Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty, společenský magazín.
Diskuze Diskusia o hlbších pravdách na FiftyFifty.cz. Články, recenze, povídky, stále nové soutěže, hry, horoskopy na týden atd.
Magazín pro ženy i muže > Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty
Share

Diskusia o hlbších pravdách


Vkládat příspěvky do diskuze mohou jen přihlášení uživatelé

image/svg+xml smilan :: 22.12.2013 13:52:52

Zaobchádzanie so slovom v médiách! A nie len tam!

Je až zarážajúce, ako ľudia nie sú schopní rozpoznávať a doceňovať obrovský význam malých vecí. Vecí obyčajných, všedných a každodenných, v ktorých prostej samozrejmosti skutočnú veľkosť nikto nehľadá. Avšak ak človek nie je schopný, nerozpoznáva, nedoceňuje a nevyužíva veľkosť malých vecí, potom nikdy nevykoná nič skutočne veľkého. Potom napokon aj on sám zostane navždy malým a na jeho konaní, ale aj na jeho myslení spočinie pečať malosti. Pečať ľudskej malosti, prameniaca z neschopnosti poznávať veci skutočne veľké a tým byť neschopným naozaj veľké veci uskutočňovať.

Jedným takýchto z ukážkových príkladov je vzťah ľudí k slovu. K vlastnej, prirodzenej schopnosti hovoriť a používať slová, či už v ich verbálnej, alebo písanej podobe.

Bude znieť možno trochu frázovito ak povieme, že ľudské slovo má obrovskú moc a silu. Nie je to však fráza a ani nijaký rečnícky zvrat, ale pravda! Ľudské slovo má naozaj veľkú silu a moc. Veľmi však záleží na tom, akým spôsobom jeho silu využijeme. Lebo slovom možno zušľachťovať, dvíhať, dávať nádej, povznášať, stavať mosty a budovať, ale žiaľ tiež strhávať nadol, vnášať nesváry, ubližovať, ohovárať, či zdevalvovať ho a znehodnotiť povrchnosťou a bezobsažnosťou.

Na každom jednotlivom človeku záleží, ktorým z týchto dvoch spôsobov bude svoju prácu so slovom orientovať a akým spôsobom využije jeho moc a silu. Každý v tom rozhoduje sám za seba!

Avšak jeho slobodné rozhodovanie prináša dôsledky a tieto dôsledky sú prejavom zodpovednosti, ktorú každý človek nesie. Zodpovednosti v tom zmysle, že každý z nás sa raz bude musieť zodpovedať za to, akým spôsobom využíval moc a silu slova. Či spôsobom budujúcim alebo deštrukčným.

Z fyziky bude určite každému dobre známy zákon akcie a reakcie. Je rovnako platný nie len v úrovni najhrubšej hmoty, ale i v jemnejšej úrovni slov a myšlienok. V modifikácii pre tieto jemnejšie úrovne ho možno nazvať zákonom spätného účinku, na základe ktorého každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu!

Dobro, tvorené akýmkoľvek spôsobom, či už činom, slovom, alebo myšlienkou putuje teda po dráhach univerza rozsievajúc požehnanie, aby sa napokon vo svojom kolobehu vrátilo nazad k svojmu východisku, čiže k pôvodcovi. A to je oná zodpovednosť, ktorej sa pri všetkom čo činíme nemožno vyhnúť!

Ak sa totiž vydáme na cestu zla a budeme ho prostredníctvom svojich slov rozsievať všade vôkol seba, toto zlo sa presa len nakoniec, v neomylnom pôsobení zákona spätného účinku vráti k svojmu východisku a ublíži aj nám samotným.

A teraz, po tomto malom, ale dôležitom odbočení sa vráťme k našej téme o využívaní pôsobenia slova a to najmä v médiách. Či už printových, alebo elektronických.

Slovo je v nich omnoho viacej používané na šírenie zla a špiny všetkého druhu, ako na šírenie dobra a pozitivity. Zo zištných dôvodov sa vychádza v ústrety ľudským chybám a slabostiam, ľudskej malosti, zlobe, neznášanlivosti, povrchnosti, nečistote, plytkosti myslenia a mnohému inému až sa zdá, akoby ľuďom dneška robilo mimoriadne potešenie hrabať sa iba v nízkosti.

Zaiste, dá sa na tom celkom dobre zarábať a dobre z toho profitovať, ale nikto nemyslí na nevyhnutné dôsledky. Avšak oni sa zaručene skôr či neskôr prejavia! Prejavia sa tak, že zlo, negativita a až zarážajúco úbohá plytkosť, ktoré sú prostredníctvom slova medzi ľudí šírené nakoniec dopadnú aj na tých, ktorí boli ich pôvodcami. Na ľudí, pracujúcich so slovom v médiách!

Snahou všetkých, ktorí si uvedomujú silu pôsobenia slova by preto malo byť predovšetkým povznášanie, zušľachťovanie a pozdvihovanie. Toto by malo byť vždy prvoradé, pretože jedine takýmto spôsobom môže byť v spoločnosti šírené prostredníctvom slova dobro a toto požehnanie dobra nakoniec spočinie aj na tých, ktorí boli jeho pôvodcami, čiže na ľudí, profesionálne pracujúcich so slovom.

Možnosť pôsobenia prostredníctvom slova v médiách, či inak na verejnosti je obrovskou príležitosťou! Obrovskou príležitosťou využiť jeho sily k pozdvihnutiu spoločnosti! Kto túto príležitosť správnym spôsobom využije, pomôže mnohým a ani jeho samotného dobro neminie.

Možnosť pôsobenia v médiách je však zároveň obrovskou zodpovednosťou! Zodpovednosťou za dosah, ktorý má slovo na spoločnosť. Ak je totiž toto slovo zlé, negatívne a plytké, každý, kto ho takýmto spôsobom formuje, nesie zodpovednosť za negatívne dianie v spoločnosti, za ktoré bude voči nemu samotnému vyvodená osobná zodpovednosť prostredníctvom zákona spätného účinku.

Týchto závažných skutočností by si preto mali byť vedomí všetci, ktorí profesionálne pracujú so slovom. A nie len oni! Mal by si toho byť vedomý každý človek, ktorý používa ľudské slovo v bežnom hovorovom styku.

Lebo pamätajme, že na základe našich vlastných slov budeme alebo ospravedlnení, alebo odsúdení!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.12.2013 15:39:16

Odhalenie tajomstva prvotného hriechu


Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam.

A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý.

Po týchto nevyhnutných úvodných slovách pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi.

Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré.

Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať.

Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal.

Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu.

Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí.

Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra.

Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra.

Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku.

Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom!

Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja.

Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto:

Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.

Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.

Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.

Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať.

K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúcim! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu.

Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia.

Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ.

Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Jediná možná cesta k šťastiu a raju na zemi! Blažený ten, kto na ňu vykročí.

Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem.

Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený.

Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám.

Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 10.12.2013 16:06:45

Obhajoba zákona karmy


Každý, kto vysloví slovo karma, znamenajúce odplatu za zlé činy, ktoré sme napáchali v našich minulých životoch sa v kresťanských kruhoch stretne s odmietnutím. Kresťania totiž odmietajú kozmický zákon karmy, na základe ktorého je naše utrpenie nevyhnutným dôsledkom našich vlastných, predchádzajúcich zlých a nesprávnych činov.

Výhrady bývajú rôzne. Jednou z nich je napríklad pochybnosť o etickom účinku zmieneného zákona. Ide o pochybnosť o tom, ako môže človeka zušľachtiť trest, ktorým pyká za činy spáchané v minulých životoch, o ktorých nič nevie a ktorých morálny dosah si už nepamätá. Podľa zástancov uvedenej tézy je zákon karmy iba chabým a naivným pokusom o obhájenie spravodlivosti Najvyššieho uprostred sveta plného utrpenia.

Všetko skutočne veľké je však jednoduché! A oná prostá jednoduchosť veľkých vecí sa môže prekomplikovaným ľuďom dnešnej doby javiť ako naivita. Ale to len preto, lebo v nich niet úprimnej snahy o pochopenie najhlbšej podstaty prostého zákona karmy. Jedine pre ich vlastné nepochopenie veľkosti skutočnej jednoduchosti ho potom môžu potierať tvrdením, že niet nijakého morálneho ani etického významu v tom, ak niekto trpí za svoje činy z predchádzajúcich životov. Ak trpí za niečo, čoho obsah si už vôbec nepamätá.

Nasledujúce riadky sú preto určené len všetkým tým, ktorí chcú pochopiť najhlbší zmysel zákona karmy, prostredníctvom ktorého k nám prichádza utrpenie ako dôsledok za zlo, ktorého sme sa dopustili v našich predchádzajúcich životoch na zemi.

Vezmime si napríklad panovačného človeka. Má určitú negatívnu duševnú vlastnosť a ona je súčasťou jeho osobnosti. Prostredníctvom svojej panovačnosti spôsobuje mnoho utrpenia iným.

Máme tu teda panovačnosť, ako zlú duševnú vlastnosť a potom zlé činy, vykonané prostredníctvom nej. Panovačnosť je teda príčinou zlých skutkov, takže oboje je vzájomne pevne previazané.

A raz sa stane, že tento človek zomrie. Svojou smrťou si so sebou odnáša i všetky negatívne duševné vlastnosti. Preto si pri svojom opätovnom pozemskom zrodení jeho duša so sebou znovu prináša silný sklon k panovačnosti. Avšak na jeho panovačnosť sú pevným vláknom naviazané všetky jeho predchádzajúce zlé činy, ktoré kedysi vykonal vo svojom predchádzajúcom pozemskom bytí. Na základe spravodlivého zákona karmy sa po tomto vlákne ku nemu navracia vo forme utrpenia ovocie jeho vlastného negatívneho jednania.

On si však vôbec nemusí a vôbec nepotrebuje pamätať, za aké konkrétne zlé činy ho utrpenie stíha, pretože dôsledky jeho zlých činov sú naviazané predovšetkým na jeho negatívny duševný sklon k panovačnosti. Na sklon k panovačnosti, ktorý tento človek vo svojej duši stále nesie a ktorý sa stal základným popudom k vykonaniu všetkých jeho zlých skutkov v minulom živote.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy je teda naviazaný predovšetkým na našu konkrétnu negatívnu duševnú vlastnosť, ktorú v sebe prechovávame a prostredníctvom ktorej všetky naše zlé činy vznikli.

Preto človek vôbec nepotrebuje vedieť, za aké svoje konkrétne činy pyká. To vôbec nie je dôležité ani podstatné. On totiž pyká predovšetkým za to, že v sebe neustále tvrdošijne prechováva tú istú negatívnu duševnú vlastnosť. Práve ona je hlavnou príčinou všetkých jeho minulých zlých činov a práve na ňu je naviazaná jeho karma.

V poznaní týchto skutočnosti sa však zároveň skrýva i možnosť vyslobodenia sa z účinkov karmy. Je skrytá v našom polepšení sa! Spočíva v rozpoznaní toho, akú negatívnu vlastnosť v sebe nesieme a v snahe o jej odstránenie.

Ak teda na začiatku spomínaný človek odstráni svoju panovačnosť, všetko to negatívne, čo prostredníctvom nej v minulosti vykonal a čo by ho na základe zákona karmy malo bolestivo zasiahnuť, všetko toto sa už zrazu nemá o čo v jeho duši zachytiť. Nenachádza to už žiadnu rovnorodosť, pretože človek sa polepšil a tým sa spojenie s jeho predchádzajúcimi zlými činmi prerušilo.

Jeho zlá karma, predstavujúca bolestivé dôsledky jeho predchádzajúcich zlých skutkov, ktoré kedysi na základe svojej panovačnosti vykonal ho už nemôže zraniť, pretože už v ňom nijakej panovačnosti niet. Pretože on už spoznal, pochopil a uvedomil si, že je to niečo zlého a zmenil sa k lepšiemu.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy nie je teda naviazaný na naše konkrétne činy, ktoré si už nepamätáme, ale na naše negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe skrývame a na základe ktorých boli naše zlé činy vykonané. Najdôležitejším a najpotrebnejším preto je, aby sme tieto negatívne duševné vlastností dokázali rozpoznať a zbaviť sa ich.

Dovtedy, dokedy tak neučiníme a nepolepšíme sa, nás bude biť karma. Budú nás biť dôsledky našich negatívnych činov, ktoré sme vykonali v predchádzajúcich životoch, aby sme boli nakoniec pod tlakom vlastného utrpenia donútení spoznať, čo zlé neustále prechovávame vo svojej duši. Aby sme sa rozhodli odstrániť to a zmeniť sa k lepšiemu. A ak sa polepšíme, zbavíme sa zlej karmy.

Na vysporiadanie sa so svojou zlou karmou nie je teda vôbec potrebné poznať konkrétne negatívne činy, za ktoré nás stíha. Na vysporiadanie sa so svojou karmou treba predovšetkým spoznať svoje negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe nosíme a ktorých sa musíme zbaviť. Musíme sa ich zbaviť ak chceme, aby sme neboli neustále podrobovaní utrpeniu, ktoré sa nás snaží dotlačiť k tomu, aby sme rozpoznali a odstránili všetko, čo je v našej duši zlé a nesprávne, a na základe čoho by sme iným naďalej spôsobovali iba utrpenie. Utrpenie, za ktoré by sme potom museli my samotní neustále trpieť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.12.2013 15:44:10

Ako to všetko funguje...


Jestvuje Zdroj všetkej sily a energie. Energia a sila, vyžarovaná zo Zdroja vytvára tlak. No a tlak vyvoláva pohyb. Ba doslova pohyb vynucuje! Zákonitosti nevyhnutného pohybu je podriadené celé univerzum a teda samozrejme i človek s jeho fyzickým telom, ale i s jeho vnútorným životom.

Ak sa zameriame na ľudský vnútorný život, železná zákonitosť nevyhnutného pohybu sa v tejto oblasti prejavuje nevyhnutnosťou chcenia. Človek musí neustále niečo chcieť. A ak sa náhodou nájde niekto, kto na všetko už celkom rezignoval a prehlási, že on už vôbec nič nechce, tak aj toto jeho prehlásenie nijako nevybočuje zo zákonitosti neustáleho pohybu, prejavujúcej sa ľudským chcením. Lebo aj nič nechcieť je v podstate prejavom chcenia a teda pohybu.

Nie, človek sa v nijakom prípade nemôže vyhnúť nikdy neustávajúcemu prúdu vlastného chcenia, ktoré je prejavom veľkého, vesmírneho zákona pohybu. To jednoducho nie je v jeho silách!

Človek môže svoje chcenie jedine usmerňovať! A to dvojakým spôsobom. Buď k dobrému, alebo k zlému. V tom má absolútne slobodnú vôľu. Môže sa teda slobodne rozhodnúť, či svoje chcenie nasmeruje k dobrému, čistému a spravodlivému, alebo ho nasmeruje k povrchnému, zlému, nečistému, nespravodlivému, nízkemu a zvrhlému.

V momente jeho slobodného rozhodnutia, nech už bolo akékoľvek, však vstupuje do činnosti iná zákonitosť tohto univerza, na základe ktorej sa všetko v kruhu musí napokon vrátiť späť k svojmu východisku. Je to zákonitosť spätného účinku! Ona spôsobuje, že každému sa spravodlivo vráti presne to, čo on sám chcel. A tak sa teda druh nášho chcenia, pre ktorý sme sa dobrovoľne rozhodli stáva napokon našim osudom. Čo sme chceli, to sa nám stane! Ak sme chceli dobro, vráti sa nám dobro! Ak sme chceli zlo, vráti sa nám zlo! Čo sme rozsievali, to napokon aj zožneme! Každý z nás bude musieť nevyhnutne zožať zodpovedajúcu úrodu za každú svoju myšlienku a za každé svoje cítenie, ako i za každé svoje slovo a za každý svoj čin.

Kto pochopí fungovanie týchto jednoduchých, prostých a dokonalých zákonitostí, ten si uvedomí, že jedinou cestou k šťastiu, mieru a spokojnosti je konanie dobra. Je chcenie k dobrému! Lebo iba vtedy, keď budeme dobro rozsievať, môžeme dobro zožať!

Žiaľ, väčšina ľudí ignoruje tieto zákonitosti a hovorí, jedná, myslí a cíti ako príde. Hrôza sa však musí zmocniť každého, kto si uvedomí, akú žatvu a aké spätné účinky nám to musí priniesť.

Áno, mnohí vnímaví ľudia jasne vyciťujú, že ľudstvo je tlačené spätnými účinkami svojho nesprávneho myslenia a jednania k okraju priepasti. K okraju priepasti, z hĺbky ktorej sa zmocňuje závrať. K okraju priepasti, ktorú môže preklenúť iba jediné – pravé chcenie k dobrému!

Iba prostredníctvom pravého chcenia k dobrému, prejavujúceho sa čistými a spravodlivými myšlienkami a citmi, ako i čistými a spravodlivými slovami a činmi je možné vybudovať most ponad bezodnú priepasť, do ktorej sa musí zrútiť všetko a každý, kto pevné chcenie k dobrému v sebe neprechováva.

V súčasnosti stojí naša civilizácia na rozhraní, stojí na križovatke, na ktorej sa bude musieť pod tlakom nevyhnutnosti nestáleho pohybu rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Či bude ďalej pokračovať po ceste starej a vyšliapanej, po ceste nečistoty, prázdnoty a povrchnosti vlastného vnútorného života, bez snahy o vyššie, ušľachtilejšie a vznešenejšie. Po ceste, totožnej s nedobrým chcením so všetkými dôsledkami, ktoré to musí v spätných účinkoch zákonite priniesť.

Alebo sa ľudstvo rozhodne ísť novou cestou, cestou dobra, ktorým bude predchnuté všetko jeho cítenie, myslenie a jednanie.

Jedine cesta dobrého chcenia môže totiž zastaviť pokračujúci úpadok a zmeniť dejiny našej civilizácie na nepoznanie.

Nezostáva nič iného, ako všetkým nám popriať, aby ono veľké rozhodnutie, ktoré musíme ako ľudstvo učiniť a pred ktorým nie je možné uniknúť bolo správne a prinieslo nám vzostup civilizácie a nie jej zrútenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.11.2013 15:49:42

Poriadok v chlieve na zemi


Lekár – bezcharakterná kreatúra, ktorá si urobila biznis z ľudského nešťastia. Kreatúra, ktorá nechce pomáhať tak, ako to sľubovala, ale ktorá v ľuďoch a ich utrpení vidí predovšetkým zdroj vlastného sebaobohatenia. Sebaobohatenia bez hanby, bez dna a bez svedomia.

Veľká česť výnimkám!

Politik – bezcharakterná kreatúra, ktorá namiesto služby národu a jeho záujmom slúži sebe a svojim záujmom. A pre vlastné záujmy neváha klamať, okrádať, ba i zapredať celý národ.

Veľká česť výnimkám!

Podnikateľ – arogantná a bezcharakterná kreatúra, ktorej ide vždy len a len o peniaze. Jej zamestnanci sú pre ňu iba prostriedkom, potrebným pre dosahovanie zisku. A keďže jej ide iba o peniaze, snaží sa ponechať si z vyprodukovaných prostriedkov čo najviac pre seba a naopak, svojim zamestnancom vyplatiť vo forme mzdy čo najmenej.

Je to kreatúra, vždy pripravená k akejkoľvek nemorálnosti a bezcharakternosti, ak jej to prinesie viac peňazí, ktorých však nikdy nemá a nikdy nebude mať dosť.

Česť výnimkám!

Bankár – zlodej v obleku a kravate, ktorý získava peniaze za nič. Jedným z mnohých príkladov je bezhotovostný styk. Svetová banková lobby presadila, aby ľudia v zamestnaní nedostávali hotovosť, ale aby ich mzdy boli bezhotovostne poukazované na ich bankové účty. Spravovanie účtu a každý pohyb na ňom je však spoplatnený. Takýmto spôsobom sa do bánk vlievajú miliardy za nič. Miliardy za nič, o ktoré by prišli, keby bezhotovostný styk neexistoval.

Bankár je zvrhlá bytosť, ktorá utopila svoju ľudskosť v peniazoch.

Česť výnimkám!

Novinár – bezcharakterná kreatúra, pre ktorú, rovnako ako pre všetkých vyššie uvedených, neznamenajú vôbec nič slová ako čestnosť, spravodlivosť a opravdivosť. Kreatúra, ktorá usiluje predovšetkým o senzáciu, pričom je schopná a odhodlaná vysliediť a vyniesť na povrch i tú najväčšiu nízkosť a zvrhlosť. Svojim šírením povrchnosti, prázdnoty, nízkosti, ohovárčstva a nečistoty zamoruje a deformuje povedomie celej spoločnosti.

Česť výnimkám!

Herec – predajná neviestka, ochotná prepožičať sa v každej chvíli aj k tej najväčšej zvrhlosti, nízkosti a nemorálnosti. Predajná neviestka, ochotná sa na povel režiséra kdekoľvek a kedykoľvek i vyzliecť donaha. Predajná neviestka, ktorá pri výbere svojich rolí neberie vôbec na zreteľ kritérium ľudskej ušľachtilosti a morálky.

Česť výnimkám!

Obyčajný človek – tupá, povrchná a plytká bytosť, ktorej hodnotový systém sa nie príliš odlišuje od zvieraťa. Bytosť, ktorej snaženie i celé myslenie je nasmerované len k hmotným potrebám. Bytosť, absolútne neschopná povzniesť sa k niečomu vyššiemu, ušľachtilejšiemu a vznešenejšiemu. Prázdna bytosť, ktorej duch je spútaný okovami hmoty a ktorou práve pre jej prázdnotu a povrchnosť manipulujú a okrádajú ju všetci vyššie spomínaní ľudskí dravci.

Česť výnimkám!

Žena – zvrátená kreatúra, ktorá má zvláštnu potrebu neustále provokovať tie najnižšie pudy. Jej spôsob obliekania, nazývaný módou je zameraný na rafinované a premyslené odhaľovanie tela tak, aby čo najviac dráždilo, pretože cieľom ženy je byť čo najviac „sexy“.

Česť výnimkám!

Muž – hrubá, vulgárna, živočíšna bytosť, ktorej myšlienky a slová ovládajú tie najnižšie pudy. Zvrhlá bytosť, ktorá neraz nie je schopná vysloviť ani dve vety bez toho, aby sa v nich nenašiel nejaký vulgarizmus.

Česť výnimkám!

Boh – vznešená, vševládna, dobrotivá, ušľachtilá a spravodlivá entita, ktorá odstráni všetko toto ľudské bahno z planéty Zem.

Až na tie výnimky!

Na záver: v zozname ľudských nízkostí by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho. Kto sa bdelo rozhliadne okolo seba uvidí množstvo ľudskej úbohosti takmer na každom kroku.

Najpodstatnejšie však je, aby sa on sám snažil byť vždy práve onou výnimkou. Výnimkou, ktorej patrí česť! Výnimkou, ktorej dobrý, ušľachtilý a spravodlivý život na tejto zemi sa pod tlakom Božej entity stane čoskoro pravidlom.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.11.2013 15:53:54

Smutná nevedomosť o zmysle života


Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.

Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni.

A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným.

Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia.

Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti.

A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať.

Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva?

Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou.

Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi.

Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť.

Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše.

Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený.

Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme!

Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila!

Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha.

Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá.

Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom.

Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja!

V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.11.2013 16:35:11

Svetovláda! Fikcia alebo realita?


Túžba po ovládaní ľudí i území sprevádza celé dejiny našej civilizácie. V dávnejších dobách k tomu dochádzalo hrubou silou. Viď napríklad dobyvateľské snahy Alexandra Veľkého, alebo rímskej ríše. Tieto snahy pretrvávali v rôznych formách a podobách až do súčasnosti. Ich vrcholom s celkom otvorenými a neskrývanými ambíciami na svetovládu bol nemecký fašizmus.

Fašizmus pokročil vo svojich snahách o ovládanie más dopredu tým, že okrem nevyhnutnej hrubej sily začal masívne využívať aj silu slova - silu propagandy.

Hitlerovské Nemecko malo svoje ministerstvo propagandy, ktorého úlohou bolo cielené a účelové masírovanie verejnej mienky tak, aby sa obyvateľstvo stalo nakloneným režimu a uverilo jeho ideám a zámerom. Sila tejto propagandy dokázala mnohých Nemcov vyburcovať až k fanatizmu. K fanatickej viere vo vlastnú nadradenosť, na základe ktorej majú právo vládnuť menejcenným rasám, či k fanatickému presvedčeniu v konečné víťazstvo nemeckých zbraní. Toto ich presvedčenie bolo napríklad tak veľké, že keď na začiatku roku 1945 už takmer celý svet vedel, že Nemci vojnu prehrajú, oni sa urputne bránili dúfajúc, že sa môže ešte všetko obrátiť.

Hrubú silu a silu propagandy využíval aj režim komunistický. Prostredníctvom hrubej sily likvidoval svojich vnútorných odporcov a prostredníctvom propagandy neustále masíroval spoločenské povedomie za účelom dosiahnutia poslušnosti režimu.

Fašistická a komunistická propaganda sa zakladali na princípe tisíckrát opakovanej lži, ktorá sa nakoniec stáva pravdou. A vskutku, v oboch spomínaných režimoch existovali celé masy ľudí, ktorí vo svojej pohodlnosti veci hlbšie neskúmali a ktorí slepo verili tomu, čo sa neustále hlásalo. Pod vplyvom propagandy sa mnohí stotožnili s predkladanými ideami až do takej miery, že sa stali presvedčenými fašistami alebo komunistami. Tisíckrát vyslovovaná lož, ktorej podstatu z vlastnej pohodlnosti nikdy neskúmali sa pre nich naozaj stala pravdou.

Bolo by však nesmierne naivné myslieť si, že po páde fašizmu a komunizmu ustali i všetky snahy o ovládanie más a svetovládu. Tieto tendencie sú stále živé! Iba nadobudli inú formu a prispôsobili sa moderným podmienkam. Zdokonalili sa a transformovali sa. Dokonca by sa dalo povedať, že celé dejiny ľudstva boli vždy poznamenané iba hľadaním a zdokonaľovaním snáh určitej elity o ovládanie širokých más obyvateľstva. Zo začiatku sa tak dialo bezvýhradne iba prostredníctvom hrubej sily, kým v dvadsiatom storočí k tomu pribudlo i spolupôsobenie propagandy.

Na konci 20. a začiatkom 21. storočia však došlo k obrovskému pokroku v tom, že stará, dobrá a osvedčená hrubá sila, ktorá sa ešte stále efektívne využíva bola predsa len do značnej miery nahradená ovládaním ľudí a krajín prostredníctvom sily kapitálu. Čisto ekonomicky!

No a podmienkam modernej doby bola prispôsobená i propaganda, ktorej úlohou je ohlupovanie más a manipulovanie s nimi prostredníctvom slova. Maximálne efektívne k tomu boli využité moderné informačné technológie. Deje sa to tak, že prostredníctvom elektronických a printových médií je zámerne šírené obrovské množstvo lacných, plytkých a povrchných informácií, ktorých nadmiera má zamedziť tomu, aby si človek v návale povinnosti a lavíny informácií našiel čas zastaviť sa a o všetkom, čo sa okolo neho deje samostatne premýšľať. Aby jednoducho natrvalo zostal iba súčasťou nemysliacej masy, ktorá slepo a bez rozmýšľania prijíma to, čo sa jej sprostredkováva.

Cieľom súčasnej formy propagandy je formovanie nemysliacich a konzumnému spôsobu života podrobených bytostí, ktoré takýto štýl života považujú za to jediné a najvyššie, čo vôbec jestvuje a o čo treba usilovať.

Takmer všetko, čo ku nám dnes prichádza z televízie, z novín, z internetu, z rozhlasu, z kníh a časopisov je účelovo zamerané na duševnú degradáciu človeka! Ide o cielenú propagandu, ktorej účelom je vytvorenie prázdnej, povrchnej, nemysliacej a preto ľahko ovládateľného bytosti. Bytosti lenivej myslieť. Lenivej a časom už ani neschopnej uvažovať mimo hraníc duševného štandardu určeného propagandou.

Človeku, ktorý sa tomu podvolí a dlhodobo žije a uvažuje iba v rámci takto stanoveného duševného obzoru postupne ochabuje jeho schopnosť samostatného myslenia. Takýto človek je chytený do osídiel. Je zotročený a uväznený bez toho, že by musel byť zavretý vo väzení. Je totiž zotročený duševne! Zlomený duševne! Odsúdený stať sa iba slepým konzumentom prázdnej konzumnej spoločnosti! Je uvrhnutý do neslobody tak rafinovaným spôsobom, že si celú biedu vlastného zotročenia ani neuvedomuje. Ba dokonca v nej nachádza záľubu a potešenie!

Súčasný spôsob propagandy učinil z ľudských bytostí konzumných živočíchov a duševne zdegradované, neslobodné masy, ktoré si o sebe myslia, že sú slobodné. Že sú slobodné, keď sledujú stupídne televízne seriály a filmy plné násilia, keď hrajú počítačové hry a čítajú bulvár, keď surfujú po internete a hľadajú stále nové pikantnosti a zaujímavosti, keď majú neustále sluchátka na ušiach a počúvajú hudbu a tak ďalej a tak ďalej. Toto všetko však nie je žiadna sloboda, ale účelové vymývanie mozgov! Vymývanie mozgov za účelom duševnej degradácie človeka v nemysliacu bytosť, s ktorou sa dá ľahko manipulovať, ovládať ju a čokoľvek jej nahovoriť.

No a vrcholným produktom tohto úsilia je človek, ktorý sa na svojej pravidelnej dávke ohlupovania a vymývania mozgu stane závislý podobne, ako na drogách a ktorý sa sám nenávistne postaví voči každému, kto by sa mu snažil pomôcť. Kto by sa mu snažil otvoriť oči a ukázať mu jeho ľudsky nedôstojný stav, ako i spôsob, ako sa z neho vymaniť. O to totiž už takáto obeť nemá mnohokrát vôbec žiadny záujem. Naopak, cíti sa byť ohrozenou zo straty toho, na čo si už zvykla. A preto znenávidí každého, kto by nejakým spôsobom siahal na jej pohodlie a návyky.

A tak paradoxne otrok útočí voči tomu, kto ho chce z jeho zotročenia oslobodiť. Toto je husársky kúsok a vrcholný produkt úspešného, moderného, propagandistického vymývania mozgov.

Nehádžte perly sviniam, aby sa neobrátili proti vám a neroztrhali vás! Je nebezpečné hovoriť duševne zdegradovaným obetiam propagandy konzumizmu o ich zotročení. Mohli by sa totiž obrátiť voči vám. Už im totiž všetko vyhovuje tak, ako to je. Už nechcú viac. Už sa ani len vo svojej mysli nie sú schopní povzniesť vyššie, pretože myslenie ich bolí a padne im zaťažko.

A predsa! Predsa len má byť hovorené o ceste von z toho marazmu! O ceste ku skutočnej dôstojnosti, slobode a veľkosti človeka! Je to cesta, smerujúca k pravým životným hodnotám, ktoré sú hodnotami ducha! Cesta k nadobúdaniu hodnôt ducha! Sú to spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistota, ľudskosť a túžba po poznaní zmyslu života.

Je to cesta, na ktorej musí mať človek dosť guráže a odvahy odvrhnúť od seba absolútne všetko, čo sa prieči týmto hodnotám. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže dať jeho životu skutočnú veľkosť a pravú ľudskú dôstojnosť. Jedine nimi sa človek stáva naozaj človekom.

Na zemi totiž nežijeme len preto, aby sme si tu užili koľko sa len dá, ako sa nám to snaží nahovoriť konzumizmus. Náš život na zemi, so všetkým, čo sa nám v ňom ponúka nie je hlavným účelom nášho bytia! Nie je hlavným účelom, ale iba prostriedkom k dosiahnutiu tohto účelu.

Hlavným účelom nášho bytia je dosiahnutie duchovnej zrelosti! Dosiahnutie vysokej mravnej a morálnej vyspelosti! Tým sa potom stávame spôsobilými pre vstup do ríše ducha, z ktorej všetky duchovné hodnoty pramenia a pochádzajú a z ktorej pochádza a do ktorej sa má vrátiť i človek samotný.

Hodnoty ducha nepochádzajú z hmoty! Pochádzajú z duchovnej ríše a preto sú hmotnosti tejto zeme tak cudzorodé. Preto ľuďom, žijúcim na zemi padne tak zaťažko usilovať o spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, ľudskosť a o poznanie zmyslu vlastného života. To hmotné ich totiž načisto ovládlo a oni zabudli, že majú usilovať o duchovné, z ktorého pochádzajú a kam by sa mali jedného dňa vrátiť.

Ľudia nežijú správne a ich bytie na zemi sa zredukovalo iba na maximálne užívanie si všetkého, čo sa im ponúka. To sa stalo jediným zmyslom ich bytia. Prepadli plytkosti, pohodlnosti a lenivosti myslenia, pretože sa ženú iba za hmotou a peniazmi. Vysoké duchovné hodnoty ako sú spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a ľudskosť pre nich mnoho neznamenajú a preto ich pokojne obchádzajú. A nejavia záujem ani o poznávanie zmyslu vlastného života. Preto sa ich duševný obzor zužuje. Dochádza k ich osobnostnej devalvácii a degradácii, až sa nakoniec stávajú len akýmisi humanoidným živočíchmi, podobajúcimi sa človeku, avšak nesmierne ďaleko vzdialenými tomu, čo pojem "človek" v skutočnosti znamená.

A potom niet divu, že za takéhoto stavu sa vždy nájde určitá elita, ktorá z toho ťaží. Ktorá chce ľudí úplne ovládať ako poslušné stádo a ktorá má preto eminentný záujem, aby boli čoraz hlúpejší. Aby ich raz absolútne ovládli a mohli si s nimi robiť, čo len budú chcieť.

Svedectvom takýchto snáh o absolútne ovládanie ľudí je napríklad aféra amerických tajných služieb, ktoré sledujú všetku emailovú komunikáciu, alebo odpočúvajú doma i v zahraničí. A určite to bude pokračovať stále ďalej. Nedávno sa napríklad u nás hovorilo o čipovaní psov. Časom možno prídu na rad aj ľudia.

Kiež by sa preto mnohým podarilo pochopiť, prehliadnuť a uvedomiť si hĺbku nedôstojného stavu, v ktorom sa ako ľudia nachádzajú a kiež by mnohí našli v sebe silu prekročiť svoj vlastný tieň, vzopnúť sa všeobecnej nízkosti prázdneho konzumizmu a vyšvihnúť sa k pravému človečenstvu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.11.2013 17:59:05

Tvrdé slová proroka


Nekompromisne a tvrdo zaznieva krátke, ale úderné posolstvo starozákonného proroka súčasnému človeku. Jeho slová búšia ako údery do dnešnej plytkosti, prázdnoty, povrchnosti, ľahostajnosti a ľahkovážnosti, s ktorou sa ľudia podvoľujú zlému. Podvoľujú sa zlému, ktoré práve pre tak veľmi rozšírenú plytkosť, ľahostajnosť a lenivosť aktívne kráčať cestami dobra urobilo z tejto zeme zapáchajúcu stoku.

Lebo Zem sa vskutku stáva zapáchajúcou stokou, nesmierne vzdialenou od veľkého, vedomého a všeobecného úsilia o dobro. Zapáchajúcou stokou, plnou nečestnosti, nemravnosti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti a nekontrolovateľne zvráteného myslenia.

Zapáchajúcou stokou, v ktorej sa snaha o spravodlivosť, čestnosť, ohľaduplnosť a ušľachtilosť vnútorného života stáva javom ojedinelým a výnimočným. Býva to skôr svetlá výnimka, pretože väčšina sa prikláňa k zlému, hoci mnohí na cestách zla uviazli iba kvôli vlastnej povrchnosti a lenivosti rozlišovať.

Preto vševládny Hospodin takto prehovoril ústami proroka k tomuto skazenému svetu (autentický citát z Biblie je vyznačený kurzívou):

Cesta spravodlivého je zo všetkých strán lemovaná nespravodlivosťou, sebectvom a tyraniou ľudskej zloby.

Požehnaný však ten, kto usiluje o dobro, čestnosť, spravodlivosť, ľudskosť a čistotu svojho vnútorného života. Ten sa totiž stáva oporou slabých, pretože im príkladom svojho bytia ukazuje, že sa to stále ešte dá. Že je to stále ešte možné. Že je možné byť dobrým človekom.

Požehnaný ten, kto v mene lásky a dobrej vôle vyvedie slabých z údolia temnoty, lebo ten jest skutočným pastierom a spasiteľom zblúdilých detí.

A ja zrazím k zemi mocným trestom a divokým hnevom všetkých, ktorí sa pokúšali otráviť a zničiť mojich bratov.

A keď uvalím svoju pomstu na teba spoznáš, že moje meno je Boh ... "

I zachveje sa zem pod úderom mocnej ruky Pána, ktorá vyhubí zlo, nečestnosť, nespravodlivosť, bezohľadnosť i vnútornú neušľachtilosť a nechá zaskvieť dobro, česť, spravodlivosť, ľudskosť a ušľachtilosť vnútorného života.

Lebo mocný je Pán! Pred jeho pomstou nech sa už teraz trasie všetko zlo i všetci tí, ktorí kráčajú jeho cestami.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 28.10.2013 16:49:29

Snahy o budovanie dokonalej spoločnosti


Za čias bývalého socialistického systému sa vedúce štruktúry štátu usilovali vybudovať prosperitu spoločnosti prostredníctvom usilovnej práce, filozoficky sa opierajúc o vedecký materializmus. Zároveň však všetko, čo ľudia robili, ba dokonca i všetko čo hovorili muselo byť v súlade s komunistickou ideológiou. Kto to nerešpektoval, nevyhol sa perzekúcii.

Vládna mašinéria však podcenila silu myslenia!

Myslenie mnohých ľudí bolo totiž v ostrom rozpore s tým, ako museli pod tlakom ideológie navonok konať a hovoriť. Avšak práve ono neviditeľné, ono neviditeľné pnutie medzi vonkajšími činmi i slovami na jednej strane a úplne odlišným spôsobom myslenia na druhej strane nakoniec privodilo pád socializmu. To neviditeľné, čoraz viacej sa prehlbujúcie pnutie nakoniec vyústilo v revolúciu. Desaťročia pretrvávajúca a stále viacej silnejúca vnútorná myšlienková nespokojnosť, na ktorú režim nemal dosah sa napokon prejavila celkom viditeľne a hmatateľne a systém zmietla.

Dnes žijeme v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa za jeden z najvyšších ideálov považuje sloboda prejavu – sloboda slova. Každý má právo slobodne prezentovať svoj názor. Pritom začína byť očividné, ba až do očí bijúce, že u mnohých, a to najmä vysoko postavených ľudí, nie je vôbec vo vzájomnom súlade to čo hovoria s tým, čo robia a čo si skutočne myslia. Slová ľudí nie sú v súlade s ich jednaním a myslením! Ba dokonca krásne, dobre znejúce a vzletné slová majú zakryť skutočné a pravé úmysly.

A tento rozpor medzi tým čo sa hovorí a tým, čo sa v skutočnosti myslí a koná znovu vytvára už dobré známe pnutie, ktoré sa stále prehlbuje. Do čoho to nakoniec všetko vyústi ťažko predvídať. Jedno je však isté! Nebude to nič dobrého!

Naozaj fungujúca a spravodlivá spoločnosť budúcej doby musí dbať na najrozhodujúcejšiu a pritom najsubtílnejšiu zložku ľudskej osobnosti, na ktorej všetko stojí, alebo všetko padá ...na ľudské myslenie!

Ľudské myslenie totiž predstavuje nesmiernu silu! Na sile vnútorného, myšlienkového odporu totiž padol socializmus a pre egoistickú skazenosť kapitalistického spôsobu myslenia, ktoré sa svoje sebecké úmysly snaží skrývať za ušľachtilé ideály začína pomaly, ale isto kolabovať i tento systém.

Ľudstvo musí začať dbať na svoje myslenie! Myslenie je základ! Ak sa totiž od každého člena spoločnosti bude vyžadovať správne, dobre, čisto, ušľachtilo a spravodlivo zmýšľať, takýto človek predsa nemôže ani inak hovoriť a ani inak jednať. A z tohto zdravého základu prirodzeným a nenásilným spôsobom vyplynie všetko ostatné. Všetko dianie v spoločnosti, v ktorej viac nebude žiadneho deštruktívneho a všetko postupne rozleptávajúceho pnutia.

Dôraz na ušľachtilosť, vznešenosť, čistotu a spravodlivosť osobného myšlienkového života každého člena spoločnosti je preto základným pilierom budúcej spravodlivej spoločnosti!

A všetci, ktorí sú toto schopní pochopiť, nech s tým začnú ešte dnes! Nech sa stanú priekopníkmi a budovateľmi novej a skutočne v plnom slova zmysle „ľudskej“ spoločnosti!

Áno, všetky veľké a prevratné veci sú jednoduché! Sú prosté a pochopiteľné každému! Bez rozdielu vierovyznania, rasy alebo vzdelanostnej úrovne!

Preto znova a znova, so všetkou nástojčivosťou a naliehavosťou treba všade opakovať: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Lebo jedine tým vybudujete mier a môžete sa stať naozaj šťastnými!“

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 21.10.2013 16:37:29

Nezvládanie sexuality



Nehanebníci, smilníci, cudzoložníci a sebaprznitelia sa nestanú dedičmi kráľovstva nebeského - píše sa v Biblii. Sebaprznenie je problémom mnohých, najmä mladých ľudí, ktorí si s tým nevedia dať rady. Ako príklad uvádzam slová istého mladého dievčaťa:

„Neviem si rady a neviem čo mám robiť. Ide o to, že som závislá na sebaukájaní. Ale nikdy predtým som nebola, nemala som s tým najmenší problém. Vôbec ma to ani neťahalo k niečomu takémuto. Bola som šťastná vyrovnaná.

Potom som si našla priateľa, ktorý má iné názory na čistotu. Prvé mesiace to bolo ešte v poriadku, ale potom sme zachádzali ďalej a ďalej. K sexu nedošlo, avšak pri bozkávaní a vzájomnom hladení boli na oboch stranách také pocity, ako keby k nemu došlo.

A vtedy sa začal môj problém. Prišli výčitky, začala som byť na všetko veľmi citlivá, mala som pocit, že som ďaleko Bohu, k tomu problémy v škole, veľa učiva, ktoré som nevedela zvládať. Nevedela som sa viac sústrediť na prednáškach, lebo som myslela na tie dotyky, takže som do školy chodila aby som si to tam odsedela a tajne sa sebaukájala na wécku cez prestávky a tak..

Celý môj život sa začal krútiť okolo toho. Prerástlo to do takej sily, že ma to úplne pohltilo. Mala som skúšky, chytil ma stres kvôli tlakom aj doma i niekoľkým nespraveným skúškam a ja namiesto toho aby som sa učila som to začala robiť. A nemohla som prestať. A potom ešte väčšia depresia.

Vôbec sa neviem z toho dostať. Ja už nechápem, je mi do plaču. Možno keby aspoň nebolo skúškové obdobie. Ale celý deň sedím nad nudným učivom, ktoré ma nebaví a tam to na mňa prichádza.

Hanbím sa strašne. Tá závislosť je strašná. Nie som schopná sa kvôli tomu ani učiť. Škola ide dolu vodou, ja idem dolu vodou Som asi príliš citlivá a celú ma to pohltilo. Ako sa tu dá pomôcť?“

Na začiatku je potrebné zdôrazniť, že nasledujúce riadky sú určené iba tým, ktorí hoci upadli do neresti sebaprznenia, pociťujú pri tom výčitky svedomia. To znamená, že ich svedomie je ešte živé a neotupené a preto im dáva najavo, že robia niečo škaredého. Niečo človeka nedôstojného. Aj keď ich zlozvyk, do ktorého upadli stále strháva, svedomie ich potom vždy veľmi hryzie a oni by sa veľmi chceli svojho zlozvyku zbaviť.

Pre toho, kto takéto veci koná a svedomie ho nehryzie tento text nie je. Ten už totiž citovo a osobnostne otupel do takej miery, že svoj zlozvyk považuje za niečo úplne normálneho.

Každý však, kto to tvrdí a nech by sa to snažil podporiť akoukoľvek odbornou argumentáciou je človekom strateným. Nebude sa môcť stať nikdy dedičom kráľovstva nebeského! Jeho dedičmi sa totiž môžu stať iba tí, ktorí sa usilujú napĺňať jeden z najdôležitejších vesmírnych princípov, ktorým je čistota.

Čistota a ušľachtilosť! Naplňovanie hodnôt čistoty a ušľachtilosti vo všetkom, čo človek myslí a cíti! I čo hovorí a koná!

Aj vzájomný vzťah muža a ženy v tých najintímnejších oblastiach ich spolužitia musí podliehať kritériu čistoty a ušľachtilosti. Tomuto vysokému kritériu musí podliehať celý náš osobný postoj k vlastnej telesnosti a sexualite.

Aby však človek dokázal svoju sexualitu úspešne zvládať musí vedieť, že jeho prvoradou povinnosťou je udržiavať čistým svoj osobný vnútorný život. Svoje cítenie a myslenie! Že je povinný bdieť nad tým, aby jeho myšlienky a city boli vždy iba čisté. Aby sa už vo svojom myslení vystríhal všetkého nečistého, nízkeho a zvrhlého. Ak o to bude dbať, nikdy neupadne do telesnej nečistoty, nehodnej dôstojnosti človeka, za ktorú by ho potom muselo hrýzť svedomie.

Nič, čo človek činí totiž nemôže začať bez toho, že by tomu nepredchádzalo jeho citové, alebo myšlienkové hnutie. Ak človek, a to najmä mladý človek, upadol do neresti sebaprznenia, muselo tomu nevyhnutne predchádzať zodpovedajúce citové alebo myšlienkové hnutie. Musel sa tým nejakú dobu intenzívne zaoberať vo svojich citoch a myšlienkach. Citovou a myšlienkovou stimuláciou sa čoraz viacej rozpaľoval jeho pud, až všetko napokon vyvrcholilo v čine. V ľudsky nedôstojnom čine sebaprznenia, ktoré sa stalo návykom.

Pochopenie procesu vzniku tohto nedôstojného stavu nám však dáva do ruky kľúč k možnosti vyliečenia sa. Tento zlozvyk býva totiž neustále živený vnútorným, citovým a myšlienkovým životom ním postihnutej osoby. Len si dobre všimnite slov onoho dievčaťa v príklade, uvedenom na začiatku. Hovorí, že na to musí neustále myslieť a predstavovať si to. A potom do toho celkom logicky neustále aj upadá.

Ak sa však chce zaviť svojho zlozvyku, pre ktorý ju oprávnene hryzie svedomie, musí začať bdieť nad čistotou svojho vnútorného života. Musí sa snažiť vybojovať víťazstvo už na tejto úrovni. Ak sa o to bude snažiť a v tomto tomto úsilí vytrvá, akty sebaprznenia budú čoraz redšie, až napokon celkom ustanú a človek nadobudne svoju pôvodnú vnútornú vyrovnanosť, prameniacu zo znovuobnovenia jeho ľudskej dôstojnosti.

Ľudská sexualita je niečo úplne prirodzeného. V hraniciach jej prirodzenosti a ľudskej dôstojnosti ju je ale možné udržať jedine prostredníctvom bdelosti nad nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života.

Ak však nedbáme na čistotu svojho vnútorného života, ak sa vo svojich citoch a myšlienkach voľne zapodievame vecami nízkymi, nečistými, skazenými a zvrhlými, ak sledujem nevhodné filmy, čítame nevhodné knihy a časopisy, dochádza v určitom zmysle k morálnemu a mravnému rozvratu nášho vnútorného života, čo sa prejaví neprirodzenou zvrátenosťou našich sexuálnych praktík.

Uvoľnená morálka súčasnej spoločnosti má doslova deštruktívny vplyv na kvalitu vnútorného života ľudí a táto nekvalita, nízkosť a neušľachtilosť ich vnútra sa potom prejavuje v rôznych sexuálnych úchylkách a v nesprávnom a neušľachtilom postoji k vlastnej sexualite, ktorá sa stáva neprirodzenou. Dokonca i do manželstva sa vnáša množstvo nedôstojných sexuálnych praktík. I telesné spájanie sa ľudí v manželskom a partnerskom vzťahu však má byť čisté a ľudsky dôstojné. A toho je možné dosiahnuť len bdelosťou nad čistotou vlastného vnútorného života. Kde takejto snahy niet preniká nečistota a nízkosť, ktoré poškvrňujú a zneucťujú vzájomné telesné spojenie. A to aj v partnerstve a manželstve.

Človek je tým čo myslí a cíti a ako myslí a cíti. Človek je človekom na ľudskej bytosti zodpovedajúcej úrovni jedine tým, že bdie nad čistotou a ušľachtilosťou svojho vnútorného života. Akonáhle však svoj vnútorný život necháva bez ochrany napospas čomukoľvek, akonáhle v sebe živí nízkosť a nečistotu, rýchlo klesá pod úroveň svojej ľudskej dôstojnosti.

Klesá tak, že sa stáva nehodným dedičstva kráľovstva nebeského, ktorého brány sú otvorené iba čistote a ušľachtilosti a nepreniknuteľne zatvorené pred nečistotou, nízkosťou, neušľachtilosťou a zvrhlosťou.

Zažili ste už niekdy, aké to je zostať stáť pred dverami, ktoré pred vami niekto nechcel otvoriť? Takto beznádejne a zúfalo zostane stáť pred bránou, vedúcou k ďalšiemu životu každý, kto patril k nehanebníkom, smilníkom, cudzoložníkom a sebaprznitelom. Tí sa totiž nikdy nestanú dedičmi kráľovstva nebeského, lebo ich životy sa vzdialili od čistoty a ušľachtilosti.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.10.2013 16:17:58

Otupenosť más!



Na úvod si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti. Ide o úryvok z jeho rozhovoru, zverejneného v časopise Život č.31/2013:

Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?

Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.

Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom...

Odpoveď: ...ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.

Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.

Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!

No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!

Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia - toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.

Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.

Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.

Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.

Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.

Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným.

V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.

Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.

A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.

Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej.

Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.

Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napíňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.

Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.

Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.

Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.

Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.10.2013 17:04:16

Odhaľovanie utajovaných skutočností


Vážené riaditeľstvo letiska Piešťany. Týmto listom chceme Vám, to znamená riaditeľstvu i najužšiemu okruhu vedúcich pracovníkov letiska Piešťany vysloviť čo najsrdečnejšie poďakovanie. Poďakovanie za starostlivosť o naše blaho, ktorej sa nám, bežným občanom od Vás dostáva.

Sme ľudia, žijúci v rovinatom kraji približne tridsať kilometrov od Vášho letiska. Na jasnej letnej oblohe, ktorá sa na rovine rozprestiera zoširoka doďaleka máme možnosť pozorovať v určité dni v týždni Vaše blahodárne aktivity. Trebárs napríklad v utorok dopoludnia 23.7.2013.

Na základe svojich pozorovaní sme dávno zistili, že normálne výfukové plyny za tryskovými lietadlami veľmi rýchlo miznú. Avšak v tento deň zanechávali za sebou dlhé, nemiznúce stopy, ktoré sa začali postupne rozptyľovať, až nakoniec vznikla súvislá, rozptýlená umelá oblačnosť, ktorá sa ako hmlový opar udržala nad krajinou niekoľko hodín.

Vieme, že to všetko robíte len pre naše dobro a že nás chcete ochrániť pred dôsledkami globálneho otepľovania, prípadne k tomu máte možno ešte aj iné, humánne dôvody. Je to záslužná činnosť, hodná našej vďačnosti, ktorej prejav Vám možno padne zadobre. Lebo práve vďačnosti sa Vám asi veľa nedostane, nakoľko je Vašou snahou držať tieto veci v tajnosti.

Píšeme Vám preto, aby ste vedeli, že sú ľudia, ktorí Vám dôverujú, pretože Vaše záslužné úsilie má i veľa neprajníkov.

Títo neprajníci tvrdia, že ste ľuďmi bezohľadnými a bez svedomia. Ľuďmi, ktorí sa pod pláštikom ochrany klímy našej planéty, či pod pláštikom iných humánnych cieľov podieľajú tajne a bez vedomia verejnosti na projekte masívneho rozprašovania aeroslových chemických zmesí do atmosféry. Postrek, zanechávaný v kondenzačných stopách lietadiel obsahuje množstvo škodlivých prvkov, ako napríklad stroncium, bárium, či aluminiový prášok, ktoré kontaminujú krajinu, prírodu, vodu i ľudí. Tento fenomén bol nazvaný chemtralis.

Vaši neprajníci ďalej hovoria, že urobili po jednom z takýchto postrekov chemický rozbor a vo vode a v pôde našli až niekoľko tisíckrát zvýšené množstvo už spomínaných, zdraviu škodlivých chemických prvkov.

Tiež tvrdia, že ide o projekt financovaný zo zahraničia. Točí sa v ňom veľa peňazí, takže sa z toho dá veľmi dobre profitovať. A že letiská, podobné tým Vašim z toho naozaj dobre profitujú, nedbajúc na zdravie ľudí ani na ďalekosiahle a nepredvídateľné ekologické škody.

Dokonca Vás prirovnávajú k fašistom a zločincom, ktorí sa pre svoj osobný prospech zapojili do jedného z najdesivejších chemických experimentoch na vlastných spoluobčanom. A že musíte byť doslova netvormi, keď nehľadíte ani na zdravie vlastných detí a svojich najbližších.

No a tí spomedzi Vašich neprajníkov, ktorí sú nábožensky či inak duchovne orientovaní hovoria o silách zla, ktorým svojou činnosťou na zemi napomáhate a o spravodlivej odplate, ktorá Vás za to musí postihnúť. Lebo vraj ten, kto seje zlo a skazu musí sám v zákonoch univerza skazu a zlo skôr alebo neskôr zožať.

A že hoci je Vaše svedomie už otupené a tu na zemi si to dokážete zariadiť tak, že za svoje činy nebudete nikým braní na zodpovednosť, Spravodlivosť Najvyššieho Vás dostihne a zničí presne tak, ako ste Vy ničili jeho stvorenie. Zničí Vás, ak sa ešte včas nespamätáte.

Pri písaní týchto riadkov pozerám von z obloka na čistú modrú oblohu a vidím, ako po nej letí lietadlo z Vášho letiska, za ktorým rýchlo a bez stopy miznú výfukové plyny. Dnes teda na záchrane ľudstva nepracujete. Viem však, že čo nevidieť sa za lietadlami objavia dlhé, nemiznúce stopy a že Vaša záslužná činnosť na záchrane ľudstva bude ďalej pokračovať. Lebo Vy ste naši dobrodinci, ktorým dôverujeme a nepripúšťame, že by ste mohli byť morálne a ľudsky skazenými obludami, ako to tvrdia niektorí.

S priateľským pozdravom občania okresu Topoľčany

PS. Pridávajú sa i obyvatelia Oravy a mesta Dolný Kubín, nad ktorým sa v dňoch 25.9. a 30.9.2013 konal masívny celoplošný postrek. To už ale samozrejme spadalo do kompetencie iného letiska.

image/svg+xml smilan :: 30.09.2013 16:31:37

Čo vám o hudbe nikto nepovie...


Ľudia sú ochotní vynaložiť veľké finančné prostriedky na to, aby niečo zaujímavé prežili. Typickým príkladom je cestovanie, ktorého hlavným účelom je niečo nové a zaujímavé uvidieť a zažiť. Návšteva atraktívnych turistických destinácií stojí niekedy dosť peňazí, avšak ja vám chcem ukázať možnosť navštevovania oblastí omnoho atraktívnejších. Oblastí, nachádzajúce sa mimo úrovne tejto zeme a to takmer úplne zadarmo.

Toto sú úvodné slová jedného milovníka hudby a ja sa teraz pokúsim voľne pretlmočiť jeho zaujímavý pohľad na hudbu:

Vývoj hudby dosiahol svojho vrcholu v období baroka. Hlavným účelom hudobných snáh tohto obdobia bola oslava Boha. Johann Sebastian Bach zvykol napríklad písať na záver svojich notových partitúr slová: Ku cti Božej!

A práve tento vysoký a vznešený cieľ, braný na zreteľ autormi hudby pri jej komponovaní stavia obdobie baroka na vrchol všetkých hudobných snáh našej civilizácie.

Keď totiž chcel umelec skomponovať hudbu, určenú na oslavu Stvoriteľa, musel sa za týmto účelom predovšetkým vnútorne naladiť. A na každého zvážení ponechávam, kam asi, do akých sfér bol potom umelec schopný nahliadať vo svojom vnútornom zrení počas tvorivej inšpirácie. No a to, čo v týchto sférach videl, vnímal a počul, to sa potom snažil zhmotniť do tónov svojich skladieb.

Takto vznikala baroková hudba. Ak ju vnímavý človek počúva a dokáže sa otvoriť jej posolstvu, môže sa prostredníctvom tónov, do ktorých bolo vložené posolstvo z výšin i on sám vnútorne povzniesť k výšinám. Vo svojom citovom prežívaní sa môže povzniesť k sféram, z ktorých autor v inšpirácii čerpal. Môže zažiť, precítiť a okúsiť, alebo prinajmenšom vytušiť jas velebnej krásy, vznešenosti a ušľachtilosti, ktorý tam panuje.

A ak ide o človeka, ktorý sa aj sám vo svojom živote usiluje k Bohu, môže sa mu takýto vznešený druh hudby stať impulzom k modlitbe chvály a vďaky Pánovi, prostredníctvom ktorej vzlietne jeho duša do výšin a tam zažije dotyk ťažko opísateľnej velebnosti a nádhery svetlého jasu vyžarovania Stvoriteľa. A či už veríte, alebo nie, takéto prežitie nemôže nahradiť ani tá najdrahšia dovolenka, ani ten najneuveriteľnejší dovolenkový zážitok, ba ani nič, čo jestvuje a je dosiahnuteľné na tomto svete.

A toto je dostupné úplne každému! I tomu, kto nemá peniaze! Nejde to však bez určitej snahy a úsilia smerom k Najvyššiemu. Bez snahy žiť svoj život čestne, ušľachtilo a spravodlivo.

U koho takejto snahy niet, tomu nepomôže ani baroková hudba. Takémuto človeku potom zostáva už len zem so všetkým tým množstvom a mnohorakosťou zážitkov, pôžitkov, radostí a drahých dovoleniek, ktoré sú ale iba slabou náhradou toho, čo skutočne veľkého by mohol okúsiť a zažiť.

Možnosť tu teda je, ale ľudia ju nevyužívajú, pretože sa stali materialistami. Pretože neusilujú k Stvoriteľovi a nesnažia sa byť ľuďmi čestnými, dobrými, spravodlivými, láskavými a ušľachtilými. Ani navonok, ani vnútorne vo svojom myslení a cítení. Preto v nich niet pochopenia a záujmu o ten najhodnotnejší druh hudby, aký vôbec jestvuje. O hudbu skomponovanú na oslavu Boha! Takáto hudba ich neoslovuje a nemá im čo povedať, pretože s ňou nie sú vnútorne rovnorodí.

Súčasného človeka oslovuje úplne iný druh hudby. Druh hudby, ktorej tvorcovia sa vo svojej tvorivej inšpirácii napájajú na úplne iné sféry, aby z nich čerpali.

Aby sme pochopili, aké sú to sféry, ukážme si to na extrémnom príklade a síce, na hudbe metalovej.

Jej tvorcovia holdujú vulgárnosti, pijatike, fajčeniu, nezriadenému sexuálnemu životu a často i drogám. Do akých asi sfér sa vzhľadom k svojej vnútornej rovnorodosti sú schopní naladiť vo chvíľach svojej tvorivej inšpirácie? Aké posolstvo vkladajú do svojich skladieb?

Pre názornosť bol použitý extrémny príklad, hoci samozrejme nie všetci súčasní tvorcovia sú takéhoto druhu. Je však medzi nimi iba málo takých, alebo lepšie povedané skoro takmer žiadny, ktorý by sa snažil svojou hudbou oslavovať Stvoriteľa. Vo svojej tvorivej inšpirácii preto nadväzujú spojenie so sférami, ktoré práve preto určite nepatria medzi tie najvyššie. Takýto druh hudby je však pre dnešných ľudí omnoho prijateľnejší, pretože je s nimi vnútorne rovnorodý.

Avšak pravda je taká, že každá hudba, ba každé ľudské snaženie, ktoré nesmeruje k Najvyššiemu musí zostať povrchné a plytké. Povrchné a plytké v porovnaní s tou mierou krásy a ušľachtilosti, ktorú by hudba mohla dosiahnuť, ak by jej tvorcovia smerovali k tomu najvyššiemu, čo vôbec jestvuje. K Bohu!

A preto povrchní a materialistickí ľudia dnešnej doby počúvajú povrchnú a plytkú hudbu, ktorá sa im páči, ale ktorá nikdy nepovznesie ich ducha k výšinám. Všetko je až smutne nízke a úbohé v porovnaní s tým, aké existujú možnosti. V porovnaní s tým, čo by bolo možné v hudbe dosahovať a ako vysoko by bola schopná povznášať svojich poslucháčov.

A predsa existuje v dejinách hudby tejto zeme jedna veľká, svetlá výnimka! Je ňou obdobie baroka, kedy vznikala hudba vznešená a ušľachtilá, schopná povznášať dušu človeka do veľmi vysokých sfér. Kto o tom vie, počúva predovšetkým túto hudbu.

A na záver ešte zopár praktických rád:

V zásade býva vždy omnoho hodnotnejšou čistá hudba v jej abstraktnom prejave, priamo oslovujúcom cit poslucháča. Pri opere je to napríklad mnohokrát práve libreto, ktoré znižuje celkové pôsobenie diela v zmysle ťahu k výšinám.

Ak sa pozrieme na súhrnnú tvorbu nejakého barokového umelca je samozrejmé, že nie vo všetkých jeho dielach sa mu podarilo dosiahnuť tvorivého vzletu k výšinám. Avšak každý z nich má svoje vrcholné tvorivé momenty, v ktorých sa mu to podarilo. A to už potom stojí naozaj za to! Je to niečo, čo človeka privádza k slzám.

Z konkrétnych autorov spomeniem ako prvého Johanna Sebastiana Bacha a jeho Brandenburské koncerty, ale i množstvo ďalších diel.

Ďalej je to Georg Fridrich Handel a jeho Vodná hudba, hudba k ohňostroju, či mnohé z jeho Concerto Grosso.

A potom sú to Taliani: Vivaldi, Albinioni, Manfredini, Corelli, Torelli, Geminiani a ďalší.

Z iných národností napríklad Angličan Purcell (suita Abdelazer), Holanďan Heelendaal, alebo Čech František Benda a ďalší a ďalší.

Všetkým priaznivcom naozaj dobrej hudby prajem podnetné počúvanie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 23.09.2013 16:31:00

Ako myšlienky určujú náš osud



Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť.

Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol.

U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie.

Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie.

Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia.

No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne.

Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu.

Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie.

Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia.

Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá.

Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on.

A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu.

Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo.

A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným.

Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným?

Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými.

Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše.

Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy!

A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi.

Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu.

V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia.

Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho.

Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.09.2013 16:32:47

Čo sa zdá byť skoro neuveriteľné...


Za čias Hitlera mnohí Nemci nechceli uveriť tomu, čo sa deje v koncentračných táboroch. A neraz ani vtedy, ak im o tom niekto otvorene povedal, pretože jednoducho nedokázali pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. No a rovnako aj dnes nechce väčšina ľudí uveriť, že nás systematický postrekujú jedovatým chemickým kokteilom z vysoko letiacich prúdových lietadiel. Odborný názov tohto fenoménu je chemtralis.

Ak si slovo chemtralis zadáte do vyhľadávača, nájdete množstvo materiálov. Väčšina ľudí však tomu aj tak neverí, pretože jednoducho nedokážu pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. Avšak žiaľ, predsa len existuje určitá zvrátená obludnosť snáh istej skupiny ľudí, bežnému človeku nepochopiteľná. A fenomén chemtralis je jedným z jej prejavov.

Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu, keď letí prúdové lietadlo. Ak sa za ním stopa výfukových plynov rýchlo stráca je to v poriadku. Ak však nemizne, ide o chemtralis, čiže aerosolový chemický postrek.

Keď budete stopu dlhšie pozorovať uvidíte, ako sa postupne rozplýva a rozširuje, až sa z nej vytvorí umelá, chemtralisová oblačnosť. Táto chemická zmes obsahuje okrem iných látok predovšetkým bárium a aluminiový prášok, ktoré sú zdraviu človeka škodlivé a prekračujúc všetky prípustné hranice kontaminujú celú prírodu.

Oficiálne miesta pripúšťajú prijateľnosť chemtralis, alebo takzvaného geoinžinierstva pod zámienkou eliminovania globálneho otepľovania. Účelom intenzívneho a systematického postreku má byť eliminácia skleníkových plynov. Negatívny dosah na zdravie ľudí i na celú prírodu je však obrovský, ďalekosiahly a nevypočitateľný. A ešte navyše zostáva veľkou nezodpovedanou otázkou, čo je postrekom v skutočnosti sledované, pretože je snahou oficiálnych miest tento fenomén všemožným spôsobom utajovať a ak to nie je možné, tak aspoň spochybniť.

V neoficiálnych kruhoch sa o skutočnom účele chemtralis hovorí ako o snahe eliminovať počet obyvateľstva na prijateľnú mieru, alebo ako o projekte farmaceutických firiem, ktoré si takýmto spôsobom vyrábajú svojich zákazníkov, či o celoplošnom očkovaní. Na internete sa nachádza naozaj dosť materiálov, aby si mohol každý urobiť svoju vlastnú mienku.

Pozrite sa napríklad na toto video. Netreba si ho ani pustiť, stačí sa iba pozorne zahľadieť na oblak chemického postreku, ktorý za sebou zanecháva lietadlo na obrázku. Štruktúra oblaku sa sformovala do podoby umrlčých lebiek! Je viac ako symbolické! Pozrite sa na to a posúďte sami. Ide o prvé video odspodu a nájdete ho na tomto linku: svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi-pohledy-na-chemtrails-o-nic-mene-zn

Umrlčie lebky! Umrlčie lebky na uniformách kománd SS a umrlčie lebky, skryté vo výparoch splodín chemtralis. V jednom aj v druhom prípad ide o niečo tak obludného, že je tomu až ťažko uveriť.

Avšak práve preto, že ľudia neveria, práve preto, že dôsledne neskúmajú, preto, že sú ľahostajní a povrchní, preto, že sa starajú iba sami o seba a o svoje vlastné dobro, práve preto sa mohli sily zla v tridsiatich rokoch minulého storočia dostať v Nemecku k moci a nakoniec strhnúť celý svet do nešťastia.

A dnes tomu nie je inak! Aj dnes pre povrchnosť a ľahostajnosť ľudí, pre ich konzumizmus a nízky osobný egoizmus hľadiaci iba na svoj vlastný prospech, pre nechuť usilovať o dobro, ušľachtilosť a spravodlivosť, pre ich prázdne hmotárstvo a nezáujem o vyššie a vznešenejšie ideály, pre toto všetko sa i dnes začína rozmáhať zlo, mocnejúc až do obludnosti a strhávajúc celý svet do nešťastia.

Lebo za hrôzami toho, čo sa dialo kedysi vo fašistickom Nemecku stáli neviditeľné sily Zla, ktoré sa mohli vo svojom zničujúcom úsilí na zemi naplno prejaviť len preto, lebo sa im pre ľudskú ľahostajnosť nikto nepostavil na odpor. Lebo úsilie o dobro v ľuďoch nebolo tak silné, aby mohlo efektívne čeliť zlu a zastaviť ho. A preto Zlo ovládlo svet.

A dnes je tomu rovnako! Sily Zla začínajú systematicky realizovať svoje, až nepochopiteľným spôsobom zvrátené snahy o ovládnutie a zotročenie ľudstva. A môžu v nich úspešne napredovať len preto, lebo medzi ľuďmi chýba vážne, vedomé úsilie o dobro, alebo je ho len veľmi málo. Preto, lebo ľudia neusilujú o ušľachtilosť, spravodlivosť a vysoké duchovné ideály. Pretože nechcú byť v prvom rade dobrými, čestnými, čistými a ušľachtilými ľuďmi, čím by už len svojou vlastnou existenciou, svojim myslením a konaním kotvili Svetlo na zemi. Lebo ak vedome a vážne usilujeme o dobro, spájame sa so silami Dobra a Svetla a svojim snažením privádzame tieto sily na zem, aby všetko okolo nás pozdvihovali, budovali a harmonizovali. Ak totiž niekde svieti svetlo a toho svetla je veľa, tma a temnota nemajú nijakú šancu. Musia jednoducho ustúpiť.

Sily Zla a Temnoty, usilujúce o podrobenie, ovládanie a zničenie sa môžu na zemi rozpínať iba vtedy, keď ľuďom chýba snaha o dobro, česť, ušľachtilosť a spravodlivosť, pretože jedine aktívna snaha o dobro môže človeka uchrániť od zla. Ak takejto snahy niet, potom onen druhý pól, čiže sily Temnoty a Zla všetko postupne infiltrujú a nakoniec ovládnu a zhltnú i všetkých lenivých a ľahkomyseľných, ktorým chýbala aktívna a vedomá snaha o dobro.

Preto sa človek, ktorý neusiluje k dobru stáva korisťou zla. On totiž zlo v podstate schvaľuje, pretože mu prenecháva voľné pole pôsobnosti a nestavia sa mu na odpor svojim osobným úsilím o konanie dobra. A práve pre túto nechuť k dobru sa na zemi rozmáha zlo. Preto tu svojho času spôsobil toľko nešťastia fašizmus a preto zlo vo svojej zvrátenej obludnosti opäť dvíha hlavu a to okrem iného i prostredníctvom fenoménu chemtralis.

Človek ale nie je voči tomu bezmocný. Môže a má sa postaviť zlu a to predovšetkým silou svojho vlastného príklonu k dobru. Tým bude svojim bytím kotviť na zemi Svetlo a toto Svetlo bude zatláčať Temnotu a Zlo.

Človeče spamätaj sa preto zo svojej ľahostajnosti! Začni konečne vážne usilovať o dobro, aby si tým zamedzil doposiaľ voľnému šíreniu zla, ktoré ťa chce ovládnuť, podmaniť, zotročiť a podľa svojej ľubovôle napokon aj zničiť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.09.2013 18:46:11

Pravá viera!


Pravá viera nie je ani katolícka, ani evanjelická, ani islámska, ani budhistická. Kto sa na vec pozerá takýmto spôsobom je na veľkom omyle. Pravosť viery spočíva v pravosti, vážnosti a opravdivosti prístupu človeka k jeho vlastnej viere. Ak k nej pristupuje s plnou vážnosťou, dôslednosťou a poctivosťou, musí ho nakoniec priviesť k Stvoriteľovi, pretože toto je predsa cieľom každej viery.

V čom však spočíva oná plná vážnosť, dôslednosť, poctivosť a opravdivosť prístupu k pravdám vlastnej viery?

V schopnosti a ochote podrobiť ich nekompromisnému skúmaniu prostredníctvom svojho cítenia! Prostredníctvom svojho citového prežívania! Lebo ani tá najlepšia viera neznamená nič a je človeku nanič, ak zostáva iba niečím naučeným. Ak nezasiahne jeho cítenie. Ak nezasiahne jeho citové prežívanie, pretože len takto sa môžu pravdy každej viery stať neoddeliteľnou súčasťou osobnosti človeka a jeho trvalým duchovným majetkom.

Prázdna forma a formalizmus vo viere sú jej výsmechom. Iba a jedine tá najpoctivejšia a najhlbšia citová zaangažovanosť tu niečo znamená. Všetko ostatné, čomu chýba cit neznamená nič. Je to duté a úplne bezcenné.

Človek teda musí nájsť odvahu podrobiť vlastnú vieru dôslednému preskúmaniu svojim cítením. Musí byť voči nej absolútne citovo poctivý, čo znamená, že nemá slepo prijímať ako pravdu to, s čím sa jeho cítenie nemôže plne stotožniť. Ak totiž odmietne nejaké vieroučné pravidlo preto, že sa s ním citovo nestotožňuje, je to omnoho poctivejší a čestnejší prístup, ako keby prijal úplne všetko, avšak bez citového stotožnenia. V prvom prípade to môžeme nazvať poctivosťou a opravdivosťou, kým v druhom prípad ide o obyčajné pokrytectvo.

Človek má veriť iba tomu, s čím sa môže plne vnútorne stotožniť! S čím sa citovo stotožniť nemôže, má to nateraz odmietnuť a následne hľadať, ako to teda s danou vecou naozaj je. Má byť schopný hľadať pravdu vo vzťahu k tejto veci až dovtedy, kým s ňou nenájde plné citové stotožnenie. Lebo človek musí byť vo svojej viere živý a nie iba formálne a bezmyšlienkovite prijímajúci.

Prečo sa ale máme vo vzťahu k vlastnej viere, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému v našom živote spoliehať predovšetkým na svoje cítenie?

Pretože cit je hlasom nášho svedomia! Pretože cit prichádza z najhlbšieho jadra našej osobnosti! Pretože cit je hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je schopná neomylne rozlišovať nie len medzi tým čo je dobré a čo zlé, ale aj medzi tým čo je pravdivé a čo nepravdivé.

Ak by človek kráčal svojim životom cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie, všetko by bolo úplne inak. Ak by sa ľudia vo všetkých svojich rozhodnutiach riadili citom, kvalita ich života a kvalita medziľudských vzťahov by bola omnoho vyššia.

Ale žiaľ, človek pri rozhodovaní väčšinou potláča vlastné cítenie a prehlušuje ho svojim rozumom a rozumovými argumentami. Človek síce vždy jasne CÍTI, ako to má urobiť, ale vzápätí rýchlo zasiahne jeho rozum a on si napokon povie: ale veď ja to predsa len urobím nakoniec takto. To takto znamená ako to chce rozum. A potom dochádza k problému, sklamaniu, alebo dokonca k nešťastiu, pretože človek nedal na svoj prvý dojem, čiže na svoje cítenie, ale podľahol argumentácii rozumu.

Pamätajme preto, že by sme sa vždy mali riadiť podnetmi svojho citu. Rozum má slúžiť na to, aby poslúchal a uskutočňoval tieto podnety. Jedine tak tomu musí byť, aby sa človek stal konečne človekom. Aby nebol chladnou, bezcitnou a rozumovou kreatúrou so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami tak, ako je tomu doteraz. Ako je tomu vo vzťahoch medzi ľuďmi a v spoločnosti dnes, keď poslúchajú viac svoj rozum, ako svoje cítenie.

Kto sa teda chce vyvarovať mnohých zbytočných starostí, problémov, alebo dokonca utrpenia a bolesti, nech sa odteraz vždy riadi iba svojim citom.

Aby však človek mohol hlas svojho citu jasne a ostro vnímať, mal by sa snažiť udržiavať čistým svoj vnútorný život. Jeho myslenie a cítenie by malo byť čisté a ušľachtilé tak, ako je čistou voda horského jazera, cez ktorú vidieť až na dno. Svojou čistotou a ušľachtilosťou by sa naše cítenie a myslenie malo stať podobným priezračnej vode, cez ktorú bez problémov dovidíme až na dno svojej duše. Až do jadra vlastnej bytosti, odkiaľ ku nám zaznieva hlas citu. Hlas citu, neomylne nám ukazujúci správny smer i na tých najspletitejších cestách nášho bytia. Tento hlas poslúchajme a bude sa nám vo všetkom dariť, pretože budeme schopní jasne a ostro rozlíšiť pravdu od lži, správne od nesprávneho a dobré od zlého.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.09.2013 12:12:15

Školstvo bez rovnováhy citu a rozumu


Považujem za mimoriadne potrebné vyjadriť sa k závažnému problému súčasného školstva, ktorým je podceňovanie výučby predmetov citového charakteru typu výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika a podobne, a na druhej strane nezdravé nadhodnocovanie predmetov rozumového a exaktného charakteru.

V psychológii sa hovorí, že ľudská osobnosť je tvorená tromi zložkami: telesnou, rozumovo-intelektuálnou a citovo-emocionálnou.

Ak vyjmeme telo a telesnosť, zostanú nám rozum a cit. Dve zložky ľudskej osobnosti, ktoré by mali byť v harmónii! Potrebu nevyhnutnosti zachovávania takéhoto druhu rovnováhy môžeme predsa nájsť všade vôkol nás: noc a deň, nádych a výdych, aktivita a odpočinok. Aj v medicíne sa pri výskume mozgu dospelo k záveru, že jeho harmonické fungovanie je možné len vzájomným rovnocenným dialógom medzi ľavou a pravou hemisférou.

Harmónia! Rovnováha! Aké krásne a obsažné pojmy, ale ako tragicky sa od nich vzďaľujeme!

Súčasný školský systém totiž rozvíja najmä ľavú hemisféru, ktorá zahŕňa analytické, logické a racionálne myslenie. Naproti tomu fungovanie pravej hemisféry, ktorá je zameraná na intuíciu, emocionalitu, krásno a rozvíjajú ju predmety tvorivého a estetického charakteru, fungovanie tejto hemisféry je doslova potláčané. Takáto jednostrannosť však ostro narušuje prirodzenú rovnováhu a harmonickú spoluprácu oboch mozgových hemisfér.

Tiež treba zdôrazniť, že lekárskou vedou je už dávno dokázané, že akákoľvek časť tela, ktorá nie je pravidelnou a systematickou činnosťou namáhaná časom slabne, ochabuje a zakrpatieva. Neprimeranou stimuláciou ľavej mozgovej hemisféry prostredníctvom jednostrannej rozumovo - exaktnej námahy rastie a rozvíja sa táto časť mozgu dieťaťa až abnormálnym spôsobom, kým pravá hemisféra s jej emocionálno - citovým zameraním slabne a zmenšuje svoju kapacitu. Týmto spôsobom dochádza k produkovaniu rozumovo a vedomostne zdatných detí, ktoré sú však citovými mrzákmi. Naše deti trestuhodne okrádame o primeraný a potrebný rozvoj citovej zložky ich osobnosti.

Rozum bez citu! Čo dobrého z toho môže vzísť?

Ak dnešná generácia detí a mládeže, vychovaná „progresívnym spôsobom“, šikovná, všestranná, rozumovo zdatná, bez zbytočnej citovej príťaže a s chorobnou túžbou po úspechu vyrastie, pocíti túto nesprávnu sejbu na vlastnej koži ako prvá generácia ich súčasných učiteľov, vychovávateľov, rodičov. Oni sa budú v tom čase nachádzať za zenitom svojho aktívneho pôsobenia, zaostávajúc fyzicky, intelektuálne a výkonnostne. A chladný rozum ich vlastných detí, nekorigovaný citom im dá patričným spôsobom pocítiť ich menejcennosť. Svetu bude vládnuť iba chladný, vypočítavý pragmatizmus. A je naozaj otázne, kam to až všetko môže dospieť a či ešte bude možné podobnú nehumánnu spoločnosť rozumových robotov nazvať „ľudskou civilizáciou“.

Dnešný človek je síce vzdelanejší, rozumnejší, ale napodiv nie šťastnejší. Práve naopak! Mnohí sa nostalgicky obzerajú za minulosťou, kedy ľudia ešte neboli natoľko rozumovo zdatnými, nemali množstvo vecí, ktoré my už považujeme za samozrejmosť a predsa boli veselší, družnejší, vyrovnanejší a spokojnejší. Položme si otázku, prečo asi? Odpoveď je jednoduchá: Pretože stav rovnováhy medzi emocionálnou a rozumovou zložkou ich osobnosti ešte nevykazoval taký priepastný rozdiel, ako je tomu dnes, čo sa nevyhnutne prejavuje ako vnútorný nepokoj, nenaplnenie, prázdnota, disharmónia. A z tohto duševného rozpoloženia je už iba krok k hľadaniu pseudovýchodísk, akými sú alkohol, cigarety, drogy a podobne.

K hlbšiemu zamysleniu sa nad touto problematikou ma inšpiroval jeden osobný zážitok. Pri ceste rýchlikom som si vypočul rozhovor matky a jej dvoch detí, s ktorých staršie, asi desaťročné dievča začalo chodiť do jazykovej školy a rozprávalo bratovi, ako sa musí učiť všetky predmety v angličtine. Aby tento jazyk dobre zvládli, po slovensky sa s nimi v škole nikto nerozpráva.

Mladší chlapec hovoril taktiež o svojich zážitkoch zo školy a medziiným spomenul, že si kupoval farby na výtvarnú výchovu. Pri tejto príležitosti sa spýtal sestry, či aj ona má už farby kúpené. Sestra však veľmi rýchlo uviedla veci na pravú mieru tvrdiac, že aj oni by síce mali mať výtvarnú, ale nakoniec bude namiesto nej niečo iného – informatika, alebo čosi podobné. Uvádzam to ako typický príklad toho, ako sa naše školstvo a učitelia stavajú voči už takmer „zbytočným“ predmetom a nahradzujú ich predmetmi omnoho „užitočnejšími a praktickejšími“.

Všetkým, čo tu bolo povedané nie je chcené brojenie proti rozumu. Treba však vyzdvihnúť životnú nevyhnutnosť adekvátneho rozvoja jeho doplňujúceho protipólu – citu! A práve výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika, alebo predmety rozvíjajúce manuálne zručnosti, vzťah k prírode a pod., majú schopnosť aktivizovať, stimulovať a rozvíjať pravú mozgovú hemisféru a tým budovať citovo - emocionálnu zložku osobnosti dieťaťa. Je preto treba naozaj hlbšieho zamyslenia sa nad prístupom k uvedeným predmetom v obsahovej štruktúre výučby základných škôl, aby školský systém v nevedomosti a ignorancii deti a mládež nepoškodzoval, ale naopak, aby správne budoval a harmonicky rozvíjal ich osobnosť. A to je možné len v rovnováhe citu a rozumu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 26.08.2013 16:43:10

Násilie plodí násilie!


Z času na čas verejnosťou pravidelne otrasie nejaký násilný čin. Z času na čas sa objaví nejaký šialený strelec, streľba v škole, teroristický útok, alebo niečo podobného. Opakuje sa to priam s periodickou pravidelnosťou. A to dokonca aj u nás na Slovenskou.

No a v takýchto chvíľach, keď je celá spoločnosť otrasená nejakou tragédiou sa zvykne ozývať množstvo slov, odsudzujúcich prejavy násilia, agresivity a neznášanlivosti. Poriadajú sa koncerty, ozývajú sa politické strany, orgány štátnej správy a všetko toto sa koncentruje v médiách, či už v televízii, rozhlase, alebo v tlači.

A každé z médií, nech už je to televízia verejnoprávna, alebo komerčná, tlač bulvárna, alebo periodiká serióznejšieho charakteru, všetci úplne jednohlasne zaujímajú ušľachtilé stanovisko správneho občana, ktorý sa voči podobným činom stavia s jednoznačným odsúdením.

Žiaľ, tento správny občiansky postoj, hlasne a okázalo prezentovaný pracovníkmi médií nie je však v mnohých prípadoch ničím iným, ako obrovským pokrytectvom. Na jednej strane sa totiž odsudzuje násilie v jeho vyhrotenej podobe, ale na druhej strane práve prezentácia násilia v jeho najrôznejších podobách a formách tvorí rozhodujúci podiel programovej, alebo v prípade tlače obsahovej štruktúry týchto médií. Lebo žiaľ, pútavé a zaujímavé spracovanie širokej ponuky nízkosti, zvrhlosti, hrubosti a surovosti tvorí najväčší podiel každodennej pracovnej náplne, ktorou si v rôznych redakciách médií pracujúci „čestní a inteligentní“ ľudia zarábajú na svoj chlieb.

A toto násilie, dňom i nocou chŕlené do povedomia spoločnosti musí prinášať tomu zodpovedajúce ovocie. Je to ako začarované, čoraz rýchlejšie sa krútiace koleso zla. Ako totiž veľmi dobre vieme, aj negatívna reklama je reklamou. A práve tejto reklame násilia, surovosti, vulgárnosti a ľudskej nízkosti sa prepožičiava väčšina súčasných elektronických a printových médií. Česť výnimkám!

Vraví sa, že múdrejší ustúpi! V našom prípade by sme všeobecný ústup od násilia mali celkom logicky očakávať nie od samotných aktérov zločinu, ktorých inteligenčný potenciál má neraz svoje výrazne limity, ale úplne právom od novinárov, čiže ľuďí na určitej intelektuálnej výške, schopných analyzovať dôsledky svojho konania aj v širších súvislostiach. Zdá sa však, a každodenná prax to dokazuje, že rozdiel v hraniciach chápavosti medzi prvými a druhými nie je príliš rozdielny.

Ak by totiž spomínaní pracovníci médií chceli byť naozaj dôslednými a ich snahy v boji proti násiliu by boli skutočne úprimné, museli by toto zlo potierať na všetkých úrovniach a vo všetkých jeho prejavoch. Teda aj v jeho častom zobrazovaní na televíznych obrazovkách, či opisovaní ako istého druhu „senzácie“ hlavne na stránkach bulvárnej tlače.

Ak teda opäť niekedy dôjde k nejakému násilnému činu, ak bude spoločnosť, pozostalí a smútiaca rodina hľadať vinníkov, ktorých by vzali na zodpovednosť, treba byť dôslednými a popri zločincoch samotných vziať na zreteľ i nezanedbateľnú mieru spoluviny ľudí, zodpovedných za zloženie obsahovej štruktúry slovenských médií. Aj oni sú totiž istým spôsobom spolupáchateľmi, nakoľko samoregulačná zložka ich osobnosti, nazývaná svedomie im už podobne, ako pri ťažkých prípadoch chronickej delikvencie neumožňuje pochopiť, čo vlastne činia.

Zároveň však treba poukázať aj na nezanedbateľnú mieru zodpovednosti vlády a orgánov štátnej správy, a dovolím si povedať, taktiež značnú mieru ich spoluviny, pretože zmienený neúnosný stav nie je nimi takmer vôbec korigovaný a zneužitím pojmu sloboda prejavu je do spoločnosti vnášané množstvo balastu a nízkosti.

Uveďme si príklad: na ochranu fyzického zdravia občanov sú štátom zriadené určité inštitúcie, ktorých úlohou je dbať na kvalitu tovarov a služieb, nezávadnosť potravinárskej produkcie, pitnej vody – proste na mnoho vecí, ktoré majú priamy vplyv na ochranu fyzického zdravia občanov.

Treba si ale uvedomiť, že okrem zdravia fyzického máme aj v lekárskej terminológii oficiálne uznávaný pojem duševné zdravie. Žiaľ, duševné zdravie nášho národa je už predstaviteľom štátnych a vládnych inštitúcií úplne ľahostajné a vydané tak napospas nenásytnej dychtivosti po zisku, ktorá zahlcuje stránky bulvárnej tlače a obrazovky televízií nadmierou násilia vo všetkých podobách. A samozrejme, o nízkostiach iného druhu ani nehovoriac.

Potom však, pri nejakom násilnom čine, ktorý otrasie spoločnosťou pôsobí vskutku bizarne a priam odpudzujúco, keď sa zástupcovia práve týchto médií, ako aj predstavitelia štátnej moci stávajú hlásateľmi pravdy a ušľachtilosti, aby sa potom, po opadnutí spoločenského rozhorčenia, tí prví opäť naplno ponorili do produkcie presne tej istej nízkosti, ktorú iba pred chvíľkou odsudzovali, a tí druhí do trestuhodnej ľahostajnosti voči komplexnému riešeniu celého problému.

Každý jednotlivec i celá spoločnosť by si mala uvedomiť, že zlo je zlom bez ohľadu na mieru jeho veľkosti. Nemožno preto odsudzovať len násilie v najvypuklejšej podobe a nevšímať si jeho menej pálčivé a nenápadnejšie prejavy vo forme jeho mediálneho prezentovania a zobrazovania. Násilie je totiž ako zhubná choroba! Ak ju nepodchytíme a neliečime už v zárodku, začne postupne narušovať duševné zdravie národa, mladej generácie a ľahko ovplyvniteľných jedincov, aby nakoniec prepukla úplne viditeľne a hmatateľne. Kto teda neobmedzuje a nepotláča toto zlo hoci aj v tej najnenápadnejšej podobe, nemá právo dvíhať svoj hlas ani vtedy, keď sa napokon prejaví v plnej miere. Ak však podobným spôsobom jedná je obyčajným pokrytcom.

A keď už máme byť dôslednými v analyzovaní problematiky, súvisiacej s mediálnou prezentáciou násilia, celá vec má aj svoju druhú stránku, a síce dopyt. To znamená onú nepochopiteľnú ochotu nášho národa, lačne vstrebávajúceho všetku tú ponúkanú, človeka nedôstojnú nízkosť.

Je preto namieste položiť si otázku: Aké programy ja osobne sledujem a aké noviny čítam? Jedno známe úslovie totiž hovorí: povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si! Ak je naozaj toto úslovie pravdivé a úroveň obsahového zloženia najviac čítanej bulvárnej tlače zodpovedá úrovni vnútorného života a duševného stavu jeho čitateľov, vyzerá to s našim národom dosť nelichotivo. Je preto taktiež veľkým pokrytectvom, ak mnohí ľudia vyjadrujú svoje rozhorčenie nad násilím v spoločnosti, avšak o chvíľu si pokojne kúpia a prečítajú časopis, alebo pozrú program plný násilia, ktorý považujú za odreagovanie, či vyplnenie voľného času, nevidiac v tom nič zlého.

Nebuďme preto pokrytcami! Ak naozaj chceme bojovať proti násiliu, robme tak vždy a všade! Nie iba vtedy, keď sa nám to hodí! Lebo naozaj rozumný človek venuje pozornosť problému už v jeho začiatkoch a nie až v jeho najvyhrotenejšej podobe. K problematike násilia treba pristupovať ako ku chorobe, ktorou v podstate aj naozaj je. Najefektívnejšia a najvýhodnejšia zostáva vždy účinná prevencia, prípadne skorý zásah v počiatočnom štádiu, ako nakoniec bolestivo nepríjemná a niekedy už aj neúčinná liečba choroby, ktorá podcenením počiatočných príznakov nadobudne v organizme takú silu, že ho nakoniec zničí.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 19.08.2013 15:43:47

Skromnosť! Jediná možná cesta!


Správa z tlače zo dňa 3.8.2013: Ďalšia vlna horúčav bude dlhšia a intenzívnejšia ako všetky doterajšie v tomto lete. Niektorým ľuďom však podľa klimatológov stále nedochádza, že je to závažný problém. Globálne otepľovanie je totiž možno väčšie zlyhanie ľudstva ako svetové vojny, no krajiny a jednotlivci tomu nevenujú pozornosť.

Svetová meteorologická organizácia (WMO) vo svojej poslednej správe jednoznačne hovorí o globálnom otepľovaní a rastúcom skleníkovom efekte. Atmosferická koncentrácia oxidu uhličitého sa napríklad v roku 2010 zvýšila o 39 percent v porovnaní s predindustriálnym obdobím, metánu o 158 percent a oxidu dusného o 20 percent. Všetko sú to skleníkové plyny, súvisiace s ľudskou činnosťou. Táto zmena zloženia atmosféry spôsobuje, že globálna teplota stúpa, čo má výrazný vplyv na hydrologický cyklus a spôsobuje zmeny poveternostných a klimatických pomerov. Za všetky extrémne povodne, búrky a suchá môžu ľudia, pretože sa nesprávali šetrne k planéte a jej zdrojom.

Posledné desaťročie bolo desaťročím extrémov, aké nemá v histórii obdobu a tento trend bude pokračovať A žiaľ naše, ani svetové úrady tomu nevenujú žiadnu pozornosť.

Toľko z článku, ktorý bol zverejnený v denníku „Pravda“ dňa 3.8.2013.

Ľudia ničia svoju planétu, pretože sú neskromní! Pretože ich potreby a nároky vysoko prevyšujú jej možnosti!

Neskromnosť vládne svetu! Nenásytná, neukojiteľná túžba mať stále viac a užiť si toľko, koľko sa len dá. A tomuto trendu sa nič nestavia do cesty. Práve naopak! Všetko mu podlieha. Veď práve tým, koľko dokáže človek nadobudnúť a čo si môže dovoliť stúpa na priečkach spoločenského rebríčka. V tom predsa spočíva úspech a tým sa človek stáva osobnosťou, ktorá niečo znamená. Takýto prístup k životu je ideálom národov a jednotlivcov.

Ideály ľudstva sú však zvrátené. Ideálom a hybnou silou spoločnosti totiž nemôže byť mať čoraz viac a byť v tom čo najúspešnejší. Ľudia, ktorí sa v tomto snažení dostali na vrchol a ich životný štandard sa nesmú stať príkladom pre ostatných, aby sa i oni snažili dosiahnuť niečo podobného. Také niečo totiž nemôže naša planéta ustáť. Lebo práve snaha mať čoraz viac a mať čoraz vyšší životný štandard doslova drancuje jej zdroje, ktoré nie sú stavané na tak vysoké ľudské nároky.

Svetu a planéte Zem môže pomôcť jedine návrat k skromnosti. Skromnosť znamená mať toľko, koľko potrebujeme k dôstojnému životu.

Skromnosť je odrazom veľkosti ducha! Ducha naplneného dobrom, spravodlivosťou, ušľachtilosťou a ľudskosťou, ktorý prostredníctvom žitia týchto hodnôt prežíva šťastie, pokoj a vyrovnanosť. Takýto veľký ľudský duch necíti žiadnu potrebu hnať sa za hromadením majetkov a za peniazmi. Dokáže sa uspokojiť s tým najzákladnejším, čo človek potrebuje.

Nenásytná neskromnosť je vysvedčením malosti ducha, ktorý neusiluje o dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť a preto v jeho vnútri niet pravého šťastia, pokoja a vyrovnanosti. Takýto človek sa pachtí za peniazmi a majetkami v klamlivej túžbe, že práve oni mu prinesú šťastie a naplnenie.

Je to však cesta, ktorá k vnútornému naplneniu nevedie! Je to prejav malosti ducha, ktorý sa podvedome snaží zakryť svoju vnútornú menejcennosť vonkajším leskom. Peniazmi, slávou, majetkami alebo mocou.

Veľký ľudský duch nepotrebuje nadmerný prepych, nadmerné bohatstvo a majetky, aby si tým sám sebe alebo niekomu inému niečo dokazoval. Veľký duch je naplnený šťastím a vyrovnanosťou prostredníctvom hodnôt, ktorými žije. Skromnosť je jeho prirodzenosťou, pretože si môže dovoliť byť skromný! Nízky a malý ľudský duch sa však naopak snaží zakryť vlastnú vnútornú malosť a nenaplnenosť honbou za peniazmi, majetkami a pôžitkami. Snaží sa svoje prázdne vnútro prekryť pláštikom vonkajšieho lesku.

Záchrana planéty Zem však spočíva iba v zmene tejto zvrátenej orientácie. Záchrana našej planéty a teda i ľudstva, ktoré na nej žije spočíva v snahe o nadobudnutie veľkosti ducha. To je možné jedine príklonom k skutočným hodnotám, ktorými sú dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť. Životom v súlade s týmito hodnotami sa duch človeka stáva veľkým a prúdi k nemu šťastie, radosť a mier. Prirodzeným spôsobom sa stáva skromným. Skromným človekom, ktorý nemá potrebu stupňovať svoje potreby do neúnosných, ba až fantastických rozmerov pretože vie, že to človeku šťastie neprináša. Skromným človekom, ktorý sa dokáže uspokojiť s tým najzákladnejším. Jeho skromnosť je totiž prirodzeným prejavom veľkosti jeho ducha, ktorého schopnosť uskromniť sa je jediným trvalo udržateľným modelom spôsobu života na tejto zemi.

Cesta k trvalej udržateľnosti života na zemi je cestou skromnosti! Životné úsilie ľudí má byť zamerané predovšetkým k dosahovaniu vnútorných hodnôt a nie k získavaniu majetkov a peňazí. Jedine týmto spôsobom sa totiž možno dopracovať k šťastiu, naplneniu, ako aj k cnosti prirodzenej skromnosti.

Túžba po peniazoch a majetkoch, aká tu vládne dnes je cestou do záhuby. Cestou k vydrancovaniu a zničeniu našej planéty a tým i k sebazničeniu ľudstva.

Kto chce urobiť niečo pre seba samého, pre túto zem, pre toto ľudstvo i pre budúce generácie nech sa učí skromnosti. Nech sa prirodzená skromnosť a nenáročnosť v potrebách stane jeho životným ideálom.

Pred 2000 rokmi chodil po zemi Syn Boží. Jeho život bol príkladom skromnosti.

Za koho však sami seba považujú mnohé takzvané vyspelé národy a mnohí jednotlivci, ktorí sa utápajú v nadbytku a prepychu, vysoko prevyšujúcom ich normálne ľudské potreby a ktorí paradoxne ešte stále nemajú dosť? Za koho sa považujete vy majetní a bohatí, na míle vzdialení od pojmu skromnosť? Považujete sa vari za väčších a cennejších ako bol Syn Boží, ktorý vám príkladom svojho života ukazoval cestu skromnosti?

Váš zvrátený ideál neudržateľného spôsobu života ničí túto zem a preto Boh, nad ktorého Syna sa svojou neskromnosťou odvažujete stavať zničí vás! Zničí vás, pretože ste vnútorne bez akejkoľvek hodnoty a svoju duchovnú bezcennosť, ktorú podvedome vyciťujete sa snažíte sami pred sebou i pred ostatnými zakryť množstvom peňazí a majetkov.

Vaša nenásytná neskromnosť však už nesmie a nebude mať na zemi viac miesta! Miesto na nej bude mať už len skromnosť, ako odraz pravých hodnôt, ktorými je naplnené ľudské vnútro. Skromnosť, ako odraz skutočnej veľkosti človeka, ktorý je šťastný aj z mála a ktorý preto nepotrebuje sám sebe ani iným nič navonok predstierať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 12.08.2013 17:39:30

Čo nám chce povedať choroba?


Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza.

Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie.

Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba.

Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali.

Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou.

Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou.

Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou.

Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii.

A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby:

Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti.

Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov.

Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou.

Očné vady:

Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov.

Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov.

Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života.

Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov.

Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života.

Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť.

Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce.

Ušné vady:

Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti.

Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných.

Hlasivky – viac hovorí, než by mal.

Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha.

Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie.

Nohy:

Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové.

Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa.

Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty.

Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha.

Kŕčové žily – záľuba v stereotype života.

Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných.

Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť.

Zuby:

Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty.

Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality.

Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti.

Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky.

Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne.

Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia.

Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou.

Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru.

Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita.

Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi.

Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného.

Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého.

Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku.

Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti.

Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti.

Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie.

Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia.

Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť.

Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov:

Krv – životná sila, vitalita.

Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť.

Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza.

Krk – strach.

Koža – ohraničenie, normy, kontakt.

Srdce – schopnosť lásky, emócie.

Kosti – pevnosť, plnenie noriem.

Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania.

Ústa – pripravenosť prijímať.

Uši – poslušnosť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.08.2013 15:25:09

Možné príčiny homosexuality 2


Vo svojom predchádzajúcom článku o homosexualite som hovoril o tom, že homosexuál môže byť ženský duch, nachádzajúci sa v mužskom tele. Obdržal som však reakciu čitateľa ktorý tvrdí, a ja s ním súhlasím, že by bolo zavádzajúce, keby každý homosexuál videl ako príčinu svojich problémov skutočnosť, že je ženským duchom v mužskom tele. Nemusí to byť totiž vždy tak. Môže ísť aj o mužského ducha v mužskom tele, ktorého pud ho ťahá k osobám rovnakého pohlavia. Duch v tele je teda správny, nesprávne je ale zachvievanie pudu.

Inak určitým telesným znakom, ktorý ale vzhľadom k rôznym anatomickým predpokladom nemusí byť vždy stopercentne určujúcim sú široké boky. Ženského ducha v mužskom tele možno teda rozpoznať podľa širokých bokov.

Máme tu teda dve kategórie homosexuálov. Do prvej patrí ženský duch v mužskom tele. Ide o ľudí, ktorí nástojčivo cítia, že nie sú v správnom tele. Hoci majú mužské telo, vnútorne sa cítia byť ženou a stáva sa, že vzhľadom k možnostiam súčasnej medecíny siahajú i po operatívnom zákroku, ktorý z nich aj navonok ženu urobí. Tejto kategórii homosexuálov bol venovaný môj prvý člnok.

Do druhej kategórie patria mužskí duchovia v mužskom tele, ktorí sú vnútorne i navonok mužmi, avšak pudovo sú priťahovaní k osobám rovnakého pohlavia.

Aby sa homosexuál zbavil svojej neprirodzenej úchylky, musí sám na sebe vnútorne pracovať. Najprv musí pochopiť, kým vlastne vnútorne je, či mužom, alebo ženou, a na základe tohto poznania musí začať korigovať svoju úchylku. Musí sa sám intenzívne snažiť posúvať veci k normálu. To je jeho úloha, ktorú za neho nikto iný neurobí

Je totiž nesmierne veľkým omylom, ak svoju odchýlku od normálu začne považovať za normál. Keď začne bojovať za svoje zrovnoprávnenie tak, ako je tomu dnes. Takéto niečo však nie je pre neho nijakým pokrokom, ale duchovne ho to ešte viacej poškodzuje. Nevynakladá totiž svoju energiu na to, aby s vlastnou chybou bojoval a prostredníctvom svojho snaženia sa posúval k normálu a teda k prirodzenosti, ale svoju energiu vynakladá na to, aby vlastnú odchýlku sám pred sebou, ako i pred celou spoločnosťou uznal ako niečo úplne normálne. Je to však falošné úsilie, ktoré škodí jemu samému i celej spoločnosti.

Ale vráťme sa späť k druhej kategórii homosexuálov. Sú nimi mužskí duchovia v mužskom tele, ktorých pud je zameraný k osobám rovnakého pohlavia. Takýto druh pudu je neprirodzený a preto nesprávny. Je povinnosťou homosexuála bojovať s ním a postupne sa ho snažiť priviesť k prirodzenosti. Nesmie sa mu podvoľovať a vychádzať mu v ústrety. Naopak, musí s ním bojovať! Je to otázka sebadisciplíny!

Je to niečo, čo je možné prirovnať k alkoholizmu. Alkoholizmus je nadobudnutý zlozvyk. Vo svojej rozvinutej forme je drogou, ktorej ľudia na nej závislí nemôžu odolať. V odborných kruhoch sa tvrdí, že alkoholizmus sa vyliečiť nedá. Ak alkoholik prestane piť je zaradený do kategórie abstinujúcich alkoholikov. Už teda nikdy nebude abstinentom, ale vždy iba abstinujúcim alkoholikom. Možnosť recidívy totiž stále existuje.

To, či bývalý alkoholik zostane už po celý svoj život alkoholikom abstinujúcim je predovšetkým otázkou jeho sebadisciplíny. Otázkou celoživotného boja so samým sebou. Alebo lepšie povedané, so svojim zlozvykom. So svojou odchýlkou od normálu.

Niečo podobného je to s drogami, gemblerstvom, či inými druhmi závislostí. No a veľmi podobné je to aj s homosexuálnymi sklonmi. Aj v tomto prípade ide o celoživotnú výzvu k boju so svojou neprirodzenou odchýlkou od normálu.

Ak je teda homosexuálom mužský duch v mužskom tele, pudovo priťahovaný k osobám rovnakého pohlavia, mal by celoživotnou sebadisciplínou korigovať svoje neprirodzené pudy podobne, ako to musia po celý svoj zbytok života robiť abstinujúci alkoholici.

Pred homosexuálom, ktorý je mužským duchom v mužskom tele stojí teda výzva celoživotného boja so svojou odchýlkou, avšak v skutočnosti je to všetko omnoho jednoduchšie. Takýto človek by sa jednoducho mal iba snažiť aj navonok stať tým, čím je vnútorne. Aj navonok by sa mal stať takým, aká je jeho najvnútornejšia podstata. Mal by sa stať mužom! Plnohodnotným mužom, ktorý je po všetkých stránkach vždy priťahovaný iba plnohodnotnej žene.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.07.2013 16:27:03

Odhalenie podstaty homosexuality


Ak sa chceme správnym spôsobom pozrieť na tento problém a potom k nemu zaujať i správne stanovisko je treba nahliadnuť hlbšie. Omnoho hlbšie, až za hranicu hmoty, kde tkvie skrytá podstata nie len tejto, ale i všetkých ostatných vecí.

Musíme preto začať úplne na začiatku, kedy sa duchovný zárodok človeka mal rozhodnúť, aký druh pôsobenia si pre seba vyberie. Či to bude pôsobenie aktívne, čiže mužské, alebo pôsobenie pasívne a udržujúce, čiže ženské.

Aby sme správne chápali nasledujúce vysvetlenia treba mať jasno v tomto základnom členení:

Za prvé: je tu bezpohlavný ľudský duchovný zárodok, ktorý sa na začiatku svojho vývoja musí záväzne a raz a navždy rozhodnúť pre aktívne, alebo pasívne pôsobenia. Tým sa stáva mužským, alebo ženským ľudským duchom.

Za druhe: na základe tohto jeho rozhodnutia sa potom sformuje jeho duševné telo a to buď do mužskej, alebo ženskej podoby.

Za tretie: no a pri pozemskom zrodení taktiež i jeho hmotné, fyzické telo.

Každý ľudský duch musel teda na začiatku učiniť zásadné rozhodnutie, ktoré sa preň stalo určujúcim po celé jeho ďalšie bytie. Jeho duševné telo sa potom ihneď začalo formovať buď do mužskej alebo ženskej podoby.

Pri svojom pozemskom zrodení potom tiež obdrží buď mužské, alebo ženské fyzické telo.

Mužská, alebo ženská telesná forma teda priamo závisí na druhu činnosti vo stvorení. Mužské, to je princíp aktivity, čiže priebojnosť a ženské, to je princíp pasivity, čiže pôsobenie tiché, udržujúce a ochraňujúce.

Príčina homosexuality spočíva v zmene pôvodného rozhodnutia ľudského ducha!

Ukážme si to na príklade: Na zemi žije ženský duch, ktorý vlastní ženské telo a má teda pôsobiť tichým, pomáhajúcim a udržujúcim spôsobom. Avšak tento ženský duch začína postupne inklinovať k aktívnemu, mužskému druhu pôsobenia. Chce určovať, dobíjať, viesť, vládnuť a tak aj činí. Telesne zostáva stále ženou, ale vnútorne, duševne sa už začína formovať do mužskej podoby, zodpovedajúcej činnosti, ktorú preferuje.

Po odložení hmotného tela, čiže po fyzickej smrti prijíma potom tento, pôvodne ženský ľudský duch už mužskú duševnú formu. No a na základe toho sa potom, pri svojom opätovnom zrodení narodí ako muž. Muž, ktorý však v sebe nesie ženského ducha, ktorý vo svojom predchádzajúcom živote preferoval aktívne, mužské pôsobenie a dôsledkom toho obdržal vo svojom novom pozemskom zrodení mužské telo.

Tento ženský ľudský duch zostáva v jadre stále ženou a to na základe svojho prvotného rozhodnutia, ktoré je nezmeniteľné. A preto sa táto žena čoskoro začne cítiť nesvoja v novom, na základe svojho predchádzajúceho príklonu k aktivite, mužskom tele. Mužské telo je jej cudzie. Je to pre ňu akýsi nepochopiteľný trest, pretože sa vnútorne cíti byť ženou, avšak jej telo je mužské. Tento trest si však spôsobila ona sama svojim príklonom k aktívnej, mužskej činnosti vo svojom predchádzajúcom živote.

Takto sa teda na zemi rodí homosexuál. V skutočnosti je to ženský ľudský duch v mužskom tele. Tento stav je samozrejme neprirodzený a jeho neprirodzenosť duch bolestne vnútorne pociťuje. Skutočnou pomocou v danej situácii môže byť jedine poznanie podstaty veci a snaha a túžba ženy stať sa opätovne plnohodnotnou ženou.

Treba ale vedieť, že to sa môže prirodzeným spôsobom uskutočniť až v nasledujúcom pozemskom zrodení a to vtedy, ak žena, ktorá samu seba potrestala zrodením v mužskom tele bude naozaj túžiť stať sa opäť ženou a začne opäť inklinovať k pasívnemu, tichému, ochrannému a pomáhajúcemu pôsobeniu.

Absolútna neznalosť o týchto skrytých skutočnostiach má však za následok, že to, čo už je aj tak dosť zamotané a skrivené sa ľudským nepochopením ešte viac kriví a zamotáva.

Ak totiž homosexuál, čiže žena v fyzickom, mužskom tele dospeje do obdobia pohlavnej zrelosti a zatúži si nájsť partnera, tohto ženského ducha v mužskom tele samozrejme priťahujú muži. Je to logické pretože každá žena túži po mužovi. A homosexuál je vo vnútri ženou. Iba že táto žena sa nateraz nachádza v mužskom tele.

Je úplne samozrejmé, že žiaden normálny muž nebude mať záujem o vzťah s homosexuálom. A preto homosexuál môže nadviazať vzťah iba s ďalším homosexuálom. Čiže s niekým rovnako pokriveným, ako je on sám. Avšak ak homosexualita je už sama osebe neprirodzená, vzťah dvoch homosexuálov je ešte absurdnejším vystupňovaním neprirodzenosti.

Prečo? Lebo za prvé, človek nepozná skutočnú podstatu homosexuality, ktorú sme si už objasnili a za druhé, lebo je materialista. A pre svoju nevedomosť o podstate vlastnej úchylky, ako i pre svoje materialistické vnímanie sveta sa dvaja homosexuáli navzájom klamú. Ich vzájomný vzťah je totiž proti všetkým prirodzeným prírodným zákonom.

Prečo je tomu tak si vysvetlíme podrobnejšie: Homosexuál je žena, alebo ženský duch v mužskom tele. Táto žena nemá šancu získať skutočného muža, po ktorom túži. Môže získať iba homosexuála. Ale to je tiež vlastne žena, len v mužskom tele. Dochádza teda ku vzťahu dvoch pokrivených ženských duchov. Ich vzájomný omyl spočíva v materialistickom vnímaní sveta, neschopnom dostať sa pod povrch. Preto ženský duch, čiže homosexuál, túžiaci po mužovi, vidí len zovňajšok a povrch, čiže telo. Svoju túžbu po vzťahu si naplňuje vzťahom s druhým homosexuálom, ktorý je však mužom iba navonok.

Takýmto spôsobom teda žena v mužskom tele získava muža. Avšak len hmotne a fyzicky! Získava len telo muža! Vo vnútri je to nešťastná žena v mužskom tele tak, ako ona samotná. V skutočnosti je to teda vzťah dvoch žien, ktoré sami seba navzájom klamú svojim mužským telom.

A tak sa vŕši omyl na omyl! A tak sa bolestné poznanie človeka, muža alebo ženy, ktorí cítia, že sa nenarodili v správnom tele nerieši poznaním skutočnej reality a vytrvalou snahou o opätovnú nápravu ale naopak, všetko sa ešte viac kriví a zamotáva nadväzovaním homosexuálnych vzťahov. Vzťahov, ktoré sú absolútne neprirodzené, pretože partneri sa v nich vo svojej vlastnej nevedomosti klamú navzájom. A len tupý a slepý materializmus, neschopný vnímať veci pod povrchom, materializmus, ktorý vládne dnes sa môže snažiť uzákoniť niečo tak neuveriteľne zvráteného, ako je legalizácia registrovaných partnerstiev homosexuálnych párov a navyše ešte s možnosťou adoptovať si a vychovávať deti. Toto predsa nemôže pomôcť a byť užitočné nikomu. Ani homosexuálom, ani spoločnosti a ani adoptovaným deťom.

Homosexualita je trest, prichádzajúci k človeku v zákonoch univerza za to, že sa snažil odkloniť od druhu činnosti, ktorý si vybral pri svojom prvom rozhodnutí, záväznom a nezmeniteľnom na celé ďalšie bytie.

Muž má byť aktívnym mužom a žena má byť pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou.

Ak muž začne inklinovať k ženskému druhu pôsobenia, zrodí sa na zemi v ženskom tele.

Ak žena začne inklinovať k aktívnym, mužským činnostiam, zrodí sa vo svojom ďalšom živote na zemi v mužskom tele!

Cesta k náprave spočíva v uvedomení si týchto skutočností a v zahájení preferovania toho druhu činnosti, ktorému zodpovedá naša najvnútornejšia podstata.

Ak v tom bude človek dôsledný, k náprave a pozitívnej zmene môže dôjsť, avšak prirodzeným spôsobom až v nasledujúcom živote na zemi. Toho si je treba byť vedomý. Takáto je totiž realita, naplňujúca sa v zákonoch univerza.

A ešte na záver vyjadrenie k jednej štatistike, ktorá uvádzala počet homosexuálov na Slovensku v percentách, kým počet lesbicky orientovaných žien iba v desatinách percent. Štatisticky je teda omnoho viac homosexuálov, ako lesbičiek. Prečo je tomu asi tak?

Homosexuál je žena v mužskom tele. Je to ženský duch, ktorý sa odklonil od svojho ochraňúceho, tichého a pomáhajúceho druhu pôsobenia a prikláňa sa k mužskému, aktívnemu duhu pôsobenia. Toto má vo veľkej miere na svedomí nesprávne pochopenie pojmu emancipácia, keď sa ženy snažia vyrovnať mužom v ich činnosti. Takýmto druhom aktivity sa však vnútorne deformujú a podľa miery intenzity svojej deformácie sa mnohé z nich nakoniec rodia v mužských telách, pretože práve takýto druh činnosti preferovali. A potom, ako homosexuáli, trpia celý svoj život v cudzom tele, ktoré nezodpovedá ich vnútornej podstate. A keďže doba núti ženy do aktívnych druhov činnosti, ktoré nie sú vlastné ich ženskej podstate, práve z tohto dôvodu sa rodí omnoho viac homosexuálov, ako potvrdzujú štatistiky.

Muž má byť preto vždy aktívnym mužom a žena tichou, pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou, ak raz nechcú zažiť trpké zrodenie v tele, ktoré im bude cudzie a ktoré nebude zodpovedať ich najvnútornejšiemu ja.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.07.2013 16:42:03

Prečo pravdepodobne zahynú aj mnohí dobrí?


Vývoj univerza sa blíži k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko správne od nesprávneho a pravé od nepravého. A žiaľ, mnohí dobrí ľudia budú musieť na tejto hranici natrvalo uviaznuť, pretože ich zastavia ich nesprávne názory, náhľady a postoje, ktorých sa kŕčovito držia. Názory, náhľady a postoje, na ktoré sa taktiež vzťahuje ono na začiatku spomínané kritérium oddelenia všetkého správneho od nesprávneho a všetkého pravého od nepravého. Uviaznu teda na svojich názoroch, nezlučujúcich sa Pravdou, stojacich proti Pravde a protirečiacich jej zákonitostiam.

Uvediem konkrétny príklad istého, mediálne veľmi známeho slovenského kazateľa, ktorý podobne ako všetci ostatní kňazi a kazatelia rôznych kresťanských cirkví odmieta princíp reinkarnácie. Čo sa týka jeho osoby, je to bezpochyby dobrý človek, ktorý sa sám osobne o dobro usiluje a v ľuďoch sa snaží dobro vzbudzovať a podporovať. Avšak ani jeho dobré srdce a ani ten najkultivovanejší rétorický prejav nemôžu nič zmeniť na realite. Na tom, aké veci v skutočnosti sú! Na tom, že princíp reinkarnácie je zákonitosťou tohto univerza, ktorá z Vôle Tvorcu a bez ohľadu na názory, túžby a priania ľudí jestvuje a funguje. Na tom nemožno zmeniť nič.

Až sa však stane, že človek presvedčený o neexistencii reinkarnácie opustí svoje fyzické telo, vezme si so sebou tam, na druhý breh, vo svojej duši pevne zakorenené i všetky omyly. Omyly, ktorým verí a ktorých sa nemieni zriecť.

Avšak tieto omyly, skryté v jeho duši ho raz nevyhnutne zadržia na onej osudovej hranici, ktorá prísne oddeľuje všetko správne od nesprávneho a všetko pravé od falošného. Možnosť ďalšieho duchovného napredovania bude zastavená a to až dovtedy, kým sa nezbaví omylov, protirečiacich Pravde. Kým nepochopí, že sa mýlil a nenájde odvahu otriasť svojimi starými, pevne zakorenenými, ale nesprávnymi názormi. Musí teda v sebe vybojovať ťažký boj a to neraz i so základnými pravdami vlastnej viery, ktoré boli falošné a nesprávne. Musí sa stať ochotným pochopiť a prijať za svoje to, čo pred tým odvrhoval a popieral.

Ale najtragickejšou na celej veci je skutočnosť, že potom, keď tento boj v sebe vybojuje a nové a správne poznanie príjme za svoje, môže sa mu stať, že brána zostane aj naďalej pevne zatvorená, pretože čas vypršal.

Výstrahu pred týmto nebezpečenstvom nájdeme v podobenstve o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie rozumné mohli vstúpiť, pretože lampy ich duší žiarili pravým poznaním, kým tie nerozumné nemali pravého poznania, akého bolo treba a preto si ho museli ísť doplniť a získať. Avšak vstupná brána smerom nahor sa medzi tým pevne uzavrela. Čas bol premeškaný a tým ich osobná tragédia zavŕšená.

V rôznych kresťanských, alebo aj iných cirkvách sa nachádza mnoho čestných a o dobro úprimne usilujúcich ľudí, ktorí by mohli radostne duchovne stúpať nahor, keby si vo svojich dušiach neniesli pevne zakorenené omyly, pochádzajúce z mylného učenia ich cirkví.

Ak zostaneme pri kresťanstve, je to napríklad už spomínaná reinkarnácia, alebo trebárs nesprávny pohľad na poslanie Krista, ktorý neprišiel trpieť a zomrieť na kríži ako zmierna obeta za hriechy sveta.

Kristus prišiel, aby ľuďom priniesol Slovo Pravdy, v ktorého poznaní a dodržiavaní spočíva spása každého jednotlivca. Zmyslom a hlavným účelom Kristovho príchodu bolo teda prinesenie Slova, ako ukazovateľa cesty k spáse ľudstva.

Jedine v tomto spočívala podstata jeho príchodu! Spočívala v prvoradosti Slova! Jeho utrpenie a smrť boli udalosťami, ktoré vyvstali z nenávisti ľudí voči Slovu. Z nenávisti voči tomu, čo hlásal.

Ťažisko celého kresťanstva musí teda spočívať v Kristovom Slove, ktorého hlásanie bolo ústredným bodom, ako i dôsledkom všetkého, čo sa pred dvomi tisíckami rokov udialo.

No a podobných omylov je v kresťanstve ešte viac. Mohli vzniknúť a celé stáročia pretrvávať iba preto, lebo sa ľudia neodvažovali samostatne myslieť a skúmať všetko, čo im cirkvi predkladali. Nikdy sa neodvažovali podrobiť to vlastnému skúmaniu, vážnemu premýšľaniu a predovšetkým vnútornému precíteniu. Ak sa totiž niečo nezhoduje s našim najvnútornejším cítením, nemáme tomu veriť! Ak tomu ale aj napriek tomu veríme len preto, že je to predkladané autoritou cirkvi, ak tomu veríme bez vnútorného pochopenia a vlastného presvedčenia je to viera prázdna, dutá, slepá a formálna.

Bezmyšlienkovité zotrvávanie ľudí v takýchto názoroch a dogmách sa stáva brzdou ich duchovného vzostupu. Zostávajú stáť ako prikovaní na jednom mieste a nebudú môcť ísť ďalej, kým túto prekážku v sebe neodstránia.

Ale odstrániť ju je nesmierne ťažké! Lebo ak je to ťažké, ba doslova nemožné už tu na zemi, na druhom brehu, čiže po našej pozemskej smrti to bude ešte omnoho ťažšie.

Nie je teda rozhodujúce to, čo si človek, i trebárs vo svojom dobrom chcení myslí, v čo verí a čo on považuje za pravdivé. Rozhodujúca je iba Pravda samotná a to, či sme s ňou, alebo nie sme s ňou vo všetkých našich názoroch v súlade.

Rozhodujúca je iba Pravda samotná! Pravda taká, akou je! Veci také, akými v skutočnosti sú! To, čo je mylné a protirečiace Pravde bude musieť nevyhnutne uviaznuť na onej osudovej hranici, oddeľujúcej všetko pravé od nepravého. Nič nepravé, pokrivené, mylné a falošné sa cez ňu nedostane.

Dôvody, prečo sa ľudia držia nesprávnych názorov a náhľadov môžu byť rôzne. Či už povrchnosť a pohodlnosť, bezmyšlienkovité prijímanie všetkého, čo je sprostredkovávané nejakou autoritou, či už cirkevnou alebo inou, nedostatok času, alebo odvahy sám veci samostatne skúmať, alebo z iných dôvodov.

Koľko je napríklad vôbec ľudí, ktorí si dali námahu vážne skúmať a poctivo vnútorne precítiť všetky základné pravdy vlastnej viery, aby napokon za svoje prijali iba to, s čím sa môžu naozaj plne vnútorne stotožniť?

Veď predsa každému z nás je jasné, že ak uzatvárame nejakú zmluvu, treba si ju veľmi pozorne preštudovať, aby sme na niečo nedoplatili. Avšak základné pravdy rôznych cirkevných vieroúk sa prijímajú bezmyšlienkovite a bez akéhokoľvek skúmania. Človek ich prijme za svoje, prežije v nich celý život a odnesie si ich uložené vo svojej duši i na druhý breh. Takto však nakoniec zožne neblahé dôsledky z toho vyplývajúce podobne, ako pri nedostatočnom preštudovaní a podpísaní nevýhodnej zmluvy.

Človek môže napokon prehrať i celé svoje bytie, pretože nesprávne, ale pevne zakorenené názory ho budú zadržiavať v jeho duchovnom vzostupe, nepustia ho ďalej a nakoniec mu nezostane času dohnať zameškané. Brána už totiž bude zavretá a všetko definitívne stratené. Zostane už len miesto pre plač a škrípanie zubov.

Človeče, bezohľadne skúmaj a vlastným prežívaním preciťuj pravdy svojej viery. Nech už je to viera akákoľvek! S čím sa nemôžeš plne vnútorne stotožniť, tomu never! Maj odvahu odvrhnúť všetko, za čo sa nemôžeš postaviť svojim presvedčením! Never autoritám len preto, že sú považované za autority, ale vážne skúmaj čo hovoria a čo prinášajú! Nájdi si čas a chuť hľadať Pravdu tam, kde ju možno nájsť. Lebo iba ten kto hľadá, môže nájsť a iba ten, kto prosí môže dostať. Lebo jedine v Pravde je sloboda a vzostup, kým v omyloch a nepravdách je zastavenie, spútanie a nakoniec záhuba.

Človeče, a buď si dobre vedomý toho, že zákonitosť nevyhnutného pohybu vo stvorení všetko nezadržateľne tlačí k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko pravé od nepravého a všetko správne od nesprávneho. Ako obstojíš?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 15.07.2013 16:58:30

Diablov plán

Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal:

„Prirodzenosťou ducha je zdokonaľovať sa a napredovať ku Svetlu. Nemôžeme ľuďom úplne zabrániť, ak sa chcú zdokonaľovať a žiť podľa Božích zákonov, ale môžeme ich cez rozum tak ovplyvniť, že zabudnú na to, prečo sem prišli.“

„Žiadam od vás toto“, povedal diabol:

„Otravujte ich myseľ, aby nemali čas myslieť na svojho Stvoriteľa a prestávali s ním udržiavať spojenie. Aby tú energiu, ktorú On vysiela do stvorenia ľudia použili nie pre Svetlo, ale pre nás a tým nás posilnia!“

„A ako to máme urobiť?“, zvolali jeho démoni.

„Sledujte každý ich krok, každú jednu myšlienku, čím sa zapodievajú. Vytvorte im kulty, aby prestali dodržiavať prvé Božie prikázanie. Ovplyvnite cirkevných hodnostárov, aby trvali na tom, že Mária je jediná, cez ktorú sa dostanú do raja. Nech sa k nej ľudia modlia, a vy vypočujte ich modlitby, ale tak, aby pomoc mala krátkodobý účinok. Potom sa budú opäť obracať ku nej a odvrátia sa od svojho Stvoriteľa.“

„Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby ani nehľadali význam veľkej noci.“

Predovšetkým ich lákajte aby chodili do svätýň a kostolov, lebo do cirkví sa dostali niektorí z nás a už tam úradujú. Ohlupujú cez rozum aj ducha, a ľudia sú už tak leniví, že nemajú silu začať premýšľať nad tým, čo sa tam hlása. Že nie Pravda ale lož zneje v ich chrámoch. Nech stále oslavujú vraždu Božieho Syna, nech stále uctievajú svätých, ktorí ani nejestvujú.“

„Vidíte poddaní moji, ani v to, že jediný Svätý je Boh, neveria. Nech si prijímajú hostie, v ktoré veria, že je telo Kristovo. Je to modlárčenie a to my potrebujeme.

Pokúšate ich, aby robili hriechy, aby stále chodili na spovede a stále si mysleli, že tým sa im všetko odpustí. Takto nebudú mať ani čas pocítiť, že zhrešením, nebudú mať odpustenie, kým im ten, komu ublížili, neodpusti.“

„Nech oberajú svojich blížnych o čokoľvek, zdravie, lásku či hmotné. Takto im to bude tiež vzaté a ich duch sa oslabí a bude pre nás dostupnejší.“

„Hlavne sa snažte o to, aby nepočuli svojho vodcu. On sa im ozýva cez cit. Vymyslite si množstvo možností, ako zamestnať ich myseľ.“ odpovedal diabol.

„Nabádajte ich, aby chodili s každou hlúposťou k lekárom, nech len berú lieky a ochromujú svojho ducha. Dajte im ľudí, ktorí im budú tvrdiť, že prírodná liečba nie je dobrá, je pomalá a neúspešná. Nech prestanú veriť v silu prírody, ktorú im do nej dal Boh. Nech sa dávkujú liekmi a liečia si len dôsledky choroby, ale v žiadnom prípade nesmú začať pátrať po príčine, ktorá vzniká z ich spôsobu života.“

„Obklopujte ich reklamami a ponukami nech si stále požičiavajú peniaze a nakupujú hmotné veci, najmä neužitočné, aby sa dostávali do dlhov, a aby všetku vinu hádzali na Boha. Najmä cez médiá ich oslovujte. Teraz internetom, televíziou a rádiom žijú všetci. Posielajte deti na stránky nevhodné. Radšej nech sa hrajú násilné hry, akoby sa mali dostať k Pravde. Púšťajte im kanály s nečistými programami, nech sledujú realitishow, kriminálne seriály, ktoré budú vplývať aj na ich deti. A hlavne veľa reklám. Aby mali čas na bezduché, prázdne chvíľky a zabúdali na správny vývoj svojho ducha.“

„Zaveďte módu, aby ženy prestali nosiť dlhé sukne a tak stratili žensky stud. Ochromte mravnosť na zemi, aby sa ženy obliekali vyzývavo, aby provokovali mužov. Mužom dráždite ich pudy, nech majú nečisté myšlienky a sú neverní svojím ženám. Veď viete, že všetko začína už myšlienkou. Z iných žien spravte mužatky, žena je tá, ktorá má viesť ľudstvo ku Svetlu, a to my nepotrebujeme!“

„Pokúšajte ich mužov, aby sledovali telesnú krásu inej ženy a prestali milovať svoje. Nech ich nechránia, lebo žena chránená mužom je silnejšia a skôr sa môže dostať k svojmu poslaniu.“

Tehotné ženy provokujte k hádkam a vyvolávajte depresie. Nech chodia do barov a kaviarní, fajčia a pijú a nedbajú na cudné obliekanie. Hlavne od polovice tehotenstva, keď sa majú inkarnovať duchovia. Oslabujte ich, aby vytvorili most pre nás. Čím viac vás bude inkarnovaných na zemi, tým lepšie sa bude plniť tento plán.

„Pôsobte cez zamestnávateľov, nech si z nich urobia otrokov. Potom budú stále zamestnaní a nebudú mať čas na rodiny a správnu výchovu detí. Budú sa hnať za peniazmi a stratia pojem o čase, ktorý im bol daný pre nápravu a zdokonalenie ducha na zemi. Takto nebudú mať ani poňatia o tom, že ich slobodná vôľa môže byť taká pevná, aby prekonala vaše úsilia.“

„Toto je plán, ktorý vyjde!“

Uspel diabol v tomto pláne? Posúďte sami.

kusvetlu.blog.cz/

image/svg+xml smilan :: 09.07.2013 16:49:12

Nešťastie s názvom meditácia


V súčasnosti je veľmi frekventovaným slovo meditácia a spolu s ním i všetky praktiky s týmto pojmom súvisiace. Ide o praktiky, ktorých účelom má byť duchovné pozdvihnutie, transformovanie vedomia, alebo prežívanie spojenia so Stvoriteľom. Žiaľ, vo vzťahu k pojmu meditácia a vo vzťahu k praktikám, ktoré za ňou stoja sa tak v drvivej väčšine vôbec nedeje. Deje sa skôr pravý opak! Namiesto Svetla sa človek spája a viaže s temnotou.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva zrada meditácie, porovnajme i ju s tým čo je správne. Porovnajme si ju s modlitbou! Treba ale zvlášť zdôrazniť, že so správnou a skutočnou modlitbou a nie s bezmyšlienkovitým odriekaním nejakých naučených slov, v ktorých niet ani štipky citu. Takýto druh modlenia, iba čisto z povinnosti, to sú len prázdne slová bez obsahu, ktoré sa rozplynú v nič. Je to niečo úplne bezcenného, pretože modlitbu robí modlitbou iba vrúcnosť citu.

Správna modlitba spočíva vo vzbĺknutí citu, smerujúceho nahor. Ak sa nás zmocní radosť, alebo hoci aj bolesť, či úzkosť, to všetko sú silné city, ktoré sa nám môžu stať podnetom k skutočnej a pravej modlitbe. Silné city sú ako krídla, ktoré môžu v modlitbe povzniesť nášho ducha k Výšinám, odkiaľ ku nám v spätnom účinku začne prúdiť radosť, pokoj, mier a vyrovnanosť.

Modlitba bez citu je ako vták bez krídel. Vták, ktorý nemôže lietať a preto smutne vláči iba po zemi. A to je práve oná, už vyššie spomínaná, povrchná a bezmyšlienkovite odriekavaná modlitba, v ktorej niet citu.

Vrúcnosť citu pri modlitbe určuje výšku, do akej sme sa schopní dostať. V najvrúcnejšom cite a pri najsilnejšom citovom prežívaní, akého je človek schopný môže jeho modlitba vzlietnuť až ku stupňom trónu Najvyššieho.

Ale vráťme sa späť k problematike meditácie. Kým správna modlitba letí na krídlach citu okamžite prudko nahor, pri meditácii tomu tak zväčša nie je. Meditácii chýba jednoznačnosť ťahu smerom hore. Rozptyľuje sa skôr do šírky, pričom v nej ide o zameriavanie sa buď na samého seba a svoje pocity, koncentrovanie sa na nejaké predmety alebo pojmy a podobne.

Pri správnej modlitbe býva cieľom všetkých snáh jednoznačne vždy iba to najvyššie a ten Najvyšší, kým pri meditáciách tento ústredný cieľ chýba a je nahradený cieľmi inými. Ako už bolo povedané, trebárs koncentráciou na niečo, na nejaký bod, na určitú čakru, na nejakú mantru a tak ďalej. K čomu však pri tom dochádza?

Okrem hmotnej reality, ktorú človek vníma svojim denným vedomým existuje ešte aj iná, jemnejšia realita, ktorú je možné vnímať v zmenenom stave vedomia. V prirodzenosti zákonov univerza sme ale vo svojom dennom vedomí akoby múrom oddelení od tejto jemnejšej reality. Ak sme dostatočne vnímaví, môžeme samozrejme vycítiť, že niečo takéhoto existuje. Že jednoducho existujú veci medzi nebom a zemou.

No a hlavným účelom meditácie, ktorá na rozdiel od správnej modlitby nesmeruje vždy bezpodmienečne nahor je prostredníctvom rôznych mentálnych techník, umelým navodzovaním zmeny vedomia postupne odstrániť ochranný múr denného vedomia a vytvoriť v ňom prienik do onej spomínanej, jemnejšej reality bytia. A to sa podľa druhu citlivosti meditujúceho darí buď rýchlejšie, alebo pomalšie.

Ak sa to podarí, a účelom meditácie je aby sa to podarilo, človek začne vnímať, vidieť a prežívať túto inú, jemnejšiu realitu. Veľké nebezpečenstvo sa však skrýva v tom, že nie všetko, čo sa nahádza tam na druhej strane je dobré a čisté. Skôr naopak, pretože okolie našej zeme obklopuje žiaľ zväčša nízkosť, nečistota a zlo, pretože práve toto ľudia preferujú. Či už vo svojich vonkajších vzťahoch medzi sebou, alebo vo svojom skrytom, vnútornom živote.

Preto je teda viacej zla a nízkosti aj na druhom brehu v inej, jemnejšej realite bytia v okolí našej zeme, kam odchádzajú duše pozemských ľudí po fyzickej smrti.

Pravdepodobnosť, že v týchto úrovniach natrafíte na nízkosť, nečistotu ba až zvrhlosť je omnoho vyššia ako pravdepodobnosť, že tam natrafíte na čistotu, vznešenosť a ušľachtilosť.

Správnou modlitbou, ktorá je vždy jednoznačným ťahom smerom nahor sa človek automaticky vyhne všetkým takýmto nebezpečenstvám. Avšak meditácia, prostredníctvom ktorej sme dosiahli priechodu v múre denného vedomia do jemnejšej reality nás priamo a nepripravených vrhá do obrovského nebezpečenstva, pretože vinou spôsobu života a myslenia ľudí sa aj tam, na druhom brehu, nachádza omnoho viac nízkosti a zla, ako ušľachtilosti a dobra.

Naivné nadväzovanie spojenia s jemnejšou realitou bytia, ktoré ponúka množstvo meditačných mentálnych techník môže teda človeka nesmierne zaťažiť a spôsobiť mu netušené duchovné škody. Dobrovoľne tým totiž podáva ruku zlému a nečistému, ktoré sa tam nachádza vo zvýšenej miere. Veď nie náhodou sme svojim denným vedomým od od všetkých týchto nebezpečenstiev veľmi dobre chránení.

Skutočná, pravá modlitba smerom k Najvyššiemu preletí vysoko ponad tieto nížiny, ktoré netreba vôbec poznať. Ak máme v modlitbe ako cieľ pred sebou iba to najvyššie a toho Najvyššieho, nijaké nebezpečenstvo nám nehrozí.

Ak však chce niekto prežiť, zažiť, skúsiť a vidieť, prostredníctvom rôznych meditačných techník a podľahne klamlivým prísľubom duchovného vzostupu, ktorý mu ponúkajú rôzni duchovní majstri, zbytočne sa tým vystavuje kontaktu s nízkym, ktoré sa na neho naviaže a duchovne ho strhne nadol.

Človek sa má v prvom rade snažiť žiť čistý a spravodlivý život podľa Zákonov Najvyššieho, čiže podľa Desatora i podľa učenia Krista a prostredníctvom skutočnej modlitby citu je mu daná možnosť nadviazať spojenie so Svetlom Stvoriteľa. To mu dodá istotu poznania existencie Boha a pevné presvedčenie vo víťaznú silu dobra, čistoty, ušľachtilosti a spravodlivosti, ktoré sa bude snažiť presadzovať vo svojom každodennom živote s o to väčšou silou a oduševnením.

Toto je správna cesta, pri ktorej človek nepotrebuje poznať nijaké nížiny, ktoré mu s falošným prísľubom duchovného vzostupu zavádzajúco ponúka meditácia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.07.2013 16:35:26

Informácie! Požehnanie alebo skaza?



Ako sa dá v dnešnej dobe nadbytku informácií informácie správne spracovávať tak, aby nám boli na úžitok a nie na škodu? Aby našu osobnosť pozdvihovali a nie ju degradovali? Aby sme sa stali ľuďmi múdrymi a nie ľahko manipulovateľnými hlupákmi?

V prvom rade je správny výber! Prísny výber medi hodnotným a nehodnotným. Človek totiž v skutočnosti vôbec nepotrebuje tak veľa informácií. Dôležité ale je, aby boli kvalitné, čiže hodnotné. Veď nakoniec veľmi výstižne to vyjadrujú slová, že menej býva niekdy oveľa viac.

Druhým krokom je spracovanie informácie. Naše vnútorné spracovanie hodnotnej informácie totiž potrebuje čas. Čas, zastavenie a stíšenie, aby človek mohol jej obsah v sebe vnútorne prežiť. Nie len informáciu zaregistrovať a uvedomiť si ju, ale jej obsah v sebe prežiť a precítiť. Jedine takto si ju môžeme privlastniť a ona sa stane našim vnútorným vlastníctvom. Stane sa niečím, čo nás vnútorne obohacuje a posúva. Čo prispieva k ďalšiemu dozrievaniu našej osobnosti. Čo nám teda prináša určitý úžitok.

V dnešnej dobe to však funguje úplne inak. V súčasnosti informácie neprispievajú k čoraz väčšej zrelosti ľudskej osobnosti ale naopak, osobnosť väčšiny ľudí rozleptávajú, degradujú a devalvujú. Dnes sa stali informácie nástrojom formovania nemysliacej a hlúpej masy, s ktorou sa dá veľmi ľahko manipulovať.

V prvom rade ide o nekvalitu! Nekvalitu informácií, ktorých je síce veľa, ale väčšina z nich je iba obyčajný brak. Brak bez akejkoľvek hodnoty! Brak ďaleko vzdialený od pojmov, akými sú spravodlivosť, ušľachtilosť, česť, či dobro.

Filmy, knihy, noviny, časopisy, hudba, piesne a internet, takmer vo všetkých informáciách, prúdiacich k nám z týchto zdrojov chýba dominancia úsilia o dobro, čistotu, ušľachtilosť, spravodlivosť, čestnosť a podobné pozitívne hodnoty.

Hodnotné je totiž len to, čo hodnoty v sebe obsahuje. Čo v sebe nesie niečo vyššie a vznešenejšie. Kde toho niet, tam je o hodnote danej informácie škoda hovoriť.

A takýchto prázdnych a bez hodnoty je žiaľ väčšina dnešných informácií, ktorých je síce veľa, ba až záplava, ale ktoré v sebe takmer nič vyššieho nenesú. A preto sú bezcenné! Preto by ich mal človek ignorovať ako niečoho úplne bezcenného a navyše škodlivého. Práve takýmto spôsobom by sa ľudia mali správať k väčšine dnešných informácií. Ak by ich totiž selektovali z hľadiska ich skutočnej hodnoty, museli by väčšinu z nich nekompromisne zapudiť.

Človek dneška to však samozrejme nerobí a pokojne sa necháva zahlcovať bezcennosťou. A to preto, lebo nemá chuť a ani silu bezcenné nekompromisne odvrhnúť.

Kto však dennodenne prijíma informácie bez skutočnej ceny a hodnoty, sám sa takým stáva! Stáva sa vnútorne bezcenným a nehodnotným! V tom spočíva degradácia ľudskej osobnosti prostredníctvom ustavičného prijímania nekvalitných informácií.

Druhým faktorom je čas, zastavenie a pokoj, ktoré by si mal človek dopriať ak chce, aby mohol hodnotné informácie vnútorne spracovať a privlastniť si ich tak, aby sa mohli stať majetkom jeho osobnosti.

Čas, zastavenie a ticho potrebné na správne spracovanie hodnotnej informácie však človek dnešnej doby nemá. Nemá ho preto, lebo stále je treba ísť rýchlo dopredu. Stále totiž k nemu zo všetkých strán prúdia nové a nové podnety a informácie, takže ak chce zostať v obraze a mať aký taký prehľad, nezostáva mu čas na ich spracovanie v zastavení a tichu, prostredníctvom ktorých by si mohol ich esenciu vnútorne privlastniť.

Ak sa teda v tom všeobecnom braku aj nájdu nejaké hodnotnejšie informácie, tak práve pre nedostatok času na ich spracovanie neprinášajú ľuďom nijaký úžitok.

A tak sa podobáme človeku, ktorý stojí vo vetre s otvorenou dlaňou a jasne cíti, ako mu prefukuje pomedzi prsty. Keď však zovrie dlaň v päsť a potom ju opäť roztvorí bude prázdna, pretože vietor iba prešiel pomimo a zachytiť sa ho nepodarilo.

Presne takto stojí dnes človek v prúde informácií, ktoré sa ho dotýkajú, ktoré vníma a zaznamenáva, ale z ktorých v skutočnosti nemá takmer nijaký úžitok. Preto dnes ľudia nie sú vôbec múdrymi, i keď žijú v dobe informačných technológií a prebytku informácií

Takže na záver si to ešte raz stručne zrekapitulujme. Ak chce človek mať z informácií úžitok a ak chce, aby sa prostredníctvom nich rozvíjala jeho osobnosť stačí mu ich menej, ale kvalitných, čiže hodnotných.

Zároveň si je treba nájsť trochu času, aby sme získané informácie mohli v sebe spracovať, čiže prežiť, pretože iba tak sa môžu stať našim najvnútornejším vlastníctvom a neprejdú našim vedomím len tak bez úžitku.

Ak hovoríme o prijímaní radšej menšieho počtu, ale predovšetkým hodnotných informácií znamená to, že musíme prejaviť určité odhodlanie, silu a nekompromisnosť v odmietaní všetkého, čo je bez hodnoty. Čo je prázdne, bezcenné, ba dokonca nízke! Takéto niečo už vôbec nie je hodné človeka a jeho ľudskej dôstojnosti. Takéto niečo totiž, ak to nekompromisne neodvrhneme, iba znižuje a devalvuje našu osobnosť. Preto by sme nemali dopustiť, aby nás informačný balast zdegradoval a prevalcoval. Aby postupne rozkladal našu osobnosť, pôsobiac nebadateľne, ale vytrvalo a každodenne.

Kto to prehliadne a dokáže sa tomu vzoprieť má šancu stať sa zrelou osobnosťou. Kto to podcení a podvolí sa tomu, vybral si cestu postupnej degradácie a devalvácie svojej osobnosti. Je to síce cesta pohodlná, pretože od človeka nič nevyžaduje, iba všetko nekriticky prijímať, ale je to žiaľ istá cesta vedúca k rozkladu vlastnej osobnosti. Osobnosti, neschopnej v konečnom štádiu vôbec slobodne a samostatne myslieť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.06.2013 16:55:28

Pravá a otrávená krása


Určite je vám dobre známe klasické klišé mnohých akčných filmov, keď sa hlavný hrdina konečne dostane po rôznych peripetiách k nebezpečnej náloži a chystá sa ju zneškodniť. Musí však prestrihnúť jeden z dvoch drôtov - červený, alebo žltý. Hrdina sa samozrejme vždy rozhoduje správne a prestriháva práve ten, ktorý treba.

Do podobnej situácie sa dostáva v bežnom živote každý z nás a to vzťahu k falošnej a pravej kráse. Ibaže s tým rozdielom, že väčšina z nás sa žiaľ rozhoduje nesprávne.

K čomu by ale došlo, ak by sa onen filmový hrdina správne nerozhodol? Došlo by k výbuchu a zničeniu.

V našom prípade k nijakému náhlemu výbuchu nedochádza, avšak neustálymi nesprávnymi rozhodnutiami vo vzťahu k pravej a falošnej kráse dochádza k pomalému, ale istému smerovaniu nadol do záhuby a zničenia. Do záhuby a zničenia duše! Nedeje sa tak teda okamžite, ako v akčnom filme, ale pomaly a nebadane, pričom však konečný výsledok je presne ten istý: zničenie a záhuba!

Pravá krása! Čo je pravá krása a odkiaľ pochádza?

Pravá krása je odleskom nádhery Najvyššieho! Je vznešená, čistá, ušľachtilá a povznášajúca. Preto má schopnosť zušľachťovať a povznášať. Povznášať nahor k Východisku a Zdroju všetkej krásy. Pravá krása oblažuje a robí človeka lepším. Lepším! Jej nevyhnutnou súčasťou je čistota a ušľachtilosť.

Ak máme uviesť nejaký príklad stačí spomenúť prírodu. Je krásna, čistá, občerstvujúca a povznášajúca v každom čase. Ak tomu tak nie je a kde tomu tak nie je má v tom prsty jedine človek.

A tým sa zároveň dostávame k otázke, čo je to teda oná otrávená, pokrivená a falošná krása.

Z temna, čiže od Zlého bolo videné, akým obrovským darom je pre človeka pravá krása, ktorá ho oblažuje a povznáša. Krása, ktorá ho robí lepším a dvíha nahor k tomu Jedinému - k Východisku všetkej krásy.

Aby tomu tak nebolo a aby bol tento nádherný dar znehodnotený, bola krása temnotou zámerne otrávená. Bola otrávená nečistotou!

Synonymom krásy a pôvabu na tejto zemi je žena. Ak by zostala takou, akou byť mala, už len svojim zjavom by všetko okolo seba povznášala a zušľachťovala. Svojho muža, svoju rodinu i celú spoločnosť.

Preto sa temnota zamerala práve na ženu. Na ženu, ako na rozhodujúci činiteľ vzostupu nahor prostredníctvom pôsobenia čistého pôvabu a ušľachtilej krásy. Temno ženu otrávilo ješitnou márnivosťou a vyzdvihovaním svojej telesnosti. Otrávilo ju márnivou túžbou páčiť sa a stať sa príťažlivou a žiaducou. Snahou využiť dar svojej krásy a pôvabu vo svoj vlastný, osobný prospech a nie k tomu, k čomu bola jej krása pôvodne určená. K povznášaniu a pozdvihovaniu všetkého nahor k Stvoriteľovi.

Takto bola teda krása otrávená! Zámerne a zákerne otrávená preto, aby namiesto zušľachťovania a povznášania všetkého všetko naopak poškvrňovala a zatláčala do špiny. Aby človek prostredníctvom nej nesmeroval hore, ale dolu.

Doménou pravej krásy je čistota a ušľachtilosť, kým doménou otrávenej a zvrátenej krásy je nečistá nízkosť a vyzdvihovanie telesnosti. Podľa toho ich veľmi ľahko rozpoznáme, ak len trochu chceme.

Ale kto v dnešnej dobe povrchnosti a plytkosti chce rozpoznávať a dá si námahu vnímať tieto rozdiely? Veď človek má dnes predsa každodenne na starosti množstvo iných, omnoho dôležitejších vecí.

Práve s tým však bolo počítané! Cielene bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí sa nechcú a nemajú chuť zaoberať jemnejším rozlišovaním. Bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí príjmu otrávenú krásu bez rozmýšľania! A keďže je v dnešnej dobe ľuďom naozaj zaťažko o niečom vážnejšie a samostatne premýšľať, bezmyšlienkovite prijali otrávenú krásu ako ideál a každodenne pokojne vstrebávajú tento jed. A tak je všetko strhávané do čoraz väčšej špiny, nízkosti a bahna.

Na jednej strane teda človek vo svojej prirodzenej túžbe siaha po kráse, avšak vo svojej povrchnosti a lenivosti uvažovať nevníma, že oná krása je zámerne otrávená a že namiesto toho, aby ho povznášala a dvíhala nahor ho čoraz viacej pošpiňuje a strháva nadol.

Deväťdesiatdeväť percent všetkej krásy je v dnešnej dobe poškvrnenej a nečistej! Je to jed, ktorým sa ľudia bezmyšlienkovite sýtia! Jed, ktorý im čoraz viacej otravuje ich vnútro! Ich dušu! Ich osobnosť! A tak to s ľudstvom, ponárajúcim sa do špiny smeruje prudko nadol. Veď napríklad i súčasný ekonomický úpadok je ešte okrem ďalších činiteľov aj dôsledkom čoraz väčšieho klesania do nemorálnosti.

Noviny, časopisy, knihy, filmy, internet, piesne, reklamy, výtvarné diela, toto všetko vyzdvihuje nečistú, zmyselnú a poškvrnenú krásu, ktorá strháva nadol. A už dokonca i veriaci, i mnohé veriace ženy podľahli tomuto jedu, pretože sa stali bezmyšlienkovitými konzumentmi módy. Módy, ktorá je opäť cielene utváraná tak, aby vyzdvihoval telesné vnady ženského tela.

Močiarom plným bahna a tej najhnusnejšej špiny sa stala zem. Zem, ktorá zneuctila krásu a pošpinila ju. Zem, ktorá sa prostredníctvom nečistej krásy ponára do špiny čoraz viac.

Kde sú ľudia, ktorí sa dokážu vytrhnúť z tohto všeobecného úpadku? Kde sú ľudia, ktorí dokážu prehliadnuť ľstivosť temnoty a zavrhnúť ňou vytvorenú, úpadkovú krásu? Kde sú ľudia, ktorí nechcú dať sami sebou takto manipulovať? Kde sú ľudia schopní hlbšieho zamyslenia? Kde sú ctitelia pravej, vznešenej, čistej a ušľachtilej krásy, ktorá povznáša a dvíha k Svetlu? Sú na zemi ešte vôbec takýto ľudia? Alebo je to tu všetko už len hnusný, smradľavý močiar, kráčajúci v ústrety osudu Sodomy a Gomory?

Spamätaj sa človeče a vytrhni sa z ošiaľu nízkosti! Neotravuj sa jedom, ale obklopuj sa pravou, čistou, vznešenou a ušľachtilou krásou, ktorá ťa bude povznášať. Nájdeš ju v prírode, v hudbe, v knihách, či kdekoľvek inde, ak ju hľadať chceš. Obklopuj sa ňou a čerpaj z nej. Nech ťa povznáša, zušľachťuje a dvíha. Zavrhni nemilosrdne všetko, kde takejto krásy niet a nepodporuj to! Nepodporuj to, lebo tým sa spájaš s nečistým a skaza a zničenie budú tvojim údelom. Ty sa staň jedine ctiteľom pravej krásy, aby tvojim osudom mohlo byť len šťastie, radosť a povznesenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.06.2013 16:29:52

Príťažlivosť záhadológie


Na internete existuje veľké množstvo stránok s duchovnou tématikou. Niektoré majú návštevnosť väčšiu, iné menšiu. Tie najvyššie návštevnosti zaznamenávajú zväčša stránky, na ktoré sa veľmi dobre hodí pojem - záhadológia. Ide o prezentovanie rôznych mystických javov a súvislostí, rôznych záhad a vecí tajomných či neznámych. Ide o čítanie zaujímavé, napínavé, ba neraz až mraziace v chrbte. Prevádzkovatelia stránok poskytujú tieto informácie svojim čitateľom mnohokrát v dobrej viere preto, aby mohli rozširovať svoj rozhľad a aby mohli duchovne rásť.

Ale môžu ľudia takýmto spôsobom naozaj duchovne rásť? Môžu nás naše početné návštevy záhadologických stránok naozaj duchovne posúvať smerom nahor? A nie je to snáď skôr opačne? Nie je to skôr tak, že ľudí v ich skutočnom duchovnom vzostupe brzdia a bránia im v ňom? A ako vôbec môže človek rozlíšiť to, čo ho môže posunúť nahor od toho, čo ho naopak duchovne iba spútava a strháva nadol?

Ak máme byť úprimní a povedať si pravdu, tak v oblasti duchovna je na internete podľa môjho osobného odhadu približne 98 percent balastu a len dve percentá informácií pravej hodnoty. Za balastom sa skrýva temnota a za hodnotami Svetlo. Balast ľudí ťahá dolu, kým jedine skutočné hodnoty ich ich môžu dvíhať smerom nahor – k Svetlu. Bude teda určite na mieste, aby sme sa zmienili o kritériách, na základe ktorých je to možné rozlíšiť.

Základné rozlíšenie spočíva v tomto: To, čo pochádza zo Svetla kladie požiadavky. To hovorí o hodnotách a o nevyhnutnosti človeka pracovať na sebe samom, aby tieto hodnoty dosiahol.

To čo pochádza z temnoty nekladie požiadavky. To sa predovšetkým snaží sprostredkovávať rôzne zaujímavosti, vždy nové a neraz doslova fantastické, ktoré priťahujú a pútajú pozornosť, ale v skutočnosti od nikoho nič viac nevyžadujú.

Týmto je temnotou sledovaný jediný cieľ: zadržiavanie od pravého duchovného vzostupu. Premrhávanie času, ktorý nám jedného dňa môže tragickým spôsobom chýbať.

Na jednej strane máme teda požiadavku naplňovania skutočných hodnôt a na druhej strane voľné a nezáväzné prijímanie rôznych duchovných informácií a zaujímavostí.

Čo z toho si priemerný človek radšej vyberie? Odpoveď je až príliš prostá: no predsa to jednoduchšie, príjemnejšie a pohodlnejšie. A práve v tomto tkvie vysoká návštevnosť záhadologických stránok, ktorých obsah spútava ľudské duše a to bez toho, že by to v mnohých prípadoch prevádzkovatelia a zriaďovatelia podobných stránok vo svojom dobrom chcení vôbec tušili.

Mnohí ľudia si však vo svojej dobrosrdečnosti povedia: ale ja tam predsa len vždy nájdem niečo dobré. Áno, aj tam sa nachádza dobro, ale len ako návnada! Len ako chutné sústo, ktoré skúsený rybár chystá pre naivné ryby. A okolo plávajúca ryba po tomto súste lačne siaha, avšak v jeho vnútri je skrytý háčik. Keď sa ryba chytí, rybár ju pomaly pritiahne k sebe a jej život sa končí.

Temnota teda dáva zrniečka pravdy a dobra len ako návnadu, na ktorú sa mnohí naivne chytajú aby napokon, absorbovaním všetkého okolitého vedomého i nevedomého zavádzania boli pomaličky ale isto stiahnutí nadol. A ak aj nie nadol, tak aspoň zadržiavaní od skutočného duchovného vzostupu, čo temnote taktiež úplne postačuje.

Temno teda dáva návnadu, naivný človek sa jej chopí a potom už nemusí celkom nič robiť. Iba sa nechať ťahať. Viac nie je od neho nič vyžadované a je to vskutku pohodlné. Konečným osudom takýchto ľudí je však duchovná smrť tak, ako je smrť konečným osudom naivnej ryby chytenej na háčik.

Inak je to ale pri Svetle! Svetlo dáva záchytné lano a je úlohou človeka chytiť sa ho a potom sa sám po ňom začať šplhať nahor, smerom k Svetlu a duchovným Výšinám. To však vyžaduje určitú námahu. A práve túto námahu ľudia nie sú ochotní vynaložiť. To ich odradzuje od správnej cesty. Ak im totiž niekto ponúkne ako alternatívu niečo, čo nijakú námahu nevyžaduje, tak je okamžite rozhodnuté. Už ďalej niet o čom uvažovať. Človek vykročí po ponúkanej, širokej a pohodlnej ceste, ktorá je ale istou cestou do záhuby.

Nie teda všetko, čo býva spojené s prívlastkom „duchovné“ nás je schopné naozaj povzniesť. Človek nesmie zabúdať, že skutočne povzniesť ho môže iba práca na sebe samom, iba vlastné úsilie a snaženie smerom nahor, totožné s nadobúdaním a získavaním tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt, aké vôbec existujú.

Duchovný vzostup je práca a boj! Práca na sebe samom a boj so sebou samým! Duchovná smrť je oddanie sa pohodlnosti a lenivosti, oddanie sa smerom, snahám a učeniam, ktoré od nás nič nevyžadujú, prípadne nás ubezpečujú, že všetko za nás urobí niekto iný.

A jednou zo smutných skutočností je, že tomuto lákadlu duchovnej pohodlnosti neodolalo ani kresťanstvo. Kresťanstvo, ktoré tvrdí, že ľudstvo bolo spasené obetou Krista na kríži. Človek je totiž hriešny a nie je sa vraj schopný sám svojim vlastným úsilím týchto hriechov zbaviť. Preto poslal Stvoriteľ svojho Syna a ten sa obetoval za hriechy sveta. Svojou obetou z nás vraj sňal všetky hriechy, očistil nás a tým nás spasil. No a človek, ktorý príjme Krista ako svojho Spasiteľa a uverí v jeho obetu na kríži, takýto človek bude spasený.

Neuveriteľnou tragédiou kresťanstva je, že nepochopilo a stále nechápe pravý zmysel a účel príchodu Ježiša Krista na našu zem. Kristus k nám neprišiel preto, aby sa za hriechy sveta obetoval na kríži a tým nás spasil. Kristus prišiel v skutočnosti preto, aby vo svojom učení, vo svojom Slove ľuďom ukázal, čo majú robiť, ako majú myslieť a žiť, aby mohli byť spasení. Prišiel, aby im ukázal cestu k spáse, po ktorej však už musia kráčať oni samotní. Spasený teda môže byť iba človek, ktorý žije podľa Slova Kristovho! Iba ten, kto sa v tomto smere snaží a namáha! Život človeka je spojený s osobnou zodpovednosťou a teda i so zodpovednosťou za vlastné spasenie, o ktoré sa musí zaslúžiť predovšetkým on sám.

To ale samozrejme nie je pre pohodlných ľudí také lákavé a príťažlivé ako tvrdenie, že niekto iný sa už obetoval za naše hriechy a nám stačí iba v túto obetu uveriť a budeme spasení.

Človeče nedaj sa preto zlákať pohodlnosťou! Áno, je síce príjemná, takmer nič od teba nevyžaduje a môže byť dokonca odetá i do veľkolepých slov, ale nie je to cesta k duchovnému vzostupu. K skutočnému duchovnému vzostupu vedie vždy iba cesta vlastnej námahy a vlastného snaženia.

Človeče, nauč sa preto prísne rozlišovať. Prísne rozlišovať medzi tým, čo je ti príjemné, čo je pre teba pohodlné a tým, čo je pre teba naozaj užitočné. Lebo jedine to, čo od teba vyžaduje istú mieru vlastnej námahy ťa môže posunúť skutočne duchovne nahor, kým to, čo od teba takmer žiadnu námahu nevyžaduje spôsobuje tvoju duchovnú stagnáciu a úpadok. Veď nakoniec nič sa v živote človeka nedosahuje bez námahy. To je predsa zákonitosť! A prečo by táto zákonitosť mala byť iná práve v duchovnej oblasti?

Treba si preto vybrať medzi duchovnou námahou a duchovnou pohodlnosťou. V jednej je skrytý vzostup a život, kým v druhej stagnácia, úpadok a smrť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.06.2013 16:13:07

Ľudia stojaci pod zvieraťom


Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.

Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?

Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.

Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.

To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.

Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.

Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.

Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?

Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.

Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.

A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!

Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!

Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.

Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.

Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.06.2013 16:42:52

Dobro nesmie rezignovať!


Obraz prvý: Rohanské vojsko cvála na pomoc gondorskej ríši. Keď vyšli na kopec, kráľ Theoden uvidel smrteľný zápas mesta Minastirit. A zovrelo mu srdce. Potom však zvolal mocným hlasom, akým ho už dávno nikto nepočul zvolať: Čas boja nadišiel! Rytieri, taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Vpred!

A rohanská jazda udrela ako víchor z boku na nepriateľa, plne zamestnaného dobíjaním mesta.

Nepriateľskými šíkmi prebehol úľak, potom zdesenie a nakoniec sa dali na útek. A rohanskí jazdci s víťaznou piesňou na perách cválali sem a a tam a ostrím svojich mečov bili nepriateľa tak, že uniknúť sa podarilo iba nemnohým.

Obraz druhý: Vojsko rytierov Svetla sa priblížilo k hmotnosti. Vtedy uzreli smrteľný zápas planéty Zem.

Ich Kráľ a Vládca však zvolal mocným hlasom: Rytieri, čas boja nadišiel! Taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Bez milosti bite všetko zlo a všetkých tých, ktorí sú s ním akýmkoľvek spôsobom spojení! Vpred!

A nespočetné voje rytierov Svetla udreli do temnoty Zeme, ktorú zachvátila hrôza. Oni však, s víťaznou piesňou na perách bez milosti bili nepriateľa, nemilosrdne bili všetko zlo ako i všetkých tých, ktorí s ním boli akýmkoľvek spôsobom spojení.

Mnohonásobne rozvetvené zlo prestupuje a ovláda všetko na planéte Zem. Avšak tak, ako museli obrancovia mesta Minastirit vlastnými silami vydržať do príchodu rohanského vojska, rovnako musí aj dobro na tejto zemi vlastnými silami vydržať do príchodu pomoci zo Svetla.

V každodennosti všedného dňa prebieha nebadateľne smrteľný zápas medzi postupne všetko prestupujúcim a všetko infiltrujúcim zlom a medzi zbytkami dobra. A každý človek, ktorý sa v bežnom živote snaží hájiť a zachovávať ušľachtilosť, dobro, česť, spravodlivosť a ľudskosť, každý takýto človek je bojovníkom, napomáhajúcim tomu, aby sa Zem ešte udržala.

To, že mnohí prepadajú rezignácii a myšlienkam, že so zlom sa už dnes nedá vôbec nič robiť patrí k jeho zákerným úkladom. Takýmto spôsobom chce totiž zlo vnútorne zlomiť aj tie posledné zbytky odporu a ovládnuť absolútne všetko. A svoj tlak stupňuje o to viac, o čo jasnejšie začína tušiť vlastný, blízky koniec.

Dobro, česť, spravodlivosť, ušľachtilosť a ľudskosť však nakoniec zvíťazia! A spolu s nimi každý človek, ktorý zostal s týmto hodnotami pevne spojený!

Všetko ostatné bude rozprášené, rozohnané a pobité ostrím meča!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.05.2013 16:37:11

Kresťanstvo – nepochopenie utrpenia!


Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! Toto úslovie vzniklo v kresťanskom prostredí a vyjadruje názor, že utrpenie v živote človeka je akýmsi darom od Stvoriteľa. Nachádza sa v tom síce zrniečko pravdy, ale to nesprávne a mylné je v pochopení spomínaného úslovia prevažujúce. A zašlo sa v tom až tak ďaleko, že sa utrpenie začalo považovať až za akési zvláštne vyznamenanie od Pána a mnohí takzvaní „svätí“ si na základe toho sami spôsobovali rozličné druhy utrpenia, či dobrovoľne znášali rôznu nepohodu, ktorú by inak vôbec znášať nemuseli, len aby sa zapáčili Pánovi.

Vnímanie utrpenia ako zvláštneho vyznamenania od Pána je omyl! Veď niečo takéhoto sa vôbec nezlučuje s podstatou Stvoriteľa, ktorý je Láskou. A Láska, to je predsa šťastie, mier, radosť a harmónia! Veď Láska Stvoriteľa predsa chce, aby ľudia boli šťastnými a nie aby trpeli. A preto Pán v nijakom prípade ľuďom nenadeľuje utrpenie, ako nejaké zvláštne vyznamenanie. Preto úslovie: koho Pán miluje, toho krížom navštevuje nemôže byť správne. Takéto niečo by totiž Tvorca, ktorý je Láskou nikdy nerobil.

Utrpenie ľudí neprichádza z rúk Najvyššieho! Utrpenie si spôsobujú ľudia samotní! Utrpenie vzniká na základe Zákona spätného pôsobenia, ktorý vo veľkom diele Pána zabezpečuje fungovanie Spravodlivosti.

Tento dokonalý Zákon a Spravodlivosť s ním súvisiacu možno vyjadriť jednoduchými slovami: čo si kto zaseje to aj zožne. Kto teda konal dobro, vráti sa mu v Zákone spätného pôsobenia v znásobenej miere dobro. Kto však konal zlo, vráti sa mu v účinkoch toho istého Zákona zlo. Takto prosto a jednoducho to funguje. Ide tu o čistú Spravodlivosť, pretože každému sa dostane iba toho, či si on sám vo svojej minulosti zasial. V minulosti nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej. Ba dokonca až v minulosti presahujúcej hranicu jedného pozemského života. Áno, dokonalý Zákon spätného pôsobenia ďaleko presahuje hranicu jediného pozemského života a to smerom do budúcnosti ako i smerom do minulosti.

Smerom do budúcnosti v tom zmysle, že bytie človeka kontinuálne pokračuje aj po pozemskej smrti a smerom do minulosti v tom zmysle, že na zemi nikto z nás nebol iba jeden jediný raz, ale boli sme tu už viac krát. V poznaní zákonitosti opätovných príchodov ľudí na zem tkvie pochopenie toho, prečo napríklad trpia deti, prečo sa každý z nás rodí do rozličných životných pomerov a podobne. Preto neraz utrpenie, ktoré nás stretá, môže mať svoju príčinu v našom predchádzajúcom bytí na tejto zemi.

Aj keď teda človek nepozná dávnu príčinu, prečo konkrétne trpí, môže si byť stopercentne istý, že netrpí nespravodlivo. Môže si byť stopercentne istý, že jeho utrpenie je absolútne spravodlivým prejavom Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého k nám môže prísť a vždy prichádza iba to, čo sme sami vo svojej minulosti zasiali. Lebo neochvejne platí: čo kto zaseje, to aj zožne!

Ak sme teda v minulosti siali zlo, či už svojimi slovami, alebo činmi, alebo v skrytej podobe prostredníctvom svojho cítenia a myslenia, v prežívaní utrpenia sa nám toto, nami sformované zlo jedného dňa určite vráti. Tak to vyžaduje Spravodlivosť, na základe ktorej musíme vlastným prežitím za všetko zaplatiť a to až do posledného haliera.

Čo je pritom ešte treba zvlášť podotknúť je fakt, že Zákon spätného pôsobenia berie na zreteľ i naše cítenie a myslenie, čiže náš skrytý, vnútorný život, na ktorého kvalitu vôbec nedbáme. Ak však vo svojom cítení a myslení, ktoré nikto nevidí sejeme zlo, ak v sebe prechovávame závisť, nenávisť, nečisté myšlienky, nečestnosť a podobne, neznamená to, že za to nebudeme braní na zodpovednosť. Práve naopak! Naše nekontrolované cítenie a myslenie, náš nečistý, povrchný, skazený a prázdny vnútorný život býva príčinou mnohého nášho utrpenia. Lebo Zákon, čo kto zaseje to aj zožne sa bez výhrady vzťahuje aj k nášmu skrytému, vnútornému životu.

Ak sa teda niekedy budeme pýtať, prečo trpíme, alebo prečo musia trpieť zdanlivo dobrí ľudia okolo nás, tak pravá príčina utrpenia môže spočívať trebárs práve v nezriadenom a nečistom vnútornom živote. Vo vnútornom živote, ktorého zásadný vplyv na ľudský osud nám doteraz unikal. Vo vnútornom živote, ktorý však v žiadnom prípade neuniká účinkom Zákona spätného pôsobenia.

Utrpenie na nás teda nezosiela Stvoriteľ! Spôsobujeme si ho iba my samotní! Utrpenie je ovocím našich vlastných činov! Je žatvou našej vlastnej sejby! Je prejavom veľkej Spravodlivosti Najvyššieho, na základe ktorej každý z nás musí zaplatiť prežívaním vlastného utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré on sám spôsoboval v minulosti iným.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! A predsa je v tomto úsloví aj zrniečko pravdy tak, ako bolo spomenuté na začiatku. Avšak iba na základe predchádzajúceho výkladu možno z tohto úslovia ono zrniečko pravdy správne vylúpnuť. Spočíva v pochopení, že utrpenie je v určitom zmysle predsa len milosť. Milosť, ktorú dokáže pochopiť a prijať iba človek znalý a preto zrelo prijímajúci vlastné utrpenie. Človek, prijímajúci vlastné utrpenie ako možnosť zaplatiť za staré viny a vyrovnať staré účty. Ako možnosť oslobodiť sa od všetkého zlého, čo sám kedysi spôsobil. Ak bude takto zrelo pristupovať k svojmu utrpeniu, stane sa pre neho cestou k postupnému oslobodeniu sa. Cestou k zaplateniu a vyrovnaniu všetkých svojich vín, aby potom, po vyrovnaní svojich starých účtov mohol žiť život bez akéhokoľvek utrpenia. Aby mohol žiť už iba v šťastí, radosti a mieri. Ak dosiahne tohto bodu a potom bude svojimi citmi a myšlienkami, svojimi slovami a činmi siať iba dobro, bude k nemu v účinkoch Zákona spätného pôsobenia prúdiť už len dobro. Lebo ten, kto má vyrovnané všetky svoje účty a už iba šťastie a dobro rozdáva, musí zákonite iba šťastie a dobro žať.

Kiež by sa čo najviac ľudí dostalo až sem. Kiež by čo naviac ľudí dokázalo obrátiť účinky železného Zákona spätného pôsobenia vo svoj prospech tak, ako sa ešte dnes deje v ich neprospech. K tomu je však potrebné, aby sme sa aspoň do určitej miery stali znalým týchto Zákonitostí, ktoré nie sú vôbec zložité a predovšetkým, aby sme sa zmenili k lepšiemu. Aby sme konečne pochopili, že prostredníctvom svojich citov a myšlienok, i prostredníctvom svojich slov a činov musíme šíriť iba dobro, ak chceme iba dobro a šťastie žať.

Kto ale dobro nečiní, nech zo svojho utrpenia neobviňuje Stvoriteľa, ale nech hľadá jeho príčinu iba v sebe samotnom.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 20.05.2013 16:12:13

O ceste k Podstate


A mudrc riekol: Prázdny a nenaplnený život žijú ľudia, pretože uviazli na povrchu vecí, dejov a javov. Má pre nich cenu len to, čo možno vidieť, ohmatať, ochutnať a privlastniť si. Tomu venujú všetko svoje úsilie, všetko svoje snaženie a všetky svoje sily. Vonkajšok vecí, dejov a javov ich zamestnáva nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Zamestnáva aj ich myslenie a cítenie, v ktorých sa nedokážu povzniesť k ničomu inému.

Títo úbohí, prepracovaní, zamestnaní a uštvaní ľudia však netušia, že za vonkajškom vecí, plne pohlcujúcom všetky ich fyzické a duševné sily ešte niečo je. Niečo väčšie a dôležitejšie! Niečo, z čoho všetko pramení. Že sa tam nachádza veľká, svetlá a tajomná Podstata! Podstata všetkých vecí, dejov a javov! Večná a nehynúca, z ktorej všetko povstalo a ktorou je všetko udržiavané. Až človek, ktorý sa dokázal spojiť s vyžarovaním tejto Podstaty, z ktorej všetko povstalo a je ňou všetko udržiavané, až takýto človek schopný správne chápať význam a zmysel všetkých vecí, dejov a javov a zaujímať ku nim správny postoj. Až takýto človek ich potom dokáže užívať správnym spôsobom tak, aby mu slúžili a nie aby ho zotročovali.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, ako máme smerovať k Podstate, aby sme sa stali pánmi nad vecami, dejmi a javmi, aby nás tieto už viac nezotročovali, ale aby nám slúžili?

A mudrc odvetil: Boli mnohí, ktorí sa kvôli hľadaniu spojenia s vyžarovaním Podstaty zriekli všetkých vecí. Dobrovoľne sa zriekli všetkého, aby našli spojenie s tým pravým a jediným. Zriekať sa vecí však nie je vôbec potrebné. Môžeme ich pokojne užívať, ale našim hlavným cieľom má byť hľadanie spojenia s Podstatou. Nesmieme uviaznuť na povrchu vecí tým, že by sa nám stali všetkým. Všetkým má byť pre nás jedine hľadanie spojenia s vyžarovaním Podstaty, skrývajúcej sa za vonkajšími vecami, ktorá je jedinou Pravdou bytia.

K spojeniu s vyžarovaním Podstaty však môžeme dospieť jedine čistým životom. To je jediná možná cesta k nej. Človek musí vedome pestovať čisté myšlienky a čisté city, musí sa snažiť byť spravodlivý, dobrý a láskavý, pretože jedine svojou vnútornou čistotou a dobrotou sa toho môže stať hodným. Jedine tak sa totiž jeho vnútorný zrak môže prečistiť natoľko, aby ju bol schopný určitým spôsobom vidieť, vnímať, cítiť a prežiť.

Ak sa takýmto bude snažiť byť dlhodobo a ak bude neustále túžiť po nájdení spojenia s Podstatou príde čas, kedy sa tak stane. Príde čas, kedy mu bude dovolené uvidieť svetlý záblesk vyžarovania prevelebnej nádhery Podstaty. A táto chvíľa, aj keby mala trvať hoci len zlomok sekundy, ho navždy zmení. Lebo jeho doterajšia viera, s ktorou sa túžobne snažil nájsť spojenie s Podstatou sa mu odteraz stane presvedčením. Stane sa mu istotou! Jeho duch bude jasne žiariť, súc požehnaný dotykom velebnosti nádhery vyžarovania Podstaty, ktorá je skrytou a nezničiteľnou Pravdou všetkých vecí.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, človek dneška je človekom racionálnym a preto sa zvykne pýtať: čo z toho budem mať? Čo teda bude mať človek a čo získa tým, že nájde spojenie s vyžarovaním Podstaty?

A mudrc odpovedal: Niet väčšieho pokladu ako prežiť a nadviazať spojenie so svetlým vyžarovaním Podstaty všetkého bytia. Niet väčšieho pokladu, ako nájsť za premenlivou nestálosťou foriem, vecí, dejov a javov stálu a nepominuteľnú Podstatu. Je to dotyk s večnosťou, ktorý do ducha človeka vtlačí pečať večnosti. Takýto človek už nemôže zomrieť. On iba odloží svoje fyzické telo, patriace do sveta vonkajších a premenlivých foriem a javov a jeho duša sa bude radostne náhliť k čoraz užšiemu spojeniu s vyžarovaním Podstaty, v ktorej blízkosti bude smieť pretrvávať a ku ktorej sa bude môcť stále viac približovať.

Takýto človek stojí nad vecami. Slúžia mu, užíva ich, ale nie je ich otrokom a nepachtí sa za nimi. Takýto človek totiž vie, že existuje niečo omnoho, omnoho hodnotnejšie, ako všetky veci a pôžitky tejto zeme dohromady.

Blažený, tisíckrát blažený je takýto človek! Blažený pravou blaženosťou, ktorej sa nevyrovnajú nijaké poklady tohto sveta.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.05.2013 16:27:29

Nekvalita plodenia plodí nekvalitu


Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.

Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.

Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.

A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.

To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.

A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?

Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.

A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.

Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.

Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.

Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.

A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.

O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.

Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.

Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.

Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy, ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.

Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.

A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 08.05.2013 16:55:50

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 2


Omyl druhý: Zlo je potrebné pre duchovný vývoj, pretože jedine porovnaním dobra a zla môže človek rozpoznať to, čo je dobré a čo zlé, a potom sa z vlastného presvedčenia prikloniť k dobru.

Podľa názoru mnohých duchovne hľadajúcich nie je preto správne bojovať proti zlu, pretože by sme tým ľuďom v podstate brali možnosť k ich ďalšiemu duchovnému vývoju.

Zlo je teda neoddeliteľnou súčasťou tohoto duálneho sveta i nás samotných. Preto nám nezostáva nič iné, ako ho s láskou prijať, odpustiť mu, odpustiť druhým i sebe samotnému. Ak sa totiž nebudeme stále vŕtať zle, nebudeme s ním bojovať a nebudeme si ho všímať, môžeme ho zmeniť na dobro svojimi pozitívnymi myšlienkami a slovami, prežiarenými čistotou duše, dobrom, láskou, pochopením a súcitom.

Áno, znie to krásne, ale podobné úvahy sú v podstate dobrosrdečným obhajovaním oprávnenosti existencie zla. A to je neprípustné!

Ak by sme totiž mali možnosť nahliadnuť do raja zistili by sme, že aj tam existuje ďalší vývoj a to aj napriek tomu, že žiadneho zla tam už niet. To teda značí, že existencia zla nie je nevyhnutnou podmienkou vývoja!

V modlitbe Otčenáš sa nachádzajú slová: „ako v nebi, tak i na zemi.“ Znamenajú, že aj na zemi to má byť tak, ako v nebi. Že z toho, ako je to v nebi si máme brať príklad a vzor, a snažiť sa učiniť tak aj na zemi. To ale značí, že na zemi je možný a aj je Zhora chcený vývoj bez existencie zla.

A ak sme už pri Otčenáši, hovorí sa v ňom aj to, ako sa to celé dá prakticky zrealizovať a síce slovami: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“.

Ak by teda človek žil na zemi podľa Vôle Najvyššieho a podľa Jeho Zákonov, mohol by sa stále duchovne vyvíjať smerom nahor a nemusel by pri tom prežívať žiadne zlo. Vo svojom dobrom chcení a dobrej vôli by sa samozrejme mohol dopustiť chýb i omylov a z týchto sa poučiť, ale nebolo by to zlo. Boli by to iba omyly a chyby, vykonané v dobrom chcení. A to je veľký rozdiel oproti tomu, ak niekto koná zlé činy. Ak koná zlo vo svojom zlom chcení.

Prežívanie zla nie je potrebné k tomu, aby sme duchovne napredovali a vyvíjali sa! Priblížiť si to tiež môžeme na biblickom príbehu o Adamovi a Eve v raji. Človek môže žiť ako v raji už tu na zemi a to vtedy, keď naplňuje Vôľu Najvyššieho a keď sa riadi jeho Zákonmi. Pokým Adam a Eva zachovávali túto Vôľu a tieto Zákony, žili ako v raji.

Akonáhle však človek vybočí z Vôle Najvyššieho, akonáhle začne jednať svojvoľne, trhá zakázané ovocie podobne, ako Eva jablko. Tým sa vydáva svojou vlastnou cestou. Cestou svojej vlastnej vôle, vzďaľujúcej sa od Vôle Najvyššieho.

Jedine Vôľa Najvyššieho je však dokonalá a preto jedine život podľa nej môže viesť k dokonalosti ľudského bytia, plného radosti a šťastia.

Vlastné chcenie človeka je úzkoprsé, nedokonalé a egoistické. No a práve z tohto malého, svojvoľného a egoistického chcenia človeka, odtrhnutého od dokonalej Vôle Najvyššieho povstalo zlo!

Už teda nie „buď Vôľa Tvoja“, ale „buď vôľa moja“! Takýmito slovami sa spôsobom svojho každodenného života „modlí“ väčšina dnešných ľudí. A práve preto život okolo nás vyzerá tak, ako vyzerá. Jedine pre túto vlastnú svojvoľnosť je človek nútený prežívať tisícoraké zlo, ktoré sám vyprodukoval vo svojom svojvoľnom, falošnom a nesprávnom chcení.

Ak to teda máme celé zhrnúť, tak dobro znamená život podľa Vôle Najvyššieho. Zlo zase znamená odklon od Vôle Najvyššieho. Znamená svojvoľnosť, znamená vyzdvihovanie vlastnej vôle a vlastného chcenia.

Život na zemi a duchovný vývoj na nej je možný aj bez zla a to vtedy, ak sa ľudia budú riadiť Vôľou a Zákonmi Najvyššieho. O tom predsa jasne hovoria slová: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“

Tieto slová znamenajú: Aj na zemi je možné vybudovať odlesk raja – kráľovstvo Božie! Je tak možné učiniť dôsledným naplňovaním Vôle Najvyššieho. Ak budú ľudia podľa Jeho Vôle žiť, potom bude aj na zemi tak, ako je v nebi. Potom ani na zemi nebude zla tak, ako ho niet v nebi. A predsa sa duchovný vývoj nezastaví, ako nestojí ani v nebi. Bude pokračovať a rozvíjať sa v čoraz dokonalejšom a dokonalejšom naplňovaní Zákonov Najvyššieho, bez prítomnosti akéhokoľvek zla.

Svojho času bol na pomoc ľuďom do hmotnosti poslaný archanjel Lucifer. Mal ich povzbudzovať a podporovať v ich duchovnom vývoji.

Po svojom páde však začal namiesto Stvoriteľom chceného princípu pomáhajúcej a podporujúcej lásky uplatňovať princíp pokušenia. Pokušenia zlým!

Preto ten, kto tvrdí, že aj zlo je určitým pozitívnym faktorom pri našom duchovnom vzostupe v podstate schvaľuje luciferský princíp pokušenia k zlému.

Vinou ľudí, ktorý vlastným chcením upadli do zla sú samozrejme pravdivé slová, že aj v zlom možno nájsť niečo dobré. Je to však iba cnosť z núdze! Takto to totiž vôbec nemalo byť! Zlo nemalo na zemi vôbec jestvovať! Ľudstvo sa mohlo a môže vyvíjať aj bez neho a to prostredníctvom vzájomnej, pomáhajúcej a podporujúcej lásky, pri ktorej silnejší pomáhajú slabším.

Dnes však, pod vplyvom zla a v službe zlu silnejší slabších utláčajú, zneužívajú a profitujú z nich.

Takto to však na zemi nikdy nebolo chcené a je smutné, keď k duchovnu inklinujúci ľudia hovoria o princípe zla ako o niečom, čo je potrebné a bez čoho by dobro nikdy patrične nevyniklo.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 01.05.2013 15:22:48

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 1


Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života vie, že človek sa na zem nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor. Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných náboženstiev.

Avšak behom stáročí sa doň vnieslo niekoľko omylov a pokrivení. Jedným z nich je presvedčenie, že možnosť duchovného vývoja prostredníctvom opätovných príchodov na zem je nekonečná a bude trvať až dovtedy, kým človek nedozreje až natoľko, že sa z kolobehu zrodení vyslobodí.

To je však omyl! Toto je jeden z veľkých a zásadných omylov, rozšírených medzi prívržencami reinkarnácie, ktorý berie mnohým ľuďom dôvod pre urýchlené nastúpenie cesty vlastného, osobného duchovného vzostupu, pretože sa predsa nemusia nikam ponáhľať. Veď času je dosť!

Až sa teda raz dokonale nasýtim všetkých radovánok pozemského života, potom, niekdy v ďalekej budúcnosti príde čas, keď aj ja začnem so svojim osobným duchovným vzostupom – uvažujú mnohí.

Ale položme si zásadnú otázku: ako môže byť kolobeh zrodení v hmotnosti nekonečným, ak je existencia našej planéty časovo ohraničená? Veď Zem tak, ako kedysi vznikla, musí raz zaniknúť. A to platí aj pre Slnko, ako i pre všetky planéty a hviezdy v našej galaxii.

Čas trvania všetkého hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti nemôže byť časovo neobmedzený! A ani samozrejme nie je! No a vážnosť súčasnej doby spočíva v tom, že sa čoraz viacej približujeme k tejto osudnej hranici!

Skutočnosť je totiž taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.

V evanjeliách môžeme nájsť množstvo zmienok potvrdzujúcich skutočnosť, že raz príde doba, kedy budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, alebo inak povedané, zrelí od nezrelých. Čiže tí, ktorí stihli včas zavŕšiť svoj duchovný vývoj od tých, ktorí to nestihli. Viď napríklad podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, či zmienku o dvoch ľuďoch, ktorí budú vedľa seba ležať na jednej posteli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá, alebo o iných dvoch, ktorí budú spolu pracovať na poli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá. Alebo trebárs vážne slová o čase, kedy anjeli zožnú železnými kosákmi úrodu ľudských duší na pozemskej pláni a pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým plevy spália v ohni. A takto by sa dalo pokračovať.

Mnohí si však povedia: no dobre, aj keď je možnosť nášho duchovného vývoja časovo obmedzená, naša zem tu ešte predsa bude milióny rokov. Takže času je naozaj dosť.

Žiaľ, to je päť jeden z mnohých omylov. Času, a zvlášť v dnešnej dobe nemá nikto z nás nazvyš! Prečo?

Lebo milióny, ba miliardy ľudí zostávajú po svojej smrti celé stáročia a tisícročia uviaznutých v rôznych záhrobných svetoch a úrovniach, blúdiac v nich vzdialení Svetlu a Pravde bez toho, že by stúpali nahor. No a z dôvodu tohto ich blúdenia, vzdialeného Svetlu a Pravde môže dôjsť k ich ďalšej inkarnácii na zem, ktorá by ich mohla duchovne výraznejšie posunúť smerom nahor až o stovky, či tisíce rokov, alebo k nej nemusí dôjsť vôbec.

Ak sa teda v evanjeliách hovorí, že čas je už blízko, je to mienené práve z takéhoto, omnoho širšieho, celkového pohľadu. Z pohľadu, zahŕňajúceho nie len život na zemi, ale aj časové obdobia, strávené v záhrobných úrovniach medzi jednotlivými inkarnáciami, ktoré môžu trvať celé tisícročia. Ak sa na to začneme pozerať takto uvedomíme si, že času naozaj niet nazvyš a že mnohým sa preto môže vskutku stať, že svoj duchovný vývoj nedokážu včas zavŕšiť. Že ich nezrelá osobnosť bude musieť byť preto jednoducho strhnutá do rozkladu všetkého hmotného, lebo sa nedokázala včas vymaniť z kolobehu hmotných zrodení a nájsť útočište vo večnej duchovnej ríši, nachádzajúcej sa nad hmotou a nepodliehajúcej vzniku a zániku.

Časové obmedzenie, určené na uskutočnenie nášho duchovného vývoja visí teda nad nami ako Damoklov meč. Ľudia si toho musia byť vedomí a mali by sa podľa toho zariadiť, pretože tu ide o celé ich bytie!

A preto je v dnešnej dobe pre ľudí omnoho užitočnejšia pravda o tom, akými veci naozaj sú, i keď je táto pravda vážna až hrozivá, ako mylné upokojovanie možnosťou nekonečného vývoja v stále ďalších a ďalších inkarnáciách, ktorá nie je vôbec reálna.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 22.04.2013 16:35:03

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 15.04.2013 16:40:41

Relativita hodnôt ľudských


Všetko môže byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú námahu.

Každý človek by vo všeobecnosti chcel žiť čo najdlhšie a byť čo najzdravší a to až do posledných chvíľ svojho života. V tomto sa zhodnú absolútne všetci. Ale žiaľ, už iba málokoho zaujíma, ako vlastne svoj život prežije, presnejšie povedané, či ho vôbec naplní jeho skutočným zmyslom. Málokoho zaujíma, či svoj život prežije v pravom zmysle plnohodnotne. Skutočne plnohodnotne! Nie podľa toho, čo za plnohodnotné považujú ľudia samotní.

No a práve v tomto je skrytý onen veľký paradox a relativita, o ktorej bude reč. Ak totiž človek žije naozaj plnohodnotne, v určitom slova zmysle nezáleží na tom, či žije dlho. Dôležité je, že žije plnohodnotne!

A zase naopak, ani dlhovekosť a ani pevné zdravie nemajú schopnosť samé o sebe učiniť život človeka naozaj plnohodnotným.

Ako teda prežiť vlastný život vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne až do takej miery, že tým eliminujeme hranice času? Až do takej miery, ktorá učiní otázku dĺžky trvania života bezpredmetnou?

Priblížme si to na príklade nad všetky príklady – na živote Krista! Žil veľmi krátko, pričom len málokto bude pochybovať o maximálnej plnohodnotnosti jeho krátkeho života, ktorou dokázal poprieť hranice času.

Zásadná otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!

Čo ale dáva rozhodujúcu kvalitu, skutočnú kvalitu nášmu životu a činí ho v pravom zmysle plnohodnotným?

Je to túžba po vyššom, čistejšom, vznešenejšom, ušľachtilejšom, lepšom a spravodlivejšom! Túžba byť čoraz čistejším, ušľachtileším, vznešenejším, lepším, spravodlivejším a ohľaduplnejším! Túžba na sebe neúnavne v tomto zmysle pracovať. Túžba, ktorú možno definovať ako snahu po osobnom duchovnom vzostupe.

Práve k týmto cieľom a ideálom musíme neustále smerovať. Lebo keďže je človek bytosťou duchovnou, musia byť i jeho ciele a ideály duchovného druhu. K nim má vážne usilovať. Má usilovať o dosiahnutie maximálnej čistoty, ušľachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a ohľadupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže učiniť jeho život plnohodnotným. Nič iného takú schopnosť nemá.

To ale znamená, že snaženie o hodnoty iného, čiže hmotného druhu, ktorému väčšina ľudí obetuje všetky svoje sily, že úsilie o tieto hodnoty nemôže učiniť náš život v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda budeme žiť hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňať iba za hodnotami hmotného charakteru, náš život nebude plnohodnotný a jeho dĺžka nám v tom nijako nepomôže.

Aby sme sa ale dobre rozumeli, je úplne správne, že chceme byť zdraví, chceme žiť dlho a chceme mať uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby, ale treba vedieť, že ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekosť, ani tie najlepšie finančné či rodinné pomery nedokážu sami o sebe privodiť a vyvolať duchovný vzostup. To zostáva vyhradené iba nášmu najvnútornejšiemu chceniu! Jedine ono a nič iného určuje, či svoje životné snaženie zameriame smerom k výšinám, čiže k duchovnému vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym snahám iba o hmotné. Iba na najvnútornejšom chcení každého človeka záleží, či bude ako vták smerovať strmhlavým letom nahor, alebo zostane ako väzeň naveky prikovaný k hmote.

A v tejto slobode vlastného chcenia tkvie veľká spravodlivosť, ktorá neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v zdravotnom stave, vo výške vzdelania, či v desiatkach iných ukazovateľov. Pozitívne podmienky môžu človeku pomáhať, ale duchovný vzostup mu sami o sebe neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môžu brzdiť a zadržiavať, ale nie sú schopné zabrániť mu v duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne rozhodol. Lebo jedine najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie človeka určuje jeho cestu a v tom tkvie oná veľká spravodlivosť.

Zdravie, vitalita, sila, dlhovekosť, ale i hmotné zabezpečenie a dostatok finančných prostriedkov, to všetko nám teda má poslúžiť k tomu, aby sme stáli pevne v hmotnosti zeme a mohli bezpečne a nerušene duchovne kráčať nahor. Aby sme sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k výšinám ducha.

Zdravie, vitalita, dlhovekosť, finančné zabezpečenie, harmónia v rodine, to všetko však nemá byť hlavným cieľom nášho života. Nemá to byť jeho hlavným účelom, ale len prostriedkom k účelu! K skutočnému účelu a zmyslu bytia, ktorým je duchovný vzostup! Duchovný vzostup, totožný s vážnou snahou o dosiahnutie čo najvyššej možnej čistoty, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voči ostatným. Duchovný vzostup totožný s vážnou snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o živote, o jeho zákonitostiach ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o Bohu.

Jedine takéto úsilie a takáto snaha môžu dať skutočnú plnohodnotnosť ľudskému životu. Plnohodnotnosť, skrývajúcu moc poprieť hranice času. Čas totiž vládne iba v hmote. Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam času niet! Tam vládne bezčasovosť, totožná s večnosťou.

A práve večnosť, večné, nikdy nekončiace bytie je údelom všetkých, ktorí vo vážnom snažení o duchovné dokážu prežiť v pravom zmysle plnohodnotný život už tu na zemi.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.04.2013 10:33:05

Ako správne konať dobro?


Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.

Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.

Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.

Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.

Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.

Výstižne to vyjadril Kristus:

„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!

Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“

Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.

Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.

Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.

Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.

Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.

A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.

Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.

Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.

Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.

Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.

Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.

PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 31.03.2013 14:43:50

Uvidel som smrť!

Nie som jasnovidcom, ale stalo sa mi, že raz som predsa len niečo uvidel. Niečo strašné! Uvidel som skazu a smrť!

Veľa cestujem a stretávam množstvo ľudí. Rád ich pozorujem a často vidím, ako sa tešia a smejú. Vidím ich mladosť a bujarosť, ich inteligenciu a rozhľad, ich sebaistotu a sebavedomie. A v takých chvíľach sa občas stáva, akoby zrazu spadol závoj a ja som mal možnosť uvidieť, čo je za tým. Čo je pod povrchom. A tam nie je nič iného, ako zničenie, skaza, bolesť a smrť!

Lebo žiaľ, takmer všetka ľudská radosť a smiech, takmer všetka ľudská sebaistota, rozhľad a inteligencia majú svoju oporu buď v tele, alebo v rozvinutom a vzdelanom rozume.

Avšak všetká táto radosť a smiech, všetka sebaistota, rozhľad a inteligencia nie sú vôbec pravé a preto ani pevné! Nestoja totiž, neopierajú sa a nevyvierajú z poznania Zákonov univerza a zo života podľa nich.

Všetko je preto len prelud, stojaci na ľudských prianiach, názoroch a domnienkach. Je to stavba na hlinených nohách, ktorej zrútenie je iba otázkou času.

Lebo ten, koho život, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila a úspechy nie sú postavené na znalosti a dodržiavaní Zákonov univerza, ten sa podobá nemúdremu človekovi, ktorý postavil svoj dom na piesku. A prišiel vietor a dážď, oborili sa na onen dom a on spadol, pretože nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Takto sa povodí každému, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila, úspechy, či čokoľvek iné nestoja na poznaní a naplňovaní Zákonov univerza.

Jeden z dávnych filozofov kedysi povedal: Dajte mi pevný bod a ja pohnem vesmírom.

Tento hľadaný a doposiaľ nenájdený pevný bod však vskutku jestvuje! Ak sa oň človek dokáže oprieť, je schopný konať zázraky! Je schopný prenášať hory! Vlastnou vôľou a vlastným chcením! Vlastnou vôľou a vlastným chcením, ktoré sú dôsledne podriadené chodu Zákonov univerza.

V nijakom prípade však nie ľubovôľou a svojvôľou! V ľubovôli a svojvôli žijú ľudia dneška a podľa toho to všade okolo nás aj vyzerá.

Prvým krokom k skutočnej sile, veľkosti a k pravému ľudskému šťastiu je poznanie Zákonov univerza a druhým krokom je ich dôsledné naplňovanie. Jedine tak bude naša radosť, náš smiech, naša sebaistota, múdrosť i všetky naše diela pravé, trvalé a stojace na pevných, neotrasiteľných základoch. Jedine potom sa budeme podobať človeku, ktorý postavil svoj dom na skale. A keď prišiel vietor a dážď a oborili sa naň, on odolal, lebo stál na pevných základoch.

Poznanie a naplňovanie Zákonov univerza!

Osobný postoj každého človeka voči tejto požiadavke určí jeho budúci osud. V poznaní a naplňovaní, alebo v neznalosti a stavaní sa proti týmto Zákonom je skrytý náš vzostup, alebo náš pád! Naša radosť, alebo naša bolesť! Naše povznesenie, alebo zničenie! Náš život, alebo smrť!

Človeče, postav svoje bytie, postav svoje konanie, postav všetko svoje cítenie a myslenie na skale, ktorou nič neotrasie! Potom sa nemusíš ničoho obávať. Potom budú všetky tvoje diela i všetko tvoje konanie požehnané. Tvoj úsmev a tvoja radosť budú pravé. A pravá bude aj tvoja múdrosť a sebaistota, opierajúce sa o poznanie a naplňovanie Zákonov univerza – Zákonov Božích!

Vysvetlenie, ako má človek správne žiť podľa týchto Zákonov sa v jednoduchej stručnosti nachádza v Desatore ako i v Kristovom posolstve lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Podrobný a vyčerpávajúci popis fungovania Zákonov univerza môže nájsť každý vážny záujemca v diele s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

Nevyhnutnosť podriadiť svoj život poznaniu a naplňovaniu vesmírnych Zákonov nebola totiž nikdy tak naliehavá, ako je práve dnes. Lebo temné a ťažké búrkové mračná čoraz viacej hustnú a čoskoro udrie blesk a príde víchor a smršť, ktoré sa oboria na všetko, čo jestvuje na zemi. Odolať bude môcť iba to, čo stojí na pevných základoch. Všetko ostatné sa zrúti, lebo stálo na piesku.

Beda preto všetkým, čo sa dnes smejú, lebo budú plakať, ak ich smiech nepramenil z naplňovania Zákonov univerza!

Beda sýtym, lebo budú hladovať!

Beda bohatým, lebo sa stanú žobrákmi!

Beda vzdelaným a inteligentným, lebo ich vzdelanie a inteligencia sa ukážu byť prázdne a ničotné!

Beda mocným, lebo spoznajú svoju malosť a zraniteľnosť!

Beda tým, ktorí si zakladali na kráse a sile svojho tela, lebo sa zošklivia sami sebe!

Beda všetkým, ktorých myslenie a konanie nebolo v súlade so Zákonmi univerza – so Zákonmi Božími!

Beda im, lebo ich svet sa zrúti!

Beda tomuto svetu, ktorý vždy kráčal iba svojou vlastnou cestou a nie cestou poznania a naplňovania Zákonov Božích!

Ktože obstojí? Koho víchor a smršť nezahubia a blesky nespália? Kto odolá?

Iba ten, kto postavil svoj dom na skale! Na pevnom, neochvejnom a neotrasiteľnom základe poznania a naplňovania Zákonov univerza - Zákonov Božích!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 25.03.2013 16:33:39

Šírenie poplašnej správy!


Ľudia sú naozaj zvláštni, pretože tú najlepšiu správu, aká im vôbec môže byť oznámená, vnímajú paradoxne úplne opačne. Vnímajú ju ako niečo negatívne. Ako šírenie poplašnej správy.

Pozorne si prečítajme nasledovné slová:

„Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Bdej nad čistotou svojich citov a myšlienok, lebo blíži sa čas, keď mocná ruka Pána zničí na zemi všetko nečisté. Človeče, bdej zo všetkých síl nad čistotou a ušľachtilosťou svojho vnútra! To nie je iba dobrá rada. To je vec života, alebo smrti!“

A teraz reakcia:

„Takýmto správam netreba venovať žiadnu pozornosť. Pán má ľudí rád a nestraší ich záhubou a zničením. To je skôr slovná zásoba z druhej strany – zo strany temnoty a zla. A ak náhodou tieto slová pochádzajú z nejakej sekty, treba sa len zamyslieť a nebáť sa. Je to iba neodovôdnené šírenie poplašných správ.“

Aká je však pravda? Ide naozaj o šírenie poplašnej správy a ešte neodôvodnené alebo naopak, ide o to najpozitívnejšie, čo vôbec môže byť človeku a ľudstvu oznámené?

Niet vari pozitívne, že na zemi konečne zavládne čistota, ušľachtilosť, dobro a spravodlivosť? Môže byť vôbec pre tento svet lepšej správy? Veď konečne padne a zmizne všetko, čo vyvolávalo neustálu disharmóniu, nespokojnosť, pnutie a nevraživosť. Pominie totiž závisť, nenávisť, chamtivosť, zvrhlosť, nízkosť, bezohľadnosť, nespravodlivosť a neľudskosť. Nič nízke, nečisté a zlé nebude mať na zemi viac miesto. Bude to odstránené i spolu so všetkými, ktorí tieto veci živili, riadili sa nimi a podporovali ich.

Je to vari naozaj katastrofa? Určite nie! Iba snáď pre tých, ktorí sú s vyššie spomínanými princípmi nejakým spôsobom spojení. Áno, pre tých to vskutku katastrofa bude! V ich prípade, ale jedine v ich prípade ide naozaj o katastrofickú a poplašnú správu. Zlo tejto zeme, to vonkajšie a viditeľné, ako i zlo, ktoré ľudia prechovávajú v skrytosti vlastného vnútorného života, všetko toto otvorené i skryté zlo postihne naozaj katastrofa. Katastrofa, aká nemala nikdy doteraz obdobu.

Avšak zlo, ktoré cíti svoj blízky koniec, chce vo svojej neslýchanej zlobe a zákernosti strhnúť so sebou do víru zničenia čo najviac ľudí, ktorí sú s nim viac, alebo menej spojení.

A jeho posledná, obludná lesť spočíva v tom, že sa zo všetkých síl snaží ľuďom nahovoriť, že sa vôbec nič nedeje a neudeje. Že všetko pôjde naďalej tak, ako išlo doposiaľ a preto sa netreba vôbec ničoho obávať.

Táto zákerná rafinovanosť zla ľudí uspáva v pokojnej istote bezpečia a to hlavne preto, aby neprecitli a nevyvinuli snahu oslobodiť sa v poslednej chvíli od všetkých nitiek, ktoré ich ešte nejakým spôsobom spájajú s nízkym. Oslobodiť sa ešte v poslednej chvíli od všetkej nízkosti, nespravodlivosti, chamtivosti, hmotárstva a neľudskosti, ktorú v sebe prechovávajú a s ktorou sú spojení. Veď načo na sebe pracovať, načo sa zo všetkých síl usilovať stať sa čistým, ušľachtilým, dobrým a spravodlivým človekom, keď sa nič neudeje? Keď všetko pôjde po starom tak, ako doteraz?

Temnota spieva ľuďom príjemnú uspávanku, chlácholí ich a upokojuje ich, len aby sa neprebudili. Len aby spali pokojným a nerušeným duchovným spánkom, ktorý je ale spánkom smrti!

Zákerné budovanie istoty a presvedčenia, že sa nič nestane, berie ľuďom dôvod a motív k nevyhnutnej zmene seba samého. K životne nevyhnutnej zmene všetkého svojho jednania, všetkých svojich citov a myšlienok, ktoré sa musia zaskvieť čistotou, ušľachtilosťou, dobrom a spravodlivosťou, pretože iba toto jediné dokáže obstáť v nadchádzajúcom období. Iba nositelia týchto cností sa nemusia ničoho báť. Im sa nič nestane.

Zlo, nízkosť, nečistota a nespravodlivosť nech sa však trasú! Nech sa trasú všetci, ktorí ich v sebe prechovávajú a sú s nimi spojení. Nastáva ich koniec! Odbíja ich posledná hodina!

Kto ale nechce, aby koniec všetkého zla bol i jeho osobným koncom, nech sa vytrhne z jeho spárov. Nech napne všetky svoje sily k zmene seba samého! K zmene svojho jednania a slovného prejavu, svojho cítenia a myslenia, ktoré musia byť v súlade s čistotou, ušľachtilosťou, dobrom, spravodlivosťou a láskavosťou.

Takýto totiž musí byť človek, ktorý chce obstáť v blízkej dobe. Ak takýto nie je a ani sa takým nesnaží byť, potom ho naozaj čaká ho katastrofa. Katastrofa, ktorá zničí zlo na zemi. A spolu s ním i všetkých tých, ktorí sú s ním a zostávajú s ním spojení prostredníctvom svojich viditeľných, alebo skrytých zlých vlastností.

Toto však priatelia nie je žiadna katastrofa! Toto bude a už teraz je dôvod na radosť! Preto dobrí a k dobru usilujúci ľudia, radujte sa! Radujte sa, lebo zlo padne a dobro zvíťazí!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.03.2013 16:48:43

Absurdity kresťanskej viery


Hlavným účelom každého náboženského systému je, aby bol človek lepší. Aby sa snažil byť čoraz lepším, čistejším, spravodlivejším a láskavejším. Aby sa o to snažil tak intenzívne, ako len môže, pretože iba tadiaľto vedie cesta k raju, ale i cesta k šťastnému, vyrovnanému a harmonickému životu na zemi.

Zdá sa to byť prosté a jednoduché. Avšak v kresťanských kruhoch sa paradoxne, niečo takto jednoduchého, jasného a každému ľahko pochopiteľného stretáva s tvrdým odporom. Ako dôkaz uvádzam reakciu istej horlivej kresťanky, dokonale vystihujúcu podstatu absurdity všetkých kresťanských vieroúk, ktoré v podstate bránia snahe človeka byť čoraz lepším a lepším.

Citujem:

„Ak sú ľudia sami schopní opustiť zlo, prečo by potom musel umrieť Ježiš za naše hriechy? Prečo bola preliata jeho krv k zmazaniu a odpusteniu hriechov?

Keby sa človek mohol sám, svojim vlastným úsilím stať dobrým natoľko, aby sa dostal do raja, potom si Kristus predsa mohol svoje utrpenie odpustiť.

Pre Stvoriteľa sú však všetci ľudia duchovne mŕtvi, pretože všetci zhrešili a je jedno, akým životom žijú. Jediné naše oslobodenie spočíva v Kristovej obeti. Lebo človek, topiaci sa v bahne hriechu sám seba z bahna nevytiahne. Podľa mienky Stvoriteľa, bez Krista v človeku dobro neexistuje.“

Toľko citát. Sú to slová, vystihujúce postoj kresťanského sveta k smrti Krista na kríži. Ich absurdita spočíva v tom, že tisícom veriacich sa nimi berie motivácia trvalo, vážne a intenzívne usilovať o to, aby sa svojim vlastným snažením stávali čoraz lepšími, čistejšími, spravodlivejšími a láskavejšími. Veď načo aj, keď Kristus prišiel preto, aby prelial svoju krv k odpusteniu a zmazaniu našich hriechov! Veď predsa stačí iba uveriť v jeho obetu! A kto v ňu uverí, bude zachránený. Potom už nezáleží na našich hriechoch. Veď človek je hriešnym a hriešnym aj zostane. Vlastným úsilím by sa do raja aj tak nikdy nedostal. Myslieť si, že by toho bol schopný je prejavom pýchy. Nie naše snaženie, ale iba Kristova obeť na kríži nám otvára cestu k raju.

Takéto presvedčenie je však jed! Smrteľný jed, ktorým je presiaknuté celé kresťanstvo! Smrteľný jed, ktorý nepriamo nabáda k pohodlnosti a lenivosti. Jed, ktorý v ľuďoch vytvára falošnú ilúziu bezpečia, istoty a ochrany. Jed, ktorý im berie motiváciu vážne, neúnavne a intenzívne usilovať o to, aby sa každodenne stávali čoraz lepšími.

Kristus totiž v skutočnosti neprišiel na zem preto, aby sa obetoval na kríži a tým spasil svet. Kristus prišiel preto, aby ľuďom priniesol Božie Slovo! Aby im priniesol poznanie Božej Vôle, podľa ktorej majú žiť! Podľa ktorej musia žiť, ak chcú byť spasení a ak chcú prežiť šťastný, harmonický a plnohodnotný život už aj tu na zemi. Evanjeliá nie sú ničím iným, ako ukazovateľom toho, aký má človek byť, ako má správne žiť, ako má správne myslieť a jednať, ak chce dôjsť k spáse.

Kristovo učenie je v skutočnosti požiadavka! Požiadavka Stvoriteľa voči človeku! A úlohou človeka je tieto požiadavky naplniť. Vlastným úsilím a vlastným snažením!

Úlohou človeka je byť takým a stať sa takým, ako jeho Stvoriteľ požaduje! Úlohou človeka je prijať plnú osobnú zodpovednosť za svoju vlastnú spásu! Jeho úlohou je stať sa dobrým, čistým, ušľachtilým, spravodlivým a láskavým človekom v duchu Kristovho učenia. Túto prácu zaňho nevykoná nikto iný. Jedine on sám musí svojim vlastným úsilím očistiť a vybieliť rúcho svojej duše. Iba tak môže nájsť milosť pred zrakom Pána. A Kristovo učenie k tomu každému z nás presne ukazuje cestu. Cestu, po ktorej však musíme ísť my samotní!

A všetko, čo nás akýmkoľvek spôsobom odkláňa od tejto cesty vlastnej námahy, vlastného úsilia a vlastného vážneho, intenzívneho snaženia, všetko toto je jedom!

Viera v Krista a jeho obeť na kríži je nesprávna! Toto totiž nebolo jadrom jeho poslania! Toto bolo iba dôsledkom nepriateľstva služobníkov temna voči jeho Slovu, ktorého zvestovaním bola temnota na zemi ohrozená.

Jadrom a skutočným zmyslom príchodu Krista bolo prinesenie Slova Božieho ako smernice, podľa ktorej majú ľudia žiť. Toto Slovo predstavuje požiadavku, ktorú musíme splniť! Kto ju splní, bude spasený! Kto ju nesplní, bude zatratený! Naozaj prosté a jednoduché.

Ak sa napríklad pozrieme na podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, môžeme si všimnúť, že aj prvé aj druhé čakali na ženícha. Aj prvé aj druhé verili, že príde. Avšak keď prišiel, jedine tie rozumné mohli vstúpiť na svadbu, pretože boli pripravené. Tie nerozumné však pripravené neboli a preto zostali za zatvorenou bránou.

Tu predsa jasne vidíme, že viera sama o sebe nestačí. Vidíme, že rozumné panny mohli vstúpiť preto, lebo splnili určité kritériá a požiadavky, kým tie druhé, nerozumné, ich nesplnili. A tými požiadavkami bol život v súlade s Vôľou Najvyššieho! Život v súlade s Kristovým učením!

A rovnakú skutočnosť, že viera v Krista a jeho obetu na kríži, ktorou sňal hriechy sveta sama o sebe nestačí, potvrdzujú i ďalšie slová evanjelia:

„Vtedy za ním prídu mnohí a budú hovoriť: Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Či sme v tvojom mene neuzdravovali a neučinili množstvo zázrakov? A On odpovie: Nepoznám vás! Odíďte odo mňa vy všetci, ktorí páchate neprávosť.“

Na týchto slovách predsa jasne vidíme, že vôbec nestačí nie len že viera v Kristovu obeť na kríži, ktorou z nás boli sňaté všetky hriechy, ale dokonca nestačí ani to, ak by niekto v jeho mene prorokoval, robil zázraky, alebo uzdravoval. Nič z toho nestačí, ak človek nenaplnil kritéria života podľa Božej Vôle! Ak svojim životom nenaplnil požiadavky Stvoriteľa voči nemu, jasne formulované v Kristovom učení!

Toto je to najdôležitejšie! Toto je to najpodstatnejšie! Toto je najrozhodujúcejšie! K tomuto musí človek napnúť všetky svoje sily! Zo všetkých svojich síl a s plnou vážnosťou sa musí snažiť stať sa dobrým, čistým, spravodlivým a láskavým človekom, presne v duchu učenia, alebo lepšie povedané, v duchu požiadaviek Ježiša Krista.

A všetko, čo nás odkláňa od tohto snaženia, čo nás nabáda k pohodlnosti a lenivosti, čo nám dáva klamlivú istotu spásy bez vlastného pričinenia, všetko toto je jed! Smrteľný jed, ktorého účelom je záhuba ľudských duší! Duší, ktoré síce verili v ženícha, dúfali v neho a vzývali ho, avšak keď nadišla zrelosť času, brána pred nimi zostala nepreniknuteľne zatvorená, pretože svojim životom nenapĺňali požiadavky, ktoré by ich oprávňovali k vstupu na svadbu Pánovu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.03.2013 16:33:05

Tajomstvo mlčania Stvoriteľa


Celé univerzum je ponorené do mlčania. A z tohto nekonečného mlčania tu a tam povstávajú zvuky, aby napokon opätovne zanikli v mlčaní. I naša planéta sa vznáša v tichu a je tichom obopnutá a obklopená. Veľké mlčanie vládlo na Zemi i vtedy, keď sa na nej objavili prví ľudia. Ľuďom, ktorí chceli prežiť vo vtedajších, neľahkých podmienkach nezostávalo nič iné, ako naladiť sa na okolité mlčanie a stať sa k nemu vnímavými. Prostredníctvom svojho vnímavého pozorovania si napokon začali uvedomovať, že ono veľké ticho sa im predsa len niečím prihovára. Že sa im prihovára určitými, dôsledne fungujúcimi zákonitosťami.

Prví ľudia si uvedomili, že Slnko pravidelne vychádza a zapadá, že sa pravidelne obmieňa jar, leto, jeseň a zima, že prichádzajú búrky a dažde, ktorým predchádzajú vždy rovnaké príznaky a tak ďalej a tak ďalej.

Uvedomili si tiež, že keď do zeme v pravý čas vložia semienko nejakej rastliny, že po určitej dobe z neho vyrastie nová rastlina, ktorá im to malé semienko vráti nazad v stonásobnej miere.

A tak si začali dorábať obilie na chlieb.

Ľudia však na to museli prísť sami, svojím vnímavým naladením sa na nepreniknuteľné mlčanie okolitého sveta, v ktorom prebiehali zákonitosti života. Jedine ľudia samotní sa museli snažiť spoznávať a spoznať tieto zákonitosti, museli ich doslova vylúpnuť z ticha, aby ich poznanie mohli následne zúžitkovať vo svoj prospech.

Lebo ono veľké mlčanie obsahuje všetko! Nie je hluché, ale nevysloviteľne obsažné! Od samého počiatku v sebe skrývalo úplne všetko. Iba človek sám sa musel snažiť do neho započúvať a zachytiť v ňom a vziať si z neho všetko, čo pre seba potreboval. Iba človek sám musel pochopiť, že keď v určitý čas vloží do zeme zrniečko pšenice, po určitej dobe mu zem vydá klas. Týmto poznaním bolo možné zahnať hlad. Ľudia však museli trpieť i nedostatkom, i hladom až dovtedy, kým to sami nepochopili.

Veľké, nepreniknuteľné, avšak nesmierne obsažné mlčanie vládne aj naďalej všade vôkol nás a iba ľudia samotní sa musia snažiť naladením sa na jeho obsah získať pre seba to, čo ešte potrebujú.

Presne takto to funguje! Presne takto vznikli mnohé zázračné objavy, ktoré posúvali ľudstvo v jeho vývoji. Presne takto vznikla mnohá nádherná hudba, mnohé veľké literárne diela a vlastne úplne všetko. Úplne všetko, každé nové poznanie musel človek sám, svojim úsilím a snažením dokázať vylúpnuť z onoho veľkého, nekonečne všeobsiahleho mlčania, ktoré nás obklopuje. Z mlčania, v ktorom je skryté všetko. V ktorom je skrytých ešte mnoho ďalších, nových zázračných vecí a objavov, ktoré musíme sami vyzískať svojim ďalším úsilím a snažením.

Je preto veľmi zvláštne, že sa človek naivne pýta, či vôbec existuje Stvoriteľ, ak neustále a už po celé tisícročia iba mlčí. Takémuto jedincovi treba jednoznačne zdôrazniť: Človeče, nenašiel si iba preto, lebo si vážne nehľadal! A pretože si nikdy vážne nehľadal a nesnažil sa, ono veľké, všeobklopujúce mlčanie ti ani nevydalo svoje najvznešenejšie tajomstvo, nachádzajúce sa v najvrcholnejšom bode ticha a v najtajnejšej komnate mlčania.

Áno, Stvoriteľ je a zostáva zahalený mlčaním, ale vycítiť ho a spoznať nezvratnosť jeho existencie je umožnené tým, ktorí v onej nepreniknuteľnosti mlčania dostatočne vážne a dostatočne hlboko pátrali. A tí, ktorí sa naozaj poctivo snažili, tohto poznania aj dosiahli.

Avšak tí, ktorí sa dostatočne nesnažili, nepátrali, nehľadali a nenaladili sa, tí zostávajú s prázdnymi rukami. Je to však jedine ich chyba!

Tak, ako by človek musel trpieť hladom, ba dokonca i zahynúť, keby vlastným snažením nedokázal vylúpnuť z nepreniknuteľnosti mlčania poznanie správneho času vloženia zrna do zeme, ktoré mu prináša klas, presne rovnako musí človek duchovne biediť, hladovať, hynúť, ba dokonca zahynúť, ak nedokáže z nepreniknuteľnosti toho istého mlčania vylúpnuť istotu presvedčenia o existencii zdroja všetého života – Boha!

Boh je život! A jedine spojenie so životom, so zdrojom všetkého života môže dať pravú plnohodnotnosť a plnosť životu človeka na zemi.

Tak, ako nám zrno vložené do zeme prináša v pravý čas klas a teda chlieb, ktorý nás drží pri živote, tak jedine spojenie so Zdrojom všetkého života prináša životu človeka pravú a skutočnú plnohodnotnosť.

Bez chleba zomierame hladom a bez Boha zomierame v prázdnote, bezobsažnosti a neplnohodnotnosti svojho bytia.

Chlieb je životom tela a spojenie so Stvoriteľom je životom ducha. Je životom a Svetlom ľudského bytia. Jedno aj druhé však bolo a je treba vylúpnuť z nepreniknuteľnosti všeobsiahleho mlčania vlastným úsilím a vlastným snažením. Toto však musí urobiť každý sám za seba. Nikto iný to za nás neurobí.

Tak, ako ono veľké mlčanie skrýva v sebe ešte obrovské množstvo tých najneuveriteľnejších objavov, tak v sebe skrýva i to najzásadnejšie a najvyššie poznanie, aké vôbec jestvuje. Nezvratné poznanie súcnosti existencie Stvoriteľa!

Človeče, stíš sa! Načúvaj pozorne onomu mlčaniu. Hľadaj v ňom a pátraj v ňom! Dostatočne vážne, dostatočne hlboko a dostatočne silno. Potom, jedine potom nájdeš!

Nikdy však nie je možné nájsť tomu, kto vážne nehľadá! Kto sa už ani vôbec nedokáže naladiť na všeobsiahle ticho, pretože je neustále ponorený v rušivom hluku, vytvorenom človekom.

Ak si teda človeče doteraz ešte nenašiel, netvrď že Stvoriteľ neexistuje! On existuje! Je však zahalený múrom mlčania, cez ktorý dokážu preniknúť iba naozaj vážne hľadajúci.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.03.2013 17:01:29

Kristus nemal rád hriešnikov!

Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to však omyl a blud! Je to výsledok rozšíreného, povrchného a prvoplánového vnímania, ktoré je vzdialené od pochopenia podstaty. Veď ako mohol mať ten, ktorý prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? To predsa nie je možné!

No a keďže tento omyl nie je rozšírený len medzi obyčajnými, radovými kresťanmi, ale zaznieva často i z úst vyšších cirkevných hodnostárov, ako som mal možnosť sám na vlastné uši počuť v jednej rozhlasovej relácií, je naozaj na mieste, pozrieť sa na túto problematiku hlbšie.

Kristus mal rád jedine dobro! Dobro v každom človeku, nech už bola jeho minulosť akákoľvek. Kristova veľkosť spočívala v tom, že v ľuďoch dokázal rozpoznať klíčenie semienka dobra. A to aj napriek všetkým ich predchádzajúcim chybám a hriechom. Že dokázal rozpoznať začiatok obratu k lepšiemu, ktorý nakoniec vyústil do absolútnej premeny života. Pán sa totiž nedal mýliť zovňajškom, ani rôznymi spoločenskými názormi a predsudkami, na základe ktorých bol človek, ak urobil nejakú chybu a žil zle, raz a navždy poznamenaný. Pán vždy vnímal iba srdce, iba vnútro a podstatu človeka.

I v jeho časoch bolo napríklad veľa neviestok podobne, ako je tomu dnes. Spomedzi nich všetkých však bola vyzdvihnutá jedine Mária Magdaléna. Kristus teda vôbec nemiloval všetky neviestky, ale len Máriu Magdalénu, ktorá dokázala rozpoznať nízkosť vlastného hriechu a nastúpiť cestu k zmene seba samej. Cestu, vedúcu k dobru a ušľachtilosti. Kristus teda, pri pohľade do srdca človeka, mu dokázal odpustiť jeho predchádzajúcu hriešnosť, ktorú ľudia odpustiť nedokázali.

Avšak každý iný človek, dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle zotrvávajúci v zle, nečistote, nízkosti a nevedomosti, vzdialenej skutočnej ľudskej dôstojnosti bol pre Krista mŕtvy. Každý človek, nachádzajúci sa v hriechu a netúžiaci po nastúpení cesty dobra je totiž skutočne duchovne mŕtvy. Práve o týchto mŕtvych - duchovne mŕtvych Ježiš povedal, nech si pochovávajú svojich mŕtvych. Majú byť ponechaní sami na seba, vo svojej hriešnosti, ktorej sa nechcú vzdať, pretože v nich niet túžby po dobre. Túžby po zmene seba samého k lepšiemu.

Kristus prichádzal iba k tým, volal iba tých a stretával sa iba s tými, v ktorých bola túžba po dobre. Túžba, ochota a odhodlanie po zmene seba samého. Ostatní, čiže ľudia zotrvávajúci v hriechu boli pre neho mŕtvi.

Kristus teda nemal v nijakom prípade rád všetkých hriešnikov, ale iba hriešnikov obrátených. Iba ľudí, ktorí sa už vydali na cestu dobra a zanechali svojho hriechu. Ale to už potom vlastne hriešnici ani neboli, lebo ich minulosť zostala definitívne za nimi.

Kristus mal rád, videl a podporoval dobro v každom človeku, pričom nehľadel na jeho minulosť a na jeho predchádzajúcu hriešnosť. Tá totiž, v prípade vážneho nastúpenia cesty dobra, zostala naozaj už len minulosťou, na ktorú nebolo vôbec treba brať viac zreteľ.

Kristus teda nemal rád a nemohol mať rád všetkých hriešnikov paušálne, čiže aj tých, ktorí naďalej stále zotrvávali vo svojej hriešnosti. S týmto druhom hriešnikov lásku Krista v nijakom prípade spájať nemožno. Ak sa ale spomedzi nich našiel niekto, komu sa zhnusila jeho vlastná nízkosť, ak sa v ňom začala rozhárať túžba po krajšom, lepšom a ušľachtilejšom, ak spoznal hodnotu dobra a nastúpil cestu k nemu, potom sa presunul do úplne inej kategórie.

Potom to už totiž žiaden hriešnik nebol. Potom to bol to človek, ktorý nastúpil cestu dobra a cestu k dobru. A to bol už druh ľudí, ktorých mal Ježiš rád. Takáto bola Mária Magdaléna, mýtnik Matúš i ostatní, ktorí začali v sebe rozvíjať dobro. A práve pre toto dobro ich mal Pán rád, nie pre ich hriech.

Ak je v evanjeliách uvedené, že ako lekár lieči chorých a nie zdravých, tak prišiel Pán volať hriešnikov a nie spravodlivých znamená to, že prišiel volať všetkých, v ktorých sa aj napriek ich mnohým chybám a hriechom nachádza ešte niečo dobré. Niečo dobré, na čom sa dá budovať a čo sa dá rozvíjať. Kto toto dobro ešte v sebe nájde a nájde i silu rozvíjať ho v duchu Kristovho učenia, ten si môže byť istý, že nech by padol akokoľvek hlboko, nech by ho jeho vlastní príbuzní i celá spoločnosť navždy odpísali, jeho Pán ho miluje. Miluje ho pre dobro, ktoré v sebe nesie. Hoci i len pre tú malú štipku dobra, veľkú ako makové zrniečko, ktorá, ak ju začne v sebe vážne rozvíjať, je ho schopná vytrhnúť ako víchor z každej nečistoty a povzniesť veľmi vysoko. Povzniesť k spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti pravého človečenstva. Povzniesť k Svetlu a životu plnému šťastia a radosti.

Každý však, kto žije v hriechu, nečistote, zmyselnosti nespravodlivosti a neláske, kto nedbá o dobro, nehľadá ho v sebe a nemá chuť ho rozvíjať, ten je duchovne mŕtvy. Je už mŕtvy, hoci ešte fyzicky žije. Jeho život v nízkosti, nečistote a hriechu je totiž v skutočnosti iba živorením a jeho fyzická smrť bude začiatkom nastúpenia cesty k smrti duchovnej. K smrti totálnej a definitívnej, spojenej s vymazaním jeho mena z knihy života.

Lebo nečistota, zmyselnosť, nespravodlivosť a neláskavá bezohľadnosť je smrť! Dobro, čistota, ušľachtilosť, spravodlivosť a láskyplný prístup k ostatným je život. Skutočným, pravým spôsobom plnohodnotný život už tu na zemi, ako i po odchode z tejto zeme.

Jedine takýchto ľudí mohol mať Kristus rád. Ľudí, ktorí majú v sebe tento potenciál a chcú ho aj rozvíjať. Ostatní, ktorí ho už nemajú a ani ho nechcú v sebe rozvíjať boli pre neho mŕtvi. Veď Posol z všeobsiahleho Dobra predsa nemohol mať rád to, čo je zlé, čo si vyvolilo zlo a čo v ňom tvrdošijne zotrváva.

Kristovo učenie nieslo v sebe totiž popri všetkej láske i akcent spravodlivosti. Akcent spravodlivej prísnosti, ktorý sa zo súčasného kresťanstva už celkom vytratil. A práve pre túto absenciu rozmeru prísnej spravodlivosti, ako i pre všeobecne rozšírenú povrchnosť v myslení mohlo vzniknúť niečo tak nelogického a nepravdivého ako tvrdenie, že Kristus miloval hriešnikov.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.02.2013 16:44:56

Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním


Už si pomaly začíname zvykať a považovať to za normálne, že ľudia vo vyšších riadiacich funkciách, rôzni podnikatelia, manažéri, politici a podobne, majú plat nekoľko tisíc Eur. Avšak aj napriek takémuto, vysoko nasadenému štandardu predsa len z času na čas rozvíri hladinu verejnej mienky informácia o extrémoch. Svojho času to bol napríklad plat istého primátora väčšieho slovenského mesta, ktorý bol väčší ako plat premiéra Slovenskej republiky. Známe sú tiež takzvané zlaté padáky, či iné, podobné nekalé formy v podstate legálneho získavania peňazí.

Ľudia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita a zákonnosť. Obhajujú sa nimi či už sami pred sebou, alebo pred právom pobúrenými spoluobčanmi.

Skúsme sa však teraz pozrieť na celú vec trochu inak. A síce nie z hľadiska pozemských zákonov, ktoré takéto niečo do neba volajúce často legitímne dovoľujú, ale z hľadiska Zákonov vyšších. Z hľadiska Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z hľadiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné.

Pozrime sa na veľký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, ktorého účinky môžeme pozorovať v bežnom živote okolo nás. Vezmime si napríklad dýchanie, čiže nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to zaručuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na základe harmónie medzi dávaním a braním.

Nadýchnuť sa teda môžeme iba toľko, koľko vydýchneme, čo v princípe znamená, že brať môžeme iba toľko, koľko dávame. Iba to zaručuje harmóniu.

A teraz sa pozrime na ľudskú spoločnosť a hneď pochopíme, prečo v nej vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo všeobecnosti toleruje, že niektoré elitné kategórie ľudí môžu brať a aj reálne berú omnoho viac, ako v skutočnosti dávajú.

Práca každého človeka však má byť ohodnotená podľa miery jeho celospoločenského prínosu. Nie je tu reč o žiadnom rovnostárstve! To nie! Každý má však spravodlivo dostať toľko, koľko hodnotou svojej práce do spoločnosti vložil. Jedine to zaručuje harmóniu.

Navzdory jednoduchému, prostému a naozaj každému ľahko pochopiteľnému, vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním však táto spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je vzdelanou a pokročilou, z určitých dôvodov predsa len umožňuje istému okruhu ľudí brať omnoho viac, ako je ich reálny celospoločenský vklad.

Vezmime sa napríklad platy špičkových manažérov, politikov, právnikov, športovcov, umelcov a mnohých iných. Nezaobalene povedané, podľa vesmírneho Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním možno týchto ľudí považovať za zlodejov. Zo spoločnosti totiž mnohokrát berú, hoci z hľadiska pozemských zákonov celkom legitímne, omnoho viac, ako sú do nej reálne svojou prácou schopní vložiť. A to je neprípustné! To vyvoláva disharmóniu!

Napríklad jeden známy slovenský herec berie za natáčanie istého televízneho seriálu denne 1000 Eur. Je to normálne? Podľa neho a podľa tých, ktorí ho takto platia samozrejme áno, ale v skutočnosti to normálne v nijakom prípade nie je. Každý človek môže totiž brať iba toľko, koľko naozaj reálne dáva. A mimochodom, vzhľadom k diskutabilnej úrovni väčšiny seriálov, točených slovenskou televíziou, je takto vysoké ohodnotenie naozaj absolútne neoprávnené.

Ale poďme ďalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu, ktorú musel niekto vytvoriť. Ak však v spoločnosti existujú ľudia, ktorým je umožnené brať viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne musia v tej istej spoločnosti existovať ľudia, ktorí zase dostávajú omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúžia za svoju prácu, si určitými, naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný. Niekto, kto si to nezaslúži.

Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou našej civilizácie je, že egoistickí ľudia bez svedomia tak činia úplne legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Niečo podobného však musí nevyhnutne vytvárať disharmóniu a stále rastúce napätie, pretože je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a braním, podľa ktorého má každý brať iba toľko, koľko on sám dáva. To je spravodlivosť! Jedine na takomto základe je možné vybudovať spravodlivú spoločnosť. Spravodlivú spoločnosť, ktorá svoje pozemské zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími.

Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivosť, nespokojnosť, pnutie a pomalý rozklad.

V súčasnosti žijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a to nielen našej spoločnosti, ale celej ľudskej civilizácie. Žijeme v období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce rešpektovať vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je cieľ, ku ktorému kráčame.

Večný, neomylný a železný Zákon, činný v chode tohto univerza znie: Iba ten môže prijímať, kto dáva! A iba toľko môže prijímať, koľko dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom živote je cestou k lepšej budúcnosti ľudstva. Cestou k spravodlivosti na tejto zemi.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.02.2013 16:49:05

Stotisíc krát stotisíc sĺnk!

Mnohí veriaci dúfajú, že ak si to zaslúžia, budú raz smieť hľadieť Hospodinovi z tváre do tváre. Úbohí, pomýlení ľudia! Veď sa len skúste pozrieť do slnka za jasného letného dňa. Dokážete vari zniesť ten pohľad bez toho, aby ste si neublížili? Nedokážete! A ako potom chcete hľadieť do tváre vševládneho Boha, pred ktorého velebným jasom sú všetky žiarivé hviezdy tohto vesmíru dokopy len ako blikajúce svetielko svätojánskej mušky za letnej noci?

Človek je tak malý a jeho Stvoriteľ tak nesmierne veľký, že mu nikdy nebude môcť hľadieť z tváre do tváre. Ak to niekto tvrdí a niekto očakáva, znamená to iba dve veci. Buď prehnané vyvyšovanie hodnoty človeka, alebo znižovanie veľkosti Stvoriteľa. V prvom prípade je to pýcha a v druhom prípade rúhanie, pričom oboje je rovnako zavrhnutia hodné.

Veľký, nesmierne veľký je Pán! Nič živého a vedomého nie je schopné zotrvávať v blízkosti žiarivého jasu jeho velebnej nádhery. Až v nedozerných a nepochopiteľných diaľavách od súcnosti Stvoriteľa sa z jeho vyžarovania mohlo sformovať vedomé bytie. Až v nedozerných diaľavách, v ktorých sa obrovská sila vyžarovania Najvyššieho ochladila do takej miery, ktorá umožnila jestvovanie vedomého bytia a teda i človeka na tejto zemi.

Nesmierne, nesmierne ďaleko je teda Pán, lebo práve táto nesmierna vzdialenosť od jasavej neznesiteľnosti žiary Jeho Svetla vôbec umožnila človeku vedome jestvovať.

Ale hoci je náš Pán od nás nesmierne vzdialený, predsa je neustále s nami. Neustále je nám blízko. Veľmi blízko! Ako je to možné?

Stvoriteľ vložil do stvorenia svoju trvalú prítomnosť vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktorými sa celé univerzum riadi a ktorým podlieha. Pán, ktorý teda z vyššie uvedených dôvodov musí byť od stvorenia vzdialený, je v ňom zároveň neustále prítomný prostredníctvom svojich dokonalých Zákonov, ktoré do neho vložil.

Zákony, fungujúce vo stvorení sú prejavom Vôle Najvyššieho. V nich a prostredníctvom nich je Pán trvalo prítomný úplne všade, pretože nikde niet ničoho, niet jedinej veci, jediného deja a jediného okamžiku, ktorý by nepodliehal Vôli Najvyššieho.

Ak teda bolo napísané, že i všetky vlasy na hlave máme spočítané a že ani len lístok zo stromu nespadne na zem bez Vôle Najvyššieho, tak je to úplne správne, pretože skutočne všetko okolo nás sa môže diať a aj sa deje jedine prostredníctvom Jeho Zákonov. Nie však tým spôsobom, že by On sám všetky veci riadil.

Manifestáciou ustavičnej prítomnosti Stvoriteľa vo stvorení sú teda Jeho samočinné Zákony, ktoré mu vládnu. Sú to Zákony dokonalé a spravodlivé tak, ako je dokonalý a spravodlivý ich Tvorca. Samočinným spôsobom, spravodlivo, múdro a dokonalo pôsobia tak, že človek s jeho slobodnou vôľou sa prostredníctvom ich účinkov sám odmeňuje alebo tresce. To vôbec nerobí Stvoriteľ!

Odmena, alebo trest, šťastie a dobro, alebo nešťastie a zlo, vzostup, alebo pád, rozkvet, alebo zničenie, to všetko si človek, na základe vlastnej slobodnej vôle spôsobuje sám prostredníctvom účinkov spravodlivých a dokonalých Zákonov Najvyššieho. Celkom konkrétne tu ide o Zákon spätného pôsobenia. Ako teda človek myslí, cíti, hovorí, alebo koná, či už dobre, alebo zle, ovocie úplne rovnakého druhu mu tento Zákon v budúcnosti nevyhnutne prinesie.

Pánom a Vládcom všehomíra bolo na zem poslaných mnoho zvestovateľov a prorokov, aby ľudí oboznámili s tým, ako majú správne myslieť, cítiť, hovoriť a konať tak, aby im Zákony Najvyššieho, ktorých pôsobeniu podlieha úplne všetko, dokonca a i ľudské cítenie a myslenie, mohli priniesť iba šťastie, radosť a mier. Z týchto vecných informácií, hovoriacich o správnom pôsobení človeka vo stvorení v súlade so Zákonmi Najvyššieho vznikli neskôr mnohé svetové náboženstvá, z ktorých sa však žiaľ, časom z rôznych dôvodov pôvodná vecnosť úplne stratila. Napokon musel prísť dokonca až samotný Syn Najvyššieho, aby ľuďom opätovne a jasne ukázal, ako majú správne žiť podľa Zákonov jeho Otca, aby mohli byť šťastní.

Človek sa totiž musí naučiť myslieť, cítiť, hovoriť a jednať správnym spôsobom tak, aby mu Zákony Najvyššieho, ktorých účinkom podlieha a nemôže sa im vyhnúť, mohli prinášať iba šťastie a radosť. K tomuto cieľu ľuďom neomylne ukazuje cestu Kristovo učenie, ktoré má byť takýmto spôsobom chápané a prijímané. Spása totiž nespočíva v ničom inom, ako v dokonalom súlade života človeka so Zákonmi Najvyššieho.

Jestvujú zákony prírodné, ktorým podlieha viditeľný, hmotný svet a zákony duchovné, ktorým podlieha svet ľudským okom neviditeľný. Do neho je možné okrem iného zahrnúť i naše cítenie a myslenie.

Oboje, čiže prírodné a duchovné zákony sú Zákonmi Božími. V nijakom prípade nie sú vo vzájomnom rozpore a protirečení, ak sú správne poznané. Zákonmi prírodnými sa zaoberá veda a zákonmi duchovnými cirkev. Úlohou cirkví je ľuďom jasne a vecne ukazovať, ako majú správne žiť, aby im Zákony Najvyššieho prinášali len šťastie a mier.

Žiaľ, do náuk cirkví sa z rôznych dôvodov, či už mocenských, alebo hmotárskych, alebo na základe ľudských omylov a názorov vnieslo mnoho nevecnosti. Mnoho nevecností, ktoré prekrývajú to vecné, pôvodné a podstatné. Chýba dôsledné poukazovanie na nevyhnutnosť života človeka v súlade so Zákonmi Najvyššieho, v ktorých účinkoch k nemu prichádza v prípade jeho nesprávneho jednania bolesť, trest a odsúdenie, avšak v prípade jeho správneho jednania radosť, mier naplnenie a povznesenie. Každý vážne hľadajúci nech preto v jednotlivých náboženstvách hľadá predovšetkým toto zdravé jadro, ktoré sa v nich ešte vždy nachádza. A ak ho nájde, nech sa ním potom riadi.

Veľký, mocný, nepoznateľný Pán tróni vysoko nad stvorením vo svojej nedotknuteľnej nádhere. Milovať Ho a ctiť si Ho môže človek jedine tak, že sa snaží poznávať Jeho Vôľu, vtlačenú do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktoré stvorením hýbu. Človek, snažiaci sa ich poznávať a žiť s nimi v súlade tak správnym spôsobom miluje svojho Pána, skláňajúc sa pred Jeho Vôľou. A to mu musí prostredníctvom dokonalých a spravodlivých Zákonov Najvyššieho priniesť len šťastie, mier a skutočné naplnenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.02.2013 16:47:33

Môžeme všetko, ale...

Pri surfovovaní na internete som nechtiac narazil na video, kde sýrski povstalci zabíjajú vládnych vojakov, ktorí sa im vzdali. Zo zvedavosti som naň klikol, avšak negatívna energia, idúca z neho mi doslova zovrela srdce. Po pár sekundách som to musel zavrieť.

Áno, na internete je dnes možné vidieť úplne všetko. Autentické videá so zabíjaním ľudí, či stovky iných zvráteností. Môžeme túto ponuku prijať a môžeme sa na to pozerať. Avšak negativita, ktorú to obsahuje, nevyhnutne doľahne do nášho vnútra. Zaťaží nás a poškvrní nás. Doľahne na nás ako balvan.

Citlivejší ľudia dokážu tento dej vnímať a vyciťovať. Ale menej citliví, ktorých je väčšina, nedokážu vnímať tieto jemnejšie, temné a nízke negatívne energie a bez toho, že by niečo tušili, si nimi zaťažujú a znečisťujú svoju dušu. Znečisťujú si ju tak, ako keby ich samotných niekto obhádzal blatom, kalom, či inou nečistotou. A hoci to necítia, v jemnejšej, duševnej rovine je to presne tak.

Väčšina ľudí dneška zachováva bežný hygienický štandard a chodia pekne a čisto oblečení. Aké iné by to však bolo, keby sme mali možnosť vidieť ich dušu. Ich vnútorný život a vnútornú bytosť. Museli by sme sa odvrátiť s odporom, hnusom a hrôzou.

Na svoj zovňajšok ľudia o seba dbajú, ale o svoje vnútro už dbá málokto. Do svojho vnútra dovoľujeme ľahkovážne vstupovať najneuveriteľnejšej nízkosti, špine, temnote a zvrátenosti. Duše ľudí sa svojim vzhľadom a „vôňou“ podobajú bezdomovcom, zanedbávajúcim najelementárnejšie hygienické návyky.

Áno, dnes môžeme všetko, ale nie je všetko je pre nás naozaj dobré. Môžeme všetko, ale nie všetko nám prospieva. A to nedobré, to zlé neuveriteľným spôsobom poškvrňuje a zaťažuje naše vnútro.

Ale veď to nikto nevidí! Nech sa teda do toho nikto nestará!

Omyl! Fatálny a zásadný omyl! V evanjeliách, v súvislosti so správnou modlitbou Kristus povedal: Vy však vojdite do komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite. A Pán, váš Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté, vás potom odmení celkom zjavne.

Ktorý vidí aj veci skryté a odmení vás zjavne!

Niet ničoho, čo by mohlo zostať skryté oku Pána! Jeho pohľadu neuniknú ani najtajnejšie záhyby našej duše a nášho vnútra, ktoré sa mnohokrát snažíme skrývať i sami pred sebou. Každá duša je pred Jeho zrakom úplne obnažená a odkrytá, takže je jasne vidieť aj to najvnútornejšie cítenie i všetky myšlienkové hnutia. A toto všetko, čo sa v nijakom prípade nemôže skryť pred zrakom Pána potom On každému človeku odpláca prostredníctvom Zákona spätného účinku. A odpláca mu celkom zjavne!

Aký človeče si, tak sa ti bude vodiť! Aký vnútorne si, taký bude tvoj osud! Tvoj osud je totiž zjavný dôsledok vecí skrytých, ktoré nosíš a ukrývaš vo svojom vnútri.

Môžeš mať aj najdrahšie oblečenie, môžeš sa sprchovať aj dva krát za deň, môžeš mať pestované telo, avšak ak tvoja duša nie je rovnako čistou, ak o čistotu svojej duše nedbáš rovnako, ako o čistotu svojho tela, oko Pána vidí všetko tvoju nízkosť, špinu a temnotu, ktorú v sebe nesieš. Jeho neoklameš pekným zovňajškom! On ťa vidí presne takého, aký vnútorne si! A to, čo vidí ti oplatí! Zjavne, viditeľne a celkom reálne!

Pán je spravodlivý! A Jeho spravodlivosť berie do úvahy všetko dobré, ako i všetko zlé, čo človek v sebe nesie. Na svete je mnoho dobrých ľudí, ktorí by pre svoje dobré srdce a svoje dobré skutky mohli byť povznesení nahor. Mohli by stúpať k šťastiu, radosti a Svetlu. Ale nemôžu! Nemôžu, lebo rúcho ich duše je poškvrnené! Lebo to nečisté, temné a nízke, čím sa vnútorne pošpinili, ich ťahá ako balvan nadol a nedovoľuje im stúpať.

Človeče, očisti rúcho svojej duše! Tak, ako dbáš o svoj zovňajšok dbaj i o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho citového a myšlienkového života!

Nedovoľ svoju dušu viac pošpiňovať a poškvrňovať nízkosťou, ktorá na teba v tisícorakých podobách dolieha zvonka. Buď ustavične na stráži ušľachtilosti vlastného vnútorného života! Veď temnota striehne iba na to, aby ťa poškvrnila a zaťažila. Aby ťa pošpinila a vtiahla do bahna. Do bahnistého močiara, ktorý ťa pomaly pohltí a ty sa v ňom nakoniec udusíš. V biede a hrôze budeš hynúť príšernou, pomalou smrťou. Nie len tvoje telo, ale aj tvoja duša bude zahubená! A práve toto je konečným cieľom temna, ktoré na teba zákerne číha všade naokolo.

Ľudia spamätajte sa! Nebuďte ľahkou korisťou temnoty, ktorá usiluje o vaše zničenie. Budte na stráži! Lebo v zdanlivej nenápadnosti a všednosti každodenného dňa prebieha boj na život a na smrť.

Spamätajte sa preto a začnite vážne bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. Ide vám tým o život! O celé vaše bytie! Úzkostlivo dbajte o čistotu rúcha vašej duše, pretože všetko nečisté a s nečistotou spojené stihne skaza. Pretože všetko nečisté bude zničené mocnou rukou Pána, ktorý je čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou.

Áno, môžeme všetko, ale len v tom dobrom, čistom a ušľachtilom je život. Len v tom je radosť, šťastie a mier. V nečistom je však skrytá iba skaza, bolesť a smrť.

Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Veď ti tým o život!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.01.2013 15:40:28

Obžaloba človeka!

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva!

Ak to máme vyjadriť percentuálne, staranie sa o veci hmotné nám zaberá 198 percent času. Na duchovné nám zostávajú iba zvyšné dve percentá, pričom správne by to malo byť sto percent na jedno a sto percent na druhé. To by bolo optimálne a harmonické.

Za daného stavu to však harmonické v nijakom prípade nie je. Je to len jednostranné! Je to jednostranná upätosť iba na hmotné, ktorému človek obetuje všetky svoje sily, všetko svoje snaženie a všetku svoju námahu. No a pre takúto jednostrannosť mu potom nezostáva času na duchovné. To duchovné v človeku je potom nevyhnutne podvýživené a ľuďom i celej spoločnosti chýba rozvinutie duchovného rozmeru bytia. Jedno celé, veľké pole pôsobnosti človeka zostáva zanedbané. Zostáva neobrobené, ležiace úhorom a zarastené divokou burinou.

No a tento fatálny deficit duchovnosti spôsobuje problémy jednak jednotlivcom a jednak celej našej civilizácii. Civilizácii, ktorá je preto materialistickou a postrádajúcou poľudšťujúci, duchovný rozmer bytia.

Poviete si: ale veď sa dá pokojne existovať aj takto. Áno, dá, ale nanajvýš neplnohodnotne!

Človek má dve ruky, dve nohy, dve oči a dve uši. Skúste si však predstaviť ľudskú bytosť, ktorá má len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko a jedno ucho. Takýto človek by mohol žiť a do určitej miery fungovať. Ale aký by to bol život? Absolútne neplnohodnotný! Bolo by to skôr trápenie. No a presne takto, presne takto to vyzerá s každým, kto naplňuje iba hmotný a materiálny rozmer svojho bytia, pričom ten duchovný zanedbáva.

Život, aký žije väčšina ľudí dneška je vysoko neplnohodnotný. Nie je to život, ale živorenie! A toto nedôstojné živorenie pokračuje z generácie na generáciu. Žijeme vo svete, v ktorom sme sa naučili používať len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, jedno ucho a jednu polovičku mozgu a my to paradoxne považujeme za úplne normálne. Za prirodzené, lebo takto to predsa vždy bolo, je a presne takto žije a jedná väčšina. Pre nás je to už práve takto „normále“. Pre nás by to už bolo nenormálne inak! Pre nás, ktorí sme sa naučili žiť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičkou mozgu je nenormálny každý, kto sa snaží používať obe ruky, nohy, oči, uši a celý mozog. Každý, kto je duchovný, pretože toto je vybočenie z „normálu“. Zo všeobecného „normálu“ ľudí obmedzených hmotou a zameraných iba na hmotné.

Vo svojej hmotnej obmedzenosti a vo svojom zanedbávaní duchovného sme sa stali karikatúrami človeka. Nie sme ľudsky plnohodnotnými a táto neplnohodnotnosť sa čoraz viacej prejavuje. Množí sa nespravodlivosť, nespokojnosť, závisť, nenávisť a mnoho, mnoho iného, čo ľuďom znemožňuje byť šťastnými, spokojnými a vyrovnanými. Kvôli materializmu, hmotárstvu a nedostatku duchovnosti padli doteraz všetky civilizácie v dejinách a práve z tohto dôvodu to začína kolabovať aj v súčasnosti.

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Rovnaký diel námahy, úsilia a snaženia, ktorý človek vynakladá na hmotné, má vynaložiť i na duchovné.

V čom však spočíva duchovné snaženie? Správne, skutočné a pravé duchovné snaženie? Spočíva v poznaní a naplňovaní duchovných zákonitostí, ktorým je podriadený náš skrytý, vnútorný život. Zákonitostí, ktoré vo svojich účinkoch presahujú až do hmotnosti a celkom viditeľne tvoria a formujú náš osud. Jedine poznanie a naplňovanie týchto zákonitostí, vloženým do stvorenia Stvoriteľom môže urobiť náš život skutočne plnohodnotným.

Poznanie a naplňovanie! Poznanie toho, prečo žijeme na tejto zemi, aký zmyslel má náš život, poznanie toho, odkiaľ sme prišli a kam odídeme po smrti, poznanie toho, prečo existuje utrpenie, odkiaľ pochádza a ako sa mu vyvarovať.

Ako vôbec môže človek žiť, ak nemá uspokojivé odpovede na tieto zásadné otázky? Keď v nich zostáva absolútne nevedomým? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Môže žiť len nevedomo a neplnohodnotne tak, ako je tomu teraz. Môže žiť len v zvieracej nevedomosti, nehodnej človeka! Môže iba živoriť, ako dobrovoľne zmrzačená bytosť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičku mozgu.

V dnešnej dobe je pre každého, kto naozaj chce, dostupné poznanie, dávajúce odpovede na všetky zásadné otázky duchovného rozmeru bytia človeka. Nikto nemusí zostávať nevedomým, ak nechce. Ak ale ľudia dneška nevedomými zostávajú znamená to, že takými byť chcú. Znamená to, že nikdy skutočne nehľadali, pretože inak by museli nájsť. Že nikdy skutočne neprosili, pretože inak by museli dostať a že nikdy neklopali, pretože inak by im muselo byť už dávno otvorené. Pretože všetko svoje snaženie vložili iba do hmotného a iba to hmotné im zaberá všetok ich voľný čas. A preto je prázdnota, neplnohodnotnosť a úbohosť ich bytia nesmierna. Preto sa z nich stali tupí a poľutovaniahodní humanoidi, neschopní pozdvihnúť svoj zrak od hmoty a materiálna, ktoré napĺňa všetok ich duševný obzor. Sú to úbožiaci, ktorí si sami zapríčinili svoju nedôstojnú úbohosť.

Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Za súčasného stavu to znamená umenšiť sa v hmotnom snažení, umenšiť sa v našich vysoko prepiatych hmotných žiadostiach a nárokoch a zabrať v snažení duchovnom tak, aby sa všetko vyrovnalo. Aby človek na sto percent plnil svoje povinnosti v hmote a na sto percent v duchovnej oblasti. Aby v oblasti, ktorá bola doteraz fatálne zanedbávaná spoznával a naplňoval duchovné zákonitosti a tak sa stal konečne plnohodnotným človekom. Človekom správne a harmonicky si plniacim svoje povinnosti a preto naplneným harmóniou, mierom, šťastím a vyrovnanosťou, ktoré ku nemu môžu prúdiť len prostredníctvom dosiahnutia plnohodnotnosti jeho ľudského bytia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 21.01.2013 16:44:38

Ako sa vyhnúť utrpeniu?


Život je nekonečnou reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej minulosti. A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní kedysi v minulosti zavdali. Nijaké náhody totiž nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé.

A predsa človek nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému, pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy. Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá, mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a radšej hovorí o náhode a slepom osude. A ten len preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite, ako doposiaľ.

Uvediem konkrétny príklad jednej reakcie na výklad podstaty ľudského utrpenia, aký bol uvedený vyššie:

Mala som tetu, ktorá bola veľmi dobrým človekom. Na konci života však dostala rakovinu a zomierala v dosť veľkých bolestiach. Dobre som ju poznala a preto neverím, že by si niečo takéhoto bola zaslúžila. Osud nebol voči nej spravodlivý.

Áno, na jednej strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého sa nám môže prihodiť iba to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho človeka, utrpenie tvrdo dopadne.

A táto silne prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. Ak by totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt, že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho najbližších. Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa, ako kabát.

Neomylný, chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon spätného účinku však nepozná nijakú osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je.

Tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti, chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma.

Ale pravda zostáva pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské utrpenie je jeho dôsledkom.

Nevyhnutne je však potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. Toto všetko môžu byť príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku prinesú dôsledky vo forme utrpenia. To znamená, že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z ľudí nedbá.

Človeku, ktorý tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak?

Ak si však človek dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť.

Ako sa teda vyhnúť utrpeniu?

Veľmi jednoducho! Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city, ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. Človek musí jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite postretne. A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro.

A ešte jedna dôležitá vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý čas. Pretože toto obdobie je obdobím milosti. Obdobím čakania na nápravu.

Vezmime si človeka, ktorý vykoná niečo zlé. V tom čase sa nachádza v určitom vnútornom a vonkajšom rozpoložení, ktoré je negatívne. V takomto rozpoložení vykoná zlý čin, to znamená, že zavdá príčinu, na základe ktorej môže v budúcnosti očakávať negatívne dôsledky vo forme svojho vlastného utrpenia.

Ak sa človek dovtedy vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane stále takým istým, ak teda nevyužije časovú hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej miere. Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo sme si v minulosti zasiali.

Úplne iné to však môže byť, ak človek síce vykoná zlý čin, ale čas milosti medzi príčinou a dôsledkom využije k zmene seba samého. Ak človek počas tejto doby pochopí, že urobil zle, ak to oľutuje, navonok i vnútorne sa zmení a pevne sa od tej chvíle rozhodne konať už len dobro.

Takýto človek sa potom, v dobe nevyhnutnej žatvy negatívnych dôsledkov nachádza v úplne inom vnútornom i vonkajšom rozpoložení. Jeho myslenie a cítenie, jeho slová a jednanie už predstavujú inú, omnoho pozitívnejšiu kvalitu než v dobe, keď vykonal zlý skutok. Človek je už jednoducho úplne iný - lepší! Je iný, čiže inorodý voči tomu, akým bol v minulosti, keď zlý čin vykonal a je teda inorodý i voči dôsledkom, ktoré mu Zákon spätného pôsobenia prináša. To zlé, za čo by mal oprávnene poniesť zodpovednosť vo forme vlastného utrpenia sa potom už nemá u neho o čo zachytiť. Nenachádza nijakú rovnorodosť, lebo človek je už úplne iný. Lepší! A tak ho negatívne dôsledky minú celkom bez škody, pretože sa musia odraziť od jeho inorodosti.

Je to ako s magnetmi, ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami, ktoré sa sa navzájom odtláčajú. Ak sa teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil správne tento čas milosti a zlé spätné účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť pre jeho inorodosť.

Konanie dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom, človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca nás pred bolestivým dopadom všetkých negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho minulého jednania. Jedine ten, kto koná dobro, sa teda môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 14.01.2013 16:46:08

Ľudstvo v tieni smrti

Smutný je pohľad na ľudstvo. Na jeho horúčkovitú honbu za množstvom nepodstatných vecí. Je to ako hmýrenie hmyzu. Všetka sláva, všetok majetok, peniaze, moc, postavenie, pôžitky a radovánky, toto všetko je však iba hmotné a preto pominuteľné. Je to dočasné, nestále a podliehajúce nevyhnutnosti zániku. Hmota totiž v sebe nesie smrť. Smrť, záhubu a zničenie.

Ľudské pechorenie, ľudská námaha a ľudská sláva, stojace iba na čisto hmotnom úsilí sú vo vnútri prázdne a duté. Sú dychom vo vetre, sú poľnou trávou, ktorá tu dnes je, ale zajtra jej už niet.

Tomuto, čisto hmotnému úsiliu však ľudia obetujú všetku svoju energiu, všetok svoj čas a všetko svoje snaženie. Ľudia vsadili na dočasnosť a preto ich vlastným osudom musí byť údel všetkého dočasného.

Áno, môžu síce pritom zažiť chvíľkovú slávu, moc a vychutnať si rôzne pôžitky, ale to všetko nakoniec skončí zánikom a smrťou. Všetky diela ľudských rúk, vytvorené v čisto hmotnom snažení totiž už v samotnom zárodku nesú v sebe pečať zániku a smrti. Tieň smrti a zničenia dnes preto spočíva na všetkom, o čo ľudstvo usiluje.

Človek sa však vždy mal a má snažiť o to, čo je večné. Večné, trvalé a nepominuteľné! Človek mal a má pozdvihnúť svoj zrak od hmoty smerom nahor a usilovať o večné a nepominuteľné hodnoty ducha. Má usilovať o čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť. To sú hodnoty, hodné úsilia človeka! Má usilovať k Stvoriteľovi, ktorý je zdrojom a pôvodcom týchto večných a trvalých hodnôt. Hodnôt, ktoré stoja nad hmotnou a preto ich nemôže zasiahnuť nezvratný osud nevyhnutného zániku toho, čo je hmotné.

Úsilie o vznešené a nepominuteľné hodnoty teda znamená život. Znamená väzbu so životom, kým úsilie iba o hodnoty hmotné a pominuteľné znamená smrť. Znamená väzbu s tým, čo je pominuteľné.

Ak človek postaví vo svojom živote na prvé miesto nepominuteľné a večné hodnoty ducha, potom všetko, čo bude jeho rukami vznikať a čo bude nimi formovať ponesie pečať večnosti, trvácnosti a nepominuteľnosti. No a napokon aj konečným osudom takéhoto človeka bude život. Život v duchu, život ducha, ktorý prekonáva pominuteľnosť hmoty.

Kto vsádza na večné a nepominuteľné hodnoty ducha, kto vsádza na čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť, bude žiť. Ale kto vsádza iba na hmotu, koho duševný obzor sa neustále pohybuje iba v hraniciach hmoty, ten vsádza na pominuteľnosť, nestálosť a nakoniec smrť.

Skúsme sa teraz pozrieť na svoj vlastný rebríček hodnôt. Na to, o čo usilujeme v našom živote ako o prvoradé. Ak je to iba hmotné a s hmotou súvisiace, vybrali sme si smrť. Ak sú to však vysoké, vznešené a ušľachtilé hodnoty ducha, vybrali sme si život. Lebo hmota je dočasnosť, zánik a smrť, kým duch je život, večnosť a nepominuteľnosť.

Život, alebo smrť! Pominuteľnosť, alebo nepominuteľnosť! Je iba na nás, ktorým smerom zameriame svoje životné snaženie a čo bude pre nás prioritné. Presne tomu bude potom zodpovedať i náš vlastný budúci osud, ktorí si sami sebe pripravíme. O čo človeče usiluješ, to sa ti napokon stane!

Lásku vševládneho Boha bol človeku predurčený život. Život večný a nepominuteľný!

Avšak človek si sám a dobrovoľne, svojim jednostranným pripútaním sa na hmotu vybral smrť.

Skaza, záhuba a smrť sa blížia k pozemskému ľudstvu, ktoré neusiluje o vznešené, ušľachtilé a vysoké hodnoty ducha. Lebo jedine v nich spočíva život, kým všetko ostatné musí nevyhnutne, skôr alebo neskôr podľahnúť záhube a zničeniu!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 06.01.2013 16:15:51

Kresťanský národ konzumentov nečistoty

Slováci sú vo všeobecnosti považovaní za kresťanský národ. Štatisticky! Pravdivosť tejto štatistiky sa potvrdzuje zvlášť v čase vianočných sviatkov, kedy bývajú naplnené takmer všetky kostoly. Keď potom človek vidí tie masy, prúdiace po skončení sviatočných vianočných omší z kostolov, môže si pomyslieť: to je ale viera!

Žiaľ, je v tom však háčik. Tie masy, snažiace sa v chrámoch uctiť si a osláviť Stvoriteľa sa totiž valia naspäť k tomu, od čoho sa len na chvíľku odtrhli. Valia sa k televíznym obrazovkám, k internetu, k bulvárnym plátkom a k mnohým iným veciam, ktorých obsah do seba nekriticky nasávajú a špinia si ním svoje vnútro.

Masy ľudí každodenne prijímajú špinu, zmyselnosť a nečistotu, prúdiacu k nim zo všetkých strán, naivne v tom nevidiac nič zlého. Hromadne čítajú „Nový čas“ (jeho českou alternatívou je „Blesk“), pozerajú „Farmu“ a podobné relácie, ktoré sú koncertom ľudskej nízkosti a úbohosti. Sú svedectvom toho, na akú úroveň, alebo lepšie povedané, pod akú úroveň je až človek schopný klesnúť.

A ľudia, vďační konzumenti tohto všetkého potom, so svojou špinou zanesenou dušou predstupujú vo vianočný čas pred svojho Pána, aby ho chválili, velebili a vzdali mu úctu.

Aké to pokrytectvo! Veď Pán, vládca všetkých svetov je Čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou! Je žiarivou Čistotou bez najmenšej poškvrny! Čistotou, ktorú nemožno vyjadriť, ani opísať ľudskými slovami.

Preto jedine v čistote a ušľachtilosti svojej duše smie človek predstupovať pred Najvyššieho. Jedine čistota a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia môže nájsť spojenie so vznešenou Čistotou a ušľachtilosťou vševládneho Boha. Všetko ostatné, to znamená nízke, poškvrnené a pošpinené musí zostať odrezané od tohto spojenia a nemôže nájsť nijakú cestu smerom nahor, k Výšinám a k Stvoriteľovi.

Preto ten, kto svoje vnútro, svoju dušu, svoje cítenie a myslenie necháva dobrovoľne zahlcovať prúdmi nečistoty a takto potom predstupuje pred svojho Pána, ten sa mu rúha!

Rúha sa mu svojim pokrytectvom, ktoré navonok predstiera pobožnosť, ale vo vnútri skrýva náklonnosť a sympatiu k špine.

A preto chvíle strávené v chráme nebudú slúžiť takýmto ľuďom k ospravedlneniu, ako oni sami mylne dúfajú, ale k odsúdeniu! K odsúdeniu za pokrytectvo, ktoré sa odvažuje predstupovať pred najvznešenejšiu Čistotu so špinavou dušou.

A práve takto pokrytecky sa chová kresťanský národ slovenský, vo vianočné sviatky hojne navštevujúci chrámy a dúfajúci v Božiu milosť, ochranu, pomoc a ospravedlnenie.

Ale duša tohto národa nie je čistá! Je znečistená a pošpinená nekritickým prijímaním balastu a nízkosti, ktorú ponúka televízia, internet, noviny, časopisy a podobne. Duša tohto národa je znečistená a preto nenachádza spojenie s Tým, ktorý je Čistotou samotnou. A preto ich Pán, v ktorého dúfajú, bude namiesto ospravedlnenia biť za ich nečistotu.

Z času na čas sa tu a tam predsa len ozvú hlasy ľudí, uvedomujúcich si túto neradostnú situáciu a upozorňujúcich na ňu. Zväčša sa však útočí iba na tých, ktorí zo šírenia špiny rôznym spôsobom profitujú a dobre na nej zarábajú. Tým však môže vzniknúť dojem, že národ je ich obeťou. Že oni môžu za všetko.

Áno, sú to jednoznačne zločinci. O tom niet pochýb. Ale treba vidieť aj druhú stranu mince. Nie je totiž ponuky bez dopytu, čo znamená, že tam, kde je dopyt, kde je teda niečo žiadané, tam je aj zodpovedajúca ponuka. Ak by ľudia nechceli špinu, neotvárali sa jej, ak by ich nepriťahovala a neprijímali ju, potom by ju darmo niekto ponúkal.

Ale ľudia špinu chcú! Prahnú po nej, priťahuje ich a vyhľadávajú ju. Bezbreho a neviazane si ňou nechávajú zahlcovať svoje vnútro. Svoje cítenie a myslenie i celú svoju dušu. A to každý svojim vlastným spôsobom, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobným slabostiam.

Ľudia nie sú obeťou pomerov! Ľudia si svojim vlastným postojom a prístupom tieto pomery vytvorili. Špina, nečistota, zvrhlosť, zmyselnosť a zvrátenosť preto vládnu dnešnému svetu. Duše ľudí sú temné, čierne, špinavé a skazené.

Napriek tomuto všetkému je však v slovenskom národe pevne zakorenená túžba po Bohu a úcta k nemu. To je pozitívom a bohatstvom, ktoré už niektoré národy takmer stratili. Avšak slovenský národ, ale aj ostatné národy sveta, ba každý jednotlivec musí vedieť, že jediná cesta k Najvyššiemu je cesta čistoty. Cesta bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života, ktorá sa uzatvára pred všetkým nečistým a nekompromisne ho odvrhuje.

Nech sa preto nikto viac neodvažuje predstupovať pred Pána, ak ho priťahuje nečistota. Ak prísne nezavrhol všetko nečisté, ale z rozličných zdrojov ho pokojne necháva naďalej prúdiť do svojho vnútra.

Takýto človek je pokrytec, ktorý navonok usiluje k Stvoriteľovi, ale jeho vnútro je od neho práve pre jeho sklon k nečistému úplne vzdialené.

Takýto človek sa tak podobá tomu, kto sa snaží prekĺznuť na svadbu bez svadobného rúcha. Keď však príde Pán svadby a zbadá ho, prísne sa ho spýta: Priateľu, prečože nemáš svadobné rúcho? A on od strachu onemie. Vtedy Pán povie svojim služobníkom: Chytte ho, poviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy. Tam bude plač a škrípanie zubov.

Svadobným rúchom je čistota nášho vnútra, čistota nášho cítenia a myslenia, čistota našej duše! Jedine s čistým vnútrom sa je možné približovať k Najvyššiemu!

Kto ale svoje vnútro necháva zarastať burinou nečistoty z internetu, pochybnými filmami, knihami, novinami a časopismi, „Novými časmi“, „Farmami“, či inou znôškou nízkosti a špiny, toho rúcho jeho duše nemôže byť čisté a preto ho postihne osud človeka, snažiaceho sa vniknúť na Pánovu svadbu bez svadobného rúcha. Iba plač a škrípanie zubov bude potom jeho údelom!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.



© 2005 – 2019 Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu provozovatele zakázáno.