Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty, společenský magazín.
Diskuze Diskusia o hlbších pravdách na FiftyFifty.cz. Články, recenze, povídky, stále nové soutěže, hry, horoskopy na týden atd.
Magazín pro ženy i muže > Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty
Share

Diskusia o hlbších pravdách


Vkládat příspěvky do diskuze mohou jen přihlášení uživatelé

image/svg+xml smilan :: 07.04.2014 16:59:47

Ľudia nevedia čo chcú!


Ľudia nevedia čo chcú, alebo hĺbková analýza zmýšľania ľudstva, ktoré si vytvorilo, podporuje a živí systém, v ktorom sú bohatí čoraz bohatšími a chudobní čoraz chudobnejšími.

Ako vôbec môžno tvrdiť, že ľudia nevedia čo chcú, keď oni sami sa domnievajú, že to vedia celkom presne? Všetci sa predsa chcú mať lepšie! Chcú sa mať dobre!

Avšak ako si toto „dobre“ a „lepšie“ predstavujú?

V prvom rade že budú mať viac peňazí a že si budú môcť viac dovoliť.

A teraz si položme si otázku: keby priemerný človek mal zrazu toľko peňazí koľko potrebuje, akým spôsobom by ich využil? Čo by s nimi urobil?

Ak by mal uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby došlo by u neho k takzvanému užívaniu si života plnými dúškami a to podľa individuality každého jednotlivca. Niekto by začal cestovať, iný zase popíjať. Ďalší by si doprial dobré jedlá, iný by si kúpil nové auto, najmodernejšiu elektroniku, vlastný, dobre zariadený dom. Iný by zase mohol mať nový mobil každý pol rok, chodiť na atraktívne dovolenky, kvalitne a značkovo sa obliekať a tak ďalej a tak ďalej. Veď predsa tých možností ako si užiť života, keď má človek dostatok peňazí je veľké množstvo.

A čím má človek viac peňazí, tým siaha po čoraz drahších, výnimočnejších a atraktívnejších spôsoboch užívania si. Tým žije blahobytnejšie a nákladnejšie a jeho nároky sa stále stupňujú. Človek si totiž veľmi ľahko zvyká na vysoký štandard, z ktorého už potom nechce v nijakom prípade zľaviť ale naopak, chce ho ešte zvyšovať.

No a absolútnym vrcholom býva túžba už vôbec ani nepracovať, ale zariadiť si život tak, aby za nás a na nás pracovali iní a my sme si mohli už len nerušene užívať.

Takýto je teda ideál a skrytý sen väčšiny ľudí našej planéty. Takáto je ich predstava o tom, čo to vlastne znamená mať sa lepšie. Ide tu o vzácnu vzájomnú názorovú zhodu medzi bohatými a chudobnými. Takto uvažujú miliardári, ale i obyčajní ľudia, sediaci po namáhavej pracovnej smene za žobrácky plat pred televíznou obrazovkou, sledujúci život spoločenskej smotánky a túžiaci po tom byť takí ako oni, mať to čo oni a dovoliť si to čo oni.

Áno, ideál bohatých ľudí tohto sveta i ideál najväčších chudákov na svete je vzácne spoločný. Je ním túžba mať sa lepšie. Túžba mať sa lepšie v zmysle konzumného, hmotárskeho, mamonárskeho a požívačného spôsobu života. A táto veľká spoločná túžba väčšiny ľudí našej planéty, neustále živená ich citmi a myšlienkami vytvára okolo Zeme nesmierne silný, citovo myšlienkový energetický potenciál.

Nijaká energia sa totiž nestráca a tento základný fyzikálny zákon sa bezo zvyšku vzťahuje i na energiu ľudských citových a myšlienkových hnutí. Je to teda určitý neviditeľný, ale reálne existujúci energetický potenciál, do ktorého neustále prúdia nové a nové prílevy síl citového a myšlienkového prežívania ľudí, ktorí práve takýmto spôsobom uvažujú a práve po tomto túžia.

No a tí „najšikovnejší“ a „najschopnejší“ z nich dokázali tieto ideály zrealizovať. Dokázali ich uskutočniť! Dosiahli toho na základe svojich schopností a svojej šikovnosti, ale zároveň i za podpory prúdenia sily z vyššie spomínaného, neviditeľného energetického zdroja. Tí „najschopnejší“ jedinci dokázali zhmotniť a zrealizovať ideály miliárd a sami sa stať miliardármi, alebo väčším či menším spôsobom majetnými. Stali sa bohatými, ktorí svojou neutíchajúcou nenásytnosťou vytvorili a vytvárajú miliardám iných ľudí na tejto planéte zo života peklo. Peklo chudoby, spočívajúce v nemožnosti uspokojiť ani svoje najzákladnejšie ľudské potreby.

Možno ste zachytili informáciu o tom, že 85 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, ako 3,5 miliardy tých najchudobnejších, čo je polovica obyvateľov Zeme. Možno ste zachytili správu, o koľko miliárd vzrástol za predchádzajúci rok majetok tých najbohatších ľudí sveta a to i napriek súčasnej kríze. Alebo možno práve preto!

Áno, je neodškriepiteľným faktom, že nožnice sa čoraz viacej otvárajú a priepasť medzi chudobnými a bohatými sa čoraz viacej prehlbuje. Mizne stredná vrstva a svet sa radikalizuje na veľmi bohatých a veľmi chudobných. Rastie nespokojnosť, množia sa protesty i nenávisť voči bohatým, ktorých ziskuchtivosť a nenásytnosť je považovaná za príčinu tohto stavu.

Avšak v skutočnosti sú bohatí iba uskutočňovateľmi a hmotnými realizátormi túžob a prianí, ktorými žije väčšina ľudí na našej planéte. Oni tieto túžby iba doviedli do hmotnej a reálnej podoby, súc pritom podporovaní obrovským myšlienkovým a citovým energetickým potenciálom túžob väčšiny ľudí tohto sveta po lepšom živote a užívaní si. Nesmierna sila tejto energie je motorom ich chamtivosti!

Inými slovami povedané, ľudí tejto zeme ožobračujú a vrhajú do chudoby tie túžby a ideály, ktoré svojimi citmi a myšlienkami neustále podporujú. Sebecká bezohľadnosť bohatých je v podstate dôsledkom hodnôt, v ktoré ľudia veria a ktoré uznávajú. Ľudí teda v skutočnosti neožobračujú bohatí ale hodnoty, ktoré oni sami uznávajú a ktorých nástrojom a dôsledkom je nenásytná chamtivosť bohatých.

Myslíte si, že to nie je tak? Myslíte si že chudobní nepodporujú boháčov prostredníctvom sily svojho citového a myšlienkového potenciálu v tom, aby ich ožobračovali?

Len sa spýtajte nejakého chudáka, či by nechcel byť bohatý a čo by robil, keby bohatý bol. Je len veľmi málo takých, ktorí by toto nechceli a ktorí by s veľkou pravdepodobnosťou, ak by sa im to splnilo, neboli presne tak isto bezohľadnými chamtivcami, akými ako sú tí súčasní boháči. Ba možno ešte aj horší!

Pochopme predsa, že túžba mať sa dobre, mať sa lepšie tým nízkym, hmotársko mamonárskym a konzumno poživačným spôsobom je ideovým zdrojom zbedačovania sveta a niečo takéhoto môže existovať len preto, že to väčšina ľudí podporuje.

Ľudia sa majú zle a upadajú do stále väčšej biedy preto, lebo to tak oni sami chcú! Lebo vnútorne uznávajú a podporujú práve tie hodnoty, ktoré to spôsobujú. Bezohľadná rozpínavosť bohatých má byť však pre nich lekciou toho, aké sú tieto hodnoty zvrátené a nesprávne.

Ľudia musia pochopiť, že cesta k tomu, aby sa mali lepšie sa neskrýva v tom nízko, konzumno poživačnom spôsobe života, ako si ho väčšina z nich predstavuje. Táto cesta je falošná a nesprávna! Je to cesta k ožobračovaniu miliárd, ktorú hmotne uskutočňujú tí najšikovnejší a najbezohľadnejší realizátori oných nesprávnych túžob a ideálov. Pokým to ľudstvo nepochopí, bude trpieť úplne oprávnene! Bude trpieť chudobou preto, lebo si ju zaslúži! Lebo svojimi nízkymi túžbami mať sa lepšie poživačným spôsobom energeticky podporuje parazitov, ktorí ho ožobračujú.

Takýto je reálny stav na základe ktorého vyvstáva zásadná otázka: po čom má teda človek vlastne túžiť, ak sa chce mať naozaj lepšie?

Po tom, aby sa on sám stal lepším! Lepším, spravodlivejším, láskavejším, čistejším a ušľachtilejším človekom!

Lebo človek nemá vo svojom živote prednostne usilovať o to aby mal, vlastnil a užíval si! Človek nemá prednostne usilovať o to aby mal, ale aby bol! Aby bol dobrým, spravodlivým, láskavým, čistým a ušľachtilým človekom! A až keď bude toto chcieť, až keď bude chcieť a snažiť sa sám stať lepším, potom môže dôjsť a potom aj naozaj dôjde i k zlepšeniu jeho hmotných pomerov. Len človek, ktorý je lepší sa môže mať lepšie! Práve takto to funguje na základe vyšších Zákonitostí tohto univerza.

Ak sa ale ľudia chcú mať lepšie, avšak len oným nízkym, poživačno konzumným spôsobom tak, ako si to dnes predstavuje väčšina z nich bez toho, že by sa oni sami mali stať lepšími, potom si právom zaslúžia biedu a postupné ožobračovanie.

A nástrojom tohto ožobračovania sa stáva chamtivosť bohatých, ktorá je v podstate iba zhmotnením tých ideálov, ktorým ľudia veria a ktoré uznávajú. Málokto z týchto ľudí by sa totiž sám choval inak, keby sa z jedného dňa na druhý stal sám bohatým.

Lepšie sa teda bude mať a môže mať iba taký človek, ktorý sa sám chce stať lepším. Pokiaľ presne toto ľudia nebudú chcieť a po tomto nebudú túžiť, bieda nevymizne. Ba bude ešte väčšia a bude sa stupňovať až dovtedy, kým neprecitneme a neprestaneme citovo a myšlienkovo vyživovať energetický zdroj zvrátenej túžby mať sa lepšie, z ktorého čerpajú posilu všetci tí, ktorí nás zbedačujú a vykorisťujú.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.04.2014 16:36:29

Prehliadnuté, veľké zasľúbenie v Biblii


Pri objasňovaní týchto závažných faktov sa budem opierať o kapitolu s názvom „Dielo Ducha Svätého“ z Jánovho evanjelia (16,5), ktorej znenie je oným nesmiernym a žiaľ, ľuďmi vôbec neočakávaným zasľúbením. Došlo k tomu preto, lebo oficiálne cirkvi si slová tohto zasľúbenia vykladajú úplne inak.

S uvedeným textom pred sebou sa však naň teraz skúsme pozrieť nezaujato, vecne a dôsledne. Skúsme strhnúť z očí závoj, zakrývajúci pravý význam slov, dôverne síce známych, ale doteraz v správnom zmysle nepochopených.

Najskôr sa však trochu pozrime do histórie židovského povolaného národa, ktorá v sebe nesie výraznú pečať jeho cieleného usmerňovania a ovplyvňovania z Výšin smerom k čoraz väčšiemu duchovnému rastu a dozrievaniu.

Prvý bol Abrahám, ktorý mal spojenie s Najvyšším a stal sa otcom židovského národa. Potom, prostredníctvom Mojžiša prichádza k poznaniu Vôle Stvoriteľa v Desatore prikázaní. Ďalší duchovný rast národa usmerňovali proroci a tí predpovedajú príchod Mesiáša.

Ide tu teda o proces, pri ktorom je presne v určitej úrovni zrelosti národa dosadený do jeho stredu duchovný vodca, ktorý ho má vždy posunúť o niečo vyššie v jeho poznávaní a dozrievaní. Nakoniec, ako posledné ohnivko reťaze prichádza Mesiáš a prináša povolanému národu poznanie, približujúce ho opäť viacej k Svetlu a Pravde.

Mesiáš prichádza presne v určitom období jeho zrelosti, avšak uvedomuje si, že táto zrelosť nie je ešte dostatočná na to, aby národu a ľudstvu mohla byť zvestovaná celá Pravda. Preto Kristus predniesol nasledovné slová: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.“ A v ďalšej vete dáva ľudstvu ono veľké zasľúbenie, ktoré znie: „Keď však príde on, Duch pravdy, vyučí vás vo všetkej pravde, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť to, čo počuje a zvestuje vám aj budúce veci.“

Inými slovami nám bolo v podstate povedané toto: Ľudia, na súčasnej úrovni duchovnej zrelosti nie ste ešte schopní pochopiť úplnú Pravdu, ktorú by som vám mohol darovať. Riaďte sa však mojim učením a tým sa budete duchovne vyvíjať, až napokon dozrejete do takej miery, že budete schopní Pravdu pochopiť. Potom ku vám príde posol, prinášajúci celú a úplnú Pravdu, pretože miera vašej duchovnej zrelosti a chápavosti bude umožňovať jej plné pochopenie.

Samozrejme, ako už bolo spomenuté, oficiálny cirkevný výklad uvádza, že k splneniu týchto slov došlo zoslaním Ducha Svätého na Turíce. Áno, na Turíce bola na apoštolov zoslaná sila Ducha Svätého, aby v tejto sile zahájili svoje pôsobenie. Týmto aktom nebolo však splnené ono veľké zasľúbenie!

Uvažujme predsa! Najvyššia forma priblíženia sa Stvoriteľa k ľudstvu je jeho pozemské vtelenie. Ak teda vtelený Boh, Ježiš Kristus, počas dennodennej trojročnej osobnej prítomnosti medzi apoštolmi nedokázal výrazným spôsobom posunúť mieru ich chápavosti a porozumenia jeho vlastných slov, mohla by im byť táto úplná chápavosť Pravdy darovaná nejakým zázračným aktom zhora? A zmienky o nedostatočnej chápavosti apoštolov možno predsa nájsť na mnohých miestach evanjelií. To, čo teda nebolo možné dosiahnuť najväčším priblížením sa Tvorcu k človeku prostredníctvom pozemského vtelenia jeho Syna, bolo by zrazu možné uskutočniť iba cestou vyžiarenia sily?

Z tohto hľadiska je omnoho logickejším tvrdenie, že k potrebnej zrelosti k pochopeniu úplnej Pravdy možno dospieť iba prežívaním a postupným dozrievaním celého ľudstva v určitom väčšom časovom horizonte. V časovom horizonte, v ktorom z hľadiska na začiatku spomenutého historického kontextu je darované ľudstvu vždy presne v istom období jeho duchovnej zrelosti, tejto úrovni zodpovedajúce zjavenie zo Svetla, ktoré ho má posunúť ďalej a vyššie.

Nakoniec i samotný apoštol Pavol vo svojom hymne na lásku hovorí: „Lebo poznávame len z časti a len z časti prorokujeme. Ale keď príde, čo je dokonalé, prestane čo je len čiastočné. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať, ako som ja poznaný.“ Slová, napísané Pavlom mnoho rokov po uplynutí zoslania sily Ducha Svätého na Turíce svedčia predsa jasne o skutočnosti, že sám Pavol nepovažoval tento, už dávno minulý akt, za splnenie príchodu zasľúbeného Ducha Pravdy, ktorý nás má uviesť do poznania plnej Pravdy.

Áno, ak sa úprimne a bez predpojatosti zahĺbime do uvedených faktov, stojí pred nami obrovské a v nesmiernej láske Stvoriteľa priam nepochopiteľne zasľúbenie. Veľké zjavenia nie sú teda ešte ukončené! Lebo práve zvýšená miera súčasnej chápavosti, vzdelanosti a vývojovej zrelosti, v dostatočnom časovom, takmer dvetisícročnom odstupe, má priniesť národom zeme ich zavŕšenie darovaním hlbokej, ucelenej a komplexnej Pravdy o bytí človeka a fungovaní stvorenia. Presne tak, ako nám to zasľubujú slová Mesiášove!

Položme si však otázku: Ak nastane čas a naozaj príde niekto, prinášajúci splnenie slov Ježiša Krista, budeme ho schopní spoznať a prijať? A príde snáď ku nám prostredníctvom štruktúr nejakej z kresťanských cirkví, alebo mimo nich, ako takzvaný „laik“?

Chtiac nechtiac sa tu mimovoľne natíska porovnanie s príchodom Mesiáša. Táto historická skúsenosť nám môže poslúžiť ako istá modelová ukážka spôsobu príchodu Vyslanca zo Svetla na Zem a jeho prijatia ľuďmi.

Povolaný národ už stáročia očakával svojho Mesiáša. Vo vtedajšej židovskej „cirkvi“ bolo toto očakávanie silné a živé. Žiaľ, veľkou chybou duchovného vedenia povolaného židovského národa bolo vytvorenie si vlastnej predstavy o osobe i učení očakávaného Mesiáša. Z ich strany bolo podvedome očakávané, že tento Vyslanec Pravdy podporí jestvujúcu cirkevnú štruktúru a schváli jej základné smerovanie, určované duchovnou elitou národa. Len vtedy by boli ochotní uznať jeho pravosť.

Všetci však poznáme Ježišov život a dobre vieme, že neprišiel k ľuďom zvnútra vtedajšej cirkevnej organizácie, ale zvonka. V súčasnej terminológii by sa dalo povedať – ako laik. Vieme tiež, že nesplnil očakávané, falošné kritériá vtedajších čelných predstaviteľov cirkvi, ale práve naopak, stal sa prísnym kritikom a reformátorom všetkého nesprávneho, čo sa nachádzalo v cirkevnej praxi vtedajšej doby. Treba však povedať, že v zásade nebol proti židovskej „cirkvi“ ako takej, ale iba proti všetkému zlému, falošnému a nesprávnemu, čo sa v nej nahromadilo počas stáročí a čo bránilo jej skutočnému duchovnému rozmachu a napredovaniu.

Žiaľ jeho Slovo nebolo pochopené ako impulz k reforme, ale ako útok na podstatu židovskej náuky a na vedúce postavenie kňazskej duchovnej elity. Z tohto nepochopenia poslania Mesiáša a v nezanedbateľnej miere i z vlastnej ješitnosti bolo duchovným vedením vtedajšej židovskej cirkevnej organizácie od samého začiatku usilované o odstránenie nepohodlného, čo sa ako vieme, nakoniec aj podarilo.

Pokúsme sa teda s troškou predstavivosti urobiť paralelu medzi príchodom Mesiáša v minulosti a očakávaným príchodom Ducha Pravdy. Položme si spoločne zopár otázok, na ktoré by si mal nájsť odpoveď každý sám za seba:

Dokázala by súčasná katolícka, alebo hocijaká iná kresťanská cirkev rozpoznať príchod a akceptovať poznanie, prinesené zasľúbeným Duchom Pravdy? Jestvuje na zemi, v súčasnej neprebernej spleti rozličných duchovných prúdov a smerov poznanie, ktoré by svojou komplexnosťou spĺňalo vysoké kritérium uvedenia ľudstva do plnej Pravdy, alebo máme niečo podobného iba očakávať? Sme skutočne otvorení a pripravení prijať bez predpojatosti a s vďakou zavŕšenie poznania zasľúbeného Mesiášom? Neznemožňovali by nám jeho identifikáciu naše vlastné predstavy o Pravde? Predstavy poznačené ješitnosťou, pohodlnosťou, domýšľavosťou a skostnatenosťou? A sme vôbec ochotní hlbšie sa zamyslieť a podrobiť naozaj vecnému skúmaniu všetko, o čom tu bolo hovorené?

Lebo práve v tomto prípade platí dvojnásobne, že iba ten, kto naozaj hľadá, môže nájsť, iba ten, kto úprimne prosí, môže dostať a iba tomu, kto klope, môže byť otvorené!“

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.03.2014 16:16:58

Z dávnych egyptských mystérií...


Tento text, hovoriaci o zmysle ľudskej existencie bol inšpirovaný pradávnym vedením staroegyptskej kasty kňazov Hórovho oka a doplnený najnovšími duchovnými poznatkami.

Bytie človeka je zasvätené jeho duchovnému vývoju. Prostredníctvom tohto vývoja dochádza k jeho prerodu z animálnej bytosti, uznávajúcej iba zákonitosti vlastného ega v nesmrteľnú bytosť, ktorej je dovolené kráčať po cestách, nachádzajúcich sa za hranicami bežných smrteľníkov.

Ľudská duša sa opakovane vteľuje na zem a človek tak pokračuje v procese postupného zdokonaľovania, stanoveného Stvoriteľom. Duša vstupuje do rôznych tiel, zakladá rodiny, objavuje sa v rôznych epochách a na rôznych miestach, zažíva rôzne ekonomické podmienky a zdravotné komplikácie.

K týmto opakovaným reinkarnáciám dochádza na zemi, zatiaľ čo slnečná sústava sa pomaly otáča okolo centra galaxie. Behom tohto času je zem i myseľ človeka ovplyvňovaná rôznymi druhmi energií súhvezdí, ktoré podobne ako ročné obdobia určujú nevyhnutné podmienky pre jeho rozvoj.

Osud, ktorý musíme prežívať je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Musíme ho prežiť, aby sme sa poučili.

Používaním slobodnej vôle v situáciách ktorým musíme čeliť sa učíme, aké dôsledky majú naše rozhodnutia.

Pravdu nachádzame na základe porovnávania dôsledkov našich rozhodnutí. Tie nám prinášajú prežívanie protichodných extrémov dobra a zla. Tak zakusujeme bolesť i radosť, šťastie i nešťastie, pokoj a nepokoj, zdravie a chorobu, dostatok a nedostatok, aby sme na základe ich vzájomného porovnávania spoznali silu a hodnotu lásky, dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti.

Takto, život za životom človek prechádza procesom duchovného zdokonaľovania. Zakaždým sa narodí múdrejší, viac rešpektujúci a tolerantnejší, pokiaľ neukončí svoj cyklus a nestane sa nesmrteľným nadčlovekom.

V okamihu osvietenia si uvedomuje logický sled nevyhnutnosti všetkých svojich minulých životov, ktoré prežil a zároveň v ňom vystáva poznanie umenia žiť na základe všetkých omylov, ktoré spáchal. Spoznáva, že práve toto bola jeho osobná a jedinečná cesta k zavŕšeniu a naplneniu zmyslu jeho existencie. V mieri a harmónii šíri lásku a získava prístup k vyššej moci a ďalšej fáze svojho vývoja vo vyššom stupni reality.

Jeho vývoj na tejto zemi je zavŕšený a zmysel jeho pozemského bytia naplnený. Človek dokázal prekonať svoju animálnu, egoistickú prirodzenosť a stať sa bytosťou milujúcou a pomáhajúcou všetkému vo stvorení. Tým sa navždy oslobodil z nevyhnutnosti znovuvteľovania na túto zem a stal sa hodným života vo vyššej, duchovnej realite bytia.

Proces duchovného zdokonaľovania ľudí však nie je nekonečný. Je nevyhnutne naviazaný na dĺžku trvania pozemskej hmotnosti, ktorá tak ako vznikla raz rovnako aj zanikne. Duchovný vývoj človeka sa preto musí vtesnať do tohto časového obdobia.

Plynutím času sa teda pomaly približujeme k hranici, na ktorej bude ďalšia možnosť vývoja na tejto zemi zastavená. K času, kedy bude musieť pozemská pláň vydať všetky svoje plody.

Kristus nazval tento deň dňom príchodu Ženícha. Ženích príde, aby všetkých pozval na hostinu. Aby ich pozval do inej, vyššej reality bytia. Toto pozvanie však bude určené iba pripraveným. Iba tým, ktorí sa dokázali stať bytosťami dostatočne spravodlivými, dobrotivými a milujúcimi, napomáhajúcimi všetkému vo stvorení. To sú oné múdre panny, ktorým bude Ženíchom povolený vstup na hostinu.

Každý človek, ktorý ale tejto úrovne nedosiahol a zostal viac alebo menej verný svojej pôvodnej, animálno egoistickej prirodzenosti, každý takýto človek bude z možnosti vstupu na hostinu vylúčený a poslaný naspäť, aby si doplnil chýbajúce kvality.

Avšak nastávajúci rozklad zeme už týmto ľuďom neposkytne dostatočný časový priestor, aby zameškané ešte dohnali. A tak človek, zviazaný s hmotnosťou zeme, ktorá raz vznikla a preto musí raz aj zaniknúť, bude musieť byť podrobený osudu všetkého, čo je hmotné a s hmotnosťou spojené. Bude musieť byť podrobený rozkladu a zániku vlastného, animálno egoistického „ja“, ktoré sa nedokázalo v určenom časovom období trvania hmotného sveta správne duchovne vyvinúť.

Tak má teda každý človek slobodne na výber. Na výber medzi životom a smrťou! Medzi večným životom vo vyššej realite ducha alebo medzi smrťou jeho nedostatočne vyvinutej, animálno egoistickej osobnosti, rovnajúcej sa definitívnemu vymazaniu z knihy života. Táto definitívna záhuba osobnosti človeka je totožná s večným zatratením.

Je to však niečo úplne iného, ako bežná fyzická smrť. Tá býva len prechodom do inej roviny bytia, ktorá tvorí akúsi čakaciu dobu pre ďalšie pozemské vtelenie, v ktorom máme na zemi duchovne dozrievať. Obyčajnej fyzickej smrti sa preto netreba vôbec obávať. Je to len nevyhnutný krok na ceste nášho postupného duchovného zdokonaľovania.

Toho, čoho by sa však mal obávať každý človek je smrť duchovná. Definitívna záhuba, ktorá ho musí postihnúť ak bol lenivý a nestihol sa včas správne duchovne vyvinúť. Preto nebude môcť byť, ako oných päť nerozumných panien, vpustený na blížiacu sa hostinu. Tomuto vážnemu riziku sme vystavení všetci a preto by sme sa mali snažiť vyvarovať sa ho zvýšením dôrazu na svoj vlastný, osobný, individuálny duchovný vzostup.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.03.2014 17:13:28

V zemi zatracených!

Rozhlédněme se pozorně kolem sebe! To, co uvidíme je země zatracených! Zatracených lidských duší! Zatracených ne proto, že by tak učinil jejich Stvořitel, ale jedině pro jejich vlastní nezájem o Stvořitele a jeho Vůli. Tito ubožáci se zatratili sami svým dobrovolným rozhodnutím oddělit vlastní existenci od existence Stvořitele a jeho Vůle.

Zatracením je totiž život bez Boha a bez potřeby Boha! Je to existence bez vyšších duchovních hodnot a bez poznání a naplňování skutečného smyslu vlastního života. Je to bytí prázdné, mělké a bezobsažné, jehož ideálem jsou jen různé druhy užívání si jako náhrada za prožívání skutečné plnosti života.

Člověk této země nezná pravou plnost bytí, protože jí je možné dosáhnout pouze snahou o poznání Pána a naplňování jeho Vůle. Člověk této země si jen užívá, oddělen od Stvořitele a jeho Vůle a užívá si o to více a o to intenzivněji, oč zřetelnější podvědomě tuší ubohou osihotenosť své osobní existence, která se vzdálila od Pána. Která ho nechce znát a nemá o něj zájem.

A podvědomé tušení vlastního zatracení vyplývající z takového postoje žene lidi do ještě většího užívání si. Chtějí toho co nejvíce stihnout dokud je ještě čas a tímto pomýleným směrem se o to rychleji ženou k realitě vlastního zatracení.

Neboť jedině v Bohu, jedině v poznání a naplňování Jeho Vůle je život! Avšak v nezájmu o Pána a o poznání a naplňování jeho Vůle je smrt! Je záhuba duše! Smrt a záhuba duše, které jsou údělem všech zatracených! Zatracených z vlastní vůle a pro vlastní nezájem o poznání věcí duchovních a o naplňování duchovních zákonitostí bytí.

Žijeme ve světě absolutního nezájmu o Stvořitele jeho Vůli. A to se netýká jen ateistů a materialistů, ale žel i lidi, kteří sami sebe nazývají věřícími. Většina z nich, ať už patří k jakémukoliv náboženství, má totiž na projevy toho, co oni nazývají vírou přesně stanovené místo a čas. Na tomto místě a v tomto čase, jde především o chrámy a čas strávený v nich, praktikují svou víru. Avšak jakmile čas vyprší a oni toto místo opustí, okamžitě se stávají účastníky téhož života, jaký žije materialistická většina. Života, do kterého již jejich víra nijak nezasahuje a nemá v něm absolutně žádné místo.

Tímto způsobem většina věřících důsledně oddělila svou víru od každodenního života. Jsou to pro ně dvě rozdílné věci, které se vzájemně nemísí. Tím byla víra postavena zcela mimo reálného života a bez možnosti jakéhokoliv dosahu něj. Z tohoto důvodu je žel reálný život většiny věřících v podstatě také poznamenán nezájmem o Stvořitele a jeho Vůli, protože toto se musí a má projevovat v jejich každodenním životě.

Jen se například podívejme na nějaké nevázané společenské setkání, jehož se účastní jako ateisté, tak i věřící. Může to být setkání kolegů z práce, přátel, rodinných známých a podobně. Zkusme se zaposlouchat do rozhovorů, které mezi sebou vedou. Hodně se žertuje a načíná se množství různých témat. Témat vážných i méně vážných, avšak málokdy slyšet něco, co by souviselo s hodnotami duchovními. A pokud by i náhodou někdo s něčím podobným začal, buď se to odehraje do ztracena a odbude žertem, nebo to budí podezření s příslušnosti k nějaké sektě. Pokud člověk mluví o tisícerých bezvýznamných hloupostech, pokud vypráví stupidní vtipy je to pro všechny mnohem přijatelnější, než nějaké vážnější rozebírání věcí duchovních. Na běžném, neformálním setkání by to působilo jako něco zvláštního, ba až nežádoucí.

Jinými slovy řečeno, lidé se mezi sebou baví o tom, co je zajímá, co má pro ně smysl a nějakou cenu a hodnotu. Pokud mezi sebou ve chvílích uvolnění neříkají zcela přirozeným způsobem i o věcech duchovních tak, jak o mnoha jiných věcech znamená to, že je to nezajímá, nemá to pro ně smysl ani žádnou cenu a hodnotu. Nicméně pokud v lidech není v každodennosti života zájmu o věci duchovní alespoň v takové míře, jak o mnohé jiné, je to jasným vysvědčením jejich nezájmu o Stvořitele a poznání jeho Vůle.

Ale takový nezájem se rovná dobrovolné cestě k zatracení. A právě proto můžeme tuto zem klidně nazývat krajinou zatracených. Velká čest tím nemnohým výjimkám!

Kristus, Syn Boží, který přišel na zem v plné moci Boha kdysi řekl: Kdo miluje svého otce nebo matku víc nežli mne, není mne hoden! Kdo miluje svého muže nebo ženu víc nežli mne, není mne hoden! Kdo miluje svého syna nebo dceru víc nežli mne, není mne hoden!

Kdo na této zemi je tedy hoden Pána a jeho milosti? Kdo je hoden života a dalšího nepřetržitého bytí, které je možné pouze v Bohu a v poznání a naplňování jeho Vůle? Kdo miluje Pána takovou mírou lásky, jakou on požaduje? Nadevše ostatní? Kdo je schopen dosáhnout takto vysoko nastavenou laťku?

Kdo ji však schopen dosáhnout není a ani se o to nesnaží, ten sám není hoden lásky, pozornosti, ochrany a milosti Pána, protože on sám se od Něho odpojuje a vyčleňuje. Takový člověk tím zatracuje sama sebe.

Existuje tisíc různých věcí, o které se lidé zajímají, o které se snaží a které považují za důležité. Ale na to nejdůležitější nemyslí, o to nejdůležitější neusilují a ani je to nezajímá. Nemají v sobě zájem, chuť a snahu poznávat Vůli Nejvyššího a jeho Zákony, podle nichž by se snažili žít. Tím si ovšem sami nad sebou vynášejí rozsudek smrti.

Neboť každému člověku se nakonec dostane toho, co chtěl. Pokud chce a usiluje o hmotné věci a požitky, mnohé z nich se mu dosáhnout i podaří, aby však nakonec úplně všechno ztratil a to i spolu s celým svým bytím.

Pokud však chce člověk opravdu upřímně, vážně a opravdově usilovat k Nejvyššímu, pokud ho zajímá Jeho Vůle a jeho Zákony, které se snaží poznávat a podle nich i žít, takovému člověku se dostane daru nikdy nekončícího bytí a spolu s ním, jakoby navíc mnoho a mnoho jiných věcí. Právě těch věcí, za kterými se ti ostatní tak pachtili a v slepé honbě za nimi přišli pro svůj nezájem o Pána o celé své bytí.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.03.2014 17:07:43

Sporná úroveň mravnej kvality detských časopisov


Otvorený list rodičom, pedagógom a redakciám všetkých detských a mládežníckych časopisov: Milí rodičia, učitelia a vychovávatelia, listovali ste si niekedy v nejakom z časopisov, určených vašim deťom? Ja nedávno áno a upútalo ma tam niečo neblahého, na základe čoho vznikla nevyhnutnosť napísať tento list. Čo takého to bolo?

Na predposledných stránkach onoho časopisu mi „udreli“ do očí dve fotografie nejakej zo súčasných moderných speváčok. Takéto fotografie môžeme vídať takmer vo všetkých časopisoch, ktoré v snahe „držať krok s dobou“ veľmi radi prezentujú najaktuálnejšie módne trendy odvážneho odhaľovania telesných vnád rôznych hviezd a hviezdiček súčasného šoubiznisu. Avšak so skutočnosťou, že sa s niečim podobným stretnem i na stránkach časopisu určeného dokonca i nižším vekovým kategóriám detí, s takouto skutočnosťou som naozaj nepočítal. A navyše, ak na jednej z fotografií bol vyzývavo zmyselný vzhľad spomínanej speváčky podporený aj jej veľavýznamne necudným gestom jej ruky!

Na základe takýchto skutočností si je človek chtiac nechtiac nútený položiť otázku, do akej miery si pracovníci redakcií rôznych mládežníckych periodík vôbec uvedomujú svoju zodpovednosť za všetko, čo prostredníctvom svojich časopisoch predostierajú tvárlivým dušiam detí a dorastajúcej mládeže. Je vari naozaj až tak veľmi nemoderné vyžadovať od každého, kto má na mládež určitý dosah a vplyv, aby ju ovplyvňoval a formoval predovšetkým hodnotami pozitívneho a konštruktívneho charakteru? Veď o čo žalostnejšia a úbohejšia je reálna, žitá skutočnosť, o to intenzívnejšie a cieľavedomejšie by malo byť úsilie všetkých ľudí, zodpovedných za výchovu detí a mládeže, aby sa do nich všemožným spôsobom vštepovali iba vyššie ideály hodné pojmu „človek“, s ktorých naplneným vnútrom by vo svojej dospelosti zmenili tento skazený svet k lepšiemu.

No a okrem nevyhnutnej čestnosti, láskavosti, ľudskosti a mnohých iných dobrých vlastností, ktoré musia byť v deťoch podporované a rozvíjané by tam určite nemala chýbať ani mravnosť! Mravnosť, ako úcta, v tomto konkrétnom prípade k žene, ktorej telo by rozhodne nemalo byť dráždivým a zmyselným spôsobom vystavované na obdiv najnižšiemu, priam živočíšnemu záujmu opačného pohlavia.

Z tohto pohľadu je naozaj otázne, či podobné ušľachtilé ideály môže našim deťom ponúknuť spevácka hviezda, ktorá síce na jednej strane obsadzuje popredné miesta hitparád, ale na druhej strane buduje svoj „imidž“ na provokatívnom odhaľovaní vlastného tela.

A ak by sme mali byť naozaj úprimnými, takýto ostrý rozpor medzi perfektnými profesionálnymi výkonmi a nezriadeným osobným životom, vulgárnym vyjadrovaním i celkovým chovaním sa prejavuje takmer u prevažnej väčšiny „hviezd“ súčasného šou biznisu. Z takéhoto, hlbšieho pohľadu je naozaj máloktorá z nich v skutočnosti hodná toho, aby sa okolo nej vytvárala gloriola „hviezdy“, ktorej fotografie si budú deti ako nejaký ideál a vzor lepiť do svojej izby.

V podceňovaní týchto skutočností je skryté hlboké podceňovanie osobnosti dieťaťa, pretože dieťa je omnoho vnímavejšie ako sa domnievame. Je totiž schopné vyciťovať i veci skryté hlboko pod povrchom a spolu s prezentovaním osôb, v nejakej činnosti výnimočných, prijíma i všetko ostatné, čo z danou osobnosťou súvisí. Týmto spôsobom sa mu priam do krvi dostáva pokrivený model štruktúry ľudskej osobnosti, u ktorej je prvoradý úspech, a to za každú cenu, i s využitím akýchkoľvek prostriedkov – aj nemorálnych, ak nám to k onomu úspechu môže napomôcť.

Dieťa si nakoniec uvedomí, že k ceste k úspechu je možné bez zábran využiť všetkého, čo sa ponúka. Aj nemravnosti, ako na oných spomínaných fotografiách „hviezd“, aj vulgárnosti, aj egoizmu, nečestnosti, klamstva, podvodu a podobne. Nie, deti nie sú hlúpe! Citlivo vnímajú skutočnosť v jej komplexnosti takú, akou ona naozaj je! Iba dospelí ich zvyknú podceňovať.

Vari naozaj takéto niečo má byť cieľom detských a mládežníckych časopisov? Vari nie je povinnosťou ich redakcií byť rovnako citlivými vo vnímaní reality ako deti samotné, pre ktoré je časopis určený? Nebolo by naopak omnoho prínosnejšie odkrývať a demaskovať plytkú prázdnotu uctievania „hviezd“, ktoré si to len veľmi málo zaslúžia?

Samozrejme, že nie je možné a nie je to ani chcené, aby sme mládeži nehovorili o realite takej, akou je, avšak je nanajvýš nezodpovedné, keď sa povie „A“ a nedopovie „B“! Lebo práve toto by malo byť náplňou mládežníckych časopisov – hovoriť skutočnú pravdu o živote, vniknúť pod povrch, odhaliť prázdnotu, strhnúť falošné, trblietavé pozlátko a ukázať skutočné, pravé ideály a kvality, naozaj hodné nasledovania. V tomto sa skrývajú obrovské, ale žiaľ nevyužité výchovné možnosti detských a mládežníckych časopisov, ktorých povinnosťou by malo byť ovplyvňovanie vývoja mladej generácie smerom k pozitívnejším hodnotám.

Veď v podstate duša dieťaťa je ako úrodné pole, do ktorého máme práve my dospelí povinnosť zasiať to najkvalitnejšie osivo, ktoré čisté detské vnútro, ako úrodná zem príjme a umožní mu rásť, aby po rokoch, až nastane čas, prinieslo bohatú úrodu, prinášajúcu radosť vychovávateľom, učiteľom, rodičom a celej spoločnosti.

Je však vrcholne nezodpovedné, ak do tejto panenskej pôdy detských duší sadí niekto, či už z nevedomosti alebo ignorancie burinu! Takéto niečo je doslova zločin, lebo táto úrodná pôda príjme všetko rovnako, dobré i zlé a všetko v nej potom rastie, aby prinieslo svoje plody. Dieťa totiž ešte nemá vybudovaniu pevnú hierarchiu hodnotového systému a absorbuje v prostej dôvere všetko.

Prvoradou povinnosťou ľudí, ktorí majú možnosť formovať osobnosť dieťaťa je jednoznačne napomáhanie k správnemu vývoju jeho tvoriacej sa hierarchickej hodnotovej štruktúry, schopnej reálne rozpoznávať správneho od nesprávneho a dobrého od zlého. Toto je prvoradou a najzásadnejšou povinnosťou nás dospelých vo vzťahu k deťom!

Všetko, o čom bolo hovorené samozrejme nesúvisí len s nejakými inkriminovanými fotografiami, nachádzajúcimi sa v určitom konkrétnom mládežníckom časopise. Súvisí to s celkovou koncepciou, obsahovou náplňou a grafickou úpravou všetkých časopisov, určených deťom a mládeži, ktoré by v nijakom prípade nemali odzrkadľovať súčasný úpadok, ale aktívnym spôsobom viesť deti a mládež k skutočným, vysokým ľudským hodnotám.

Zostáva teda dúfať, že predsa len dôjde k hlbšiemu zamysleniu sa kompetentných, k prihliadnutiu na vyššie uvedené skutočnosti a ku kvalitatívnemu posunú obsahovej štruktúry mládežníckych periodík smerom nahor. Tým bude môcť dôjsť k tomu, že vysoká a vedome udržiavaná miera pozitivity ich obsahu bude pozitívnym spôsobom vplývať na vývin, správne formovanie a zdravý osobnostný vývoj detí i dorastajúcej mládeže. Práve toto je totiž cieľ, o ktorý by sme my dospelí mali vo vzťahu k našej mládeži s plnou zodpovednosťou všetci spoločne usilovať. Inak im budeme dávať kamene namiesto chleba!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.03.2014 15:58:05

Uvažovanie o pravosti mariánskych zjavení


Človek musí byť v živote veľmi opatrný. Musí byť napríklad veľmi opatrný pri podpisovaní rôznych zmlúv a podrobne si všetko preštudovať, aby na to potom ťažko nedoplatil. Musí byť veľmi opatrný pri vážnych životných rozhodnutiach, aby sa nerozhodol nesprávne a neskomplikoval si celú svoju existenciu. No a ani v duchovnej oblasti tomu nie je inak. Aj tu je potrebná veľká opatrnosť, aby človek neprijal za svoje niečo čo je nesprávne, alebo dokonca nepravé a neniesol za to potom vážne duchovné dôsledky.

Z tohto hľadiska, z hľadiska zodpovedného skúmania všetkého toho, čo duchovne prijímame sa vecným spôsobom skúsme pozrieť na problematiku mariánskych zjavení.

Na rozlišovanie dobrého od zlého, správneho od nesprávneho a pravého od nepravého má človek k dispozícii jednak svoj cit a svedomie a jednak priamo Stvoriteľom dané normy pre správny život človeka na zemi, ku ktorým nepochybne patrí už stáročia ľudstvu známe Desatoro.

Ak sa teda budeme pozerať na dianie vôkol seba pevne sa pridržiavajúc kritérií Desatora, budeme mať v rukách spolu s našim citom a svedomím neomylné meradlo pre pre posúdenie všetkého, čo nám život prináša. A teda aj pravosti mariánskych zjavení, ktoré, ak sú skutočne zo Svetla, musia bezpodmienečne korešpondovať s prikázaniami Stvoriteľa.

Avšak v našom konkrétnom prípade narazíme už pri prvých dvoch prikázaniach na dosť veľké nezrovnalosti.

Ja som Hospodin, tvoj Pán, nebudeš sa klaňať nikomu inému okrem mňa! Tak znie to prvé.

Kult panny Márie a jej úloha takzvanej „prostredníčky“ je však v rozpore s predchádzajúcimi slovami, čo si uvedomil už Luther, ktorého poslaním bolo reformovať kresťanstvo a odstrániť z neho rôzne dogmy, pokrivenia a ľudské omyly, nekorešpondujúce s Pravdou.

Naše modlitby a naša úcta majú smerovať jedine k Otcovi, Stvoriteľovi a Vládcovi všetkého čo jestvuje. Dokonca i jeho Syn Ježiš upozorňoval, že tá najvyššia úcta prináleží jedine Otcovi.

A pritom je to práve on, Ježiš, časť živého Boha, ku ktorému je ešte možné smerovať naše prosby. To jeho, bytosť prichádzajúcu priamo od Boha a z Boha možno nazvať v pravom slova zmysle prostredníkom, pretože Kristus sám riekol, že on a jeho Otec sú jedno, avšak vždy zdôrazňoval, že jeho Otec je predsa len väčší.

Všetky tieto fakty naznačujú, že prostredníkom Najvyššieho môže byť len ten, kto od Najvyššieho bezprostredne prichádza. Len ten a nikto iný!

Kult panny Márie a uctievania takzvaných „svätých“ sa teda pri hlbšom skúmaní môže vzhľadom k zneniu prvého prikázania javiť ako niečo nesprávneho a nesúznejúceho s týmto prikázaním.

Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! Tak znie prikázanie druhé. Na hlboké zváženie zostáva, ak sa zjavenie zo „Svetla“ príkro prieči tejto jasnej požiadavke.

Ako? Niet takmer žiadneho mariánskeho zjavenia, ktoré by nenabádalo ku každodennej modlitbe ruženca. A ako vieme, v tejto modlitbe založenej na neustálom opakovaní sa veľmi veľa krát vysloví meno Najvyššieho, alebo jeho Syna. Vysloví sa však bezmyšlienkovite, mechanicky, ako nejaká odriekávanka.

Vyslovovať meno Stvoriteľa by však človek mal vždy iba s tou najväčšou vrúcnosťou, akej je jeho duša schopná. Nech už sa tak stane v žiali a utrpení, alebo v šťastí a radosti. Nikdy ale nesmie chýbať citová vrúcnosť, lebo ďaleko hodnotnejším je zlomok sekundy, v ktorom sa duša s vrúcnosťou v srdci povznesie k svojmu Tvorcovi, ako hoci i mnohohodinové, mechanické opakovanie modlitieb pri ktorých, ani pri tej najlepšej vôli nie je možné vyvinúť zodpovedajúcu citovú vrúcnosť.

Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! Čo to znamená? Znamená to, že toto slovo a tento pojem musí stáť vysoko nad všetkými, bežne používanými slovami. Musí sa stať klenotom, ktorý berieme do svojich rúk len s tou najväčšou úctou. V nijakom prípade nesmie byť strhnutý nadol častým používaním, ako nejaký všedný slovný zvrat a to ani bezmyšlienkovitým a mechanickým opakovaním v modlitbe, akou je ruženec.

Mimochodom, stačí si napríklad pripomenúť obyčajnú ľudovú múdrosť hovoriacu, že „menej je niekedy viac“. Táto prostá ľudová múdrosť platí vzhľadom ku všetkému vyššie uvedenému v dvojnásobnej miere.

A ešte niečo! Sám Kristus v súvislosti so správnou modlitbou zdôrazňoval, že sa nemáme modliť ako pokrytci, ktorí dúfajú, že budú vyslyšaní pre množstvo svojich modlitieb. Inými slovami povedané, nie množstvo je rozhodujúce, ale kvalita! Avšak onú pravú kvalitu môže modlitbe dodať len citová vrúcnosť. A takáto, citovou vrúcnosťou predchnutá, hoci aj kratučká modlitba má omnoho vyššiu cenu, ako dlhohodinové, mechanicky odriekávané modlitby bez citu.

Čitateľom tu boli predostreté dve veľké nezrovnalosti, vyskytujúce sa v súvislosti s mnohými mariánskymi zjaveniami. Na slobodnej vôli každého z nich záleží, ako sa s nimi vysporiada, pretože každý z nás sa bude musieť iba sám za seba a svoje vlastné konanie zodpovedať Pánovou spravodlivosťou. Len človek sám za seba sa bude zodpovedať za to, ako vážne bral vo svojom živote Pánove prikázania a nakoľko dôsledne sa nimi vo všetkom riadil.

PS. Týmto textom nemajú byť paušálne odsúdené absolútne všetky zjavenia ako falošné. Človek sa však musí mať na pozore! Musí byť schopný na základe vlastného zvažovania i na základe indícií spomínaných vyššie sám oddeliť tie falošné od pravých.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 23.02.2014 17:08:55

Úvaha o ľudskom stude


Existujú rôzne názorové skupiny a združenia, ktoré považujú väčšiu, alebo menšiu mieru telesného obnažovania za jedno najlegitímnejších ľudských práv. Medzi najextrémnejšie prejavy týchto trendov patrí nudizmus a medzi umiernenejšie súčasná, a to najmä ženská móda.

Tieto názorové skupiny majú samozrejme mnoho pádnych argumentov, zdôvodňujúcich prečo je to správne, legitímne a žiadúce. Spomeňme trebárs napríklad ten, že človek pochádza zo zvieraťa a u zvierat je nahota niečím absolútne prirodzeným a normálnym. Niečím tak prirodzeným a normálnym, že by to malo byť úplne normálnym a nijakú výnimočnú pozornosť nevzbudzujúcim i u človeka, ktorý je v podstate iba ďalším pokračujúcim článkom dlhodobého evolučného vývoja.

Pokúsme sa teraz zareagovať na tento názor a poukázať na obrovský rozdiel medzi nahotou zvierat a nahotou ľudí, ktorú spolu nemožno vôbec zrovnávať. Už z povahy veci samotnej, čiže z nepreklenuteľnej druhovej rozdielnosti medzi zvieraťom a človekom totiž vyplýva absolútna nelogickosť ospravedlňovania nahoty človeka, nahotou zvieraťa.

Každý predsa vie, že človek stojí vo vývoji vyššie. To znamená, že jeho vnútorná podstata je úplne iná, ako vnútorná podstata zvieraťa. V evolučnom vývoji obdržal človek zo zvieracieho sveta iba telo, kým jeho najvnútornejšie jadro – čiže to, čo nás od zvierat odlišuje, je úplne iné. Je ním duch! Duch človeka, ktorého úlohou je preduchovňovať, zušľachťovať a povznášať všetko okolo nás, to znamená aj z evolučného vývoja vzyšlé, hmotné zvieracie telo a pretvoriť ho do výsostne ľudskej podoby.

Lebo prví ľudia sa svojim telesným vzhľadom podobali viac na opicu ako na človeka, ale duch, prebývajúci v ich vnútri postupným vývojom zušľachťoval ich polozvieracie telo a dával mu ľudskú formu.

Nahota, spojená s bytostnou podstatou zvieraťa bola prirodzenou a vlastnou ranným štádiám ľudstva na zemi. Ale čím viac duch zušľachťoval telo i všetko vôkol seba, tým viac bola ľuďmi pociťovaná nutnosť zahaľovania sa, ktorá nepramenila iba z potreby chrániť sa pred chladom, ale z čoraz intenzívnejšie sa prebúdzajúcej vlastnosti ducha – studu. Čím bol totiž ľudský duch vyvinutejší, tým intenzívnejšie v ňom rástol pocit studu. Vo všeobecnosti sa totiž nevie, že práve stud je istým meradlom výšky duchovnej úrovne človeka: čím intenzívnejšie je ním vnímaný, tým vyššia je duchovná úroveň daného jedinca.

Pozrime sa z tohto uhľa pohľadu na dianie okolo nás. Aj v súčasnosti sa na zemi nachádza mnoho komunít a skupín, u ktorých je nahota úplne prirodzená. Avšak takmer vždy ide o komunity, stojace na nižších stupňoch vývoja, žijúce v odľahlých pralesných oblastiach alebo iných, odľahlých častiach sveta, ďaleko od civilizácie. Títo ľudia sú jednoduchí, prirodzení a spontánni, žijúci v symbióze s prírodou, čo by v podstate nebolo zlé, pokiaľ by nešlo o ustrnutie na jednom z nevyhnutných vývojových stupňov ľudstva.

A teraz, v protipóle sa pozrime na život ľudí v 19. storočí, konkrétne na ženskú módu napríklad v Anglicku, alebo aj v iných častiach Európy, vyznačujúcu sa nosením dlhých sukní, dlhých rukávov a pod krkom upnutých golierov.

Na týchto dvoch príkladoch vidíme, ako sa výška vzrastajúcej duchovnej úrovne automaticky premieta do zvýšenej potreby kultivovaného zahaľovania tela.

Počas celej histórie samozrejme existovali i rôzne menšinové trendy, snažiace sa eliminovať pocit studu v človeku, avšak takzvané „moderné“ 20. storočie urobilo v tejto oblasti priam revolúciu. Revolúciu v negatívnom slova zmysle, prostredníctvom ktorej sme začali zostupovať nadol namiesto toho, aby sme kráčali nahor. Onen duchovný úpadok sa prejavil odsudzovaním prirodzeného studu, ktorý začal byť považovaný za zaostalosť a nemodernosť.

Zdravé cítenie studu nie je však potierané len na hmotnej úrovni vzrastajúcou nehanebnosťou a zvrátenosťou v odhaľovaní fyzického tela. Stud je v ľuďoch programovo eliminovaný žiaľ i v oblasti duševnej a to prostredníctvom duševného odhaľovania sa.

Vezmime si napríklad také zdanlivo neškodné, mobilné telefonovanie. Človek niekedy až žasne, o akých dôverných a intímnych veciach sú ľudia schopní hovoriť na verejnosti, čo svedčí o tom, že naozaj strácajú stud.

Taktiež možno spomenúť, u nás ešte nie v takej veľkej miere ako na západe, rozšírenú módu rôznych psychológov a psychoterapeutov, ktorá je založená na absolútnom duševnom odhaľovaní sa pred iným človekom, čím sa v ľuďoch cielene ničí jedna z najušľachtilejších zložiek ich osobnosti – zdravý, prirodzený stud, spočívajúci v bytostnom práve každej ľudskej individuality na zachovanie nedotknuteľnosti osobnej duševnej intimity.

A tak, pod pojmom „modernosť“ sa ako zvonka – vo fyzickej oblasti, tak i zvnútra – v duševnej oblasti, usilovne rúcajú všetky mantinely zdravého studu a s týmito snahami kráča ruka v ruke celkový duchovný úpadok ľudstva. Lebo, ako už bolo povedané, miera zdravého studu je mierou skutočnej duchovnej úrovne jednotlivca i mierou duchovnej úrovne celej civilizácie. Zákonite totiž platí, že vzostup v pociťovaní studu je zároveň vzostupom spoločnosti, avšak úpadok studu je nevyhnutne úpadkom spoločnosti. A tento úpadok, ktorého jednou z príčin je i strata studu práve prežívame.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 10.02.2014 16:58:44

Kritika ženského odívání

To, jakým způsobem se žena odívá, velmi výrazným způsobem ovlivňuje její okolí a zpětně i ji samotnou. Ba dokonce její vlastní osud! Jedním z takových příkladů je jistá míra propojení vlivu kvality odívání ženy na kvalitu navazování její známostí a partnerských vztahů.

Vezměme si nejdříve ženu cudně a ušlechtile oděnou, která je v dnešní době spíše výjimkou. Ženu, která se navenek nesnaží působit smyslně a vyzývavě, jak je to v současnosti zažité, ale která naopak kultivovaností svého oděvu dává do popředí především duševně - duchovní podstatu své osobnosti.

Žel, dnešní dívky a mladé ženy však dávají svým způsobem odívání do popředí především tělesnou a smyslovou složku vlastní osobnosti, což samozřejmě musí mít a také má značný vliv i při navazování vztahů.

Mladí muži se totiž nechávají výrazně ovlivňovat povrchem a smyslností. Hledí více na kvality zevnějšku, jak na kvality vnitřní. Pokud k tomu připočteme věkem ještě duševně nevyzralou osobnost, neštěstí je na světě.

Povrchnost a preferování nesprávných, prvoplánově vnějškových hodnot při výběru partnera má pak za následek to, že se po určitém čase objeví nepřekonatelný problém absolutního duševního nesouladu. Partneři zjišťují, že kromě tělesné, mužsko - ženské přitažlivosti jich téměř nic nespojuje. V ničem si nerozumějí a duševně jsou si zcela vzdáleni. Nakonec se takový vztah rozpadá a pokud jsou v něm i děti, je to o to horší.

Proto je třeba zdůraznit, že základem zdravého a opravdivého celoživotního vztahuje může být pouze hluboký duševní soulad dvou lidí. Ale vytvoření takového harmonického vztahu, který nestojí pouze na vnějším vzhledu, ale především na totožných vnitřních hodnotách a kvalitách může každá žena značnou měrou přispět i kvalitou svého odívání.

Pokud se však žel ženy dneška oblékají jako nevěstky, není pak divné, že ztroskotává jeden vztah za druhým. Samozřejmě, ne že by právě toto byla jediná příčina, ale každopádně je to jednou z příčin. Jednou z kapek, která může nakonec přispět k tomu, že pohár přeteče.

Příkladem takového povrchního trendu je image podnikatele, který by měl vlastnit kromě pěkného a silného auta i pěknou ženu. No a tato hezká žena si ve své povrchnosti neuvědomuje, že mnohdy i ona sama bude jednou stejně, jako ojetina vyměněna za novější a krásnější model.

Zkusili jste se třeba někdy podívat kritickým okem na obsah některých ženských časopisů? Dívkám a ženám jsou v nich poskytovány "odborné" rady, jak se mají udělat žádoucí pro muže, jak se oblékat a co kombinovat, aby to co nejrafinovaněji ovlivňovalo jejich smysly. Tyto časopisy v podstatě vyzdvihují především živočišnost, povrchnost a tělesnou smyslnost. Vyzdvihují ženu pouze jako sexuální objekt, protože ideálem ženy dneška je být "sexy".

O nějaké duši, duševních kvalitách a duševní kráse, která dokáže zušlechtit a prozářit ženu i bez armády kosmetiků, vizážistů, kadeřníků a zvrácených představ takzvaných módních tvůrců, o takových opravdových vnitřních kvalitách a jejich dosahování se v těchto časopisech nenachází ani zmínky.

Avšak ve skutečnosti by právě v časopisech určených ženám a pro ženy měla být v první řadě řeč o vyšších duševních hodnotách, o které je třeba se snažit a které mají schopnost učinit ženu každého věku půvabnou a krásnou v ušlechtilém slova smyslu. Právě toto by mělo být hlavní obsahovou náplní ženských časopisů.

Žel, to co se jim nabízí v současnosti je nejednou až odpuzující. Je to jed, rafinovaně vypočtený pouze na vnější efekt. Jed, který otravuje vnitřní, duševní život dívek a žen do takové míry, že před zraky mužů dobrovolně devalvují svou lidskou důstojnost. Pro každou, ještě zdravě cítící ženu je proto prohlídka současných časopisů, určených "pro ženy" doslova poskvrněním, protože se jim v nich kromě vyzvedávání vyzývavé smyslnosti nenabízí téměř nic jiného.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.02.2014 16:38:20

Životní potřeba svěcení svátečního dne!

Lidé jsou vzdáleni od správného pochopení a tím i od plnění desatera přikázání, protože mají tendenci přizpůsobovat si je své pohodlnosti. A tak je to i s tím třetím, při kterém je většina věřících přesvědčena, že mu dostatečně učinili zadost svou účastí na nedělní pobožnosti.

Nicméně tento přístup je pouze svědectvím jejich velké povrchnosti a pohodlnosti, protože samotná účast na pobožnosti nám nikdy nemůže posvětit den sváteční!

Účast na pobožnosti je tím nejlepším předpokladem pro to, abychom sváteční den mohli správně posvětit, avšak toto musíme učinit jen my samotní! Každý sám za sebe! Ve skutečnosti jedině člověk sám může posvětit den sváteční! Nemůže to za něj udělat ani kněz a není to vybaveno ani jeho účastí na pobožnosti.

V čem tedy spočívá ono posvěcení? V zastavení, v tichu a zamyšlení se nad svým životem během uplynulého týdne. Ve vnitřním pohledu dozadu na všechna zásadní rozhodnutí, které jsme v týdnu udělali a to ve vztahu k Vůli Stvořitele. V posouzení toho, v čem byly naše činy v souladu s Jeho Vůlí a v čem jsme se od ní odchýlily.

Posvěcení svátečního dne tedy spočívá v povinnosti, abychom minimálně jednou do týdne, v den pracovního klidu který nám k tomu poskytuje časový prostor, podrobili sami sebe kritické analýze, uvážili naše klady i zápory a vytyčili si správný směr, kterým bychom se měli ubírat v příštích dnech. Směr, který by měl být samozřejmě v souladu s Vůlí Nejvyššího.

A pokud budeme takto pravidelně činit, čili pokud budeme správným způsobem světit den sváteční, budeme ve svém životě spět ke stále většímu zdokonalení, zanechávajíc za sebou své chyby a nedostatky a stavějíc se stále lepšími, světlejšími a ušlechtilejšího lidmi.

Podstata svátečního dne tedy spočívá v duchovním zužitkování předcházejícího týdne a ve vytyčení strategie do dalšího, nového týdne.

Kdo ale takto nekoná, prochází svým životem naprázdno bez schopnosti duchovního zužitkování všeho, co zažil. Celý jeho život mu prochází mezi prsty a on z něj nezíská žádný duchovní prospěch, protože si pro sebe nedokázal najít chvíli času a ticha. Takový lidé svůj život vpodstate promrhají, setrvávajíce nepoučitelné ve svých starých chybách.

Šest dní v týdnu má být tedy pro nás prostorem pro světské práce a sedmý den odpočinku od světských činností má být naopak dnem práce duchovní. A až takovýmto způsobem správně využité sváteční dni dají skutečný, duchovní smysl celému našemu životu a tomu, co jsme v nich směli přežít.

Zeptejme se nyní, kdo takto jedná? Když i ne zcela pravidelně, ale alespoň z času na čas? Kdo si ve sváteční den zastane jako generál nad mapou bojových postavení své armády, aby důsledně analyzoval stav její bojeschopnosti, všechny její slabiny i přednosti a aby na základě toho poznání vytyčil novou strategii do dalšího boje? Do boje za dobro, spravedlnost a lidskost?

V souvislosti s naší problematikou nelze zapomenout na dva důležité momenty, které ve velké míře napomáhají ke správnému posvěcení svátečního dne. Jsou jimi mlčení a ticho!

Nejdříve pár slov k mlčení:

Mlčení lze považovat za jeden z nejzákladnějších předpokladů zrání naší osobnosti.

Pokud totiž v mlčení nad něčím intenzivně přemýšlíme, naše myšlenka se stává silně magnetickou a nabývá schopnost jako magnet přitahovat všechny stejnorodé, nebo určitým způsobem podobné myšlenkové formy. Pokud jsou naše myšlenky dobré, jsme se schopni prostřednictvím jejich magnetismu spojit s vysokými úrovněmi stvoření. Touto cestou nám může být sesláno vyřešení jakéhokoliv našeho osobního problému, může nám být ukázán správný směr při závažném životním rozhodnutí, jako i daná světlá inspirace pro naše každodenní jednání.

V mlčení a v hlubokém myšlenkovém zahloubení, můžeme dostat na základě principu myšlenkového magnetismu odpověď na cokoliv.

Toto tušení síly, které v sobě skrývá mlčení poznali už naši předkové když říkali, že mluvit je stříbro ale mlčeti zlato. Taktéž z historie máme mnoho příkladů lidí, kteří se snažili navázat spojení se Světlem tak, že načas odešli do samoty, například do pouště, aby tam v mlčení a tichu, nabitém myšlenkovým magnetismem našli odpovědi na všechny životní otázky.

V dnešní době není samozřejmě možný nějaký dlouhodobý odchod do samoty a ani to není potřeba. Stačí pouze v den sváteční správným způsobem zužitkovat to, o čem jsme dosud mluvili.

A teď zase pár slov k tichu :

Pouze v tichu se může naše mlčení tvořivě a plnohodnotně rozvíjet. Dnešní doba je však pramálo nakloněna skutečnému, duchovnímu rozvoji člověka prostřednictvím ticha a mlčení. Naše doba je totiž dobou hluku, znemožňujícího tiché soustředění. V domácnostech bývají zapnuté televizory, rádia, či různé přehrávače, lidská mysl je zaplněna nadměrnými informacemi z internetu, novin a časopisů, takže moderní člověk, který nic netuší o těchto skutečnostech se stává mělkou a povrchní obětí doby. Stává jakousi skupinovou duší, neschopnou vytvořit vlastní, samostatnou a hlubokou myšlenku.

Takový člověk, mělkého a povrchního myšlení je pak pouze biologickou bytostí, považujíci se za člověka, kterého však lze pomocí médií, internetu, nebo jiných vlivů bezmyšlenkovitě manipulovat a vmanipulovat do čehokoliv, protože v něm není vlastního a samostatného uvažování.

No a právě proto nám bylo před stovkami let jasnozřivě darované třetí přikázání, abychom se tohoto všeho dokázali vyvarovat. Abychom dokázali přehlédnout nástrahy temnoty a stát se plnohodnotnými lidmi.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.01.2014 16:45:21

Nepokoj duše


Každý človek v sebe cíti zvláštny, nedefinovateľný a neurčitý vnútorný nepokoj. Nepokoj, ktorý ho stále núti niečo hľadať a o niečo usilovať. A keď to čo hľadá a o čo usiluje napokon dosiahne, nepokoj duše sa po nejakej dobe ozve zas. Zdanlivo akoby nebolo celkom ničoho, čím by sa dal uhasiť. Ba časom, s pribúdajúcimi rokmi sa akoby ešte viac stupňoval a prerastal až v drásajúci pocit nenaplnenosti bytia.

Ľudia sa snažia zahnať a prehlušiť onen tajomný nepokoj svojich duší rozličnými spôsobmi. Jeden sa dá na alkohol a druhý zase na drogy. Ďalší sa stane worholikom a iný usiluje o peniaze, moc, slávu, alebo o kariéru. Iní sa zase oddávajú zmyselným vášniam, ďalší cestujú, alebo pestujú šport, či rôzne koníčky. A iní sa zase naplno oddajú rodine a deťom. A všetko z toho čo bolo spomenuté má schopnosť na určitý kratší alebo dlhší, alebo aj relatívne dosť dlhý čas prekryť a zapudiť onen neurčitý nepokoj duše, ktorý sa však napokon predsa len opäť vynorí.

Čo to je? Čo nám to bez ustania jatrí našu dušu?

Odhalením jedného z najväčších tajomstiev ľudského bytia je poznanie, že tento nepokoj bol do našej duše vložený zámerne. Do najhlbšej podstaty našej duše zámerne vložený preto, aby sme nenašli pokoja a spočinutia až dovtedy, kým nenájdeme Boha! Presnejšie povedané, kým nenájdeme spojenie so Svetlom Najvyššieho.

Tohto si teda buď človeče dobre vedomý! Vedz, že práve toto je skutočnou príčinou nepokoja tvojej duše. Darmo sa ho budeš preto snažiť prehlušiť tisícorakými spôsobmi. Dosiahnuť želaného vnútorného pokoja a mieru môžeš jedine v nájdení spojenia so Svetlom Stvoriteľa. K nemu ťa ženie onen tajomný nepokoj. Tlačí ťa k snahe o poznávanie Boha a o čoraz väčšie približovanie sa k Nemu.

Môžeš sa klamať čímkoľvek chceš, môžeš sa namáhavo pachtiť za akýmikoľvek inými cieľmi, aj keď ich napokon dosiahneš, tvoje uspokojenie nebude nikdy trvalé. Uspokojenie z dosiahnutia nejakého cieľa môžeš totiž cítiť trebárs aj dlhšiu dobu, avšak nakoniec, aj keby to snáď malo byť na samom sklonku tvojho života ťa o to nástojčivejším spôsobom zasiahne nepokoj tvojej duše, ktorá zostala hladnou a smädnou po poznaní Najvyššieho.

Žiaľ tisíce, ba milióny ľudí takto premárňujú svoj život a napokon odchádzajú z tohto sveta v búrke vlnobitia duševného nepokoja, prerastajúceho až do zúfalstva. Prerastajúceho do zúfalstva v nesmierne bolestnom tušení a uvedomení si premárnenia svojho života, v ktorom nebolo vykonané to najpodstatnejšie a najdôležitejšie. V ktorom nedošlo k nájdeniu spojenia so Svetlom Stvoriteľa prostredníctvom ich vážnej snahy o jeho poznanie.

Snaha o poznávanie Pána! Snaha o poznanie jeho Vôle, ktorá sa v tomto stvorení prejavuje vo forme Zákona. Vo forme Zákona, čiže prostredníctvom Zákonov, ktoré stvorením hýbu. Zákonov hmotných, ako i Zákonov duchovných. Oboje reprezentujú Vôľu Najvyššieho a sú jej živým odrazom. Sú životom samotným v jeho duchovných a hmotných Zákonitostiach. Kto sa snaží poznávať tieto Zákonitosti a vidieť ich takými, aké naozaj sú, ten poznáva Stvoriteľa v jeho diele. Ten spoznáva Vôľu Najvyššieho, prostredníctvom poznania ktorej sa čoraz viacej približuje k poznaniu Tvorcu samotného a k nadväzovaniu čoraz užšieho spojenia s jeho Svetlom. Ak by za týmto účelom boli ľudia ochotní vynaložiť toľko námahy a toľko úsilia, koľko sú ho ochotní vynaložiť na omnoho podradnejšie ciele, potom by nevyhnutne museli skôr alebo neskôr, vyzrievajúc v poznávaní Vôle Najvyššieho nájsť žive spojenie s Jeho Svetlom, v ktorom by našli onen túžobne hľadaný cieľ svojej duše. Našli by onú vodu živú, ktorá by navždy uhasila ich vnútorný smäd a ukojila ich vnútorný hlad.

Nech hlboký mier naplní duše ľudí tejto zeme! Pokoj a mier, prameniaci z poznania Pána! Z poznania jeho Vôle a jeho Zákonov, pretože nepokojná ľudská duša môže nájsť spočinutie jedine v blízkosti svojho Boha!

Toto je totiž onen tajomný a neznámy cieľ, ktorý každá ľudská duša podvedome a nevedome hľadá. Avšak hľadá ho v tisícoch rôznych vecí, ktoré jej ponúka táto zem, ale ktoré jej ho nikdy nemôžu priniesť. Lebo skutočný mier človek nachádza iba v Bohu. Pokým toto ľudia nepochopia, budú sa svojimi životmi neustále štvať a plahočiť nenachádzajúc pokoja a umárajúc sa v trýznivom nepokoji, ktorý bol do ich podstaty vložený zámerne. Zámerne, aby bol človek nútený hľadať až dovtedy, kým skutočný pokoj a mier nenájde.

Kto hľadá nájde! Kto prosí dostane a kto klope, tomu bude otvorené! Človeče hľadaj, pros a usiluj o poznanie Vôle Najvyššieho! Tak vážne a intenzívne, ako si toho schopný v tisícorakých iných veciach, ktoré si doteraz považoval za dôležité. Ak takéto vážne úsilie smerom k poznaniu Vôle Najvyššieho nevyvinieš, nič nenájdeš. Nikdy nenájdeš skutočný pokoj a nič iného, v čo márne dúfaš ti tento pokoj neprinesie.

Vedz totiž človeče, že Pán, veľký vševládny Boh zjavil svetu svoju Vôľu, ktorá je jedinou Pravdou! Jej Svetlo, Svetlo Pravdy žiari do temnôt tejto zeme ako maják. Kto vážne hľadá, môže ju nájsť, spoznať a pochopiť. Ale naozaj len ten, kto vážne hľadá! To je rozhodujúca podmienka! Všetkým ostatným zostane len trvalá trýzeň nepokoja ich duše, ktorá nenájde nikdy a v ničom spočinutia, pokoja a mieru, až sa nakoniec v honbe za ničotnosťami uštve na smrť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 20.01.2014 17:13:12

Ako správne kráčať životom?


Všetko, čo jestvuje na zemi je človeku k dispozícii. Zo všetkého môže brať, ochutnať, prežiť a zakúsiť. Len jedno jediné nemôže! Spôsobovať pri naplňovaní svojich žiadostí utrpenie iným! Ak totiž takto koná, nevyhnutne sa do vlákien jeho osudu začnú votkávať temné vlákna, ktoré ho stiahnu nadol.

Človeče, rob čo len chceš, len pri tom v žiadnom prípade nespôsobuj utrpenie iným! Ani iným, ani sebe samému! Jedine potom budeš žiť správne a kráčať cestou šťastia a radosti.

Úzkostlivo sa chráň človeče toho, aby si iným spôsobil bolesť pri uspokojovaní nejakej zo svojich žiadostí. Lebo toto musí nakoniec i tebe samotnému priniesť bolesť, nešťastie a utrpenie. A to skôr alebo neskôr! Buď ešte v tomto tvojom pozemskom živote a ak nie, tak celkom určite po tvojej smrti.

Tu sa však mnohí pousmejú a bezstarostne hodia rukou, pretože podľa ich názoru po smrti už nič neexistuje. Podľa nich totiž žijeme len tu a teraz a preto si treba života poriadne užiť. A nakoniec existuje veľa príkladov, keď sa mnohým, ktorí evidentne spôsobovali veľa utrpenia iným po celý život darilo a zomreli v blahobyte a dostatku.

Vedzte však a vryte si hlboko do svojej duše, že v nijakom prípade neobíde bez ujmy ten, kto pri uspokojovaní svojich žiadostí spôsoboval utrpenie iným, pretože nim spôsobené utrpenie, musí nakoniec dostihnúť aj jeho samého. Tak to totiž vyžaduje Spravodlivosť! Nie tá malá ľudská, ktorú možno obísť, ale tá veľká a univerzálna, ktorej sa nikto nedokáže vyhnúť a ani ju nijako uplatiť.

Človeče modernej doby, ty, ktorý používaš tie najrozličnejšie, neraz i veľmi rafinované a sofistikované spôsoby ubližovania, zneužívania a zlého, ľudsky nedôstojného zaobchádzania s inými len preto, aby si dosiahol naplnenia svojich žiadostí tras sa! Tras sa pred veľkou Spravodlivosťou, ktorá ťa zaručene dostihne! Zaručene ťa dostihne, aj keď tu na zemi si si to dokázal zariadiť tak, že tvoje uspokojovanie žiadosti za cenu utrpenia iných je beztrestné a ty si považovaný za ctihodného občana, či úspešného podnikateľa, chráneného pozemským zákonom. Vedz však, že tvoja šikovnosť a chytrosť ťa však v nijakom prípade neuchráni od pôsobenia veľkej a neúplatnej Spravodlivosti Božej!

Ak ťa totiž jej ruka nedostihne v tomto tvojom pozemskom živote, bezprostredne po svojej smrti zažiješ dva obrovské šoky:

Prvým bude poznanie, že smrťou tvoje bytie nekončí a že tvoja viera, že po smrti už nič nie je bola falošná. A táto falošná viera ti umožnila žiť egoisticky a bezohľadne v ilúzii, že za to nebudeš môcť byť nikým zobraný na zodpovednosť a že za to neponesieš absolútne nijaké dôsledky. Avšak bezprostredne po svojej smrti veľmi rýchlo zistíš, že tvoje bytie nekončí a to bude pre teba prvý obrovský šok.

No a druhým desivým šokom bude neúprosná nevyhnutnosť prijatia osobných dôsledkov za všetko svoje predchádzajúce jednanie. A keďže tvoje jednanie nebolo dobré, keďže si pri uspokojovaní svojich žiadostí spôsoboval mnoho utrpenia iným, otvorí sa pred tebou cesta bolesti, na ktorú budeš musieť vykročiť. Lebo spravodlivou odplatu za bolesť môže byť iba bolesť! Čo kto totiž rozsieval, to musí aj zožať!

Človeče, môžeš si užívať všetkého, čo ti život poskytuje. Len pri tom nikomu nespôsobuj nijaké utrpenie! Ani veľké, ani malé! Ak budeš kráčať svojim životom s úctou, láskavosťou a ohľaduplnosťou voči iným, tebe samému sa dostane úcty, láskavosti a ohľaduplnosti.

Ak ale budeš spôsobovať utrpenie iným, tebe samotnému sa dostane utrpenia a tvoj život bude poznačený disharmóniou a nepokojom duše.

Takto totiž pôsobí pravečná Spravodlivosť, na ktorej účinky človeče pamätaj a vo svojom živote konaj tak, aby ťa nemusela zraniť, či dokonca zahubiť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.01.2014 16:36:15

Nebojujte proti těm, kteří vás utiskují!

Svého času jsem stál na straně utlačovaných a nevraživě hleděl na ty, kteří je utlačují. Typickým příkladem takového, obecně tak velmi rozšířeného, nepřátelského postoje jsou politici, kteří lžou, kradou a jednají nečestně, takže tento postoj lidí vůči nim se zdá být docela oprávněný.

Pravda je však úplně jiná! Pravda spočívá v poznání, že takové jednání politiků je zákonitostí! Zákonitostí, o níž přece jasně říká známé úsloví, že každý národ má přesně takovou vládu, jakou si zaslouží.

To totiž není žádná náhoda! Je to projev spravedlnosti, na jejímž základě se každému národu dostává přesně takového druhu vlády, jaký je on sám! Jaká je jeho mravní, morální a duchovní výška! Neboť právě výška mravní, morální a duchovní úrovně národa tvoří základnu, z níž povstává jeho elita. Společenská a politická elita národa je tedy jen jakýmsi zrcadlem, které lidu věrně zrcadlí jeho vlastní tvář.

Představme si člověka, který v noci flámoval a ráno vstane a podívá se do zrcadla. Při pohledu do něj se zhrozí své vlastní oteklé a znetvořené tváře a v hněvu nad tím zrcadlo rozbije.

Nesmyslnému rozbití zrcadla, ve kterém vidíme svou vlastní tvář se podobají všechny snahy o odstranění nepoctivých a nemorálních politiků, či dokonce extrémně úvahy o jejich fyzické likvidaci. I kdyby se tak totiž událo, na jejich místo se velmi rychle dostane někdo jiný, kdo bude lidu opět věrně a pravdivě zrcadlit jeho tvář.

Pokud však člověk, který v hněvu nad vlastní znetvořenou tváří rozbil zrcadlo chce, aby v něm vždy viděl pouze pěknou, příjemnou a usměvavou tvář, musí se o to zasloužit on sám a nikoliv jeho zrcadlo. On sám musí definitivně skoncovat s flámováním.

Každý národ, který chce mít ve svém čele morálních, čestných a lidských politiků musí sám nastoupit na cestu svého vlastního morálního a duchovního pozdvižení. Musí sám chtít být čestnějším, ušlechtilejším, lepším, spravedlivějším a morálnějším. Neboť každému národu se vždy může dostat pouze politické reprezentace takových morálních kvalit, jaké si svou vlastní kvalitou zaslouží.

Pokud ale někdo tvrdí, že on je příliš nepatrným na to, aby něco změnil je to alibismus. Každý národ se přece skládá z jednotlivců a právě jednotlivci tvoří jeho základní buňky. A povaha, kvalita a charakter těchto základních buněk určuje povahu, kvalitu a charakter celku, čili národa. No a povaze, kvalitě a charakteru národa pak zákonitě odpovídá i charakter jeho reprezentace.

Pokud tedy někdo tvrdí, že je příliš nepatrným na to, aby aby on sám mohl pohnout věci dopředu, nepřímým způsobem tím pouze vyjadřuje, že není ochoten pustit se do práce na svém vlastním morálním a duchovním pozdvihnutí. Že on chce zůstat takovým, jakým byl doposud, se všemi svými nedostatky, chybami a nečestnostmi.

Ale pak ať nenadává na vládu a neočekává, že se bude mít lépe. Že se objeví nějaká politická strana nebo vůdce, který pozvedne společnost zázračným způsobem. Takové něco je nanejvýš nereálného a takový lidé budou mít, ba musí mít špatnou vládu, protože si ji zaslouží.

Musí mít vládu, která odpovídá a je stejnorodá jejich vlastním chybám, jejich vlastní nemorálnosti a nízkosti. Tak je to totiž spravedlivé! Neboť právě tímto způsobem sklízí každý národ přesně to, co zasévá. V tom se totiž projevuje princip vyšší spravedlnosti, jejímž účinkem nemůže uniknout nic, co existuje na této zemi.

Ne, není žádných výhledů ke zlepšení kvality života bez přijetí osobní odpovědnosti! Osobní odpovědnosti, kterou jsme prostřednictvím pozdvižení výšky svých morálních a mravních kvalit ochotni svým vlastním dílem přispět k pozvednutí celé společnosti. Pokud mezi lidmi, mezi jednotlivci takové ochoty není, není a nikdy nebude žádného pozdvižení společnosti.

Pochopme přece, že jednotlivé národy neutláčejí vlády, které si zvolili, nebo které byly do jejich čela dosazeny jakýmkoliv způsobem. Skutečný útlak způsobují hodnoty, kterým lidé, jednotlivci věří a které uznávají!

Útlak národu způsobuje nízkost hodnot, které přijal za své a s nimiž se ztotožňuje! Je to například nečestnost, egoismus, chamtivost, nespravedlnost, necitlivost, závist, nepřejícnost, či nedostatek touhy po vyšším, vznešenějším a ušlechtilejším a ještě množství jiných chyb a nedostatků.

Každý národ, který nepochopí, že on sám se musí změnit k lepšímu pokud se chce mít lépe, bude utlačován. Tak to totiž vyžaduje zákonitost vyšší spravedlnosti.

Pokud se tedy národ chce mít lépe a pokud chce, aby se pozvedla kvalita jeho života, musí se nejprve on sám morálně a duchovně pozvednout. Jeho vlastní pozvednutí na vyšší morální a duchovní úroveň musí nutně předcházet pozvednutí hmotnému. Neboť jen pozvednutí morální a duchovní může přivodit, způsobit a vyvolat pozdvižení materiální a hmotné. A dokud tuto zákonitost lidé nepochopí a neprovedou, do té doby budou muset trpět různé formy útlaku, které se budou stále stupňovat. Stupňovat až do neúnosnosti a vyvíjet takový tlak, že se nakonec jednotlivci i národy budou nuceni zamyslet sami nad sebou a poznat, v čem spočívá jádro problému.

Mnohokrát jsem cestoval autobusem, když se lidé vraceli domů z odpolední směny. Mnohokrát jsem je litoval, když hovořili o podmínkách v práci, či o výši mzdy, kterou za ni dostávají. Avšak zároveň jsem slyšel způsob, jakým se vyjadřují, slyšel jsem, co se chystají dělat, co je zajímá a co považují ve svém životě za důležité.

A tehdy jsem si uvědomil, že tito lidé, vzhledem k jejich hodnotovému systému, který uznávají, musí zákonitě prožívat všechno to nelehké, co prožívají. Musí to prožívat, protože si to zaslouží a protože si to doslova vynucují výškou své osobnostní, duchovní a morální úrovně.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 06.01.2014 16:59:26

Obmedzenosť človeka


Človek sa sám, dobrovoľne, slobodne a zo svojho vlastného rozhodnutia obmedzil vo vnímaní reality. Rozhodol sa totiž nevnímať ju celú, ale len jej časť. A túto časť považuje za celok, mimo ktorého pre neho nič ďalšieho nejestvuje. A všetko jeho myslenie a uvažovanie, všetky jeho závery a rozhodnutia ktoré činí, celá jeho životná orientácia stojí na tomto nesprávnom základe.

Avšak takáto obmedzenosť vo vnímaní nemôže mať za následok nič iného, ako človeka obmedzeného. Obmedzenca! Obmedzenca so všetkými dôsledkami, ktoré z jeho obmedzenia vyplývajú a ktoré jeho obmedzenosť automaticky produkuje a prináša.

O čom to vlastne hovoríme? Predsa o materializme! O tom, že všetko myslenie, vnútorné prežívanie, uvažovanie a samozrejme aj konanie ľudí je zamerané iba a jedine na hmotnú realitu. Je to totiž to jediné, čo podľa nich jestvuje, čo má nejakú cenu a čo je hodné námahy a snaženia.

Rodina, práca, oddych, záujmy a koníčky, týchto zopár okruhov rozvinutých do miliónov jednotlivostí tvorí stredobod životného úsilia väčšiny ľudí tejto zeme. Všetci spoločne to nazývajú reálnym životom a v ich myslení, cítení a snažení niet už miesta absolútne pre nič, čo by nejakým spôsobom vybočovalo z rámca tohto, takzvaného reálneho života. A ak na také niečo natrafia, nie je to podľa nich vôbec hodné pozornosti, záujmu, a už vôbec nie nejakého snaženia.

A je zarážajúce, že podobný prístup k životu môžeme vidieť aj u tých, ktorí sa považujú za veriacich, čiže ľudí akceptujúcich fakt, že by mohlo jestvovať ešte aj niečo iné, ako viditeľná a hmotná realita. I oni vo väčšine prípadov vôbec nijakým spôsobom nevybočujú zo všeobecného rámca absolútneho pripútania k hmotnej realite.

Väčšina veriacich je totiž presne takých istých, akými sú materialisti, pretože presne také isté je ich myslenie, uvažovanie, jednanie i snaženie. Vôbec ničím sa neodlišujú! Možno snáď iba svojou vierou, že jestvuje aj niečo iné, ako to hmotné. Ale tým to pre nich hasne, pretože z tohto neistého tušenia nevyvodzujú pre seba a pre svoj spôsob života žiadne dôsledky. Žijú, myslia, uvažujú a jednajú presne tak isto, ako všetci ostatní. Celý svet preto pokojne možno nazvať materialistickým. Materialisticky obmedzeným!

Skúsme si teraz predstaviť hustú hmlu s viditeľnosťou dvadsať až tridsať metrov. Pre cestnú premávku to predstavuje veľké nebezpečenstvo, na základe ktorého musí byť zodpovedajúcim spôsobom znížená rýchlosť.

A teraz si skúsme predstaviť, že by sme v takejto hustej hmle žili trvalo. Že by sme sa do takéhoto stavu narodili a nikdy v živote by sme iným spôsobom nevideli. Videli by sme vždy iba dvadsať až tridsať metrov pred seba, pričom by sme nemali ani poňatia o tom, čo sa skrýva za touto hranicou. Je celkom pochopiteľné, že tomuto dlhotrvajúcemu obmedzeniu by sme sa plne prispôsobili a stalo by sa pre nás vo všetko smerodatným. I naše myslenie a uvažovanie by sa celkom logicky pohybovalo iba v hraniciach tohto obmedzenia.

No a presne takto žije väčšina ľudí s ich duševným obzorom, schopným vnímať iba hmotnú realitu. Toto obmedzené vnímanie reality prijali ako to jediné, čo jestvuje a bezvýhradne sa tomu vo všetkom prispôsobili. Niet ničoho v ich myslení a snažení, čo by túto hranicu prekračovalo. A tak žije ľudstvo ako v hustej hmle, s možnosťou maximálneho rozsahu vnímania v onom pomyselnom rozmedzí dvadsať až tridsať metrov.

A teraz si predstavme viditeľnosť počas jasného, slnečného letného dňa, keď sa krása krajiny rozprestiera až do takmer nekonečnej diaľky a my všetko vidíme jasne a zreteľne.

Rozdiel je neporovnateľný! Tento rozdiel je rozdielom medzi plnohodnotnosťou a plnokrvnosťou života v porovnaní s obmedzenosťou vnímania a videnia v hustej hmle.

Materialista nevníma život plnohodnotne a plnokrvne! Vníma a vidí len jeho hmotnú realitu a považuje ju za realitu jedinú. Nie je schopný vytušiť, vycítiť a uvedomiť si, že za ňou je ešte realita iná, jemnejšia a že obe tieto reality spoločne tvoria jeden neoddeliteľný a vzájomne prepojený celok. Že obe tieto reality tvoria jedinú pravú a skutočnú realitu.

Obrazne vyjadrené, materialista jedná a myslí v rozmedzí vlastného vedomia v rozsahu dvadsať až tridsať metrov. Jedine to, čo sa nachádza v týchto hraniciach považuje za rozhodujúce. Toto je však dôvod, prečo neraz jedná sebecky, chamtivo, bezohľadne, nečisto a nespravodlivo, len aby dosiahol svoje hmotné ciele, ktoré považuje za najpodstatnejšie. Veď predsa podľa neho človek žije len raz a musí si užiť života plnými dúškami.

Práve takýmto spôsobom jednajú tisíce ľudí a spôsobujú si tým vzájomne mnoho utrpenia, drancujúc a devastujúc celú zem. Jednajú tak však jedine pre svoju obmedzenosť. Ak by totiž mali širší duševný rozhľad, ak by vo svojom myslení, konaní a snažení zohľadňovali veľkú, celkovú a skutočnú realitu, zahŕňajúcu v sebe to, čo je hmotné i to, čo je jemnejšieho charakteru, potom by muselo byť všetko ich jednanie úplne iné. Potom by nemohli činiť, hovoriť, ba ani myslieť tak, ako to pokojne robia dnes.

Potom by totiž veľmi dobre vedeli, že za všetko, čo človek vykoná ho čaká spravodlivá odplata a že ak sa táto odplata nedostaví hneď teraz v tomto hmotnom živote, celkom určite sa dostaví potom, v onej jemnejšej realite bytia. Tisíce vecí by človek nemohol robiť tak, ako ich robí, keby si bol vedomý tejto skutočnosti. Nemohol by tak činiť lebo by vedel, že spravodlivá odplata ho neminie a to ani vtedy, keby sa jej tu na zemi dokázal šikovne vyhnúť. Áno, jedine obmedzenosť vo vnímaní skutočnej reality dovoľuje ľuďom jednať bezohľadne, sebecky, nespravodlivo, nečestne a nečisto.

Svojim vlastným, obmedzeným zredukovaním vnímania iba na hmotné však ľudia nedokážu poprieť realitu skutočnú. Celkovú realitu, v ktorej jestvuje bezpodmienečná Spravodlivosť, ktorej účinky sa nevyhnutne naplnia buď ešte tu na zemi, a ak nie tu, tak potom určite tam, v jemnejšej úrovni bytia, ktorej existenciu nezvratne spoznáme po svojej smrti.

Kto sa snaží konať dobro, kto sa usiluje o spravodlivosť a čestnosť, ten sa nemusí ničoho obávať. Kto však popiera dobro, čestnosť a spravodlivosť v mene dosiahnutia hmotných cieľov, ktoré považuje za jediné a prvoradé, toho možno považovať za chudáka, jednajúceho takýmto spôsobom jedine z titulu vlastnej obmedzenosti. Z obmedzenosti, neschopnej ho uchrániť pred neblahými dôsledkami, ktoré bude mať jeho jednanie a ktoré bude musieť zožať z hľadiska kontextu celkovej reality bytia.

Človeče, nebuď obmedzencom! Nepreži celý svoj život ako v hustej hmle, s hranicami svojho vedomia v pomyselnom rozpätí dvadsiatich až tridsiatich metrov. Snaž sa vytušiť, pochopiť a preniknúť do poznania jemnejšej reality bytia, aby sa ti otvorili oči a ty si uvidel veci také, aké naozaj sú. Aby si uvidel nádhernú, slnečnú a dokonale krásnu, skutočnú realitu bytia, v ktorej víťazí, dobro, spravodlivosť, čestnosť a ušľachtilosť a v ktorej bude bité a nakoniec i definitívne zničené všetko nedobré, nespravodlivé, nečestné a nízke.

Pamätaj človeče, že sa budeš musieť zodpovedať za každý svoj čin! Tu, alebo tam! A nie len za každý čin, ale aj za každé slovo! Ba i za každú myšlienku! Lebo jestvuje len jedno veľké, celistvé bytie, v ktorom vládne pravečná Spravodlivosť. Ak si myslel, hovoril a konal nedobre, jej odplata ťa zaručene dostihne. Buď už tu, alebo potom tam. Nemysli si, že tejto Spravodlivosti je možné nejakým spôsobom šikovne uniknúť. To je ilúzia a klam! Ilúzia a klam vyplývajúce z tvojej vlastnej obmedzenosti! Ilúzia a klam, ktoré sa ti raz veľmi trpko vypomstia!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.12.2013 13:52:52

Zaobchádzanie so slovom v médiách! A nie len tam!

Je až zarážajúce, ako ľudia nie sú schopní rozpoznávať a doceňovať obrovský význam malých vecí. Vecí obyčajných, všedných a každodenných, v ktorých prostej samozrejmosti skutočnú veľkosť nikto nehľadá. Avšak ak človek nie je schopný, nerozpoznáva, nedoceňuje a nevyužíva veľkosť malých vecí, potom nikdy nevykoná nič skutočne veľkého. Potom napokon aj on sám zostane navždy malým a na jeho konaní, ale aj na jeho myslení spočinie pečať malosti. Pečať ľudskej malosti, prameniaca z neschopnosti poznávať veci skutočne veľké a tým byť neschopným naozaj veľké veci uskutočňovať.

Jedným takýchto z ukážkových príkladov je vzťah ľudí k slovu. K vlastnej, prirodzenej schopnosti hovoriť a používať slová, či už v ich verbálnej, alebo písanej podobe.

Bude znieť možno trochu frázovito ak povieme, že ľudské slovo má obrovskú moc a silu. Nie je to však fráza a ani nijaký rečnícky zvrat, ale pravda! Ľudské slovo má naozaj veľkú silu a moc. Veľmi však záleží na tom, akým spôsobom jeho silu využijeme. Lebo slovom možno zušľachťovať, dvíhať, dávať nádej, povznášať, stavať mosty a budovať, ale žiaľ tiež strhávať nadol, vnášať nesváry, ubližovať, ohovárať, či zdevalvovať ho a znehodnotiť povrchnosťou a bezobsažnosťou.

Na každom jednotlivom človeku záleží, ktorým z týchto dvoch spôsobov bude svoju prácu so slovom orientovať a akým spôsobom využije jeho moc a silu. Každý v tom rozhoduje sám za seba!

Avšak jeho slobodné rozhodovanie prináša dôsledky a tieto dôsledky sú prejavom zodpovednosti, ktorú každý človek nesie. Zodpovednosti v tom zmysle, že každý z nás sa raz bude musieť zodpovedať za to, akým spôsobom využíval moc a silu slova. Či spôsobom budujúcim alebo deštrukčným.

Z fyziky bude určite každému dobre známy zákon akcie a reakcie. Je rovnako platný nie len v úrovni najhrubšej hmoty, ale i v jemnejšej úrovni slov a myšlienok. V modifikácii pre tieto jemnejšie úrovne ho možno nazvať zákonom spätného účinku, na základe ktorého každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu!

Dobro, tvorené akýmkoľvek spôsobom, či už činom, slovom, alebo myšlienkou putuje teda po dráhach univerza rozsievajúc požehnanie, aby sa napokon vo svojom kolobehu vrátilo nazad k svojmu východisku, čiže k pôvodcovi. A to je oná zodpovednosť, ktorej sa pri všetkom čo činíme nemožno vyhnúť!

Ak sa totiž vydáme na cestu zla a budeme ho prostredníctvom svojich slov rozsievať všade vôkol seba, toto zlo sa presa len nakoniec, v neomylnom pôsobení zákona spätného účinku vráti k svojmu východisku a ublíži aj nám samotným.

A teraz, po tomto malom, ale dôležitom odbočení sa vráťme k našej téme o využívaní pôsobenia slova a to najmä v médiách. Či už printových, alebo elektronických.

Slovo je v nich omnoho viacej používané na šírenie zla a špiny všetkého druhu, ako na šírenie dobra a pozitivity. Zo zištných dôvodov sa vychádza v ústrety ľudským chybám a slabostiam, ľudskej malosti, zlobe, neznášanlivosti, povrchnosti, nečistote, plytkosti myslenia a mnohému inému až sa zdá, akoby ľuďom dneška robilo mimoriadne potešenie hrabať sa iba v nízkosti.

Zaiste, dá sa na tom celkom dobre zarábať a dobre z toho profitovať, ale nikto nemyslí na nevyhnutné dôsledky. Avšak oni sa zaručene skôr či neskôr prejavia! Prejavia sa tak, že zlo, negativita a až zarážajúco úbohá plytkosť, ktoré sú prostredníctvom slova medzi ľudí šírené nakoniec dopadnú aj na tých, ktorí boli ich pôvodcami. Na ľudí, pracujúcich so slovom v médiách!

Snahou všetkých, ktorí si uvedomujú silu pôsobenia slova by preto malo byť predovšetkým povznášanie, zušľachťovanie a pozdvihovanie. Toto by malo byť vždy prvoradé, pretože jedine takýmto spôsobom môže byť v spoločnosti šírené prostredníctvom slova dobro a toto požehnanie dobra nakoniec spočinie aj na tých, ktorí boli jeho pôvodcami, čiže na ľudí, profesionálne pracujúcich so slovom.

Možnosť pôsobenia prostredníctvom slova v médiách, či inak na verejnosti je obrovskou príležitosťou! Obrovskou príležitosťou využiť jeho sily k pozdvihnutiu spoločnosti! Kto túto príležitosť správnym spôsobom využije, pomôže mnohým a ani jeho samotného dobro neminie.

Možnosť pôsobenia v médiách je však zároveň obrovskou zodpovednosťou! Zodpovednosťou za dosah, ktorý má slovo na spoločnosť. Ak je totiž toto slovo zlé, negatívne a plytké, každý, kto ho takýmto spôsobom formuje, nesie zodpovednosť za negatívne dianie v spoločnosti, za ktoré bude voči nemu samotnému vyvodená osobná zodpovednosť prostredníctvom zákona spätného účinku.

Týchto závažných skutočností by si preto mali byť vedomí všetci, ktorí profesionálne pracujú so slovom. A nie len oni! Mal by si toho byť vedomý každý človek, ktorý používa ľudské slovo v bežnom hovorovom styku.

Lebo pamätajme, že na základe našich vlastných slov budeme alebo ospravedlnení, alebo odsúdení!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.12.2013 15:39:16

Odhalenie tajomstva prvotného hriechu


Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam.

A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý.

Po týchto nevyhnutných úvodných slovách pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi.

Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré.

Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať.

Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal.

Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu.

Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí.

Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra.

Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra.

Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku.

Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom!

Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja.

Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto:

Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.

Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.

Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.

Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať.

K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúcim! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu.

Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia.

Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ.

Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Jediná možná cesta k šťastiu a raju na zemi! Blažený ten, kto na ňu vykročí.

Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem.

Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený.

Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám.

Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 10.12.2013 16:06:45

Obhajoba zákona karmy


Každý, kto vysloví slovo karma, znamenajúce odplatu za zlé činy, ktoré sme napáchali v našich minulých životoch sa v kresťanských kruhoch stretne s odmietnutím. Kresťania totiž odmietajú kozmický zákon karmy, na základe ktorého je naše utrpenie nevyhnutným dôsledkom našich vlastných, predchádzajúcich zlých a nesprávnych činov.

Výhrady bývajú rôzne. Jednou z nich je napríklad pochybnosť o etickom účinku zmieneného zákona. Ide o pochybnosť o tom, ako môže človeka zušľachtiť trest, ktorým pyká za činy spáchané v minulých životoch, o ktorých nič nevie a ktorých morálny dosah si už nepamätá. Podľa zástancov uvedenej tézy je zákon karmy iba chabým a naivným pokusom o obhájenie spravodlivosti Najvyššieho uprostred sveta plného utrpenia.

Všetko skutočne veľké je však jednoduché! A oná prostá jednoduchosť veľkých vecí sa môže prekomplikovaným ľuďom dnešnej doby javiť ako naivita. Ale to len preto, lebo v nich niet úprimnej snahy o pochopenie najhlbšej podstaty prostého zákona karmy. Jedine pre ich vlastné nepochopenie veľkosti skutočnej jednoduchosti ho potom môžu potierať tvrdením, že niet nijakého morálneho ani etického významu v tom, ak niekto trpí za svoje činy z predchádzajúcich životov. Ak trpí za niečo, čoho obsah si už vôbec nepamätá.

Nasledujúce riadky sú preto určené len všetkým tým, ktorí chcú pochopiť najhlbší zmysel zákona karmy, prostredníctvom ktorého k nám prichádza utrpenie ako dôsledok za zlo, ktorého sme sa dopustili v našich predchádzajúcich životoch na zemi.

Vezmime si napríklad panovačného človeka. Má určitú negatívnu duševnú vlastnosť a ona je súčasťou jeho osobnosti. Prostredníctvom svojej panovačnosti spôsobuje mnoho utrpenia iným.

Máme tu teda panovačnosť, ako zlú duševnú vlastnosť a potom zlé činy, vykonané prostredníctvom nej. Panovačnosť je teda príčinou zlých skutkov, takže oboje je vzájomne pevne previazané.

A raz sa stane, že tento človek zomrie. Svojou smrťou si so sebou odnáša i všetky negatívne duševné vlastnosti. Preto si pri svojom opätovnom pozemskom zrodení jeho duša so sebou znovu prináša silný sklon k panovačnosti. Avšak na jeho panovačnosť sú pevným vláknom naviazané všetky jeho predchádzajúce zlé činy, ktoré kedysi vykonal vo svojom predchádzajúcom pozemskom bytí. Na základe spravodlivého zákona karmy sa po tomto vlákne ku nemu navracia vo forme utrpenia ovocie jeho vlastného negatívneho jednania.

On si však vôbec nemusí a vôbec nepotrebuje pamätať, za aké konkrétne zlé činy ho utrpenie stíha, pretože dôsledky jeho zlých činov sú naviazané predovšetkým na jeho negatívny duševný sklon k panovačnosti. Na sklon k panovačnosti, ktorý tento človek vo svojej duši stále nesie a ktorý sa stal základným popudom k vykonaniu všetkých jeho zlých skutkov v minulom živote.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy je teda naviazaný predovšetkým na našu konkrétnu negatívnu duševnú vlastnosť, ktorú v sebe prechovávame a prostredníctvom ktorej všetky naše zlé činy vznikli.

Preto človek vôbec nepotrebuje vedieť, za aké svoje konkrétne činy pyká. To vôbec nie je dôležité ani podstatné. On totiž pyká predovšetkým za to, že v sebe neustále tvrdošijne prechováva tú istú negatívnu duševnú vlastnosť. Práve ona je hlavnou príčinou všetkých jeho minulých zlých činov a práve na ňu je naviazaná jeho karma.

V poznaní týchto skutočnosti sa však zároveň skrýva i možnosť vyslobodenia sa z účinkov karmy. Je skrytá v našom polepšení sa! Spočíva v rozpoznaní toho, akú negatívnu vlastnosť v sebe nesieme a v snahe o jej odstránenie.

Ak teda na začiatku spomínaný človek odstráni svoju panovačnosť, všetko to negatívne, čo prostredníctvom nej v minulosti vykonal a čo by ho na základe zákona karmy malo bolestivo zasiahnuť, všetko toto sa už zrazu nemá o čo v jeho duši zachytiť. Nenachádza to už žiadnu rovnorodosť, pretože človek sa polepšil a tým sa spojenie s jeho predchádzajúcimi zlými činmi prerušilo.

Jeho zlá karma, predstavujúca bolestivé dôsledky jeho predchádzajúcich zlých skutkov, ktoré kedysi na základe svojej panovačnosti vykonal ho už nemôže zraniť, pretože už v ňom nijakej panovačnosti niet. Pretože on už spoznal, pochopil a uvedomil si, že je to niečo zlého a zmenil sa k lepšiemu.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy nie je teda naviazaný na naše konkrétne činy, ktoré si už nepamätáme, ale na naše negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe skrývame a na základe ktorých boli naše zlé činy vykonané. Najdôležitejším a najpotrebnejším preto je, aby sme tieto negatívne duševné vlastností dokázali rozpoznať a zbaviť sa ich.

Dovtedy, dokedy tak neučiníme a nepolepšíme sa, nás bude biť karma. Budú nás biť dôsledky našich negatívnych činov, ktoré sme vykonali v predchádzajúcich životoch, aby sme boli nakoniec pod tlakom vlastného utrpenia donútení spoznať, čo zlé neustále prechovávame vo svojej duši. Aby sme sa rozhodli odstrániť to a zmeniť sa k lepšiemu. A ak sa polepšíme, zbavíme sa zlej karmy.

Na vysporiadanie sa so svojou zlou karmou nie je teda vôbec potrebné poznať konkrétne negatívne činy, za ktoré nás stíha. Na vysporiadanie sa so svojou karmou treba predovšetkým spoznať svoje negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe nosíme a ktorých sa musíme zbaviť. Musíme sa ich zbaviť ak chceme, aby sme neboli neustále podrobovaní utrpeniu, ktoré sa nás snaží dotlačiť k tomu, aby sme rozpoznali a odstránili všetko, čo je v našej duši zlé a nesprávne, a na základe čoho by sme iným naďalej spôsobovali iba utrpenie. Utrpenie, za ktoré by sme potom museli my samotní neustále trpieť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.12.2013 15:44:10

Ako to všetko funguje...


Jestvuje Zdroj všetkej sily a energie. Energia a sila, vyžarovaná zo Zdroja vytvára tlak. No a tlak vyvoláva pohyb. Ba doslova pohyb vynucuje! Zákonitosti nevyhnutného pohybu je podriadené celé univerzum a teda samozrejme i človek s jeho fyzickým telom, ale i s jeho vnútorným životom.

Ak sa zameriame na ľudský vnútorný život, železná zákonitosť nevyhnutného pohybu sa v tejto oblasti prejavuje nevyhnutnosťou chcenia. Človek musí neustále niečo chcieť. A ak sa náhodou nájde niekto, kto na všetko už celkom rezignoval a prehlási, že on už vôbec nič nechce, tak aj toto jeho prehlásenie nijako nevybočuje zo zákonitosti neustáleho pohybu, prejavujúcej sa ľudským chcením. Lebo aj nič nechcieť je v podstate prejavom chcenia a teda pohybu.

Nie, človek sa v nijakom prípade nemôže vyhnúť nikdy neustávajúcemu prúdu vlastného chcenia, ktoré je prejavom veľkého, vesmírneho zákona pohybu. To jednoducho nie je v jeho silách!

Človek môže svoje chcenie jedine usmerňovať! A to dvojakým spôsobom. Buď k dobrému, alebo k zlému. V tom má absolútne slobodnú vôľu. Môže sa teda slobodne rozhodnúť, či svoje chcenie nasmeruje k dobrému, čistému a spravodlivému, alebo ho nasmeruje k povrchnému, zlému, nečistému, nespravodlivému, nízkemu a zvrhlému.

V momente jeho slobodného rozhodnutia, nech už bolo akékoľvek, však vstupuje do činnosti iná zákonitosť tohto univerza, na základe ktorej sa všetko v kruhu musí napokon vrátiť späť k svojmu východisku. Je to zákonitosť spätného účinku! Ona spôsobuje, že každému sa spravodlivo vráti presne to, čo on sám chcel. A tak sa teda druh nášho chcenia, pre ktorý sme sa dobrovoľne rozhodli stáva napokon našim osudom. Čo sme chceli, to sa nám stane! Ak sme chceli dobro, vráti sa nám dobro! Ak sme chceli zlo, vráti sa nám zlo! Čo sme rozsievali, to napokon aj zožneme! Každý z nás bude musieť nevyhnutne zožať zodpovedajúcu úrodu za každú svoju myšlienku a za každé svoje cítenie, ako i za každé svoje slovo a za každý svoj čin.

Kto pochopí fungovanie týchto jednoduchých, prostých a dokonalých zákonitostí, ten si uvedomí, že jedinou cestou k šťastiu, mieru a spokojnosti je konanie dobra. Je chcenie k dobrému! Lebo iba vtedy, keď budeme dobro rozsievať, môžeme dobro zožať!

Žiaľ, väčšina ľudí ignoruje tieto zákonitosti a hovorí, jedná, myslí a cíti ako príde. Hrôza sa však musí zmocniť každého, kto si uvedomí, akú žatvu a aké spätné účinky nám to musí priniesť.

Áno, mnohí vnímaví ľudia jasne vyciťujú, že ľudstvo je tlačené spätnými účinkami svojho nesprávneho myslenia a jednania k okraju priepasti. K okraju priepasti, z hĺbky ktorej sa zmocňuje závrať. K okraju priepasti, ktorú môže preklenúť iba jediné – pravé chcenie k dobrému!

Iba prostredníctvom pravého chcenia k dobrému, prejavujúceho sa čistými a spravodlivými myšlienkami a citmi, ako i čistými a spravodlivými slovami a činmi je možné vybudovať most ponad bezodnú priepasť, do ktorej sa musí zrútiť všetko a každý, kto pevné chcenie k dobrému v sebe neprechováva.

V súčasnosti stojí naša civilizácia na rozhraní, stojí na križovatke, na ktorej sa bude musieť pod tlakom nevyhnutnosti nestáleho pohybu rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Či bude ďalej pokračovať po ceste starej a vyšliapanej, po ceste nečistoty, prázdnoty a povrchnosti vlastného vnútorného života, bez snahy o vyššie, ušľachtilejšie a vznešenejšie. Po ceste, totožnej s nedobrým chcením so všetkými dôsledkami, ktoré to musí v spätných účinkoch zákonite priniesť.

Alebo sa ľudstvo rozhodne ísť novou cestou, cestou dobra, ktorým bude predchnuté všetko jeho cítenie, myslenie a jednanie.

Jedine cesta dobrého chcenia môže totiž zastaviť pokračujúci úpadok a zmeniť dejiny našej civilizácie na nepoznanie.

Nezostáva nič iného, ako všetkým nám popriať, aby ono veľké rozhodnutie, ktoré musíme ako ľudstvo učiniť a pred ktorým nie je možné uniknúť bolo správne a prinieslo nám vzostup civilizácie a nie jej zrútenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.11.2013 15:49:42

Poriadok v chlieve na zemi


Lekár – bezcharakterná kreatúra, ktorá si urobila biznis z ľudského nešťastia. Kreatúra, ktorá nechce pomáhať tak, ako to sľubovala, ale ktorá v ľuďoch a ich utrpení vidí predovšetkým zdroj vlastného sebaobohatenia. Sebaobohatenia bez hanby, bez dna a bez svedomia.

Veľká česť výnimkám!

Politik – bezcharakterná kreatúra, ktorá namiesto služby národu a jeho záujmom slúži sebe a svojim záujmom. A pre vlastné záujmy neváha klamať, okrádať, ba i zapredať celý národ.

Veľká česť výnimkám!

Podnikateľ – arogantná a bezcharakterná kreatúra, ktorej ide vždy len a len o peniaze. Jej zamestnanci sú pre ňu iba prostriedkom, potrebným pre dosahovanie zisku. A keďže jej ide iba o peniaze, snaží sa ponechať si z vyprodukovaných prostriedkov čo najviac pre seba a naopak, svojim zamestnancom vyplatiť vo forme mzdy čo najmenej.

Je to kreatúra, vždy pripravená k akejkoľvek nemorálnosti a bezcharakternosti, ak jej to prinesie viac peňazí, ktorých však nikdy nemá a nikdy nebude mať dosť.

Česť výnimkám!

Bankár – zlodej v obleku a kravate, ktorý získava peniaze za nič. Jedným z mnohých príkladov je bezhotovostný styk. Svetová banková lobby presadila, aby ľudia v zamestnaní nedostávali hotovosť, ale aby ich mzdy boli bezhotovostne poukazované na ich bankové účty. Spravovanie účtu a každý pohyb na ňom je však spoplatnený. Takýmto spôsobom sa do bánk vlievajú miliardy za nič. Miliardy za nič, o ktoré by prišli, keby bezhotovostný styk neexistoval.

Bankár je zvrhlá bytosť, ktorá utopila svoju ľudskosť v peniazoch.

Česť výnimkám!

Novinár – bezcharakterná kreatúra, pre ktorú, rovnako ako pre všetkých vyššie uvedených, neznamenajú vôbec nič slová ako čestnosť, spravodlivosť a opravdivosť. Kreatúra, ktorá usiluje predovšetkým o senzáciu, pričom je schopná a odhodlaná vysliediť a vyniesť na povrch i tú najväčšiu nízkosť a zvrhlosť. Svojim šírením povrchnosti, prázdnoty, nízkosti, ohovárčstva a nečistoty zamoruje a deformuje povedomie celej spoločnosti.

Česť výnimkám!

Herec – predajná neviestka, ochotná prepožičať sa v každej chvíli aj k tej najväčšej zvrhlosti, nízkosti a nemorálnosti. Predajná neviestka, ochotná sa na povel režiséra kdekoľvek a kedykoľvek i vyzliecť donaha. Predajná neviestka, ktorá pri výbere svojich rolí neberie vôbec na zreteľ kritérium ľudskej ušľachtilosti a morálky.

Česť výnimkám!

Obyčajný človek – tupá, povrchná a plytká bytosť, ktorej hodnotový systém sa nie príliš odlišuje od zvieraťa. Bytosť, ktorej snaženie i celé myslenie je nasmerované len k hmotným potrebám. Bytosť, absolútne neschopná povzniesť sa k niečomu vyššiemu, ušľachtilejšiemu a vznešenejšiemu. Prázdna bytosť, ktorej duch je spútaný okovami hmoty a ktorou práve pre jej prázdnotu a povrchnosť manipulujú a okrádajú ju všetci vyššie spomínaní ľudskí dravci.

Česť výnimkám!

Žena – zvrátená kreatúra, ktorá má zvláštnu potrebu neustále provokovať tie najnižšie pudy. Jej spôsob obliekania, nazývaný módou je zameraný na rafinované a premyslené odhaľovanie tela tak, aby čo najviac dráždilo, pretože cieľom ženy je byť čo najviac „sexy“.

Česť výnimkám!

Muž – hrubá, vulgárna, živočíšna bytosť, ktorej myšlienky a slová ovládajú tie najnižšie pudy. Zvrhlá bytosť, ktorá neraz nie je schopná vysloviť ani dve vety bez toho, aby sa v nich nenašiel nejaký vulgarizmus.

Česť výnimkám!

Boh – vznešená, vševládna, dobrotivá, ušľachtilá a spravodlivá entita, ktorá odstráni všetko toto ľudské bahno z planéty Zem.

Až na tie výnimky!

Na záver: v zozname ľudských nízkostí by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho. Kto sa bdelo rozhliadne okolo seba uvidí množstvo ľudskej úbohosti takmer na každom kroku.

Najpodstatnejšie však je, aby sa on sám snažil byť vždy práve onou výnimkou. Výnimkou, ktorej patrí česť! Výnimkou, ktorej dobrý, ušľachtilý a spravodlivý život na tejto zemi sa pod tlakom Božej entity stane čoskoro pravidlom.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.11.2013 15:53:54

Smutná nevedomosť o zmysle života


Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.

Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni.

A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným.

Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia.

Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti.

A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať.

Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva?

Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou.

Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi.

Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť.

Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše.

Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený.

Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme!

Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila!

Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha.

Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá.

Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom.

Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja!

V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.11.2013 16:35:11

Svetovláda! Fikcia alebo realita?


Túžba po ovládaní ľudí i území sprevádza celé dejiny našej civilizácie. V dávnejších dobách k tomu dochádzalo hrubou silou. Viď napríklad dobyvateľské snahy Alexandra Veľkého, alebo rímskej ríše. Tieto snahy pretrvávali v rôznych formách a podobách až do súčasnosti. Ich vrcholom s celkom otvorenými a neskrývanými ambíciami na svetovládu bol nemecký fašizmus.

Fašizmus pokročil vo svojich snahách o ovládanie más dopredu tým, že okrem nevyhnutnej hrubej sily začal masívne využívať aj silu slova - silu propagandy.

Hitlerovské Nemecko malo svoje ministerstvo propagandy, ktorého úlohou bolo cielené a účelové masírovanie verejnej mienky tak, aby sa obyvateľstvo stalo nakloneným režimu a uverilo jeho ideám a zámerom. Sila tejto propagandy dokázala mnohých Nemcov vyburcovať až k fanatizmu. K fanatickej viere vo vlastnú nadradenosť, na základe ktorej majú právo vládnuť menejcenným rasám, či k fanatickému presvedčeniu v konečné víťazstvo nemeckých zbraní. Toto ich presvedčenie bolo napríklad tak veľké, že keď na začiatku roku 1945 už takmer celý svet vedel, že Nemci vojnu prehrajú, oni sa urputne bránili dúfajúc, že sa môže ešte všetko obrátiť.

Hrubú silu a silu propagandy využíval aj režim komunistický. Prostredníctvom hrubej sily likvidoval svojich vnútorných odporcov a prostredníctvom propagandy neustále masíroval spoločenské povedomie za účelom dosiahnutia poslušnosti režimu.

Fašistická a komunistická propaganda sa zakladali na princípe tisíckrát opakovanej lži, ktorá sa nakoniec stáva pravdou. A vskutku, v oboch spomínaných režimoch existovali celé masy ľudí, ktorí vo svojej pohodlnosti veci hlbšie neskúmali a ktorí slepo verili tomu, čo sa neustále hlásalo. Pod vplyvom propagandy sa mnohí stotožnili s predkladanými ideami až do takej miery, že sa stali presvedčenými fašistami alebo komunistami. Tisíckrát vyslovovaná lož, ktorej podstatu z vlastnej pohodlnosti nikdy neskúmali sa pre nich naozaj stala pravdou.

Bolo by však nesmierne naivné myslieť si, že po páde fašizmu a komunizmu ustali i všetky snahy o ovládanie más a svetovládu. Tieto tendencie sú stále živé! Iba nadobudli inú formu a prispôsobili sa moderným podmienkam. Zdokonalili sa a transformovali sa. Dokonca by sa dalo povedať, že celé dejiny ľudstva boli vždy poznamenané iba hľadaním a zdokonaľovaním snáh určitej elity o ovládanie širokých más obyvateľstva. Zo začiatku sa tak dialo bezvýhradne iba prostredníctvom hrubej sily, kým v dvadsiatom storočí k tomu pribudlo i spolupôsobenie propagandy.

Na konci 20. a začiatkom 21. storočia však došlo k obrovskému pokroku v tom, že stará, dobrá a osvedčená hrubá sila, ktorá sa ešte stále efektívne využíva bola predsa len do značnej miery nahradená ovládaním ľudí a krajín prostredníctvom sily kapitálu. Čisto ekonomicky!

No a podmienkam modernej doby bola prispôsobená i propaganda, ktorej úlohou je ohlupovanie más a manipulovanie s nimi prostredníctvom slova. Maximálne efektívne k tomu boli využité moderné informačné technológie. Deje sa to tak, že prostredníctvom elektronických a printových médií je zámerne šírené obrovské množstvo lacných, plytkých a povrchných informácií, ktorých nadmiera má zamedziť tomu, aby si človek v návale povinnosti a lavíny informácií našiel čas zastaviť sa a o všetkom, čo sa okolo neho deje samostatne premýšľať. Aby jednoducho natrvalo zostal iba súčasťou nemysliacej masy, ktorá slepo a bez rozmýšľania prijíma to, čo sa jej sprostredkováva.

Cieľom súčasnej formy propagandy je formovanie nemysliacich a konzumnému spôsobu života podrobených bytostí, ktoré takýto štýl života považujú za to jediné a najvyššie, čo vôbec jestvuje a o čo treba usilovať.

Takmer všetko, čo ku nám dnes prichádza z televízie, z novín, z internetu, z rozhlasu, z kníh a časopisov je účelovo zamerané na duševnú degradáciu človeka! Ide o cielenú propagandu, ktorej účelom je vytvorenie prázdnej, povrchnej, nemysliacej a preto ľahko ovládateľného bytosti. Bytosti lenivej myslieť. Lenivej a časom už ani neschopnej uvažovať mimo hraníc duševného štandardu určeného propagandou.

Človeku, ktorý sa tomu podvolí a dlhodobo žije a uvažuje iba v rámci takto stanoveného duševného obzoru postupne ochabuje jeho schopnosť samostatného myslenia. Takýto človek je chytený do osídiel. Je zotročený a uväznený bez toho, že by musel byť zavretý vo väzení. Je totiž zotročený duševne! Zlomený duševne! Odsúdený stať sa iba slepým konzumentom prázdnej konzumnej spoločnosti! Je uvrhnutý do neslobody tak rafinovaným spôsobom, že si celú biedu vlastného zotročenia ani neuvedomuje. Ba dokonca v nej nachádza záľubu a potešenie!

Súčasný spôsob propagandy učinil z ľudských bytostí konzumných živočíchov a duševne zdegradované, neslobodné masy, ktoré si o sebe myslia, že sú slobodné. Že sú slobodné, keď sledujú stupídne televízne seriály a filmy plné násilia, keď hrajú počítačové hry a čítajú bulvár, keď surfujú po internete a hľadajú stále nové pikantnosti a zaujímavosti, keď majú neustále sluchátka na ušiach a počúvajú hudbu a tak ďalej a tak ďalej. Toto všetko však nie je žiadna sloboda, ale účelové vymývanie mozgov! Vymývanie mozgov za účelom duševnej degradácie človeka v nemysliacu bytosť, s ktorou sa dá ľahko manipulovať, ovládať ju a čokoľvek jej nahovoriť.

No a vrcholným produktom tohto úsilia je človek, ktorý sa na svojej pravidelnej dávke ohlupovania a vymývania mozgu stane závislý podobne, ako na drogách a ktorý sa sám nenávistne postaví voči každému, kto by sa mu snažil pomôcť. Kto by sa mu snažil otvoriť oči a ukázať mu jeho ľudsky nedôstojný stav, ako i spôsob, ako sa z neho vymaniť. O to totiž už takáto obeť nemá mnohokrát vôbec žiadny záujem. Naopak, cíti sa byť ohrozenou zo straty toho, na čo si už zvykla. A preto znenávidí každého, kto by nejakým spôsobom siahal na jej pohodlie a návyky.

A tak paradoxne otrok útočí voči tomu, kto ho chce z jeho zotročenia oslobodiť. Toto je husársky kúsok a vrcholný produkt úspešného, moderného, propagandistického vymývania mozgov.

Nehádžte perly sviniam, aby sa neobrátili proti vám a neroztrhali vás! Je nebezpečné hovoriť duševne zdegradovaným obetiam propagandy konzumizmu o ich zotročení. Mohli by sa totiž obrátiť voči vám. Už im totiž všetko vyhovuje tak, ako to je. Už nechcú viac. Už sa ani len vo svojej mysli nie sú schopní povzniesť vyššie, pretože myslenie ich bolí a padne im zaťažko.

A predsa! Predsa len má byť hovorené o ceste von z toho marazmu! O ceste ku skutočnej dôstojnosti, slobode a veľkosti človeka! Je to cesta, smerujúca k pravým životným hodnotám, ktoré sú hodnotami ducha! Cesta k nadobúdaniu hodnôt ducha! Sú to spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistota, ľudskosť a túžba po poznaní zmyslu života.

Je to cesta, na ktorej musí mať človek dosť guráže a odvahy odvrhnúť od seba absolútne všetko, čo sa prieči týmto hodnotám. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže dať jeho životu skutočnú veľkosť a pravú ľudskú dôstojnosť. Jedine nimi sa človek stáva naozaj človekom.

Na zemi totiž nežijeme len preto, aby sme si tu užili koľko sa len dá, ako sa nám to snaží nahovoriť konzumizmus. Náš život na zemi, so všetkým, čo sa nám v ňom ponúka nie je hlavným účelom nášho bytia! Nie je hlavným účelom, ale iba prostriedkom k dosiahnutiu tohto účelu.

Hlavným účelom nášho bytia je dosiahnutie duchovnej zrelosti! Dosiahnutie vysokej mravnej a morálnej vyspelosti! Tým sa potom stávame spôsobilými pre vstup do ríše ducha, z ktorej všetky duchovné hodnoty pramenia a pochádzajú a z ktorej pochádza a do ktorej sa má vrátiť i človek samotný.

Hodnoty ducha nepochádzajú z hmoty! Pochádzajú z duchovnej ríše a preto sú hmotnosti tejto zeme tak cudzorodé. Preto ľuďom, žijúcim na zemi padne tak zaťažko usilovať o spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, ľudskosť a o poznanie zmyslu vlastného života. To hmotné ich totiž načisto ovládlo a oni zabudli, že majú usilovať o duchovné, z ktorého pochádzajú a kam by sa mali jedného dňa vrátiť.

Ľudia nežijú správne a ich bytie na zemi sa zredukovalo iba na maximálne užívanie si všetkého, čo sa im ponúka. To sa stalo jediným zmyslom ich bytia. Prepadli plytkosti, pohodlnosti a lenivosti myslenia, pretože sa ženú iba za hmotou a peniazmi. Vysoké duchovné hodnoty ako sú spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a ľudskosť pre nich mnoho neznamenajú a preto ich pokojne obchádzajú. A nejavia záujem ani o poznávanie zmyslu vlastného života. Preto sa ich duševný obzor zužuje. Dochádza k ich osobnostnej devalvácii a degradácii, až sa nakoniec stávajú len akýmisi humanoidným živočíchmi, podobajúcimi sa človeku, avšak nesmierne ďaleko vzdialenými tomu, čo pojem "človek" v skutočnosti znamená.

A potom niet divu, že za takéhoto stavu sa vždy nájde určitá elita, ktorá z toho ťaží. Ktorá chce ľudí úplne ovládať ako poslušné stádo a ktorá má preto eminentný záujem, aby boli čoraz hlúpejší. Aby ich raz absolútne ovládli a mohli si s nimi robiť, čo len budú chcieť.

Svedectvom takýchto snáh o absolútne ovládanie ľudí je napríklad aféra amerických tajných služieb, ktoré sledujú všetku emailovú komunikáciu, alebo odpočúvajú doma i v zahraničí. A určite to bude pokračovať stále ďalej. Nedávno sa napríklad u nás hovorilo o čipovaní psov. Časom možno prídu na rad aj ľudia.

Kiež by sa preto mnohým podarilo pochopiť, prehliadnuť a uvedomiť si hĺbku nedôstojného stavu, v ktorom sa ako ľudia nachádzajú a kiež by mnohí našli v sebe silu prekročiť svoj vlastný tieň, vzopnúť sa všeobecnej nízkosti prázdneho konzumizmu a vyšvihnúť sa k pravému človečenstvu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.11.2013 17:59:05

Tvrdé slová proroka


Nekompromisne a tvrdo zaznieva krátke, ale úderné posolstvo starozákonného proroka súčasnému človeku. Jeho slová búšia ako údery do dnešnej plytkosti, prázdnoty, povrchnosti, ľahostajnosti a ľahkovážnosti, s ktorou sa ľudia podvoľujú zlému. Podvoľujú sa zlému, ktoré práve pre tak veľmi rozšírenú plytkosť, ľahostajnosť a lenivosť aktívne kráčať cestami dobra urobilo z tejto zeme zapáchajúcu stoku.

Lebo Zem sa vskutku stáva zapáchajúcou stokou, nesmierne vzdialenou od veľkého, vedomého a všeobecného úsilia o dobro. Zapáchajúcou stokou, plnou nečestnosti, nemravnosti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti a nekontrolovateľne zvráteného myslenia.

Zapáchajúcou stokou, v ktorej sa snaha o spravodlivosť, čestnosť, ohľaduplnosť a ušľachtilosť vnútorného života stáva javom ojedinelým a výnimočným. Býva to skôr svetlá výnimka, pretože väčšina sa prikláňa k zlému, hoci mnohí na cestách zla uviazli iba kvôli vlastnej povrchnosti a lenivosti rozlišovať.

Preto vševládny Hospodin takto prehovoril ústami proroka k tomuto skazenému svetu (autentický citát z Biblie je vyznačený kurzívou):

Cesta spravodlivého je zo všetkých strán lemovaná nespravodlivosťou, sebectvom a tyraniou ľudskej zloby.

Požehnaný však ten, kto usiluje o dobro, čestnosť, spravodlivosť, ľudskosť a čistotu svojho vnútorného života. Ten sa totiž stáva oporou slabých, pretože im príkladom svojho bytia ukazuje, že sa to stále ešte dá. Že je to stále ešte možné. Že je možné byť dobrým človekom.

Požehnaný ten, kto v mene lásky a dobrej vôle vyvedie slabých z údolia temnoty, lebo ten jest skutočným pastierom a spasiteľom zblúdilých detí.

A ja zrazím k zemi mocným trestom a divokým hnevom všetkých, ktorí sa pokúšali otráviť a zničiť mojich bratov.

A keď uvalím svoju pomstu na teba spoznáš, že moje meno je Boh ... "

I zachveje sa zem pod úderom mocnej ruky Pána, ktorá vyhubí zlo, nečestnosť, nespravodlivosť, bezohľadnosť i vnútornú neušľachtilosť a nechá zaskvieť dobro, česť, spravodlivosť, ľudskosť a ušľachtilosť vnútorného života.

Lebo mocný je Pán! Pred jeho pomstou nech sa už teraz trasie všetko zlo i všetci tí, ktorí kráčajú jeho cestami.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 28.10.2013 16:49:29

Snahy o budovanie dokonalej spoločnosti


Za čias bývalého socialistického systému sa vedúce štruktúry štátu usilovali vybudovať prosperitu spoločnosti prostredníctvom usilovnej práce, filozoficky sa opierajúc o vedecký materializmus. Zároveň však všetko, čo ľudia robili, ba dokonca i všetko čo hovorili muselo byť v súlade s komunistickou ideológiou. Kto to nerešpektoval, nevyhol sa perzekúcii.

Vládna mašinéria však podcenila silu myslenia!

Myslenie mnohých ľudí bolo totiž v ostrom rozpore s tým, ako museli pod tlakom ideológie navonok konať a hovoriť. Avšak práve ono neviditeľné, ono neviditeľné pnutie medzi vonkajšími činmi i slovami na jednej strane a úplne odlišným spôsobom myslenia na druhej strane nakoniec privodilo pád socializmu. To neviditeľné, čoraz viacej sa prehlbujúcie pnutie nakoniec vyústilo v revolúciu. Desaťročia pretrvávajúca a stále viacej silnejúca vnútorná myšlienková nespokojnosť, na ktorú režim nemal dosah sa napokon prejavila celkom viditeľne a hmatateľne a systém zmietla.

Dnes žijeme v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa za jeden z najvyšších ideálov považuje sloboda prejavu – sloboda slova. Každý má právo slobodne prezentovať svoj názor. Pritom začína byť očividné, ba až do očí bijúce, že u mnohých, a to najmä vysoko postavených ľudí, nie je vôbec vo vzájomnom súlade to čo hovoria s tým, čo robia a čo si skutočne myslia. Slová ľudí nie sú v súlade s ich jednaním a myslením! Ba dokonca krásne, dobre znejúce a vzletné slová majú zakryť skutočné a pravé úmysly.

A tento rozpor medzi tým čo sa hovorí a tým, čo sa v skutočnosti myslí a koná znovu vytvára už dobré známe pnutie, ktoré sa stále prehlbuje. Do čoho to nakoniec všetko vyústi ťažko predvídať. Jedno je však isté! Nebude to nič dobrého!

Naozaj fungujúca a spravodlivá spoločnosť budúcej doby musí dbať na najrozhodujúcejšiu a pritom najsubtílnejšiu zložku ľudskej osobnosti, na ktorej všetko stojí, alebo všetko padá ...na ľudské myslenie!

Ľudské myslenie totiž predstavuje nesmiernu silu! Na sile vnútorného, myšlienkového odporu totiž padol socializmus a pre egoistickú skazenosť kapitalistického spôsobu myslenia, ktoré sa svoje sebecké úmysly snaží skrývať za ušľachtilé ideály začína pomaly, ale isto kolabovať i tento systém.

Ľudstvo musí začať dbať na svoje myslenie! Myslenie je základ! Ak sa totiž od každého člena spoločnosti bude vyžadovať správne, dobre, čisto, ušľachtilo a spravodlivo zmýšľať, takýto človek predsa nemôže ani inak hovoriť a ani inak jednať. A z tohto zdravého základu prirodzeným a nenásilným spôsobom vyplynie všetko ostatné. Všetko dianie v spoločnosti, v ktorej viac nebude žiadneho deštruktívneho a všetko postupne rozleptávajúceho pnutia.

Dôraz na ušľachtilosť, vznešenosť, čistotu a spravodlivosť osobného myšlienkového života každého člena spoločnosti je preto základným pilierom budúcej spravodlivej spoločnosti!

A všetci, ktorí sú toto schopní pochopiť, nech s tým začnú ešte dnes! Nech sa stanú priekopníkmi a budovateľmi novej a skutočne v plnom slova zmysle „ľudskej“ spoločnosti!

Áno, všetky veľké a prevratné veci sú jednoduché! Sú prosté a pochopiteľné každému! Bez rozdielu vierovyznania, rasy alebo vzdelanostnej úrovne!

Preto znova a znova, so všetkou nástojčivosťou a naliehavosťou treba všade opakovať: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Lebo jedine tým vybudujete mier a môžete sa stať naozaj šťastnými!“

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 21.10.2013 16:37:29

Nezvládanie sexuality



Nehanebníci, smilníci, cudzoložníci a sebaprznitelia sa nestanú dedičmi kráľovstva nebeského - píše sa v Biblii. Sebaprznenie je problémom mnohých, najmä mladých ľudí, ktorí si s tým nevedia dať rady. Ako príklad uvádzam slová istého mladého dievčaťa:

„Neviem si rady a neviem čo mám robiť. Ide o to, že som závislá na sebaukájaní. Ale nikdy predtým som nebola, nemala som s tým najmenší problém. Vôbec ma to ani neťahalo k niečomu takémuto. Bola som šťastná vyrovnaná.

Potom som si našla priateľa, ktorý má iné názory na čistotu. Prvé mesiace to bolo ešte v poriadku, ale potom sme zachádzali ďalej a ďalej. K sexu nedošlo, avšak pri bozkávaní a vzájomnom hladení boli na oboch stranách také pocity, ako keby k nemu došlo.

A vtedy sa začal môj problém. Prišli výčitky, začala som byť na všetko veľmi citlivá, mala som pocit, že som ďaleko Bohu, k tomu problémy v škole, veľa učiva, ktoré som nevedela zvládať. Nevedela som sa viac sústrediť na prednáškach, lebo som myslela na tie dotyky, takže som do školy chodila aby som si to tam odsedela a tajne sa sebaukájala na wécku cez prestávky a tak..

Celý môj život sa začal krútiť okolo toho. Prerástlo to do takej sily, že ma to úplne pohltilo. Mala som skúšky, chytil ma stres kvôli tlakom aj doma i niekoľkým nespraveným skúškam a ja namiesto toho aby som sa učila som to začala robiť. A nemohla som prestať. A potom ešte väčšia depresia.

Vôbec sa neviem z toho dostať. Ja už nechápem, je mi do plaču. Možno keby aspoň nebolo skúškové obdobie. Ale celý deň sedím nad nudným učivom, ktoré ma nebaví a tam to na mňa prichádza.

Hanbím sa strašne. Tá závislosť je strašná. Nie som schopná sa kvôli tomu ani učiť. Škola ide dolu vodou, ja idem dolu vodou Som asi príliš citlivá a celú ma to pohltilo. Ako sa tu dá pomôcť?“

Na začiatku je potrebné zdôrazniť, že nasledujúce riadky sú určené iba tým, ktorí hoci upadli do neresti sebaprznenia, pociťujú pri tom výčitky svedomia. To znamená, že ich svedomie je ešte živé a neotupené a preto im dáva najavo, že robia niečo škaredého. Niečo človeka nedôstojného. Aj keď ich zlozvyk, do ktorého upadli stále strháva, svedomie ich potom vždy veľmi hryzie a oni by sa veľmi chceli svojho zlozvyku zbaviť.

Pre toho, kto takéto veci koná a svedomie ho nehryzie tento text nie je. Ten už totiž citovo a osobnostne otupel do takej miery, že svoj zlozvyk považuje za niečo úplne normálneho.

Každý však, kto to tvrdí a nech by sa to snažil podporiť akoukoľvek odbornou argumentáciou je človekom strateným. Nebude sa môcť stať nikdy dedičom kráľovstva nebeského! Jeho dedičmi sa totiž môžu stať iba tí, ktorí sa usilujú napĺňať jeden z najdôležitejších vesmírnych princípov, ktorým je čistota.

Čistota a ušľachtilosť! Naplňovanie hodnôt čistoty a ušľachtilosti vo všetkom, čo človek myslí a cíti! I čo hovorí a koná!

Aj vzájomný vzťah muža a ženy v tých najintímnejších oblastiach ich spolužitia musí podliehať kritériu čistoty a ušľachtilosti. Tomuto vysokému kritériu musí podliehať celý náš osobný postoj k vlastnej telesnosti a sexualite.

Aby však človek dokázal svoju sexualitu úspešne zvládať musí vedieť, že jeho prvoradou povinnosťou je udržiavať čistým svoj osobný vnútorný život. Svoje cítenie a myslenie! Že je povinný bdieť nad tým, aby jeho myšlienky a city boli vždy iba čisté. Aby sa už vo svojom myslení vystríhal všetkého nečistého, nízkeho a zvrhlého. Ak o to bude dbať, nikdy neupadne do telesnej nečistoty, nehodnej dôstojnosti človeka, za ktorú by ho potom muselo hrýzť svedomie.

Nič, čo človek činí totiž nemôže začať bez toho, že by tomu nepredchádzalo jeho citové, alebo myšlienkové hnutie. Ak človek, a to najmä mladý človek, upadol do neresti sebaprznenia, muselo tomu nevyhnutne predchádzať zodpovedajúce citové alebo myšlienkové hnutie. Musel sa tým nejakú dobu intenzívne zaoberať vo svojich citoch a myšlienkach. Citovou a myšlienkovou stimuláciou sa čoraz viacej rozpaľoval jeho pud, až všetko napokon vyvrcholilo v čine. V ľudsky nedôstojnom čine sebaprznenia, ktoré sa stalo návykom.

Pochopenie procesu vzniku tohto nedôstojného stavu nám však dáva do ruky kľúč k možnosti vyliečenia sa. Tento zlozvyk býva totiž neustále živený vnútorným, citovým a myšlienkovým životom ním postihnutej osoby. Len si dobre všimnite slov onoho dievčaťa v príklade, uvedenom na začiatku. Hovorí, že na to musí neustále myslieť a predstavovať si to. A potom do toho celkom logicky neustále aj upadá.

Ak sa však chce zaviť svojho zlozvyku, pre ktorý ju oprávnene hryzie svedomie, musí začať bdieť nad čistotou svojho vnútorného života. Musí sa snažiť vybojovať víťazstvo už na tejto úrovni. Ak sa o to bude snažiť a v tomto tomto úsilí vytrvá, akty sebaprznenia budú čoraz redšie, až napokon celkom ustanú a človek nadobudne svoju pôvodnú vnútornú vyrovnanosť, prameniacu zo znovuobnovenia jeho ľudskej dôstojnosti.

Ľudská sexualita je niečo úplne prirodzeného. V hraniciach jej prirodzenosti a ľudskej dôstojnosti ju je ale možné udržať jedine prostredníctvom bdelosti nad nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života.

Ak však nedbáme na čistotu svojho vnútorného života, ak sa vo svojich citoch a myšlienkach voľne zapodievame vecami nízkymi, nečistými, skazenými a zvrhlými, ak sledujem nevhodné filmy, čítame nevhodné knihy a časopisy, dochádza v určitom zmysle k morálnemu a mravnému rozvratu nášho vnútorného života, čo sa prejaví neprirodzenou zvrátenosťou našich sexuálnych praktík.

Uvoľnená morálka súčasnej spoločnosti má doslova deštruktívny vplyv na kvalitu vnútorného života ľudí a táto nekvalita, nízkosť a neušľachtilosť ich vnútra sa potom prejavuje v rôznych sexuálnych úchylkách a v nesprávnom a neušľachtilom postoji k vlastnej sexualite, ktorá sa stáva neprirodzenou. Dokonca i do manželstva sa vnáša množstvo nedôstojných sexuálnych praktík. I telesné spájanie sa ľudí v manželskom a partnerskom vzťahu však má byť čisté a ľudsky dôstojné. A toho je možné dosiahnuť len bdelosťou nad čistotou vlastného vnútorného života. Kde takejto snahy niet preniká nečistota a nízkosť, ktoré poškvrňujú a zneucťujú vzájomné telesné spojenie. A to aj v partnerstve a manželstve.

Človek je tým čo myslí a cíti a ako myslí a cíti. Človek je človekom na ľudskej bytosti zodpovedajúcej úrovni jedine tým, že bdie nad čistotou a ušľachtilosťou svojho vnútorného života. Akonáhle však svoj vnútorný život necháva bez ochrany napospas čomukoľvek, akonáhle v sebe živí nízkosť a nečistotu, rýchlo klesá pod úroveň svojej ľudskej dôstojnosti.

Klesá tak, že sa stáva nehodným dedičstva kráľovstva nebeského, ktorého brány sú otvorené iba čistote a ušľachtilosti a nepreniknuteľne zatvorené pred nečistotou, nízkosťou, neušľachtilosťou a zvrhlosťou.

Zažili ste už niekdy, aké to je zostať stáť pred dverami, ktoré pred vami niekto nechcel otvoriť? Takto beznádejne a zúfalo zostane stáť pred bránou, vedúcou k ďalšiemu životu každý, kto patril k nehanebníkom, smilníkom, cudzoložníkom a sebaprznitelom. Tí sa totiž nikdy nestanú dedičmi kráľovstva nebeského, lebo ich životy sa vzdialili od čistoty a ušľachtilosti.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.10.2013 16:17:58

Otupenosť más!



Na úvod si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti. Ide o úryvok z jeho rozhovoru, zverejneného v časopise Život č.31/2013:

Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?

Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.

Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom...

Odpoveď: ...ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.

Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.

Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!

No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!

Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia - toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.

Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.

Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.

Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.

Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.

Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným.

V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.

Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.

A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.

Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej.

Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.

Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napíňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.

Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.

Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.

Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.

Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.10.2013 17:04:16

Odhaľovanie utajovaných skutočností


Vážené riaditeľstvo letiska Piešťany. Týmto listom chceme Vám, to znamená riaditeľstvu i najužšiemu okruhu vedúcich pracovníkov letiska Piešťany vysloviť čo najsrdečnejšie poďakovanie. Poďakovanie za starostlivosť o naše blaho, ktorej sa nám, bežným občanom od Vás dostáva.

Sme ľudia, žijúci v rovinatom kraji približne tridsať kilometrov od Vášho letiska. Na jasnej letnej oblohe, ktorá sa na rovine rozprestiera zoširoka doďaleka máme možnosť pozorovať v určité dni v týždni Vaše blahodárne aktivity. Trebárs napríklad v utorok dopoludnia 23.7.2013.

Na základe svojich pozorovaní sme dávno zistili, že normálne výfukové plyny za tryskovými lietadlami veľmi rýchlo miznú. Avšak v tento deň zanechávali za sebou dlhé, nemiznúce stopy, ktoré sa začali postupne rozptyľovať, až nakoniec vznikla súvislá, rozptýlená umelá oblačnosť, ktorá sa ako hmlový opar udržala nad krajinou niekoľko hodín.

Vieme, že to všetko robíte len pre naše dobro a že nás chcete ochrániť pred dôsledkami globálneho otepľovania, prípadne k tomu máte možno ešte aj iné, humánne dôvody. Je to záslužná činnosť, hodná našej vďačnosti, ktorej prejav Vám možno padne zadobre. Lebo práve vďačnosti sa Vám asi veľa nedostane, nakoľko je Vašou snahou držať tieto veci v tajnosti.

Píšeme Vám preto, aby ste vedeli, že sú ľudia, ktorí Vám dôverujú, pretože Vaše záslužné úsilie má i veľa neprajníkov.

Títo neprajníci tvrdia, že ste ľuďmi bezohľadnými a bez svedomia. Ľuďmi, ktorí sa pod pláštikom ochrany klímy našej planéty, či pod pláštikom iných humánnych cieľov podieľajú tajne a bez vedomia verejnosti na projekte masívneho rozprašovania aeroslových chemických zmesí do atmosféry. Postrek, zanechávaný v kondenzačných stopách lietadiel obsahuje množstvo škodlivých prvkov, ako napríklad stroncium, bárium, či aluminiový prášok, ktoré kontaminujú krajinu, prírodu, vodu i ľudí. Tento fenomén bol nazvaný chemtralis.

Vaši neprajníci ďalej hovoria, že urobili po jednom z takýchto postrekov chemický rozbor a vo vode a v pôde našli až niekoľko tisíckrát zvýšené množstvo už spomínaných, zdraviu škodlivých chemických prvkov.

Tiež tvrdia, že ide o projekt financovaný zo zahraničia. Točí sa v ňom veľa peňazí, takže sa z toho dá veľmi dobre profitovať. A že letiská, podobné tým Vašim z toho naozaj dobre profitujú, nedbajúc na zdravie ľudí ani na ďalekosiahle a nepredvídateľné ekologické škody.

Dokonca Vás prirovnávajú k fašistom a zločincom, ktorí sa pre svoj osobný prospech zapojili do jedného z najdesivejších chemických experimentoch na vlastných spoluobčanom. A že musíte byť doslova netvormi, keď nehľadíte ani na zdravie vlastných detí a svojich najbližších.

No a tí spomedzi Vašich neprajníkov, ktorí sú nábožensky či inak duchovne orientovaní hovoria o silách zla, ktorým svojou činnosťou na zemi napomáhate a o spravodlivej odplate, ktorá Vás za to musí postihnúť. Lebo vraj ten, kto seje zlo a skazu musí sám v zákonoch univerza skazu a zlo skôr alebo neskôr zožať.

A že hoci je Vaše svedomie už otupené a tu na zemi si to dokážete zariadiť tak, že za svoje činy nebudete nikým braní na zodpovednosť, Spravodlivosť Najvyššieho Vás dostihne a zničí presne tak, ako ste Vy ničili jeho stvorenie. Zničí Vás, ak sa ešte včas nespamätáte.

Pri písaní týchto riadkov pozerám von z obloka na čistú modrú oblohu a vidím, ako po nej letí lietadlo z Vášho letiska, za ktorým rýchlo a bez stopy miznú výfukové plyny. Dnes teda na záchrane ľudstva nepracujete. Viem však, že čo nevidieť sa za lietadlami objavia dlhé, nemiznúce stopy a že Vaša záslužná činnosť na záchrane ľudstva bude ďalej pokračovať. Lebo Vy ste naši dobrodinci, ktorým dôverujeme a nepripúšťame, že by ste mohli byť morálne a ľudsky skazenými obludami, ako to tvrdia niektorí.

S priateľským pozdravom občania okresu Topoľčany

PS. Pridávajú sa i obyvatelia Oravy a mesta Dolný Kubín, nad ktorým sa v dňoch 25.9. a 30.9.2013 konal masívny celoplošný postrek. To už ale samozrejme spadalo do kompetencie iného letiska.

image/svg+xml smilan :: 30.09.2013 16:31:37

Čo vám o hudbe nikto nepovie...


Ľudia sú ochotní vynaložiť veľké finančné prostriedky na to, aby niečo zaujímavé prežili. Typickým príkladom je cestovanie, ktorého hlavným účelom je niečo nové a zaujímavé uvidieť a zažiť. Návšteva atraktívnych turistických destinácií stojí niekedy dosť peňazí, avšak ja vám chcem ukázať možnosť navštevovania oblastí omnoho atraktívnejších. Oblastí, nachádzajúce sa mimo úrovne tejto zeme a to takmer úplne zadarmo.

Toto sú úvodné slová jedného milovníka hudby a ja sa teraz pokúsim voľne pretlmočiť jeho zaujímavý pohľad na hudbu:

Vývoj hudby dosiahol svojho vrcholu v období baroka. Hlavným účelom hudobných snáh tohto obdobia bola oslava Boha. Johann Sebastian Bach zvykol napríklad písať na záver svojich notových partitúr slová: Ku cti Božej!

A práve tento vysoký a vznešený cieľ, braný na zreteľ autormi hudby pri jej komponovaní stavia obdobie baroka na vrchol všetkých hudobných snáh našej civilizácie.

Keď totiž chcel umelec skomponovať hudbu, určenú na oslavu Stvoriteľa, musel sa za týmto účelom predovšetkým vnútorne naladiť. A na každého zvážení ponechávam, kam asi, do akých sfér bol potom umelec schopný nahliadať vo svojom vnútornom zrení počas tvorivej inšpirácie. No a to, čo v týchto sférach videl, vnímal a počul, to sa potom snažil zhmotniť do tónov svojich skladieb.

Takto vznikala baroková hudba. Ak ju vnímavý človek počúva a dokáže sa otvoriť jej posolstvu, môže sa prostredníctvom tónov, do ktorých bolo vložené posolstvo z výšin i on sám vnútorne povzniesť k výšinám. Vo svojom citovom prežívaní sa môže povzniesť k sféram, z ktorých autor v inšpirácii čerpal. Môže zažiť, precítiť a okúsiť, alebo prinajmenšom vytušiť jas velebnej krásy, vznešenosti a ušľachtilosti, ktorý tam panuje.

A ak ide o človeka, ktorý sa aj sám vo svojom živote usiluje k Bohu, môže sa mu takýto vznešený druh hudby stať impulzom k modlitbe chvály a vďaky Pánovi, prostredníctvom ktorej vzlietne jeho duša do výšin a tam zažije dotyk ťažko opísateľnej velebnosti a nádhery svetlého jasu vyžarovania Stvoriteľa. A či už veríte, alebo nie, takéto prežitie nemôže nahradiť ani tá najdrahšia dovolenka, ani ten najneuveriteľnejší dovolenkový zážitok, ba ani nič, čo jestvuje a je dosiahnuteľné na tomto svete.

A toto je dostupné úplne každému! I tomu, kto nemá peniaze! Nejde to však bez určitej snahy a úsilia smerom k Najvyššiemu. Bez snahy žiť svoj život čestne, ušľachtilo a spravodlivo.

U koho takejto snahy niet, tomu nepomôže ani baroková hudba. Takémuto človeku potom zostáva už len zem so všetkým tým množstvom a mnohorakosťou zážitkov, pôžitkov, radostí a drahých dovoleniek, ktoré sú ale iba slabou náhradou toho, čo skutočne veľkého by mohol okúsiť a zažiť.

Možnosť tu teda je, ale ľudia ju nevyužívajú, pretože sa stali materialistami. Pretože neusilujú k Stvoriteľovi a nesnažia sa byť ľuďmi čestnými, dobrými, spravodlivými, láskavými a ušľachtilými. Ani navonok, ani vnútorne vo svojom myslení a cítení. Preto v nich niet pochopenia a záujmu o ten najhodnotnejší druh hudby, aký vôbec jestvuje. O hudbu skomponovanú na oslavu Boha! Takáto hudba ich neoslovuje a nemá im čo povedať, pretože s ňou nie sú vnútorne rovnorodí.

Súčasného človeka oslovuje úplne iný druh hudby. Druh hudby, ktorej tvorcovia sa vo svojej tvorivej inšpirácii napájajú na úplne iné sféry, aby z nich čerpali.

Aby sme pochopili, aké sú to sféry, ukážme si to na extrémnom príklade a síce, na hudbe metalovej.

Jej tvorcovia holdujú vulgárnosti, pijatike, fajčeniu, nezriadenému sexuálnemu životu a často i drogám. Do akých asi sfér sa vzhľadom k svojej vnútornej rovnorodosti sú schopní naladiť vo chvíľach svojej tvorivej inšpirácie? Aké posolstvo vkladajú do svojich skladieb?

Pre názornosť bol použitý extrémny príklad, hoci samozrejme nie všetci súčasní tvorcovia sú takéhoto druhu. Je však medzi nimi iba málo takých, alebo lepšie povedané skoro takmer žiadny, ktorý by sa snažil svojou hudbou oslavovať Stvoriteľa. Vo svojej tvorivej inšpirácii preto nadväzujú spojenie so sférami, ktoré práve preto určite nepatria medzi tie najvyššie. Takýto druh hudby je však pre dnešných ľudí omnoho prijateľnejší, pretože je s nimi vnútorne rovnorodý.

Avšak pravda je taká, že každá hudba, ba každé ľudské snaženie, ktoré nesmeruje k Najvyššiemu musí zostať povrchné a plytké. Povrchné a plytké v porovnaní s tou mierou krásy a ušľachtilosti, ktorú by hudba mohla dosiahnuť, ak by jej tvorcovia smerovali k tomu najvyššiemu, čo vôbec jestvuje. K Bohu!

A preto povrchní a materialistickí ľudia dnešnej doby počúvajú povrchnú a plytkú hudbu, ktorá sa im páči, ale ktorá nikdy nepovznesie ich ducha k výšinám. Všetko je až smutne nízke a úbohé v porovnaní s tým, aké existujú možnosti. V porovnaní s tým, čo by bolo možné v hudbe dosahovať a ako vysoko by bola schopná povznášať svojich poslucháčov.

A predsa existuje v dejinách hudby tejto zeme jedna veľká, svetlá výnimka! Je ňou obdobie baroka, kedy vznikala hudba vznešená a ušľachtilá, schopná povznášať dušu človeka do veľmi vysokých sfér. Kto o tom vie, počúva predovšetkým túto hudbu.

A na záver ešte zopár praktických rád:

V zásade býva vždy omnoho hodnotnejšou čistá hudba v jej abstraktnom prejave, priamo oslovujúcom cit poslucháča. Pri opere je to napríklad mnohokrát práve libreto, ktoré znižuje celkové pôsobenie diela v zmysle ťahu k výšinám.

Ak sa pozrieme na súhrnnú tvorbu nejakého barokového umelca je samozrejmé, že nie vo všetkých jeho dielach sa mu podarilo dosiahnuť tvorivého vzletu k výšinám. Avšak každý z nich má svoje vrcholné tvorivé momenty, v ktorých sa mu to podarilo. A to už potom stojí naozaj za to! Je to niečo, čo človeka privádza k slzám.

Z konkrétnych autorov spomeniem ako prvého Johanna Sebastiana Bacha a jeho Brandenburské koncerty, ale i množstvo ďalších diel.

Ďalej je to Georg Fridrich Handel a jeho Vodná hudba, hudba k ohňostroju, či mnohé z jeho Concerto Grosso.

A potom sú to Taliani: Vivaldi, Albinioni, Manfredini, Corelli, Torelli, Geminiani a ďalší.

Z iných národností napríklad Angličan Purcell (suita Abdelazer), Holanďan Heelendaal, alebo Čech František Benda a ďalší a ďalší.

Všetkým priaznivcom naozaj dobrej hudby prajem podnetné počúvanie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 23.09.2013 16:31:00

Ako myšlienky určujú náš osud



Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť.

Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol.

U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie.

Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie.

Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia.

No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne.

Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu.

Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie.

Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia.

Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá.

Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on.

A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu.

Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo.

A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným.

Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným?

Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými.

Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše.

Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy!

A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi.

Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu.

V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia.

Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho.

Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.09.2013 16:32:47

Čo sa zdá byť skoro neuveriteľné...


Za čias Hitlera mnohí Nemci nechceli uveriť tomu, čo sa deje v koncentračných táboroch. A neraz ani vtedy, ak im o tom niekto otvorene povedal, pretože jednoducho nedokázali pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. No a rovnako aj dnes nechce väčšina ľudí uveriť, že nás systematický postrekujú jedovatým chemickým kokteilom z vysoko letiacich prúdových lietadiel. Odborný názov tohto fenoménu je chemtralis.

Ak si slovo chemtralis zadáte do vyhľadávača, nájdete množstvo materiálov. Väčšina ľudí však tomu aj tak neverí, pretože jednoducho nedokážu pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. Avšak žiaľ, predsa len existuje určitá zvrátená obludnosť snáh istej skupiny ľudí, bežnému človeku nepochopiteľná. A fenomén chemtralis je jedným z jej prejavov.

Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu, keď letí prúdové lietadlo. Ak sa za ním stopa výfukových plynov rýchlo stráca je to v poriadku. Ak však nemizne, ide o chemtralis, čiže aerosolový chemický postrek.

Keď budete stopu dlhšie pozorovať uvidíte, ako sa postupne rozplýva a rozširuje, až sa z nej vytvorí umelá, chemtralisová oblačnosť. Táto chemická zmes obsahuje okrem iných látok predovšetkým bárium a aluminiový prášok, ktoré sú zdraviu človeka škodlivé a prekračujúc všetky prípustné hranice kontaminujú celú prírodu.

Oficiálne miesta pripúšťajú prijateľnosť chemtralis, alebo takzvaného geoinžinierstva pod zámienkou eliminovania globálneho otepľovania. Účelom intenzívneho a systematického postreku má byť eliminácia skleníkových plynov. Negatívny dosah na zdravie ľudí i na celú prírodu je však obrovský, ďalekosiahly a nevypočitateľný. A ešte navyše zostáva veľkou nezodpovedanou otázkou, čo je postrekom v skutočnosti sledované, pretože je snahou oficiálnych miest tento fenomén všemožným spôsobom utajovať a ak to nie je možné, tak aspoň spochybniť.

V neoficiálnych kruhoch sa o skutočnom účele chemtralis hovorí ako o snahe eliminovať počet obyvateľstva na prijateľnú mieru, alebo ako o projekte farmaceutických firiem, ktoré si takýmto spôsobom vyrábajú svojich zákazníkov, či o celoplošnom očkovaní. Na internete sa nachádza naozaj dosť materiálov, aby si mohol každý urobiť svoju vlastnú mienku.

Pozrite sa napríklad na toto video. Netreba si ho ani pustiť, stačí sa iba pozorne zahľadieť na oblak chemického postreku, ktorý za sebou zanecháva lietadlo na obrázku. Štruktúra oblaku sa sformovala do podoby umrlčých lebiek! Je viac ako symbolické! Pozrite sa na to a posúďte sami. Ide o prvé video odspodu a nájdete ho na tomto linku: svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi-pohledy-na-chemtrails-o-nic-mene-zn

Umrlčie lebky! Umrlčie lebky na uniformách kománd SS a umrlčie lebky, skryté vo výparoch splodín chemtralis. V jednom aj v druhom prípad ide o niečo tak obludného, že je tomu až ťažko uveriť.

Avšak práve preto, že ľudia neveria, práve preto, že dôsledne neskúmajú, preto, že sú ľahostajní a povrchní, preto, že sa starajú iba sami o seba a o svoje vlastné dobro, práve preto sa mohli sily zla v tridsiatich rokoch minulého storočia dostať v Nemecku k moci a nakoniec strhnúť celý svet do nešťastia.

A dnes tomu nie je inak! Aj dnes pre povrchnosť a ľahostajnosť ľudí, pre ich konzumizmus a nízky osobný egoizmus hľadiaci iba na svoj vlastný prospech, pre nechuť usilovať o dobro, ušľachtilosť a spravodlivosť, pre ich prázdne hmotárstvo a nezáujem o vyššie a vznešenejšie ideály, pre toto všetko sa i dnes začína rozmáhať zlo, mocnejúc až do obludnosti a strhávajúc celý svet do nešťastia.

Lebo za hrôzami toho, čo sa dialo kedysi vo fašistickom Nemecku stáli neviditeľné sily Zla, ktoré sa mohli vo svojom zničujúcom úsilí na zemi naplno prejaviť len preto, lebo sa im pre ľudskú ľahostajnosť nikto nepostavil na odpor. Lebo úsilie o dobro v ľuďoch nebolo tak silné, aby mohlo efektívne čeliť zlu a zastaviť ho. A preto Zlo ovládlo svet.

A dnes je tomu rovnako! Sily Zla začínajú systematicky realizovať svoje, až nepochopiteľným spôsobom zvrátené snahy o ovládnutie a zotročenie ľudstva. A môžu v nich úspešne napredovať len preto, lebo medzi ľuďmi chýba vážne, vedomé úsilie o dobro, alebo je ho len veľmi málo. Preto, lebo ľudia neusilujú o ušľachtilosť, spravodlivosť a vysoké duchovné ideály. Pretože nechcú byť v prvom rade dobrými, čestnými, čistými a ušľachtilými ľuďmi, čím by už len svojou vlastnou existenciou, svojim myslením a konaním kotvili Svetlo na zemi. Lebo ak vedome a vážne usilujeme o dobro, spájame sa so silami Dobra a Svetla a svojim snažením privádzame tieto sily na zem, aby všetko okolo nás pozdvihovali, budovali a harmonizovali. Ak totiž niekde svieti svetlo a toho svetla je veľa, tma a temnota nemajú nijakú šancu. Musia jednoducho ustúpiť.

Sily Zla a Temnoty, usilujúce o podrobenie, ovládanie a zničenie sa môžu na zemi rozpínať iba vtedy, keď ľuďom chýba snaha o dobro, česť, ušľachtilosť a spravodlivosť, pretože jedine aktívna snaha o dobro môže človeka uchrániť od zla. Ak takejto snahy niet, potom onen druhý pól, čiže sily Temnoty a Zla všetko postupne infiltrujú a nakoniec ovládnu a zhltnú i všetkých lenivých a ľahkomyseľných, ktorým chýbala aktívna a vedomá snaha o dobro.

Preto sa človek, ktorý neusiluje k dobru stáva korisťou zla. On totiž zlo v podstate schvaľuje, pretože mu prenecháva voľné pole pôsobnosti a nestavia sa mu na odpor svojim osobným úsilím o konanie dobra. A práve pre túto nechuť k dobru sa na zemi rozmáha zlo. Preto tu svojho času spôsobil toľko nešťastia fašizmus a preto zlo vo svojej zvrátenej obludnosti opäť dvíha hlavu a to okrem iného i prostredníctvom fenoménu chemtralis.

Človek ale nie je voči tomu bezmocný. Môže a má sa postaviť zlu a to predovšetkým silou svojho vlastného príklonu k dobru. Tým bude svojim bytím kotviť na zemi Svetlo a toto Svetlo bude zatláčať Temnotu a Zlo.

Človeče spamätaj sa preto zo svojej ľahostajnosti! Začni konečne vážne usilovať o dobro, aby si tým zamedzil doposiaľ voľnému šíreniu zla, ktoré ťa chce ovládnuť, podmaniť, zotročiť a podľa svojej ľubovôle napokon aj zničiť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.09.2013 18:46:11

Pravá viera!


Pravá viera nie je ani katolícka, ani evanjelická, ani islámska, ani budhistická. Kto sa na vec pozerá takýmto spôsobom je na veľkom omyle. Pravosť viery spočíva v pravosti, vážnosti a opravdivosti prístupu človeka k jeho vlastnej viere. Ak k nej pristupuje s plnou vážnosťou, dôslednosťou a poctivosťou, musí ho nakoniec priviesť k Stvoriteľovi, pretože toto je predsa cieľom každej viery.

V čom však spočíva oná plná vážnosť, dôslednosť, poctivosť a opravdivosť prístupu k pravdám vlastnej viery?

V schopnosti a ochote podrobiť ich nekompromisnému skúmaniu prostredníctvom svojho cítenia! Prostredníctvom svojho citového prežívania! Lebo ani tá najlepšia viera neznamená nič a je človeku nanič, ak zostáva iba niečím naučeným. Ak nezasiahne jeho cítenie. Ak nezasiahne jeho citové prežívanie, pretože len takto sa môžu pravdy každej viery stať neoddeliteľnou súčasťou osobnosti človeka a jeho trvalým duchovným majetkom.

Prázdna forma a formalizmus vo viere sú jej výsmechom. Iba a jedine tá najpoctivejšia a najhlbšia citová zaangažovanosť tu niečo znamená. Všetko ostatné, čomu chýba cit neznamená nič. Je to duté a úplne bezcenné.

Človek teda musí nájsť odvahu podrobiť vlastnú vieru dôslednému preskúmaniu svojim cítením. Musí byť voči nej absolútne citovo poctivý, čo znamená, že nemá slepo prijímať ako pravdu to, s čím sa jeho cítenie nemôže plne stotožniť. Ak totiž odmietne nejaké vieroučné pravidlo preto, že sa s ním citovo nestotožňuje, je to omnoho poctivejší a čestnejší prístup, ako keby prijal úplne všetko, avšak bez citového stotožnenia. V prvom prípade to môžeme nazvať poctivosťou a opravdivosťou, kým v druhom prípad ide o obyčajné pokrytectvo.

Človek má veriť iba tomu, s čím sa môže plne vnútorne stotožniť! S čím sa citovo stotožniť nemôže, má to nateraz odmietnuť a následne hľadať, ako to teda s danou vecou naozaj je. Má byť schopný hľadať pravdu vo vzťahu k tejto veci až dovtedy, kým s ňou nenájde plné citové stotožnenie. Lebo človek musí byť vo svojej viere živý a nie iba formálne a bezmyšlienkovite prijímajúci.

Prečo sa ale máme vo vzťahu k vlastnej viere, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému v našom živote spoliehať predovšetkým na svoje cítenie?

Pretože cit je hlasom nášho svedomia! Pretože cit prichádza z najhlbšieho jadra našej osobnosti! Pretože cit je hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je schopná neomylne rozlišovať nie len medzi tým čo je dobré a čo zlé, ale aj medzi tým čo je pravdivé a čo nepravdivé.

Ak by človek kráčal svojim životom cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie, všetko by bolo úplne inak. Ak by sa ľudia vo všetkých svojich rozhodnutiach riadili citom, kvalita ich života a kvalita medziľudských vzťahov by bola omnoho vyššia.

Ale žiaľ, človek pri rozhodovaní väčšinou potláča vlastné cítenie a prehlušuje ho svojim rozumom a rozumovými argumentami. Človek síce vždy jasne CÍTI, ako to má urobiť, ale vzápätí rýchlo zasiahne jeho rozum a on si napokon povie: ale veď ja to predsa len urobím nakoniec takto. To takto znamená ako to chce rozum. A potom dochádza k problému, sklamaniu, alebo dokonca k nešťastiu, pretože človek nedal na svoj prvý dojem, čiže na svoje cítenie, ale podľahol argumentácii rozumu.

Pamätajme preto, že by sme sa vždy mali riadiť podnetmi svojho citu. Rozum má slúžiť na to, aby poslúchal a uskutočňoval tieto podnety. Jedine tak tomu musí byť, aby sa človek stal konečne človekom. Aby nebol chladnou, bezcitnou a rozumovou kreatúrou so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami tak, ako je tomu doteraz. Ako je tomu vo vzťahoch medzi ľuďmi a v spoločnosti dnes, keď poslúchajú viac svoj rozum, ako svoje cítenie.

Kto sa teda chce vyvarovať mnohých zbytočných starostí, problémov, alebo dokonca utrpenia a bolesti, nech sa odteraz vždy riadi iba svojim citom.

Aby však človek mohol hlas svojho citu jasne a ostro vnímať, mal by sa snažiť udržiavať čistým svoj vnútorný život. Jeho myslenie a cítenie by malo byť čisté a ušľachtilé tak, ako je čistou voda horského jazera, cez ktorú vidieť až na dno. Svojou čistotou a ušľachtilosťou by sa naše cítenie a myslenie malo stať podobným priezračnej vode, cez ktorú bez problémov dovidíme až na dno svojej duše. Až do jadra vlastnej bytosti, odkiaľ ku nám zaznieva hlas citu. Hlas citu, neomylne nám ukazujúci správny smer i na tých najspletitejších cestách nášho bytia. Tento hlas poslúchajme a bude sa nám vo všetkom dariť, pretože budeme schopní jasne a ostro rozlíšiť pravdu od lži, správne od nesprávneho a dobré od zlého.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.09.2013 12:12:15

Školstvo bez rovnováhy citu a rozumu


Považujem za mimoriadne potrebné vyjadriť sa k závažnému problému súčasného školstva, ktorým je podceňovanie výučby predmetov citového charakteru typu výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika a podobne, a na druhej strane nezdravé nadhodnocovanie predmetov rozumového a exaktného charakteru.

V psychológii sa hovorí, že ľudská osobnosť je tvorená tromi zložkami: telesnou, rozumovo-intelektuálnou a citovo-emocionálnou.

Ak vyjmeme telo a telesnosť, zostanú nám rozum a cit. Dve zložky ľudskej osobnosti, ktoré by mali byť v harmónii! Potrebu nevyhnutnosti zachovávania takéhoto druhu rovnováhy môžeme predsa nájsť všade vôkol nás: noc a deň, nádych a výdych, aktivita a odpočinok. Aj v medicíne sa pri výskume mozgu dospelo k záveru, že jeho harmonické fungovanie je možné len vzájomným rovnocenným dialógom medzi ľavou a pravou hemisférou.

Harmónia! Rovnováha! Aké krásne a obsažné pojmy, ale ako tragicky sa od nich vzďaľujeme!

Súčasný školský systém totiž rozvíja najmä ľavú hemisféru, ktorá zahŕňa analytické, logické a racionálne myslenie. Naproti tomu fungovanie pravej hemisféry, ktorá je zameraná na intuíciu, emocionalitu, krásno a rozvíjajú ju predmety tvorivého a estetického charakteru, fungovanie tejto hemisféry je doslova potláčané. Takáto jednostrannosť však ostro narušuje prirodzenú rovnováhu a harmonickú spoluprácu oboch mozgových hemisfér.

Tiež treba zdôrazniť, že lekárskou vedou je už dávno dokázané, že akákoľvek časť tela, ktorá nie je pravidelnou a systematickou činnosťou namáhaná časom slabne, ochabuje a zakrpatieva. Neprimeranou stimuláciou ľavej mozgovej hemisféry prostredníctvom jednostrannej rozumovo - exaktnej námahy rastie a rozvíja sa táto časť mozgu dieťaťa až abnormálnym spôsobom, kým pravá hemisféra s jej emocionálno - citovým zameraním slabne a zmenšuje svoju kapacitu. Týmto spôsobom dochádza k produkovaniu rozumovo a vedomostne zdatných detí, ktoré sú však citovými mrzákmi. Naše deti trestuhodne okrádame o primeraný a potrebný rozvoj citovej zložky ich osobnosti.

Rozum bez citu! Čo dobrého z toho môže vzísť?

Ak dnešná generácia detí a mládeže, vychovaná „progresívnym spôsobom“, šikovná, všestranná, rozumovo zdatná, bez zbytočnej citovej príťaže a s chorobnou túžbou po úspechu vyrastie, pocíti túto nesprávnu sejbu na vlastnej koži ako prvá generácia ich súčasných učiteľov, vychovávateľov, rodičov. Oni sa budú v tom čase nachádzať za zenitom svojho aktívneho pôsobenia, zaostávajúc fyzicky, intelektuálne a výkonnostne. A chladný rozum ich vlastných detí, nekorigovaný citom im dá patričným spôsobom pocítiť ich menejcennosť. Svetu bude vládnuť iba chladný, vypočítavý pragmatizmus. A je naozaj otázne, kam to až všetko môže dospieť a či ešte bude možné podobnú nehumánnu spoločnosť rozumových robotov nazvať „ľudskou civilizáciou“.

Dnešný človek je síce vzdelanejší, rozumnejší, ale napodiv nie šťastnejší. Práve naopak! Mnohí sa nostalgicky obzerajú za minulosťou, kedy ľudia ešte neboli natoľko rozumovo zdatnými, nemali množstvo vecí, ktoré my už považujeme za samozrejmosť a predsa boli veselší, družnejší, vyrovnanejší a spokojnejší. Položme si otázku, prečo asi? Odpoveď je jednoduchá: Pretože stav rovnováhy medzi emocionálnou a rozumovou zložkou ich osobnosti ešte nevykazoval taký priepastný rozdiel, ako je tomu dnes, čo sa nevyhnutne prejavuje ako vnútorný nepokoj, nenaplnenie, prázdnota, disharmónia. A z tohto duševného rozpoloženia je už iba krok k hľadaniu pseudovýchodísk, akými sú alkohol, cigarety, drogy a podobne.

K hlbšiemu zamysleniu sa nad touto problematikou ma inšpiroval jeden osobný zážitok. Pri ceste rýchlikom som si vypočul rozhovor matky a jej dvoch detí, s ktorých staršie, asi desaťročné dievča začalo chodiť do jazykovej školy a rozprávalo bratovi, ako sa musí učiť všetky predmety v angličtine. Aby tento jazyk dobre zvládli, po slovensky sa s nimi v škole nikto nerozpráva.

Mladší chlapec hovoril taktiež o svojich zážitkoch zo školy a medziiným spomenul, že si kupoval farby na výtvarnú výchovu. Pri tejto príležitosti sa spýtal sestry, či aj ona má už farby kúpené. Sestra však veľmi rýchlo uviedla veci na pravú mieru tvrdiac, že aj oni by síce mali mať výtvarnú, ale nakoniec bude namiesto nej niečo iného – informatika, alebo čosi podobné. Uvádzam to ako typický príklad toho, ako sa naše školstvo a učitelia stavajú voči už takmer „zbytočným“ predmetom a nahradzujú ich predmetmi omnoho „užitočnejšími a praktickejšími“.

Všetkým, čo tu bolo povedané nie je chcené brojenie proti rozumu. Treba však vyzdvihnúť životnú nevyhnutnosť adekvátneho rozvoja jeho doplňujúceho protipólu – citu! A práve výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika, alebo predmety rozvíjajúce manuálne zručnosti, vzťah k prírode a pod., majú schopnosť aktivizovať, stimulovať a rozvíjať pravú mozgovú hemisféru a tým budovať citovo - emocionálnu zložku osobnosti dieťaťa. Je preto treba naozaj hlbšieho zamyslenia sa nad prístupom k uvedeným predmetom v obsahovej štruktúre výučby základných škôl, aby školský systém v nevedomosti a ignorancii deti a mládež nepoškodzoval, ale naopak, aby správne budoval a harmonicky rozvíjal ich osobnosť. A to je možné len v rovnováhe citu a rozumu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 26.08.2013 16:43:10

Násilie plodí násilie!


Z času na čas verejnosťou pravidelne otrasie nejaký násilný čin. Z času na čas sa objaví nejaký šialený strelec, streľba v škole, teroristický útok, alebo niečo podobného. Opakuje sa to priam s periodickou pravidelnosťou. A to dokonca aj u nás na Slovenskou.

No a v takýchto chvíľach, keď je celá spoločnosť otrasená nejakou tragédiou sa zvykne ozývať množstvo slov, odsudzujúcich prejavy násilia, agresivity a neznášanlivosti. Poriadajú sa koncerty, ozývajú sa politické strany, orgány štátnej správy a všetko toto sa koncentruje v médiách, či už v televízii, rozhlase, alebo v tlači.

A každé z médií, nech už je to televízia verejnoprávna, alebo komerčná, tlač bulvárna, alebo periodiká serióznejšieho charakteru, všetci úplne jednohlasne zaujímajú ušľachtilé stanovisko správneho občana, ktorý sa voči podobným činom stavia s jednoznačným odsúdením.

Žiaľ, tento správny občiansky postoj, hlasne a okázalo prezentovaný pracovníkmi médií nie je však v mnohých prípadoch ničím iným, ako obrovským pokrytectvom. Na jednej strane sa totiž odsudzuje násilie v jeho vyhrotenej podobe, ale na druhej strane práve prezentácia násilia v jeho najrôznejších podobách a formách tvorí rozhodujúci podiel programovej, alebo v prípade tlače obsahovej štruktúry týchto médií. Lebo žiaľ, pútavé a zaujímavé spracovanie širokej ponuky nízkosti, zvrhlosti, hrubosti a surovosti tvorí najväčší podiel každodennej pracovnej náplne, ktorou si v rôznych redakciách médií pracujúci „čestní a inteligentní“ ľudia zarábajú na svoj chlieb.

A toto násilie, dňom i nocou chŕlené do povedomia spoločnosti musí prinášať tomu zodpovedajúce ovocie. Je to ako začarované, čoraz rýchlejšie sa krútiace koleso zla. Ako totiž veľmi dobre vieme, aj negatívna reklama je reklamou. A práve tejto reklame násilia, surovosti, vulgárnosti a ľudskej nízkosti sa prepožičiava väčšina súčasných elektronických a printových médií. Česť výnimkám!

Vraví sa, že múdrejší ustúpi! V našom prípade by sme všeobecný ústup od násilia mali celkom logicky očakávať nie od samotných aktérov zločinu, ktorých inteligenčný potenciál má neraz svoje výrazne limity, ale úplne právom od novinárov, čiže ľuďí na určitej intelektuálnej výške, schopných analyzovať dôsledky svojho konania aj v širších súvislostiach. Zdá sa však, a každodenná prax to dokazuje, že rozdiel v hraniciach chápavosti medzi prvými a druhými nie je príliš rozdielny.

Ak by totiž spomínaní pracovníci médií chceli byť naozaj dôslednými a ich snahy v boji proti násiliu by boli skutočne úprimné, museli by toto zlo potierať na všetkých úrovniach a vo všetkých jeho prejavoch. Teda aj v jeho častom zobrazovaní na televíznych obrazovkách, či opisovaní ako istého druhu „senzácie“ hlavne na stránkach bulvárnej tlače.

Ak teda opäť niekedy dôjde k nejakému násilnému činu, ak bude spoločnosť, pozostalí a smútiaca rodina hľadať vinníkov, ktorých by vzali na zodpovednosť, treba byť dôslednými a popri zločincoch samotných vziať na zreteľ i nezanedbateľnú mieru spoluviny ľudí, zodpovedných za zloženie obsahovej štruktúry slovenských médií. Aj oni sú totiž istým spôsobom spolupáchateľmi, nakoľko samoregulačná zložka ich osobnosti, nazývaná svedomie im už podobne, ako pri ťažkých prípadoch chronickej delikvencie neumožňuje pochopiť, čo vlastne činia.

Zároveň však treba poukázať aj na nezanedbateľnú mieru zodpovednosti vlády a orgánov štátnej správy, a dovolím si povedať, taktiež značnú mieru ich spoluviny, pretože zmienený neúnosný stav nie je nimi takmer vôbec korigovaný a zneužitím pojmu sloboda prejavu je do spoločnosti vnášané množstvo balastu a nízkosti.

Uveďme si príklad: na ochranu fyzického zdravia občanov sú štátom zriadené určité inštitúcie, ktorých úlohou je dbať na kvalitu tovarov a služieb, nezávadnosť potravinárskej produkcie, pitnej vody – proste na mnoho vecí, ktoré majú priamy vplyv na ochranu fyzického zdravia občanov.

Treba si ale uvedomiť, že okrem zdravia fyzického máme aj v lekárskej terminológii oficiálne uznávaný pojem duševné zdravie. Žiaľ, duševné zdravie nášho národa je už predstaviteľom štátnych a vládnych inštitúcií úplne ľahostajné a vydané tak napospas nenásytnej dychtivosti po zisku, ktorá zahlcuje stránky bulvárnej tlače a obrazovky televízií nadmierou násilia vo všetkých podobách. A samozrejme, o nízkostiach iného druhu ani nehovoriac.

Potom však, pri nejakom násilnom čine, ktorý otrasie spoločnosťou pôsobí vskutku bizarne a priam odpudzujúco, keď sa zástupcovia práve týchto médií, ako aj predstavitelia štátnej moci stávajú hlásateľmi pravdy a ušľachtilosti, aby sa potom, po opadnutí spoločenského rozhorčenia, tí prví opäť naplno ponorili do produkcie presne tej istej nízkosti, ktorú iba pred chvíľkou odsudzovali, a tí druhí do trestuhodnej ľahostajnosti voči komplexnému riešeniu celého problému.

Každý jednotlivec i celá spoločnosť by si mala uvedomiť, že zlo je zlom bez ohľadu na mieru jeho veľkosti. Nemožno preto odsudzovať len násilie v najvypuklejšej podobe a nevšímať si jeho menej pálčivé a nenápadnejšie prejavy vo forme jeho mediálneho prezentovania a zobrazovania. Násilie je totiž ako zhubná choroba! Ak ju nepodchytíme a neliečime už v zárodku, začne postupne narušovať duševné zdravie národa, mladej generácie a ľahko ovplyvniteľných jedincov, aby nakoniec prepukla úplne viditeľne a hmatateľne. Kto teda neobmedzuje a nepotláča toto zlo hoci aj v tej najnenápadnejšej podobe, nemá právo dvíhať svoj hlas ani vtedy, keď sa napokon prejaví v plnej miere. Ak však podobným spôsobom jedná je obyčajným pokrytcom.

A keď už máme byť dôslednými v analyzovaní problematiky, súvisiacej s mediálnou prezentáciou násilia, celá vec má aj svoju druhú stránku, a síce dopyt. To znamená onú nepochopiteľnú ochotu nášho národa, lačne vstrebávajúceho všetku tú ponúkanú, človeka nedôstojnú nízkosť.

Je preto namieste položiť si otázku: Aké programy ja osobne sledujem a aké noviny čítam? Jedno známe úslovie totiž hovorí: povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si! Ak je naozaj toto úslovie pravdivé a úroveň obsahového zloženia najviac čítanej bulvárnej tlače zodpovedá úrovni vnútorného života a duševného stavu jeho čitateľov, vyzerá to s našim národom dosť nelichotivo. Je preto taktiež veľkým pokrytectvom, ak mnohí ľudia vyjadrujú svoje rozhorčenie nad násilím v spoločnosti, avšak o chvíľu si pokojne kúpia a prečítajú časopis, alebo pozrú program plný násilia, ktorý považujú za odreagovanie, či vyplnenie voľného času, nevidiac v tom nič zlého.

Nebuďme preto pokrytcami! Ak naozaj chceme bojovať proti násiliu, robme tak vždy a všade! Nie iba vtedy, keď sa nám to hodí! Lebo naozaj rozumný človek venuje pozornosť problému už v jeho začiatkoch a nie až v jeho najvyhrotenejšej podobe. K problematike násilia treba pristupovať ako ku chorobe, ktorou v podstate aj naozaj je. Najefektívnejšia a najvýhodnejšia zostáva vždy účinná prevencia, prípadne skorý zásah v počiatočnom štádiu, ako nakoniec bolestivo nepríjemná a niekedy už aj neúčinná liečba choroby, ktorá podcenením počiatočných príznakov nadobudne v organizme takú silu, že ho nakoniec zničí.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 19.08.2013 15:43:47

Skromnosť! Jediná možná cesta!


Správa z tlače zo dňa 3.8.2013: Ďalšia vlna horúčav bude dlhšia a intenzívnejšia ako všetky doterajšie v tomto lete. Niektorým ľuďom však podľa klimatológov stále nedochádza, že je to závažný problém. Globálne otepľovanie je totiž možno väčšie zlyhanie ľudstva ako svetové vojny, no krajiny a jednotlivci tomu nevenujú pozornosť.

Svetová meteorologická organizácia (WMO) vo svojej poslednej správe jednoznačne hovorí o globálnom otepľovaní a rastúcom skleníkovom efekte. Atmosferická koncentrácia oxidu uhličitého sa napríklad v roku 2010 zvýšila o 39 percent v porovnaní s predindustriálnym obdobím, metánu o 158 percent a oxidu dusného o 20 percent. Všetko sú to skleníkové plyny, súvisiace s ľudskou činnosťou. Táto zmena zloženia atmosféry spôsobuje, že globálna teplota stúpa, čo má výrazný vplyv na hydrologický cyklus a spôsobuje zmeny poveternostných a klimatických pomerov. Za všetky extrémne povodne, búrky a suchá môžu ľudia, pretože sa nesprávali šetrne k planéte a jej zdrojom.

Posledné desaťročie bolo desaťročím extrémov, aké nemá v histórii obdobu a tento trend bude pokračovať A žiaľ naše, ani svetové úrady tomu nevenujú žiadnu pozornosť.

Toľko z článku, ktorý bol zverejnený v denníku „Pravda“ dňa 3.8.2013.

Ľudia ničia svoju planétu, pretože sú neskromní! Pretože ich potreby a nároky vysoko prevyšujú jej možnosti!

Neskromnosť vládne svetu! Nenásytná, neukojiteľná túžba mať stále viac a užiť si toľko, koľko sa len dá. A tomuto trendu sa nič nestavia do cesty. Práve naopak! Všetko mu podlieha. Veď práve tým, koľko dokáže človek nadobudnúť a čo si môže dovoliť stúpa na priečkach spoločenského rebríčka. V tom predsa spočíva úspech a tým sa človek stáva osobnosťou, ktorá niečo znamená. Takýto prístup k životu je ideálom národov a jednotlivcov.

Ideály ľudstva sú však zvrátené. Ideálom a hybnou silou spoločnosti totiž nemôže byť mať čoraz viac a byť v tom čo najúspešnejší. Ľudia, ktorí sa v tomto snažení dostali na vrchol a ich životný štandard sa nesmú stať príkladom pre ostatných, aby sa i oni snažili dosiahnuť niečo podobného. Také niečo totiž nemôže naša planéta ustáť. Lebo práve snaha mať čoraz viac a mať čoraz vyšší životný štandard doslova drancuje jej zdroje, ktoré nie sú stavané na tak vysoké ľudské nároky.

Svetu a planéte Zem môže pomôcť jedine návrat k skromnosti. Skromnosť znamená mať toľko, koľko potrebujeme k dôstojnému životu.

Skromnosť je odrazom veľkosti ducha! Ducha naplneného dobrom, spravodlivosťou, ušľachtilosťou a ľudskosťou, ktorý prostredníctvom žitia týchto hodnôt prežíva šťastie, pokoj a vyrovnanosť. Takýto veľký ľudský duch necíti žiadnu potrebu hnať sa za hromadením majetkov a za peniazmi. Dokáže sa uspokojiť s tým najzákladnejším, čo človek potrebuje.

Nenásytná neskromnosť je vysvedčením malosti ducha, ktorý neusiluje o dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť a preto v jeho vnútri niet pravého šťastia, pokoja a vyrovnanosti. Takýto človek sa pachtí za peniazmi a majetkami v klamlivej túžbe, že práve oni mu prinesú šťastie a naplnenie.

Je to však cesta, ktorá k vnútornému naplneniu nevedie! Je to prejav malosti ducha, ktorý sa podvedome snaží zakryť svoju vnútornú menejcennosť vonkajším leskom. Peniazmi, slávou, majetkami alebo mocou.

Veľký ľudský duch nepotrebuje nadmerný prepych, nadmerné bohatstvo a majetky, aby si tým sám sebe alebo niekomu inému niečo dokazoval. Veľký duch je naplnený šťastím a vyrovnanosťou prostredníctvom hodnôt, ktorými žije. Skromnosť je jeho prirodzenosťou, pretože si môže dovoliť byť skromný! Nízky a malý ľudský duch sa však naopak snaží zakryť vlastnú vnútornú malosť a nenaplnenosť honbou za peniazmi, majetkami a pôžitkami. Snaží sa svoje prázdne vnútro prekryť pláštikom vonkajšieho lesku.

Záchrana planéty Zem však spočíva iba v zmene tejto zvrátenej orientácie. Záchrana našej planéty a teda i ľudstva, ktoré na nej žije spočíva v snahe o nadobudnutie veľkosti ducha. To je možné jedine príklonom k skutočným hodnotám, ktorými sú dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť. Životom v súlade s týmito hodnotami sa duch človeka stáva veľkým a prúdi k nemu šťastie, radosť a mier. Prirodzeným spôsobom sa stáva skromným. Skromným človekom, ktorý nemá potrebu stupňovať svoje potreby do neúnosných, ba až fantastických rozmerov pretože vie, že to človeku šťastie neprináša. Skromným človekom, ktorý sa dokáže uspokojiť s tým najzákladnejším. Jeho skromnosť je totiž prirodzeným prejavom veľkosti jeho ducha, ktorého schopnosť uskromniť sa je jediným trvalo udržateľným modelom spôsobu života na tejto zemi.

Cesta k trvalej udržateľnosti života na zemi je cestou skromnosti! Životné úsilie ľudí má byť zamerané predovšetkým k dosahovaniu vnútorných hodnôt a nie k získavaniu majetkov a peňazí. Jedine týmto spôsobom sa totiž možno dopracovať k šťastiu, naplneniu, ako aj k cnosti prirodzenej skromnosti.

Túžba po peniazoch a majetkoch, aká tu vládne dnes je cestou do záhuby. Cestou k vydrancovaniu a zničeniu našej planéty a tým i k sebazničeniu ľudstva.

Kto chce urobiť niečo pre seba samého, pre túto zem, pre toto ľudstvo i pre budúce generácie nech sa učí skromnosti. Nech sa prirodzená skromnosť a nenáročnosť v potrebách stane jeho životným ideálom.

Pred 2000 rokmi chodil po zemi Syn Boží. Jeho život bol príkladom skromnosti.

Za koho však sami seba považujú mnohé takzvané vyspelé národy a mnohí jednotlivci, ktorí sa utápajú v nadbytku a prepychu, vysoko prevyšujúcom ich normálne ľudské potreby a ktorí paradoxne ešte stále nemajú dosť? Za koho sa považujete vy majetní a bohatí, na míle vzdialení od pojmu skromnosť? Považujete sa vari za väčších a cennejších ako bol Syn Boží, ktorý vám príkladom svojho života ukazoval cestu skromnosti?

Váš zvrátený ideál neudržateľného spôsobu života ničí túto zem a preto Boh, nad ktorého Syna sa svojou neskromnosťou odvažujete stavať zničí vás! Zničí vás, pretože ste vnútorne bez akejkoľvek hodnoty a svoju duchovnú bezcennosť, ktorú podvedome vyciťujete sa snažíte sami pred sebou i pred ostatnými zakryť množstvom peňazí a majetkov.

Vaša nenásytná neskromnosť však už nesmie a nebude mať na zemi viac miesta! Miesto na nej bude mať už len skromnosť, ako odraz pravých hodnôt, ktorými je naplnené ľudské vnútro. Skromnosť, ako odraz skutočnej veľkosti človeka, ktorý je šťastný aj z mála a ktorý preto nepotrebuje sám sebe ani iným nič navonok predstierať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 12.08.2013 17:39:30

Čo nám chce povedať choroba?


Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza.

Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie.

Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba.

Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali.

Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou.

Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou.

Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou.

Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii.

A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby:

Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti.

Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov.

Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou.

Očné vady:

Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov.

Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov.

Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života.

Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov.

Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života.

Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť.

Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce.

Ušné vady:

Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti.

Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných.

Hlasivky – viac hovorí, než by mal.

Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha.

Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie.

Nohy:

Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové.

Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa.

Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty.

Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha.

Kŕčové žily – záľuba v stereotype života.

Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných.

Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť.

Zuby:

Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty.

Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality.

Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti.

Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky.

Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne.

Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia.

Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou.

Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru.

Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita.

Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi.

Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného.

Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého.

Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku.

Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti.

Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti.

Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie.

Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia.

Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť.

Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov:

Krv – životná sila, vitalita.

Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť.

Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza.

Krk – strach.

Koža – ohraničenie, normy, kontakt.

Srdce – schopnosť lásky, emócie.

Kosti – pevnosť, plnenie noriem.

Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania.

Ústa – pripravenosť prijímať.

Uši – poslušnosť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.08.2013 15:25:09

Možné príčiny homosexuality 2


Vo svojom predchádzajúcom článku o homosexualite som hovoril o tom, že homosexuál môže byť ženský duch, nachádzajúci sa v mužskom tele. Obdržal som však reakciu čitateľa ktorý tvrdí, a ja s ním súhlasím, že by bolo zavádzajúce, keby každý homosexuál videl ako príčinu svojich problémov skutočnosť, že je ženským duchom v mužskom tele. Nemusí to byť totiž vždy tak. Môže ísť aj o mužského ducha v mužskom tele, ktorého pud ho ťahá k osobám rovnakého pohlavia. Duch v tele je teda správny, nesprávne je ale zachvievanie pudu.

Inak určitým telesným znakom, ktorý ale vzhľadom k rôznym anatomickým predpokladom nemusí byť vždy stopercentne určujúcim sú široké boky. Ženského ducha v mužskom tele možno teda rozpoznať podľa širokých bokov.

Máme tu teda dve kategórie homosexuálov. Do prvej patrí ženský duch v mužskom tele. Ide o ľudí, ktorí nástojčivo cítia, že nie sú v správnom tele. Hoci majú mužské telo, vnútorne sa cítia byť ženou a stáva sa, že vzhľadom k možnostiam súčasnej medecíny siahajú i po operatívnom zákroku, ktorý z nich aj navonok ženu urobí. Tejto kategórii homosexuálov bol venovaný môj prvý člnok.

Do druhej kategórie patria mužskí duchovia v mužskom tele, ktorí sú vnútorne i navonok mužmi, avšak pudovo sú priťahovaní k osobám rovnakého pohlavia.

Aby sa homosexuál zbavil svojej neprirodzenej úchylky, musí sám na sebe vnútorne pracovať. Najprv musí pochopiť, kým vlastne vnútorne je, či mužom, alebo ženou, a na základe tohto poznania musí začať korigovať svoju úchylku. Musí sa sám intenzívne snažiť posúvať veci k normálu. To je jeho úloha, ktorú za neho nikto iný neurobí

Je totiž nesmierne veľkým omylom, ak svoju odchýlku od normálu začne považovať za normál. Keď začne bojovať za svoje zrovnoprávnenie tak, ako je tomu dnes. Takéto niečo však nie je pre neho nijakým pokrokom, ale duchovne ho to ešte viacej poškodzuje. Nevynakladá totiž svoju energiu na to, aby s vlastnou chybou bojoval a prostredníctvom svojho snaženia sa posúval k normálu a teda k prirodzenosti, ale svoju energiu vynakladá na to, aby vlastnú odchýlku sám pred sebou, ako i pred celou spoločnosťou uznal ako niečo úplne normálne. Je to však falošné úsilie, ktoré škodí jemu samému i celej spoločnosti.

Ale vráťme sa späť k druhej kategórii homosexuálov. Sú nimi mužskí duchovia v mužskom tele, ktorých pud je zameraný k osobám rovnakého pohlavia. Takýto druh pudu je neprirodzený a preto nesprávny. Je povinnosťou homosexuála bojovať s ním a postupne sa ho snažiť priviesť k prirodzenosti. Nesmie sa mu podvoľovať a vychádzať mu v ústrety. Naopak, musí s ním bojovať! Je to otázka sebadisciplíny!

Je to niečo, čo je možné prirovnať k alkoholizmu. Alkoholizmus je nadobudnutý zlozvyk. Vo svojej rozvinutej forme je drogou, ktorej ľudia na nej závislí nemôžu odolať. V odborných kruhoch sa tvrdí, že alkoholizmus sa vyliečiť nedá. Ak alkoholik prestane piť je zaradený do kategórie abstinujúcich alkoholikov. Už teda nikdy nebude abstinentom, ale vždy iba abstinujúcim alkoholikom. Možnosť recidívy totiž stále existuje.

To, či bývalý alkoholik zostane už po celý svoj život alkoholikom abstinujúcim je predovšetkým otázkou jeho sebadisciplíny. Otázkou celoživotného boja so samým sebou. Alebo lepšie povedané, so svojim zlozvykom. So svojou odchýlkou od normálu.

Niečo podobného je to s drogami, gemblerstvom, či inými druhmi závislostí. No a veľmi podobné je to aj s homosexuálnymi sklonmi. Aj v tomto prípade ide o celoživotnú výzvu k boju so svojou neprirodzenou odchýlkou od normálu.

Ak je teda homosexuálom mužský duch v mužskom tele, pudovo priťahovaný k osobám rovnakého pohlavia, mal by celoživotnou sebadisciplínou korigovať svoje neprirodzené pudy podobne, ako to musia po celý svoj zbytok života robiť abstinujúci alkoholici.

Pred homosexuálom, ktorý je mužským duchom v mužskom tele stojí teda výzva celoživotného boja so svojou odchýlkou, avšak v skutočnosti je to všetko omnoho jednoduchšie. Takýto človek by sa jednoducho mal iba snažiť aj navonok stať tým, čím je vnútorne. Aj navonok by sa mal stať takým, aká je jeho najvnútornejšia podstata. Mal by sa stať mužom! Plnohodnotným mužom, ktorý je po všetkých stránkach vždy priťahovaný iba plnohodnotnej žene.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.07.2013 16:27:03

Odhalenie podstaty homosexuality


Ak sa chceme správnym spôsobom pozrieť na tento problém a potom k nemu zaujať i správne stanovisko je treba nahliadnuť hlbšie. Omnoho hlbšie, až za hranicu hmoty, kde tkvie skrytá podstata nie len tejto, ale i všetkých ostatných vecí.

Musíme preto začať úplne na začiatku, kedy sa duchovný zárodok človeka mal rozhodnúť, aký druh pôsobenia si pre seba vyberie. Či to bude pôsobenie aktívne, čiže mužské, alebo pôsobenie pasívne a udržujúce, čiže ženské.

Aby sme správne chápali nasledujúce vysvetlenia treba mať jasno v tomto základnom členení:

Za prvé: je tu bezpohlavný ľudský duchovný zárodok, ktorý sa na začiatku svojho vývoja musí záväzne a raz a navždy rozhodnúť pre aktívne, alebo pasívne pôsobenia. Tým sa stáva mužským, alebo ženským ľudským duchom.

Za druhe: na základe tohto jeho rozhodnutia sa potom sformuje jeho duševné telo a to buď do mužskej, alebo ženskej podoby.

Za tretie: no a pri pozemskom zrodení taktiež i jeho hmotné, fyzické telo.

Každý ľudský duch musel teda na začiatku učiniť zásadné rozhodnutie, ktoré sa preň stalo určujúcim po celé jeho ďalšie bytie. Jeho duševné telo sa potom ihneď začalo formovať buď do mužskej alebo ženskej podoby.

Pri svojom pozemskom zrodení potom tiež obdrží buď mužské, alebo ženské fyzické telo.

Mužská, alebo ženská telesná forma teda priamo závisí na druhu činnosti vo stvorení. Mužské, to je princíp aktivity, čiže priebojnosť a ženské, to je princíp pasivity, čiže pôsobenie tiché, udržujúce a ochraňujúce.

Príčina homosexuality spočíva v zmene pôvodného rozhodnutia ľudského ducha!

Ukážme si to na príklade: Na zemi žije ženský duch, ktorý vlastní ženské telo a má teda pôsobiť tichým, pomáhajúcim a udržujúcim spôsobom. Avšak tento ženský duch začína postupne inklinovať k aktívnemu, mužskému druhu pôsobenia. Chce určovať, dobíjať, viesť, vládnuť a tak aj činí. Telesne zostáva stále ženou, ale vnútorne, duševne sa už začína formovať do mužskej podoby, zodpovedajúcej činnosti, ktorú preferuje.

Po odložení hmotného tela, čiže po fyzickej smrti prijíma potom tento, pôvodne ženský ľudský duch už mužskú duševnú formu. No a na základe toho sa potom, pri svojom opätovnom zrodení narodí ako muž. Muž, ktorý však v sebe nesie ženského ducha, ktorý vo svojom predchádzajúcom živote preferoval aktívne, mužské pôsobenie a dôsledkom toho obdržal vo svojom novom pozemskom zrodení mužské telo.

Tento ženský ľudský duch zostáva v jadre stále ženou a to na základe svojho prvotného rozhodnutia, ktoré je nezmeniteľné. A preto sa táto žena čoskoro začne cítiť nesvoja v novom, na základe svojho predchádzajúceho príklonu k aktivite, mužskom tele. Mužské telo je jej cudzie. Je to pre ňu akýsi nepochopiteľný trest, pretože sa vnútorne cíti byť ženou, avšak jej telo je mužské. Tento trest si však spôsobila ona sama svojim príklonom k aktívnej, mužskej činnosti vo svojom predchádzajúcom živote.

Takto sa teda na zemi rodí homosexuál. V skutočnosti je to ženský ľudský duch v mužskom tele. Tento stav je samozrejme neprirodzený a jeho neprirodzenosť duch bolestne vnútorne pociťuje. Skutočnou pomocou v danej situácii môže byť jedine poznanie podstaty veci a snaha a túžba ženy stať sa opätovne plnohodnotnou ženou.

Treba ale vedieť, že to sa môže prirodzeným spôsobom uskutočniť až v nasledujúcom pozemskom zrodení a to vtedy, ak žena, ktorá samu seba potrestala zrodením v mužskom tele bude naozaj túžiť stať sa opäť ženou a začne opäť inklinovať k pasívnemu, tichému, ochrannému a pomáhajúcemu pôsobeniu.

Absolútna neznalosť o týchto skrytých skutočnostiach má však za následok, že to, čo už je aj tak dosť zamotané a skrivené sa ľudským nepochopením ešte viac kriví a zamotáva.

Ak totiž homosexuál, čiže žena v fyzickom, mužskom tele dospeje do obdobia pohlavnej zrelosti a zatúži si nájsť partnera, tohto ženského ducha v mužskom tele samozrejme priťahujú muži. Je to logické pretože každá žena túži po mužovi. A homosexuál je vo vnútri ženou. Iba že táto žena sa nateraz nachádza v mužskom tele.

Je úplne samozrejmé, že žiaden normálny muž nebude mať záujem o vzťah s homosexuálom. A preto homosexuál môže nadviazať vzťah iba s ďalším homosexuálom. Čiže s niekým rovnako pokriveným, ako je on sám. Avšak ak homosexualita je už sama osebe neprirodzená, vzťah dvoch homosexuálov je ešte absurdnejším vystupňovaním neprirodzenosti.

Prečo? Lebo za prvé, človek nepozná skutočnú podstatu homosexuality, ktorú sme si už objasnili a za druhé, lebo je materialista. A pre svoju nevedomosť o podstate vlastnej úchylky, ako i pre svoje materialistické vnímanie sveta sa dvaja homosexuáli navzájom klamú. Ich vzájomný vzťah je totiž proti všetkým prirodzeným prírodným zákonom.

Prečo je tomu tak si vysvetlíme podrobnejšie: Homosexuál je žena, alebo ženský duch v mužskom tele. Táto žena nemá šancu získať skutočného muža, po ktorom túži. Môže získať iba homosexuála. Ale to je tiež vlastne žena, len v mužskom tele. Dochádza teda ku vzťahu dvoch pokrivených ženských duchov. Ich vzájomný omyl spočíva v materialistickom vnímaní sveta, neschopnom dostať sa pod povrch. Preto ženský duch, čiže homosexuál, túžiaci po mužovi, vidí len zovňajšok a povrch, čiže telo. Svoju túžbu po vzťahu si naplňuje vzťahom s druhým homosexuálom, ktorý je však mužom iba navonok.

Takýmto spôsobom teda žena v mužskom tele získava muža. Avšak len hmotne a fyzicky! Získava len telo muža! Vo vnútri je to nešťastná žena v mužskom tele tak, ako ona samotná. V skutočnosti je to teda vzťah dvoch žien, ktoré sami seba navzájom klamú svojim mužským telom.

A tak sa vŕši omyl na omyl! A tak sa bolestné poznanie človeka, muža alebo ženy, ktorí cítia, že sa nenarodili v správnom tele nerieši poznaním skutočnej reality a vytrvalou snahou o opätovnú nápravu ale naopak, všetko sa ešte viac kriví a zamotáva nadväzovaním homosexuálnych vzťahov. Vzťahov, ktoré sú absolútne neprirodzené, pretože partneri sa v nich vo svojej vlastnej nevedomosti klamú navzájom. A len tupý a slepý materializmus, neschopný vnímať veci pod povrchom, materializmus, ktorý vládne dnes sa môže snažiť uzákoniť niečo tak neuveriteľne zvráteného, ako je legalizácia registrovaných partnerstiev homosexuálnych párov a navyše ešte s možnosťou adoptovať si a vychovávať deti. Toto predsa nemôže pomôcť a byť užitočné nikomu. Ani homosexuálom, ani spoločnosti a ani adoptovaným deťom.

Homosexualita je trest, prichádzajúci k človeku v zákonoch univerza za to, že sa snažil odkloniť od druhu činnosti, ktorý si vybral pri svojom prvom rozhodnutí, záväznom a nezmeniteľnom na celé ďalšie bytie.

Muž má byť aktívnym mužom a žena má byť pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou.

Ak muž začne inklinovať k ženskému druhu pôsobenia, zrodí sa na zemi v ženskom tele.

Ak žena začne inklinovať k aktívnym, mužským činnostiam, zrodí sa vo svojom ďalšom živote na zemi v mužskom tele!

Cesta k náprave spočíva v uvedomení si týchto skutočností a v zahájení preferovania toho druhu činnosti, ktorému zodpovedá naša najvnútornejšia podstata.

Ak v tom bude človek dôsledný, k náprave a pozitívnej zmene môže dôjsť, avšak prirodzeným spôsobom až v nasledujúcom živote na zemi. Toho si je treba byť vedomý. Takáto je totiž realita, naplňujúca sa v zákonoch univerza.

A ešte na záver vyjadrenie k jednej štatistike, ktorá uvádzala počet homosexuálov na Slovensku v percentách, kým počet lesbicky orientovaných žien iba v desatinách percent. Štatisticky je teda omnoho viac homosexuálov, ako lesbičiek. Prečo je tomu asi tak?

Homosexuál je žena v mužskom tele. Je to ženský duch, ktorý sa odklonil od svojho ochraňúceho, tichého a pomáhajúceho druhu pôsobenia a prikláňa sa k mužskému, aktívnemu duhu pôsobenia. Toto má vo veľkej miere na svedomí nesprávne pochopenie pojmu emancipácia, keď sa ženy snažia vyrovnať mužom v ich činnosti. Takýmto druhom aktivity sa však vnútorne deformujú a podľa miery intenzity svojej deformácie sa mnohé z nich nakoniec rodia v mužských telách, pretože práve takýto druh činnosti preferovali. A potom, ako homosexuáli, trpia celý svoj život v cudzom tele, ktoré nezodpovedá ich vnútornej podstate. A keďže doba núti ženy do aktívnych druhov činnosti, ktoré nie sú vlastné ich ženskej podstate, práve z tohto dôvodu sa rodí omnoho viac homosexuálov, ako potvrdzujú štatistiky.

Muž má byť preto vždy aktívnym mužom a žena tichou, pomáhajúcou a ochraňujúcou ženou, ak raz nechcú zažiť trpké zrodenie v tele, ktoré im bude cudzie a ktoré nebude zodpovedať ich najvnútornejšiemu ja.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.07.2013 16:42:03

Prečo pravdepodobne zahynú aj mnohí dobrí?


Vývoj univerza sa blíži k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko správne od nesprávneho a pravé od nepravého. A žiaľ, mnohí dobrí ľudia budú musieť na tejto hranici natrvalo uviaznuť, pretože ich zastavia ich nesprávne názory, náhľady a postoje, ktorých sa kŕčovito držia. Názory, náhľady a postoje, na ktoré sa taktiež vzťahuje ono na začiatku spomínané kritérium oddelenia všetkého správneho od nesprávneho a všetkého pravého od nepravého. Uviaznu teda na svojich názoroch, nezlučujúcich sa Pravdou, stojacich proti Pravde a protirečiacich jej zákonitostiam.

Uvediem konkrétny príklad istého, mediálne veľmi známeho slovenského kazateľa, ktorý podobne ako všetci ostatní kňazi a kazatelia rôznych kresťanských cirkví odmieta princíp reinkarnácie. Čo sa týka jeho osoby, je to bezpochyby dobrý človek, ktorý sa sám osobne o dobro usiluje a v ľuďoch sa snaží dobro vzbudzovať a podporovať. Avšak ani jeho dobré srdce a ani ten najkultivovanejší rétorický prejav nemôžu nič zmeniť na realite. Na tom, aké veci v skutočnosti sú! Na tom, že princíp reinkarnácie je zákonitosťou tohto univerza, ktorá z Vôle Tvorcu a bez ohľadu na názory, túžby a priania ľudí jestvuje a funguje. Na tom nemožno zmeniť nič.

Až sa však stane, že človek presvedčený o neexistencii reinkarnácie opustí svoje fyzické telo, vezme si so sebou tam, na druhý breh, vo svojej duši pevne zakorenené i všetky omyly. Omyly, ktorým verí a ktorých sa nemieni zriecť.

Avšak tieto omyly, skryté v jeho duši ho raz nevyhnutne zadržia na onej osudovej hranici, ktorá prísne oddeľuje všetko správne od nesprávneho a všetko pravé od falošného. Možnosť ďalšieho duchovného napredovania bude zastavená a to až dovtedy, kým sa nezbaví omylov, protirečiacich Pravde. Kým nepochopí, že sa mýlil a nenájde odvahu otriasť svojimi starými, pevne zakorenenými, ale nesprávnymi názormi. Musí teda v sebe vybojovať ťažký boj a to neraz i so základnými pravdami vlastnej viery, ktoré boli falošné a nesprávne. Musí sa stať ochotným pochopiť a prijať za svoje to, čo pred tým odvrhoval a popieral.

Ale najtragickejšou na celej veci je skutočnosť, že potom, keď tento boj v sebe vybojuje a nové a správne poznanie príjme za svoje, môže sa mu stať, že brána zostane aj naďalej pevne zatvorená, pretože čas vypršal.

Výstrahu pred týmto nebezpečenstvom nájdeme v podobenstve o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách. Tie rozumné mohli vstúpiť, pretože lampy ich duší žiarili pravým poznaním, kým tie nerozumné nemali pravého poznania, akého bolo treba a preto si ho museli ísť doplniť a získať. Avšak vstupná brána smerom nahor sa medzi tým pevne uzavrela. Čas bol premeškaný a tým ich osobná tragédia zavŕšená.

V rôznych kresťanských, alebo aj iných cirkvách sa nachádza mnoho čestných a o dobro úprimne usilujúcich ľudí, ktorí by mohli radostne duchovne stúpať nahor, keby si vo svojich dušiach neniesli pevne zakorenené omyly, pochádzajúce z mylného učenia ich cirkví.

Ak zostaneme pri kresťanstve, je to napríklad už spomínaná reinkarnácia, alebo trebárs nesprávny pohľad na poslanie Krista, ktorý neprišiel trpieť a zomrieť na kríži ako zmierna obeta za hriechy sveta.

Kristus prišiel, aby ľuďom priniesol Slovo Pravdy, v ktorého poznaní a dodržiavaní spočíva spása každého jednotlivca. Zmyslom a hlavným účelom Kristovho príchodu bolo teda prinesenie Slova, ako ukazovateľa cesty k spáse ľudstva.

Jedine v tomto spočívala podstata jeho príchodu! Spočívala v prvoradosti Slova! Jeho utrpenie a smrť boli udalosťami, ktoré vyvstali z nenávisti ľudí voči Slovu. Z nenávisti voči tomu, čo hlásal.

Ťažisko celého kresťanstva musí teda spočívať v Kristovom Slove, ktorého hlásanie bolo ústredným bodom, ako i dôsledkom všetkého, čo sa pred dvomi tisíckami rokov udialo.

No a podobných omylov je v kresťanstve ešte viac. Mohli vzniknúť a celé stáročia pretrvávať iba preto, lebo sa ľudia neodvažovali samostatne myslieť a skúmať všetko, čo im cirkvi predkladali. Nikdy sa neodvažovali podrobiť to vlastnému skúmaniu, vážnemu premýšľaniu a predovšetkým vnútornému precíteniu. Ak sa totiž niečo nezhoduje s našim najvnútornejším cítením, nemáme tomu veriť! Ak tomu ale aj napriek tomu veríme len preto, že je to predkladané autoritou cirkvi, ak tomu veríme bez vnútorného pochopenia a vlastného presvedčenia je to viera prázdna, dutá, slepá a formálna.

Bezmyšlienkovité zotrvávanie ľudí v takýchto názoroch a dogmách sa stáva brzdou ich duchovného vzostupu. Zostávajú stáť ako prikovaní na jednom mieste a nebudú môcť ísť ďalej, kým túto prekážku v sebe neodstránia.

Ale odstrániť ju je nesmierne ťažké! Lebo ak je to ťažké, ba doslova nemožné už tu na zemi, na druhom brehu, čiže po našej pozemskej smrti to bude ešte omnoho ťažšie.

Nie je teda rozhodujúce to, čo si človek, i trebárs vo svojom dobrom chcení myslí, v čo verí a čo on považuje za pravdivé. Rozhodujúca je iba Pravda samotná a to, či sme s ňou, alebo nie sme s ňou vo všetkých našich názoroch v súlade.

Rozhodujúca je iba Pravda samotná! Pravda taká, akou je! Veci také, akými v skutočnosti sú! To, čo je mylné a protirečiace Pravde bude musieť nevyhnutne uviaznuť na onej osudovej hranici, oddeľujúcej všetko pravé od nepravého. Nič nepravé, pokrivené, mylné a falošné sa cez ňu nedostane.

Dôvody, prečo sa ľudia držia nesprávnych názorov a náhľadov môžu byť rôzne. Či už povrchnosť a pohodlnosť, bezmyšlienkovité prijímanie všetkého, čo je sprostredkovávané nejakou autoritou, či už cirkevnou alebo inou, nedostatok času, alebo odvahy sám veci samostatne skúmať, alebo z iných dôvodov.

Koľko je napríklad vôbec ľudí, ktorí si dali námahu vážne skúmať a poctivo vnútorne precítiť všetky základné pravdy vlastnej viery, aby napokon za svoje prijali iba to, s čím sa môžu naozaj plne vnútorne stotožniť?

Veď predsa každému z nás je jasné, že ak uzatvárame nejakú zmluvu, treba si ju veľmi pozorne preštudovať, aby sme na niečo nedoplatili. Avšak základné pravdy rôznych cirkevných vieroúk sa prijímajú bezmyšlienkovite a bez akéhokoľvek skúmania. Človek ich prijme za svoje, prežije v nich celý život a odnesie si ich uložené vo svojej duši i na druhý breh. Takto však nakoniec zožne neblahé dôsledky z toho vyplývajúce podobne, ako pri nedostatočnom preštudovaní a podpísaní nevýhodnej zmluvy.

Človek môže napokon prehrať i celé svoje bytie, pretože nesprávne, ale pevne zakorenené názory ho budú zadržiavať v jeho duchovnom vzostupe, nepustia ho ďalej a nakoniec mu nezostane času dohnať zameškané. Brána už totiž bude zavretá a všetko definitívne stratené. Zostane už len miesto pre plač a škrípanie zubov.

Človeče, bezohľadne skúmaj a vlastným prežívaním preciťuj pravdy svojej viery. Nech už je to viera akákoľvek! S čím sa nemôžeš plne vnútorne stotožniť, tomu never! Maj odvahu odvrhnúť všetko, za čo sa nemôžeš postaviť svojim presvedčením! Never autoritám len preto, že sú považované za autority, ale vážne skúmaj čo hovoria a čo prinášajú! Nájdi si čas a chuť hľadať Pravdu tam, kde ju možno nájsť. Lebo iba ten kto hľadá, môže nájsť a iba ten, kto prosí môže dostať. Lebo jedine v Pravde je sloboda a vzostup, kým v omyloch a nepravdách je zastavenie, spútanie a nakoniec záhuba.

Človeče, a buď si dobre vedomý toho, že zákonitosť nevyhnutného pohybu vo stvorení všetko nezadržateľne tlačí k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko pravé od nepravého a všetko správne od nesprávneho. Ako obstojíš?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 15.07.2013 16:58:30

Diablov plán

Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal:

„Prirodzenosťou ducha je zdokonaľovať sa a napredovať ku Svetlu. Nemôžeme ľuďom úplne zabrániť, ak sa chcú zdokonaľovať a žiť podľa Božích zákonov, ale môžeme ich cez rozum tak ovplyvniť, že zabudnú na to, prečo sem prišli.“

„Žiadam od vás toto“, povedal diabol:

„Otravujte ich myseľ, aby nemali čas myslieť na svojho Stvoriteľa a prestávali s ním udržiavať spojenie. Aby tú energiu, ktorú On vysiela do stvorenia ľudia použili nie pre Svetlo, ale pre nás a tým nás posilnia!“

„A ako to máme urobiť?“, zvolali jeho démoni.

„Sledujte každý ich krok, každú jednu myšlienku, čím sa zapodievajú. Vytvorte im kulty, aby prestali dodržiavať prvé Božie prikázanie. Ovplyvnite cirkevných hodnostárov, aby trvali na tom, že Mária je jediná, cez ktorú sa dostanú do raja. Nech sa k nej ľudia modlia, a vy vypočujte ich modlitby, ale tak, aby pomoc mala krátkodobý účinok. Potom sa budú opäť obracať ku nej a odvrátia sa od svojho Stvoriteľa.“

„Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby ani nehľadali význam veľkej noci.“

Predovšetkým ich lákajte aby chodili do svätýň a kostolov, lebo do cirkví sa dostali niektorí z nás a už tam úradujú. Ohlupujú cez rozum aj ducha, a ľudia sú už tak leniví, že nemajú silu začať premýšľať nad tým, čo sa tam hlása. Že nie Pravda ale lož zneje v ich chrámoch. Nech stále oslavujú vraždu Božieho Syna, nech stále uctievajú svätých, ktorí ani nejestvujú.“

„Vidíte poddaní moji, ani v to, že jediný Svätý je Boh, neveria. Nech si prijímajú hostie, v ktoré veria, že je telo Kristovo. Je to modlárčenie a to my potrebujeme.

Pokúšate ich, aby robili hriechy, aby stále chodili na spovede a stále si mysleli, že tým sa im všetko odpustí. Takto nebudú mať ani čas pocítiť, že zhrešením, nebudú mať odpustenie, kým im ten, komu ublížili, neodpusti.“

„Nech oberajú svojich blížnych o čokoľvek, zdravie, lásku či hmotné. Takto im to bude tiež vzaté a ich duch sa oslabí a bude pre nás dostupnejší.“

„Hlavne sa snažte o to, aby nepočuli svojho vodcu. On sa im ozýva cez cit. Vymyslite si množstvo možností, ako zamestnať ich myseľ.“ odpovedal diabol.

„Nabádajte ich, aby chodili s každou hlúposťou k lekárom, nech len berú lieky a ochromujú svojho ducha. Dajte im ľudí, ktorí im budú tvrdiť, že prírodná liečba nie je dobrá, je pomalá a neúspešná. Nech prestanú veriť v silu prírody, ktorú im do nej dal Boh. Nech sa dávkujú liekmi a liečia si len dôsledky choroby, ale v žiadnom prípade nesmú začať pátrať po príčine, ktorá vzniká z ich spôsobu života.“

„Obklopujte ich reklamami a ponukami nech si stále požičiavajú peniaze a nakupujú hmotné veci, najmä neužitočné, aby sa dostávali do dlhov, a aby všetku vinu hádzali na Boha. Najmä cez médiá ich oslovujte. Teraz internetom, televíziou a rádiom žijú všetci. Posielajte deti na stránky nevhodné. Radšej nech sa hrajú násilné hry, akoby sa mali dostať k Pravde. Púšťajte im kanály s nečistými programami, nech sledujú realitishow, kriminálne seriály, ktoré budú vplývať aj na ich deti. A hlavne veľa reklám. Aby mali čas na bezduché, prázdne chvíľky a zabúdali na správny vývoj svojho ducha.“

„Zaveďte módu, aby ženy prestali nosiť dlhé sukne a tak stratili žensky stud. Ochromte mravnosť na zemi, aby sa ženy obliekali vyzývavo, aby provokovali mužov. Mužom dráždite ich pudy, nech majú nečisté myšlienky a sú neverní svojím ženám. Veď viete, že všetko začína už myšlienkou. Z iných žien spravte mužatky, žena je tá, ktorá má viesť ľudstvo ku Svetlu, a to my nepotrebujeme!“

„Pokúšajte ich mužov, aby sledovali telesnú krásu inej ženy a prestali milovať svoje. Nech ich nechránia, lebo žena chránená mužom je silnejšia a skôr sa môže dostať k svojmu poslaniu.“

Tehotné ženy provokujte k hádkam a vyvolávajte depresie. Nech chodia do barov a kaviarní, fajčia a pijú a nedbajú na cudné obliekanie. Hlavne od polovice tehotenstva, keď sa majú inkarnovať duchovia. Oslabujte ich, aby vytvorili most pre nás. Čím viac vás bude inkarnovaných na zemi, tým lepšie sa bude plniť tento plán.

„Pôsobte cez zamestnávateľov, nech si z nich urobia otrokov. Potom budú stále zamestnaní a nebudú mať čas na rodiny a správnu výchovu detí. Budú sa hnať za peniazmi a stratia pojem o čase, ktorý im bol daný pre nápravu a zdokonalenie ducha na zemi. Takto nebudú mať ani poňatia o tom, že ich slobodná vôľa môže byť taká pevná, aby prekonala vaše úsilia.“

„Toto je plán, ktorý vyjde!“

Uspel diabol v tomto pláne? Posúďte sami.

kusvetlu.blog.cz/

image/svg+xml smilan :: 09.07.2013 16:49:12

Nešťastie s názvom meditácia


V súčasnosti je veľmi frekventovaným slovo meditácia a spolu s ním i všetky praktiky s týmto pojmom súvisiace. Ide o praktiky, ktorých účelom má byť duchovné pozdvihnutie, transformovanie vedomia, alebo prežívanie spojenia so Stvoriteľom. Žiaľ, vo vzťahu k pojmu meditácia a vo vzťahu k praktikám, ktoré za ňou stoja sa tak v drvivej väčšine vôbec nedeje. Deje sa skôr pravý opak! Namiesto Svetla sa človek spája a viaže s temnotou.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva zrada meditácie, porovnajme i ju s tým čo je správne. Porovnajme si ju s modlitbou! Treba ale zvlášť zdôrazniť, že so správnou a skutočnou modlitbou a nie s bezmyšlienkovitým odriekaním nejakých naučených slov, v ktorých niet ani štipky citu. Takýto druh modlenia, iba čisto z povinnosti, to sú len prázdne slová bez obsahu, ktoré sa rozplynú v nič. Je to niečo úplne bezcenného, pretože modlitbu robí modlitbou iba vrúcnosť citu.

Správna modlitba spočíva vo vzbĺknutí citu, smerujúceho nahor. Ak sa nás zmocní radosť, alebo hoci aj bolesť, či úzkosť, to všetko sú silné city, ktoré sa nám môžu stať podnetom k skutočnej a pravej modlitbe. Silné city sú ako krídla, ktoré môžu v modlitbe povzniesť nášho ducha k Výšinám, odkiaľ ku nám v spätnom účinku začne prúdiť radosť, pokoj, mier a vyrovnanosť.

Modlitba bez citu je ako vták bez krídel. Vták, ktorý nemôže lietať a preto smutne vláči iba po zemi. A to je práve oná, už vyššie spomínaná, povrchná a bezmyšlienkovite odriekavaná modlitba, v ktorej niet citu.

Vrúcnosť citu pri modlitbe určuje výšku, do akej sme sa schopní dostať. V najvrúcnejšom cite a pri najsilnejšom citovom prežívaní, akého je človek schopný môže jeho modlitba vzlietnuť až ku stupňom trónu Najvyššieho.

Ale vráťme sa späť k problematike meditácie. Kým správna modlitba letí na krídlach citu okamžite prudko nahor, pri meditácii tomu tak zväčša nie je. Meditácii chýba jednoznačnosť ťahu smerom hore. Rozptyľuje sa skôr do šírky, pričom v nej ide o zameriavanie sa buď na samého seba a svoje pocity, koncentrovanie sa na nejaké predmety alebo pojmy a podobne.

Pri správnej modlitbe býva cieľom všetkých snáh jednoznačne vždy iba to najvyššie a ten Najvyšší, kým pri meditáciách tento ústredný cieľ chýba a je nahradený cieľmi inými. Ako už bolo povedané, trebárs koncentráciou na niečo, na nejaký bod, na určitú čakru, na nejakú mantru a tak ďalej. K čomu však pri tom dochádza?

Okrem hmotnej reality, ktorú človek vníma svojim denným vedomým existuje ešte aj iná, jemnejšia realita, ktorú je možné vnímať v zmenenom stave vedomia. V prirodzenosti zákonov univerza sme ale vo svojom dennom vedomí akoby múrom oddelení od tejto jemnejšej reality. Ak sme dostatočne vnímaví, môžeme samozrejme vycítiť, že niečo takéhoto existuje. Že jednoducho existujú veci medzi nebom a zemou.

No a hlavným účelom meditácie, ktorá na rozdiel od správnej modlitby nesmeruje vždy bezpodmienečne nahor je prostredníctvom rôznych mentálnych techník, umelým navodzovaním zmeny vedomia postupne odstrániť ochranný múr denného vedomia a vytvoriť v ňom prienik do onej spomínanej, jemnejšej reality bytia. A to sa podľa druhu citlivosti meditujúceho darí buď rýchlejšie, alebo pomalšie.

Ak sa to podarí, a účelom meditácie je aby sa to podarilo, človek začne vnímať, vidieť a prežívať túto inú, jemnejšiu realitu. Veľké nebezpečenstvo sa však skrýva v tom, že nie všetko, čo sa nahádza tam na druhej strane je dobré a čisté. Skôr naopak, pretože okolie našej zeme obklopuje žiaľ zväčša nízkosť, nečistota a zlo, pretože práve toto ľudia preferujú. Či už vo svojich vonkajších vzťahoch medzi sebou, alebo vo svojom skrytom, vnútornom živote.

Preto je teda viacej zla a nízkosti aj na druhom brehu v inej, jemnejšej realite bytia v okolí našej zeme, kam odchádzajú duše pozemských ľudí po fyzickej smrti.

Pravdepodobnosť, že v týchto úrovniach natrafíte na nízkosť, nečistotu ba až zvrhlosť je omnoho vyššia ako pravdepodobnosť, že tam natrafíte na čistotu, vznešenosť a ušľachtilosť.

Správnou modlitbou, ktorá je vždy jednoznačným ťahom smerom nahor sa človek automaticky vyhne všetkým takýmto nebezpečenstvám. Avšak meditácia, prostredníctvom ktorej sme dosiahli priechodu v múre denného vedomia do jemnejšej reality nás priamo a nepripravených vrhá do obrovského nebezpečenstva, pretože vinou spôsobu života a myslenia ľudí sa aj tam, na druhom brehu, nachádza omnoho viac nízkosti a zla, ako ušľachtilosti a dobra.

Naivné nadväzovanie spojenia s jemnejšou realitou bytia, ktoré ponúka množstvo meditačných mentálnych techník môže teda človeka nesmierne zaťažiť a spôsobiť mu netušené duchovné škody. Dobrovoľne tým totiž podáva ruku zlému a nečistému, ktoré sa tam nachádza vo zvýšenej miere. Veď nie náhodou sme svojim denným vedomým od od všetkých týchto nebezpečenstiev veľmi dobre chránení.

Skutočná, pravá modlitba smerom k Najvyššiemu preletí vysoko ponad tieto nížiny, ktoré netreba vôbec poznať. Ak máme v modlitbe ako cieľ pred sebou iba to najvyššie a toho Najvyššieho, nijaké nebezpečenstvo nám nehrozí.

Ak však chce niekto prežiť, zažiť, skúsiť a vidieť, prostredníctvom rôznych meditačných techník a podľahne klamlivým prísľubom duchovného vzostupu, ktorý mu ponúkajú rôzni duchovní majstri, zbytočne sa tým vystavuje kontaktu s nízkym, ktoré sa na neho naviaže a duchovne ho strhne nadol.

Človek sa má v prvom rade snažiť žiť čistý a spravodlivý život podľa Zákonov Najvyššieho, čiže podľa Desatora i podľa učenia Krista a prostredníctvom skutočnej modlitby citu je mu daná možnosť nadviazať spojenie so Svetlom Stvoriteľa. To mu dodá istotu poznania existencie Boha a pevné presvedčenie vo víťaznú silu dobra, čistoty, ušľachtilosti a spravodlivosti, ktoré sa bude snažiť presadzovať vo svojom každodennom živote s o to väčšou silou a oduševnením.

Toto je správna cesta, pri ktorej človek nepotrebuje poznať nijaké nížiny, ktoré mu s falošným prísľubom duchovného vzostupu zavádzajúco ponúka meditácia.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.07.2013 16:35:26

Informácie! Požehnanie alebo skaza?



Ako sa dá v dnešnej dobe nadbytku informácií informácie správne spracovávať tak, aby nám boli na úžitok a nie na škodu? Aby našu osobnosť pozdvihovali a nie ju degradovali? Aby sme sa stali ľuďmi múdrymi a nie ľahko manipulovateľnými hlupákmi?

V prvom rade je správny výber! Prísny výber medi hodnotným a nehodnotným. Človek totiž v skutočnosti vôbec nepotrebuje tak veľa informácií. Dôležité ale je, aby boli kvalitné, čiže hodnotné. Veď nakoniec veľmi výstižne to vyjadrujú slová, že menej býva niekdy oveľa viac.

Druhým krokom je spracovanie informácie. Naše vnútorné spracovanie hodnotnej informácie totiž potrebuje čas. Čas, zastavenie a stíšenie, aby človek mohol jej obsah v sebe vnútorne prežiť. Nie len informáciu zaregistrovať a uvedomiť si ju, ale jej obsah v sebe prežiť a precítiť. Jedine takto si ju môžeme privlastniť a ona sa stane našim vnútorným vlastníctvom. Stane sa niečím, čo nás vnútorne obohacuje a posúva. Čo prispieva k ďalšiemu dozrievaniu našej osobnosti. Čo nám teda prináša určitý úžitok.

V dnešnej dobe to však funguje úplne inak. V súčasnosti informácie neprispievajú k čoraz väčšej zrelosti ľudskej osobnosti ale naopak, osobnosť väčšiny ľudí rozleptávajú, degradujú a devalvujú. Dnes sa stali informácie nástrojom formovania nemysliacej a hlúpej masy, s ktorou sa dá veľmi ľahko manipulovať.

V prvom rade ide o nekvalitu! Nekvalitu informácií, ktorých je síce veľa, ale väčšina z nich je iba obyčajný brak. Brak bez akejkoľvek hodnoty! Brak ďaleko vzdialený od pojmov, akými sú spravodlivosť, ušľachtilosť, česť, či dobro.

Filmy, knihy, noviny, časopisy, hudba, piesne a internet, takmer vo všetkých informáciách, prúdiacich k nám z týchto zdrojov chýba dominancia úsilia o dobro, čistotu, ušľachtilosť, spravodlivosť, čestnosť a podobné pozitívne hodnoty.

Hodnotné je totiž len to, čo hodnoty v sebe obsahuje. Čo v sebe nesie niečo vyššie a vznešenejšie. Kde toho niet, tam je o hodnote danej informácie škoda hovoriť.

A takýchto prázdnych a bez hodnoty je žiaľ väčšina dnešných informácií, ktorých je síce veľa, ba až záplava, ale ktoré v sebe takmer nič vyššieho nenesú. A preto sú bezcenné! Preto by ich mal človek ignorovať ako niečoho úplne bezcenného a navyše škodlivého. Práve takýmto spôsobom by sa ľudia mali správať k väčšine dnešných informácií. Ak by ich totiž selektovali z hľadiska ich skutočnej hodnoty, museli by väčšinu z nich nekompromisne zapudiť.

Človek dneška to však samozrejme nerobí a pokojne sa necháva zahlcovať bezcennosťou. A to preto, lebo nemá chuť a ani silu bezcenné nekompromisne odvrhnúť.

Kto však dennodenne prijíma informácie bez skutočnej ceny a hodnoty, sám sa takým stáva! Stáva sa vnútorne bezcenným a nehodnotným! V tom spočíva degradácia ľudskej osobnosti prostredníctvom ustavičného prijímania nekvalitných informácií.

Druhým faktorom je čas, zastavenie a pokoj, ktoré by si mal človek dopriať ak chce, aby mohol hodnotné informácie vnútorne spracovať a privlastniť si ich tak, aby sa mohli stať majetkom jeho osobnosti.

Čas, zastavenie a ticho potrebné na správne spracovanie hodnotnej informácie však človek dnešnej doby nemá. Nemá ho preto, lebo stále je treba ísť rýchlo dopredu. Stále totiž k nemu zo všetkých strán prúdia nové a nové podnety a informácie, takže ak chce zostať v obraze a mať aký taký prehľad, nezostáva mu čas na ich spracovanie v zastavení a tichu, prostredníctvom ktorých by si mohol ich esenciu vnútorne privlastniť.

Ak sa teda v tom všeobecnom braku aj nájdu nejaké hodnotnejšie informácie, tak práve pre nedostatok času na ich spracovanie neprinášajú ľuďom nijaký úžitok.

A tak sa podobáme človeku, ktorý stojí vo vetre s otvorenou dlaňou a jasne cíti, ako mu prefukuje pomedzi prsty. Keď však zovrie dlaň v päsť a potom ju opäť roztvorí bude prázdna, pretože vietor iba prešiel pomimo a zachytiť sa ho nepodarilo.

Presne takto stojí dnes človek v prúde informácií, ktoré sa ho dotýkajú, ktoré vníma a zaznamenáva, ale z ktorých v skutočnosti nemá takmer nijaký úžitok. Preto dnes ľudia nie sú vôbec múdrymi, i keď žijú v dobe informačných technológií a prebytku informácií

Takže na záver si to ešte raz stručne zrekapitulujme. Ak chce človek mať z informácií úžitok a ak chce, aby sa prostredníctvom nich rozvíjala jeho osobnosť stačí mu ich menej, ale kvalitných, čiže hodnotných.

Zároveň si je treba nájsť trochu času, aby sme získané informácie mohli v sebe spracovať, čiže prežiť, pretože iba tak sa môžu stať našim najvnútornejším vlastníctvom a neprejdú našim vedomím len tak bez úžitku.

Ak hovoríme o prijímaní radšej menšieho počtu, ale predovšetkým hodnotných informácií znamená to, že musíme prejaviť určité odhodlanie, silu a nekompromisnosť v odmietaní všetkého, čo je bez hodnoty. Čo je prázdne, bezcenné, ba dokonca nízke! Takéto niečo už vôbec nie je hodné človeka a jeho ľudskej dôstojnosti. Takéto niečo totiž, ak to nekompromisne neodvrhneme, iba znižuje a devalvuje našu osobnosť. Preto by sme nemali dopustiť, aby nás informačný balast zdegradoval a prevalcoval. Aby postupne rozkladal našu osobnosť, pôsobiac nebadateľne, ale vytrvalo a každodenne.

Kto to prehliadne a dokáže sa tomu vzoprieť má šancu stať sa zrelou osobnosťou. Kto to podcení a podvolí sa tomu, vybral si cestu postupnej degradácie a devalvácie svojej osobnosti. Je to síce cesta pohodlná, pretože od človeka nič nevyžaduje, iba všetko nekriticky prijímať, ale je to žiaľ istá cesta vedúca k rozkladu vlastnej osobnosti. Osobnosti, neschopnej v konečnom štádiu vôbec slobodne a samostatne myslieť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.06.2013 16:55:28

Pravá a otrávená krása


Určite je vám dobre známe klasické klišé mnohých akčných filmov, keď sa hlavný hrdina konečne dostane po rôznych peripetiách k nebezpečnej náloži a chystá sa ju zneškodniť. Musí však prestrihnúť jeden z dvoch drôtov - červený, alebo žltý. Hrdina sa samozrejme vždy rozhoduje správne a prestriháva práve ten, ktorý treba.

Do podobnej situácie sa dostáva v bežnom živote každý z nás a to vzťahu k falošnej a pravej kráse. Ibaže s tým rozdielom, že väčšina z nás sa žiaľ rozhoduje nesprávne.

K čomu by ale došlo, ak by sa onen filmový hrdina správne nerozhodol? Došlo by k výbuchu a zničeniu.

V našom prípade k nijakému náhlemu výbuchu nedochádza, avšak neustálymi nesprávnymi rozhodnutiami vo vzťahu k pravej a falošnej kráse dochádza k pomalému, ale istému smerovaniu nadol do záhuby a zničenia. Do záhuby a zničenia duše! Nedeje sa tak teda okamžite, ako v akčnom filme, ale pomaly a nebadane, pričom však konečný výsledok je presne ten istý: zničenie a záhuba!

Pravá krása! Čo je pravá krása a odkiaľ pochádza?

Pravá krása je odleskom nádhery Najvyššieho! Je vznešená, čistá, ušľachtilá a povznášajúca. Preto má schopnosť zušľachťovať a povznášať. Povznášať nahor k Východisku a Zdroju všetkej krásy. Pravá krása oblažuje a robí človeka lepším. Lepším! Jej nevyhnutnou súčasťou je čistota a ušľachtilosť.

Ak máme uviesť nejaký príklad stačí spomenúť prírodu. Je krásna, čistá, občerstvujúca a povznášajúca v každom čase. Ak tomu tak nie je a kde tomu tak nie je má v tom prsty jedine človek.

A tým sa zároveň dostávame k otázke, čo je to teda oná otrávená, pokrivená a falošná krása.

Z temna, čiže od Zlého bolo videné, akým obrovským darom je pre človeka pravá krása, ktorá ho oblažuje a povznáša. Krása, ktorá ho robí lepším a dvíha nahor k tomu Jedinému - k Východisku všetkej krásy.

Aby tomu tak nebolo a aby bol tento nádherný dar znehodnotený, bola krása temnotou zámerne otrávená. Bola otrávená nečistotou!

Synonymom krásy a pôvabu na tejto zemi je žena. Ak by zostala takou, akou byť mala, už len svojim zjavom by všetko okolo seba povznášala a zušľachťovala. Svojho muža, svoju rodinu i celú spoločnosť.

Preto sa temnota zamerala práve na ženu. Na ženu, ako na rozhodujúci činiteľ vzostupu nahor prostredníctvom pôsobenia čistého pôvabu a ušľachtilej krásy. Temno ženu otrávilo ješitnou márnivosťou a vyzdvihovaním svojej telesnosti. Otrávilo ju márnivou túžbou páčiť sa a stať sa príťažlivou a žiaducou. Snahou využiť dar svojej krásy a pôvabu vo svoj vlastný, osobný prospech a nie k tomu, k čomu bola jej krása pôvodne určená. K povznášaniu a pozdvihovaniu všetkého nahor k Stvoriteľovi.

Takto bola teda krása otrávená! Zámerne a zákerne otrávená preto, aby namiesto zušľachťovania a povznášania všetkého všetko naopak poškvrňovala a zatláčala do špiny. Aby človek prostredníctvom nej nesmeroval hore, ale dolu.

Doménou pravej krásy je čistota a ušľachtilosť, kým doménou otrávenej a zvrátenej krásy je nečistá nízkosť a vyzdvihovanie telesnosti. Podľa toho ich veľmi ľahko rozpoznáme, ak len trochu chceme.

Ale kto v dnešnej dobe povrchnosti a plytkosti chce rozpoznávať a dá si námahu vnímať tieto rozdiely? Veď človek má dnes predsa každodenne na starosti množstvo iných, omnoho dôležitejších vecí.

Práve s tým však bolo počítané! Cielene bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí sa nechcú a nemajú chuť zaoberať jemnejším rozlišovaním. Bolo počítané s povrchnosťou ľudí, ktorí príjmu otrávenú krásu bez rozmýšľania! A keďže je v dnešnej dobe ľuďom naozaj zaťažko o niečom vážnejšie a samostatne premýšľať, bezmyšlienkovite prijali otrávenú krásu ako ideál a každodenne pokojne vstrebávajú tento jed. A tak je všetko strhávané do čoraz väčšej špiny, nízkosti a bahna.

Na jednej strane teda človek vo svojej prirodzenej túžbe siaha po kráse, avšak vo svojej povrchnosti a lenivosti uvažovať nevníma, že oná krása je zámerne otrávená a že namiesto toho, aby ho povznášala a dvíhala nahor ho čoraz viacej pošpiňuje a strháva nadol.

Deväťdesiatdeväť percent všetkej krásy je v dnešnej dobe poškvrnenej a nečistej! Je to jed, ktorým sa ľudia bezmyšlienkovite sýtia! Jed, ktorý im čoraz viacej otravuje ich vnútro! Ich dušu! Ich osobnosť! A tak to s ľudstvom, ponárajúcim sa do špiny smeruje prudko nadol. Veď napríklad i súčasný ekonomický úpadok je ešte okrem ďalších činiteľov aj dôsledkom čoraz väčšieho klesania do nemorálnosti.

Noviny, časopisy, knihy, filmy, internet, piesne, reklamy, výtvarné diela, toto všetko vyzdvihuje nečistú, zmyselnú a poškvrnenú krásu, ktorá strháva nadol. A už dokonca i veriaci, i mnohé veriace ženy podľahli tomuto jedu, pretože sa stali bezmyšlienkovitými konzumentmi módy. Módy, ktorá je opäť cielene utváraná tak, aby vyzdvihoval telesné vnady ženského tela.

Močiarom plným bahna a tej najhnusnejšej špiny sa stala zem. Zem, ktorá zneuctila krásu a pošpinila ju. Zem, ktorá sa prostredníctvom nečistej krásy ponára do špiny čoraz viac.

Kde sú ľudia, ktorí sa dokážu vytrhnúť z tohto všeobecného úpadku? Kde sú ľudia, ktorí dokážu prehliadnuť ľstivosť temnoty a zavrhnúť ňou vytvorenú, úpadkovú krásu? Kde sú ľudia, ktorí nechcú dať sami sebou takto manipulovať? Kde sú ľudia schopní hlbšieho zamyslenia? Kde sú ctitelia pravej, vznešenej, čistej a ušľachtilej krásy, ktorá povznáša a dvíha k Svetlu? Sú na zemi ešte vôbec takýto ľudia? Alebo je to tu všetko už len hnusný, smradľavý močiar, kráčajúci v ústrety osudu Sodomy a Gomory?

Spamätaj sa človeče a vytrhni sa z ošiaľu nízkosti! Neotravuj sa jedom, ale obklopuj sa pravou, čistou, vznešenou a ušľachtilou krásou, ktorá ťa bude povznášať. Nájdeš ju v prírode, v hudbe, v knihách, či kdekoľvek inde, ak ju hľadať chceš. Obklopuj sa ňou a čerpaj z nej. Nech ťa povznáša, zušľachťuje a dvíha. Zavrhni nemilosrdne všetko, kde takejto krásy niet a nepodporuj to! Nepodporuj to, lebo tým sa spájaš s nečistým a skaza a zničenie budú tvojim údelom. Ty sa staň jedine ctiteľom pravej krásy, aby tvojim osudom mohlo byť len šťastie, radosť a povznesenie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.06.2013 16:29:52

Príťažlivosť záhadológie


Na internete existuje veľké množstvo stránok s duchovnou tématikou. Niektoré majú návštevnosť väčšiu, iné menšiu. Tie najvyššie návštevnosti zaznamenávajú zväčša stránky, na ktoré sa veľmi dobre hodí pojem - záhadológia. Ide o prezentovanie rôznych mystických javov a súvislostí, rôznych záhad a vecí tajomných či neznámych. Ide o čítanie zaujímavé, napínavé, ba neraz až mraziace v chrbte. Prevádzkovatelia stránok poskytujú tieto informácie svojim čitateľom mnohokrát v dobrej viere preto, aby mohli rozširovať svoj rozhľad a aby mohli duchovne rásť.

Ale môžu ľudia takýmto spôsobom naozaj duchovne rásť? Môžu nás naše početné návštevy záhadologických stránok naozaj duchovne posúvať smerom nahor? A nie je to snáď skôr opačne? Nie je to skôr tak, že ľudí v ich skutočnom duchovnom vzostupe brzdia a bránia im v ňom? A ako vôbec môže človek rozlíšiť to, čo ho môže posunúť nahor od toho, čo ho naopak duchovne iba spútava a strháva nadol?

Ak máme byť úprimní a povedať si pravdu, tak v oblasti duchovna je na internete podľa môjho osobného odhadu približne 98 percent balastu a len dve percentá informácií pravej hodnoty. Za balastom sa skrýva temnota a za hodnotami Svetlo. Balast ľudí ťahá dolu, kým jedine skutočné hodnoty ich ich môžu dvíhať smerom nahor – k Svetlu. Bude teda určite na mieste, aby sme sa zmienili o kritériách, na základe ktorých je to možné rozlíšiť.

Základné rozlíšenie spočíva v tomto: To, čo pochádza zo Svetla kladie požiadavky. To hovorí o hodnotách a o nevyhnutnosti človeka pracovať na sebe samom, aby tieto hodnoty dosiahol.

To čo pochádza z temnoty nekladie požiadavky. To sa predovšetkým snaží sprostredkovávať rôzne zaujímavosti, vždy nové a neraz doslova fantastické, ktoré priťahujú a pútajú pozornosť, ale v skutočnosti od nikoho nič viac nevyžadujú.

Týmto je temnotou sledovaný jediný cieľ: zadržiavanie od pravého duchovného vzostupu. Premrhávanie času, ktorý nám jedného dňa môže tragickým spôsobom chýbať.

Na jednej strane máme teda požiadavku naplňovania skutočných hodnôt a na druhej strane voľné a nezáväzné prijímanie rôznych duchovných informácií a zaujímavostí.

Čo z toho si priemerný človek radšej vyberie? Odpoveď je až príliš prostá: no predsa to jednoduchšie, príjemnejšie a pohodlnejšie. A práve v tomto tkvie vysoká návštevnosť záhadologických stránok, ktorých obsah spútava ľudské duše a to bez toho, že by to v mnohých prípadoch prevádzkovatelia a zriaďovatelia podobných stránok vo svojom dobrom chcení vôbec tušili.

Mnohí ľudia si však vo svojej dobrosrdečnosti povedia: ale ja tam predsa len vždy nájdem niečo dobré. Áno, aj tam sa nachádza dobro, ale len ako návnada! Len ako chutné sústo, ktoré skúsený rybár chystá pre naivné ryby. A okolo plávajúca ryba po tomto súste lačne siaha, avšak v jeho vnútri je skrytý háčik. Keď sa ryba chytí, rybár ju pomaly pritiahne k sebe a jej život sa končí.

Temnota teda dáva zrniečka pravdy a dobra len ako návnadu, na ktorú sa mnohí naivne chytajú aby napokon, absorbovaním všetkého okolitého vedomého i nevedomého zavádzania boli pomaličky ale isto stiahnutí nadol. A ak aj nie nadol, tak aspoň zadržiavaní od skutočného duchovného vzostupu, čo temnote taktiež úplne postačuje.

Temno teda dáva návnadu, naivný človek sa jej chopí a potom už nemusí celkom nič robiť. Iba sa nechať ťahať. Viac nie je od neho nič vyžadované a je to vskutku pohodlné. Konečným osudom takýchto ľudí je však duchovná smrť tak, ako je smrť konečným osudom naivnej ryby chytenej na háčik.

Inak je to ale pri Svetle! Svetlo dáva záchytné lano a je úlohou človeka chytiť sa ho a potom sa sám po ňom začať šplhať nahor, smerom k Svetlu a duchovným Výšinám. To však vyžaduje určitú námahu. A práve túto námahu ľudia nie sú ochotní vynaložiť. To ich odradzuje od správnej cesty. Ak im totiž niekto ponúkne ako alternatívu niečo, čo nijakú námahu nevyžaduje, tak je okamžite rozhodnuté. Už ďalej niet o čom uvažovať. Človek vykročí po ponúkanej, širokej a pohodlnej ceste, ktorá je ale istou cestou do záhuby.

Nie teda všetko, čo býva spojené s prívlastkom „duchovné“ nás je schopné naozaj povzniesť. Človek nesmie zabúdať, že skutočne povzniesť ho môže iba práca na sebe samom, iba vlastné úsilie a snaženie smerom nahor, totožné s nadobúdaním a získavaním tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt, aké vôbec existujú.

Duchovný vzostup je práca a boj! Práca na sebe samom a boj so sebou samým! Duchovná smrť je oddanie sa pohodlnosti a lenivosti, oddanie sa smerom, snahám a učeniam, ktoré od nás nič nevyžadujú, prípadne nás ubezpečujú, že všetko za nás urobí niekto iný.

A jednou zo smutných skutočností je, že tomuto lákadlu duchovnej pohodlnosti neodolalo ani kresťanstvo. Kresťanstvo, ktoré tvrdí, že ľudstvo bolo spasené obetou Krista na kríži. Človek je totiž hriešny a nie je sa vraj schopný sám svojim vlastným úsilím týchto hriechov zbaviť. Preto poslal Stvoriteľ svojho Syna a ten sa obetoval za hriechy sveta. Svojou obetou z nás vraj sňal všetky hriechy, očistil nás a tým nás spasil. No a človek, ktorý príjme Krista ako svojho Spasiteľa a uverí v jeho obetu na kríži, takýto človek bude spasený.

Neuveriteľnou tragédiou kresťanstva je, že nepochopilo a stále nechápe pravý zmysel a účel príchodu Ježiša Krista na našu zem. Kristus k nám neprišiel preto, aby sa za hriechy sveta obetoval na kríži a tým nás spasil. Kristus prišiel v skutočnosti preto, aby vo svojom učení, vo svojom Slove ľuďom ukázal, čo majú robiť, ako majú myslieť a žiť, aby mohli byť spasení. Prišiel, aby im ukázal cestu k spáse, po ktorej však už musia kráčať oni samotní. Spasený teda môže byť iba človek, ktorý žije podľa Slova Kristovho! Iba ten, kto sa v tomto smere snaží a namáha! Život človeka je spojený s osobnou zodpovednosťou a teda i so zodpovednosťou za vlastné spasenie, o ktoré sa musí zaslúžiť predovšetkým on sám.

To ale samozrejme nie je pre pohodlných ľudí také lákavé a príťažlivé ako tvrdenie, že niekto iný sa už obetoval za naše hriechy a nám stačí iba v túto obetu uveriť a budeme spasení.

Človeče nedaj sa preto zlákať pohodlnosťou! Áno, je síce príjemná, takmer nič od teba nevyžaduje a môže byť dokonca odetá i do veľkolepých slov, ale nie je to cesta k duchovnému vzostupu. K skutočnému duchovnému vzostupu vedie vždy iba cesta vlastnej námahy a vlastného snaženia.

Človeče, nauč sa preto prísne rozlišovať. Prísne rozlišovať medzi tým, čo je ti príjemné, čo je pre teba pohodlné a tým, čo je pre teba naozaj užitočné. Lebo jedine to, čo od teba vyžaduje istú mieru vlastnej námahy ťa môže posunúť skutočne duchovne nahor, kým to, čo od teba takmer žiadnu námahu nevyžaduje spôsobuje tvoju duchovnú stagnáciu a úpadok. Veď nakoniec nič sa v živote človeka nedosahuje bez námahy. To je predsa zákonitosť! A prečo by táto zákonitosť mala byť iná práve v duchovnej oblasti?

Treba si preto vybrať medzi duchovnou námahou a duchovnou pohodlnosťou. V jednej je skrytý vzostup a život, kým v druhej stagnácia, úpadok a smrť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.06.2013 16:13:07

Ľudia stojaci pod zvieraťom


Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.

Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?

Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.

Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.

To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.

Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.

Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.

Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?

Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.

Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.

A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!

Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!

Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.

Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.

Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.06.2013 16:42:52

Dobro nesmie rezignovať!


Obraz prvý: Rohanské vojsko cvála na pomoc gondorskej ríši. Keď vyšli na kopec, kráľ Theoden uvidel smrteľný zápas mesta Minastirit. A zovrelo mu srdce. Potom však zvolal mocným hlasom, akým ho už dávno nikto nepočul zvolať: Čas boja nadišiel! Rytieri, taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Vpred!

A rohanská jazda udrela ako víchor z boku na nepriateľa, plne zamestnaného dobíjaním mesta.

Nepriateľskými šíkmi prebehol úľak, potom zdesenie a nakoniec sa dali na útek. A rohanskí jazdci s víťaznou piesňou na perách cválali sem a a tam a ostrím svojich mečov bili nepriateľa tak, že uniknúť sa podarilo iba nemnohým.

Obraz druhý: Vojsko rytierov Svetla sa priblížilo k hmotnosti. Vtedy uzreli smrteľný zápas planéty Zem.

Ich Kráľ a Vládca však zvolal mocným hlasom: Rytieri, čas boja nadišiel! Taste meče, nech sa zablýska ich ostrie! Bez milosti bite nepriateľa! Bez milosti bite všetko zlo a všetkých tých, ktorí sú s ním akýmkoľvek spôsobom spojení! Vpred!

A nespočetné voje rytierov Svetla udreli do temnoty Zeme, ktorú zachvátila hrôza. Oni však, s víťaznou piesňou na perách bez milosti bili nepriateľa, nemilosrdne bili všetko zlo ako i všetkých tých, ktorí s ním boli akýmkoľvek spôsobom spojení.

Mnohonásobne rozvetvené zlo prestupuje a ovláda všetko na planéte Zem. Avšak tak, ako museli obrancovia mesta Minastirit vlastnými silami vydržať do príchodu rohanského vojska, rovnako musí aj dobro na tejto zemi vlastnými silami vydržať do príchodu pomoci zo Svetla.

V každodennosti všedného dňa prebieha nebadateľne smrteľný zápas medzi postupne všetko prestupujúcim a všetko infiltrujúcim zlom a medzi zbytkami dobra. A každý človek, ktorý sa v bežnom živote snaží hájiť a zachovávať ušľachtilosť, dobro, česť, spravodlivosť a ľudskosť, každý takýto človek je bojovníkom, napomáhajúcim tomu, aby sa Zem ešte udržala.

To, že mnohí prepadajú rezignácii a myšlienkam, že so zlom sa už dnes nedá vôbec nič robiť patrí k jeho zákerným úkladom. Takýmto spôsobom chce totiž zlo vnútorne zlomiť aj tie posledné zbytky odporu a ovládnuť absolútne všetko. A svoj tlak stupňuje o to viac, o čo jasnejšie začína tušiť vlastný, blízky koniec.

Dobro, česť, spravodlivosť, ušľachtilosť a ľudskosť však nakoniec zvíťazia! A spolu s nimi každý človek, ktorý zostal s týmto hodnotami pevne spojený!

Všetko ostatné bude rozprášené, rozohnané a pobité ostrím meča!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.05.2013 16:37:11

Kresťanstvo – nepochopenie utrpenia!


Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! Toto úslovie vzniklo v kresťanskom prostredí a vyjadruje názor, že utrpenie v živote človeka je akýmsi darom od Stvoriteľa. Nachádza sa v tom síce zrniečko pravdy, ale to nesprávne a mylné je v pochopení spomínaného úslovia prevažujúce. A zašlo sa v tom až tak ďaleko, že sa utrpenie začalo považovať až za akési zvláštne vyznamenanie od Pána a mnohí takzvaní „svätí“ si na základe toho sami spôsobovali rozličné druhy utrpenia, či dobrovoľne znášali rôznu nepohodu, ktorú by inak vôbec znášať nemuseli, len aby sa zapáčili Pánovi.

Vnímanie utrpenia ako zvláštneho vyznamenania od Pána je omyl! Veď niečo takéhoto sa vôbec nezlučuje s podstatou Stvoriteľa, ktorý je Láskou. A Láska, to je predsa šťastie, mier, radosť a harmónia! Veď Láska Stvoriteľa predsa chce, aby ľudia boli šťastnými a nie aby trpeli. A preto Pán v nijakom prípade ľuďom nenadeľuje utrpenie, ako nejaké zvláštne vyznamenanie. Preto úslovie: koho Pán miluje, toho krížom navštevuje nemôže byť správne. Takéto niečo by totiž Tvorca, ktorý je Láskou nikdy nerobil.

Utrpenie ľudí neprichádza z rúk Najvyššieho! Utrpenie si spôsobujú ľudia samotní! Utrpenie vzniká na základe Zákona spätného pôsobenia, ktorý vo veľkom diele Pána zabezpečuje fungovanie Spravodlivosti.

Tento dokonalý Zákon a Spravodlivosť s ním súvisiacu možno vyjadriť jednoduchými slovami: čo si kto zaseje to aj zožne. Kto teda konal dobro, vráti sa mu v Zákone spätného pôsobenia v znásobenej miere dobro. Kto však konal zlo, vráti sa mu v účinkoch toho istého Zákona zlo. Takto prosto a jednoducho to funguje. Ide tu o čistú Spravodlivosť, pretože každému sa dostane iba toho, či si on sám vo svojej minulosti zasial. V minulosti nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej. Ba dokonca až v minulosti presahujúcej hranicu jedného pozemského života. Áno, dokonalý Zákon spätného pôsobenia ďaleko presahuje hranicu jediného pozemského života a to smerom do budúcnosti ako i smerom do minulosti.

Smerom do budúcnosti v tom zmysle, že bytie človeka kontinuálne pokračuje aj po pozemskej smrti a smerom do minulosti v tom zmysle, že na zemi nikto z nás nebol iba jeden jediný raz, ale boli sme tu už viac krát. V poznaní zákonitosti opätovných príchodov ľudí na zem tkvie pochopenie toho, prečo napríklad trpia deti, prečo sa každý z nás rodí do rozličných životných pomerov a podobne. Preto neraz utrpenie, ktoré nás stretá, môže mať svoju príčinu v našom predchádzajúcom bytí na tejto zemi.

Aj keď teda človek nepozná dávnu príčinu, prečo konkrétne trpí, môže si byť stopercentne istý, že netrpí nespravodlivo. Môže si byť stopercentne istý, že jeho utrpenie je absolútne spravodlivým prejavom Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého k nám môže prísť a vždy prichádza iba to, čo sme sami vo svojej minulosti zasiali. Lebo neochvejne platí: čo kto zaseje, to aj zožne!

Ak sme teda v minulosti siali zlo, či už svojimi slovami, alebo činmi, alebo v skrytej podobe prostredníctvom svojho cítenia a myslenia, v prežívaní utrpenia sa nám toto, nami sformované zlo jedného dňa určite vráti. Tak to vyžaduje Spravodlivosť, na základe ktorej musíme vlastným prežitím za všetko zaplatiť a to až do posledného haliera.

Čo je pritom ešte treba zvlášť podotknúť je fakt, že Zákon spätného pôsobenia berie na zreteľ i naše cítenie a myslenie, čiže náš skrytý, vnútorný život, na ktorého kvalitu vôbec nedbáme. Ak však vo svojom cítení a myslení, ktoré nikto nevidí sejeme zlo, ak v sebe prechovávame závisť, nenávisť, nečisté myšlienky, nečestnosť a podobne, neznamená to, že za to nebudeme braní na zodpovednosť. Práve naopak! Naše nekontrolované cítenie a myslenie, náš nečistý, povrchný, skazený a prázdny vnútorný život býva príčinou mnohého nášho utrpenia. Lebo Zákon, čo kto zaseje to aj zožne sa bez výhrady vzťahuje aj k nášmu skrytému, vnútornému životu.

Ak sa teda niekedy budeme pýtať, prečo trpíme, alebo prečo musia trpieť zdanlivo dobrí ľudia okolo nás, tak pravá príčina utrpenia môže spočívať trebárs práve v nezriadenom a nečistom vnútornom živote. Vo vnútornom živote, ktorého zásadný vplyv na ľudský osud nám doteraz unikal. Vo vnútornom živote, ktorý však v žiadnom prípade neuniká účinkom Zákona spätného pôsobenia.

Utrpenie na nás teda nezosiela Stvoriteľ! Spôsobujeme si ho iba my samotní! Utrpenie je ovocím našich vlastných činov! Je žatvou našej vlastnej sejby! Je prejavom veľkej Spravodlivosti Najvyššieho, na základe ktorej každý z nás musí zaplatiť prežívaním vlastného utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré on sám spôsoboval v minulosti iným.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! A predsa je v tomto úsloví aj zrniečko pravdy tak, ako bolo spomenuté na začiatku. Avšak iba na základe predchádzajúceho výkladu možno z tohto úslovia ono zrniečko pravdy správne vylúpnuť. Spočíva v pochopení, že utrpenie je v určitom zmysle predsa len milosť. Milosť, ktorú dokáže pochopiť a prijať iba človek znalý a preto zrelo prijímajúci vlastné utrpenie. Človek, prijímajúci vlastné utrpenie ako možnosť zaplatiť za staré viny a vyrovnať staré účty. Ako možnosť oslobodiť sa od všetkého zlého, čo sám kedysi spôsobil. Ak bude takto zrelo pristupovať k svojmu utrpeniu, stane sa pre neho cestou k postupnému oslobodeniu sa. Cestou k zaplateniu a vyrovnaniu všetkých svojich vín, aby potom, po vyrovnaní svojich starých účtov mohol žiť život bez akéhokoľvek utrpenia. Aby mohol žiť už iba v šťastí, radosti a mieri. Ak dosiahne tohto bodu a potom bude svojimi citmi a myšlienkami, svojimi slovami a činmi siať iba dobro, bude k nemu v účinkoch Zákona spätného pôsobenia prúdiť už len dobro. Lebo ten, kto má vyrovnané všetky svoje účty a už iba šťastie a dobro rozdáva, musí zákonite iba šťastie a dobro žať.

Kiež by sa čo najviac ľudí dostalo až sem. Kiež by čo naviac ľudí dokázalo obrátiť účinky železného Zákona spätného pôsobenia vo svoj prospech tak, ako sa ešte dnes deje v ich neprospech. K tomu je však potrebné, aby sme sa aspoň do určitej miery stali znalým týchto Zákonitostí, ktoré nie sú vôbec zložité a predovšetkým, aby sme sa zmenili k lepšiemu. Aby sme konečne pochopili, že prostredníctvom svojich citov a myšlienok, i prostredníctvom svojich slov a činov musíme šíriť iba dobro, ak chceme iba dobro a šťastie žať.

Kto ale dobro nečiní, nech zo svojho utrpenia neobviňuje Stvoriteľa, ale nech hľadá jeho príčinu iba v sebe samotnom.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 20.05.2013 16:12:13

O ceste k Podstate


A mudrc riekol: Prázdny a nenaplnený život žijú ľudia, pretože uviazli na povrchu vecí, dejov a javov. Má pre nich cenu len to, čo možno vidieť, ohmatať, ochutnať a privlastniť si. Tomu venujú všetko svoje úsilie, všetko svoje snaženie a všetky svoje sily. Vonkajšok vecí, dejov a javov ich zamestnáva nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Zamestnáva aj ich myslenie a cítenie, v ktorých sa nedokážu povzniesť k ničomu inému.

Títo úbohí, prepracovaní, zamestnaní a uštvaní ľudia však netušia, že za vonkajškom vecí, plne pohlcujúcom všetky ich fyzické a duševné sily ešte niečo je. Niečo väčšie a dôležitejšie! Niečo, z čoho všetko pramení. Že sa tam nachádza veľká, svetlá a tajomná Podstata! Podstata všetkých vecí, dejov a javov! Večná a nehynúca, z ktorej všetko povstalo a ktorou je všetko udržiavané. Až človek, ktorý sa dokázal spojiť s vyžarovaním tejto Podstaty, z ktorej všetko povstalo a je ňou všetko udržiavané, až takýto človek schopný správne chápať význam a zmysel všetkých vecí, dejov a javov a zaujímať ku nim správny postoj. Až takýto človek ich potom dokáže užívať správnym spôsobom tak, aby mu slúžili a nie aby ho zotročovali.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, ako máme smerovať k Podstate, aby sme sa stali pánmi nad vecami, dejmi a javmi, aby nás tieto už viac nezotročovali, ale aby nám slúžili?

A mudrc odvetil: Boli mnohí, ktorí sa kvôli hľadaniu spojenia s vyžarovaním Podstaty zriekli všetkých vecí. Dobrovoľne sa zriekli všetkého, aby našli spojenie s tým pravým a jediným. Zriekať sa vecí však nie je vôbec potrebné. Môžeme ich pokojne užívať, ale našim hlavným cieľom má byť hľadanie spojenia s Podstatou. Nesmieme uviaznuť na povrchu vecí tým, že by sa nám stali všetkým. Všetkým má byť pre nás jedine hľadanie spojenia s vyžarovaním Podstaty, skrývajúcej sa za vonkajšími vecami, ktorá je jedinou Pravdou bytia.

K spojeniu s vyžarovaním Podstaty však môžeme dospieť jedine čistým životom. To je jediná možná cesta k nej. Človek musí vedome pestovať čisté myšlienky a čisté city, musí sa snažiť byť spravodlivý, dobrý a láskavý, pretože jedine svojou vnútornou čistotou a dobrotou sa toho môže stať hodným. Jedine tak sa totiž jeho vnútorný zrak môže prečistiť natoľko, aby ju bol schopný určitým spôsobom vidieť, vnímať, cítiť a prežiť.

Ak sa takýmto bude snažiť byť dlhodobo a ak bude neustále túžiť po nájdení spojenia s Podstatou príde čas, kedy sa tak stane. Príde čas, kedy mu bude dovolené uvidieť svetlý záblesk vyžarovania prevelebnej nádhery Podstaty. A táto chvíľa, aj keby mala trvať hoci len zlomok sekundy, ho navždy zmení. Lebo jeho doterajšia viera, s ktorou sa túžobne snažil nájsť spojenie s Podstatou sa mu odteraz stane presvedčením. Stane sa mu istotou! Jeho duch bude jasne žiariť, súc požehnaný dotykom velebnosti nádhery vyžarovania Podstaty, ktorá je skrytou a nezničiteľnou Pravdou všetkých vecí.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, človek dneška je človekom racionálnym a preto sa zvykne pýtať: čo z toho budem mať? Čo teda bude mať človek a čo získa tým, že nájde spojenie s vyžarovaním Podstaty?

A mudrc odpovedal: Niet väčšieho pokladu ako prežiť a nadviazať spojenie so svetlým vyžarovaním Podstaty všetkého bytia. Niet väčšieho pokladu, ako nájsť za premenlivou nestálosťou foriem, vecí, dejov a javov stálu a nepominuteľnú Podstatu. Je to dotyk s večnosťou, ktorý do ducha človeka vtlačí pečať večnosti. Takýto človek už nemôže zomrieť. On iba odloží svoje fyzické telo, patriace do sveta vonkajších a premenlivých foriem a javov a jeho duša sa bude radostne náhliť k čoraz užšiemu spojeniu s vyžarovaním Podstaty, v ktorej blízkosti bude smieť pretrvávať a ku ktorej sa bude môcť stále viac približovať.

Takýto človek stojí nad vecami. Slúžia mu, užíva ich, ale nie je ich otrokom a nepachtí sa za nimi. Takýto človek totiž vie, že existuje niečo omnoho, omnoho hodnotnejšie, ako všetky veci a pôžitky tejto zeme dohromady.

Blažený, tisíckrát blažený je takýto človek! Blažený pravou blaženosťou, ktorej sa nevyrovnajú nijaké poklady tohto sveta.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.05.2013 16:27:29

Nekvalita plodenia plodí nekvalitu


Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.

Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.

Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.

A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.

To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.

A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?

Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.

A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.

Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.

Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.

Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.

A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.

O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.

Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.

Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.

Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy, ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.

Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.

A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 08.05.2013 16:55:50

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 2


Omyl druhý: Zlo je potrebné pre duchovný vývoj, pretože jedine porovnaním dobra a zla môže človek rozpoznať to, čo je dobré a čo zlé, a potom sa z vlastného presvedčenia prikloniť k dobru.

Podľa názoru mnohých duchovne hľadajúcich nie je preto správne bojovať proti zlu, pretože by sme tým ľuďom v podstate brali možnosť k ich ďalšiemu duchovnému vývoju.

Zlo je teda neoddeliteľnou súčasťou tohoto duálneho sveta i nás samotných. Preto nám nezostáva nič iné, ako ho s láskou prijať, odpustiť mu, odpustiť druhým i sebe samotnému. Ak sa totiž nebudeme stále vŕtať zle, nebudeme s ním bojovať a nebudeme si ho všímať, môžeme ho zmeniť na dobro svojimi pozitívnymi myšlienkami a slovami, prežiarenými čistotou duše, dobrom, láskou, pochopením a súcitom.

Áno, znie to krásne, ale podobné úvahy sú v podstate dobrosrdečným obhajovaním oprávnenosti existencie zla. A to je neprípustné!

Ak by sme totiž mali možnosť nahliadnuť do raja zistili by sme, že aj tam existuje ďalší vývoj a to aj napriek tomu, že žiadneho zla tam už niet. To teda značí, že existencia zla nie je nevyhnutnou podmienkou vývoja!

V modlitbe Otčenáš sa nachádzajú slová: „ako v nebi, tak i na zemi.“ Znamenajú, že aj na zemi to má byť tak, ako v nebi. Že z toho, ako je to v nebi si máme brať príklad a vzor, a snažiť sa učiniť tak aj na zemi. To ale značí, že na zemi je možný a aj je Zhora chcený vývoj bez existencie zla.

A ak sme už pri Otčenáši, hovorí sa v ňom aj to, ako sa to celé dá prakticky zrealizovať a síce slovami: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“.

Ak by teda človek žil na zemi podľa Vôle Najvyššieho a podľa Jeho Zákonov, mohol by sa stále duchovne vyvíjať smerom nahor a nemusel by pri tom prežívať žiadne zlo. Vo svojom dobrom chcení a dobrej vôli by sa samozrejme mohol dopustiť chýb i omylov a z týchto sa poučiť, ale nebolo by to zlo. Boli by to iba omyly a chyby, vykonané v dobrom chcení. A to je veľký rozdiel oproti tomu, ak niekto koná zlé činy. Ak koná zlo vo svojom zlom chcení.

Prežívanie zla nie je potrebné k tomu, aby sme duchovne napredovali a vyvíjali sa! Priblížiť si to tiež môžeme na biblickom príbehu o Adamovi a Eve v raji. Človek môže žiť ako v raji už tu na zemi a to vtedy, keď naplňuje Vôľu Najvyššieho a keď sa riadi jeho Zákonmi. Pokým Adam a Eva zachovávali túto Vôľu a tieto Zákony, žili ako v raji.

Akonáhle však človek vybočí z Vôle Najvyššieho, akonáhle začne jednať svojvoľne, trhá zakázané ovocie podobne, ako Eva jablko. Tým sa vydáva svojou vlastnou cestou. Cestou svojej vlastnej vôle, vzďaľujúcej sa od Vôle Najvyššieho.

Jedine Vôľa Najvyššieho je však dokonalá a preto jedine život podľa nej môže viesť k dokonalosti ľudského bytia, plného radosti a šťastia.

Vlastné chcenie človeka je úzkoprsé, nedokonalé a egoistické. No a práve z tohto malého, svojvoľného a egoistického chcenia človeka, odtrhnutého od dokonalej Vôle Najvyššieho povstalo zlo!

Už teda nie „buď Vôľa Tvoja“, ale „buď vôľa moja“! Takýmito slovami sa spôsobom svojho každodenného života „modlí“ väčšina dnešných ľudí. A práve preto život okolo nás vyzerá tak, ako vyzerá. Jedine pre túto vlastnú svojvoľnosť je človek nútený prežívať tisícoraké zlo, ktoré sám vyprodukoval vo svojom svojvoľnom, falošnom a nesprávnom chcení.

Ak to teda máme celé zhrnúť, tak dobro znamená život podľa Vôle Najvyššieho. Zlo zase znamená odklon od Vôle Najvyššieho. Znamená svojvoľnosť, znamená vyzdvihovanie vlastnej vôle a vlastného chcenia.

Život na zemi a duchovný vývoj na nej je možný aj bez zla a to vtedy, ak sa ľudia budú riadiť Vôľou a Zákonmi Najvyššieho. O tom predsa jasne hovoria slová: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“

Tieto slová znamenajú: Aj na zemi je možné vybudovať odlesk raja – kráľovstvo Božie! Je tak možné učiniť dôsledným naplňovaním Vôle Najvyššieho. Ak budú ľudia podľa Jeho Vôle žiť, potom bude aj na zemi tak, ako je v nebi. Potom ani na zemi nebude zla tak, ako ho niet v nebi. A predsa sa duchovný vývoj nezastaví, ako nestojí ani v nebi. Bude pokračovať a rozvíjať sa v čoraz dokonalejšom a dokonalejšom naplňovaní Zákonov Najvyššieho, bez prítomnosti akéhokoľvek zla.

Svojho času bol na pomoc ľuďom do hmotnosti poslaný archanjel Lucifer. Mal ich povzbudzovať a podporovať v ich duchovnom vývoji.

Po svojom páde však začal namiesto Stvoriteľom chceného princípu pomáhajúcej a podporujúcej lásky uplatňovať princíp pokušenia. Pokušenia zlým!

Preto ten, kto tvrdí, že aj zlo je určitým pozitívnym faktorom pri našom duchovnom vzostupe v podstate schvaľuje luciferský princíp pokušenia k zlému.

Vinou ľudí, ktorý vlastným chcením upadli do zla sú samozrejme pravdivé slová, že aj v zlom možno nájsť niečo dobré. Je to však iba cnosť z núdze! Takto to totiž vôbec nemalo byť! Zlo nemalo na zemi vôbec jestvovať! Ľudstvo sa mohlo a môže vyvíjať aj bez neho a to prostredníctvom vzájomnej, pomáhajúcej a podporujúcej lásky, pri ktorej silnejší pomáhajú slabším.

Dnes však, pod vplyvom zla a v službe zlu silnejší slabších utláčajú, zneužívajú a profitujú z nich.

Takto to však na zemi nikdy nebolo chcené a je smutné, keď k duchovnu inklinujúci ľudia hovoria o princípe zla ako o niečom, čo je potrebné a bez čoho by dobro nikdy patrične nevyniklo.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 01.05.2013 15:22:48

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 1


Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života vie, že človek sa na zem nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor. Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných náboženstiev.

Avšak behom stáročí sa doň vnieslo niekoľko omylov a pokrivení. Jedným z nich je presvedčenie, že možnosť duchovného vývoja prostredníctvom opätovných príchodov na zem je nekonečná a bude trvať až dovtedy, kým človek nedozreje až natoľko, že sa z kolobehu zrodení vyslobodí.

To je však omyl! Toto je jeden z veľkých a zásadných omylov, rozšírených medzi prívržencami reinkarnácie, ktorý berie mnohým ľuďom dôvod pre urýchlené nastúpenie cesty vlastného, osobného duchovného vzostupu, pretože sa predsa nemusia nikam ponáhľať. Veď času je dosť!

Až sa teda raz dokonale nasýtim všetkých radovánok pozemského života, potom, niekdy v ďalekej budúcnosti príde čas, keď aj ja začnem so svojim osobným duchovným vzostupom – uvažujú mnohí.

Ale položme si zásadnú otázku: ako môže byť kolobeh zrodení v hmotnosti nekonečným, ak je existencia našej planéty časovo ohraničená? Veď Zem tak, ako kedysi vznikla, musí raz zaniknúť. A to platí aj pre Slnko, ako i pre všetky planéty a hviezdy v našej galaxii.

Čas trvania všetkého hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti nemôže byť časovo neobmedzený! A ani samozrejme nie je! No a vážnosť súčasnej doby spočíva v tom, že sa čoraz viacej približujeme k tejto osudnej hranici!

Skutočnosť je totiž taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.

V evanjeliách môžeme nájsť množstvo zmienok potvrdzujúcich skutočnosť, že raz príde doba, kedy budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, alebo inak povedané, zrelí od nezrelých. Čiže tí, ktorí stihli včas zavŕšiť svoj duchovný vývoj od tých, ktorí to nestihli. Viď napríklad podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, či zmienku o dvoch ľuďoch, ktorí budú vedľa seba ležať na jednej posteli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá, alebo o iných dvoch, ktorí budú spolu pracovať na poli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá. Alebo trebárs vážne slová o čase, kedy anjeli zožnú železnými kosákmi úrodu ľudských duší na pozemskej pláni a pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým plevy spália v ohni. A takto by sa dalo pokračovať.

Mnohí si však povedia: no dobre, aj keď je možnosť nášho duchovného vývoja časovo obmedzená, naša zem tu ešte predsa bude milióny rokov. Takže času je naozaj dosť.

Žiaľ, to je päť jeden z mnohých omylov. Času, a zvlášť v dnešnej dobe nemá nikto z nás nazvyš! Prečo?

Lebo milióny, ba miliardy ľudí zostávajú po svojej smrti celé stáročia a tisícročia uviaznutých v rôznych záhrobných svetoch a úrovniach, blúdiac v nich vzdialení Svetlu a Pravde bez toho, že by stúpali nahor. No a z dôvodu tohto ich blúdenia, vzdialeného Svetlu a Pravde môže dôjsť k ich ďalšej inkarnácii na zem, ktorá by ich mohla duchovne výraznejšie posunúť smerom nahor až o stovky, či tisíce rokov, alebo k nej nemusí dôjsť vôbec.

Ak sa teda v evanjeliách hovorí, že čas je už blízko, je to mienené práve z takéhoto, omnoho širšieho, celkového pohľadu. Z pohľadu, zahŕňajúceho nie len život na zemi, ale aj časové obdobia, strávené v záhrobných úrovniach medzi jednotlivými inkarnáciami, ktoré môžu trvať celé tisícročia. Ak sa na to začneme pozerať takto uvedomíme si, že času naozaj niet nazvyš a že mnohým sa preto môže vskutku stať, že svoj duchovný vývoj nedokážu včas zavŕšiť. Že ich nezrelá osobnosť bude musieť byť preto jednoducho strhnutá do rozkladu všetkého hmotného, lebo sa nedokázala včas vymaniť z kolobehu hmotných zrodení a nájsť útočište vo večnej duchovnej ríši, nachádzajúcej sa nad hmotou a nepodliehajúcej vzniku a zániku.

Časové obmedzenie, určené na uskutočnenie nášho duchovného vývoja visí teda nad nami ako Damoklov meč. Ľudia si toho musia byť vedomí a mali by sa podľa toho zariadiť, pretože tu ide o celé ich bytie!

A preto je v dnešnej dobe pre ľudí omnoho užitočnejšia pravda o tom, akými veci naozaj sú, i keď je táto pravda vážna až hrozivá, ako mylné upokojovanie možnosťou nekonečného vývoja v stále ďalších a ďalších inkarnáciách, ktorá nie je vôbec reálna.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 22.04.2013 16:35:03

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s uvazujme.blog.pravda.sk/

image/svg+xml smilan :: 15.04.2013 16:40:41

Relativita hodnôt ľudských


Všetko môže byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú námahu.

Každý človek by vo všeobecnosti chcel žiť čo najdlhšie a byť čo najzdravší a to až do posledných chvíľ svojho života. V tomto sa zhodnú absolútne všetci. Ale žiaľ, už iba málokoho zaujíma, ako vlastne svoj život prežije, presnejšie povedané, či ho vôbec naplní jeho skutočným zmyslom. Málokoho zaujíma, či svoj život prežije v pravom zmysle plnohodnotne. Skutočne plnohodnotne! Nie podľa toho, čo za plnohodnotné považujú ľudia samotní.

No a práve v tomto je skrytý onen veľký paradox a relativita, o ktorej bude reč. Ak totiž človek žije naozaj plnohodnotne, v určitom slova zmysle nezáleží na tom, či žije dlho. Dôležité je, že žije plnohodnotne!

A zase naopak, ani dlhovekosť a ani pevné zdravie nemajú schopnosť samé o sebe učiniť život človeka naozaj plnohodnotným.

Ako teda prežiť vlastný život vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne až do takej miery, že tým eliminujeme hranice času? Až do takej miery, ktorá učiní otázku dĺžky trvania života bezpredmetnou?

Priblížme si to na príklade nad všetky príklady – na živote Krista! Žil veľmi krátko, pričom len málokto bude pochybovať o maximálnej plnohodnotnosti jeho krátkeho života, ktorou dokázal poprieť hranice času.

Zásadná otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!

Čo ale dáva rozhodujúcu kvalitu, skutočnú kvalitu nášmu životu a činí ho v pravom zmysle plnohodnotným?

Je to túžba po vyššom, čistejšom, vznešenejšom, ušľachtilejšom, lepšom a spravodlivejšom! Túžba byť čoraz čistejším, ušľachtileším, vznešenejším, lepším, spravodlivejším a ohľaduplnejším! Túžba na sebe neúnavne v tomto zmysle pracovať. Túžba, ktorú možno definovať ako snahu po osobnom duchovnom vzostupe.

Práve k týmto cieľom a ideálom musíme neustále smerovať. Lebo keďže je človek bytosťou duchovnou, musia byť i jeho ciele a ideály duchovného druhu. K nim má vážne usilovať. Má usilovať o dosiahnutie maximálnej čistoty, ušľachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a ohľadupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže učiniť jeho život plnohodnotným. Nič iného takú schopnosť nemá.

To ale znamená, že snaženie o hodnoty iného, čiže hmotného druhu, ktorému väčšina ľudí obetuje všetky svoje sily, že úsilie o tieto hodnoty nemôže učiniť náš život v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda budeme žiť hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňať iba za hodnotami hmotného charakteru, náš život nebude plnohodnotný a jeho dĺžka nám v tom nijako nepomôže.

Aby sme sa ale dobre rozumeli, je úplne správne, že chceme byť zdraví, chceme žiť dlho a chceme mať uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby, ale treba vedieť, že ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekosť, ani tie najlepšie finančné či rodinné pomery nedokážu sami o sebe privodiť a vyvolať duchovný vzostup. To zostáva vyhradené iba nášmu najvnútornejšiemu chceniu! Jedine ono a nič iného určuje, či svoje životné snaženie zameriame smerom k výšinám, čiže k duchovnému vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym snahám iba o hmotné. Iba na najvnútornejšom chcení každého človeka záleží, či bude ako vták smerovať strmhlavým letom nahor, alebo zostane ako väzeň naveky prikovaný k hmote.

A v tejto slobode vlastného chcenia tkvie veľká spravodlivosť, ktorá neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v zdravotnom stave, vo výške vzdelania, či v desiatkach iných ukazovateľov. Pozitívne podmienky môžu človeku pomáhať, ale duchovný vzostup mu sami o sebe neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môžu brzdiť a zadržiavať, ale nie sú schopné zabrániť mu v duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne rozhodol. Lebo jedine najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie človeka určuje jeho cestu a v tom tkvie oná veľká spravodlivosť.

Zdravie, vitalita, sila, dlhovekosť, ale i hmotné zabezpečenie a dostatok finančných prostriedkov, to všetko nám teda má poslúžiť k tomu, aby sme stáli pevne v hmotnosti zeme a mohli bezpečne a nerušene duchovne kráčať nahor. Aby sme sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k výšinám ducha.

Zdravie, vitalita, dlhovekosť, finančné zabezpečenie, harmónia v rodine, to všetko však nemá byť hlavným cieľom nášho života. Nemá to byť jeho hlavným účelom, ale len prostriedkom k účelu! K skutočnému účelu a zmyslu bytia, ktorým je duchovný vzostup! Duchovný vzostup, totožný s vážnou snahou o dosiahnutie čo najvyššej možnej čistoty, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voči ostatným. Duchovný vzostup totožný s vážnou snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o živote, o jeho zákonitostiach ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o Bohu.

Jedine takéto úsilie a takáto snaha môžu dať skutočnú plnohodnotnosť ľudskému životu. Plnohodnotnosť, skrývajúcu moc poprieť hranice času. Čas totiž vládne iba v hmote. Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam času niet! Tam vládne bezčasovosť, totožná s večnosťou.

A práve večnosť, večné, nikdy nekončiace bytie je údelom všetkých, ktorí vo vážnom snažení o duchovné dokážu prežiť v pravom zmysle plnohodnotný život už tu na zemi.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.



© 2005 – 2020 Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu provozovatele zakázáno.