselnosť, nespravodlivosť a neláskavá bezohľadnosť je smrť! Dobro, čistota, ušľachtilosť, spravodlivosť a láskyplný prístup k ostatným je život. Skutočným, pravým spôsobom plnohodnotný život už tu na zemi, ako i po odchode z tejto zeme.

Jedine takýchto ľudí mohol mať Kristus rád. Ľudí, ktorí majú v sebe tento potenciál a chcú ho aj rozvíjať. Ostatní, ktorí ho už nemajú a ani ho nechcú v sebe rozvíjať boli pre neho mŕtvi. Veď Posol z všeobsiahleho Dobra predsa nemohol mať rád to, čo je zlé, čo si vyvolilo zlo a čo v ňom tvrdošijne zotrváva.

Kristovo učenie nieslo v sebe totiž popri všetkej láske i akcent spravodlivosti. Akcent spravodlivej prísnosti, ktorý sa zo súčasného kresťanstva už celkom vytratil. A práve pre túto absenciu rozmeru prísnej spravodlivosti, ako i pre všeobecne rozšírenú povrchnosť v myslení mohlo vzniknúť niečo tak nelogického a nepravdivého ako tvrdenie, že Kristus miloval hriešnikov.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.02.2013 16:44:56

Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním


Už si pomaly začíname zvykať a považovať to za normálne, že ľudia vo vyšších riadiacich funkciách, rôzni podnikatelia, manažéri, politici a podobne, majú plat nekoľko tisíc Eur. Avšak aj napriek takémuto, vysoko nasadenému štandardu predsa len z času na čas rozvíri hladinu verejnej mienky informácia o extrémoch. Svojho času to bol napríklad plat istého primátora väčšieho slovenského mesta, ktorý bol väčší ako plat premiéra Slovenskej republiky. Známe sú tiež takzvané zlaté padáky, či iné, podobné nekalé formy v podstate legálneho získavania peňazí.

Ľudia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita a zákonnosť. Obhajujú sa nimi či už sami pred sebou, alebo pred právom pobúrenými spoluobčanmi.

Skúsme sa však teraz pozrieť na celú vec trochu inak. A síce nie z hľadiska pozemských zákonov, ktoré takéto niečo do neba volajúce často legitímne dovoľujú, ale z hľadiska Zákonov vyšších. Z hľadiska Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z hľadiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné.

Pozrime sa na veľký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, ktorého účinky môžeme pozorovať v bežnom živote okolo nás. Vezmime si napríklad dýchanie, čiže nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to zaručuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na základe harmónie medzi dávaním a braním.

Nadýchnuť sa teda môžeme iba toľko, koľko vydýchneme, čo v princípe znamená, že brať môžeme iba toľko, koľko dávame. Iba to zaručuje harmóniu.

A teraz sa pozrime na ľudskú spoločnosť a hneď pochopíme, prečo v nej vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo všeobecnosti toleruje, že niektoré elitné kategórie ľudí môžu brať a aj reálne berú omnoho viac, ako v skutočnosti dávajú.

Práca každého človeka však má byť ohodnotená podľa miery jeho celospoločenského prínosu. Nie je tu reč o žiadnom rovnostárstve! To nie! Každý má však spravodlivo dostať toľko, koľko hodnotou svojej práce do spoločnosti vložil. Jedine to zaručuje harmóniu.

Navzdory jednoduchému, prostému a naozaj každému ľahko pochopiteľnému, vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním však táto spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je vzdelanou a pokročilou, z určitých dôvodov predsa len umožňuje istému okruhu ľudí brať omnoho viac, ako je ich reálny celospoločenský vklad.

Vezmime sa napríklad platy špičkových manažérov, politikov, právnikov, športovcov, umelcov a mnohých iných. Nezaobalene povedané, podľa vesmírneho Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním možno týchto ľudí považovať za zlodejov. Zo spoločnosti totiž mnohokrát berú, hoci z hľadiska pozemských zákonov celkom legitímne, omnoho viac, ako sú do nej reálne svojou prácou schopní vložiť. A to je neprípustné! To vyvoláva disharmóniu!

Napríklad jeden známy slovenský herec berie za natáčanie istého televízneho seriálu denne 1000 Eur. Je to normálne? Podľa neho a podľa tých, ktorí ho takto platia samozrejme áno, ale v skutočnosti to normálne v nijakom prípade nie je. Každý človek môže totiž brať iba toľko, koľko naozaj reálne dáva. A mimochodom, vzhľadom k diskutabilnej úrovni väčšiny seriálov, točených slovenskou televíziou, je takto vysoké ohodnotenie naozaj absolútne neoprávnené.

Ale poďme ďalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu, ktorú musel niekto vytvoriť. Ak však v spoločnosti existujú ľudia, ktorým je umožnené brať viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne musia v tej istej spoločnosti existovať ľudia, ktorí zase dostávajú omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúžia za svoju prácu, si určitými, naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný. Niekto, kto si to nezaslúži.

Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou našej civilizácie je, že egoistickí ľudia bez svedomia tak činia úplne legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Niečo podobného však musí nevyhnutne vytvárať disharmóniu a stále rastúce napätie, pretože je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a braním, podľa ktorého má každý brať iba toľko, koľko on sám dáva. To je spravodlivosť! Jedine na takomto základe je možné vybudovať spravodlivú spoločnosť. Spravodlivú spoločnosť, ktorá svoje pozemské zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími.

Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivosť, nespokojnosť, pnutie a pomalý rozklad.

V súčasnosti žijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a to nielen našej spoločnosti, ale celej ľudskej civilizácie. Žijeme v období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce rešpektovať vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je cieľ, ku ktorému kráčame.

Večný, neomylný a železný Zákon, činný v chode tohto univerza znie: Iba ten môže prijímať, kto dáva! A iba toľko môže prijímať, koľko dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom živote je cestou k lepšej budúcnosti ľudstva. Cestou k spravodlivosti na tejto zemi.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.02.2013 16:49:05

Stotisíc krát stotisíc sĺnk!

Mnohí veriaci dúfajú, že ak si to zaslúžia, budú raz smieť hľadieť Hospodinovi z tváre do tváre. Úbohí, pomýlení ľudia! Veď sa len skúste pozrieť do slnka za jasného letného dňa. Dokážete vari zniesť ten pohľad bez toho, aby ste si neublížili? Nedokážete! A ako potom chcete hľadieť do tváre vševládneho Boha, pred ktorého velebným jasom sú všetky žiarivé hviezdy tohto vesmíru dokopy len ako blikajúce svetielko svätojánskej mušky za letnej noci?

Človek je tak malý a jeho Stvoriteľ tak nesmierne veľký, že mu nikdy nebude môcť hľadieť z tváre do tváre. Ak to niekto tvrdí a niekto očakáva, znamená to iba dve veci. Buď prehnané vyvyšovanie hodnoty človeka, alebo znižovanie veľkosti Stvoriteľa. V prvom prípade je to pýcha a v druhom prípade rúhanie, pričom oboje je rovnako zavrhnutia hodné.

Veľký, nesmierne veľký je Pán! Nič živého a vedomého nie je schopné zotrvávať v blízkosti žiarivého jasu jeho velebnej nádhery. Až v nedozerných a nepochopiteľných diaľavách od súcnosti Stvoriteľa sa z jeho vyžarovania mohlo sformovať vedomé bytie. Až v nedozerných diaľavách, v ktorých sa obrovská sila vyžarovania Najvyššieho ochladila do takej miery, ktorá umožnila jestvovanie vedomého bytia a teda i človeka na tejto zemi.

Nesmierne, nesmierne ďaleko je teda Pán, lebo práve táto nesmierna vzdialenosť od jasavej neznesiteľnosti žiary Jeho Svetla vôbec umožnila človeku vedome jestvovať.

Ale hoci je náš Pán od nás nesmierne vzdialený, predsa je neustále s nami. Neustále je nám blízko. Veľmi blízko! Ako je to možné?

Stvoriteľ vložil do stvorenia svoju trvalú prítomnosť vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktorými sa celé univerzum riadi a ktorým podlieha. Pán, ktorý teda z vyššie uvedených dôvodov musí byť od stvorenia vzdialený, je v ňom zároveň neustále prítomný prostredníctvom svojich dokonalých Zákonov, ktoré do neho vložil.

Zákony, fungujúce vo stvorení sú prejavom Vôle Najvyššieho. V nich a prostredníctvom nich je Pán trvalo prítomný úplne všade, pretože nikde niet ničoho, niet jedinej veci, jediného deja a jediného okamžiku, ktorý by nepodliehal Vôli Najvyššieho.

Ak teda bolo napísané, že i všetky vlasy na hlave máme spočítané a že ani len lístok zo stromu nespadne na zem bez Vôle Najvyššieho, tak je to úplne správne, pretože skutočne všetko okolo nás sa môže diať a aj sa deje jedine prostredníctvom Jeho Zákonov. Nie však tým spôsobom, že by On sám všetky veci riadil.

Manifestáciou ustavičnej prítomnosti Stvoriteľa vo stvorení sú teda Jeho samočinné Zákony, ktoré mu vládnu. Sú to Zákony dokonalé a spravodlivé tak, ako je dokonalý a spravodlivý ich Tvorca. Samočinným spôsobom, spravodlivo, múdro a dokonalo pôsobia tak, že človek s jeho slobodnou vôľou sa prostredníctvom ich účinkov sám odmeňuje alebo tresce. To vôbec nerobí Stvoriteľ!

Odmena, alebo trest, šťastie a dobro, alebo nešťastie a zlo, vzostup, alebo pád, rozkvet, alebo zničenie, to všetko si človek, na základe vlastnej slobodnej vôle spôsobuje sám prostredníctvom účinkov spravodlivých a dokonalých Zákonov Najvyššieho. Celkom konkrétne tu ide o Zákon spätného pôsobenia. Ako teda človek myslí, cíti, hovorí, alebo koná, či už dobre, alebo zle, ovocie úplne rovnakého druhu mu tento Zákon v budúcnosti nevyhnutne prinesie.

Pánom a Vládcom všehomíra bolo na zem poslaných mnoho zvestovateľov a prorokov, aby ľudí oboznámili s tým, ako majú správne myslieť, cítiť, hovoriť a konať tak, aby im Zákony Najvyššieho, ktorých pôsobeniu podlieha úplne všetko, dokonca a i ľudské cítenie a myslenie, mohli priniesť iba šťastie, radosť a mier. Z týchto vecných informácií, hovoriacich o správnom pôsobení človeka vo stvorení v súlade so Zákonmi Najvyššieho vznikli neskôr mnohé svetové náboženstvá, z ktorých sa však žiaľ, časom z rôznych dôvodov pôvodná vecnosť úplne stratila. Napokon musel prísť dokonca až samotný Syn Najvyššieho, aby ľuďom opätovne a jasne ukázal, ako majú správne žiť podľa Zákonov jeho Otca, aby mohli byť šťastní.

Človek sa totiž musí naučiť myslieť, cítiť, hovoriť a jednať správnym spôsobom tak, aby mu Zákony Najvyššieho, ktorých účinkom podlieha a nemôže sa im vyhnúť, mohli prinášať iba šťastie a radosť. K tomuto cieľu ľuďom neomylne ukazuje cestu Kristovo učenie, ktoré má byť takýmto spôsobom chápané a prijímané. Spása totiž nespočíva v ničom inom, ako v dokonalom súlade života človeka so Zákonmi Najvyššieho.

Jestvujú zákony prírodné, ktorým podlieha viditeľný, hmotný svet a zákony duchovné, ktorým podlieha svet ľudským okom neviditeľný. Do neho je možné okrem iného zahrnúť i naše cítenie a myslenie.

Oboje, čiže prírodné a duchovné zákony sú Zákonmi Božími. V nijakom prípade nie sú vo vzájomnom rozpore a protirečení, ak sú správne poznané. Zákonmi prírodnými sa zaoberá veda a zákonmi duchovnými cirkev. Úlohou cirkví je ľuďom jasne a vecne ukazovať, ako majú správne žiť, aby im Zákony Najvyššieho prinášali len šťastie a mier.

Žiaľ, do náuk cirkví sa z rôznych dôvodov, či už mocenských, alebo hmotárskych, alebo na základe ľudských omylov a názorov vnieslo mnoho nevecnosti. Mnoho nevecností, ktoré prekrývajú to vecné, pôvodné a podstatné. Chýba dôsledné poukazovanie na nevyhnutnosť života človeka v súlade so Zákonmi Najvyššieho, v ktorých účinkoch k nemu prichádza v prípade jeho nesprávneho jednania bolesť, trest a odsúdenie, avšak v prípade jeho správneho jednania radosť, mier naplnenie a povznesenie. Každý vážne hľadajúci nech preto v jednotlivých náboženstvách hľadá predovšetkým toto zdravé jadro, ktoré sa v nich ešte vždy nachádza. A ak ho nájde, nech sa ním potom riadi.

Veľký, mocný, nepoznateľný Pán tróni vysoko nad stvorením vo svojej nedotknuteľnej nádhere. Milovať Ho a ctiť si Ho môže človek jedine tak, že sa snaží poznávať Jeho Vôľu, vtlačenú do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktoré stvorením hýbu. Človek, snažiaci sa ich poznávať a žiť s nimi v súlade tak správnym spôsobom miluje svojho Pána, skláňajúc sa pred Jeho Vôľou. A to mu musí prostredníctvom dokonalých a spravodlivých Zákonov Najvyššieho priniesť len šťastie, mier a skutočné naplnenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.02.2013 16:47:33

Môžeme všetko, ale...

Pri surfovovaní na internete som nechtiac narazil na video, kde sýrski povstalci zabíjajú vládnych vojakov, ktorí sa im vzdali. Zo zvedavosti som naň klikol, avšak negatívna energia, idúca z neho mi doslova zovrela srdce. Po pár sekundách som to musel zavrieť.

Áno, na internete je dnes možné vidieť úplne všetko. Autentické videá so zabíjaním ľudí, či stovky iných zvráteností. Môžeme túto ponuku prijať a môžeme sa na to pozerať. Avšak negativita, ktorú to obsahuje, nevyhnutne doľahne do nášho vnútra. Zaťaží nás a poškvrní nás. Doľahne na nás ako balvan.

Citlivejší ľudia dokážu tento dej vnímať a vyciťovať. Ale menej citliví, ktorých je väčšina, nedokážu vnímať tieto jemnejšie, temné a nízke negatívne energie a bez toho, že by niečo tušili, si nimi zaťažujú a znečisťujú svoju dušu. Znečisťujú si ju tak, ako keby ich samotných niekto obhádzal blatom, kalom, či inou nečistotou. A hoci to necítia, v jemnejšej, duševnej rovine je to presne tak.

Väčšina ľudí dneška zachováva bežný hygienický štandard a chodia pekne a čisto oblečení. Aké iné by to však bolo, keby sme mali možnosť vidieť ich dušu. Ich vnútorný život a vnútornú bytosť. Museli by sme sa odvrátiť s odporom, hnusom a hrôzou.

Na svoj zovňajšok ľudia o seba dbajú, ale o svoje vnútro už dbá málokto. Do svojho vnútra dovoľujeme ľahkovážne vstupovať najneuveriteľnejšej nízkosti, špine, temnote a zvrátenosti. Duše ľudí sa svojim vzhľadom a „vôňou“ podobajú bezdomovcom, zanedbávajúcim najelementárnejšie hygienické návyky.

Áno, dnes môžeme všetko, ale nie je všetko je pre nás naozaj dobré. Môžeme všetko, ale nie všetko nám prospieva. A to nedobré, to zlé neuveriteľným spôsobom poškvrňuje a zaťažuje naše vnútro.

Ale veď to nikto nevidí! Nech sa teda do toho nikto nestará!

Omyl! Fatálny a zásadný omyl! V evanjeliách, v súvislosti so správnou modlitbou Kristus povedal: Vy však vojdite do komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite. A Pán, váš Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté, vás potom odmení celkom zjavne.

Ktorý vidí aj veci skryté a odmení vás zjavne!

Niet ničoho, čo by mohlo zostať skryté oku Pána! Jeho pohľadu neuniknú ani najtajnejšie záhyby našej duše a nášho vnútra, ktoré sa mnohokrát snažíme skrývať i sami pred sebou. Každá duša je pred Jeho zrakom úplne obnažená a odkrytá, takže je jasne vidieť aj to najvnútornejšie cítenie i všetky myšlienkové hnutia. A toto všetko, čo sa v nijakom prípade nemôže skryť pred zrakom Pána potom On každému človeku odpláca prostredníctvom Zákona spätného účinku. A odpláca mu celkom zjavne!

Aký človeče si, tak sa ti bude vodiť! Aký vnútorne si, taký bude tvoj osud! Tvoj osud je totiž zjavný dôsledok vecí skrytých, ktoré nosíš a ukrývaš vo svojom vnútri.

Môžeš mať aj najdrahšie oblečenie, môžeš sa sprchovať aj dva krát za deň, môžeš mať pestované telo, avšak ak tvoja duša nie je rovnako čistou, ak o čistotu svojej duše nedbáš rovnako, ako o čistotu svojho tela, oko Pána vidí všetko tvoju nízkosť, špinu a temnotu, ktorú v sebe nesieš. Jeho neoklameš pekným zovňajškom! On ťa vidí presne takého, aký vnútorne si! A to, čo vidí ti oplatí! Zjavne, viditeľne a celkom reálne!

Pán je spravodlivý! A Jeho spravodlivosť berie do úvahy všetko dobré, ako i všetko zlé, čo človek v sebe nesie. Na svete je mnoho dobrých ľudí, ktorí by pre svoje dobré srdce a svoje dobré skutky mohli byť povznesení nahor. Mohli by stúpať k šťastiu, radosti a Svetlu. Ale nemôžu! Nemôžu, lebo rúcho ich duše je poškvrnené! Lebo to nečisté, temné a nízke, čím sa vnútorne pošpinili, ich ťahá ako balvan nadol a nedovoľuje im stúpať.

Človeče, očisti rúcho svojej duše! Tak, ako dbáš o svoj zovňajšok dbaj i o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho citového a myšlienkového života!

Nedovoľ svoju dušu viac pošpiňovať a poškvrňovať nízkosťou, ktorá na teba v tisícorakých podobách dolieha zvonka. Buď ustavične na stráži ušľachtilosti vlastného vnútorného života! Veď temnota striehne iba na to, aby ťa poškvrnila a zaťažila. Aby ťa pošpinila a vtiahla do bahna. Do bahnistého močiara, ktorý ťa pomaly pohltí a ty sa v ňom nakoniec udusíš. V biede a hrôze budeš hynúť príšernou, pomalou smrťou. Nie len tvoje telo, ale aj tvoja duša bude zahubená! A práve toto je konečným cieľom temna, ktoré na teba zákerne číha všade naokolo.

Ľudia spamätajte sa! Nebuďte ľahkou korisťou temnoty, ktorá usiluje o vaše zničenie. Budte na stráži! Lebo v zdanlivej nenápadnosti a všednosti každodenného dňa prebieha boj na život a na smrť.

Spamätajte sa preto a začnite vážne bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. Ide vám tým o život! O celé vaše bytie! Úzkostlivo dbajte o čistotu rúcha vašej duše, pretože všetko nečisté a s nečistotou spojené stihne skaza. Pretože všetko nečisté bude zničené mocnou rukou Pána, ktorý je čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou.

Áno, môžeme všetko, ale len v tom dobrom, čistom a ušľachtilom je život. Len v tom je radosť, šťastie a mier. V nečistom je však skrytá iba skaza, bolesť a smrť.

Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Veď ti tým o život!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.01.2013 15:40:28

Obžaloba človeka!

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva!

Ak to máme vyjadriť percentuálne, staranie sa o veci hmotné nám zaberá 198 percent času. Na duchovné nám zostávajú iba zvyšné dve percentá, pričom správne by to malo byť sto percent na jedno a sto percent na druhé. To by bolo optimálne a harmonické.

Za daného stavu to však harmonické v nijakom prípade nie je. Je to len jednostranné! Je to jednostranná upätosť iba na hmotné, ktorému človek obetuje všetky svoje sily, všetko svoje snaženie a všetku svoju námahu. No a pre takúto jednostrannosť mu potom nezostáva času na duchovné. To duchovné v človeku je potom nevyhnutne podvýživené a ľuďom i celej spoločnosti chýba rozvinutie duchovného rozmeru bytia. Jedno celé, veľké pole pôsobnosti človeka zostáva zanedbané. Zostáva neobrobené, ležiace úhorom a zarastené divokou burinou.

No a tento fatálny deficit duchovnosti spôsobuje problémy jednak jednotlivcom a jednak celej našej civilizácii. Civilizácii, ktorá je preto materialistickou a postrádajúcou poľudšťujúci, duchovný rozmer bytia.

Poviete si: ale veď sa dá pokojne existovať aj takto. Áno, dá, ale nanajvýš neplnohodnotne!

Človek má dve ruky, dve nohy, dve oči a dve uši. Skúste si však predstaviť ľudskú bytosť, ktorá má len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko a jedno ucho. Takýto človek by mohol žiť a do určitej miery fungovať. Ale aký by to bol život? Absolútne neplnohodnotný! Bolo by to skôr trápenie. No a presne takto, presne takto to vyzerá s každým, kto naplňuje iba hmotný a materiálny rozmer svojho bytia, pričom ten duchovný zanedbáva.

Život, aký žije väčšina ľudí dneška je vysoko neplnohodnotný. Nie je to život, ale živorenie! A toto nedôstojné živorenie pokračuje z generácie na generáciu. Žijeme vo svete, v ktorom sme sa naučili používať len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, jedno ucho a jednu polovičku mozgu a my to paradoxne považujeme za úplne normálne. Za prirodzené, lebo takto to predsa vždy bolo, je a presne takto žije a jedná väčšina. Pre nás je to už práve takto „normále“. Pre nás by to už bolo nenormálne inak! Pre nás, ktorí sme sa naučili žiť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičkou mozgu je nenormálny každý, kto sa snaží používať obe ruky, nohy, oči, uši a celý mozog. Každý, kto je duchovný, pretože toto je vybočenie z „normálu“. Zo všeobecného „normálu“ ľudí obmedzených hmotou a zameraných iba na hmotné.

Vo svojej hmotnej obmedzenosti a vo svojom zanedbávaní duchovného sme sa stali karikatúrami človeka. Nie sme ľudsky plnohodnotnými a táto neplnohodnotnosť sa čoraz viacej prejavuje. Množí sa nespravodlivosť, nespokojnosť, závisť, nenávisť a mnoho, mnoho iného, čo ľuďom znemožňuje byť šťastnými, spokojnými a vyrovnanými. Kvôli materializmu, hmotárstvu a nedostatku duchovnosti padli doteraz všetky civilizácie v dejinách a práve z tohto dôvodu to začína kolabovať aj v súčasnosti.

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Rovnaký diel námahy, úsilia a snaženia, ktorý človek vynakladá na hmotné, má vynaložiť i na duchovné.

V čom však spočíva duchovné snaženie? Správne, skutočné a pravé duchovné snaženie? Spočíva v poznaní a naplňovaní duchovných zákonitostí, ktorým je podriadený náš skrytý, vnútorný život. Zákonitostí, ktoré vo svojich účinkoch presahujú až do hmotnosti a celkom viditeľne tvoria a formujú náš osud. Jedine poznanie a naplňovanie týchto zákonitostí, vloženým do stvorenia Stvoriteľom môže urobiť náš život skutočne plnohodnotným.

Poznanie a naplňovanie! Poznanie toho, prečo žijeme na tejto zemi, aký zmyslel má náš život, poznanie toho, odkiaľ sme prišli a kam odídeme po smrti, poznanie toho, prečo existuje utrpenie, odkiaľ pochádza a ako sa mu vyvarovať.

Ako vôbec môže človek žiť, ak nemá uspokojivé odpovede na tieto zásadné otázky? Keď v nich zostáva absolútne nevedomým? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Môže žiť len nevedomo a neplnohodnotne tak, ako je tomu teraz. Môže žiť len v zvieracej nevedomosti, nehodnej človeka! Môže iba živoriť, ako dobrovoľne zmrzačená bytosť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičku mozgu.

V dnešnej dobe je pre každého, kto naozaj chce, dostupné poznanie, dávajúce odpovede na všetky zásadné otázky duchovného rozmeru bytia človeka. Nikto nemusí zostávať nevedomým, ak nechce. Ak ale ľudia dneška nevedomými zostávajú znamená to, že takými byť chcú. Znamená to, že nikdy skutočne nehľadali, pretože inak by museli nájsť. Že nikdy skutočne neprosili, pretože inak by museli dostať a že nikdy neklopali, pretože inak by im muselo byť už dávno otvorené. Pretože všetko svoje snaženie vložili iba do hmotného a iba to hmotné im zaberá všetok ich voľný čas. A preto je prázdnota, neplnohodnotnosť a úbohosť ich bytia nesmierna. Preto sa z nich stali tupí a poľutovaniahodní humanoidi, neschopní pozdvihnúť svoj zrak od hmoty a materiálna, ktoré napĺňa všetok ich duševný obzor. Sú to úbožiaci, ktorí si sami zapríčinili svoju nedôstojnú úbohosť.

Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Za súčasného stavu to znamená umenšiť sa v hmotnom snažení, umenšiť sa v našich vysoko prepiatych hmotných žiadostiach a nárokoch a zabrať v snažení duchovnom tak, aby sa všetko vyrovnalo. Aby človek na sto percent plnil svoje povinnosti v hmote a na sto percent v duchovnej oblasti. Aby v oblasti, ktorá bola doteraz fatálne zanedbávaná spoznával a naplňoval duchovné zákonitosti a tak sa stal konečne plnohodnotným človekom. Človekom správne a harmonicky si plniacim svoje povinnosti a preto naplneným harmóniou, mierom, šťastím a vyrovnanosťou, ktoré ku nemu môžu prúdiť len prostredníctvom dosiahnutia plnohodnotnosti jeho ľudského bytia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 21.01.2013 16:44:38

Ako sa vyhnúť utrpeniu?


Život je nekonečnou reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej minulosti. A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní kedysi v minulosti zavdali. Nijaké náhody totiž nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé.

A predsa človek nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému, pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy. Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá, mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a radšej hovorí o náhode a slepom osude. A ten len preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite, ako doposiaľ.

Uvediem konkrétny príklad jednej reakcie na výklad podstaty ľudského utrpenia, aký bol uvedený vyššie:

Mala som tetu, ktorá bola veľmi dobrým človekom. Na konci života však dostala rakovinu a zomierala v dosť veľkých bolestiach. Dobre som ju poznala a preto neverím, že by si niečo takéhoto bola zaslúžila. Osud nebol voči nej spravodlivý.

Áno, na jednej strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého sa nám môže prihodiť iba to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho človeka, utrpenie tvrdo dopadne.

A táto silne prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. Ak by totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt, že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho najbližších. Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa, ako kabát.

Neomylný, chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon spätného účinku však nepozná nijakú osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je.

Tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti, chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma.

Ale pravda zostáva pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské utrpenie je jeho dôsledkom.

Nevyhnutne je však potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. Toto všetko môžu byť príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku prinesú dôsledky vo forme utrpenia. To znamená, že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z ľudí nedbá.

Človeku, ktorý tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak?

Ak si však človek dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť.

Ako sa teda vyhnúť utrpeniu?

Veľmi jednoducho! Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city, ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. Človek musí jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite postretne. A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro.

A ešte jedna dôležitá vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý čas. Pretože toto obdobie je obdobím milosti. Obdobím čakania na nápravu.

Vezmime si človeka, ktorý vykoná niečo zlé. V tom čase sa nachádza v určitom vnútornom a vonkajšom rozpoložení, ktoré je negatívne. V takomto rozpoložení vykoná zlý čin, to znamená, že zavdá príčinu, na základe ktorej môže v budúcnosti očakávať negatívne dôsledky vo forme svojho vlastného utrpenia.

Ak sa človek dovtedy vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane stále takým istým, ak teda nevyužije časovú hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej miere. Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo sme si v minulosti zasiali.

Úplne iné to však môže byť, ak človek síce vykoná zlý čin, ale čas milosti medzi príčinou a dôsledkom využije k zmene seba samého. Ak človek počas tejto doby pochopí, že urobil zle, ak to oľutuje, navonok i vnútorne sa zmení a pevne sa od tej chvíle rozhodne konať už len dobro.

Takýto človek sa potom, v dobe nevyhnutnej žatvy negatívnych dôsledkov nachádza v úplne inom vnútornom i vonkajšom rozpoložení. Jeho myslenie a cítenie, jeho slová a jednanie už predstavujú inú, omnoho pozitívnejšiu kvalitu než v dobe, keď vykonal zlý skutok. Človek je už jednoducho úplne iný - lepší! Je iný, čiže inorodý voči tomu, akým bol v minulosti, keď zlý čin vykonal a je teda inorodý i voči dôsledkom, ktoré mu Zákon spätného pôsobenia prináša. To zlé, za čo by mal oprávnene poniesť zodpovednosť vo forme vlastného utrpenia sa potom už nemá u neho o čo zachytiť. Nenachádza nijakú rovnorodosť, lebo človek je už úplne iný. Lepší! A tak ho negatívne dôsledky minú celkom bez škody, pretože sa musia odraziť od jeho inorodosti.

Je to ako s magnetmi, ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami, ktoré sa sa navzájom odtláčajú. Ak sa teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil správne tento čas milosti a zlé spätné účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť pre jeho inorodosť.

Konanie dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom, človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca nás pred bolestivým dopadom všetkých negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho minulého jednania. Jedine ten, kto koná dobro, sa teda môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 14.01.2013 16:46:08

Ľudstvo v tieni smrti

Smutný je pohľad na ľudstvo. Na jeho horúčkovitú honbu za množstvom nepodstatných vecí. Je to ako hmýrenie hmyzu. Všetka sláva, všetok majetok, peniaze, moc, postavenie, pôžitky a radovánky, toto všetko je však iba hmotné a preto pominuteľné. Je to dočasné, nestále a podliehajúce nevyhnutnosti zániku. Hmota totiž v sebe nesie smrť. Smrť, záhubu a zničenie.

Ľudské pechorenie, ľudská námaha a ľudská sláva, stojace iba na čisto hmotnom úsilí sú vo vnútri prázdne a duté. Sú dychom vo vetre, sú poľnou trávou, ktorá tu dnes je, ale zajtra jej už niet.

Tomuto, čisto hmotnému úsiliu však ľudia obetujú všetku svoju energiu, všetok svoj čas a všetko svoje snaženie. Ľudia vsadili na dočasnosť a preto ich vlastným osudom musí byť údel všetkého dočasného.

Áno, môžu síce pritom zažiť chvíľkovú slávu, moc a vychutnať si rôzne pôžitky, ale to všetko nakoniec skončí zánikom a smrťou. Všetky diela ľudských rúk, vytvorené v čisto hmotnom snažení totiž už v samotnom zárodku nesú v sebe pečať zániku a smrti. Tieň smrti a zničenia dnes preto spočíva na všetkom, o čo ľudstvo usiluje.

Človek sa však vždy mal a má snažiť o to, čo je večné. Večné, trvalé a nepominuteľné! Človek mal a má pozdvihnúť svoj zrak od hmoty smerom nahor a usilovať o večné a nepominuteľné hodnoty ducha. Má usilovať o čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť. To sú hodnoty, hodné úsilia človeka! Má usilovať k Stvoriteľovi, ktorý je zdrojom a pôvodcom týchto večných a trvalých hodnôt. Hodnôt, ktoré stoja nad hmotnou a preto ich nemôže zasiahnuť nezvratný osud nevyhnutného zániku toho, čo je hmotné.

Úsilie o vznešené a nepominuteľné hodnoty teda znamená život. Znamená väzbu so životom, kým úsilie iba o hodnoty hmotné a pominuteľné znamená smrť. Znamená väzbu s tým, čo je pominuteľné.

Ak človek postaví vo svojom živote na prvé miesto nepominuteľné a večné hodnoty ducha, potom všetko, čo bude jeho rukami vznikať a čo bude nimi formovať ponesie pečať večnosti, trvácnosti a nepominuteľnosti. No a napokon aj konečným osudom takéhoto človeka bude život. Život v duchu, život ducha, ktorý prekonáva pominuteľnosť hmoty.

Kto vsádza na večné a nepominuteľné hodnoty ducha, kto vsádza na čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť, bude žiť. Ale kto vsádza iba na hmotu, koho duševný obzor sa neustále pohybuje iba v hraniciach hmoty, ten vsádza na pominuteľnosť, nestálosť a nakoniec smrť.

Skúsme sa teraz pozrieť na svoj vlastný rebríček hodnôt. Na to, o čo usilujeme v našom živote ako o prvoradé. Ak je to iba hmotné a s hmotou súvisiace, vybrali sme si smrť. Ak sú to však vysoké, vznešené a ušľachtilé hodnoty ducha, vybrali sme si život. Lebo hmota je dočasnosť, zánik a smrť, kým duch je život, večnosť a nepominuteľnosť.

Život, alebo smrť! Pominuteľnosť, alebo nepominuteľnosť! Je iba na nás, ktorým smerom zameriame svoje životné snaženie a čo bude pre nás prioritné. Presne tomu bude potom zodpovedať i náš vlastný budúci osud, ktorí si sami sebe pripravíme. O čo človeče usiluješ, to sa ti napokon stane!

Lásku vševládneho Boha bol človeku predurčený život. Život večný a nepominuteľný!

Avšak človek si sám a dobrovoľne, svojim jednostranným pripútaním sa na hmotu vybral smrť.

Skaza, záhuba a smrť sa blížia k pozemskému ľudstvu, ktoré neusiluje o vznešené, ušľachtilé a vysoké hodnoty ducha. Lebo jedine v nich spočíva život, kým všetko ostatné musí nevyhnutne, skôr alebo neskôr podľahnúť záhube a zničeniu!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 06.01.2013 16:15:51

Kresťanský národ konzumentov nečistoty

Slováci sú vo všeobecnosti považovaní za kresťanský národ. Štatisticky! Pravdivosť tejto štatistiky sa potvrdzuje zvlášť v čase vianočných sviatkov, kedy bývajú naplnené takmer všetky kostoly. Keď potom človek vidí tie masy, prúdiace po skončení sviatočných vianočných omší z kostolov, môže si pomyslieť: to je ale viera!

Žiaľ, je v tom však háčik. Tie masy, snažiace sa v chrámoch uctiť si a osláviť Stvoriteľa sa totiž valia naspäť k tomu, od čoho sa len na chvíľku odtrhli. Valia sa k televíznym obrazovkám, k internetu, k bulvárnym plátkom a k mnohým iným veciam, ktorých obsah do seba nekriticky nasávajú a špinia si ním svoje vnútro.

Masy ľudí každodenne prijímajú špinu, zmyselnosť a nečistotu, prúdiacu k nim zo všetkých strán, naivne v tom nevidiac nič zlého. Hromadne čítajú „Nový čas“ (jeho českou alternatívou je „Blesk“), pozerajú „Farmu“ a podobné relácie, ktoré sú koncertom ľudskej nízkosti a úbohosti. Sú svedectvom toho, na akú úroveň, alebo lepšie povedané, pod akú úroveň je až človek schopný klesnúť.

A ľudia, vďační konzumenti tohto všetkého potom, so svojou špinou zanesenou dušou predstupujú vo vianočný čas pred svojho Pána, aby ho chválili, velebili a vzdali mu úctu.

Aké to pokrytectvo! Veď Pán, vládca všetkých svetov je Čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou! Je žiarivou Čistotou bez najmenšej poškvrny! Čistotou, ktorú nemožno vyjadriť, ani opísať ľudskými slovami.

Preto jedine v čistote a ušľachtilosti svojej duše smie človek predstupovať pred Najvyššieho. Jedine čistota a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia môže nájsť spojenie so vznešenou Čistotou a ušľachtilosťou vševládneho Boha. Všetko ostatné, to znamená nízke, poškvrnené a pošpinené musí zostať odrezané od tohto spojenia a nemôže nájsť nijakú cestu smerom nahor, k Výšinám a k Stvoriteľovi.

Preto ten, kto svoje vnútro, svoju dušu, svoje cítenie a myslenie necháva dobrovoľne zahlcovať prúdmi nečistoty a takto potom predstupuje pred svojho Pána, ten sa mu rúha!

Rúha sa mu svojim pokrytectvom, ktoré navonok predstiera pobožnosť, ale vo vnútri skrýva náklonnosť a sympatiu k špine.

A preto chvíle strávené v chráme nebudú slúžiť takýmto ľuďom k ospravedlneniu, ako oni sami mylne dúfajú, ale k odsúdeniu! K odsúdeniu za pokrytectvo, ktoré sa odvažuje predstupovať pred najvznešenejšiu Čistotu so špinavou dušou.

A práve takto pokrytecky sa chová kresťanský národ slovenský, vo vianočné sviatky hojne navštevujúci chrámy a dúfajúci v Božiu milosť, ochranu, pomoc a ospravedlnenie.

Ale duša tohto národa nie je čistá! Je znečistená a pošpinená nekritickým prijímaním balastu a nízkosti, ktorú ponúka televízia, internet, noviny, časopisy a podobne. Duša tohto národa je znečistená a preto nenachádza spojenie s Tým, ktorý je Čistotou samotnou. A preto ich Pán, v ktorého dúfajú, bude namiesto ospravedlnenia biť za ich nečistotu.

Z času na čas sa tu a tam predsa len ozvú hlasy ľudí, uvedomujúcich si túto neradostnú situáciu a upozorňujúcich na ňu. Zväčša sa však útočí iba na tých, ktorí zo šírenia špiny rôznym spôsobom profitujú a dobre na nej zarábajú. Tým však môže vzniknúť dojem, že národ je ich obeťou. Že oni môžu za všetko.

Áno, sú to jednoznačne zločinci. O tom niet pochýb. Ale treba vidieť aj druhú stranu mince. Nie je totiž ponuky bez dopytu, čo znamená, že tam, kde je dopyt, kde je teda niečo žiadané, tam je aj zodpovedajúca ponuka. Ak by ľudia nechceli špinu, neotvárali sa jej, ak by ich nepriťahovala a neprijímali ju, potom by ju darmo niekto ponúkal.

Ale ľudia špinu chcú! Prahnú po nej, priťahuje ich a vyhľadávajú ju. Bezbreho a neviazane si ňou nechávajú zahlcovať svoje vnútro. Svoje cítenie a myslenie i celú svoju dušu. A to každý svojim vlastným spôsobom, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobným slabostiam.

Ľudia nie sú obeťou pomerov! Ľudia si svojim vlastným postojom a prístupom tieto pomery vytvorili. Špina, nečistota, zvrhlosť, zmyselnosť a zvrátenosť preto vládnu dnešnému svetu. Duše ľudí sú temné, čierne, špinavé a skazené.

Napriek tomuto všetkému je však v slovenskom národe pevne zakorenená túžba po Bohu a úcta k nemu. To je pozitívom a bohatstvom, ktoré už niektoré národy takmer stratili. Avšak slovenský národ, ale aj ostatné národy sveta, ba každý jednotlivec musí vedieť, že jediná cesta k Najvyššiemu je cesta čistoty. Cesta bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života, ktorá sa uzatvára pred všetkým nečistým a nekompromisne ho odvrhuje.

Nech sa preto nikto viac neodvažuje predstupovať pred Pána, ak ho priťahuje nečistota. Ak prísne nezavrhol všetko nečisté, ale z rozličných zdrojov ho pokojne necháva naďalej prúdiť do svojho vnútra.

Takýto človek je pokrytec, ktorý navonok usiluje k Stvoriteľovi, ale jeho vnútro je od neho práve pre jeho sklon k nečistému úplne vzdialené.

Takýto človek sa tak podobá tomu, kto sa snaží prekĺznuť na svadbu bez svadobného rúcha. Keď však príde Pán svadby a zbadá ho, prísne sa ho spýta: Priateľu, prečože nemáš svadobné rúcho? A on od strachu onemie. Vtedy Pán povie svojim služobníkom: Chytte ho, poviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy. Tam bude plač a škrípanie zubov.

Svadobným rúchom je čistota nášho vnútra, čistota nášho cítenia a myslenia, čistota našej duše! Jedine s čistým vnútrom sa je možné približovať k Najvyššiemu!

Kto ale svoje vnútro necháva zarastať burinou nečistoty z internetu, pochybnými filmami, knihami, novinami a časopismi, „Novými časmi“, „Farmami“, či inou znôškou nízkosti a špiny, toho rúcho jeho duše nemôže byť čisté a preto ho postihne osud človeka, snažiaceho sa vniknúť na Pánovu svadbu bez svadobného rúcha. Iba plač a škrípanie zubov bude potom jeho údelom!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 31.12.2012 14:17:31

Sexuální výchova na školách! Ano? Ne?


Z času na čas na veřejnosti silněji zarezonuje problematika sexuální výchovy na školách. Mnoho hlasů je za a mnoho proti, přičemž paradoxně, obě skupiny mají pravdu. Mají pravdu ti, kteří cítí potřebu informovanosti v oblasti sexuální výchovy, protože jde o zásadní oblast lidského života, se kterou se je nucen každý z nás určitým způsobem vypořádat. Avšak zároveň mají pravdu i ti, kteří se vůči něčemu takovému ostře bouří. Jsou to většinou lidé, hovořící o citlivém, morálně etickém problému, který zmiňovaná problematika přináší.

Jak je možné tvrdit, že pravdu mají obě skupiny? Podívejme se tedy do podstaty problému.

Jak již bylo řečeno, člověk nemůže v žádném případě obejít skutečnost vlastní sexuality. Z tohoto důvodu by o ní měli být alespoň částečně poučeny starší děti a samozřejmě, důkladnějším způsobem dospívající děti ve vyšších ročnících základní školy.

Pokud se tak ze strany rodičů, učitelů a vychovatelů neděje, děti si hledají informace jinde. To jinde znamená, že většinou ze zdrojů neseriózního a napůl pokoutního charakteru, kterých není v dnešní době málo. Na jejich základě si však mladý člověk může vybudovat pokřivený, nesprávný, ba až zvrácený přístup k lidské sexualitě. Z tohoto důvodu by proto měly mít děti právo dozvědět se o dané problematice ze spolehlivého, seriózního a kompetentního zdroje. Od přirozených autorit, kterými by pro ně měly být rodiče, vychovatelé a učitelé.

Nicméně skupina lidí, uznávajících duchovní hodnoty, bez ohledu na konkrétní vyznání, lidi, uznávajících určitý morálně etický přístup k životu se vůči sexuální výchově na školách bouří celkem oprávněně, protože v současné době se způsob a forma, jakou má být tato problematika prezentována mladé generaci nepříliš odlišuje od od různých, již zmíněných zdrojů napůl pokoutního charakteru. Přesněji řečeno, neliší se od nich ničím, i když je snaha tvářit se učeneji a exaktneji. Za současného stavu by totiž vždy šlo převážně o detailní popis biologicko chemických reakcí lidského těla, což většinou působí zahanbujíc, trapně, či dokonce zvrhlo. Vyvolává to červeň na tváři, rozpaky, nebo vulgární reakce, které jsou v podstatě pouze nevědomou snahou zakrýt vznikající vnitřní rozpaky.

Proč je tomu tak? Protože současní lidé obecně, a učitele nevyjímaje, nevědí vůbec nic o pravé lidské důstojnosti, která vyvstává z povinnosti bdít nad čistým a ušlechtilým přístupem k životu. Z povinnosti bdít v první řadě nad čistotou vlastního vnitřního života. Nad čistotou a ušlechtilostí vlastních citů a myšlenek, na základě čeho pak takový člověk ani nemůže jednat jinak, než jen čistě a ušlechtile, a to v každé životní situaci. Ve vztahu ke všemu, co život přináší, a tedy i ve vztahu k problematice lidské sexuality. Jedině takový, vnitřně čistý člověk, by tedy mohl tím správným způsobem a tou správnou formou poučit mladou generaci o sexualitě, bez jakéhokoliv snižování lidské důstojnosti.

Pro lepší pochopení uvedu příklad: Představme si vodu, nalitou v čisté, průzračné sklenici. Je rozdíl v tom, když nám někdo podá pohár čistou rukou, nebo špinavou, zablácenou a neumytou rukou, protože se právě vrátil z práce v zahradě? Z kterého poháru nám bude víc chutnat? Z toho čistého, nebo z toho zabláceného?

Přesně v tomto spočívá podstata toho, proč se mnozí rodiče bouří proti sexuální výchově na školách za daného stavu a v současném pojetí. Bouří se oprávněně, protože podvědomě vyciťují, že by to nemohlo být nic jiného, ​​než onen pomyslný pohár, podávaný jejich dětem špinavou rukou.

Nechci nikomu křivdit, ale kolik je dnes na školách učitelů, kteří se snaží vědomě bdít nad čistotou a ušlechtilostí vlastního vnitřního života? Kolik je učitelů, kteří se snaží o čistý a ušlechtilý přístup ke všemu ve svém životě? Pokud takoví jsou, čest jim! Jsou to však bohužel většinou jen světlé výjimky. Pouze světlé výjimky, protože většina si klidně nechává prohánět vlastním vnitřním životem jakoukoliv nečistou, proudící k nim v prebohatej míře zvenčí. Z časopisů, filmů, internetu, televize, knih a podobně.

Největší paradox spočívá v tom, že chceme poučovat děti, ale sami sebe nezvládáme. Lidsky důstojným a správným způsobem nezvládáme svůj osobní vnitřní život a tak všeho, čeho se byť v dobrém chtění chopíme, je poskvrněné a pošpiněné. A právě na tak citlivé problematice, jakou je zprostředkovávání poznatků o lidské sexualitě mladé generaci se to vypuklo projevuje.

Ano, i zde platí ono už dávno známé: Pokud chceš poučovat jiných, pokud chceš měnit jiných, změň v první řadě sama sebe. Změň přístup ke kvalitě svého vlastního vnitřního života. Bdi nad čistotou a ušlechtilostí svých citů a myšlenek.

Pokud budeme mít takových učitelů, pokud budeme mít učitele dodržujících tento princip, pak sexuální výchova na školách klidně může být. Pak jsem za.

Pokud takových učitelů ale mít nebudeme, vše se nakonec zvrhne pouze na jeden z dalších zdrojů pokoutných informací, který se pouze navenek tváří seriózně. Proč? Protože pouze čistý může zprostředkovávat čistě! A tedy celkem logicky, ne čistý nemůže dávat čistým způsobem.

Ale abychom stále neútočili jen na chudáky učitele, tento problém absence čistého a ušlechtilého přístupu k životu, včetně vlastního vnitřního života, je palčivým problémem celé společnosti. Problémem celé lidské civilizace! Chybí čistý a ušlechtilý přístup k politice, k podnikání, k zaměstnancům, k partnerům, prostě kompletně ke všem oblastem ekonomického, společenského i osobního života.

Nic nemůže být dobré, pěkné a ušlechtilé, protože lidé nejsou takovými ve svém nitru. Proto je vše, co dnes děláme a čeho se chopíme poskvrněné a pošpiněné nezřízeností našeho vlastního, vnitřního života.

Existuje však cesta k pravé lidské důstojnosti! Spočívá v jednoduchém, prostém, ale v zásadním poznání nezbytnosti udržování vlastního cítění a myšlení čistým.

kusvetlu.blog.cz/ ve spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 23.12.2012 14:39:51

Je uctievanie hostie modloslužbou?


Áno, a to vtedy, ak sa tvrdí, že v nej prebýva Boh osobne a z tohto dôvodu sa jej preukazujú božské pocty. Keď ľudia pred ňou kľačia, uctievajú ju a modlia sa ku nej. Z úkonu večere Pána, ktorý má nepochybne veľký duchovný význam sa tak posunom v jeho chápaní stala modloslužba.

Ja som Hospodin, tvoj Pán, nebudeš mať vo svojom živote ničoho iného, čomu by si sa klaňal!

Klaňať sa je teda možné iba Stvoriteľovi samotnému! Iba jeho treba uctievať!

O Stvoriteľovi, Pánovi a Vládcovi všehomíra mali židia zakázané vytvárať si akýkoľvek obraz, pretože veľký a vo svojej skutočnej podstate nepochopiteľný Boh tróni vysoko nad stvorením. Vysoko nad svetom všetkých foriem! Jeho nepochopiteľnú súcnosť a veľkosť preto nemožno vtesnať do nijakej z jestvujúcich foriem. Vo vzťahu k nesmiernej veľkosti Pána musí byť totiž každá takáto snaha rúhaním.

Ak teda veríme, že v hostii sa nachádza Stvoriteľ osobne prítomný, je to rúhanie. Je to modloslužba, pretože určitej hmotnej veci, ktorá má konkrétnu formu, sa prejavuje úcta a pocty, prináležiace jedine Najvyššiemu. Ten však práve pre svoju veľkosť nemá nijakú formu a nemožno ho do nijakej formy vtesnať. A ani naivné a vrúcne prianie ľudí, aby tomu tak bolo nemôže nič zmeniť na tejto skutočnosti.

Stvoriteľ nemôže byť teda osobne prítomný v hostii len preto, že to tak ľudia chcú a tak tomu veria. Prijímanie hostie, alebo večere Pánovej však má každopádne vysokú duchovnú hodnotu.

Keď kedysi Kristus povedal: „Jedzte tento chlieb a pite toto víno, lebo je to moje telo a moja krv.“, neznamenalo to, že jeho slová majú byť chápané doslovne. Doslovný výklad znižuje hodnotu biblických textov! Uvedené Kristove slová, podobne ako všetko v Biblii má svoj skrytý duchovný význam, ktorý nebol správne pochopený.

Kristus bol vteleným Slovom. Slovom, ktoré bolo na počiatku. Slovom, z ktorého všetko povstalo. A toto Slovo sa vtelilo medzi ľudí. Toto Slovo zostúpilo do pozemského tela. Toto Slovo sa stalo telom.

Kristus, ktorý bol vteleným Slovom, prinášal ľuďom vo svojom učení neskalené, jasné a čisté poznanie Slova Božieho. Poznanie toho, ako majú správne žiť, aby vo svojom bytí smerovali k Stvoriteľovi. Aby smerovali k východisku bytia, z ktorého všetko bytie povstalo.

Kristus bol vtelené Slovo! Slovo, prichádzajúce zo Slova Božieho a ukazujúce ľuďom cestu k Bohu.

Keď teda Ježiš povedal: „Jedzte moje telo a pite moju krv“, znamenalo to: prijímajte moje Slovo a žite podľa neho! Lebo ten, kto prijíma moje Slovo a žije podľa neho, ten prijíma mňa samotného. Ten v pravde je moje telo a pije moju krv. Lebo moje telo je vteleným Slovom. Tým Slovom, ktoré bolo na počiatku, z ktorého všetko povstalo. Slovom, ktoré sa pre spásu ľudí vtelilo do mäsa a krvi, aby ľuďom ukázalo cestu, vedúcu k Svetlu.

Prijímanie hostie má byť teda pre nás vždy vážnym pripomenutím nevyhnutnosti prijímania Kristovho Slova, ukazujúceho nám správny smer na cestách nášho bytia. Bez poznania, prijímania a žitia tohto Slova, čiže Kristovej náuky, by sme totiž museli duchovne zahynúť tak, ako hynie telo bez dostatku chleba. Božie Slovo je chlebom života! Skutočného, pravého, večného bytia, ku ktorému nám ukazuje cestu.

No a prijímanie vína je zase pripomenutím Kristovej krvi, ktorú na zemi musel preliať preto, lebo ním prinášané Slovo bolo vysokým predstaviteľom židovskej cirkvi nepohodlné. Lebo ich pripravovalo o moc a vplyv.

Kristus sa však nebál preliať svoju krv. Tušil, že na zemi mu pre nenávisť ľudí bude hroziť smrť, ale aj napriek tomu sem prišiel, aby ľuďom priniesol a daroval svoje Slovo. Slovo ako chlieb pre ich duše. Ako nevyhnutnú duchovnú potravu, bez ktorej by museli duchovne zahynúť.

Prijímanie Kristovho tela a krvi nám má byť preto ustavičným pripomínaním jeho vykupiteľského diela, spočívajúceho v prinesení Slova, za ktoré musel pre nenávisť ľudí preliať svoju krv.

Vykúpenie ľudstva spočíva v prinesení Slova Božieho, ako ukazovateľa jedinej správnej cesty nášho bytia. Spása každého jednotlivca spočíva jedine v živote podľa Slova. V myslení, cítení, hovorení a jednaní v súlade so Slovom Božím. V súlade so Slovom Kristovým, ktoré je chlebom, je základnou potravou každej ľudskej duše. Ľudská duša, prijímajúca tento chlieb, čiže Slovo, bude žiť. A každá ľudská duša, ktorá ho neprijíma, čiže neprijíma Slovo a teda ani nežije podľa neho, musí duchovne hladovať, chradnúť a nakoniec zomrieť presne tak, ako musí zomrieť naše telo bez chleba.

Hostia má byť teda pre nás pripomenutím vteleného Slova, ktoré máme prijať v Kristovej náuke a víno zase pripomenutím Kristovej krvi, ktorú prelial kvôli nenávisti ľudí voči Slovu. Ak sa však tento význam posunie a skriví doslovným výkladom, vznikne omyl. A dôsledkom tohto omylu je modloslužba!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.12.2012 16:57:13

Dobro, ktoré bolí

Nech dobro, nech iba podporujúce a povzbudzujúce dobro prúdi ku všetkým ľuďom! Takéto prianie dobra, podpory a povzbudenia ostatným nech sa stane životným krédom každého človeka. Lebo iba vtedy, keď dobro prajeme iným, môže dobro prúdiť ku nám samotným a podporovať nás. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude v zvlášť zosilnenej miere v nadchádzajúcom období. V období, v ktorom nás iba dobroprajnosť voči iným môže ochrániť od zla.

Dobro! Čo je to vlastne dobro? Skutočné dobro? To ani zďaleka nie je napĺňanie nekonečných ľudských prianí, žiadostí a túžob. Pravé dobro je len to, čo napomáha k nášmu duchovnému vzostupu. K nášmu dozrievaniu v skutočnú osobnosť. V zrelého človeka, pre ktorého je úplnou samozrejmosťou spravodlivosť, česť, vnútorná čistota a ušľachtilosť, ústretovosť a pomáhanie iným. V tomto spočíva dobro! V tomto spočíva duchovná zrelosť! Dosiahnutie práve tejto méty je životným cieľom každého človeka.

Jediným výstižným slovom vyjadrené, dobro znamená - dávať. Dávať a nie brať! V tejto jednoduchej kategorizácii definície dobra však žiaľ došlo medzi ľuďmi k chybnému významovému posunu, pretože dobro sa dnes u väčšiny spája s pojmom brať.

Dobro je teda podľa nich brať! Brať, mať, získavať, vlastniť a užívať si! Práve to sa dnes považuje za dobro.

Nie dávať! Dávať ostatným seba samého svojim spravodlivým, čestným, čistým, ušľachtilým a ústretovým jednaním. Dávať iným seba samého vo svojej ochote pomáhať im.

Zo Zdroja všetkého Dobra, zo Zdroja Svetla však už prúdi k zemi zvýšená sila, ktorá bude v každom človeku podporovať iba to dobré. Podporovať a posilňovať iba to skutočne dobré! Ale keďže väčšina ľudí na tejto zemi vníma dobro úplne inak, úplne odlišne, ako už bolo poukázané, bude toto prúdenie zvýšenej sily Dobra väčšinou ľudí pociťované ako tiesnivý tlak. Ako bolesť. Ako úder, rozbíjajúci ich falošné, pomýlené a pokrivené predstavy o dobre.

Prúdenie sily skutočného Dobra totiž na zemi podporí, povzbudí, posilní a povznesie iba to skutočne dobré. Iba to, čo chce dávať! Iba to bude posilnené, povzbudené a podporené.

Všetko ostatné a všetci ostatní budú tiesnení, zraňovaní a bití dovtedy, kým sa nepodriadia a neprispôsobia tomu, čo je skutočne dobré. Alebo, ak sa budú vytrvalo odmietať podriadiť, až dovtedy, kým nebudú zlomení, zničení a vyhladení. Kým nevymiznú všetky falošné, pokrivené a mylné ľudské predstavy o „dobre“, ktoré v skutočnosti nikdy dobrom nebolo.

Prúdenie sily Dobra tak nakoniec zničí všetko to, čo sa za dobro iba považovalo a falošne vydávalo. Stane sa tak preto, aby skutočné dobro nakoniec zvíťazilo. Aby konečne zvíťazilo pravé dobro a spolu s ním sa zaskveli všetci ľudia, toto dobro v sebe nesúci. Ľudia čistí, ušľachtilí, čestní, spravodliví a vždy ochotní pomáhať iným.

Každému, kto takým nie je sa preto bude zdať to, čo prichádza, ako niečo stiesňujúce, zraňujúce a bolestné. Ako úder! Ako nepochopiteľný sled úderov a rán bez konca, ktoré v ňom budú bolestné lámať jeho falošné predstavy o dobre. A človek to buď pochopí, podvolí sa a zmení sa, alebo bude zlomený. Zlomený definitívne, ako trvalá prekážka skutočného dobra.

Áno, pre pomýlené a pokrivené predstavy ľudí o dobre, a z nich vyplývajúceho pomýleného a pokriveného jednania im prúdenie zvýšenej sily zo Zdroja Dobra spôsobí veľké utrpenie. Bude tomu tak však žiaľ, iba ich vlastnou vinou.

Aj keď teda prichádzajúce dianie prinesie mnohým veľa bolesti, nemožno nič iného, ako radostne zvolať: Dobro tomuto svetu! Nech dobro, dobro všetko podporujúce a povzbudzujúce prúdi ku všetkým ľuďom na zemi!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 10.12.2012 16:59:18

Nekompromisnosť prírodných Zákonov


Keď sa pozorne pozrieme na dnešnú, vedecko technickú úroveň ľudstva, nedá sa nepostrehnúť, že sme sa ku nej dopracovali iba na základe dlhodobého a dôsledného skúmania prírodných zákonov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou PRAVDY. Až na základe pochopenia účinkov celkom konkrétnych prírodných zákonov mohlo teda dojsť k ich praktickému využitiu v prospech ľudstva.

Ale pozor! Ich využitím sa človek nestal pánom prírody, ako si o sebe namýšľa. Naopak! Aby mal z nich prospech, musel a musí sa im bezvýhradne podriadiť! Napríklad iba poznanie matematiky, fyziky, aerodynamiky, rôznych technológií a mnohých iných vecí umožnilo ľudstvu zostrojiť lietadlo, či kozmickú loď. Iba v bezvýhradnom podriadení sa platným prírodným zákonom môže takýto stroj vôbec fungovať.

Človek teda nezvíťazil nad prírodou ale naopak, sklonil sa pred jej zákonmi, teda pred časťou PRAVDY. Iba to mu mohlo a môže priniesť prospech. Ak by však ním vytvorený stroj, trebárs lietadlo, hoci len na sekundu prestal rešpektovať všetky nezmeniteľné a prísne požiadavky prírodných zákonov, beznádejne sa zrúti a bude zničený.

I celé ohromné stvorenie s miliónmi planét možno prirovnať k obrovskému, dokonale fungujúcemu stroju. A človek je jeho súčasťou. On sám, tak ako i všetko ostatné je bezvýhradne podrobený železným Zákonom univerza. No a pod účinky týchto Zákonov spadá nielen náš hmotný, viditeľný svet, ale úplne všetko. Teda i to neviditeľné, čo tvorí neoddeliteľnú súčasť osobnosti každého človeka, čiže jeho vnútorný, myšlienkový a citový život.

Ako už bolo spomínané, človeku prináša pokrok, prospech a zlepšovanie kvality života iba poznávanie a podrobenie sa Zákonom univerza. Čiže ich využitie tak, ako v prípade vedy a techniky. Všetko ostatné nám naopak musí nevyhnutné prinášať iba škodu a disharmóniu.

V oblasti hmotných, fyzikálnych dejov o tom vieme a využívame to, čoho dôsledkom je vedecko technický pokrok.

Toto pravidlo však už žiaľ nevzťahujeme aj na náš vnútorný, citový a myšlienkový život. Avšak rôzne životné situácie a celková kvalita medziľudských vzťahov v spoločnosti sú až príliš očividným dôkazom celkovej ignorancie Zákonov univerza v tejto, tak dôležitej oblasti. Preto ľudia nie sú šťastní, spokojní a nežijú v harmónii.

Ak sa veci majú zmeniť k lepšiemu, musíme sa naučiť poznávať a rešpektovať Zákony univerza. Nielen vo vede a technike, ale aj v našom myslení a cítení! Ich rešpektovanie je cestou nahor. Ich nerešpektovanie a ignorovanie je cestou nadol.

Samočinne fungujúce Zákony univerza budú totiž zraňovať, tiesniť a nakoniec zničia každého a všetko, čo by sa im chcelo, či už z ľahostajnosti, povrchnosti, ignorancie, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu protiviť. Na tom nemôže nikto z ľudí nič zmeniť! Môžeme si to len uvedomiť a prispôsobiť sa tomu. Zmeniť a podriadiť sa musíme iba my!

Aj naše myslenie a cítenie je teda podrobené Zákonom univerza, či už o tom chceme vedieť, alebo nechceme. Či sme si ich vedomí, alebo nie. Ich neznalosť, či dokonca absolútne ignorovanie nás totiž v nijakom prípade neoslobodzuje spod účinkov ich pôsobenia. Neznalosť Zákona totiž, ako vieme, neospravedlňuje!

Aby sme boli celkom konkrétni, spomeňme jeden z tých najzákladnejších a síce, Zákon so zásadným dosahom na človeka a jeho osud, na jeho prítomnosť i budúcnosť: Zákon akcie a reakcie!

Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže spätný účinok. Aj energia vytvorená citmi, alebo myšlienkami, nech už negatívna, alebo pozitívna, sa raz neomylne vráti v spätnom účinku k miestu svojho pôvodu. Každý teda jedného dňa obdrží naspäť presne to, čo sám svojimi citmi a myšlienkami kedysi zasial.

Kým sa ku nám však ovocie každej našej jednotlivej myšlienky, alebo cítenia vráti naspäť, trvá to určitý čas. No a práve pre tento časový posun ľudia neveria v absolútnu spravodlivosť Zákonov univerza. Avšak oni fungujú! Sú spravodlivé a ich pôsobeniu nemožno uniknúť! Ani vlastnou smrťou, ako sa mnohí mylne domnievajú.

Spätný účinok nás teda v neotrasiteľnej spravodlivosti určite raz zasiahne. A to buď v tomto živote, alebo až po ňom. Neujdeme mu však, ani keby sme mali krídla rannej zory, pretože Zákony univerza majú na zreteli celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek jedného pozemského života.

Naši predkovia, ktorí žili v ďaleko užšom spojení s reálnymi silami prírody a vesmíru vyciťovali tieto skutočnosti a vyjadrili ich mnohými prísloviami: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!

I keď sme samočinným pôsobením Zákonov univerza braní na zodpovednosť za naše cítenie a myslenie bez ohľadu na to, či o nich vieme, alebo nie, presne ako sa vraví v už raz spomenutých slovách – Neznalosť zákona neospravedlňuje; predsa len z čisto ľudského hľadiska je aspoň čiastočne ospravedlniteľné nesprávne jednanie v prostej nevedomosti, bez zlého úmyslu.

Ale človek, ktorému bolo aspoň v hrubých rysoch umožnené nahliadnutie do fungovania spomínaných Zákonov tak, ako sa to aspoň čiastočne stalo týmto článkom v súvislosti so Zákonom spätného pôsobenia, takýto človek by sa už jeho ignorovaním previňoval úplne vedome! A to už nie je ospravedlniteľné ničím!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.12.2012 16:40:48

Otázky o budúcnosti ľudstva

Prečo Boh vytvoril Zem a ľudí na nej? Aký má zámer s ľudmi do budúcnosti? Zaujíma sa o to, čo sa teraz deje vo svete? Chcel, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes? Môžno nájsť odpovede na tieto otázky v Biblii?

Začneme otázkou, ktorá bola položená posledná a síce, či odpovede na vyššie uvedené otázky možno nájsť v Biblii?

Človek sa nemá kŕčovito upínať iba na jeden jediný zdroj a ignorovať všetko ostatné. Zrnká pravdy sa totiž nachádzajú aj v mnohých iných zdrojoch okolo nás. A práve tieto zrnká pravdy z iných zdrojov nám môžu umožniť vnímať mnohé súvislosti v onom veľkom Zdroji, akým je Biblia, z úplne iného uhľa pohľadu a v úplne inom svetle. Tak, ako by sme sa na veci nikdy neboli schopní pozrieť, keby sme sa upli len na jeden jediný zdroj, aj keď ním je trebárs Biblia.

Na podopretie tohto tvrdenia uvediem príklad. Za čias Ježiša, podobne ako je tomu dnes, existovali mnohí znalci Písma, mnohí učení muži, ktorí štúdiu Mojžišovho Zákona zasvätili celý život. Preto sa prirodzene domnievali, že Zákon a jeho správny výklad dobre poznajú.

Avšak paradoxne, keď prišiel Kristus, boli to hlavne znalci Písma, učenci a kňazi, ktorí ho odmietli a ktorí ho neboli schopní spoznať a prijať. Vedeli dobre o zasľúbenom príchode Mesiáša, ale keď prišiel nespoznali ho a jeho učenie vyhlasovali za blud, či za rúhanie sa Stvoriteľovi.

Ako vôbec mohlo k niečomu takémuto dôjsť? Jednoducho tak, že do výkladu Mojžišovho Zákona ľudia časom povnášali množstvo vlastných predstáv a a názorov, ktorými zastreli jeho jasnosť. Keď však Kristus, prichádzajúci z Pravdy priniesol Pravdu v jej pôvodnom jase a čistote, útočili proti nemu, lebo jeho Pravda sa v mnohom nezhodovala s ich výkladmi a ich vlastnou múdrosťou. Títo ľudia mali dokonca i o Mesiášovi svoju vlastnú predstavu, a keď Mesiáš medzi nich celkom reálne prišiel, zavraždili ho, pretože on a jeho učenie sa nezhodovali s ich predstavou o Mesiášovi a jeho Pravda s ich vlastnou „pravdou“.

To, na čo chcem zvlášť upozorniť je skutočnosť, že títo ľudia sa dôsledne, prísne a do najmenšej čiarky držali litery Zákona, ale predsa sa mýlili. Ich tragédia spočívala v tom, že ich vlastné predstavy o pravde im boli bližšie, ako Pravda samotná.

Preto si Kristus svojich učeníkov ani nemohol vybrať z ich radov. Vybral si ich z radov obyčajných ľudí, nezaťažených jednostranným, kŕčovitým štúdiom Písem, ale vo svojej nezaťaženosti schopných jasne vycítiť, čo prichádza z Pravdy.

V tejto súvislosti je namieste veľká otázka: Ak by Kristus prišiel dnes, mohol by úplne vo všetkom súhlasiť s tým, ako je jeho učenie vykladané kresťanskými cirkvami? A ak by cirkvám vytkol mylné výklady a chybné praktiky tak, ako to nekompromisne urobil pred 2000 rokmi vo vzťahu k vtedajšej židovskej cirkvi, dokázala by kresťanská duchovná elita ustáť túto kritiku? Nezavrhla by ho ako rušiteľa pokoja a ustáleného behu vecí tak, ako sa to stalo pred 2000 rokmi?

Zhrnutie odpovede: Človek sa nesmie upínať iba na jeden zdroj, ale musí byť vnútorne slobodný a otvorený ku všetkému. Má byť samozrejme obozretný a opatrný. Má všetko vážne, dôsledne a samostatne skúmať skôr, ako to príjme za svoje. Nemá sa iba slepo spoliehať na autority. Veď história nám predsa jasne ukazuje, že v prípade Krista duchovné autority absolútne zlyhali.

A teraz k ostatným otázkam: Prečo Pán vytvoril Zem a ľudí na nej?

Hmotnosť tejto zeme bola Stvoriteľom vytvorená ako škola. Ako miesto, kde sa ľudia majú naučiť správne žiť. Správne žiť podľa Vôle Najvyššieho a v súlade s ňou. Ak sa to naučia a dokážu to, ak tomu prispôsobia všetko svoje cítenie, myslenie, slová a činy, môžu opustiť školu, ktorou je hmotnosť a vstúpiť do večnej ríše ducha – do raja. Tam, kde sa žije iba podľa Vôle Najvyššieho a preto tam panuje iba mier, šťastie a radosť.

Aký má Pán zámer s ľuďmi do budúcnosti?

Zámerom Stvoriteľa, ktorý vytvoril pre ľudí hmotnosť, ako školu je, aby čo najväčší počet z nich dokázal túto školu úspešne absolvovať. Aby na základe toho mohli hmotnosť opustiť a vstúpiť do raja – do večnej ríše ducha.

Chcel Pán, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes?

Odpoveď na túto otázku je až príliš jednoznačná. Svet nekráča cestou Božieho zámeru. Svet a ľudia na tejto zemi nechcú poznávať Vôľu Najvyššieho a nechcú žiť, myslieť a jednať podľa nej.

Svet a ľudia kráčajú cestou svojej vlastnej vôle, v čom spočíva koreň všetkého zla a utrpenia. Svet sa totiž odvrátil od Stvoriteľa a jeho Vôle a preto je skazený a zlý. Tento svet si tak namiesto cesty do raja, ktorú mu predurčil Pán, vyvolil cestu do záhuby a zničenia.

Takto žije a jedná väčšina ľudí na zemi. A to žiaľ i mnohí tí, ktorí sa považujú za veriacich, pretože ich takzvaná viera je iba čistou formalitou, nakoľko nikdy nezasiahla všetko ich cítenie myslenie. Títo ľudia sa totiž nikdy naozaj vážne neusilovali spoznať Vôľu Najvyššieho a bezvýhradne ju zahrnúť do svojho vlastného života. Ich cítenie, myslenie, slová a jednanie sú tomu na míle vzdialené.

Napriek tomu sa však na zemi nachádza malý počet ľudí, ktorí opravdivo túžia po Svetle a po Stvoriteľovi. Ktorí nesú v sebe túžbu po čistote, dobre, ušľachtilosti a Pravde.

Zaujíma sa Pán o to, čo sa teraz deje vo svete?

Stvoriteľ veľmi dobre vie o situácii v hmotnosti zeme a práve kvôli tým nemnohým dobrým sa chystá pomocne zasiahnuť. Chystá sa oddeliť dobrých od zlých a spravodlivých od nespravodlivých, aby tí dobrí, ktorí milujú Pána, sa mohli na zemi učiť a naučiť žiť správne podľa Jeho Vôle. Za týmto čelom má byť Jeho mocnou rukou na zemi zriadená tisícročná ríša pokoja a mieru.

O tejto ríši hovoril už Izaiáš ako o dobe, kedy ľudia prekujú meče v radlá a kedy bude lev pokojne ležať vedľa baránka. O existencii ríše mieru na zemi možno nájsť mnoho zmienok v rôznych častiach Biblie, či už v Starom, alebo v Novom zákone. Spomeniem napríklad Kristov výrok o tom, že hriechy proti Duchu Svätému nebudú nikomu odpustené ani v tomto, ani v budúcom veku.

Ani v tomto, ani v budúcom veku! My teraz žijeme v tomto veku, ale má tu byť nejaký iný, budúci vek. Nový vek, v ktorom sa dobrí ľudia majú na zemi učiť žiť správne podľa Vôle Najvyššieho, aby sa napokon stali spôsobilými pre vstup do večnej, nádhernej ríše ducha - do raja.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.11.2012 10:08:25

Kontroverzná téma ľudského utrpenia


Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hospici?

Spravodlivý Zákon spätného účinku platí bezo zvyšku a to aj v tomto prípade. Treba iba vedieť, že na zemi nežijeme len raz, ale že sme tu boli už mnohokrát.

Žiadne dieťa teda nie je nevinné! Z minulosti, presahujúcej jeden pozemský život, si v mnohých prípadoch prináša veľmi ťažké previnenia, ktoré musí odčiniť a ktorých odčiňovanie sa už v rannom detskom veku môže prejaviť ťažkou chorobou.

Bez uvedomenia si a pochopenia zákonitosti opätovného príchodu človeka na zem nemožno nikdy pochopiť podstatu utrpenia. Bez poznania tejto zákonitosti v nás bude vždy zostávať oná veľká, nezodpovedaná otázka: prečo?

Opätovné príchody ľudí na zem sú však jedinou pravdivou, logickou a možnou odpoveďou na túto veľkú otázku. Sú vysvetlením toho, prečo trpia deti, alebo prečo sa ľudia rodia do diametrálne rozdielnych hmotných, či rodinných pomerov. Sú cestou k pochopeniu neomylnej Spravodlivosti univerza, presahujúcej jeden pozemský život. Spravodlivosti, presahujúcej jeden pozemský život, na ktorý sa však zväčša človek tak pripúta, že všetko vníma iba z jeho perspektívy.

Sú však skutočnosti, na ktoré sa je treba pozerať z omnoho širšieho pohľadu. Ak toho nie sme schopní, alebo to nechceme, potom pravdu o živote nikdy nepochopíme. Potom tiež nikdy nepochopíme, čo vlastne utrpenie je a odkiaľ prichádza.

Ale poďme ďalej a povedzme si, ako môže toto poznanie pomôcť dieťaťu a tiež rodičom detí, ktoré sú napríklad ťažko a niekdy až smrteľne choré?

V podobných, ťažkých životných situáciách máme vždy na výber dve možnosti. Buď budeme trpiacich iba súcitne a láskavo utišovať podobne, ako býva bolesť tíšená morfiom. Alebo im povieme pravdu.

V prvom prípade sa nikdy nedozvedia odpoveď na svoju veľkú otázku: prečo, a navždy v nich zostane trpká príchuť nespravodlivosti, či bolestná vnútorná výčitka voči nezaslúženému osudu, ktorý práve ich postretol. Veriaci zase zvyknú podobné situácie riešiť tak, že sa ich pokorne, i keď bez akéhokoľvek pochopenia a porozumenia snažia prijať, ako prejav Vôle Najvyššieho. To je v podstate správne, ale predsa len im to nedáva odpoveď na onú pálčivú otázku: prečo?

V druhom prípade, čiže pri podávaní skutočne pravdivej informácie o danej situácii je však vyžadovaná určitá osobnostná zrelosť, ktorá ale žiaľ nebýva bežnou. Ľudia sa totiž vo všeobecnosti vždy radšej dajú klamať a hladiť peknými, ale nič nehovoriacimi slovami, ako by si vypočuli pravdu.

Kto sa však je schopný postaviť tvárou v tvár voči holej pravde, ten môže pochopiť a uvedomiť si, že účelom utrpenia, ktoré nás v železnom Zákone spätného účinku zasahuje, je vyrovnanie našich starých, minulých previnení. Ak sme teda niekedy v minulosti urobili niečo zlé a teraz nás za to postihlo utrpenie, jeho prežitím a prijatím, ako spravodlivej odplaty za naše predchádzajúce činy, dochádza k vymazaniu nášho previnenia. To zlé bolo odčinené a my sme opäť čistí. Čistí a voľní pre vzostup smerom nahor. Smerom k šťastiu, radosti a Svetlu, kam sa nemôžeme dostať, kým nezaplatíme do posledného haliera. Kým neučiníme zadosť veľkej Spravodlivosti Božej.

Kto teda pravdivo, správne a zrelo prijíma utrpenie, môže sa jeho prežitím oslobodiť od svojich vín! Môže voľný a slobodný vykročiť na cestu k šťastiu.

Kto však nechápe, čo utrpenie je, kto sa sťažuje a cíti byť nespravodlivo dotknutý, kto v sebe nosí skrytú, nevyslovenú výčitku voči nespravodlivosti osudu, ten prichádzajúce utrpenie neprijíma správnym spôsobom, čím sa v podstate stavia voči účinkom veľkej Spravodlivosti Božej. Tak namiesto toho, aby svojim zrelým prijatím utrpenia vymazal vlastné staré viny, na staré previnenia vŕši vinu novú. A to je to najhroznejšie! To je cesta utrpeniu bez konca.

A práve preto je potrebné poznať pravdu, aby sa utrpenie, keď už raz príde, mohlo stať pre človeka cestou k slobode a nie cestou k ešte väčšej neslobode a k ešte väčšiemu utrpeniu.

Pamätaj teda človeče, že za všetko zlé, čo i vykonal, budeš musieť zaplatiť! Do posledného haliera!

Preto prijímaj svoje utrpenie správne a vzmužilo, ako spôsob vyrovnania vlastných, starých účtov. Ako prejav Spravodlivosti tvojho Boha! Ak ho takto prijmeš, tvoja vina bude jeho prežitím vymazaná a ty budeš voľný. Voľný a slobodný. Potom však už nerob nič zlého, aby ťa nikdy nijaké utrpenie nemuselo viac postretnúť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 19.11.2012 16:43:54

Starec a smrť

V poslednej dobe často vídam prechádzať sa po meste starca. Chodí pomaličky, posedáva na lavičkách a pozorujúc ľudí, akoby na niečo čakal. Na čo? Už predsa iba na to jedno jediné. Na to najzásadnejšie, čo má ešte v jeho živote prísť. Na smrť! Starec to určite veľmi dobre vie, avšak veľkou otázkou zostáva, ako sa dokáže na túto chvíľu pripraviť. Nakoľko správne dokáže využiť ešte zostávajúci čas?

Staroba býva spojená s úbytok telesných síl, ktorý človeka chtiac nechtiac donúti vzdať sa mnohých svojich doterajších aktivít, alebo ich aspoň veľmi výrazne obmedziť. Človek už toľko nezvláda a postupne začína mať čoraz viacej času. Času na čo?

Času na rekapituláciu vlastného bytia! Času na pochopenie toho, aký mal vlastne jeho život zmysel, čo v ňom bolo podstatné a čo nepodstatné, čo dôležité a čo nedôležité. Času na dôkladnú prípravu na najzásadnejší prelomový moment ľudského života, ktorým je smrť.

Staroba, a s ňou spojený úbytok síl človeka cielene stavajú mimo hlavného prúdu doterajšieho, plne aktívneho života, čo mu umožňuje získanie určitého nadhľadu nad vecami. Starobou akoby vyšiel na vrchol hory, odkiaľ vidí z nadhľadu všetko to plahočenie. Cudzie, a pri spätnom pohľade i svoje vlastné. To všetko je však už za ním. Je to mimo neho a on, v čoraz silnejšom pociťovaní vlastnej smrteľnosti, to všetko začína vnímať a chápať z úplne iného uhľa pohľadu. Z pohľadu úplne inej roviny bytia, do ktorej sa mu už pomaly začína otvárať brána.

Staroba je nesmierne dôležitým obdobím života človeka, v ktorom by mal dohnať zameškané. V ktorom by mal dohnať, dôsledkom prehnane aktívneho života zameškané poznanie skutočného zmyslu a významu ľudského bytia. V ktorom by mal nakoniec predsa len dokázať rozpoznať hodnotné od nehodnotného. A keď už aj celý svoj doterajší život premrhal honbou za vecami podradného charakteru, mal by aspoň na jeho sklonku, na základe správneho zhodnotenia všetkých svojich skúseností dokázať k životu zaujať konečne správne stanovisko.

Obdobie staroby je naozaj najvyšším časom na to, aby sme hľadali a našli odpovede na tie najzásadnejšie otázky ľudského bytia. Aby sme pochopili, aký zmysel má život, čo v ňom je skutočne prioritné a čo má iba podružný charakter. Čo sú pravé hodnoty, ktoré treba prednostne usilovať a nakoniec, čo možno očakávať za hranicou smrti. Či je naozaj definitívnym koncom, alebo len novým začiatkom inej roviny bytia.

Kolobehom života je to múdro zariadené tak, aby človek pred bránou smrti mal čas hľadať a aj nájsť odpovede na vyššie spomínané otázky. Aby sa aspoň na sklonku života stal múdrym, znalým a vedome stojacim. Aby nie nevedome, ale plne vedome vstúpil nakoniec tam, kam raz odídeme všetci.

Niet však nič hroznejšie a tragickejšie, ak človek i starobu premárni bezmyšlienkovitosťou a povrchnosťou tak, ako celý svoj doterajší život. Ak sa zo zotrvačnosti nedokáže vytrhnúť z navyknutej myšlienkovej plytkosti. Smrť za takéhoto stavu je fatálnou prehrou. Je smrťou v nevedomosti, podobajúcou sa smrti zvieraťa.

Avšak úplne iné je to, ak človek dosiahol poznania. I keď hoci aj na sklonku života a na základe neho vedome učiní krok na druhý breh.

Rozdiel medzi jedným a druhým je obrovský. Možno ho pripodobniť rozdielu medzi človekom, ktorý sa dostatočne pripravil na cestu do Antarktídy, to znamená, že si vzal vhodné oblečenie a dostatok zásob, kým druhý sa tam ocitol zrazu, bez prípravy, v krátkom tričku a krátkych nohaviciach. Všetkým nám je jasné, že ten prvý prežije, kým ten druhý bude hrozne trpieť zimou a nakoniec zahynie.

Staroba má byť teda časom príprav na cestu do krajiny, na ktorej podmienky a pomery by sme sa mali čo najdôkladnejšie pripraviť. Je to cesta do krajiny ducha, v ktorej vládnu dôsledné a prísne duchovné zákonitosti. Čím vedomejší si je človek týchto zákonitostí, tým je to pre neho lepšie. Čím im je však vzdialenejší, tým je to pre neho horšie.

Vraví sa, že starým ľuďom treba pomáhať. Niet však pre nich väčšej a hodnotnejšej pomoci, ako približovať ich a smerovať ich k pravde o živote. O živote a o smrti!

Nie je to však možné nasilu, bez ich vlastného chcenia. No a žiaľ, práve toto chcenie, alebo lepšie povedané, nedostatok chcenia býva vo väčšine prípadov prekážkou, na ktorej všetko stroskotá. Potom už starý človek iba bezobsažne dožíva svoj život a nakoniec z neho odíde v nevedomosti, podobnej nevedomosti zvieraťa. A tento stav nevedomosti je v skutočnosti omnoho väčšou tragédiou, ako smrť samotná.

Vyvarujme sa preto takéhoto osudu a popri všetkých svojich aktivitách, ktoré dnes považujeme za tak veľmi dôležité, by sme mali trochu predsa len myslieť aj na zadné kolieska. Ak totiž budeme usilovať o poznanie, určite sa nám ho dostane. Všetko však vyžaduje istú námahu, bez ktorej sa nič nezaobíde. Nič, čo chceme v živote dosiahnuť. Teda ani to najdôležitejšie, čiže dosiahnutie poznania o všetkých zásadných súvislostiach ľudského bytia. Je to hodnota, cennejšia nad zlato! A jedine ak dosiahneme tohto cieľa, môžeme správnym spôsobom pomáhať starým ľuďom v našom okolí a postupne ich pripravovať na ich veľkú cestu za hranicu smrti.

Keď vidím po meste prechádzať sa starca, keď ho vidím, ako sedí na lavičke, pozoruje ľudí a na niečo vytrvalo čaká, stále sa vo mne vynára otázka: Dokáže správne využiť čas, ktorý mu zostáva, na získanie tak prepotrebného poznania, kým k nemu zavíta smrť? Dokáže jej čeliť plne vedome, alebo ho pohltí nevedomého?

Ale svet je plný paradoxov, pretože pokým si pre tohto starca napokon smrť naozaj príde, dovtedy, hoci len na našom malom Slovensku, náhle zomrie pri rôznych nehodách, pri rýchlo postupujúcich chorobách, či z mnohých iných dôvodov veľa ľudí, ktorí so svojou vlastnou smrťou ešte vôbec nepočítali. Smrť teda nie je len doménou staroby, ale treba byť na ňu pripravený v každom veku.

Si človeče na ňu naozaj správne pripravený? Už teraz, v tejto chvíli? Lebo nikdy nemôžeš vedieť, kedy zavíta práve k tebe.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 12.11.2012 16:30:33

Prečo existuje utrpenie?


Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie, keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel? A ľudia, považujúci sa za veriacich si zase kladú otázku: Je utrpenie vôbec zlučiteľné s predstavou Stvoriteľa, ktorý je Láskou?

Odpoveď na všetky tieto a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Stvoriteľ všehomíra totiž nie je iba Láskou, ako sa vo všeobecnosti myslí. Stvoriteľ je zároveň i Spravodlivosťou. Spravodlivosťou neoblomnou, nepodplatiteľnou, tvrdou a prísnou!

Keď pred 2000 rokmi priniesol Kristus ľudstvu nový Zákon, Zákon Lásky, zvlášť zdôrazňoval, že tým neprišiel zrušiť starý Zákon Spravodlivosti, a že na ňom nemá byť zmenená ani len čiarka. Kristus svojim novým Zákonom Lásky teda neprišiel negovať a poprieť starý Zákon Spravodlivosti, ktorý zostáva naďalej v platnosti. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.

No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.

Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené!

Kristus povedal, že ak sa niekto previní voči Synovi Najvyššieho, môže mu to byť odpustené, ale ak sa previní voči Duchu Svätému, nebude mu to odpustené nikdy. Ani v tomto, ani v budúcom veku.

Kto je teda onen Duch Svätý? Je to tvorivá Vôľa Pána, vtlačená do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov stvorenia! Kto jedná proti nim, tomu nemôže byť odpustené nič z toho, čo učinil.

Svoju Vôľu vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení Stvoriteľ veľmi jasne definoval Desatorom a Kristovým posolstvom lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Kto podľa toho nežije, stavia sa proti Vôli Najvyššieho. Tým sa ale stavia proti Duchu Svätému a preto mu nič nemôže byť odpustené. A vskutku ani nie je, nikdy nebolo a nikdy nebude. Dôsledkom toho je práve utrpenie, ktoré nás v živote stretá. Utrpenie je teda bolestným zhmotnením dôsledkov nášho vlastného prestupovania Vôle Najvyššieho, vyjadrenej v Desatore a v prikázaní lásky k blížnemu.

Kristus však priniesol ľudstvu nový Zákon. Zákon Lásky, ktorým je možné eliminovať tvrdosť Zákona Spravodlivosti. Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.

Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v Zákone Lásky, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.

Kto ale nežije v Zákone Lásky, ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.

Ak ale chceme, aby sme sa utrpeniu v budúcnosti vyhli, ak chceme, aby nás už viac nemusel zraňovať železný Zákon Spravodlivosti, neostáva nám nič iného, ako podriadiť sa Zákonu Lásky. Podriadiť sa vo svojom myslení, cítení, reči a jednaní Vôli Najvyššieho, jasne definovanej v Desatore a v Kristovej výzve k láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa Vôli Božej a budeš šťastný! Ak sa ju totiž rozhodneš ignorovať, budeš trpieť. Nie tým, že by ťa snáď Stvoriteľ trestal. Budeš trpieť jedine neblahými dôsledkami svojho vlastného jednania.

Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 05.11.2012 16:42:55

Čo, alebo kto je Boh?
Stvoriteľ je inteligencia, stojaca za všetkým čo vzniklo a jestvuje. Inteligencia, ktorú nikto nikdy nevidel. Neviditeľná inteligencia, ktorej nezmazateľnú pečať nesie v sebe všetko viditeľné.

Lepšie pochopiť, kto je to vlastne Stvoriteľ snáď môžeme na tomto príklade: O najvyššom vesmírnom Princípe sa zvykne hovoriť, že je Láskou. Ak si pre porovnanie vezmeme lásku ľudskú, tak v skutočnosti ani tú samotnú ako takú ešte nikto nikdy nevidel. Vidieť možno iba jej vonkajšie prejavy. Vidieť možno objatie, úsmev, pohladenie, avšak lásku samotnú nikdy nikto nevidel, matematicky nevypočítal a vedecky nedokázal. Nevieme, či má farbu modrú, bielu, alebo červenú. Nevieme akú má šírku a akú výšku, aký tvar a ako vyzerá. A predsa jestvuje! Ak príde a zasiahne nás, každý ju veľmi zreteľne CÍTI, ale vidieť môže už iba jej vonkajšie prejavy.

Lásku možno iba cítiť! Možno ju vnímať citom, ale ak by sme o nej chceli podávať nejaké rozumové a exaktné dôkazy, hneď sa dostávame do problémov.

No a obdobne je to aj so Stvoriteľom. Aj On je Láska, ktorú nikto nikdy nevidel. Láska, ktorej vonkajšie prejavy sú však viditeľné každému, kto ich vidieť chce.

Veď čo iného, ako nekonečné Dobro a Láska mohli dať impulz a možnosť k vzniku života? Vzniku vedomého bytia? Vzniku možnosti jestvovania, poskytujúceho človeku k využívaniu všetko, čo sa nachádza vo stvorení?

Boh, ktorý je Láskou, sa prejavuje v dare nášho vlastného bytia a vo všetkom okolo nás. V stromoch, oblakoch, vo zvieratách, horách, kvetoch i ostatných ľuďoch. Všetko toto sú vonkajšie a viditeľné prejavy existencie neviditeľnej Inteligencie, ktorá stojí za vonkajšími vecami. Sú to viditeľné prejavy Lásky, ktorou je Boh. Túto Veľkú Lásku samotnú však nikto nikdy nevidel podobne, ako je tomu s láskou ľudskou.

Vnímať citom! Vycítiť! To je jediná cesta k pochopeniu a uvedomeniu si existencie Stvoriteľa. Tak, ako každý z nás jasne cíti, kedy prežíva lásku, či už k partnerovi, k dieťaťu a podobne, tak sa dá jasne jedine citom vytušiť súcnosť existencie Stvoriteľa, stojaceho za všetkým viditeľným.

Vycítiť! Nakoľko ale ľudstvo už dlhú dobu a dlhé stáročia kladie do popredia hlavne svoj rozum, žiada i rozumové dôkazy pre potvrdenie existencie Stvoriteľa. Chce ho vidieť, ohmatať, vypočítať a vedecky dokázať. A keď sa to nedarí, hneď pohotovo prehlási, že nijaký Stvoriteľ neexistuje.

Pri všetkej svojej učenosti si ľudia neuvedomujú, že potom by predsa nemohla jestvovať ani ich vlastná, ľudská láska, lebo ani tú nemožno vidieť, ohmatať vypočítať a vedecky dokázať. Možno ju len cítiť a vnútorne prežívať, pričom vidieť sa dajú iba jej vonkajšie prejavy.

Vycítiť a vnútorne prežívať! Jedine prostredníctvom nášho citu a v cite sme my ako ľudia schopní prežívať lásku a jedine prostredníctvom našej živej citovej schopnosti môžeme vnímať súcnosť existencie Stvoriteľa. Prostredníctvom citu ju môžeme prežiť v sebe v takej miere, že sa nám to stane niečím nezvratným, o čom nemôže byť absolútne žiadnych pochybností.

Ľudstvo sa však vždy delilo na veriacich a ateistov. Veriaci boli ľudia viac citoví a preto mohli prostredníctvom svojho citu vytušiť nezvratnosť existencie Stvoriteľa.

Ateisti sú zas ľudia rozumoví a materialistickí, uznávajúci za reálne iba to, čo možno vidieť a ohmatať. Keďže ale súcnosť Stvoriteľa je práve takýmto rozumovým spôsobom neuchopiteľná, znamená to pre ich, že neexistuje.

Rozum a cit! Rozum, určený na pôsobenie v hmote a cit, určený pre vnímanie a vyciťovanie vecí vyšších, vznešenejších a hmotu presahujúcich.

Oba sú potrebné. Správna miera rozumu a správna miera citu vytvára harmonickú ľudskú osobnosť. Jedinca, schopného ovládať hmotu prostredníctvom svojho rozumu, avšak zároveň schopného prostredníctvom citu vnímať, vyciťovať a akceptovať skutočnosti, hmotu presahujúce. Takto má vyzerať pôsobenie ideálneho človeka.

Žiaľ, takýto ľudia sú však dnes na zemi jav ojedinelý. Zväčša totiž existujú iba odchýlky a to buď na jednu, alebo na druhú stranu. Buď teda máme takých, ktorí sa upli k veciam nadhmotným a sú odtrhnutí od reality, alebo zase máme iných, a tých je väčšina, ktorí sa upli na hmotu, a to až do takej miery, že stratili schopnosť vnímania reality nadhmotnej. To sú takzvaní materialisti, ktorých vládcom vnútorného života je rozum, zamedzujúci a znemožňujúci im citové vnímanie existencie Stvoriteľa a všetkých vecí s tým súvisiacich.

Takzvaná „civilizácia“, ktorú takýto, na rozum upnutí, alebo lepšie povedané rozumom obmedzení ľudia vytvárajú je presne taká istá, ako oni. Materialistická, chladná, vypočítavá, bez citu a bez duchovného rozmeru. Bez duchovného rozmeru, ktorý sa prejavuje ľudskosťou, spravodlivosťou, čestnosťou a ušľachtilosťou.

A aj keby materialistická civilizácia dosiahla toho najvyššieho blahobytu, vždy zostane dutou, prázdnou a neschopnou naplniť dušu človeka. Onen vnútorný smäd a hlad duše, ktorý materialistický človek pociťuje sa potom snaží zaplniť rôznymi pôžitkami a rôznym užívaním si dúfajúc, že mu to prinesie šťastie a naplnenie. Avšak prázdnou a vnútorne nenaplnenou zostane napokon každá podobná ľudská duša, pretože pravé šťastie, naplnenie a mier prichádzajú vždy iba zhora. Zhora, od Stvoriteľa, ako dar za život žitý Jemu ku cti. Za život naplnený ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, dobrom, ušľachtilosťou a ústretovosťou voči druhým.

Cenu a hodnotu prežívania takého druhu šťastia, vnútorného mieru a naplnenia však môže pochopiť a obdržať iba človek citu! Iba človek duchovný! Ostatným, čiže materialistom musia postačiť úbohé a prázdne hmotné pôžitky a radovánky, po ktorých tak prahnú, pretože namiesto drahocennej a vzácnej perly ducha si vybrali hrabanie sa v prachu hmoty, s pohľadom upretým a úzko obmedzeným iba na hmotné.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.10.2012 17:57:22

Prečo v živote trpíme?

Človek môže kráčať svojim životom dvomi cestami. Buď cestou Lásky, alebo cestou Spravodlivosti. Cesta Lásky je cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás. Kto ňou však odmieta kráčať, okamžite sa dostáva pod účinky princípu Spravodlivosti, tvrdo, nekompromisne a neúprosne pôsobiacej v duchu drsných starozákonných slov: Oko za oko, zub za zub!

Keď sa pozrieme na rôzne nesčíselné formy a podoby ľudského utrpenia, tak práve v nich môžeme vidieť nekompromisnosť Spravodlivosti Najvyššieho. Nie je totiž v nijakom prípade možné, aby niekto trpel bez toho, že by on sám vo svojej minulosti nespôsoboval utrpenie niekomu inému. No a práve miera jeho odklonu od vyššie spomínanej cesty Lásky sa napokon stane mierou jeho utrpenia presne v duchu slov: Oko za oko, zub za zub! Tak pôsobí Spravodlivosť! Spravodlivosť, ktorá je dôsledkom nášho vlastného, predchádzajúceho jednania.

Stáva sa, že utrpenie, s ktorým sme konfrontovaní my osobne, naši najbližší, alebo ľudia v našom okolí býva až také veľké, že sa zvykneme pýtať: Ako vôbec môže Stvoriteľ niečo takéhoto dopustiť? Ako sa vôbec môže na to dívať?

Spomenul sme si však na Vôľu Stvoriteľa vtedy, keď sme boli zdraví a keď sa nám darilo? Keď sme boli mladí a vitálni? Vtedy sme sa žiaľ zväčša nikdy nezaujímali o Vôľu svojho Pána. Vtedy sme žili a jednali iba podľa seba a svojej vlastnej vôle. No a teraz, keď prišiel čas, aby sme my, alebo iní ľudia okolo nás zožali ovocie vlastného jednania, teraz chceme za to obviniť Stvoriteľa?

Vy, ktorí sa už viac nechcete rúhať Pánovi, prijímajte všetko utrpenie, ktoré vás odteraz postretne zrelým spôsobom. Prijímajte ho ako prejav veľkej Spravodlivosti Božej, ktorá presne a neomylne nadeľuje každému iba to, čo si on sám zasial. Aká bola sejba, takou musí byť aj žatva! Oko za oko, zub za zub! Veď napokon boli sme to iba my samotní, ktorí sme si vybrali drsnú prísnosť cesty Spravodlivosti, keď sme vo svojom živote odmietli kráčať cestou lásky. Cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás.

A predsa aj v utrpení, ktoré je spravodlivou odplatou za naše minulé činy i za náš predchádzajúci nesprávny spôsob myslenia a cítenia je možné spoznať Lásku. Lásku, spočívajúcu v možnosti odčiniť minulé viny. Zaplatiť účet a vyrovnať ho až do posledného haliera. Potom je človek oslobodený a očistený. A to je milosť! Milosť a Láska, spočívajúca v možnosti zaplatiť vlastným prežitím utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré sme my samotní kedysi spôsobovali iným.

Ak človek potom, po zaplatení a vyrovnaní svojho účtu vykročí na cestu Lásky, na cestu úcty, pomoci a podpory blížnych, môže sa v budúcnosti vyhnúť účinkom drsnej a neoblomnej prísnosti Spravodlivosti Najvyššieho.

Kto teda vníma a prijíma vlastné utrpenie správnym spôsobom, ako vyrovnávanie svojich chýb, omylov, zlého a nesprávneho jednania, môže sa jeho prežitím očistiť od svojich minulých vín.

Kto však nie je ani v utrpení schopný nič pochopiť, kto sa iba ľutuje, hovorí o nespravodlivosti a nezaslúženom, zlom osude, ten iba na staré viny vŕši viny nové. Takýto človek, trvalo neschopný pochopenia podstaty Spravodlivého diania vo stvorení potom neustále smeruje iba k utrpeniu čoraz väčšiemu. K utrpeniu bez konca!

Poučenie na záver: Človek by sa mal učiť a naučiť zaujímať správny postoj ku všetkému, čo ho v živote stretá. A teda i k utrpeniu. Ak totiž k nemu zaujme správny postoj, môže ho i prežívanie utrpenia posunúť smerom nahor.

Ak je ale človek povrchný, vážne nehľadá pravý význam všetkých vecí a potom k nim logicky ani nemôže zaujať správny postoj, bude ho osud čoraz viacej zraňovať, tiesniť a stláčať nadol. A ak sa vo svojom povrchnom prístupe k životu nezmení, nakoniec ho to i celkom zničí.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.10.2012 16:36:33

Čo dnes ľuďom najviac chýba?


Čo dnes najviac chýba človeku? Čo najviac chýba spoločnosti? Čo chýba ľudstvu? Je to trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Dnes však žiaľ všade prevláda iba upriamenie sa na to, čo vôbec nie je trvalého charakteru. Čo nemá trvalú hodnotu! A v tom spočíva tragédia! Tragédia človeka, spoločnosti i celého ľudstva.

Za čím sa dnes ľudia ženú? Čomu venujú všetok svoj čas a všetko svoje úsilie? Sú to peniaze, majetky, moc, postavenie, kariéra, sláva, obdiv, úspech, radovánky, pôžitky, užívanie si, zisk, snaha mať a vlastniť a ešte mnoho iného. Na toto sa trvalo upriamujú, toto im vypĺňa všetok čas a všetko ich životné snaženie. Veľmi tvrdo pracujú, aby si to dokázali zabezpečiť pre seba a svojich najbližších.

Ale žiaľ, ide iba o veci dočasného charakteru. Raz totiž pominie každá sláva a skončí každá kariéra. Raz definitívne stratíme všetky majetky, peniaze, postavenie, moc i všetko ostatné, o čo sme sa tak veľmi snažili a usilovali. Čo nám potom zostane?

Nič! Úplne nič, pretože všetko, o čo sme sa snažili budeme raz musieť zanechať tu na zemi. Nezostane nám absolútne nič, lebo sme sa nikdy neusilovali, nesnažili a nezameriavali na to, čo je trvalého charakteru, ale vždy iba na to, čo bolo charakteru obmedzeného a dočasného.

Takéto konštatovanie sa bude potom rovnať poznaniu premárnenia a premrhania vlastného života. Premrhania času pozemského bytia na podružné veci a malichernosti, ktoré sa nám síce zadali veľké a hodné úsilia, ale zrazu sa ukáže, že takými vôbec neboli.

Trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Hodnotu trvalého charakteru! Čo je to? Čo je tým, čo zostane našim trvalým a neoddeliteľným majetkom aj po odchode z tejto zeme a čo je preto naozaj ako jediné skutočne hodné nášho úsilia, námahy a snaženia?

Sú to hodnoty ako česť, spravodlivosť, nezištnosť, dobrosrdečnosť, ústretovosť voči iným, láskavosť, ušľachtilosť, čistota a podobne. Úsilie o nadobúdanie práve týchto hodnôt je oným trvalým pohľadom na to, čo má skutočne trvalú hodnotu.

Stať sa čestným, spravodlivým, nezištným, dobrosrdečným, ústretovým voči iným, láskavým, ušľachtilým a čistým je hodnotou, je majetkom, je pokladom, ktorý zostáva natrvalo našim a o ktorý nikdy neprídeme. Nikdy nám nebude odňatý! Je to kapitál večnej hodnoty! Čo tento „kapitál“ znamená plne doceníme vtedy, keď sa bude, ako sa vraví, lámať chlieb. Keď sa napokon ukáže, kto je skutočne bohatý a kto žobrák. Vtedy totiž dôjde k fatálnemu prepadu a absolútnej devalvácii všetkých hodnôt, ktoré nemali trvalý charakter, ale kvôli ktorým človek neraz premrhal celý život.

Áno, smrť bude oným hraničným bodom zlomu, na ktorom sa všetko ukáže. Vtedy človek zistí, ako to s ním naozaj je. Vtedy sa stane buď najväčším úbožiakom a žobrákom, ktorý nemá absolútne nič, alebo sa naopak stane človekom bohatým a váženým, ktorý si dokázal prezieravo a predvídavo včas nahromadiť nepominuteľný kapitál trvalej hodnoty.

Mnohí si teraz povedia: čo bude po smrti ma vôbec nezaujíma, lebo aj tak potom už nič neexistuje. Ja si chcem užiť tu a teraz. A podľa toho potom aj jednajú.

Je to samozrejme na slobodnej voľbe každého, ako sa k veci postaví, i keď samozrejme, so všetkými dôsledkami, ktoré to každému nakoniec prinesie. A to ako z krátkodobého, tak i z dlhodobého hľadiska.

O tom dlhodobom hľadisku bolo už myslím dosť zreteľne povedané. No a z toho krátkodobého, čiže z hľadiska jedného pozemského života to tiež nie je veľká výhra, pretože ak niekto namiesto trvalých hodnôt zameria všetko svoje životné snaženie iba na hodnoty prechodného charakteru, zamení tým podstatné za nepodstatné. A čo dobrého môže vzísť zo zámeny podstatného za nepodstatné? Zo zámeny prvoradého za druhoradé?

Nič! O tom nás predsa dokonale presviedča „kvalita“ každodenného života, zameraného iba na hodnoty prechodného charakteru. Veď predsa sebectvo, chamtivosť, nespravodlivosť, zlé vzťahy medzi ľuďmi, nečistota, zvrhlosť, skazenosť, povrchnosť, plytkosť a mnoho iného, toto všetko pramení z vyzdvihovania hodnôt druhej kategórie na prvé miesto.

Ak by však človek, ak by celé ľudstvo dokázalo mať trvalo na zreteli hodnoty trvalého charakteru, ak by sa ľudia práve o ne prednostne snažili a usilovali, ak by teda vo svojom živote postavili na prvé miesto to, čo na prvom mieste má v skutočnosti stáť, nevyhnutne by sa tým musel pozitívnym spôsobom zmeniť prístup ľudí i ku všetkým veciam. K majetkom, peniazom, jednoducho ku všetkému ostatnému. Veď ak niekto usiluje o česť, spravodlivosť a ušľachtilosť, musí to predsa zásadným spôsobom poznačiť i jeho prístup ku všetkým hmotným veciam, či jeho vzťah k ostatným ľuďom.

Majme teda trvalý pohľad predovšetkým na to, čo má trvalú hodnotu! Snažme sa v prvom rade o získanie a privlastnenie si hodnôt trvalého charakteru, ktoré nám nikto nikdy nemôže odňať a ktoré navždy zostanú našim vlastníctvom. Zhromažďujme poklady v nebi, kde ich zlodej neukradne, hrdza nezničí a moľ nerozožerie. A naše úsilie o hodnoty trvalého charakteru pozdvihne, povznesie a dá úplne iný, ďaleko hlbší rozmer i všetkým hmotným veciam, o ktoré usilujeme. Hmotným veciam, ktoré preto nemáme zapudiť a odvrhnúť, ale iba presunúť na druhé miesto, kam v skutočnosti patria.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 15.10.2012 16:43:43

Spojenie ateistov s Výšinami

Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.

Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.

Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!

Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?

Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.

Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.

Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému človeku prúdia.

Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.

Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.

Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?

Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.

Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.

No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.

Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.

Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.

Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.10.2012 16:51:54

Smrť hmoty! Pripravme sa!

Raz zomrie človek, zahynie zviera, uschne rastlina a zvetrá hornina. Všetko, čo sa zrodilo v hmote musí zahynúť. A ako je to v malom, tak je to i vo veľkom. Raz vyhasne Slnko a s ním bude zničená i naša Zem. A rovnako bude raz zničený i celý okolitý viditeľný vesmír.

V striedaní ročných období môžeme vidieť obraz diania, ktorému podlieha všetko, čo je hmotné. Jar je zrod, leto rozvinutie plnej sily, jeseň zrelosť a čas zberu plodov, no a zima útlm. Zima je ukončením všetkých aktivít. Je smrťou roka, je to nevyhnutné uzavretie jedného cyklu potrebné na to, aby s novými a čerstvými silami mohol začať cyklus ďalší.

A železná zákonitosť tohto deja platí i pre hmotný vesmír, ktorý vznikol postupným zhlukovaním hmlovín. Z nich sa časom sformovala hmota a v nej život, aby napokon všetko, po uzavretí obrovského vesmírneho cyklu opäť zaniklo, zmenilo sa v pralátku, z ktorej sa postupne začne formovať cyklus nový.

A v strede tohto veľkého vesmírneho diania sa nachádza človek. Nachádza sa v ňom ľudstvo, ktoré musí vedieť, že jeho čas v hmotnom vesmíre je presne vymedzený a že sa postupne kráti, i keď to všetko samozrejme nevnímame tak, ako nevnímame, že zem sa točí. Ale zem sa naozaj točí rovnako, ako i veľké vesmírne dianie pomaly, nebadane, ale isto speje do bodu, v ktorom nastane rozklad.

V akom období vývoja vesmírneho cyklu sa momentálne nachádzame?

Jar, čiže počiatočné formovanie hmoty a života už máme dávno za sebou a máme už za sebou dokonca i leto, čiže obdobie najplnšej sily a rozkvetu. V cykle veľkého vesmírneho diania sa už všetko prehuplo do druhej polovice. Už ideme z kopca a nachádzame v období jesene, v období dozrievania a zberu plodov. Po jeseni už príde iba chlad, mráz, zima a rozklad.

Jeseň je teda obdobie, do ktorého dospel veľký vývojový cyklus nášho vesmíru. Je to obdobie, v ktorom musí ľudstvo vydať plody zrelosti a pripraviť sa na ich zber.

Koľko máme ešte času? A aké plody zrelosti to máme vydať? Ako nastane ich zber? A prečo vôbec žijeme vo vesmíre?

Nad hmotným univerzom, ktorý, ako sme si povedali, v obrovských časových cykloch podlieha vzniku a zániku, sa nachádza večná a nepominuteľná duchovná ríša. V nej má človek svoj pôvod. Tam, vo večnej ríši ducha prejavil kedysi dávno ako nevedomý duchovný zárodok túžbu po sebauvedomení. Túžbu po plnocennom a plnohodnotnom živote v duchovnej ríši. Túžbu po vedomom večnom bytí.

Na základe tejto svojej túžby bol nevedomý duchovný zárodok vypudený z duchovnej ríše do hmotného sveta, aby v ňom, podobne ako v škole, získal plné sebauvedomenie.

Hmotnosť univerza sa delí na hmotnosť jemnú a hmotnosť hrubú. Na hrubohmotnosť a jemnohmotnosť. Duchovný zárodok sa najskôr ponoril do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej ríši bližšie. Tým získal jemnohmotný záhal, ktorý nazývame dušou. Ľudská duša, ktorá je jemnohmotná, sa potom napokon zrodí v hrubej hmote, to znamená, že získa ešte aj hrubohmotný záhal. Ním je naše fyzické telo.

Tak začína ľudská bytosť svoju cestu k zrelosti v hmotnom svete, striedajúc neustále svoj pobyt v jemnohmotnosti s pobytom v hrubohmotnosti. To znamená, že na zemi nežijeme len raz, ale opätovne sa na ňu vraciame a na základe získaných skúseností postupne duchovne rastieme.

Osud človeka je teda pevne spojený s osudom hmoty, či už s jej jemnohmotnou, alebo hrubohmotnou časťou. S osudom hmoty, podliehajúcej veľkému kolobehu vzniku a zániku spojeného s jej rozkladom. Čas trvania kolobehu jedného obrovského hmotného cyklu je časom vymedzeným na to, aby duchovný zárodok dospel a dozrel k svojmu plnému sebauvedomeniu a mohol vstúpiť do večnej ríše ducha. Každý jedinec ho musí využiť tak, aby svoj duchovný vývoj ukončil včas, vstúpil do bezpečia večnej duchovnej ríše a tým unikol z dosahu hmoty, ktorá postupne smeruje k svojmu rozkladu.

Ak totiž človek nie je schopný ukončiť svoj vývoj načas, zostáva zviazaný s hmotou a spolu s ňou ho to ťahá a nakoniec aj vtiahne do rozkladu. Dovtedy nadobudnuté, avšak ešte stále nedostatočné sebauvedomenie je spolu s ostatnou hmotou zničené, takže nakoniec zostane opäť iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa uvoľnený vznesie do ríše ducha, aby potom, až nastane nový, veľký, hmotný vesmírny cyklus, sa opätovne mohol pokúsiť o nadobudnutie plného sebauvedomenia.

Toto je samozrejme ten horší prípad. Ba z hľadiska individuálnej osobnosti človeka až tragický, rovnajúci sa vymazaniu z knihy života.

Tým určite lepším je úspešnosť duchovného zárodku, spočívajúca v dosiahnutí plného sebauvedomenia, spojeného s včasným odpútaním sa z hmotného kolobehu a z jeho vstupom do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Ak teda hovoríme, že hmotnosť podlieha vzniku a zániku, platí to pre hmotnosť ako celok, čiže ako pre hrubohmotnosť, tak i pre jemnohmotnosť. Pre hrubohmotnosť, čiže pre náš viditeľný svet a pre jemnohmotnosť, čiže pre svet, do ktorého odchádza ľudská duša po odložení hmotného tela.

I jemnohmotnosť je teda hmota, i keď jemnejšej kvality, ale rovnako podliehajúca kolobehu vzniku a zániku. Večná je len duchovná ríša, stojaca mimo hmotného kolobehu. Duchovná ríša je bezpečím domova, nepodliehajúceho nijakému zániku.

Zmyslom života ľudských bytostí, nachádzajúcich sa v hmotnosti je dosiahnutie tohto cieľa. Človek sa má svojim životom, žitým v súlade vysokými duchovnými hodnotami stať spôsobilým na to, aby sa na základe svojho najvyššieho zušľachtenia mohol dostať do ríše ducha a tak uniknúť nebezpečiu rozkladu, ktoré naňho číha v hmote.

V hmote, ktorá už dospela do času dozrievania a zberu plodov. V hmote, v ktorej sa začína rozhodovať o tom, kto z ľudí sa stane zrelým plodom a kto naopak nezrelým, a preto musí ostať natrvalo uviaznutý v smrteľnom objatí hmoty.

Čas sa kráti! Ak má človek splniť tie najvyššie nároky, ktoré sú kladené na každého, kto smie vstúpiť do večnej ríše ducha, tak má naozaj čo robiť. Nemôže už premeškať ani len minútu vo svojej snahe stať sa človekom duchovným. Človekom ducha, naplneným spravodlivosťou, čistotou, ušľachtilosťou, nezištnosťou, dobrosrdečnosťou, úctou a láskou voči ostatným. Človekom mysliacich na iných viac, ako na seba. Človekom, s radostnou vďakou vzhliadajúcim k Bohu, k Jeho Vôli a k Jeho Zákonom, ako k tej najvyššej autorite, ktorá vôbec existuje.

Priatelia, kto z nás môže povedať, že takýmto už je? Avšak čas, na uskutočnenie toho, aby sme sa takými stali, ten čas sa nezadržateľne kráti.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.10.2012 10:14:10

Sú evanjeliá naozaj Slovo Božie?

Dôsledne a prísne vzaté, Slovom Božím by mohli byť naozaj iba vtedy, keby ich napísal Boh, to znamená Syn Boží – Kristus. Evanjeliá sú však v skutočnosti dielom ľudí, ktorí boli pri ich písaní inšpirovaní Duchom. Evanjeliám nemožno uprieť obrovský a zásadný význam pre ľudskú civilizáciu, avšak žiaľ, ak celú vec posudzujeme absolútne dôsledne, nemožno ich v nijakom prípade považovať za Slovo Božie, ale iba za slovo ľudské, hoci inšpirované Duchom. Jedine takto je to pravdivé a správne ak máme byť naozaj úprimnými a dôslednými.

Práve v spomínaných evanjeliách je totiž zaznamenané, že Kristus býval neraz rozčarovaný z toho, keď učeníci správne nechápali, čo im hovoril. Raz napríklad prišli k nemu a pýtali sa na význam jedného podobenstva. Ježiš im riekol: „Ani vy mi nerozumiete?“ A zase na inom mieste sa uvádza: „Ak nechápete toto podobenstvo, ako potom porozumiete ostatným?“ Spomenuté príklady sú potvrdením toho, že učeníci nie vždy správne chápali, čo im ich Majster hovorí. Toto je jeden dôležitý fakt.

Ako svedectvo pre ďalšie generácie boli evanjeliá spísané až niekoľko desiatok rokov po smrti Majstra. Autor každého z nich v ňom čitateľovi predkladá svoj osobný pohľad na život a učenie Krista, ovplyvnený vlastným pochopením. Avšak žiaľ stalo sa, že niektoré skutočnosti, podané učeníkmi tak, ako ich chápali oni, neboli v skutočnosti podané v tom zmysle, v akom ich učil Kristus. A práve z tohto dôvodu sú tieto spisy iba slovom ľudským a nie Slovom Božím, čím samozrejme nemá a nechce byť v nijakom prípade znižovaná ich obrovská hodnota pre celú ľudskú civilizáciu.

V kresťanských cirkvách však panuje názor, že po zoslaní Ducha Svätého, ktorého sila sa zniesla na učeníkov 40 dní po Kristovej smrti sa títo zrazu stali vševediacimi a neomylnými. Že zoslanie sily Ducha Svätého ich jednoducho zbavilo všetkých ich predchádzajúcich omylov a nesprávneho chápania, a preto evanjeliá, ktoré napísali, možno považovať za Slovo Božie, ako sa to zvykne čítať v kostoloch.

Onen punc dokonalosti a neomylnosti však vyvracia Pavol v jednom zo svojich listov, keď v známej Veľpiesni Lásky píše: „Len z čiastky poznávame a len z čiastky prorokujeme, ale keď príde to, čo je dokonalé, pominie sa, čo je len čiastočné. Aj my teraz vidíme len akoby v zrkadle, akoby v nejasnej hádanke... Teraz poznávam len z čiastky...

Učeníci si teda i dávno po zoslaní Ducha Svätého, kedy boli napísané spomínané Pavlove slová sami uvedomovali svoju ľudskú omylnosť a nedostatočnosť, i keď sa nachádzali pod silným vedeným Ducha. Táto ich ľudská nedokonalosť zostala totiž naozaj rovnakou, akou bola i za čias, keď ešte žil Kristus a keď sa každodenne nachádzali v prítomnosti samotného Božieho Syna. Na tom sa nič nezmenilo ani zoslaním Ducha Svätého, prostredníctvom ktorého obdržali predovšetkým silu a požehnanie k apoštolskému pôsobeniu medzi židmi a cudzími národmi, avšak v nijakom prípade sa tým nestali absolútne dokonalými a neomylnými.

Prečo je o všetkých týchto skutočnostiach potrebné vedieť a mať na ne správny pohľad? Pretože práve prostredníctvom čisto ľudskej, nedostatočnej chápavosti učeníkov došlo k zásadnému posunu vo vnímaní Kristovho poslania. Vo vnímaní zmyslu príchodu Krista na zem.

Učeníci totiž pod vplyvom tragickej smrti svojho Majstra a jeho následného vzkriesenia položili vo svojich neskorších spisoch dôraz práve na toto. To znamená, na jeho smrť a vzkriesenie, ktoré v nich zanechali veľmi silné prežitie. Prežitie až tak silné, že práve toto označili za hlavný zmysel Kristovho príchodu. Za podstatu jeho poslania, v ktorom spočíva spása sveta.

To je však omyl! Obrovský a fatálny omyl! Omyl, ktorý spôsobil posun od podstatného k menej podstatnému. Omyl, ktorý zahalil tmavým závojom nepochopenia skutočným zmysel Kristovho poslania.

Ježiš bol živé Slovo. Bol časťou Slova Božieho, ktoré bolo na počiatku. A toto živé Slovo, ktoré bolo na počiatku, sa v osobe Ježiša Krista vtelilo na zem, aby ľuďom prinieslo spásu, spočívajúcu v poznaní Vôle Najvyššieho. Kristus prišiel na zem preto, aby ľuďom priniesol Slovo! Slovo, v ktorého poznaní a v živote podľa neho sa skrýva spása!

Skutočným poslaním Krista bolo prinesenie Slova! Ním bolo ľuďom jasne ukázané, akým spôsobom majú myslieť, cítiť, hovoriť a konať, aby došli k spáse.

Spása je v Slove! V živote podľa Slova! Práve pre toto Slovo sa stal Kristus tŕňom v oku vtedajších vysokých židovských cirkevných hodnostárov. Aby zabránili hlásaniu Slova, ktoré na ľudí pôsobilo strhujúcim dojmom, usilovali o Kristovu smrť. Ježiša zavraždili kvôli jeho Slovu! Zvestovanie Slova bolo v Kristovom živote tou najzásadnejšou prioritou a jeho smrť bola dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu.

Kladením dôrazu na smrť a vzkriesenie Krista bola však posunutá a pokrivená podstata Mesiášovho poslania a zahmlený pravý význam jeho príchodu na zem.

Slovo, jedine prinesenie Slova bolo príčinou jeho príchodu a jedine v živote podľa Slova sa pre ľudí skrýva spása! Kvôli hlásaniu Slova, ako jedinej cesty k spáse položil Kristus svoj život. Ježišova smrť a jeho následné vzkriesenie preto nemá byť považované za prioritné a za podstatu jeho poslania. Táto mučenícka smrť bola totiž len dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu Božiemu.

Priorita a ťažisko musia byť teda kladené na Kristovo učenie a na život podľa neho. Kto z akýchkoľvek dôvodov tvrdí niečo iné spôsobuje tým nedozierne škody, pretože odvádza od podstatného. Od toho najpodstatnejšieho a najrozhodujúcejšieho na ceste skutočného duchovného vzostupu každého jednotlivého človeka i celej ľudskej civilizácie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.09.2012 17:04:10

Škodlivosť hypnózy 2– duchovný pohľad

Stáva sa, že človek pri určitom druhu liečby môže subjektívne pocítiť pomoc a uľahčenie vo svojich problémoch, avšak paradoxne, z hľadiska poznania širších súvislostí v skutočnosti o žiadnu pomoc a uľahčenie nejde. Typickým príkladom toho je hypnóza.

Pozrime sa na ňu z dvoch pohľadov: z čisto hmotného a z duchovného.

Vezmime si človeka, ktorý fajčí a veľmi by sa chcel fajčenia zbaviť. On sám je však slabý a aj keď to už viac krát skúšal, vždy svojmu zlozvyku opätovne podľahol. Rozhodne sa preto vyskúšať hypnózu.

Hypnotizér mu počas seansy vloží do podvedomia informáciu aby nefajčil. A ono to naozaj funguje! Dotyčný si vo svojom živote už nikdy viac nezapáli. Jemu i všetkým v jeho okolí sa to zdá byť úžasné. Zdá sa to byť ako zázrak. Z čisto hmotného pohľadu sa to môže naozaj takto javiť, avšak v skutočnosti sa v tom predsa len skrýva zrada.

Aby sme pochopil, v čom oná zrada tkvie, pozrime sa na vec z hľadiska duchovného.

Na zemi nežijeme iba raz, ale prichádzame sem viac krát, a to za účelom ďalšieho zdokonaľovania, ako aj preto, aby sme odložili svoje chyby a vysporiadali si svoje staré previnenia.

Človek, ktorého sme spomínali vyššie, prišiel na zem preto, aby sa zbavil zlozvyku fajčenia. On sám, svojou vlastnou snahou a svojim vlastným úsilím!

Onen človek vo svojom vnútri veľmi jasne cíti, že tak má urobiť, avšak je či už príliš slabý, alebo lenivý a nechce sa mu samému namáhať. Nakoniec natrafí na metódu hypnózy a podrobí sa jej dúfajúc, že prácu, ktorú má urobiť on sám na sebe, urobí zaňho niekto iný.

Hypnotizér mu teda vloží informáciu o tom, že nemá fajčiť prostredníctvom hypnózy do mozgu. A táto informácia je v jeho mozgu aktívnou po celý život, takže on naozaj prestane fajčiť.

Ale pozor! Akonáhle onen človek zomrie, jeho duša odloží všetko hmotné, čiže fyzické telo a s ním i mozog. A vtedy dotyčný s hrôzou zistí, že onen zlozvyk, ktorého sa mal za úlohu zbaviť naďalej pretrváva, pretože hypnotizér ho dokázal eliminovať iba na fyzickej úrovni, avšak už nie na úrovni vnútornej – duševnej. To bolo totiž konkrétnou úlohou onej ľudskej duše, ktorá to mala, má a musí robiť sama. Duševný a duchovný vzostup je totiž záležitosťou čisto osobnou a výsostne individuálnou.

Tento človek teda potom s úľakom zistí, že všetko bol iba klam a že on v skutočnosti premrhal a premárnil svoj pozemský život. Zistí, že kvôli tomu sa bude musieť ešte raz vrátiť na zem. Pochopí, že zdanlivou úspešnosťou hypnózy bol iba oklamaný a okradnutý o čas, ktorý mu raz môže chýbať, pretože človek sa musí očistiť a zbaviť všetkých svojich chýb do určitého, Zákonmi trvania univerza presne stanoveného času. Času, tvoriaceho ostrú a definitívnu hranicu medzi tými, ktorí zbavení svojich chýb a nedostatkov budú môcť pokročiť ďalej vo svojom osobnom vývoji vo stvorení a tými, ktorí plní rôznych chýb a nedostatkov zostanú zdesene stáť pred pevne zatvorenou bránou, zamedzujúceho im možnosť ďalšieho vývoja a života v tomto stvorení. Viď známe podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách spomínané v evanjeliách.

Ale späť k hypnóze. Musíme si uvedomiť, že nie všetko, čo nám prospieva hmotne, nám prospieva aj duchovne a teda skutočne. Nie len v hypnóze, ale aj v mnohých iných veciach je to v súčasnosti tak, že hmotný a viditeľný prospech, ktorý nám niečo na prvý pohľad prináša, nám na druhej strane môže spôsobovať nesmiernu duchovnú škodu, za ktorú budeme musieť dodatočne platiť a vyrovnávať ju.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští! Nie teda všetko, čo sa dnes človeku javí ako dobré, je dobré aj naozaj. To, čo je v skutočnosti dobré však dokážeme rozpoznať iba vtedy, ak sa na všetky veci, ak sa na celý život naučíme dívať z duchovného hľadiska. Z duchovného uhľa pohľadu, prostredníctvom ktorého dokážeme rozlíšiť to naozaj dobré od zlého, ktoré sa len navonok ako dobro tvári.

Ak ale tento fakt nebudeme brať na zreteľ a naďalej sa budeme na všetko dívať iba z materiálneho hľadiska, pod dojmom zdanlivého dobra si budeme sami pre seba formovať zlo, na ktorého odčinenie a odloženie nám už nemusí zostať dostatok času.

Lebo vskutku, človeku nie je nič osožné, keby hoci aj celý svet získal, ak tým uškodí svojej duši. Nič nám preto nebude osožné, ak sa prostredníctvom hypnózy zbavíme niektorých svojich viditeľných chýb, ak daný problém navždy a definitívne nevyriešime vo svojom vnútri – vo svojej duši. Lebo jedine toto nám môže byť skutočne na osoh.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.09.2012 14:41:03

Škodlivé účinky hypnózy

Hypnóza je zahrávanie sa s ľudskou psychikou, ktoré má ďalekosiahle a mimoriadne škodlivé účinky. Škodlivé účinky, ktoré ani zďaleka nevyvážia prípadné pozitíva. Tieto pozitívne výsledky totiž vždy bývajú prevažne hmotného a viditeľného charakteru, kým spomínané škodlivé dôsledky naopak zostávajú latentného, skrytého a duševného charakteru, ktoré sa navonok prejavia až s pomerne veľkým časovým odstupom.

Jedným zo zásadných negatív je narušenie, alebo perforovanie aury, to znamená ochranného obalu jemnejšieho vyžarovania, ktorý sa nachádza okolo každého z nás. Tento obal nás chráni pred rôznymi druhmi vyžarovaní univerza. Za normálneho stavu rozhoduje jedine človek sám prostredníctvom svojej slobodnej vôle, ktoré z nesmiernej škály vyžarovaní ľudského citového a myšlienkového sveta, ako i iných svetov a úrovní k sebe cez ochranný obal aury pripustí.

Ak ale v ochrannom obale vznikne z nejakého dôvodu štrbina a on sa stane priepustným, môžu potom k človeku prenikať bez toho, že by to sám mohol ovplyvniť, rôzne nízke, nečisté a negatívne neviditeľné vplyvy, ktoré ho psychicky a osobnostne poškodzujú.

Čo sa teda vlastne deje pri hypnóze?

Hypnóza je navodenie určitého druhu umelým spôsobom vyvolaného spánku, pri ktorom sú tlmené niektoré časti mozgu, kým zase činnosť iných častí mozgu zostáva naopak aktívnou. Mozog teda v danej chvíli nefunguje komplete ako jeden celok. Vraví sa tomu stav zmeneného, alebo zúženého vedomia.

Mozog sa skladá z dvoch základných častí. Jednou je veľký rozumový mozog a druhou malý, citový mozog. Naša osobnosť a naše najvnútornejšie ja sa prejavuje činnosťou malého mozgu. Malý mozog ovplyvňuje svojim bezprostredným vyžarovaním mozog veľký, čo znamená, že aký naozaj vo svojom vnútri sme, také je potom aj naše myslenie.

Vyžarovanie malého mozgu teda utvára podstatu našej osobnosti, ktorá sa následne navonok prejavuje myslením a myšlienkami, vznikajúcimi vo veľkom mozgu a v ďalšom slede samozrejme slovami a činmi.

Pri hypnóze však dochádza k stlmeniu činnosti malého mozgu a k zachovaniu aktivity iba mozgu veľkého. V čom sa pri tom skrýva zrada?

V tom, že v procese hypnózy dávame jednak hypnotizérovi a jednak akýmkoľvek neviditeľným okolitým vplyvom možnosť pôsobiť na náš veľký mozog bez ochranného vyžarovania malého mozgu. Vyžarovanie malého mozgu by totiž pri normálnej funkcii nikdy nepripustilo, aby sa ku nám dostalo niečo nerovnorodé.

Keďže ale hypnózou je malý mozog vyradený z aktivity, neaktívnym sa stáva i jeho ochranné vyžarovanie smerom k veľkému mozgu a práve toto spôsobuje narušenie aury, cez ktoré potom môžu úplne bez ochrany prúdiť rôzne negatívne emocionálne a myšlienkové vplyvy, ktoré by pri normálnom vyžarovaní celkom špecifického charakteru našej osobnosti ku nám nikdy nemohli preniknúť.

Ak teda hypnotizér vloží do našej mysle nejakú pozitívnu informáciu, na základe ktorej potom trebárs celý život v určitom smere pozitívne jednáme je to len jedna strana mince.

Avšak druhu stranou mince zostáva fakt, že sa to mohlo udiať iba za cenu hoci len krátkeho odblokovania ochranného, špecificky rovnorodého vyžarovania našej osobnosti, vytváraného malým mozgom, počas ktorého bol veľký mozog určitú dobu úplne bez ochrany vystavený absolútne všetkým vplyvom.

A keďže toho negatívneho, čiže tých negatívnych myšlienkových a citových foriem a vplyvov je všade nesmierne množstvo, ono negatívne okamžite a bleskurýchlo využíva príležitosť na to, aby touto, na okamžik otvorenou a nechránenou bránou vkĺzlo a pevne a natrvalo sa uchytilo v na chvíľu ničím nechránenom a všetkým vplyvom napospas vydanom, veľkom mozgu človeka.

Má to nedozierne a ďalekosiahle negatívne dôsledky, pretože dotyčný človek môže potom zrazu začať počuť rôzne hlasy, zdá sa mu, že v miestnosti nie je sám, môže v určitej chvíli náhle a impulzívne povedať, alebo aj urobiť niečo, čo sa absolútne nezlučuje z jeho osobnosťou a s tým, aký skutočne je. Takýto človek vníma, že neraz myslí na niečo, čo nie je jeho vlastnou myšlienkou a pristihuje sa pri rôznych myšlienkach, ktoré sú mu absolútne cudzie. Toto všetko sú znaky narušenia základnej kontinuity štruktúry osobnosti človeka. Ide o trvalú dezintegráciu ľudskej osobnosti, ktorú nemôžu vyvážiť absolútne nijaké pozitíva hypnózy.

Nesmierne teda škodia tí, ktorí podrobujú ľudí hypnóze, aj keď tak činia v dobrom chcení. Rovnako nesprávne však jednajú aj tí, ktorí sa praktikám hypnózy dobrovoľne podvoľujú a dobrovoľne, i keď hoci len na krátko odovzdávajú svoju osobnosť do rúk cudzieho človeka, ktorý ju následne bez ochrany vystavuje rôznym myšlienkovým a citovým vplyvom.

Neznalosť Zákonov univerza však žiaľ neospravedlňuje ani jedných, ani druhých. Prekročenie Zákona zostáva jeho prekročením a na tomto fakte nemožno nič zmeniť. A je jedno, či k nemu došlo vedome, alebo nevedome. Jednoducho k nemu došlo a na základe toho prichádzajú zodpovedajúce dôsledky.

Konečný uzáver je teda prostý a jednoduchý: Vyvarujte sa hypnózy, pretože je to zlo! A ak vám bude niekto hovoriť o jej pozitívnych účinkoch vedzte, že tieto nikdy nemôžu vyvážiť negatívne dôsledky, o ktorých sa mlčí, alebo sa o nich vôbec nič nevie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.09.2012 15:57:31

Sebecké predpovede počasia

Tento článok vznikol ako reakcia na nepochopiteľné a podivuhodné reakcie ľudí počas mimoriadneho sucha na jar, začiatkom leta, ale i na jeseň tohto roka.

V dnešnej sebeckej dobe všeobecného upriamenia ľudí iba na seba samých je ich slepým egoizmom poznačené takmer všetko, ba dokonca i taká zdanlivo odťažitá vec, akou je predpoveď počasia. Vždy, keď som ju v poslednej dobe počúval, ma vyslovene poburoval egoizmus z nej priam sršiaci. Egoizmus, uzurpujúci si právo mať všetko tak, ako chcem JA! Ako to je výhodné práve pre MŇA a nič iného ma nezaujíma! Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.

O čo ide? Skúste sa raz lepšie započúvať do ktorejkoľvek z predpovedí počasia. Či už krátkodobých, alebo dlhodobých. Či už v komerčných rozhlasových staniciach, alebo na staniciach verejnoprávnych. Všade je to rovnaké. Vo všetkých správach vládne snaha mestského, počítačového človeka po príjemnom, teplom počasí. To je ideál! Akonáhle sa má zamračiť, ba nebodaj pršať, je to hneď ohlasované ako zhoršenie počasia. A keď už zrážkové obdobie prejde, je sebeckému človekovi, zahľadenému iba samému do seba radostne oznamované, že počasie sa našťastie v najbližších dňoch opäť zlepší. Že opäť bude pekne, čím sa myslí slnečno, približne do 30 stupňov Celzia.

Čo je však na tomto tak zvláštneho a poburujúceho? Spomínaný trend kultu pekného počasia vládne dlhodobo a bol plne aktuálnym počas celého toto roka. I počas jari i leta, ktoré boli extrémne suchými. Pôda bola mimoriadne vysušená, pretože zrážky chýbali nie len na jar, v lete, ale aj na jeseň minulého roku. No a toto veľké sucho spôsobilo neúrodu. Výpadok v zbere husto siatych obilnín sa pohybuje okolo 30 percent. Vyčíslené škody rastú do desiatok miliónov Eur, na základe čoho je už dopredu avizované ďalšie zdražovanie ceny potravín.

Na jar, kedy sa rozhodovalo o tom, ako to s úrodou obilnín dopadne, bol akýkoľvek dážď pre vyprahnutú prírodu doslova požehnaním a životodarným balzamom. A tak je tomu i naďalej, pretože deficit vlahy je obrovský a na poliach sa nachádza ešte mnoho plodín, ktoré dážď veľmi potrebujú. Plodín, využívaných ako kŕmne zmesi pre živočíšnu výrobu, ktorých nedostatok zdvihne ceny krmovín a následne zapríčiní zvýšenie cien mäsa. Mimochodom, toto zvýšenie cien krmovín je už avizované na základe neúrody kŕmnych obilovín. Od zberu jesenných plodín iba záleží, do akej konečnej výšky sa vyšplhá.

Z vyššie uvedených dôvodov ľudia, čo i len trochu spojení s prírodou ďakujú za každú kvapku dažďa. Za každú vlahu, prichádzajúcu zhora pre dlhodobým suchom zmučenú prírodu. Keby sa napríklad niečo podobného dialo v stredoveku, ľudia, vtedy ešte prevažne veriaci, by sa úpenlivo modlili za dážď.

No a za takejto extrémnej a doslova hraničnej situácie zaznievali z rozhlasu počas jari i leta spomínané, poburujúce predpovede počasia, podlízavo poplatné sebeckým prianiam človeka mestského, počítačového typu, požadujúceho neustále pekné a slnečné počasie.

Len si vypočujte nejakú predpoveď počasia. Buď priamo, alebo v podtexte to všade nájdete. Je to ale svedectvo neuveriteľného a nepochopiteľného egoizmu, demonštrácia extrémnej zahľadenosti ľudí iba samých na seba a doslova absolútnej odtrhnutosti od prírody a jej základných cyklov a potrieb.

Len JA! JA chcem mať všetko tak, ako to MNE vyhovuje! Nič ostatného ma nezaujíma! A už vôbec nie nejakí hlúpi poľnohospodári a iní sedliaci! Ja pôjdem do Tesca alebo niekde inde a všetko, čo potrebujem si kúpim.

Hľa obraz našej doby! Hľa, obraz človeka, ktorý vyšiel z lona prírody a ktorý si vytvoril inú, vlastnú realitu. Od prírody sa odtrhol, ide proti nej a už vôbec ho nezaujíma. Vlastne zaujíma, ale iba vtedy, keď potrebuje mať pekný víkend a dovolenku. Inak mu môže byť celá príroda ukradnutá! Inak ho iba obťažuje svojimi nepohodlnými potrebami, akou je napríklad dážď, ktorý modernému človeku dnešnej doby iba znepríjemňuje život a kazí pekné víkendy a dovolenky.

Čo si zaslúži takýto človek? Čo si zaslúži takéto ľudstvo? Čo si zaslúžia neverní a vierolomní synovia matky prírody, ktorí sa obrátili proti nej? Ktorí ju ničia, drancujú, týrajú a pomaly chemicky likvidujú?

Takýto človek a takéto ľudstvo si nezaslúži nič iného, ako spravodlivú odplatu! Spravodlivý protiúder za všetky tie ich nespočetné údery a rany, za všetku tú necitlivosť, agresivitu a aroganciu, prejavovanú voči matke prírode.

A toto sa už začína diať! Príroda nám začína vracať údery! Slepý je ten, kto to v prejavoch extrémneho prírodného diania nevidí! Vskutku nadchádza čas, keď sa príroda obracia proti ľudstvu a bude ho biť pre jeho sebecký, už ďalej neudržateľný, všetkému a všetkým ubližujúci, rozpínavý a stále rastúci egoizmus.

Oko za oko, zub za zuba a úder za úder!

Ak sa človek nespamätá, neprecitne a nezmení sa, matka príroda sa napokon v mohutnom protiúdere zbaví egoistického netvora, zvaného človek, ktorý nebol nikdy schopný ničoho iného, ako škodiť.

Zostať na zemi a žiť na nej naďalej budú môcť iba ľudia, ktorí sú spojení s prírodou, ktorí majú voči nej úctu a ktorí sú schopní hľadieť na dobro celku a nie iba na svoje vlastné, sebecko malicherné dobro tak, ako je tomu dnes.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.09.2012 15:03:52

Malosť rozumu a veľkosť ducha

V čom som skrýva malosť a obmedzenosť rozumu a tým aj obmedzenosť všetkých ľudí, ktorí ho postavili vo svojom vnútornom živote na prvé miesto?

Rozum je produktom mozgu, ktorý je hmotný. Hranicami hmotnosti je preto vymedzená a obmedzená všetka jeho chápavosť. No a keďže rozum ako taký je vždy produktom celkom konkrétneho ľudského mozgu, je z tohto dôvodu prirodzeným spôsobom vzťahovačný. Je egoistický a schopný uvažovať jedine v intenciách, viažucich sa k malému, osobnému „ja“. „Ja“ a „mne“ - to je spôsob uvažovania a fungovania rozumu. Aby sme snáď ešte rukolapnejšie pochopili malosť, obmedzenosť a egoistickú vzťahovačnosť všetkého toho, čo je hmotné, čiže i rozumu, uveďme si jeden extrémny príklad:

Vezmime si pud sebazáchovy. Ak sa človek ocitne v nejakej hraničnej situácii, kedy mu ide o život, to hmotné v ňom sa snaží zo všetkých síl a za každých okolností prežiť. Prežiť a uchrániť svoju osobnú existenciu! Existenciu individuálneho, malého „ja“. A to žiaľ neraz i za cenu života, či utrpenia iných uvažujúc: Len nech sa zachránim ja! To hmotné, pudové a rozumové je totiž schopné uvažovať iba takto, čiže čisto egoisticky. Aby teda človek zachránil seba samého je dakedy schopný čohokoľvek.

Z histórie, ale i z bežného života však poznáme aj iné prípady, keď ľudia naopak dokázali pre iných obetovať vlastný život. Ako je to možné? Veď rozum nie je z hľadiska svojej hmotnej podstaty takéhoto niečoho vôbec schopný. Ak však ľudia dokážu jednať takýmto spôsobom, musí v tom byť niečo iného. Niečo vyššieho! Niečo vznešenejšieho a ušľachtilejšieho!

A naozaj aj je! Tým niečím je ľudský duch, prejavujúci sa cítením. Ľudský duch, ktorý nie je hmotný! Náš duch totiž pochádza z úrovní, nachádzajúcich sa vysoko nad hmotou, s ktorými je schopný komunikovať prostredníctvom citu. Náš duch a teda naše cítenie nie je preto vo svojej vnímavosti a chápavosti obmedzené hranicami hmotnosti. Náš duch je prostredníctvom citu spojený s večnosťou a vše obsiahlosťou. S vysokými úrovňami univerza, kde je úplnou samozrejmosťou dávanie, pomáhanie, dobro a spravodlivosť. Kde sa uvažuje iba v intenciách „my“ a „nám“. Kde každý hľadí v prvom rade na prospech celku, na prospech všeobecný. Kde preto vládne len šťastie a mier.

Každý človek, ktorý je otvorený svojmu duchu, čiže svojmu citu a rešpektuje jeho hnutia, každý takýto človek dokáže hľadieť vo svojom hodnotovom zameraní na prospech všeobecný a ak by na to došlo, bol by v kritickej situácii schopný položiť aj svoj vlastný život za iných. V tom spočíva veľkosť ducha! Veľkosť čistého srdca človeka! Takéto niečo rozum nikdy nedokáže!

Je na nás, na slobodnej vôli každého jednotlivca, čo sa rozhodneme vo svojom živote považovať za prvoradé a určujúce. Či svoj rozum, alebo svoj cit. A toto naše rozhodnutie pre jedno, alebo pre druhé potom v istom slova zmysle určí náš budúci osud.

V prípade stotožnenia sa rozumom, ktorý je hmotný, nás postretne osud všetkého hmotného, podliehajúceho nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.

Ak ale postavíme na prvé miesto svojho ducha, čiže svoj cit, dostane sa nám sily, schopnej prekonať smrť. Lebo duch neumiera! Duch je večný! Umiera a zaniká iba telo a rozum, ktoré sú hmotné a preto sa nemôžu vyhnúť osudu hmoty.

Duch však víťazí nad smrťou a preto aj tí mnohí, ktorí obetovali svoj život za iných, určite v oných prelomových chvíľach podvedome vycítili a vytušili, že hmotná smrť nemá nad nimi vládu. Že oni nemôžu zomrieť, aj keď ich fyzické telo je smrteľné. Aj preto potom boli schopní obetovať vlastný život za iných.

Svoj budúci osud má teda každý z nás vo vlastných rukách. Iba na nás záleží, či sa rozhodneme uprednostňovať hodnoty hmoty a rozumu, alebo naopak hodnoty ducha a citu. Hodnoty ducha a citu, čiže hodnoty veľkosti čistého a dobrého ľudského srdca! Našou odmenou a odplatou nám bude potom presne to, čo sme vo svojom živote uprednostňovali a vo svojom vnútri i v našom vonkajšom jednaní stavali na prvé miesto.

Život, alebo smrť! Smrť hmoty, ale alebo život ducha! Dostane sa nám spravodlivo presne toho, čo sme sami chceli, čo sme považovali za prvoradé a o čo sme v živote usilovali.

Pozrime sa teda sebakriticky na vlastný život, na hodnoty, ktoré uznávame a dobre zvážme, kam smerujeme, čo nás očakáva a aký bude náš budúci osud.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.08.2012 17:25:17

Kto sú najdôležitejší ľudia na svete?

Ešte existujú ľudia, ktorí držia našu zem. Bez nich by sa už dávno všetko zrútilo. Nie je ich veľa, ale je šťastím pre svet, že sú. Kto je to? Kto k nim patrí?

Naša civilizácia je plná zla! Plná egoizmu, chamtivosti, materializmu, závisti, bezhlavej túžby po peniazoch, moci, majetkoch a užívaní si. Plná nečistoty, vyzývavého vyzdvihovania telesnosti a zvrhlosti. Plná nespravodlivosti, arogancie, pýchy, neúcty a bezcitnosti voči iným a tak ďalej a tak ďalej.

Miliardy ľudí prijali tento životný štýl za svoj. Takto žijú, týmto sa riadia a toto podporujú! Vo svojich myšlienkach, činoch i názoroch! Niektorí sú v tom ťahúňmi a iniciátormi, iní sa nechávajú niesť prúdom. Prúdom, ktorý svojim pasívnym spôsobom schvaľujú, podporujú a neodporujú mu.

Svet kráča cestou zla! A mnohí si vravia: veď predsa tak to chodí a ak sa človek chce mať dobre, ak chce niečo dosiahnuť, niekým byť, ak si chce niečo užiť, ak chce dobre zabezpečiť seba a svoju rodinu, neostáva mi nič iného. Jednoducho treba bojovať spôsobom a prostriedkami, aké si doba vyžaduje. Podobným spôsobom uvažuje väčšina a väčšina sa tak i riadi, a to každý podľa svojich schopností a možností.

Na zemi však existujú aj ľudia, ktorí uvažujú inak. Ktorí sa nedali strhnúť zmieneným všeobecným trendom, ale dokázali si zachovať zmysel pre česť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dokázali si zachovať úctu a ústretovosť k ľuďom, ako i odstup od pseudo hodnôt tupého materializmu.

Sú to ľudia iní, ako tí ostatní. Ľudia iní, ako väčšina, ktorí neraz preto, aby neboli vysmievaní a napádaní, si svoje postoje a názory radšej nechávajú iba sami pre seba. Nechávajú ich skryté v sebe, vo svojom najhlbšom vnútri, ktoré sa nijako nedokáže stotožniť s tým, ako žijú, myslia, správajú sa a jednajú ľudia tohto sveta, ktorí vedia „ako to chodí“.

Takíto ľudia, vybočujúci z radu, boli na zemi vždy počas jej dlhej histórie. Nikdy ich nebolo veľa, ale vždy tu boli a našťastie sú i v dnešnej dobe. Keby ich nebolo, keby zmizli zo zeme, mocná ruka neoblomnej Spravodlivosti vševládneho Boha by už dávno zmietla celé toto hriešne a skazené ľudstvo z povrchu zemského .

Len kvôli nim, kvôli tým zopár spravodlivým však zem ešte existuje! Oni, tichí, nenápadní a bezmenní, stojaci bokom, mimo hlavného prúdu, oni sú skutočnými osobnosťami našej civilizácie. Oni sú tými, ktorí držia zem! Oni sú tými skutočne veľkými a pravými ľuďmi, ktorým ľudský balast, považovaný súčasnou civilizáciou za osobnosti nesiaha ani len po členky. Oni sú soľou zeme!

Áno, práve oni, vo svojej tichej nenápadnosti sú najpotrebnejšími ľuďmi na zemi, ktorých ak by nebolo, nastal by koniec. Koniec a zničenie presne tak, ako boli Hospodinom v dávnych časoch zničené hriešne mestá, v ktorých sa nenašiel dostatočný počet spravodlivých. Dostatočný počet na to, aby mohli byť zachované a aby ich ďalšia existencia bola oprávnená a mala nejaký zmysel.

Vy, usilujúci o ušľachtilosť a spravodlivosť, ktorí veľmi dobré cítite, že tak, ako to vo svete funguje dnes, že tak to vôbec nemá byť, vy, ktorí prechovávate úctu k iným, vy, ľudia dobrého a čistého srdca zdvihnite hlavy! Pán a vládca všehomíra o vás vie! On podrží nad vami ochrannú ruku! Nech ste už kdekoľvek. V ktorejkoľvek cirkvi, denominácii, či profesii. V ktoromkoľvek národe, etnickej skupine, či rase. Lebo vy, usilujúci o dobro a spravodlivosť, nech už ste kdekoľvek, vy ste soľou zeme! Vy ste tí poslední v očiach tohto sveta, ktorí sa stanú prvými. Nenechajte sa prevalcovať dobou a vytrvajte v hodnotách svojho dobrého, čistého a ušľachtilého srdca. Lebo čím tmavšou a čiernejšou je noc prepadu všetkých skutočných hodnôt, tým bližšie je svitanie! Tým bližšie je nové, žiarivé ráno.! Tým bližšie je čas, kedy bude burina oddelená od pšenice! A pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým burinu zviažu a spálila v ohni.

Dobro zvíťazí! Zvíťazí spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a pomáhajúca láska k blížnemu! Meč Spravodlivosti vševládneho Boha vyhladí zlo z tejto zeme a spolu s ním i všetkých tých, ktorí mu slúžili, podporovali ho a prechovávali ho vo svojom vnútri.

Lebo právo na život vo stvorení má iba dobro, kým zlu bol len milostivo prepožičaný čas, aby spoznalo vlastnú nízkosť a pretvorilo sa v dobro. Čas, určený na to však už vypršal! Bije hodina dvanásta! Zlo tohto sveta očakáva už iba agónia a po nej rýchly koniec. Rýchly koniec všetkého zla, všetkých jeho tvorcov, prisluhovačov a podporovateľov!

Vy, usilujúci o dobro, čistotu, česť a spravodlivosť preto vytrvajte! Vy ste v práve! Vy stojíte vo Vôli a ochrane Pána! Jasne sa to všetkým ukáže, keď padne ľudské pravo a bude zlomená voľa tohto sveta.
Svet, ktorý opovrhol všetkými vznešenými a ušľachtilými hodnotami bude zanedlho vyššou mocou zrazený na kolená! Na kolená a do prachu, aby spoznal svoju ničotnosť! Aby mohla naplno vyniknúť skutočná veľkosť! Pravá veľkosť ľudí dobrého, čistého a ušľachtilého srdca! Vytrvajte! Už to nebude dlho trvať!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.



© 2005 – 2020 Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu provozovatele zakázáno.