Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty, společenský magazín.
Diskuze Diskusia o hlbších pravdách na FiftyFifty.cz. Články, recenze, povídky, stále nové soutěže, hry, horoskopy na týden atd.
Magazín pro ženy i muže > Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty
Share

Diskusia o hlbších pravdách


Vkládat příspěvky do diskuze mohou jen přihlášení uživatelé

image/svg+xml smilan :: 31.12.2012 14:17:31

Sexuální výchova na školách! Ano? Ne?


Z času na čas na veřejnosti silněji zarezonuje problematika sexuální výchovy na školách. Mnoho hlasů je za a mnoho proti, přičemž paradoxně, obě skupiny mají pravdu. Mají pravdu ti, kteří cítí potřebu informovanosti v oblasti sexuální výchovy, protože jde o zásadní oblast lidského života, se kterou se je nucen každý z nás určitým způsobem vypořádat. Avšak zároveň mají pravdu i ti, kteří se vůči něčemu takovému ostře bouří. Jsou to většinou lidé, hovořící o citlivém, morálně etickém problému, který zmiňovaná problematika přináší.

Jak je možné tvrdit, že pravdu mají obě skupiny? Podívejme se tedy do podstaty problému.

Jak již bylo řečeno, člověk nemůže v žádném případě obejít skutečnost vlastní sexuality. Z tohoto důvodu by o ní měli být alespoň částečně poučeny starší děti a samozřejmě, důkladnějším způsobem dospívající děti ve vyšších ročnících základní školy.

Pokud se tak ze strany rodičů, učitelů a vychovatelů neděje, děti si hledají informace jinde. To jinde znamená, že většinou ze zdrojů neseriózního a napůl pokoutního charakteru, kterých není v dnešní době málo. Na jejich základě si však mladý člověk může vybudovat pokřivený, nesprávný, ba až zvrácený přístup k lidské sexualitě. Z tohoto důvodu by proto měly mít děti právo dozvědět se o dané problematice ze spolehlivého, seriózního a kompetentního zdroje. Od přirozených autorit, kterými by pro ně měly být rodiče, vychovatelé a učitelé.

Nicméně skupina lidí, uznávajících duchovní hodnoty, bez ohledu na konkrétní vyznání, lidi, uznávajících určitý morálně etický přístup k životu se vůči sexuální výchově na školách bouří celkem oprávněně, protože v současné době se způsob a forma, jakou má být tato problematika prezentována mladé generaci nepříliš odlišuje od od různých, již zmíněných zdrojů napůl pokoutního charakteru. Přesněji řečeno, neliší se od nich ničím, i když je snaha tvářit se učeneji a exaktneji. Za současného stavu by totiž vždy šlo převážně o detailní popis biologicko chemických reakcí lidského těla, což většinou působí zahanbujíc, trapně, či dokonce zvrhlo. Vyvolává to červeň na tváři, rozpaky, nebo vulgární reakce, které jsou v podstatě pouze nevědomou snahou zakrýt vznikající vnitřní rozpaky.

Proč je tomu tak? Protože současní lidé obecně, a učitele nevyjímaje, nevědí vůbec nic o pravé lidské důstojnosti, která vyvstává z povinnosti bdít nad čistým a ušlechtilým přístupem k životu. Z povinnosti bdít v první řadě nad čistotou vlastního vnitřního života. Nad čistotou a ušlechtilostí vlastních citů a myšlenek, na základě čeho pak takový člověk ani nemůže jednat jinak, než jen čistě a ušlechtile, a to v každé životní situaci. Ve vztahu ke všemu, co život přináší, a tedy i ve vztahu k problematice lidské sexuality. Jedině takový, vnitřně čistý člověk, by tedy mohl tím správným způsobem a tou správnou formou poučit mladou generaci o sexualitě, bez jakéhokoliv snižování lidské důstojnosti.

Pro lepší pochopení uvedu příklad: Představme si vodu, nalitou v čisté, průzračné sklenici. Je rozdíl v tom, když nám někdo podá pohár čistou rukou, nebo špinavou, zablácenou a neumytou rukou, protože se právě vrátil z práce v zahradě? Z kterého poháru nám bude víc chutnat? Z toho čistého, nebo z toho zabláceného?

Přesně v tomto spočívá podstata toho, proč se mnozí rodiče bouří proti sexuální výchově na školách za daného stavu a v současném pojetí. Bouří se oprávněně, protože podvědomě vyciťují, že by to nemohlo být nic jiného, ​​než onen pomyslný pohár, podávaný jejich dětem špinavou rukou.

Nechci nikomu křivdit, ale kolik je dnes na školách učitelů, kteří se snaží vědomě bdít nad čistotou a ušlechtilostí vlastního vnitřního života? Kolik je učitelů, kteří se snaží o čistý a ušlechtilý přístup ke všemu ve svém životě? Pokud takoví jsou, čest jim! Jsou to však bohužel většinou jen světlé výjimky. Pouze světlé výjimky, protože většina si klidně nechává prohánět vlastním vnitřním životem jakoukoliv nečistou, proudící k nim v prebohatej míře zvenčí. Z časopisů, filmů, internetu, televize, knih a podobně.

Největší paradox spočívá v tom, že chceme poučovat děti, ale sami sebe nezvládáme. Lidsky důstojným a správným způsobem nezvládáme svůj osobní vnitřní život a tak všeho, čeho se byť v dobrém chtění chopíme, je poskvrněné a pošpiněné. A právě na tak citlivé problematice, jakou je zprostředkovávání poznatků o lidské sexualitě mladé generaci se to vypuklo projevuje.

Ano, i zde platí ono už dávno známé: Pokud chceš poučovat jiných, pokud chceš měnit jiných, změň v první řadě sama sebe. Změň přístup ke kvalitě svého vlastního vnitřního života. Bdi nad čistotou a ušlechtilostí svých citů a myšlenek.

Pokud budeme mít takových učitelů, pokud budeme mít učitele dodržujících tento princip, pak sexuální výchova na školách klidně může být. Pak jsem za.

Pokud takových učitelů ale mít nebudeme, vše se nakonec zvrhne pouze na jeden z dalších zdrojů pokoutných informací, který se pouze navenek tváří seriózně. Proč? Protože pouze čistý může zprostředkovávat čistě! A tedy celkem logicky, ne čistý nemůže dávat čistým způsobem.

Ale abychom stále neútočili jen na chudáky učitele, tento problém absence čistého a ušlechtilého přístupu k životu, včetně vlastního vnitřního života, je palčivým problémem celé společnosti. Problémem celé lidské civilizace! Chybí čistý a ušlechtilý přístup k politice, k podnikání, k zaměstnancům, k partnerům, prostě kompletně ke všem oblastem ekonomického, společenského i osobního života.

Nic nemůže být dobré, pěkné a ušlechtilé, protože lidé nejsou takovými ve svém nitru. Proto je vše, co dnes děláme a čeho se chopíme poskvrněné a pošpiněné nezřízeností našeho vlastního, vnitřního života.

Existuje však cesta k pravé lidské důstojnosti! Spočívá v jednoduchém, prostém, ale v zásadním poznání nezbytnosti udržování vlastního cítění a myšlení čistým.

kusvetlu.blog.cz/ ve spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 23.12.2012 14:39:51

Je uctievanie hostie modloslužbou?


Áno, a to vtedy, ak sa tvrdí, že v nej prebýva Boh osobne a z tohto dôvodu sa jej preukazujú božské pocty. Keď ľudia pred ňou kľačia, uctievajú ju a modlia sa ku nej. Z úkonu večere Pána, ktorý má nepochybne veľký duchovný význam sa tak posunom v jeho chápaní stala modloslužba.

Ja som Hospodin, tvoj Pán, nebudeš mať vo svojom živote ničoho iného, čomu by si sa klaňal!

Klaňať sa je teda možné iba Stvoriteľovi samotnému! Iba jeho treba uctievať!

O Stvoriteľovi, Pánovi a Vládcovi všehomíra mali židia zakázané vytvárať si akýkoľvek obraz, pretože veľký a vo svojej skutočnej podstate nepochopiteľný Boh tróni vysoko nad stvorením. Vysoko nad svetom všetkých foriem! Jeho nepochopiteľnú súcnosť a veľkosť preto nemožno vtesnať do nijakej z jestvujúcich foriem. Vo vzťahu k nesmiernej veľkosti Pána musí byť totiž každá takáto snaha rúhaním.

Ak teda veríme, že v hostii sa nachádza Stvoriteľ osobne prítomný, je to rúhanie. Je to modloslužba, pretože určitej hmotnej veci, ktorá má konkrétnu formu, sa prejavuje úcta a pocty, prináležiace jedine Najvyššiemu. Ten však práve pre svoju veľkosť nemá nijakú formu a nemožno ho do nijakej formy vtesnať. A ani naivné a vrúcne prianie ľudí, aby tomu tak bolo nemôže nič zmeniť na tejto skutočnosti.

Stvoriteľ nemôže byť teda osobne prítomný v hostii len preto, že to tak ľudia chcú a tak tomu veria. Prijímanie hostie, alebo večere Pánovej však má každopádne vysokú duchovnú hodnotu.

Keď kedysi Kristus povedal: „Jedzte tento chlieb a pite toto víno, lebo je to moje telo a moja krv.“, neznamenalo to, že jeho slová majú byť chápané doslovne. Doslovný výklad znižuje hodnotu biblických textov! Uvedené Kristove slová, podobne ako všetko v Biblii má svoj skrytý duchovný význam, ktorý nebol správne pochopený.

Kristus bol vteleným Slovom. Slovom, ktoré bolo na počiatku. Slovom, z ktorého všetko povstalo. A toto Slovo sa vtelilo medzi ľudí. Toto Slovo zostúpilo do pozemského tela. Toto Slovo sa stalo telom.

Kristus, ktorý bol vteleným Slovom, prinášal ľuďom vo svojom učení neskalené, jasné a čisté poznanie Slova Božieho. Poznanie toho, ako majú správne žiť, aby vo svojom bytí smerovali k Stvoriteľovi. Aby smerovali k východisku bytia, z ktorého všetko bytie povstalo.

Kristus bol vtelené Slovo! Slovo, prichádzajúce zo Slova Božieho a ukazujúce ľuďom cestu k Bohu.

Keď teda Ježiš povedal: „Jedzte moje telo a pite moju krv“, znamenalo to: prijímajte moje Slovo a žite podľa neho! Lebo ten, kto prijíma moje Slovo a žije podľa neho, ten prijíma mňa samotného. Ten v pravde je moje telo a pije moju krv. Lebo moje telo je vteleným Slovom. Tým Slovom, ktoré bolo na počiatku, z ktorého všetko povstalo. Slovom, ktoré sa pre spásu ľudí vtelilo do mäsa a krvi, aby ľuďom ukázalo cestu, vedúcu k Svetlu.

Prijímanie hostie má byť teda pre nás vždy vážnym pripomenutím nevyhnutnosti prijímania Kristovho Slova, ukazujúceho nám správny smer na cestách nášho bytia. Bez poznania, prijímania a žitia tohto Slova, čiže Kristovej náuky, by sme totiž museli duchovne zahynúť tak, ako hynie telo bez dostatku chleba. Božie Slovo je chlebom života! Skutočného, pravého, večného bytia, ku ktorému nám ukazuje cestu.

No a prijímanie vína je zase pripomenutím Kristovej krvi, ktorú na zemi musel preliať preto, lebo ním prinášané Slovo bolo vysokým predstaviteľom židovskej cirkvi nepohodlné. Lebo ich pripravovalo o moc a vplyv.

Kristus sa však nebál preliať svoju krv. Tušil, že na zemi mu pre nenávisť ľudí bude hroziť smrť, ale aj napriek tomu sem prišiel, aby ľuďom priniesol a daroval svoje Slovo. Slovo ako chlieb pre ich duše. Ako nevyhnutnú duchovnú potravu, bez ktorej by museli duchovne zahynúť.

Prijímanie Kristovho tela a krvi nám má byť preto ustavičným pripomínaním jeho vykupiteľského diela, spočívajúceho v prinesení Slova, za ktoré musel pre nenávisť ľudí preliať svoju krv.

Vykúpenie ľudstva spočíva v prinesení Slova Božieho, ako ukazovateľa jedinej správnej cesty nášho bytia. Spása každého jednotlivca spočíva jedine v živote podľa Slova. V myslení, cítení, hovorení a jednaní v súlade so Slovom Božím. V súlade so Slovom Kristovým, ktoré je chlebom, je základnou potravou každej ľudskej duše. Ľudská duša, prijímajúca tento chlieb, čiže Slovo, bude žiť. A každá ľudská duša, ktorá ho neprijíma, čiže neprijíma Slovo a teda ani nežije podľa neho, musí duchovne hladovať, chradnúť a nakoniec zomrieť presne tak, ako musí zomrieť naše telo bez chleba.

Hostia má byť teda pre nás pripomenutím vteleného Slova, ktoré máme prijať v Kristovej náuke a víno zase pripomenutím Kristovej krvi, ktorú prelial kvôli nenávisti ľudí voči Slovu. Ak sa však tento význam posunie a skriví doslovným výkladom, vznikne omyl. A dôsledkom tohto omylu je modloslužba!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.12.2012 16:57:13

Dobro, ktoré bolí

Nech dobro, nech iba podporujúce a povzbudzujúce dobro prúdi ku všetkým ľuďom! Takéto prianie dobra, podpory a povzbudenia ostatným nech sa stane životným krédom každého človeka. Lebo iba vtedy, keď dobro prajeme iným, môže dobro prúdiť ku nám samotným a podporovať nás. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude v zvlášť zosilnenej miere v nadchádzajúcom období. V období, v ktorom nás iba dobroprajnosť voči iným môže ochrániť od zla.

Dobro! Čo je to vlastne dobro? Skutočné dobro? To ani zďaleka nie je napĺňanie nekonečných ľudských prianí, žiadostí a túžob. Pravé dobro je len to, čo napomáha k nášmu duchovnému vzostupu. K nášmu dozrievaniu v skutočnú osobnosť. V zrelého človeka, pre ktorého je úplnou samozrejmosťou spravodlivosť, česť, vnútorná čistota a ušľachtilosť, ústretovosť a pomáhanie iným. V tomto spočíva dobro! V tomto spočíva duchovná zrelosť! Dosiahnutie práve tejto méty je životným cieľom každého človeka.

Jediným výstižným slovom vyjadrené, dobro znamená - dávať. Dávať a nie brať! V tejto jednoduchej kategorizácii definície dobra však žiaľ došlo medzi ľuďmi k chybnému významovému posunu, pretože dobro sa dnes u väčšiny spája s pojmom brať.

Dobro je teda podľa nich brať! Brať, mať, získavať, vlastniť a užívať si! Práve to sa dnes považuje za dobro.

Nie dávať! Dávať ostatným seba samého svojim spravodlivým, čestným, čistým, ušľachtilým a ústretovým jednaním. Dávať iným seba samého vo svojej ochote pomáhať im.

Zo Zdroja všetkého Dobra, zo Zdroja Svetla však už prúdi k zemi zvýšená sila, ktorá bude v každom človeku podporovať iba to dobré. Podporovať a posilňovať iba to skutočne dobré! Ale keďže väčšina ľudí na tejto zemi vníma dobro úplne inak, úplne odlišne, ako už bolo poukázané, bude toto prúdenie zvýšenej sily Dobra väčšinou ľudí pociťované ako tiesnivý tlak. Ako bolesť. Ako úder, rozbíjajúci ich falošné, pomýlené a pokrivené predstavy o dobre.

Prúdenie sily skutočného Dobra totiž na zemi podporí, povzbudí, posilní a povznesie iba to skutočne dobré. Iba to, čo chce dávať! Iba to bude posilnené, povzbudené a podporené.

Všetko ostatné a všetci ostatní budú tiesnení, zraňovaní a bití dovtedy, kým sa nepodriadia a neprispôsobia tomu, čo je skutočne dobré. Alebo, ak sa budú vytrvalo odmietať podriadiť, až dovtedy, kým nebudú zlomení, zničení a vyhladení. Kým nevymiznú všetky falošné, pokrivené a mylné ľudské predstavy o „dobre“, ktoré v skutočnosti nikdy dobrom nebolo.

Prúdenie sily Dobra tak nakoniec zničí všetko to, čo sa za dobro iba považovalo a falošne vydávalo. Stane sa tak preto, aby skutočné dobro nakoniec zvíťazilo. Aby konečne zvíťazilo pravé dobro a spolu s ním sa zaskveli všetci ľudia, toto dobro v sebe nesúci. Ľudia čistí, ušľachtilí, čestní, spravodliví a vždy ochotní pomáhať iným.

Každému, kto takým nie je sa preto bude zdať to, čo prichádza, ako niečo stiesňujúce, zraňujúce a bolestné. Ako úder! Ako nepochopiteľný sled úderov a rán bez konca, ktoré v ňom budú bolestné lámať jeho falošné predstavy o dobre. A človek to buď pochopí, podvolí sa a zmení sa, alebo bude zlomený. Zlomený definitívne, ako trvalá prekážka skutočného dobra.

Áno, pre pomýlené a pokrivené predstavy ľudí o dobre, a z nich vyplývajúceho pomýleného a pokriveného jednania im prúdenie zvýšenej sily zo Zdroja Dobra spôsobí veľké utrpenie. Bude tomu tak však žiaľ, iba ich vlastnou vinou.

Aj keď teda prichádzajúce dianie prinesie mnohým veľa bolesti, nemožno nič iného, ako radostne zvolať: Dobro tomuto svetu! Nech dobro, dobro všetko podporujúce a povzbudzujúce prúdi ku všetkým ľuďom na zemi!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 10.12.2012 16:59:18

Nekompromisnosť prírodných Zákonov


Keď sa pozorne pozrieme na dnešnú, vedecko technickú úroveň ľudstva, nedá sa nepostrehnúť, že sme sa ku nej dopracovali iba na základe dlhodobého a dôsledného skúmania prírodných zákonov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou PRAVDY. Až na základe pochopenia účinkov celkom konkrétnych prírodných zákonov mohlo teda dojsť k ich praktickému využitiu v prospech ľudstva.

Ale pozor! Ich využitím sa človek nestal pánom prírody, ako si o sebe namýšľa. Naopak! Aby mal z nich prospech, musel a musí sa im bezvýhradne podriadiť! Napríklad iba poznanie matematiky, fyziky, aerodynamiky, rôznych technológií a mnohých iných vecí umožnilo ľudstvu zostrojiť lietadlo, či kozmickú loď. Iba v bezvýhradnom podriadení sa platným prírodným zákonom môže takýto stroj vôbec fungovať.

Človek teda nezvíťazil nad prírodou ale naopak, sklonil sa pred jej zákonmi, teda pred časťou PRAVDY. Iba to mu mohlo a môže priniesť prospech. Ak by však ním vytvorený stroj, trebárs lietadlo, hoci len na sekundu prestal rešpektovať všetky nezmeniteľné a prísne požiadavky prírodných zákonov, beznádejne sa zrúti a bude zničený.

I celé ohromné stvorenie s miliónmi planét možno prirovnať k obrovskému, dokonale fungujúcemu stroju. A človek je jeho súčasťou. On sám, tak ako i všetko ostatné je bezvýhradne podrobený železným Zákonom univerza. No a pod účinky týchto Zákonov spadá nielen náš hmotný, viditeľný svet, ale úplne všetko. Teda i to neviditeľné, čo tvorí neoddeliteľnú súčasť osobnosti každého človeka, čiže jeho vnútorný, myšlienkový a citový život.

Ako už bolo spomínané, človeku prináša pokrok, prospech a zlepšovanie kvality života iba poznávanie a podrobenie sa Zákonom univerza. Čiže ich využitie tak, ako v prípade vedy a techniky. Všetko ostatné nám naopak musí nevyhnutné prinášať iba škodu a disharmóniu.

V oblasti hmotných, fyzikálnych dejov o tom vieme a využívame to, čoho dôsledkom je vedecko technický pokrok.

Toto pravidlo však už žiaľ nevzťahujeme aj na náš vnútorný, citový a myšlienkový život. Avšak rôzne životné situácie a celková kvalita medziľudských vzťahov v spoločnosti sú až príliš očividným dôkazom celkovej ignorancie Zákonov univerza v tejto, tak dôležitej oblasti. Preto ľudia nie sú šťastní, spokojní a nežijú v harmónii.

Ak sa veci majú zmeniť k lepšiemu, musíme sa naučiť poznávať a rešpektovať Zákony univerza. Nielen vo vede a technike, ale aj v našom myslení a cítení! Ich rešpektovanie je cestou nahor. Ich nerešpektovanie a ignorovanie je cestou nadol.

Samočinne fungujúce Zákony univerza budú totiž zraňovať, tiesniť a nakoniec zničia každého a všetko, čo by sa im chcelo, či už z ľahostajnosti, povrchnosti, ignorancie, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu protiviť. Na tom nemôže nikto z ľudí nič zmeniť! Môžeme si to len uvedomiť a prispôsobiť sa tomu. Zmeniť a podriadiť sa musíme iba my!

Aj naše myslenie a cítenie je teda podrobené Zákonom univerza, či už o tom chceme vedieť, alebo nechceme. Či sme si ich vedomí, alebo nie. Ich neznalosť, či dokonca absolútne ignorovanie nás totiž v nijakom prípade neoslobodzuje spod účinkov ich pôsobenia. Neznalosť Zákona totiž, ako vieme, neospravedlňuje!

Aby sme boli celkom konkrétni, spomeňme jeden z tých najzákladnejších a síce, Zákon so zásadným dosahom na človeka a jeho osud, na jeho prítomnosť i budúcnosť: Zákon akcie a reakcie!

Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže spätný účinok. Aj energia vytvorená citmi, alebo myšlienkami, nech už negatívna, alebo pozitívna, sa raz neomylne vráti v spätnom účinku k miestu svojho pôvodu. Každý teda jedného dňa obdrží naspäť presne to, čo sám svojimi citmi a myšlienkami kedysi zasial.

Kým sa ku nám však ovocie každej našej jednotlivej myšlienky, alebo cítenia vráti naspäť, trvá to určitý čas. No a práve pre tento časový posun ľudia neveria v absolútnu spravodlivosť Zákonov univerza. Avšak oni fungujú! Sú spravodlivé a ich pôsobeniu nemožno uniknúť! Ani vlastnou smrťou, ako sa mnohí mylne domnievajú.

Spätný účinok nás teda v neotrasiteľnej spravodlivosti určite raz zasiahne. A to buď v tomto živote, alebo až po ňom. Neujdeme mu však, ani keby sme mali krídla rannej zory, pretože Zákony univerza majú na zreteli celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek jedného pozemského života.

Naši predkovia, ktorí žili v ďaleko užšom spojení s reálnymi silami prírody a vesmíru vyciťovali tieto skutočnosti a vyjadrili ich mnohými prísloviami: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!

I keď sme samočinným pôsobením Zákonov univerza braní na zodpovednosť za naše cítenie a myslenie bez ohľadu na to, či o nich vieme, alebo nie, presne ako sa vraví v už raz spomenutých slovách – Neznalosť zákona neospravedlňuje; predsa len z čisto ľudského hľadiska je aspoň čiastočne ospravedlniteľné nesprávne jednanie v prostej nevedomosti, bez zlého úmyslu.

Ale človek, ktorému bolo aspoň v hrubých rysoch umožnené nahliadnutie do fungovania spomínaných Zákonov tak, ako sa to aspoň čiastočne stalo týmto článkom v súvislosti so Zákonom spätného pôsobenia, takýto človek by sa už jeho ignorovaním previňoval úplne vedome! A to už nie je ospravedlniteľné ničím!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.12.2012 16:40:48

Otázky o budúcnosti ľudstva

Prečo Boh vytvoril Zem a ľudí na nej? Aký má zámer s ľudmi do budúcnosti? Zaujíma sa o to, čo sa teraz deje vo svete? Chcel, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes? Môžno nájsť odpovede na tieto otázky v Biblii?

Začneme otázkou, ktorá bola položená posledná a síce, či odpovede na vyššie uvedené otázky možno nájsť v Biblii?

Človek sa nemá kŕčovito upínať iba na jeden jediný zdroj a ignorovať všetko ostatné. Zrnká pravdy sa totiž nachádzajú aj v mnohých iných zdrojoch okolo nás. A práve tieto zrnká pravdy z iných zdrojov nám môžu umožniť vnímať mnohé súvislosti v onom veľkom Zdroji, akým je Biblia, z úplne iného uhľa pohľadu a v úplne inom svetle. Tak, ako by sme sa na veci nikdy neboli schopní pozrieť, keby sme sa upli len na jeden jediný zdroj, aj keď ním je trebárs Biblia.

Na podopretie tohto tvrdenia uvediem príklad. Za čias Ježiša, podobne ako je tomu dnes, existovali mnohí znalci Písma, mnohí učení muži, ktorí štúdiu Mojžišovho Zákona zasvätili celý život. Preto sa prirodzene domnievali, že Zákon a jeho správny výklad dobre poznajú.

Avšak paradoxne, keď prišiel Kristus, boli to hlavne znalci Písma, učenci a kňazi, ktorí ho odmietli a ktorí ho neboli schopní spoznať a prijať. Vedeli dobre o zasľúbenom príchode Mesiáša, ale keď prišiel nespoznali ho a jeho učenie vyhlasovali za blud, či za rúhanie sa Stvoriteľovi.

Ako vôbec mohlo k niečomu takémuto dôjsť? Jednoducho tak, že do výkladu Mojžišovho Zákona ľudia časom povnášali množstvo vlastných predstáv a a názorov, ktorými zastreli jeho jasnosť. Keď však Kristus, prichádzajúci z Pravdy priniesol Pravdu v jej pôvodnom jase a čistote, útočili proti nemu, lebo jeho Pravda sa v mnohom nezhodovala s ich výkladmi a ich vlastnou múdrosťou. Títo ľudia mali dokonca i o Mesiášovi svoju vlastnú predstavu, a keď Mesiáš medzi nich celkom reálne prišiel, zavraždili ho, pretože on a jeho učenie sa nezhodovali s ich predstavou o Mesiášovi a jeho Pravda s ich vlastnou „pravdou“.

To, na čo chcem zvlášť upozorniť je skutočnosť, že títo ľudia sa dôsledne, prísne a do najmenšej čiarky držali litery Zákona, ale predsa sa mýlili. Ich tragédia spočívala v tom, že ich vlastné predstavy o pravde im boli bližšie, ako Pravda samotná.

Preto si Kristus svojich učeníkov ani nemohol vybrať z ich radov. Vybral si ich z radov obyčajných ľudí, nezaťažených jednostranným, kŕčovitým štúdiom Písem, ale vo svojej nezaťaženosti schopných jasne vycítiť, čo prichádza z Pravdy.

V tejto súvislosti je namieste veľká otázka: Ak by Kristus prišiel dnes, mohol by úplne vo všetkom súhlasiť s tým, ako je jeho učenie vykladané kresťanskými cirkvami? A ak by cirkvám vytkol mylné výklady a chybné praktiky tak, ako to nekompromisne urobil pred 2000 rokmi vo vzťahu k vtedajšej židovskej cirkvi, dokázala by kresťanská duchovná elita ustáť túto kritiku? Nezavrhla by ho ako rušiteľa pokoja a ustáleného behu vecí tak, ako sa to stalo pred 2000 rokmi?

Zhrnutie odpovede: Človek sa nesmie upínať iba na jeden zdroj, ale musí byť vnútorne slobodný a otvorený ku všetkému. Má byť samozrejme obozretný a opatrný. Má všetko vážne, dôsledne a samostatne skúmať skôr, ako to príjme za svoje. Nemá sa iba slepo spoliehať na autority. Veď história nám predsa jasne ukazuje, že v prípade Krista duchovné autority absolútne zlyhali.

A teraz k ostatným otázkam: Prečo Pán vytvoril Zem a ľudí na nej?

Hmotnosť tejto zeme bola Stvoriteľom vytvorená ako škola. Ako miesto, kde sa ľudia majú naučiť správne žiť. Správne žiť podľa Vôle Najvyššieho a v súlade s ňou. Ak sa to naučia a dokážu to, ak tomu prispôsobia všetko svoje cítenie, myslenie, slová a činy, môžu opustiť školu, ktorou je hmotnosť a vstúpiť do večnej ríše ducha – do raja. Tam, kde sa žije iba podľa Vôle Najvyššieho a preto tam panuje iba mier, šťastie a radosť.

Aký má Pán zámer s ľuďmi do budúcnosti?

Zámerom Stvoriteľa, ktorý vytvoril pre ľudí hmotnosť, ako školu je, aby čo najväčší počet z nich dokázal túto školu úspešne absolvovať. Aby na základe toho mohli hmotnosť opustiť a vstúpiť do raja – do večnej ríše ducha.

Chcel Pán, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes?

Odpoveď na túto otázku je až príliš jednoznačná. Svet nekráča cestou Božieho zámeru. Svet a ľudia na tejto zemi nechcú poznávať Vôľu Najvyššieho a nechcú žiť, myslieť a jednať podľa nej.

Svet a ľudia kráčajú cestou svojej vlastnej vôle, v čom spočíva koreň všetkého zla a utrpenia. Svet sa totiž odvrátil od Stvoriteľa a jeho Vôle a preto je skazený a zlý. Tento svet si tak namiesto cesty do raja, ktorú mu predurčil Pán, vyvolil cestu do záhuby a zničenia.

Takto žije a jedná väčšina ľudí na zemi. A to žiaľ i mnohí tí, ktorí sa považujú za veriacich, pretože ich takzvaná viera je iba čistou formalitou, nakoľko nikdy nezasiahla všetko ich cítenie myslenie. Títo ľudia sa totiž nikdy naozaj vážne neusilovali spoznať Vôľu Najvyššieho a bezvýhradne ju zahrnúť do svojho vlastného života. Ich cítenie, myslenie, slová a jednanie sú tomu na míle vzdialené.

Napriek tomu sa však na zemi nachádza malý počet ľudí, ktorí opravdivo túžia po Svetle a po Stvoriteľovi. Ktorí nesú v sebe túžbu po čistote, dobre, ušľachtilosti a Pravde.

Zaujíma sa Pán o to, čo sa teraz deje vo svete?

Stvoriteľ veľmi dobre vie o situácii v hmotnosti zeme a práve kvôli tým nemnohým dobrým sa chystá pomocne zasiahnuť. Chystá sa oddeliť dobrých od zlých a spravodlivých od nespravodlivých, aby tí dobrí, ktorí milujú Pána, sa mohli na zemi učiť a naučiť žiť správne podľa Jeho Vôle. Za týmto čelom má byť Jeho mocnou rukou na zemi zriadená tisícročná ríša pokoja a mieru.

O tejto ríši hovoril už Izaiáš ako o dobe, kedy ľudia prekujú meče v radlá a kedy bude lev pokojne ležať vedľa baránka. O existencii ríše mieru na zemi možno nájsť mnoho zmienok v rôznych častiach Biblie, či už v Starom, alebo v Novom zákone. Spomeniem napríklad Kristov výrok o tom, že hriechy proti Duchu Svätému nebudú nikomu odpustené ani v tomto, ani v budúcom veku.

Ani v tomto, ani v budúcom veku! My teraz žijeme v tomto veku, ale má tu byť nejaký iný, budúci vek. Nový vek, v ktorom sa dobrí ľudia majú na zemi učiť žiť správne podľa Vôle Najvyššieho, aby sa napokon stali spôsobilými pre vstup do večnej, nádhernej ríše ducha - do raja.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.11.2012 10:08:25

Kontroverzná téma ľudského utrpenia


Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hospici?

Spravodlivý Zákon spätného účinku platí bezo zvyšku a to aj v tomto prípade. Treba iba vedieť, že na zemi nežijeme len raz, ale že sme tu boli už mnohokrát.

Žiadne dieťa teda nie je nevinné! Z minulosti, presahujúcej jeden pozemský život, si v mnohých prípadoch prináša veľmi ťažké previnenia, ktoré musí odčiniť a ktorých odčiňovanie sa už v rannom detskom veku môže prejaviť ťažkou chorobou.

Bez uvedomenia si a pochopenia zákonitosti opätovného príchodu človeka na zem nemožno nikdy pochopiť podstatu utrpenia. Bez poznania tejto zákonitosti v nás bude vždy zostávať oná veľká, nezodpovedaná otázka: prečo?

Opätovné príchody ľudí na zem sú však jedinou pravdivou, logickou a možnou odpoveďou na túto veľkú otázku. Sú vysvetlením toho, prečo trpia deti, alebo prečo sa ľudia rodia do diametrálne rozdielnych hmotných, či rodinných pomerov. Sú cestou k pochopeniu neomylnej Spravodlivosti univerza, presahujúcej jeden pozemský život. Spravodlivosti, presahujúcej jeden pozemský život, na ktorý sa však zväčša človek tak pripúta, že všetko vníma iba z jeho perspektívy.

Sú však skutočnosti, na ktoré sa je treba pozerať z omnoho širšieho pohľadu. Ak toho nie sme schopní, alebo to nechceme, potom pravdu o živote nikdy nepochopíme. Potom tiež nikdy nepochopíme, čo vlastne utrpenie je a odkiaľ prichádza.

Ale poďme ďalej a povedzme si, ako môže toto poznanie pomôcť dieťaťu a tiež rodičom detí, ktoré sú napríklad ťažko a niekdy až smrteľne choré?

V podobných, ťažkých životných situáciách máme vždy na výber dve možnosti. Buď budeme trpiacich iba súcitne a láskavo utišovať podobne, ako býva bolesť tíšená morfiom. Alebo im povieme pravdu.

V prvom prípade sa nikdy nedozvedia odpoveď na svoju veľkú otázku: prečo, a navždy v nich zostane trpká príchuť nespravodlivosti, či bolestná vnútorná výčitka voči nezaslúženému osudu, ktorý práve ich postretol. Veriaci zase zvyknú podobné situácie riešiť tak, že sa ich pokorne, i keď bez akéhokoľvek pochopenia a porozumenia snažia prijať, ako prejav Vôle Najvyššieho. To je v podstate správne, ale predsa len im to nedáva odpoveď na onú pálčivú otázku: prečo?

V druhom prípade, čiže pri podávaní skutočne pravdivej informácie o danej situácii je však vyžadovaná určitá osobnostná zrelosť, ktorá ale žiaľ nebýva bežnou. Ľudia sa totiž vo všeobecnosti vždy radšej dajú klamať a hladiť peknými, ale nič nehovoriacimi slovami, ako by si vypočuli pravdu.

Kto sa však je schopný postaviť tvárou v tvár voči holej pravde, ten môže pochopiť a uvedomiť si, že účelom utrpenia, ktoré nás v železnom Zákone spätného účinku zasahuje, je vyrovnanie našich starých, minulých previnení. Ak sme teda niekedy v minulosti urobili niečo zlé a teraz nás za to postihlo utrpenie, jeho prežitím a prijatím, ako spravodlivej odplaty za naše predchádzajúce činy, dochádza k vymazaniu nášho previnenia. To zlé bolo odčinené a my sme opäť čistí. Čistí a voľní pre vzostup smerom nahor. Smerom k šťastiu, radosti a Svetlu, kam sa nemôžeme dostať, kým nezaplatíme do posledného haliera. Kým neučiníme zadosť veľkej Spravodlivosti Božej.

Kto teda pravdivo, správne a zrelo prijíma utrpenie, môže sa jeho prežitím oslobodiť od svojich vín! Môže voľný a slobodný vykročiť na cestu k šťastiu.

Kto však nechápe, čo utrpenie je, kto sa sťažuje a cíti byť nespravodlivo dotknutý, kto v sebe nosí skrytú, nevyslovenú výčitku voči nespravodlivosti osudu, ten prichádzajúce utrpenie neprijíma správnym spôsobom, čím sa v podstate stavia voči účinkom veľkej Spravodlivosti Božej. Tak namiesto toho, aby svojim zrelým prijatím utrpenia vymazal vlastné staré viny, na staré previnenia vŕši vinu novú. A to je to najhroznejšie! To je cesta utrpeniu bez konca.

A práve preto je potrebné poznať pravdu, aby sa utrpenie, keď už raz príde, mohlo stať pre človeka cestou k slobode a nie cestou k ešte väčšej neslobode a k ešte väčšiemu utrpeniu.

Pamätaj teda človeče, že za všetko zlé, čo i vykonal, budeš musieť zaplatiť! Do posledného haliera!

Preto prijímaj svoje utrpenie správne a vzmužilo, ako spôsob vyrovnania vlastných, starých účtov. Ako prejav Spravodlivosti tvojho Boha! Ak ho takto prijmeš, tvoja vina bude jeho prežitím vymazaná a ty budeš voľný. Voľný a slobodný. Potom však už nerob nič zlého, aby ťa nikdy nijaké utrpenie nemuselo viac postretnúť.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 19.11.2012 16:43:54

Starec a smrť

V poslednej dobe často vídam prechádzať sa po meste starca. Chodí pomaličky, posedáva na lavičkách a pozorujúc ľudí, akoby na niečo čakal. Na čo? Už predsa iba na to jedno jediné. Na to najzásadnejšie, čo má ešte v jeho živote prísť. Na smrť! Starec to určite veľmi dobre vie, avšak veľkou otázkou zostáva, ako sa dokáže na túto chvíľu pripraviť. Nakoľko správne dokáže využiť ešte zostávajúci čas?

Staroba býva spojená s úbytok telesných síl, ktorý človeka chtiac nechtiac donúti vzdať sa mnohých svojich doterajších aktivít, alebo ich aspoň veľmi výrazne obmedziť. Človek už toľko nezvláda a postupne začína mať čoraz viacej času. Času na čo?

Času na rekapituláciu vlastného bytia! Času na pochopenie toho, aký mal vlastne jeho život zmysel, čo v ňom bolo podstatné a čo nepodstatné, čo dôležité a čo nedôležité. Času na dôkladnú prípravu na najzásadnejší prelomový moment ľudského života, ktorým je smrť.

Staroba, a s ňou spojený úbytok síl človeka cielene stavajú mimo hlavného prúdu doterajšieho, plne aktívneho života, čo mu umožňuje získanie určitého nadhľadu nad vecami. Starobou akoby vyšiel na vrchol hory, odkiaľ vidí z nadhľadu všetko to plahočenie. Cudzie, a pri spätnom pohľade i svoje vlastné. To všetko je však už za ním. Je to mimo neho a on, v čoraz silnejšom pociťovaní vlastnej smrteľnosti, to všetko začína vnímať a chápať z úplne iného uhľa pohľadu. Z pohľadu úplne inej roviny bytia, do ktorej sa mu už pomaly začína otvárať brána.

Staroba je nesmierne dôležitým obdobím života človeka, v ktorom by mal dohnať zameškané. V ktorom by mal dohnať, dôsledkom prehnane aktívneho života zameškané poznanie skutočného zmyslu a významu ľudského bytia. V ktorom by mal nakoniec predsa len dokázať rozpoznať hodnotné od nehodnotného. A keď už aj celý svoj doterajší život premrhal honbou za vecami podradného charakteru, mal by aspoň na jeho sklonku, na základe správneho zhodnotenia všetkých svojich skúseností dokázať k životu zaujať konečne správne stanovisko.

Obdobie staroby je naozaj najvyšším časom na to, aby sme hľadali a našli odpovede na tie najzásadnejšie otázky ľudského bytia. Aby sme pochopili, aký zmysel má život, čo v ňom je skutočne prioritné a čo má iba podružný charakter. Čo sú pravé hodnoty, ktoré treba prednostne usilovať a nakoniec, čo možno očakávať za hranicou smrti. Či je naozaj definitívnym koncom, alebo len novým začiatkom inej roviny bytia.

Kolobehom života je to múdro zariadené tak, aby človek pred bránou smrti mal čas hľadať a aj nájsť odpovede na vyššie spomínané otázky. Aby sa aspoň na sklonku života stal múdrym, znalým a vedome stojacim. Aby nie nevedome, ale plne vedome vstúpil nakoniec tam, kam raz odídeme všetci.

Niet však nič hroznejšie a tragickejšie, ak človek i starobu premárni bezmyšlienkovitosťou a povrchnosťou tak, ako celý svoj doterajší život. Ak sa zo zotrvačnosti nedokáže vytrhnúť z navyknutej myšlienkovej plytkosti. Smrť za takéhoto stavu je fatálnou prehrou. Je smrťou v nevedomosti, podobajúcou sa smrti zvieraťa.

Avšak úplne iné je to, ak človek dosiahol poznania. I keď hoci aj na sklonku života a na základe neho vedome učiní krok na druhý breh.

Rozdiel medzi jedným a druhým je obrovský. Možno ho pripodobniť rozdielu medzi človekom, ktorý sa dostatočne pripravil na cestu do Antarktídy, to znamená, že si vzal vhodné oblečenie a dostatok zásob, kým druhý sa tam ocitol zrazu, bez prípravy, v krátkom tričku a krátkych nohaviciach. Všetkým nám je jasné, že ten prvý prežije, kým ten druhý bude hrozne trpieť zimou a nakoniec zahynie.

Staroba má byť teda časom príprav na cestu do krajiny, na ktorej podmienky a pomery by sme sa mali čo najdôkladnejšie pripraviť. Je to cesta do krajiny ducha, v ktorej vládnu dôsledné a prísne duchovné zákonitosti. Čím vedomejší si je človek týchto zákonitostí, tým je to pre neho lepšie. Čím im je však vzdialenejší, tým je to pre neho horšie.

Vraví sa, že starým ľuďom treba pomáhať. Niet však pre nich väčšej a hodnotnejšej pomoci, ako približovať ich a smerovať ich k pravde o živote. O živote a o smrti!

Nie je to však možné nasilu, bez ich vlastného chcenia. No a žiaľ, práve toto chcenie, alebo lepšie povedané, nedostatok chcenia býva vo väčšine prípadov prekážkou, na ktorej všetko stroskotá. Potom už starý človek iba bezobsažne dožíva svoj život a nakoniec z neho odíde v nevedomosti, podobnej nevedomosti zvieraťa. A tento stav nevedomosti je v skutočnosti omnoho väčšou tragédiou, ako smrť samotná.

Vyvarujme sa preto takéhoto osudu a popri všetkých svojich aktivitách, ktoré dnes považujeme za tak veľmi dôležité, by sme mali trochu predsa len myslieť aj na zadné kolieska. Ak totiž budeme usilovať o poznanie, určite sa nám ho dostane. Všetko však vyžaduje istú námahu, bez ktorej sa nič nezaobíde. Nič, čo chceme v živote dosiahnuť. Teda ani to najdôležitejšie, čiže dosiahnutie poznania o všetkých zásadných súvislostiach ľudského bytia. Je to hodnota, cennejšia nad zlato! A jedine ak dosiahneme tohto cieľa, môžeme správnym spôsobom pomáhať starým ľuďom v našom okolí a postupne ich pripravovať na ich veľkú cestu za hranicu smrti.

Keď vidím po meste prechádzať sa starca, keď ho vidím, ako sedí na lavičke, pozoruje ľudí a na niečo vytrvalo čaká, stále sa vo mne vynára otázka: Dokáže správne využiť čas, ktorý mu zostáva, na získanie tak prepotrebného poznania, kým k nemu zavíta smrť? Dokáže jej čeliť plne vedome, alebo ho pohltí nevedomého?

Ale svet je plný paradoxov, pretože pokým si pre tohto starca napokon smrť naozaj príde, dovtedy, hoci len na našom malom Slovensku, náhle zomrie pri rôznych nehodách, pri rýchlo postupujúcich chorobách, či z mnohých iných dôvodov veľa ľudí, ktorí so svojou vlastnou smrťou ešte vôbec nepočítali. Smrť teda nie je len doménou staroby, ale treba byť na ňu pripravený v každom veku.

Si človeče na ňu naozaj správne pripravený? Už teraz, v tejto chvíli? Lebo nikdy nemôžeš vedieť, kedy zavíta práve k tebe.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 12.11.2012 16:30:33

Prečo existuje utrpenie?


Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie, keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel? A ľudia, považujúci sa za veriacich si zase kladú otázku: Je utrpenie vôbec zlučiteľné s predstavou Stvoriteľa, ktorý je Láskou?

Odpoveď na všetky tieto a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Stvoriteľ všehomíra totiž nie je iba Láskou, ako sa vo všeobecnosti myslí. Stvoriteľ je zároveň i Spravodlivosťou. Spravodlivosťou neoblomnou, nepodplatiteľnou, tvrdou a prísnou!

Keď pred 2000 rokmi priniesol Kristus ľudstvu nový Zákon, Zákon Lásky, zvlášť zdôrazňoval, že tým neprišiel zrušiť starý Zákon Spravodlivosti, a že na ňom nemá byť zmenená ani len čiarka. Kristus svojim novým Zákonom Lásky teda neprišiel negovať a poprieť starý Zákon Spravodlivosti, ktorý zostáva naďalej v platnosti. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.

No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.

Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené!

Kristus povedal, že ak sa niekto previní voči Synovi Najvyššieho, môže mu to byť odpustené, ale ak sa previní voči Duchu Svätému, nebude mu to odpustené nikdy. Ani v tomto, ani v budúcom veku.

Kto je teda onen Duch Svätý? Je to tvorivá Vôľa Pána, vtlačená do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov stvorenia! Kto jedná proti nim, tomu nemôže byť odpustené nič z toho, čo učinil.

Svoju Vôľu vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení Stvoriteľ veľmi jasne definoval Desatorom a Kristovým posolstvom lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Kto podľa toho nežije, stavia sa proti Vôli Najvyššieho. Tým sa ale stavia proti Duchu Svätému a preto mu nič nemôže byť odpustené. A vskutku ani nie je, nikdy nebolo a nikdy nebude. Dôsledkom toho je práve utrpenie, ktoré nás v živote stretá. Utrpenie je teda bolestným zhmotnením dôsledkov nášho vlastného prestupovania Vôle Najvyššieho, vyjadrenej v Desatore a v prikázaní lásky k blížnemu.

Kristus však priniesol ľudstvu nový Zákon. Zákon Lásky, ktorým je možné eliminovať tvrdosť Zákona Spravodlivosti. Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.

Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v Zákone Lásky, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.

Kto ale nežije v Zákone Lásky, ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.

Ak ale chceme, aby sme sa utrpeniu v budúcnosti vyhli, ak chceme, aby nás už viac nemusel zraňovať železný Zákon Spravodlivosti, neostáva nám nič iného, ako podriadiť sa Zákonu Lásky. Podriadiť sa vo svojom myslení, cítení, reči a jednaní Vôli Najvyššieho, jasne definovanej v Desatore a v Kristovej výzve k láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa Vôli Božej a budeš šťastný! Ak sa ju totiž rozhodneš ignorovať, budeš trpieť. Nie tým, že by ťa snáď Stvoriteľ trestal. Budeš trpieť jedine neblahými dôsledkami svojho vlastného jednania.

Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 05.11.2012 16:42:55

Čo, alebo kto je Boh?
Stvoriteľ je inteligencia, stojaca za všetkým čo vzniklo a jestvuje. Inteligencia, ktorú nikto nikdy nevidel. Neviditeľná inteligencia, ktorej nezmazateľnú pečať nesie v sebe všetko viditeľné.

Lepšie pochopiť, kto je to vlastne Stvoriteľ snáď môžeme na tomto príklade: O najvyššom vesmírnom Princípe sa zvykne hovoriť, že je Láskou. Ak si pre porovnanie vezmeme lásku ľudskú, tak v skutočnosti ani tú samotnú ako takú ešte nikto nikdy nevidel. Vidieť možno iba jej vonkajšie prejavy. Vidieť možno objatie, úsmev, pohladenie, avšak lásku samotnú nikdy nikto nevidel, matematicky nevypočítal a vedecky nedokázal. Nevieme, či má farbu modrú, bielu, alebo červenú. Nevieme akú má šírku a akú výšku, aký tvar a ako vyzerá. A predsa jestvuje! Ak príde a zasiahne nás, každý ju veľmi zreteľne CÍTI, ale vidieť môže už iba jej vonkajšie prejavy.

Lásku možno iba cítiť! Možno ju vnímať citom, ale ak by sme o nej chceli podávať nejaké rozumové a exaktné dôkazy, hneď sa dostávame do problémov.

No a obdobne je to aj so Stvoriteľom. Aj On je Láska, ktorú nikto nikdy nevidel. Láska, ktorej vonkajšie prejavy sú však viditeľné každému, kto ich vidieť chce.

Veď čo iného, ako nekonečné Dobro a Láska mohli dať impulz a možnosť k vzniku života? Vzniku vedomého bytia? Vzniku možnosti jestvovania, poskytujúceho človeku k využívaniu všetko, čo sa nachádza vo stvorení?

Boh, ktorý je Láskou, sa prejavuje v dare nášho vlastného bytia a vo všetkom okolo nás. V stromoch, oblakoch, vo zvieratách, horách, kvetoch i ostatných ľuďoch. Všetko toto sú vonkajšie a viditeľné prejavy existencie neviditeľnej Inteligencie, ktorá stojí za vonkajšími vecami. Sú to viditeľné prejavy Lásky, ktorou je Boh. Túto Veľkú Lásku samotnú však nikto nikdy nevidel podobne, ako je tomu s láskou ľudskou.

Vnímať citom! Vycítiť! To je jediná cesta k pochopeniu a uvedomeniu si existencie Stvoriteľa. Tak, ako každý z nás jasne cíti, kedy prežíva lásku, či už k partnerovi, k dieťaťu a podobne, tak sa dá jasne jedine citom vytušiť súcnosť existencie Stvoriteľa, stojaceho za všetkým viditeľným.

Vycítiť! Nakoľko ale ľudstvo už dlhú dobu a dlhé stáročia kladie do popredia hlavne svoj rozum, žiada i rozumové dôkazy pre potvrdenie existencie Stvoriteľa. Chce ho vidieť, ohmatať, vypočítať a vedecky dokázať. A keď sa to nedarí, hneď pohotovo prehlási, že nijaký Stvoriteľ neexistuje.

Pri všetkej svojej učenosti si ľudia neuvedomujú, že potom by predsa nemohla jestvovať ani ich vlastná, ľudská láska, lebo ani tú nemožno vidieť, ohmatať vypočítať a vedecky dokázať. Možno ju len cítiť a vnútorne prežívať, pričom vidieť sa dajú iba jej vonkajšie prejavy.

Vycítiť a vnútorne prežívať! Jedine prostredníctvom nášho citu a v cite sme my ako ľudia schopní prežívať lásku a jedine prostredníctvom našej živej citovej schopnosti môžeme vnímať súcnosť existencie Stvoriteľa. Prostredníctvom citu ju môžeme prežiť v sebe v takej miere, že sa nám to stane niečím nezvratným, o čom nemôže byť absolútne žiadnych pochybností.

Ľudstvo sa však vždy delilo na veriacich a ateistov. Veriaci boli ľudia viac citoví a preto mohli prostredníctvom svojho citu vytušiť nezvratnosť existencie Stvoriteľa.

Ateisti sú zas ľudia rozumoví a materialistickí, uznávajúci za reálne iba to, čo možno vidieť a ohmatať. Keďže ale súcnosť Stvoriteľa je práve takýmto rozumovým spôsobom neuchopiteľná, znamená to pre ich, že neexistuje.

Rozum a cit! Rozum, určený na pôsobenie v hmote a cit, určený pre vnímanie a vyciťovanie vecí vyšších, vznešenejších a hmotu presahujúcich.

Oba sú potrebné. Správna miera rozumu a správna miera citu vytvára harmonickú ľudskú osobnosť. Jedinca, schopného ovládať hmotu prostredníctvom svojho rozumu, avšak zároveň schopného prostredníctvom citu vnímať, vyciťovať a akceptovať skutočnosti, hmotu presahujúce. Takto má vyzerať pôsobenie ideálneho človeka.

Žiaľ, takýto ľudia sú však dnes na zemi jav ojedinelý. Zväčša totiž existujú iba odchýlky a to buď na jednu, alebo na druhú stranu. Buď teda máme takých, ktorí sa upli k veciam nadhmotným a sú odtrhnutí od reality, alebo zase máme iných, a tých je väčšina, ktorí sa upli na hmotu, a to až do takej miery, že stratili schopnosť vnímania reality nadhmotnej. To sú takzvaní materialisti, ktorých vládcom vnútorného života je rozum, zamedzujúci a znemožňujúci im citové vnímanie existencie Stvoriteľa a všetkých vecí s tým súvisiacich.

Takzvaná „civilizácia“, ktorú takýto, na rozum upnutí, alebo lepšie povedané rozumom obmedzení ľudia vytvárajú je presne taká istá, ako oni. Materialistická, chladná, vypočítavá, bez citu a bez duchovného rozmeru. Bez duchovného rozmeru, ktorý sa prejavuje ľudskosťou, spravodlivosťou, čestnosťou a ušľachtilosťou.

A aj keby materialistická civilizácia dosiahla toho najvyššieho blahobytu, vždy zostane dutou, prázdnou a neschopnou naplniť dušu človeka. Onen vnútorný smäd a hlad duše, ktorý materialistický človek pociťuje sa potom snaží zaplniť rôznymi pôžitkami a rôznym užívaním si dúfajúc, že mu to prinesie šťastie a naplnenie. Avšak prázdnou a vnútorne nenaplnenou zostane napokon každá podobná ľudská duša, pretože pravé šťastie, naplnenie a mier prichádzajú vždy iba zhora. Zhora, od Stvoriteľa, ako dar za život žitý Jemu ku cti. Za život naplnený ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, dobrom, ušľachtilosťou a ústretovosťou voči druhým.

Cenu a hodnotu prežívania takého druhu šťastia, vnútorného mieru a naplnenia však môže pochopiť a obdržať iba človek citu! Iba človek duchovný! Ostatným, čiže materialistom musia postačiť úbohé a prázdne hmotné pôžitky a radovánky, po ktorých tak prahnú, pretože namiesto drahocennej a vzácnej perly ducha si vybrali hrabanie sa v prachu hmoty, s pohľadom upretým a úzko obmedzeným iba na hmotné.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.10.2012 17:57:22

Prečo v živote trpíme?

Človek môže kráčať svojim životom dvomi cestami. Buď cestou Lásky, alebo cestou Spravodlivosti. Cesta Lásky je cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás. Kto ňou však odmieta kráčať, okamžite sa dostáva pod účinky princípu Spravodlivosti, tvrdo, nekompromisne a neúprosne pôsobiacej v duchu drsných starozákonných slov: Oko za oko, zub za zub!

Keď sa pozrieme na rôzne nesčíselné formy a podoby ľudského utrpenia, tak práve v nich môžeme vidieť nekompromisnosť Spravodlivosti Najvyššieho. Nie je totiž v nijakom prípade možné, aby niekto trpel bez toho, že by on sám vo svojej minulosti nespôsoboval utrpenie niekomu inému. No a práve miera jeho odklonu od vyššie spomínanej cesty Lásky sa napokon stane mierou jeho utrpenia presne v duchu slov: Oko za oko, zub za zub! Tak pôsobí Spravodlivosť! Spravodlivosť, ktorá je dôsledkom nášho vlastného, predchádzajúceho jednania.

Stáva sa, že utrpenie, s ktorým sme konfrontovaní my osobne, naši najbližší, alebo ľudia v našom okolí býva až také veľké, že sa zvykneme pýtať: Ako vôbec môže Stvoriteľ niečo takéhoto dopustiť? Ako sa vôbec môže na to dívať?

Spomenul sme si však na Vôľu Stvoriteľa vtedy, keď sme boli zdraví a keď sa nám darilo? Keď sme boli mladí a vitálni? Vtedy sme sa žiaľ zväčša nikdy nezaujímali o Vôľu svojho Pána. Vtedy sme žili a jednali iba podľa seba a svojej vlastnej vôle. No a teraz, keď prišiel čas, aby sme my, alebo iní ľudia okolo nás zožali ovocie vlastného jednania, teraz chceme za to obviniť Stvoriteľa?

Vy, ktorí sa už viac nechcete rúhať Pánovi, prijímajte všetko utrpenie, ktoré vás odteraz postretne zrelým spôsobom. Prijímajte ho ako prejav veľkej Spravodlivosti Božej, ktorá presne a neomylne nadeľuje každému iba to, čo si on sám zasial. Aká bola sejba, takou musí byť aj žatva! Oko za oko, zub za zub! Veď napokon boli sme to iba my samotní, ktorí sme si vybrali drsnú prísnosť cesty Spravodlivosti, keď sme vo svojom živote odmietli kráčať cestou lásky. Cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás.

A predsa aj v utrpení, ktoré je spravodlivou odplatou za naše minulé činy i za náš predchádzajúci nesprávny spôsob myslenia a cítenia je možné spoznať Lásku. Lásku, spočívajúcu v možnosti odčiniť minulé viny. Zaplatiť účet a vyrovnať ho až do posledného haliera. Potom je človek oslobodený a očistený. A to je milosť! Milosť a Láska, spočívajúca v možnosti zaplatiť vlastným prežitím utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré sme my samotní kedysi spôsobovali iným.

Ak človek potom, po zaplatení a vyrovnaní svojho účtu vykročí na cestu Lásky, na cestu úcty, pomoci a podpory blížnych, môže sa v budúcnosti vyhnúť účinkom drsnej a neoblomnej prísnosti Spravodlivosti Najvyššieho.

Kto teda vníma a prijíma vlastné utrpenie správnym spôsobom, ako vyrovnávanie svojich chýb, omylov, zlého a nesprávneho jednania, môže sa jeho prežitím očistiť od svojich minulých vín.

Kto však nie je ani v utrpení schopný nič pochopiť, kto sa iba ľutuje, hovorí o nespravodlivosti a nezaslúženom, zlom osude, ten iba na staré viny vŕši viny nové. Takýto človek, trvalo neschopný pochopenia podstaty Spravodlivého diania vo stvorení potom neustále smeruje iba k utrpeniu čoraz väčšiemu. K utrpeniu bez konca!

Poučenie na záver: Človek by sa mal učiť a naučiť zaujímať správny postoj ku všetkému, čo ho v živote stretá. A teda i k utrpeniu. Ak totiž k nemu zaujme správny postoj, môže ho i prežívanie utrpenia posunúť smerom nahor.

Ak je ale človek povrchný, vážne nehľadá pravý význam všetkých vecí a potom k nim logicky ani nemôže zaujať správny postoj, bude ho osud čoraz viacej zraňovať, tiesniť a stláčať nadol. A ak sa vo svojom povrchnom prístupe k životu nezmení, nakoniec ho to i celkom zničí.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.10.2012 16:36:33

Čo dnes ľuďom najviac chýba?


Čo dnes najviac chýba človeku? Čo najviac chýba spoločnosti? Čo chýba ľudstvu? Je to trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Dnes však žiaľ všade prevláda iba upriamenie sa na to, čo vôbec nie je trvalého charakteru. Čo nemá trvalú hodnotu! A v tom spočíva tragédia! Tragédia človeka, spoločnosti i celého ľudstva.

Za čím sa dnes ľudia ženú? Čomu venujú všetok svoj čas a všetko svoje úsilie? Sú to peniaze, majetky, moc, postavenie, kariéra, sláva, obdiv, úspech, radovánky, pôžitky, užívanie si, zisk, snaha mať a vlastniť a ešte mnoho iného. Na toto sa trvalo upriamujú, toto im vypĺňa všetok čas a všetko ich životné snaženie. Veľmi tvrdo pracujú, aby si to dokázali zabezpečiť pre seba a svojich najbližších.

Ale žiaľ, ide iba o veci dočasného charakteru. Raz totiž pominie každá sláva a skončí každá kariéra. Raz definitívne stratíme všetky majetky, peniaze, postavenie, moc i všetko ostatné, o čo sme sa tak veľmi snažili a usilovali. Čo nám potom zostane?

Nič! Úplne nič, pretože všetko, o čo sme sa snažili budeme raz musieť zanechať tu na zemi. Nezostane nám absolútne nič, lebo sme sa nikdy neusilovali, nesnažili a nezameriavali na to, čo je trvalého charakteru, ale vždy iba na to, čo bolo charakteru obmedzeného a dočasného.

Takéto konštatovanie sa bude potom rovnať poznaniu premárnenia a premrhania vlastného života. Premrhania času pozemského bytia na podružné veci a malichernosti, ktoré sa nám síce zadali veľké a hodné úsilia, ale zrazu sa ukáže, že takými vôbec neboli.

Trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Hodnotu trvalého charakteru! Čo je to? Čo je tým, čo zostane našim trvalým a neoddeliteľným majetkom aj po odchode z tejto zeme a čo je preto naozaj ako jediné skutočne hodné nášho úsilia, námahy a snaženia?

Sú to hodnoty ako česť, spravodlivosť, nezištnosť, dobrosrdečnosť, ústretovosť voči iným, láskavosť, ušľachtilosť, čistota a podobne. Úsilie o nadobúdanie práve týchto hodnôt je oným trvalým pohľadom na to, čo má skutočne trvalú hodnotu.

Stať sa čestným, spravodlivým, nezištným, dobrosrdečným, ústretovým voči iným, láskavým, ušľachtilým a čistým je hodnotou, je majetkom, je pokladom, ktorý zostáva natrvalo našim a o ktorý nikdy neprídeme. Nikdy nám nebude odňatý! Je to kapitál večnej hodnoty! Čo tento „kapitál“ znamená plne doceníme vtedy, keď sa bude, ako sa vraví, lámať chlieb. Keď sa napokon ukáže, kto je skutočne bohatý a kto žobrák. Vtedy totiž dôjde k fatálnemu prepadu a absolútnej devalvácii všetkých hodnôt, ktoré nemali trvalý charakter, ale kvôli ktorým človek neraz premrhal celý život.

Áno, smrť bude oným hraničným bodom zlomu, na ktorom sa všetko ukáže. Vtedy človek zistí, ako to s ním naozaj je. Vtedy sa stane buď najväčším úbožiakom a žobrákom, ktorý nemá absolútne nič, alebo sa naopak stane človekom bohatým a váženým, ktorý si dokázal prezieravo a predvídavo včas nahromadiť nepominuteľný kapitál trvalej hodnoty.

Mnohí si teraz povedia: čo bude po smrti ma vôbec nezaujíma, lebo aj tak potom už nič neexistuje. Ja si chcem užiť tu a teraz. A podľa toho potom aj jednajú.

Je to samozrejme na slobodnej voľbe každého, ako sa k veci postaví, i keď samozrejme, so všetkými dôsledkami, ktoré to každému nakoniec prinesie. A to ako z krátkodobého, tak i z dlhodobého hľadiska.

O tom dlhodobom hľadisku bolo už myslím dosť zreteľne povedané. No a z toho krátkodobého, čiže z hľadiska jedného pozemského života to tiež nie je veľká výhra, pretože ak niekto namiesto trvalých hodnôt zameria všetko svoje životné snaženie iba na hodnoty prechodného charakteru, zamení tým podstatné za nepodstatné. A čo dobrého môže vzísť zo zámeny podstatného za nepodstatné? Zo zámeny prvoradého za druhoradé?

Nič! O tom nás predsa dokonale presviedča „kvalita“ každodenného života, zameraného iba na hodnoty prechodného charakteru. Veď predsa sebectvo, chamtivosť, nespravodlivosť, zlé vzťahy medzi ľuďmi, nečistota, zvrhlosť, skazenosť, povrchnosť, plytkosť a mnoho iného, toto všetko pramení z vyzdvihovania hodnôt druhej kategórie na prvé miesto.

Ak by však človek, ak by celé ľudstvo dokázalo mať trvalo na zreteli hodnoty trvalého charakteru, ak by sa ľudia práve o ne prednostne snažili a usilovali, ak by teda vo svojom živote postavili na prvé miesto to, čo na prvom mieste má v skutočnosti stáť, nevyhnutne by sa tým musel pozitívnym spôsobom zmeniť prístup ľudí i ku všetkým veciam. K majetkom, peniazom, jednoducho ku všetkému ostatnému. Veď ak niekto usiluje o česť, spravodlivosť a ušľachtilosť, musí to predsa zásadným spôsobom poznačiť i jeho prístup ku všetkým hmotným veciam, či jeho vzťah k ostatným ľuďom.

Majme teda trvalý pohľad predovšetkým na to, čo má trvalú hodnotu! Snažme sa v prvom rade o získanie a privlastnenie si hodnôt trvalého charakteru, ktoré nám nikto nikdy nemôže odňať a ktoré navždy zostanú našim vlastníctvom. Zhromažďujme poklady v nebi, kde ich zlodej neukradne, hrdza nezničí a moľ nerozožerie. A naše úsilie o hodnoty trvalého charakteru pozdvihne, povznesie a dá úplne iný, ďaleko hlbší rozmer i všetkým hmotným veciam, o ktoré usilujeme. Hmotným veciam, ktoré preto nemáme zapudiť a odvrhnúť, ale iba presunúť na druhé miesto, kam v skutočnosti patria.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 15.10.2012 16:43:43

Spojenie ateistov s Výšinami

Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.

Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.

Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!

Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?

Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.

Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.

Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému človeku prúdia.

Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.

Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.

Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?

Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.

Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.

No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.

Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.

Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.

Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.10.2012 16:51:54

Smrť hmoty! Pripravme sa!

Raz zomrie človek, zahynie zviera, uschne rastlina a zvetrá hornina. Všetko, čo sa zrodilo v hmote musí zahynúť. A ako je to v malom, tak je to i vo veľkom. Raz vyhasne Slnko a s ním bude zničená i naša Zem. A rovnako bude raz zničený i celý okolitý viditeľný vesmír.

V striedaní ročných období môžeme vidieť obraz diania, ktorému podlieha všetko, čo je hmotné. Jar je zrod, leto rozvinutie plnej sily, jeseň zrelosť a čas zberu plodov, no a zima útlm. Zima je ukončením všetkých aktivít. Je smrťou roka, je to nevyhnutné uzavretie jedného cyklu potrebné na to, aby s novými a čerstvými silami mohol začať cyklus ďalší.

A železná zákonitosť tohto deja platí i pre hmotný vesmír, ktorý vznikol postupným zhlukovaním hmlovín. Z nich sa časom sformovala hmota a v nej život, aby napokon všetko, po uzavretí obrovského vesmírneho cyklu opäť zaniklo, zmenilo sa v pralátku, z ktorej sa postupne začne formovať cyklus nový.

A v strede tohto veľkého vesmírneho diania sa nachádza človek. Nachádza sa v ňom ľudstvo, ktoré musí vedieť, že jeho čas v hmotnom vesmíre je presne vymedzený a že sa postupne kráti, i keď to všetko samozrejme nevnímame tak, ako nevnímame, že zem sa točí. Ale zem sa naozaj točí rovnako, ako i veľké vesmírne dianie pomaly, nebadane, ale isto speje do bodu, v ktorom nastane rozklad.

V akom období vývoja vesmírneho cyklu sa momentálne nachádzame?

Jar, čiže počiatočné formovanie hmoty a života už máme dávno za sebou a máme už za sebou dokonca i leto, čiže obdobie najplnšej sily a rozkvetu. V cykle veľkého vesmírneho diania sa už všetko prehuplo do druhej polovice. Už ideme z kopca a nachádzame v období jesene, v období dozrievania a zberu plodov. Po jeseni už príde iba chlad, mráz, zima a rozklad.

Jeseň je teda obdobie, do ktorého dospel veľký vývojový cyklus nášho vesmíru. Je to obdobie, v ktorom musí ľudstvo vydať plody zrelosti a pripraviť sa na ich zber.

Koľko máme ešte času? A aké plody zrelosti to máme vydať? Ako nastane ich zber? A prečo vôbec žijeme vo vesmíre?

Nad hmotným univerzom, ktorý, ako sme si povedali, v obrovských časových cykloch podlieha vzniku a zániku, sa nachádza večná a nepominuteľná duchovná ríša. V nej má človek svoj pôvod. Tam, vo večnej ríši ducha prejavil kedysi dávno ako nevedomý duchovný zárodok túžbu po sebauvedomení. Túžbu po plnocennom a plnohodnotnom živote v duchovnej ríši. Túžbu po vedomom večnom bytí.

Na základe tejto svojej túžby bol nevedomý duchovný zárodok vypudený z duchovnej ríše do hmotného sveta, aby v ňom, podobne ako v škole, získal plné sebauvedomenie.

Hmotnosť univerza sa delí na hmotnosť jemnú a hmotnosť hrubú. Na hrubohmotnosť a jemnohmotnosť. Duchovný zárodok sa najskôr ponoril do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej ríši bližšie. Tým získal jemnohmotný záhal, ktorý nazývame dušou. Ľudská duša, ktorá je jemnohmotná, sa potom napokon zrodí v hrubej hmote, to znamená, že získa ešte aj hrubohmotný záhal. Ním je naše fyzické telo.

Tak začína ľudská bytosť svoju cestu k zrelosti v hmotnom svete, striedajúc neustále svoj pobyt v jemnohmotnosti s pobytom v hrubohmotnosti. To znamená, že na zemi nežijeme len raz, ale opätovne sa na ňu vraciame a na základe získaných skúseností postupne duchovne rastieme.

Osud človeka je teda pevne spojený s osudom hmoty, či už s jej jemnohmotnou, alebo hrubohmotnou časťou. S osudom hmoty, podliehajúcej veľkému kolobehu vzniku a zániku spojeného s jej rozkladom. Čas trvania kolobehu jedného obrovského hmotného cyklu je časom vymedzeným na to, aby duchovný zárodok dospel a dozrel k svojmu plnému sebauvedomeniu a mohol vstúpiť do večnej ríše ducha. Každý jedinec ho musí využiť tak, aby svoj duchovný vývoj ukončil včas, vstúpil do bezpečia večnej duchovnej ríše a tým unikol z dosahu hmoty, ktorá postupne smeruje k svojmu rozkladu.

Ak totiž človek nie je schopný ukončiť svoj vývoj načas, zostáva zviazaný s hmotou a spolu s ňou ho to ťahá a nakoniec aj vtiahne do rozkladu. Dovtedy nadobudnuté, avšak ešte stále nedostatočné sebauvedomenie je spolu s ostatnou hmotou zničené, takže nakoniec zostane opäť iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa uvoľnený vznesie do ríše ducha, aby potom, až nastane nový, veľký, hmotný vesmírny cyklus, sa opätovne mohol pokúsiť o nadobudnutie plného sebauvedomenia.

Toto je samozrejme ten horší prípad. Ba z hľadiska individuálnej osobnosti človeka až tragický, rovnajúci sa vymazaniu z knihy života.

Tým určite lepším je úspešnosť duchovného zárodku, spočívajúca v dosiahnutí plného sebauvedomenia, spojeného s včasným odpútaním sa z hmotného kolobehu a z jeho vstupom do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Ak teda hovoríme, že hmotnosť podlieha vzniku a zániku, platí to pre hmotnosť ako celok, čiže ako pre hrubohmotnosť, tak i pre jemnohmotnosť. Pre hrubohmotnosť, čiže pre náš viditeľný svet a pre jemnohmotnosť, čiže pre svet, do ktorého odchádza ľudská duša po odložení hmotného tela.

I jemnohmotnosť je teda hmota, i keď jemnejšej kvality, ale rovnako podliehajúca kolobehu vzniku a zániku. Večná je len duchovná ríša, stojaca mimo hmotného kolobehu. Duchovná ríša je bezpečím domova, nepodliehajúceho nijakému zániku.

Zmyslom života ľudských bytostí, nachádzajúcich sa v hmotnosti je dosiahnutie tohto cieľa. Človek sa má svojim životom, žitým v súlade vysokými duchovnými hodnotami stať spôsobilým na to, aby sa na základe svojho najvyššieho zušľachtenia mohol dostať do ríše ducha a tak uniknúť nebezpečiu rozkladu, ktoré naňho číha v hmote.

V hmote, ktorá už dospela do času dozrievania a zberu plodov. V hmote, v ktorej sa začína rozhodovať o tom, kto z ľudí sa stane zrelým plodom a kto naopak nezrelým, a preto musí ostať natrvalo uviaznutý v smrteľnom objatí hmoty.

Čas sa kráti! Ak má človek splniť tie najvyššie nároky, ktoré sú kladené na každého, kto smie vstúpiť do večnej ríše ducha, tak má naozaj čo robiť. Nemôže už premeškať ani len minútu vo svojej snahe stať sa človekom duchovným. Človekom ducha, naplneným spravodlivosťou, čistotou, ušľachtilosťou, nezištnosťou, dobrosrdečnosťou, úctou a láskou voči ostatným. Človekom mysliacich na iných viac, ako na seba. Človekom, s radostnou vďakou vzhliadajúcim k Bohu, k Jeho Vôli a k Jeho Zákonom, ako k tej najvyššej autorite, ktorá vôbec existuje.

Priatelia, kto z nás môže povedať, že takýmto už je? Avšak čas, na uskutočnenie toho, aby sme sa takými stali, ten čas sa nezadržateľne kráti.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.10.2012 10:14:10

Sú evanjeliá naozaj Slovo Božie?

Dôsledne a prísne vzaté, Slovom Božím by mohli byť naozaj iba vtedy, keby ich napísal Boh, to znamená Syn Boží – Kristus. Evanjeliá sú však v skutočnosti dielom ľudí, ktorí boli pri ich písaní inšpirovaní Duchom. Evanjeliám nemožno uprieť obrovský a zásadný význam pre ľudskú civilizáciu, avšak žiaľ, ak celú vec posudzujeme absolútne dôsledne, nemožno ich v nijakom prípade považovať za Slovo Božie, ale iba za slovo ľudské, hoci inšpirované Duchom. Jedine takto je to pravdivé a správne ak máme byť naozaj úprimnými a dôslednými.

Práve v spomínaných evanjeliách je totiž zaznamenané, že Kristus býval neraz rozčarovaný z toho, keď učeníci správne nechápali, čo im hovoril. Raz napríklad prišli k nemu a pýtali sa na význam jedného podobenstva. Ježiš im riekol: „Ani vy mi nerozumiete?“ A zase na inom mieste sa uvádza: „Ak nechápete toto podobenstvo, ako potom porozumiete ostatným?“ Spomenuté príklady sú potvrdením toho, že učeníci nie vždy správne chápali, čo im ich Majster hovorí. Toto je jeden dôležitý fakt.

Ako svedectvo pre ďalšie generácie boli evanjeliá spísané až niekoľko desiatok rokov po smrti Majstra. Autor každého z nich v ňom čitateľovi predkladá svoj osobný pohľad na život a učenie Krista, ovplyvnený vlastným pochopením. Avšak žiaľ stalo sa, že niektoré skutočnosti, podané učeníkmi tak, ako ich chápali oni, neboli v skutočnosti podané v tom zmysle, v akom ich učil Kristus. A práve z tohto dôvodu sú tieto spisy iba slovom ľudským a nie Slovom Božím, čím samozrejme nemá a nechce byť v nijakom prípade znižovaná ich obrovská hodnota pre celú ľudskú civilizáciu.

V kresťanských cirkvách však panuje názor, že po zoslaní Ducha Svätého, ktorého sila sa zniesla na učeníkov 40 dní po Kristovej smrti sa títo zrazu stali vševediacimi a neomylnými. Že zoslanie sily Ducha Svätého ich jednoducho zbavilo všetkých ich predchádzajúcich omylov a nesprávneho chápania, a preto evanjeliá, ktoré napísali, možno považovať za Slovo Božie, ako sa to zvykne čítať v kostoloch.

Onen punc dokonalosti a neomylnosti však vyvracia Pavol v jednom zo svojich listov, keď v známej Veľpiesni Lásky píše: „Len z čiastky poznávame a len z čiastky prorokujeme, ale keď príde to, čo je dokonalé, pominie sa, čo je len čiastočné. Aj my teraz vidíme len akoby v zrkadle, akoby v nejasnej hádanke... Teraz poznávam len z čiastky...

Učeníci si teda i dávno po zoslaní Ducha Svätého, kedy boli napísané spomínané Pavlove slová sami uvedomovali svoju ľudskú omylnosť a nedostatočnosť, i keď sa nachádzali pod silným vedeným Ducha. Táto ich ľudská nedokonalosť zostala totiž naozaj rovnakou, akou bola i za čias, keď ešte žil Kristus a keď sa každodenne nachádzali v prítomnosti samotného Božieho Syna. Na tom sa nič nezmenilo ani zoslaním Ducha Svätého, prostredníctvom ktorého obdržali predovšetkým silu a požehnanie k apoštolskému pôsobeniu medzi židmi a cudzími národmi, avšak v nijakom prípade sa tým nestali absolútne dokonalými a neomylnými.

Prečo je o všetkých týchto skutočnostiach potrebné vedieť a mať na ne správny pohľad? Pretože práve prostredníctvom čisto ľudskej, nedostatočnej chápavosti učeníkov došlo k zásadnému posunu vo vnímaní Kristovho poslania. Vo vnímaní zmyslu príchodu Krista na zem.

Učeníci totiž pod vplyvom tragickej smrti svojho Majstra a jeho následného vzkriesenia položili vo svojich neskorších spisoch dôraz práve na toto. To znamená, na jeho smrť a vzkriesenie, ktoré v nich zanechali veľmi silné prežitie. Prežitie až tak silné, že práve toto označili za hlavný zmysel Kristovho príchodu. Za podstatu jeho poslania, v ktorom spočíva spása sveta.

To je však omyl! Obrovský a fatálny omyl! Omyl, ktorý spôsobil posun od podstatného k menej podstatnému. Omyl, ktorý zahalil tmavým závojom nepochopenia skutočným zmysel Kristovho poslania.

Ježiš bol živé Slovo. Bol časťou Slova Božieho, ktoré bolo na počiatku. A toto živé Slovo, ktoré bolo na počiatku, sa v osobe Ježiša Krista vtelilo na zem, aby ľuďom prinieslo spásu, spočívajúcu v poznaní Vôle Najvyššieho. Kristus prišiel na zem preto, aby ľuďom priniesol Slovo! Slovo, v ktorého poznaní a v živote podľa neho sa skrýva spása!

Skutočným poslaním Krista bolo prinesenie Slova! Ním bolo ľuďom jasne ukázané, akým spôsobom majú myslieť, cítiť, hovoriť a konať, aby došli k spáse.

Spása je v Slove! V živote podľa Slova! Práve pre toto Slovo sa stal Kristus tŕňom v oku vtedajších vysokých židovských cirkevných hodnostárov. Aby zabránili hlásaniu Slova, ktoré na ľudí pôsobilo strhujúcim dojmom, usilovali o Kristovu smrť. Ježiša zavraždili kvôli jeho Slovu! Zvestovanie Slova bolo v Kristovom živote tou najzásadnejšou prioritou a jeho smrť bola dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu.

Kladením dôrazu na smrť a vzkriesenie Krista bola však posunutá a pokrivená podstata Mesiášovho poslania a zahmlený pravý význam jeho príchodu na zem.

Slovo, jedine prinesenie Slova bolo príčinou jeho príchodu a jedine v živote podľa Slova sa pre ľudí skrýva spása! Kvôli hlásaniu Slova, ako jedinej cesty k spáse položil Kristus svoj život. Ježišova smrť a jeho následné vzkriesenie preto nemá byť považované za prioritné a za podstatu jeho poslania. Táto mučenícka smrť bola totiž len dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu Božiemu.

Priorita a ťažisko musia byť teda kladené na Kristovo učenie a na život podľa neho. Kto z akýchkoľvek dôvodov tvrdí niečo iné spôsobuje tým nedozierne škody, pretože odvádza od podstatného. Od toho najpodstatnejšieho a najrozhodujúcejšieho na ceste skutočného duchovného vzostupu každého jednotlivého človeka i celej ľudskej civilizácie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.09.2012 17:04:10

Škodlivosť hypnózy 2– duchovný pohľad

Stáva sa, že človek pri určitom druhu liečby môže subjektívne pocítiť pomoc a uľahčenie vo svojich problémoch, avšak paradoxne, z hľadiska poznania širších súvislostí v skutočnosti o žiadnu pomoc a uľahčenie nejde. Typickým príkladom toho je hypnóza.

Pozrime sa na ňu z dvoch pohľadov: z čisto hmotného a z duchovného.

Vezmime si človeka, ktorý fajčí a veľmi by sa chcel fajčenia zbaviť. On sám je však slabý a aj keď to už viac krát skúšal, vždy svojmu zlozvyku opätovne podľahol. Rozhodne sa preto vyskúšať hypnózu.

Hypnotizér mu počas seansy vloží do podvedomia informáciu aby nefajčil. A ono to naozaj funguje! Dotyčný si vo svojom živote už nikdy viac nezapáli. Jemu i všetkým v jeho okolí sa to zdá byť úžasné. Zdá sa to byť ako zázrak. Z čisto hmotného pohľadu sa to môže naozaj takto javiť, avšak v skutočnosti sa v tom predsa len skrýva zrada.

Aby sme pochopil, v čom oná zrada tkvie, pozrime sa na vec z hľadiska duchovného.

Na zemi nežijeme iba raz, ale prichádzame sem viac krát, a to za účelom ďalšieho zdokonaľovania, ako aj preto, aby sme odložili svoje chyby a vysporiadali si svoje staré previnenia.

Človek, ktorého sme spomínali vyššie, prišiel na zem preto, aby sa zbavil zlozvyku fajčenia. On sám, svojou vlastnou snahou a svojim vlastným úsilím!

Onen človek vo svojom vnútri veľmi jasne cíti, že tak má urobiť, avšak je či už príliš slabý, alebo lenivý a nechce sa mu samému namáhať. Nakoniec natrafí na metódu hypnózy a podrobí sa jej dúfajúc, že prácu, ktorú má urobiť on sám na sebe, urobí zaňho niekto iný.

Hypnotizér mu teda vloží informáciu o tom, že nemá fajčiť prostredníctvom hypnózy do mozgu. A táto informácia je v jeho mozgu aktívnou po celý život, takže on naozaj prestane fajčiť.

Ale pozor! Akonáhle onen človek zomrie, jeho duša odloží všetko hmotné, čiže fyzické telo a s ním i mozog. A vtedy dotyčný s hrôzou zistí, že onen zlozvyk, ktorého sa mal za úlohu zbaviť naďalej pretrváva, pretože hypnotizér ho dokázal eliminovať iba na fyzickej úrovni, avšak už nie na úrovni vnútornej – duševnej. To bolo totiž konkrétnou úlohou onej ľudskej duše, ktorá to mala, má a musí robiť sama. Duševný a duchovný vzostup je totiž záležitosťou čisto osobnou a výsostne individuálnou.

Tento človek teda potom s úľakom zistí, že všetko bol iba klam a že on v skutočnosti premrhal a premárnil svoj pozemský život. Zistí, že kvôli tomu sa bude musieť ešte raz vrátiť na zem. Pochopí, že zdanlivou úspešnosťou hypnózy bol iba oklamaný a okradnutý o čas, ktorý mu raz môže chýbať, pretože človek sa musí očistiť a zbaviť všetkých svojich chýb do určitého, Zákonmi trvania univerza presne stanoveného času. Času, tvoriaceho ostrú a definitívnu hranicu medzi tými, ktorí zbavení svojich chýb a nedostatkov budú môcť pokročiť ďalej vo svojom osobnom vývoji vo stvorení a tými, ktorí plní rôznych chýb a nedostatkov zostanú zdesene stáť pred pevne zatvorenou bránou, zamedzujúceho im možnosť ďalšieho vývoja a života v tomto stvorení. Viď známe podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách spomínané v evanjeliách.

Ale späť k hypnóze. Musíme si uvedomiť, že nie všetko, čo nám prospieva hmotne, nám prospieva aj duchovne a teda skutočne. Nie len v hypnóze, ale aj v mnohých iných veciach je to v súčasnosti tak, že hmotný a viditeľný prospech, ktorý nám niečo na prvý pohľad prináša, nám na druhej strane môže spôsobovať nesmiernu duchovnú škodu, za ktorú budeme musieť dodatočne platiť a vyrovnávať ju.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští! Nie teda všetko, čo sa dnes človeku javí ako dobré, je dobré aj naozaj. To, čo je v skutočnosti dobré však dokážeme rozpoznať iba vtedy, ak sa na všetky veci, ak sa na celý život naučíme dívať z duchovného hľadiska. Z duchovného uhľa pohľadu, prostredníctvom ktorého dokážeme rozlíšiť to naozaj dobré od zlého, ktoré sa len navonok ako dobro tvári.

Ak ale tento fakt nebudeme brať na zreteľ a naďalej sa budeme na všetko dívať iba z materiálneho hľadiska, pod dojmom zdanlivého dobra si budeme sami pre seba formovať zlo, na ktorého odčinenie a odloženie nám už nemusí zostať dostatok času.

Lebo vskutku, človeku nie je nič osožné, keby hoci aj celý svet získal, ak tým uškodí svojej duši. Nič nám preto nebude osožné, ak sa prostredníctvom hypnózy zbavíme niektorých svojich viditeľných chýb, ak daný problém navždy a definitívne nevyriešime vo svojom vnútri – vo svojej duši. Lebo jedine toto nám môže byť skutočne na osoh.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.09.2012 14:41:03

Škodlivé účinky hypnózy

Hypnóza je zahrávanie sa s ľudskou psychikou, ktoré má ďalekosiahle a mimoriadne škodlivé účinky. Škodlivé účinky, ktoré ani zďaleka nevyvážia prípadné pozitíva. Tieto pozitívne výsledky totiž vždy bývajú prevažne hmotného a viditeľného charakteru, kým spomínané škodlivé dôsledky naopak zostávajú latentného, skrytého a duševného charakteru, ktoré sa navonok prejavia až s pomerne veľkým časovým odstupom.

Jedným zo zásadných negatív je narušenie, alebo perforovanie aury, to znamená ochranného obalu jemnejšieho vyžarovania, ktorý sa nachádza okolo každého z nás. Tento obal nás chráni pred rôznymi druhmi vyžarovaní univerza. Za normálneho stavu rozhoduje jedine človek sám prostredníctvom svojej slobodnej vôle, ktoré z nesmiernej škály vyžarovaní ľudského citového a myšlienkového sveta, ako i iných svetov a úrovní k sebe cez ochranný obal aury pripustí.

Ak ale v ochrannom obale vznikne z nejakého dôvodu štrbina a on sa stane priepustným, môžu potom k človeku prenikať bez toho, že by to sám mohol ovplyvniť, rôzne nízke, nečisté a negatívne neviditeľné vplyvy, ktoré ho psychicky a osobnostne poškodzujú.

Čo sa teda vlastne deje pri hypnóze?

Hypnóza je navodenie určitého druhu umelým spôsobom vyvolaného spánku, pri ktorom sú tlmené niektoré časti mozgu, kým zase činnosť iných častí mozgu zostáva naopak aktívnou. Mozog teda v danej chvíli nefunguje komplete ako jeden celok. Vraví sa tomu stav zmeneného, alebo zúženého vedomia.

Mozog sa skladá z dvoch základných častí. Jednou je veľký rozumový mozog a druhou malý, citový mozog. Naša osobnosť a naše najvnútornejšie ja sa prejavuje činnosťou malého mozgu. Malý mozog ovplyvňuje svojim bezprostredným vyžarovaním mozog veľký, čo znamená, že aký naozaj vo svojom vnútri sme, také je potom aj naše myslenie.

Vyžarovanie malého mozgu teda utvára podstatu našej osobnosti, ktorá sa následne navonok prejavuje myslením a myšlienkami, vznikajúcimi vo veľkom mozgu a v ďalšom slede samozrejme slovami a činmi.

Pri hypnóze však dochádza k stlmeniu činnosti malého mozgu a k zachovaniu aktivity iba mozgu veľkého. V čom sa pri tom skrýva zrada?

V tom, že v procese hypnózy dávame jednak hypnotizérovi a jednak akýmkoľvek neviditeľným okolitým vplyvom možnosť pôsobiť na náš veľký mozog bez ochranného vyžarovania malého mozgu. Vyžarovanie malého mozgu by totiž pri normálnej funkcii nikdy nepripustilo, aby sa ku nám dostalo niečo nerovnorodé.

Keďže ale hypnózou je malý mozog vyradený z aktivity, neaktívnym sa stáva i jeho ochranné vyžarovanie smerom k veľkému mozgu a práve toto spôsobuje narušenie aury, cez ktoré potom môžu úplne bez ochrany prúdiť rôzne negatívne emocionálne a myšlienkové vplyvy, ktoré by pri normálnom vyžarovaní celkom špecifického charakteru našej osobnosti ku nám nikdy nemohli preniknúť.

Ak teda hypnotizér vloží do našej mysle nejakú pozitívnu informáciu, na základe ktorej potom trebárs celý život v určitom smere pozitívne jednáme je to len jedna strana mince.

Avšak druhu stranou mince zostáva fakt, že sa to mohlo udiať iba za cenu hoci len krátkeho odblokovania ochranného, špecificky rovnorodého vyžarovania našej osobnosti, vytváraného malým mozgom, počas ktorého bol veľký mozog určitú dobu úplne bez ochrany vystavený absolútne všetkým vplyvom.

A keďže toho negatívneho, čiže tých negatívnych myšlienkových a citových foriem a vplyvov je všade nesmierne množstvo, ono negatívne okamžite a bleskurýchlo využíva príležitosť na to, aby touto, na okamžik otvorenou a nechránenou bránou vkĺzlo a pevne a natrvalo sa uchytilo v na chvíľu ničím nechránenom a všetkým vplyvom napospas vydanom, veľkom mozgu človeka.

Má to nedozierne a ďalekosiahle negatívne dôsledky, pretože dotyčný človek môže potom zrazu začať počuť rôzne hlasy, zdá sa mu, že v miestnosti nie je sám, môže v určitej chvíli náhle a impulzívne povedať, alebo aj urobiť niečo, čo sa absolútne nezlučuje z jeho osobnosťou a s tým, aký skutočne je. Takýto človek vníma, že neraz myslí na niečo, čo nie je jeho vlastnou myšlienkou a pristihuje sa pri rôznych myšlienkach, ktoré sú mu absolútne cudzie. Toto všetko sú znaky narušenia základnej kontinuity štruktúry osobnosti človeka. Ide o trvalú dezintegráciu ľudskej osobnosti, ktorú nemôžu vyvážiť absolútne nijaké pozitíva hypnózy.

Nesmierne teda škodia tí, ktorí podrobujú ľudí hypnóze, aj keď tak činia v dobrom chcení. Rovnako nesprávne však jednajú aj tí, ktorí sa praktikám hypnózy dobrovoľne podvoľujú a dobrovoľne, i keď hoci len na krátko odovzdávajú svoju osobnosť do rúk cudzieho človeka, ktorý ju následne bez ochrany vystavuje rôznym myšlienkovým a citovým vplyvom.

Neznalosť Zákonov univerza však žiaľ neospravedlňuje ani jedných, ani druhých. Prekročenie Zákona zostáva jeho prekročením a na tomto fakte nemožno nič zmeniť. A je jedno, či k nemu došlo vedome, alebo nevedome. Jednoducho k nemu došlo a na základe toho prichádzajú zodpovedajúce dôsledky.

Konečný uzáver je teda prostý a jednoduchý: Vyvarujte sa hypnózy, pretože je to zlo! A ak vám bude niekto hovoriť o jej pozitívnych účinkoch vedzte, že tieto nikdy nemôžu vyvážiť negatívne dôsledky, o ktorých sa mlčí, alebo sa o nich vôbec nič nevie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.09.2012 15:57:31

Sebecké predpovede počasia

Tento článok vznikol ako reakcia na nepochopiteľné a podivuhodné reakcie ľudí počas mimoriadneho sucha na jar, začiatkom leta, ale i na jeseň tohto roka.

V dnešnej sebeckej dobe všeobecného upriamenia ľudí iba na seba samých je ich slepým egoizmom poznačené takmer všetko, ba dokonca i taká zdanlivo odťažitá vec, akou je predpoveď počasia. Vždy, keď som ju v poslednej dobe počúval, ma vyslovene poburoval egoizmus z nej priam sršiaci. Egoizmus, uzurpujúci si právo mať všetko tak, ako chcem JA! Ako to je výhodné práve pre MŇA a nič iného ma nezaujíma! Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.

O čo ide? Skúste sa raz lepšie započúvať do ktorejkoľvek z predpovedí počasia. Či už krátkodobých, alebo dlhodobých. Či už v komerčných rozhlasových staniciach, alebo na staniciach verejnoprávnych. Všade je to rovnaké. Vo všetkých správach vládne snaha mestského, počítačového človeka po príjemnom, teplom počasí. To je ideál! Akonáhle sa má zamračiť, ba nebodaj pršať, je to hneď ohlasované ako zhoršenie počasia. A keď už zrážkové obdobie prejde, je sebeckému človekovi, zahľadenému iba samému do seba radostne oznamované, že počasie sa našťastie v najbližších dňoch opäť zlepší. Že opäť bude pekne, čím sa myslí slnečno, približne do 30 stupňov Celzia.

Čo je však na tomto tak zvláštneho a poburujúceho? Spomínaný trend kultu pekného počasia vládne dlhodobo a bol plne aktuálnym počas celého toto roka. I počas jari i leta, ktoré boli extrémne suchými. Pôda bola mimoriadne vysušená, pretože zrážky chýbali nie len na jar, v lete, ale aj na jeseň minulého roku. No a toto veľké sucho spôsobilo neúrodu. Výpadok v zbere husto siatych obilnín sa pohybuje okolo 30 percent. Vyčíslené škody rastú do desiatok miliónov Eur, na základe čoho je už dopredu avizované ďalšie zdražovanie ceny potravín.

Na jar, kedy sa rozhodovalo o tom, ako to s úrodou obilnín dopadne, bol akýkoľvek dážď pre vyprahnutú prírodu doslova požehnaním a životodarným balzamom. A tak je tomu i naďalej, pretože deficit vlahy je obrovský a na poliach sa nachádza ešte mnoho plodín, ktoré dážď veľmi potrebujú. Plodín, využívaných ako kŕmne zmesi pre živočíšnu výrobu, ktorých nedostatok zdvihne ceny krmovín a následne zapríčiní zvýšenie cien mäsa. Mimochodom, toto zvýšenie cien krmovín je už avizované na základe neúrody kŕmnych obilovín. Od zberu jesenných plodín iba záleží, do akej konečnej výšky sa vyšplhá.

Z vyššie uvedených dôvodov ľudia, čo i len trochu spojení s prírodou ďakujú za každú kvapku dažďa. Za každú vlahu, prichádzajúcu zhora pre dlhodobým suchom zmučenú prírodu. Keby sa napríklad niečo podobného dialo v stredoveku, ľudia, vtedy ešte prevažne veriaci, by sa úpenlivo modlili za dážď.

No a za takejto extrémnej a doslova hraničnej situácie zaznievali z rozhlasu počas jari i leta spomínané, poburujúce predpovede počasia, podlízavo poplatné sebeckým prianiam človeka mestského, počítačového typu, požadujúceho neustále pekné a slnečné počasie.

Len si vypočujte nejakú predpoveď počasia. Buď priamo, alebo v podtexte to všade nájdete. Je to ale svedectvo neuveriteľného a nepochopiteľného egoizmu, demonštrácia extrémnej zahľadenosti ľudí iba samých na seba a doslova absolútnej odtrhnutosti od prírody a jej základných cyklov a potrieb.

Len JA! JA chcem mať všetko tak, ako to MNE vyhovuje! Nič ostatného ma nezaujíma! A už vôbec nie nejakí hlúpi poľnohospodári a iní sedliaci! Ja pôjdem do Tesca alebo niekde inde a všetko, čo potrebujem si kúpim.

Hľa obraz našej doby! Hľa, obraz človeka, ktorý vyšiel z lona prírody a ktorý si vytvoril inú, vlastnú realitu. Od prírody sa odtrhol, ide proti nej a už vôbec ho nezaujíma. Vlastne zaujíma, ale iba vtedy, keď potrebuje mať pekný víkend a dovolenku. Inak mu môže byť celá príroda ukradnutá! Inak ho iba obťažuje svojimi nepohodlnými potrebami, akou je napríklad dážď, ktorý modernému človeku dnešnej doby iba znepríjemňuje život a kazí pekné víkendy a dovolenky.

Čo si zaslúži takýto človek? Čo si zaslúži takéto ľudstvo? Čo si zaslúžia neverní a vierolomní synovia matky prírody, ktorí sa obrátili proti nej? Ktorí ju ničia, drancujú, týrajú a pomaly chemicky likvidujú?

Takýto človek a takéto ľudstvo si nezaslúži nič iného, ako spravodlivú odplatu! Spravodlivý protiúder za všetky tie ich nespočetné údery a rany, za všetku tú necitlivosť, agresivitu a aroganciu, prejavovanú voči matke prírode.

A toto sa už začína diať! Príroda nám začína vracať údery! Slepý je ten, kto to v prejavoch extrémneho prírodného diania nevidí! Vskutku nadchádza čas, keď sa príroda obracia proti ľudstvu a bude ho biť pre jeho sebecký, už ďalej neudržateľný, všetkému a všetkým ubližujúci, rozpínavý a stále rastúci egoizmus.

Oko za oko, zub za zuba a úder za úder!

Ak sa človek nespamätá, neprecitne a nezmení sa, matka príroda sa napokon v mohutnom protiúdere zbaví egoistického netvora, zvaného človek, ktorý nebol nikdy schopný ničoho iného, ako škodiť.

Zostať na zemi a žiť na nej naďalej budú môcť iba ľudia, ktorí sú spojení s prírodou, ktorí majú voči nej úctu a ktorí sú schopní hľadieť na dobro celku a nie iba na svoje vlastné, sebecko malicherné dobro tak, ako je tomu dnes.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.09.2012 15:03:52

Malosť rozumu a veľkosť ducha

V čom som skrýva malosť a obmedzenosť rozumu a tým aj obmedzenosť všetkých ľudí, ktorí ho postavili vo svojom vnútornom živote na prvé miesto?

Rozum je produktom mozgu, ktorý je hmotný. Hranicami hmotnosti je preto vymedzená a obmedzená všetka jeho chápavosť. No a keďže rozum ako taký je vždy produktom celkom konkrétneho ľudského mozgu, je z tohto dôvodu prirodzeným spôsobom vzťahovačný. Je egoistický a schopný uvažovať jedine v intenciách, viažucich sa k malému, osobnému „ja“. „Ja“ a „mne“ - to je spôsob uvažovania a fungovania rozumu. Aby sme snáď ešte rukolapnejšie pochopili malosť, obmedzenosť a egoistickú vzťahovačnosť všetkého toho, čo je hmotné, čiže i rozumu, uveďme si jeden extrémny príklad:

Vezmime si pud sebazáchovy. Ak sa človek ocitne v nejakej hraničnej situácii, kedy mu ide o život, to hmotné v ňom sa snaží zo všetkých síl a za každých okolností prežiť. Prežiť a uchrániť svoju osobnú existenciu! Existenciu individuálneho, malého „ja“. A to žiaľ neraz i za cenu života, či utrpenia iných uvažujúc: Len nech sa zachránim ja! To hmotné, pudové a rozumové je totiž schopné uvažovať iba takto, čiže čisto egoisticky. Aby teda človek zachránil seba samého je dakedy schopný čohokoľvek.

Z histórie, ale i z bežného života však poznáme aj iné prípady, keď ľudia naopak dokázali pre iných obetovať vlastný život. Ako je to možné? Veď rozum nie je z hľadiska svojej hmotnej podstaty takéhoto niečoho vôbec schopný. Ak však ľudia dokážu jednať takýmto spôsobom, musí v tom byť niečo iného. Niečo vyššieho! Niečo vznešenejšieho a ušľachtilejšieho!

A naozaj aj je! Tým niečím je ľudský duch, prejavujúci sa cítením. Ľudský duch, ktorý nie je hmotný! Náš duch totiž pochádza z úrovní, nachádzajúcich sa vysoko nad hmotou, s ktorými je schopný komunikovať prostredníctvom citu. Náš duch a teda naše cítenie nie je preto vo svojej vnímavosti a chápavosti obmedzené hranicami hmotnosti. Náš duch je prostredníctvom citu spojený s večnosťou a vše obsiahlosťou. S vysokými úrovňami univerza, kde je úplnou samozrejmosťou dávanie, pomáhanie, dobro a spravodlivosť. Kde sa uvažuje iba v intenciách „my“ a „nám“. Kde každý hľadí v prvom rade na prospech celku, na prospech všeobecný. Kde preto vládne len šťastie a mier.

Každý človek, ktorý je otvorený svojmu duchu, čiže svojmu citu a rešpektuje jeho hnutia, každý takýto človek dokáže hľadieť vo svojom hodnotovom zameraní na prospech všeobecný a ak by na to došlo, bol by v kritickej situácii schopný položiť aj svoj vlastný život za iných. V tom spočíva veľkosť ducha! Veľkosť čistého srdca človeka! Takéto niečo rozum nikdy nedokáže!

Je na nás, na slobodnej vôli každého jednotlivca, čo sa rozhodneme vo svojom živote považovať za prvoradé a určujúce. Či svoj rozum, alebo svoj cit. A toto naše rozhodnutie pre jedno, alebo pre druhé potom v istom slova zmysle určí náš budúci osud.

V prípade stotožnenia sa rozumom, ktorý je hmotný, nás postretne osud všetkého hmotného, podliehajúceho nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.

Ak ale postavíme na prvé miesto svojho ducha, čiže svoj cit, dostane sa nám sily, schopnej prekonať smrť. Lebo duch neumiera! Duch je večný! Umiera a zaniká iba telo a rozum, ktoré sú hmotné a preto sa nemôžu vyhnúť osudu hmoty.

Duch však víťazí nad smrťou a preto aj tí mnohí, ktorí obetovali svoj život za iných, určite v oných prelomových chvíľach podvedome vycítili a vytušili, že hmotná smrť nemá nad nimi vládu. Že oni nemôžu zomrieť, aj keď ich fyzické telo je smrteľné. Aj preto potom boli schopní obetovať vlastný život za iných.

Svoj budúci osud má teda každý z nás vo vlastných rukách. Iba na nás záleží, či sa rozhodneme uprednostňovať hodnoty hmoty a rozumu, alebo naopak hodnoty ducha a citu. Hodnoty ducha a citu, čiže hodnoty veľkosti čistého a dobrého ľudského srdca! Našou odmenou a odplatou nám bude potom presne to, čo sme vo svojom živote uprednostňovali a vo svojom vnútri i v našom vonkajšom jednaní stavali na prvé miesto.

Život, alebo smrť! Smrť hmoty, ale alebo život ducha! Dostane sa nám spravodlivo presne toho, čo sme sami chceli, čo sme považovali za prvoradé a o čo sme v živote usilovali.

Pozrime sa teda sebakriticky na vlastný život, na hodnoty, ktoré uznávame a dobre zvážme, kam smerujeme, čo nás očakáva a aký bude náš budúci osud.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.08.2012 17:25:17

Kto sú najdôležitejší ľudia na svete?

Ešte existujú ľudia, ktorí držia našu zem. Bez nich by sa už dávno všetko zrútilo. Nie je ich veľa, ale je šťastím pre svet, že sú. Kto je to? Kto k nim patrí?

Naša civilizácia je plná zla! Plná egoizmu, chamtivosti, materializmu, závisti, bezhlavej túžby po peniazoch, moci, majetkoch a užívaní si. Plná nečistoty, vyzývavého vyzdvihovania telesnosti a zvrhlosti. Plná nespravodlivosti, arogancie, pýchy, neúcty a bezcitnosti voči iným a tak ďalej a tak ďalej.

Miliardy ľudí prijali tento životný štýl za svoj. Takto žijú, týmto sa riadia a toto podporujú! Vo svojich myšlienkach, činoch i názoroch! Niektorí sú v tom ťahúňmi a iniciátormi, iní sa nechávajú niesť prúdom. Prúdom, ktorý svojim pasívnym spôsobom schvaľujú, podporujú a neodporujú mu.

Svet kráča cestou zla! A mnohí si vravia: veď predsa tak to chodí a ak sa človek chce mať dobre, ak chce niečo dosiahnuť, niekým byť, ak si chce niečo užiť, ak chce dobre zabezpečiť seba a svoju rodinu, neostáva mi nič iného. Jednoducho treba bojovať spôsobom a prostriedkami, aké si doba vyžaduje. Podobným spôsobom uvažuje väčšina a väčšina sa tak i riadi, a to každý podľa svojich schopností a možností.

Na zemi však existujú aj ľudia, ktorí uvažujú inak. Ktorí sa nedali strhnúť zmieneným všeobecným trendom, ale dokázali si zachovať zmysel pre česť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dokázali si zachovať úctu a ústretovosť k ľuďom, ako i odstup od pseudo hodnôt tupého materializmu.

Sú to ľudia iní, ako tí ostatní. Ľudia iní, ako väčšina, ktorí neraz preto, aby neboli vysmievaní a napádaní, si svoje postoje a názory radšej nechávajú iba sami pre seba. Nechávajú ich skryté v sebe, vo svojom najhlbšom vnútri, ktoré sa nijako nedokáže stotožniť s tým, ako žijú, myslia, správajú sa a jednajú ľudia tohto sveta, ktorí vedia „ako to chodí“.

Takíto ľudia, vybočujúci z radu, boli na zemi vždy počas jej dlhej histórie. Nikdy ich nebolo veľa, ale vždy tu boli a našťastie sú i v dnešnej dobe. Keby ich nebolo, keby zmizli zo zeme, mocná ruka neoblomnej Spravodlivosti vševládneho Boha by už dávno zmietla celé toto hriešne a skazené ľudstvo z povrchu zemského .

Len kvôli nim, kvôli tým zopár spravodlivým však zem ešte existuje! Oni, tichí, nenápadní a bezmenní, stojaci bokom, mimo hlavného prúdu, oni sú skutočnými osobnosťami našej civilizácie. Oni sú tými, ktorí držia zem! Oni sú tými skutočne veľkými a pravými ľuďmi, ktorým ľudský balast, považovaný súčasnou civilizáciou za osobnosti nesiaha ani len po členky. Oni sú soľou zeme!

Áno, práve oni, vo svojej tichej nenápadnosti sú najpotrebnejšími ľuďmi na zemi, ktorých ak by nebolo, nastal by koniec. Koniec a zničenie presne tak, ako boli Hospodinom v dávnych časoch zničené hriešne mestá, v ktorých sa nenašiel dostatočný počet spravodlivých. Dostatočný počet na to, aby mohli byť zachované a aby ich ďalšia existencia bola oprávnená a mala nejaký zmysel.

Vy, usilujúci o ušľachtilosť a spravodlivosť, ktorí veľmi dobré cítite, že tak, ako to vo svete funguje dnes, že tak to vôbec nemá byť, vy, ktorí prechovávate úctu k iným, vy, ľudia dobrého a čistého srdca zdvihnite hlavy! Pán a vládca všehomíra o vás vie! On podrží nad vami ochrannú ruku! Nech ste už kdekoľvek. V ktorejkoľvek cirkvi, denominácii, či profesii. V ktoromkoľvek národe, etnickej skupine, či rase. Lebo vy, usilujúci o dobro a spravodlivosť, nech už ste kdekoľvek, vy ste soľou zeme! Vy ste tí poslední v očiach tohto sveta, ktorí sa stanú prvými. Nenechajte sa prevalcovať dobou a vytrvajte v hodnotách svojho dobrého, čistého a ušľachtilého srdca. Lebo čím tmavšou a čiernejšou je noc prepadu všetkých skutočných hodnôt, tým bližšie je svitanie! Tým bližšie je nové, žiarivé ráno.! Tým bližšie je čas, kedy bude burina oddelená od pšenice! A pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým burinu zviažu a spálila v ohni.

Dobro zvíťazí! Zvíťazí spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a pomáhajúca láska k blížnemu! Meč Spravodlivosti vševládneho Boha vyhladí zlo z tejto zeme a spolu s ním i všetkých tých, ktorí mu slúžili, podporovali ho a prechovávali ho vo svojom vnútri.

Lebo právo na život vo stvorení má iba dobro, kým zlu bol len milostivo prepožičaný čas, aby spoznalo vlastnú nízkosť a pretvorilo sa v dobro. Čas, určený na to však už vypršal! Bije hodina dvanásta! Zlo tohto sveta očakáva už iba agónia a po nej rýchly koniec. Rýchly koniec všetkého zla, všetkých jeho tvorcov, prisluhovačov a podporovateľov!

Vy, usilujúci o dobro, čistotu, česť a spravodlivosť preto vytrvajte! Vy ste v práve! Vy stojíte vo Vôli a ochrane Pána! Jasne sa to všetkým ukáže, keď padne ľudské pravo a bude zlomená voľa tohto sveta.
Svet, ktorý opovrhol všetkými vznešenými a ušľachtilými hodnotami bude zanedlho vyššou mocou zrazený na kolená! Na kolená a do prachu, aby spoznal svoju ničotnosť! Aby mohla naplno vyniknúť skutočná veľkosť! Pravá veľkosť ľudí dobrého, čistého a ušľachtilého srdca! Vytrvajte! Už to nebude dlho trvať!
kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 19.08.2012 15:51:09

Úpadok! Úpadok! A katastrofálny!

V sobotu dopoludnia býva v slovenskom rozhlase relácia Svet v obrazoch. Hovorí sa v nej o rôznych zaujímavostiach z rozličných kútov sveta. V mimoriadne negatívnom slova zmysle ma tam zaujala reportáž z Veľkej Británie. Hovorilo sa v nej o veľmi úspešnej knihe, ktorá sa momentálne vypredáva neuveriteľným tempom v počte jeden kus za sekundu. A toto tempo vraj nijako nepoľavuje. Ba naopak!

O akú knihu ide? Čo môže byť v dnešnej dobe tak mimoriadne úspešného? Možno už začínate tušiť. Áno, ide o telesnosť. Kniha je napísaná ženskou autorkou a je poňatá ako román pre ženy. Preto ju aj kupujú a čítajú prevažne ženy. Hovorí sa v nej o vzťahu veľmi bohatého muža k študentke a to, čo je na knihe najatraktívnejšie sú rôzne, dopodrobna opisované sexuálne praktiky. Z tohto dôvodu sa mnohé ženy ani neodvažujú knihu čítať na verejnosti, trebárs vo verejných dopravných prostriedkoch, hoci nájdu sa samozrejme aj "odvážne". Kniha je napísaná tak kontroverzným štýlom, že dokonca i muži, ktorí sú už naozaj zvyknutí zniesť čokoľvek, k nej zaujímajú dosť rozpačitý postoj.

Hollywood vraj kúpil od autorky autorské práva za 5 miliónov dolárov a chystá sa natočiť film. Už sa dokonca začína pomaly špekulovať o tom, kto v ňom bude hrať dvojicu hlavných hrdinov. Toľko stručný opis reportáže, vysielanej vo verejnoprávnom slovenskom rozhlase, ktorá mala poslucháčov pravdepodobne zaujať svojou šteklivosťou.

Čo vy na to priatelia? Aký máte na vec názor? Je podľa vás normálne a žiaduce vydávať podobné knihy a zverejňovať takéto reportáže vo verejnoprávnych médiách?

Môj osobný názor je nasledovný: Táto rozhlasová reportáž je dokonalým obrazom súčasnej zvrhlej a zvrátenej doby! Doby, v ktorej sa veci spojené s ľudskou telesnosťou až agresívne nehanebným spôsobom stavajú do popredia. Počnúc módou, cez časopisy, knihy, divadelné hry, filmy, internet až po rôzne prezentácie tých najzvrhlejších a najzvrátenejších praktík.

To čo sa deje v oblasti vyzdvihovania ľudskej telesnosti nie je normálne. Je to abnormálne, i keď keď je všeobecnou snahou prezentovať to ako pokrok. Ako úplnú otvorenosť a postupné, zdravé odstraňovanie akejkoľvek prudérie. Veď to, o čom sa v minulosti naši "zaostalí" predkovia neodvažovali ani hovoriť, o tom sa dnes hovorí úplne otvorene, ba úplne otvorene sa to ukazuje trebárs vo filme, na internete a podobne. A to je predsa pokrok! Pokrok, spočívajúci v úplnom odkrytí a odhalení všetkých tabuizovaných tém.

Je to ale naozaj pokrok? Je pokrokom, že veci intímneho, ba toho najintímnejšieho charakteru, ktoré majú práve pre svoju intimitu zostať skryté, sa odhaľujú pohľadom všetkých? Je pokrokom, že ľudská civilizácia stráca stud? Že stráca stud, ktorého úlohou je chrániť pred upadnutím do zmyselnosti a nečistoty, nehodnej človeka? Je nenormálny ten, komu vystúpi na tvári rumenec studu pri otvorených zmienkach o ľudskej intimite, alebo je naopak nenormálny ten, kto sa ani len trochu nezahanbí pri sledovaní tých najväčších zvráteností? Čo je normálne a čo nenormálne?

Ľudstvo sa v sebe všemožne snaží udusiť cítenie studu, ako niečo, čo už v živote moderného človeka nemá nijaké miesto. Hranica studu je modernou dobou posúvaná čoraz nižšie a je snahou túto hranicu odstrániť úplne. Odstrániť podobne, ako sme odstránili hranice medzi štátmi v Európskej únii. Až potom nastane sloboda! Skutočná sloboda, v ktorej si budeme môcť i v oblasti ľudskej intimity robiť čo len chceme. Voľne a slobodne! Bez hraníc! Bez tiesnenia spiatočníckym studom! Už sa nebudeme červenať! Budeme otvorení úplne všetkému a všetko nám bude dovolené. Dovolené bez studu a najmenších výčitiek svedomia.

Toto je cesta, ktorou sa ľudstvo rozhodlo kráčať, avšak je to cesta do záhuby. Cesta úpadku totožná s rozkladom elementárnej ľudskosti a ľudskej dôstojnosti. Prečo? Lebo jedným zo Zákonov tohto univerza je Zákon tiaže, v účinkoch ktorého všetko ľahké stúpa nahor a všetko ťažké klesá nadol. A to nie len na fyzickej úrovni, ale aj na úrovni duševnej.

Čo je teda na duševnej úrovni ľahké a preto to môže stúpať? To čo je čisté a ušľachtilé. A čo je v duševnej rovine ťažké a preto to musí klesať? To, čo je temné a nízke. Deju stúpania nahor sa hovorí vzostup a deju klesania nadol sa hovorí pád. Pád, alebo úpadok!

Vesmírnemu Zákonu tiaže podlieha všetko, čo sa nachádza na tejto zemi. Podlieha mu svet fyzikálny, ale aj svet duševný. Z poznania účinku tohto jednoduchého Zákona celkom logicky vyplýva, že iba to, čo je čisté a ušľachtilé môže kráčať cestou vzostupu. Naopak to, čo je temné a nízke musí kráčať cestou k úpadku.

A teraz zásadná otázka: Kam kráča toto ľudstvo? Nahor k vzostupu, alebo nadol k úpadku? Spejeme k šťastiu, spokojnosti, mieru a harmónii, alebo je náš život naplnený nespokojnosťou, stresom, zlými vzťahmi či strachom o prežitie?

Kto by mal predsa len pochybnosti o tom, kam to vlastne spejeme, nech sa pozrie do dennej tlače, alebo si vypočuje správy. Najčastejšie skloňovanými slovami v nich sú slová kríza a recesia. Recesia, čo v preklade znamená úpadok.

Zákon tiaže, zakotvený v chode univerza nás teda s chladnou dôslednosťou tlačí presne tým smerom, ktorý sme si vybrali. Tlačí nás k úpadku!

No a knihy podobného charakteru, ako bola tá, spomínaná na začiatku, sú strojcami tohto úpadku. Sú klincami do rakvy ľudstva. Sú niečím, čo znečisťuje a špiní vnútorný život ľudí a tým zaťažuje zem a strháva ju k úpadku. No a žiaľ, podobnej nečistoty je všade okolo nás obrovské množstvo a práve pre to je dôvod, prečo to s nami ide tak prudko nadol. Nadol až na samé dno, kde nás čaká skaza.

Vyhnúť sa úplnej skaze, kam smerujeme je podľa Zákona tiaže možné iba príklonom k tomu, čo povznáša. Čo povznáša k čistote a ušľachtilosti. Jedine tadiaľto vedie cesta k vzostupu. Nie je jedno, na čo sa pozeráme, čo cítime, ako cítime, ako myslíme a čo hovoríme. Ak sa v tom totiž zachvieva čistota a ušľachtilosť, stávame sa tým strojcami lepšej budúcnosti ľudstva i svojej vlastnej.

Ak je to ale plné nízkosti a nečistoty, stávame sa strojcami a tvorcami úpadku, smerujúceho ku skaze. K zničeniu ľudstva i nás samotných, lebo podľa vesmírneho Zákona tiaže nič iného nie je vôbec možné.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.08.2012 16:03:50

Neuveriteľný omyl kresťanstva!


Takmer všetky kresťanské cirkvi svorne tvrdia, že spása sveta spočíva v Kristovom utrpení, smrti a následnom zmŕtvychvstaní. Tak to bolo predpovedané a tak sa to muselo stať, aby sa naplnili Písma. Ak však túto tézu podrobíme bezohľadnému skúmaniu, ukáže sa ako nezmysel. Ako omyl a blud!

Kresťanský svet v podstate tvrdí, že Kristus MUSEL byť zradený, že MUSEL byť odsúdený židovskou veľradou, že MUSEL byť vysmievaný, bičovaný a nakoniec ukrižovaný, aby tretieho dňa stal zmŕtvych. Tým vraj spasil svet, taký bol Boží plán a tak sa stalo, aby sa naplnili predpovede prorokov.

My však uvažujme! Aby sa všetko toto splnilo tak, ako to bolo predpovedané, židovská veľrada musela Krista uznať vinného a odsúdiť na smrť. Ak by sa totiž rozhodla inak a ak by ho nebodaj oslobodila prekazila by tým predsa Boží plán spásy. To ale potom nevyhnutne znamená, že jej rozhodnutie usvedčiť Krista z viny a odsúdiť ho na smrť bolo SPRÁVNE!

Podobne tomu bolo i u Piláta. Z hľadiska svojej pozície rímskeho miestodržiteľa mohol Ježiša alebo odsúdiť, alebo oslobodiť. On sám ho chcel oslobodiť. Tým by ale narušil plán spásy! Pilátovo rozhodnutie Krista ukrižovať bolo teda SPRÁVNE!

A rovnako SPRÁVNE sa „našťastie“ rozhodol i židovský ľud, ktorý mohol oslobodiť Krista, ale vybral si Barnabáša. Tak to bolo „správne“, pretože Kristovým oslobodením by sa predsa prekazil Boží plán spásy. Takto a nie inak vyzerá celá vec v tej najprísnejšej logike.

Židovská veľrada teda rozhodla SPRÁVNE! Pilát rozhodol SPRÁVNE a židovský ľud sa taktiež rozhodol SPRÁVNE! Presne tak to totiž stálo v Písmach, tak to predpovedali proroci a tak sa to muselo stať!

Ak však vyššie uvedené tvrdenia skúmame svojim najvnútornejším cítením, naše cítenie sa voči niečomu takémuto musí búriť. Vo svojom najhlbšom vnútri predsa jasne cítime, že veľrada správne nekonala, že Pilát nerozhodol správne a že židia nemali oslobodiť Barnabáša. Veľmi jasne cítime, že ich konanie správne nebolo.

To však potom znamená, že Kristus nemusel a nemal zomrieť! Že jeho smrť bola spôsobená sériou nesprávnych rozhodnutí ľudí. No a to zase znamená, že spása sveta musí a musela spočívať v niečom inom, ako v Kristovom utrpení, smrti a následnom zmŕtvychvstaní. Boží plán spásy predsa nemôže stáť na zločinných a nesprávnych rozhodnutiach ľudí ako na niečom, čo sa stáva nevyhnutou súčasťou plánu spásy. To, čo pochádza od Stvoriteľa sa predsa nemôže priečiť tomu najelementárnejšiemu ľudskému cíteniu pre to, čo je správne a čo nesprávne. Veď Boh je predsa Spravodlivosť a Láska, ktorá sa nespolčuje so zločincami a nekalkuluje s ich zvrhlými a zvrátenými rozhodnutiami.

Kristovo utrpenie a smrť boli zločinom! Bola to obyčajná vražda, ku ktorej došlo sériou nesprávnych rozhodnutí ľudí! Prostredníctvom niečoho takéhoto nemohol byť svet spasený! Práve naopak, ľudia tým na seba uvalili vinu! Nesmiernu vinu!

Spása totiž nespočíva v Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní, ale v jeho Slove, ktoré nám priniesol. V Slove, za ktoré podstúpil nesmiernu bolesť a utrpenie. Spása spočíva v Ježišovom učení, ktoré ukazuje cestu do Výšin! V jeho učení, ktoré nám ukazuje, ako máme myslieť, hovoriť a jednať, aby sme boli spasení! JEDINE TEN, KTO ŽIJE PODĽA KRISTOV7CH SLOV BUDE SPASENÝ! NIKTO INÝ!

Predstavme si, že by všetko prebehlo úplne inak. Že by židovský národ uznal Krista ako Mesiáša, ktorým naozaj bol a že by ho ako Mesiáša uznala i židovská veľrada a učinila ho veľkňazom svojho národa. Veľkňazom povolaného národa židovského! Židovským kráľom v duchovnom slova zmysle!

Predstavme si, že by Kristus prostredníctvom kňazov, ktorí by mu verne slúžili očistil židovskú náuku od všetkého pokriveného a nesprávneho, od všetkých ľudských názorov a domnienok. A obyčajný ľud, ktorý sa vo svojej detskej viere snažil žiť podľa dovtedajšieho pokriveného učenia, tento ľud by svojim detským spôsobom prijal neskalenú náuku Kristovu a začal by sa podľa nej riadiť .

Duchovný rozmach, ktorý by to muselo priniesť by bol nevídaný. Spolu s duchovným napredovaním by automaticky došlo i k pozdvihnutiu hmotných pomerov. Čistým životom ľudí podľa čistého učenia by sa všetko čoraz viacej rozjasňovalo. V žiarivom jase života podľa Zákonov Božích, obsiahnutých v Kristovom učení by všade vyrástlo šťastie, radosť, mier a porozumenie.

Toto by svojou mocnou príťažlivou silou pôsobilo i na ostatné národy. Cudzinci by sa hromadne prichádzali učiť a ono nové, zázračné učenie by sa snažili aplikovať do života svojich vlastných národov. Svetlo a Pravda by sa šírili medzi všetky národy a všetkých ľudí na zemi. Zem by sa napokon stala veľkou ríšou šťastia, pokoja a mieru. Ríšou jasavého a radostného života podľa Zákonov Božích! Stala by sa pozemským odleskom rajských záhrad.

Takýto bol Boží plán spásy! Veľkolepý a veľkorysý, zodpovedajúci veľkoleposti a veľkorysosti vševládneho Boha.

Ľudská nízkosť, malosť, vierolomnosť a nečistota sa však postavili proti Stvoriteľovým plánom. Ľudia zlovoľne zavraždili Božieho Syna dúfajúc, že tým umlčia a zabijú aj jeho Slovo. Že tým zabijú jeho učenie, v ktorého dodržiavaní sa skrýva spása! Spása každého jednotlivca i celého sveta!

Avšak Kristus, ktorý sa zjavoval svojim učeníkom ešte 40 dní po svojej smrti im sprostredkoval odvahu, silu a odhodlanie k šíreniu jeho učenia medzi všetky národy zeme. Toto učenie totiž nesmelo byť zabité, pretože tým by temnota definitívne zvíťazila. Pretože tým by ľudstvo stratilo cestu k spáse, ktorá spočíva v Kristovom Slove a v živote podľa neho.

Kto teda podľa neho žije, kto mu podriadi všetko svoje cítenie, myslenie, reč a jednanie, ten kráča istou cestou k spáse. Kto si však myslí, že bol spasený Kristovým utrpením, jeho smrťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním, ten je na veľkom omyle. Ten sa rúha, pretože vražde a vzbure proti Stvoriteľovi sa snaží pripisovať význam, ktorý tento surový zločin voči Synovi Božiemu nikdy nemal. Lebo Kristova smrť bola obyčajnou vraždou a nie spásou sveta!

PS. Prečo potom proroci predpovedali Ježišovo utrpenie a smrť? Preto, aby ľudí varovali! Aby sa ľudia mali na veľkom pozore pred niečím takým, ako je vražda Mesiáša! Proroci o tom hovorili preto, aby sa tomu v budúcnosti zabránilo. Aby sa to v nijakom prípade nestalo!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 05.08.2012 17:11:26

Skazené a cudzoložné pokolenie!


Tento text je určený mužom a nie ženám, pretože sú v ňom použité veľmi tvrdé formulácie, zodpovedajúce, a preto aj pochopiteľné, tvrdému a drsnému svetu mužov. Bez obalu sa v ňom hovorí o ich pokrivenom a znetvorenom vzťahu k bezpodmienečnej požiadavke Čistoty, zakotvenej v Zákonoch univerza.

Keďže už pred 2000 rokmi bol vzťah mužov k Čistote veľmi biedny, musel ten, ktorého nazývali Láskou, predniesť na ich adresu veľmi drsné slová. Žiaľ, odvtedy to s mužským svetom ide v tomto smere stále nadol. Ako výstraha vtedy zaznelo:

„Ak vám bolo kedysi povedané - nescudzoložíš, dnes už musíte vedieť, že každý, kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Chráňte sa preto hriechu cudzoložstva!

Ak ťa teda k nemu zvádza tvoje oko, vylúpni ho a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie, ak bez oka vojdeš do života, ako skončiť s obomi očami v záhube.

A ak ťa k hriechu zvádza tvoja ruka, odtni ju a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie vojsť do života bez jednej ruky, ako skončiť s obomi rukami v záhube.“

Po zemi chodia tisícky mužov s obomi očami a s obomi rukami, avšak ich vlastný vnútorný život, znečistený myšlienkovým a citovým cudzoložstvom ich predurčuje k záhube. Predurčuje je ich k mukám tisícročia trvajúceho rozkladu, v ktorom bude na prach rozomleté ich vedomé osobné ja. A to všetko preto, lebo sa stavali voči požiadavke Čistoty vo stvorení, ktorá je nekompromisnou požiadavkou voči všetkému, čo jestvuje.

Malý je pozemský človiečik pred Stvoriteľom! Maličký je pred Jeho Vôľou a jeho Zákonmi, i keď on sám si pyšne vykračuje po zemi, cítiac sa byť neobmedzeným pánom. Z hľadiska celkového diania vo stvorení však veľmi rýchlo pominie kratučký okamžik jeho pozemského života a úbohý, malý človiečik, ktorý si o sebe myslel, že je pánom, bude nekompromisne vtiahnutý do železných mlynov veľkej Spravodlivosti vševládneho Boha. V nich sa mu dostane presne takej odmeny, akú si svojim prístupom k Jeho Zákonom zaslúžil. Dostane sa mu teda i ovocia toho, ako stál voči požiadavke Čistoty, nastolenej voči všetkému, čo smie jestvovať.

Ale nie len po odchode z tejto zeme, ale už aj tu na zemi sa čoskoro všetko zmení, pretože sa čoraz viacej približuje deň veľkého účtovania, o ktorom muselo byť už dávno, vzhľadom k vnútornému stavu ľudí napísané: „V ten deň bude za mestom šliapaný veľký vínny lis Božieho hnevu, z ktorého vyjde krvi až po uzdy koňom na sto siah ďaleko.“

Cudzoložné, nečisté a nízkou zmyselnosťou presiaknuté mužské pokolenie boj sa svojho Boha! Tras sa pre Pánom a Jeho Spravodlivosťou, lebo tvoj vnútorný život, tvoje city a myšlienky a už ani nehovoriac o slovách a činoch sú presiaknuté cudzoložstvom a myšlienkovou nečistotou. Desivý bude osud každého, kto sa nezmení! Kto nevyužije čas a nevynaloží všetku svoju silu k zmene vlastného cítenia a myslenia, ktoré sa musia stať čistými a ušľachtilými. Inak nemožno počítať s nijakou milosťou! Muž tejto zeme, zmeň svoje myslenie a cítenie, alebo zahyň v tisícročných mukách! Buď, alebo!

Zo všetkých síl sa preto vynasnažme udržiavať krb svojich myšlienok čistý! To jediné nás môže zachrániť a v tom jedinom sa skrýva náš lepší budúci osud. Osud naplnený šťastím, radosťou a mierom.

Staneme sa ho hodnými? Je to iba na nás!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 29.07.2012 14:21:31

Trestuhodné zneucťovanie kríža - symbolu Pravdy!


Osobitým a doslova poburujúcim zneužívaním kríža, tohto symbolu Pravdy je jeho nosenie iba ako čisto módneho doplnku, čo je zvlášť markantné v horúcich letných dňoch, keď u mnohých žien môžeme vidieť znak kríža v ich bohato a štedro odhalených, hlbokých výstrihoch. Toto je rúhanie najhrubšieho zrna, ktoré musí mať pre dotyčnú osobu všetky, tomu zodpovedajúce, negatívne spätné účinky.

V kresťanskom svete existuje množstvo vecí, s ktorými jednoducho nemožno súhlasiť. Jednou z nich je používanie symbolu kríža. Presnejšie povedané, bezmyšlienkovité, povrchné a nedbalé používanie kríža.

Neviem, ako je to v iných kresťanských cirkvách, ale v katolíckej sa napríklad pri vstupe do kostola používa znak kríža. No a to, akým spôsobom ľudia k tejto povinnosti, či k tomuto zvyku pristupujú je katastrofou! Katastrofou, vinou a záťažou pre všetkých, ktorí si svojim povrchným a vlažným prístupom dovoľujú zneucťovať tento vysoký a vznešený symbol. A tak tisíce katolíkov, ktorí idú do svojich chrámov, aby vzdali vďaku Pánovi dúfajúc, že z toho budú mať nejaký duchovný prospech, sa namiesto toho voči Nemu ťažko previnia už pri vstupe do kostola.

Kríž! Symbol Pravdy! Jeho vodorovné rameno symbolizuje Stvoriteľovu Lásku a zvislé rameno zase jeho Spravodlivosť.

Láska a Spravodlivosť! Pohladenie a prísnosť! Láska pomáhajúca a podporujúca a Spravodlivosť dôsledná a nekompromisná!

Láska a Spravodlivosť, navzájom neoddeliteľne spojené predstavujú dva základné atribúty pôsobenia Najvyššieho. Spravodlivosť a Láska sú dokonalou Vôľou Pána vtlačené do chodu Zákonov tohto univerza a práve v nich a prostredníctvom nich sa sa napĺňa osud každého jednotlivca, všetkých národov a celého sveta.

No a vyjadrením toho dokonalého a harmonického pôsobenia Lásky a Spravodlivosti je práve kríž. Kríž, ako symbol Pravdy, pretože Spravodlivosť a Láska sú živou Pravdou všehomíra, ktorá má formu kríža.

Kto teda che použiť tento posvätný symbol, mal by byť v danej chvíli vo svojom vnútri, vo svojej duši upriamený k Pravde, k Stvoriteľovi, k Láske a k Spravodlivosti. Mal by si vždy vopred zvážiť, či je jeho vnútorné naladenie smerom Pravde naozaj tak silné, čisté a plné úcty, že môže použiť znak kríža. Znak kríža, ako výraz toho, že chce svojim životom smerovať k Pravde, že chce podľa nej žiť a že jedine Láske a Spravodlivosti chce podrobiť celé svoje bytie, čiže všetko svoje cítenie, myslenie, slová a jednanie. V takomto prípade je použitie kríža, plne adekvátne. Ale jedine v takomto prípade!

Ak však v človeku v danej chvíli podobného naladenia niet, nemal by sa radšej vôbec žehnať, pretože mu to potom viac škodí, ako prospieva. Pretože takto stojí pred svojim Pánom ako farizej, ktorý sa síce navonok snaží niečo činiť, avšak vo svojom vnútri takým vôbec nie je. No a takýto rozdiel medzi vonkajším jednaním a reálnym vnútorným stavom sa rovná pokrytectvu a klamstvu. Pokrytectvu, ktoré inak koná a inak myslí.

Používanie kríža by preto nemalo byť nejakým predpísaným úkonom, vykonávaným bezmyšlienkovite. Prežehnanie sa, čiže použitie znaku kríža by malo byť iba na báze dobrovoľnosti a to vtedy, keď človek jasne cíti, že stav jeho vnútorného naladenia zodpovedá podstate tohto vysokého duchovného symbolu.

Lebo pre toho, kto používa tento vznešený symbol bez zodpovedajúceho vnútorného naladenia by bolo stokrát lepšie, keby ho v danej chvíli radšej vôbec nepoužil, pretože namiesto milosti a ospravedlnenia, v ktoré dúfa, sa mu jeho povrchné zneužitie znaku kríža stáva previnením a záťažou.

Vážne, veľmi vážne je všetko, čo človek činí vo vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. Túto hlbokú vážnosť by sme si už raz konečne mali uvedomiť a podľa toho aj jednať, aby sme namiesto požehnania nemuseli zožať skazu.

Osobitým a doslova poburujúcim zneužívaním kríža, tohto symbolu Pravdy je jeho nosenie iba ako čisto módneho doplnku, čo je zvlášť markantné v horúcich letných dňoch, keď u mnohých žien môžeme vidieť znak kríža v ich bohato a štedro odhalených, hlbokých výstrihoch. Toto je rúhanie najhrubšieho zrna, ktoré musí mať pre dotyčnú osobu všetky, tomu zodpovedajúce, negatívne spätné účinky.

Veď uvážte ten protiklad, keď na jedenej strane má niekto na retiazke symbol toho najvyššieho a najvznešenejšieho, čo vôbec jestvuje, kým na druhej strane bije priam do očí vyzývavá prezentácia telesnosti a zmyselnosti, provokujúca pohľady mužov. Kríž ako symbol Pravdy v dekolte nízkej zmyselnosti a pudového dráždenia! Je to pohoršenie pre blížnych a skaza pre toho, kto sa takéhoto pohoršenia dopúšťa.

Ešte raz preto treba zopakovať: Vážne, nesmierne vážne je všetko, čo súvisí s Pánom a Vládcom všehomíra! Či je to už kríž, symbol Pravdy, ktorou Stvoriteľ Je, alebo trebárs vyslovovanie Jeho Mena a zodpovedajúca úcta k nemu tak, ako je to od nás požadované v druhom prikázaní.

Ak sa človek ľahkomyseľne, povrchne a bezmyšlienkovite zahráva s týmito vznešenými pojmami a symbolmi, zahráva sa s ohňom! S ohňom, ktorý ho musí pri jeho nesprávnom prístupe duchovne spáliť na popol, kým pri správnom a úcty plnom prístupe by mu ten istý oheň mohol vniesť do jeho bytia životodarné teplo a jasné, žiarivé Svetlo.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 22.07.2012 15:06:09

Prečo nevíťazí dobro nad zlom?


Na svete sú tisíce dobrých ľudí, ktorí sa snažia bojovať za dobro a proti mnohorakým prejavom zla. Sú ľudia, bojujúci za práva zvierat a proti ich týraniu. Zelení bojujú za ochranu prírody. Bojuje sa proti fajčeniu a drogám. Bojuje sa proti mafii a korupcii. Bojuje sa proti chudobe a terorizmu a tak ďalej a tak ďalej.

Avšak aj napriek tomuto boju sú zvieratá aj naďalej týrané, napriek snahám zelených je príroda a životné prostredie ničené čoraz viac. Napriek boju proti fajčeniu a drogám sa tieto stále rozmáhajú. Napriek boju proti mafii a korupcii mafiánske praktiky a korupcia prerastajú až do štruktúry vedenia štátov. Napriek boju proti chudobe chudobných čoraz viacej pribúda a napriek boju proti terorizmu jeho hrozba naďalej trvá.

Ako je to možné? Prečo všetko úsilie dobrých ľudí vychádza nazmar? Prečo to všetko vyzerá ako márny boj s mnohohlavým drakom, ktorému ihneď po zoťatí jednej hlavy vyrastú dve ďalšie? Ako poraziť zlo, ktoré sa zdá byť neporaziteľné?

Všetci bojovníci proti zlu v jeho rôznych podobách si pri svojom boji musia byť vedomými tej najdôležitejšej veci. Zlo, čiže onoho draka s mnohými hlavami nemožno poraziť jedine tým, že budeme bojovať proti jeho hlavám a stínať ich, čiže bojovať proti mnohorakým prejavom zla a tieto potierať a ničiť. To nestačí!

Bojovníci proti zlu musia mať na pamäti, že ich víťazstvo im môže zabezpečiť jedine priamy úder do srdca zla a to tak, že popri tom všetkom boji proti oheň a síru chrliacim hlavám draka budú smerovať ostrie svojho meča na jeho srdce. Draka totiž nemožno zabiť stínaním hláv, ktoré stále dorastajú, ale tým, že sa mu vrazí meč priamo do srdca.

Len si spomeňme na hrdinského bojovníka Achilla, ktorý bol neporaziteľný. Aj on však mal svoje slabé miesto, na ktoré sa bolo treba iba zamerať. No a presne rovnako má svoje slabé miesto i zlo, panujúce všade vôkol nás. Zlo, ktoré sa na prvý pohľad zdá byť neporaziteľným. No a tam, presne tam, do kritického miesta zla, tam, do srdca draka treba nasmerovať rozhodujúci a silný úder.

Oným tajomným jadrom zla, kde sa všetko tvorí, stále neúnavne vzniká a obnovuje sa je pôda vnútorného, duševného, myšlienkového a citového života ľudí. To, ako ľudia myslia a cítia je pôdou, z ktorej vzniká a z ktorej sa tvorí všetko to vonkajšie zlo na nás doliehajúce.

Vo svete citových a myšlienkových foriem vytváraných ľuďmi sa nachádza tá najneuveriteľnejšia nízkosť a nečistota, pretože vládne všeobecné presvedčenie, že skrytý, vnútorný život jednotlivca je niečo úplne bezvýznamného, čo nemá a nemôže mať nijaký skutočný dosah na realitu, nás obklopujúcu. Preto si vo svojom vnútri ľudia dovoľujú čokoľvek a zaoberajú sa čímkoľvek netušiac, že práve týmto spôsobom vytvárajú živnú pôdu, z ktorej povstáva všetko zlo v našom okolí. Zlo, ktoré napokon celkom hmatateľne a reálne tiesni a zraňuje nakoniec aj ich samotných.

Nekvalita, nízkosť, skazenosť, nečistota, nečestnosť a povrchnosť myšlienkového a citového života ľudí je teda oným hľadaným srdcom zla! Uvedomenie si tejto zásadnej skutočnosti je rozpoznaním Achillovej päty zla. Tohto si musia byť vedomí všetci bojovníci proti zlu, ktorí to so svojim bojom myslia naozaj vážne a práve týmto smerom musia nasmerovať svoje úsilie ak chcú zvíťaziť. Inak sa im to nikdy nepodarí!

Nad skazenosťou, zlom a zvrátenosťou dnešného sveta veje víťazná zástava. Zástava víťazstva, na ktorej je zlatým písmom napísané: Udržuje krb svojich myšlienok čistý, pretože jedine takto založíte mier a budete šťastní.

Kto chce úspešne bojovať za dobro a proti zlu, nemôže obísť túto základnú a zásadnú skutočnosť. Bez nej totiž bude jeho boj bojom nekonečným, bojom bez konca a bez možnosti víťazstva nad stále sa obnovujúcim a vždy znovu vyvstávajúcim zlom.

Lebo je mimoriadne paradoxné, keď vidíme ľudí, ktorí sa navonok snažia bojovať za dobro, avšak v ich vlastnom vnútornom živote badať nečistotu, ktorá tu a tam vypláva na povrch v ich verbálnom prejave, v ich názoroch a v jednaní v rôznych životných situáciách. Je potom bizarné uvedomiť si, že ten, kto bojuje proti zlu v skutočnosti sám v sebe toto zlo prechováva a podporuje.

Áno, tým najťažším a najneuveriteľnejším je pochopiť, že kvalita, alebo skôr nekvalita nášho vlastného vnútorného života môže byť a aj reálne je tým, čo prispieva k neustálej tvorbe a posilňovaniu zla, proti ktorému bojujeme.

A preto jedine ten, kto dospeje vo svojom poznaní a pochopení až k tomuto bodu a snaží sa o čistou a ušľachtilosť svojho vlastného, vnútorného života, jedine ten sa môže stať skutočným a pravým bojovníkom za dobro a proti zlu.

Voči takýmto bojovníkom nemá zlo žiadnu šancu! Ale žiaľ, keďže ich zatiaľ niet, zlo sa neuveriteľne rozmáha a všetkým prerastá a všetko otravuje.

Snažme sa preto udržiavať krb svojich myšlienok čistým. Jedine takýmto spôsobom môžeme vybudovať mier a priniesť šťastie tomuto svetu. Jedine takýmto spôsobom sa dostane nášmu úsiliu o dobro takej víťaznej sily, ktorej nemôže odolať žiadne zlo.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 16.07.2012 17:28:17

O kolotoči násilia a agresivity
Ten, kto pozerá filmy plné násilia a agresivity je sám násilníkom a zločincom? Prečo? Lebo vo svojom vnútri citovo prežíva niečo veľmi podobného, ako keby sa zobrazovaného násilia a agresivity zúčastňoval naživo a osobne. Dejom filmu býva totiž nebadane vťahovaný do jeho spolu prežívania. No a toto jeho osobné citové prežívanie násilia je súčasťou, je ohnivkom kolobehu reťaze násilia na našej planéte.

Ako teda vlastne vzniká a čím je živená realita každodenného násilia a agresivity na našej planéte? Ako vzniká násilie a z čoho povstáva?

Každé vonkajšie násilie má svoj počiatok v zhluku neviditeľnej, negatívnej mentálnej energie, tvorenej miliónmi ľudí, ktorá sa zhromažďuje okolo našej zeme. Ide o určité mentálne zhromaždisko energií zla, vznikajúce prostredníctvom citového a myšlienkového prežívania. Podľa fyzikálneho zákona o zachovaní energie sa totiž žiadna energia nestráca, teda ani energia citov a myšlienok.

Naopak, jej kumulovaním vznikajú silné energetické polia, ktoré za neustáleho prílevu negatívnych citových a myšlienkových foriem ľudí spejú veľmi rýchlo do svojho kulminačného bodu, v ktorom nastáva vybitie tejto neviditeľnej, nahromadenej myšlienkovej energie. Tak sa potom nakoniec ono neviditeľné zhmotňuje vo viditeľný v čine.

Zmienený mentálny zhluk energií zla, agresivity a násilia vyprodukovaný ľudstvom je teda zdrojom vzniku všetkých vojen, konfliktov a násilia akéhokoľvek druhu.

Princíp tohto kolobehu zla je jednoduchý a stále ten istý. Prvým krokom je vytvorenie podnetu pre tvorbu mentálnej nenávisti, násilia a agresivity. Druhým krokom je servírovanie tohto podnetu do myšlienkového a citového života spoločnosti a tretím krokom je nevyhnutné samočinné vybitie negatívnych energií, ku ktorému dochádza po dosiahnutí kulminačného bodu. Tak vzniká vojna, konflikt, útlak a násilie.

Podnety pre vytváranie negatívnych, násilných a agresívnych myšlienkových zhlukov boli v každej dobe iné, plniac však vždy jeden a ten istý účel. V komunistickom Rusku to bol napríklad triedny boj, vo fašistickom Nemecku rasová nadradenosť a z nej vyvodené právo potierať menejcenných, v Afrike je to kmeňová nenávisť, v arabskom svete náboženský fanatizmus, no a u nás, v modernom svete je to servírovanie násilia v kine, v televízii, na internete a inde.

Takýmto spôsobom je teda ľudské myslenie cielene manipulované k vytváraniu negativity a zla na mentálnej a citovej úrovni, z čoho napokon vzniká zlo fyzické a celkom reálne, za ktoré však každý z nás nesie svoj vlastný diel zodpovednosti. A to aj vtedy, ak zlo a násilie vykoná niekto iný, lebo spolu vinnými sú aj tí, čo násilie a agresivitu vytvárali a živili „iba“ na citovej a myšlienkovej úrovni. Preto sú zločincami rovnako, ako aj tí, čo zločin reálne vykonali.

Vyššie popísanú zákonitosť kolobehu vzniku a prúdenia zla však možno využiť i pozitívnym spôsobom. Ak totiž budeme ľudí stimulovať k dobru, ak im budeme hovoriť o pozitívnych vzoroch a ponúkať pozitívne modely správania, ak sa v spoločnosti začne viac rozprávať o cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a ľudskosti, postavenej na princípe pomoci slabším, ak sa tým všetkým ľudia budú vážne zaoberať, potom začnú vytvárať tomu zodpovedajúce myšlienkové a citové formy, ktoré sa nakoniec musia v reálnom, každodennom živote prejaviť tým najpozitívnejším spôsobom.

Áno, človek nesie obrovskú zodpovednosť za kvalitu vlastného vnútorného života. Za kvalitu svojho svojho myslenia a cítenia, ktoré sa účinkami Zákonov univerza stáva nakoniec realitou nášho každodenného života. Vo svojom vnútri teda prežívajme a myslime vždy iba tak, aby táto realita mohla byť pozitívna.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.07.2012 14:47:25

Dôsledky incidentu v obchode

Jeden pán si v obchode naberal pečivo a pani, nakupujúca rovnako ako on mu začala vyčítať, prečo si nedal na ruku igelitovú rukavicu. V televízii vraj dávali reláciu o tom, aké je to nehygienické. Pán sa bránil argumentom, že on sa dotýka iba toho, čo si berie. Pani však bola nahnevaná a začala zvyšovať hlas, takže onen pán radšej v tichosti odišiel.

Vo vzťahu k uvedenému incidentu vo mne vyvstali dve, možno až neuveriteľné asociácie.

Asociácia prvá:

Na otázku farizejov a zákonníkov, adresovanú Kristovi, prečo si jeho učeníci pred jedlom neumyli ruky odpovedal: Človeka nemôže poškvrniť potrava, ktorá doň vchádza ústami a je napokon vylúčená do stoky. Človeka poškvrňuje to, čo z neho vychádza. Z ľudského vnútra, z ľudského srdca totiž vychádza všetka nečistota, zmyselnosť, chamtivosť, lakomstvo, závisť, nenávisť a mnoho iného, čo ho poškvrňuje.

Oná pani, spomínaná v príhode na začiatku, sa oháňala televíziou, ako určitou morálnou autoritou, prostredníctvom ktorej sa dozvedela o závadnosti naberania pečiva holými rukami. Tá istá televízia sa však možno už o niekoľko minút potom samotná stala šíriteľkou tej najneuveriteľnejšej špiny a nečistoty. Šíriteľkou programov plných vulgarizmu, násilia, zmyselnosti a plytkosti, ktoré nevídaným spôsobom vnútorne špinia a poškvrňujú ľudí – konzumentov televízie.

Ak sa na celú vec pozrieme jednoducho a pravdivo, pre spomínanú pani, ale aj pre celú našu spoločnosť by bolo stonásobne lepšie naberať pečivo holými rukami, ako sledovať televíziu v jej súčasnej programovej štruktúre. Práve toto totiž ľudí špiní a poškodzuje omnoho ďalekosiahlejším spôsobom a spôsobuje omnoho väčšie škody, ako naberanie pečiva holými rukami.

Asociácia druhá:

Z rozprávania mojich známych i z útržkov náhodne vypočutých rozhovorov sa dozvedám, aké v súčasnosti panujú pomery v rôznych výrobných prevádzkach. Pri pásovej výrobe sa napríklad človek stáva súčasťou stroja a ani na svoju prirodzenú potrebu nemôže ísť kedykoľvek. Okrem toho musí neraz znášať hrubosť, až vulgárnosť nadriadených a byť pri tom ešte rád, že vôbec má nejakú prácu.

Na jednej strane sa síce veľa hovorí o demokracii a ľudských právach, ale na druhej strane sa s ľuďmi v pracovnom pomere mnohokrát jedná ako z dobytkom.

No a táto súčasť stroja, tento nadriadenými ponižovaný polorobot má po odchode z práce možnosť nakupovať hygienicky vysoko nadštandardným spôsobom a to tak, že si môže naberať pečivo jednorázovými igelitovými rukavicami.

Aká to starostlivosť? Aká útlocitnosť? Aký pokrok? Aké dojemné dbanie o dobro človeka?

Nezdá sa vám to ako niečo absurdne pokryteckého? Mne teda áno. Mne sa to zdá ako vyslovený výsmech človeka, s ktorým je na jednej strane zaobchádzané ako so zvieraťom, avšak ktorého sa prostredníctvom nakupovania pečiva s igelitovými rukavicami snažia presvedčiť, ako veľmi im na ňom záleží a ako mimoriadne naša spoločnosť pokročila dopredu.

Aké z tohto všetkého plynie súhrnné ponaučenie?

Preciedzame komára a prežierame slona! Podstatné a zásadné veci nám unikajú, ale kŕčovito dbáme na veci podružné a nepodstatné. Vytráca sa ľudskosť a základné morálne hodnoty, takže to s nami ide prudko nadol, avšak všade vládne snaha zakryť tento desivý úpadok ilúziou, že predsa len kráčame vpred. Oným napredovaním a pokrokom sa pritom myslí iba rôzne užívanie si, hromadenie vecí, majetkov, peňazí a rozvíjanie vedy a techniky.

Ľudstvo upadá, ale samo sebe sa urputne snaží nahovoriť, že napreduje. A mnohí tomuto klamstvu uverili a stále veria.

Úbohé ľudstvo! Úbožiaci všetci tí, ktorí pre svoju pohodlnosť a povrchnosť nevnímajú reálny stav vecí. Ktorí nevidia, že pod lesklým povrchom sa skrýva hniloba! Hniloba rozkladu! Špina, neresť, sebeckosť, chamtivosť, zvrhlosť, egoizmus a závisť, ktoré zvnútra rozožierajú túto civilizáciu.

Priatelia, tu nepomôže naberanie pečiva v igelitových rukaviciach! Igelitovými rukavicami nemožno zataviť zhubnú vnútornú infekciu, ktorej rozsah už začína byť kritický. To nás neposunie dopredu! Tu pomôže len vážne a dôsledné dbanie o čistotu a ušľachtilosť nášho osobného, vnútorného života! Lebo odtiaľto, z nášho vnútra, z nášho cítenia a myslenia vychádza všetko to, čo v skutočnosti poškvrňuje a špiní človeka. Čo ho poškvrňuje, otravuje a čo ho nakoniec aj zničí. Tento vnútorný rozklad nedokážu zastaviť nijaké peniaze, nijaké majetky, ani výdobytky vedy a techniky a tobôž nie igelitové rukavice. Môže ho zastaviť iba zásadná vnútorná zmena vlastného cítenia a myslenia k lepšiemu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 02.07.2012 16:51:23

Veľký deň účtovania


Ľudia sú otrávení nesprávnym chápaním Božej Lásky, ktorú vnímajú ako donekonečna odpúšťajúcu a sladkasto zmäkčilú. Táto Láska však takou nie je a ani nikdy nebola, pretože jej neoddeliteľnú súčasť tvorí Spravodlivosť. Spravodlivosť prísna, dôsledná, železná a neúprosná!

Keďže pred 2000 rokmi sme Božiu Lásku pribili na kríž a jej princípmi sa doteraz odmietame riadiť, prichádza k nám teraz Stvoriteľ úplne inak. Prichádza k nám už nie v Láske tak, ako pred 2000 rokmi, ale v Spravodlivosti. V Spravodlivosti, ktorá každému nadeľuje presne to, čo si zaslúži. Či už jednotlivcovi, národu, alebo celému ľudstvu.

K zemi sa blíži veľký deň účtovania, o ktorom kedysi hovoril i Kristus. Blíži sa žatva, v ktorej bude oddelená pšenica od buriny. Pšenica sú ľudia dobrí, to znamená ľudia konajúci dobro. Burina sú ľudia zlí, čiže ľudia konajúci zlo. Blíži sa teda žatva, v ktorej bude pšenica zhromaždená v Pánových sýpkach a burina spálená v ohni. To nie je strašenie! To je Spravodlivosť!

Kto o týchto závažných skutočnostiach mlčí, ba snaží sa ich potierať, ten klame a zavádza, lebo v ľuďoch vytvára mylnú domnienku, že všetko pôjde stále ďalej tak, ako tomu bolo doposiaľ. Že sa vlastne nič zvláštneho nedeje a všetko sú iba výmysly. Ale to je obrovský omyl, lebo aj veľká Láska Božia má svoje hranice!

Ku dňu veľkého účtovania dôjde tak náhle a neočakávane, ako kedysi prišiel smrtiaci dážď, keď Noe vstúpil do korába. A tak aj teraz, kvôli neschopnosti ľudí vnímať plnosť času, nadíde náhle a neočakávane onen deň, v ktorom prepukne veľké svetové dianie. Dianie, v ktorom obstojí iba ten, kto sa snaží žiť podľa Vôle Najvyššieho. Nik a nič iného neobstojí!

Takáto je skutočnosť. Ľudia, odmietajúci ju vidieť a akceptovať škodia sami sebe i iným, pretože strácajú drahocenný čas určený na to, aby sa vnútorne prerodili a mohli byť započítaní medzi tých, čo obstoja.

Sekera je už priložená ku kmeňu stromov. Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie bude vyťatý a spálený v ohni!

S vedomým najvyššej vážnosti začnime preto usilovať, aby ovocie našich myšlienok, slov a činov bolo iba dobré, čestné, čisté a spravodlivé. Nič iného a nikto iný totiž pred železnou Spravodlivosťou Pána nemôže obstáť!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 25.06.2012 16:27:34

Produkt doby: vzdelaní hlupáci!

V súčasnosti žije na zemi obrovský počet vzdelaných ľudí, aký tu snáď nebol počas celej histórie. A predsa hlúposť nezanikla. Práve naopak! Stretávame sa s ňou stále častejšie. Ako je to možné? Veľmi jednoducho! Vzdelanosť a skutočná múdrosť sú totiž dve úplne rozdielne kategórie.

Hitom dneška je vzdelanosť a vzdelávanie. Na ľudí sa kladú v tomto smere stále vyššie nároky. Trend vstrebávania čoraz väčšieho objemu informácií je razený v školstve a v celom systéme vzdelávania. Vzdelanosťou si rozširujeme duševný obzor. Slovo rozširovanie jasne hovorí o rozmere šírky, čiže šírka a ustavičné rozširovanie vedomostí tvorí základ vzdelanosti.

Múdrosť však paradoxne nemusí mať so vzdelanosťou nič spoločné. Alebo inak povedané, vzrast múdrosti nie je priamo úmerný rastu vzdelanosti. Prečo? Lebo múdrosť nie je rozmerom šírky, ale rozmerom hĺbky.

V minulosti napríklad ľudia nemali také veľké množstvo podnetov a informácií, ako je tomu dnes. Malo to však aj svoju výhodu. Existujúce informácie, ktoré boli neraz doslova vzácnosťou, mohol človek dostatočne dlho vnútorne spracovávať a ísť v nich do hĺbky, až ku samotnému koreňu veci.

Nakoľko do šírky sa vtedy prenikať veľa nedalo, ľudia vo svojej prirodzenej túžbe poznávať boli okolnosťami doslova nútení a tlačení prenikať do hĺbky. Avšak práve v prieniku do hĺbky jednotlivostí možno nájsť poznanie skrytých súvislostí. Jedine v hĺbke prieniku do jednotlivostí a k podstate veci je možné naraziť na to a odkryť to, čo nazývame múdrosťou.

Lebo múdrosť je prienik k podstate! K jadru! K nadhľadu nad vecami. K pochopeniu ich skutočného významu, ich vzájomných vzťahov a v tom najvyššom štádiu i k pochopeniu toho, čo stojí za všetkou viditeľnou realitou a čo ňou hýbe.

K múdrosti vedie iba jediná cesta! Cesta vlastného, samostatného uvažovania, prostredníctvom ktorého človek dokáže vo chvíľkach ticha vnútorne prenikať k podstate.

Naša civilizácia však zvolila inú cestu. Cestu vzdelanosti, ktorá žiaľ nemusí byť vždy totožná s múdrosťou. Je to cesta neustáleho rozširovania a nového prílevu vedomostí. Dnes žijeme v dobe nadbytku informácií. Nové informácie neprijímame iba v školách a v rôznych vzdelávacích inštitúciách, ale valia sa na nás ustavične a zo všetkých strán. Z rozhlasu, z televízie, z internetu, z novín, kníh, časopisov a ešte mnohých iných zdrojov. Informácií je obrovské množstvo a stále pribúdajú ďalšie, takže človek o nich vôbec nemá čas premýšľať, vnútorne ich spracovať a tobôž prenikať k ich podstate.

Vieme mnoho, ale všetko zostáva iba na povrchu. Naše poznanie je široké, ale plytké! A tak paradoxne, cesta vzdelanosti a nadbytku informácií sa nám stala cestou k povrchnosti a plytkosti. Cestou k produkovaniu síce vzdelaných, široko rozhľadených, ale v skutočnosti povrchných, plytkých a neveľmi múdrych ľudí.

Neustále pustený televízor, MP3, internet a rádio, tieto nové vymoženosti doby, na ktoré sme tak pyšní sa stali nástrojmi na výrobu hlupákov. Sú to totiž zdroje neustále chrliace nové a nové informácie, pre ktorých ustavičný prílev nie je možné spracovávať tie staré. A tak sa takmer všetko míňa účinkom.

Je to ako keď máme prsty roztiahnuté vo vetre a cítime, ako nám popri nich vietor prúdi, ale nakoniec, keď zavrieme dlaň, neostane nám v nej nič. Zostane prázdna presne tak, ako prázdnymi, povrchnými a od skutočnej múdrosti na míle vzdialenými sú dnešní ľudia doby informačných technológií.

Ako tu pomôcť? Hovorí sa, že menej je niekdy viac! Samozrejme neznamená to, že by sme mali vyhodiť von oknom televíziu, počítač a MP3, prestať počúvať rádio a čítať knihy. Ničoho sa nemáme radikálne zbavovať, ale nemáme sa tým ani nechať ovládať.

Ak chceme spieť k múdrosti, musíme si dokázať dopriať chvíľky ticha, v ktorých môžeme spontánne a prirodzeným spôsobom rozvinúť vlastné samostatné myslenie, cítenie a zvažovanie. V takýchto chvíľach totiž dozrieva naša osobnosť, pretože v nich môžeme vnútorne spracovávať to, čo sme prežili, videli, alebo počuli. Jedine toto nás môže posúvať smerom k pravej múdrosti, ku ktorej nevedie stádovitosť davov, nechávajúcich bezmyšlienkovite a nekriticky zaplavovať svoj vnútorný život prebytkom informácií.

Je dokonca celkom možné, že je tu niekto, komu veľmi zaleží na tom, aby ľudia samostatne nemysleli a aby sa dalo s nimi ľahko manipulovať. Jednoducho aby ľudia boli hlupáci.

Naučme sa preto využívať výdobytky modernej doby rozumne, účelne, striedmo a k nášmu prospechu, aby sa nám mohli stať cestou k múdrosti. Pamätajme, že menej býva niekedy viac! Nedajme sa informáciami pohltiť a manipulovať ku našej vlastnej škode. Nenechajme sa nimi pomaly, ale isto preformovávať v povrchnú a nemysliaci bytosť, vzdialenú od akejkoľvek skutočnej múdrosti.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.06.2012 17:44:49

Prečo nič správne nechápeme?


Je možné hrabať vodu hrabľami? Je možné použiť motorový čln na premiestňovanie púšťou? Úsmevná predstava, že? A predsa až takto smiešne to vyzerá s ľudstvom v jeho chápaní skutočnej reality a zásadných súvislostí života. A to preto, lebo svoje základné danosti a predpoklady, konkrétne svoj cit a rozum používa nesprávnym spôsobom.

Jedine vtedy, ak použijeme hrable na hrabanie trávy a motorový čln na plavbu po vode, jedine vtedy budeme konať správne, pretože daný nástroj využijeme k účelu, na ktorý je určený. Tak je to aj s využívaním rozumu a citu.

Človek má k dispozícii päť zmyslov, ktoré mu majú slúžiť k jeho pôsobeniu v hmotnom svete. Okrem piatich zmyslov máme ešte aj rozum Rozum je hmotný, lebo pochádza z hmotného mozgu a je nástrojom, určeným na poznávanie hmoty. Rozumové poznanie ľuďom už v mnohom uľahčilo život, čo je zvlášť viditeľné v súčasnej modernej dobe.

Avšak aj rozum má svoje obmedzenia. Sú ním hranice hmotnosti, hranice hmotného sveta. Rozsah hmotnosti je obrovský a preto sa nám môže zdať možnosť rozumového poznávania neobmedzená a bez konca. Ale nie je to tak. Rozumové poznanie má svoje presne vymedzené hranice, obmedzené priestorom a časom. Na to, čo sa nachádza za týmito hranicami už rozum nestačí.

Ako príklad si vezmime pojem Stvoriteľ a v súvislosti s ním termín večné bytie. Rozum, ktorý je hmotný a je nástrojom na poznávanie hmoty, rozum, ktorý pozná iba neustále vznikanie a zanikanie foriem hmotného sveta, tento rozum jednoducho nie je schopný vôbec chápať niečo také ako Stvoriteľ a večné bytie.

Ak sa teda v tomto smere na náš rozum plne spoľahneme a tým sa podriadime jeho priestorovo časovej obmedzenosti, nie je potom možné tvrdiť nič iného, ako to, že Stvoriteľ a ani večné bytie neexistuje, lebo svojim rozum nie sme schopní niečo takéhoto vôbec pochopiť. Z čisto rozumového hľadiska máme samozrejme úplnú pravdu.

Ale pozor! Okrem piatich zmyslov a rozumu má človek ešte aj cit. A ako je rozum hmotným nástrojom, určeným na poznávanie vecí hmotných, tak práve cit je nástrojom, určeným na poznávanie, alebo lepšie povedané vyciťovanie vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou. Je tomu tak preto, lebo náš cit nie je hmotného druhu, ale druhu nehmotného. Cit je totiž prejavom a rečou ducha! Nášho ducha, ktorého sídlo sa nachádza v oblasti srdca. V oblasti srdečnej pletene. Presne tam smeruje náš prst vždy vtedy, keď ukazujeme na seba v súvislosti s pojmom „ja“.

A práve on, náš duch, je našim skutočným, pravým „ja“. Pochádza z duchovného sveta, nachádzajúceho sa nad hmotnosťou. Naše pravé „ja“ prichádza do hmotnosti za účelom sebazdokonaľovania a rozvinutia k plnej zrelosti. Z tohto dôvodu je preto jedine náš duch schopný chápať veci duchovného druhu, pochádzajúce z úrovní nad hmotou.

Rozum a cit sú teda dva nástroje, z ktorých každý je určený na iný účel. Ak sa však budeme snažiť rozumom o pochopenie vecí duchovných, budeme sa naozaj podobať človeku, ktorý chce nezmyselne hrabať vodu hrabľami, alebo sa snaží prejsť púšťou na motorovom člne. Jednoducho povedané, všetky schopnosti, ktoré ako ľudia vlastníme, musíme využívať iba na účely, na ktoré sú určené. Inak budú výsledky úbohé.

Tragédiou dnešnej doby je takzvaný materializmus, ktorý vznikol preto, lebo jeho stúpenci sa spoliehajú len a len na rozum, pričom popierajú vlastné cítenie. Popierajú ho a vôbec ho nerozvíjajú. Títo ľudia vo svojej rozumovej obmedzenosti tvrdia, že duchovno je iba výmysel, pretože z ich čisto rozumového hľadiska sa im to subjektívne javí ako objektívna pravda. Sú to však žiaľ ľudia, ktorí sa potlačením schopnosti vlastného cítenia a spoľahnutím sa iba na rozum stali dobrovoľne neschopnými vnímania ďalšej dimenzie bytia a svoj život žijú z tohto dôvodu úboho neplnohodnotným spôsobom. Týchto chudákov v ich dobrovoľnej rozumovej obmedzenosti možno iba ľutovať.

Neprirodzené nadhodnotenie rozumu však spôsobilo katastrofálnu spúšť i u ľudí, ktorí si ešte dokázali zachovať určitú mieru zdravého cítenia a preto sú schopní vyciťovať reálnu existenciu sveta duchovného, nachádzajúceho sa nad hmotou. V čom spočíva ich tragédia?

Zhora, z vysokých duchovných úrovní boli počas celej histórie našej civilizácie do hmotnosti posielaní poslovia, ktorí nám prinášali poznanie duchovných Zákonitostí. Keďže podstata našej osobnosti je duchovná, jedine život podľa duchovných Zákonitostí nám môže zabezpečiť správny vývoj a skutočné dozrievanie našej osobnosti, aby sme napokon, ako zrelá a plnocenná bytosť mohli opustiť hmotnosť, vstúpiť do rozprávkovo krásnych, duchovných oblastí bytia a trvalo tam žiť.

Všetko to, čo nám títo poslovia prinášali, medzi nimi i samotný Syn Boží, všetko toto prichádzalo z hora, čiže z oblastí mimo hmotného priestoru a času. Obsah, zmysel a význam týchto posolstiev mohol byť preto správne pochopený iba prostredníctvom citu. Rozum mal pri tom nevyhnutne hrať až druhé husle.

K čomu však na veľké nešťastie došlo? Bezmedzná dôvera v rozum, ktorý sa osvedčil v tak mnohých veciach spôsobila to, že sa človek vo svojej naivite a nevedomosti začal usilovať aj o pochopenie vecí duchovných prostredníctvom svojho rozumu, obmedzeného hranicami hmotného priestoru a času. Takýmto rozumovo obmedzeným spôsobom však ale strhol, skrivil a zakalil všetky posolstva zhora, nevynímajúc ani učenie Ježiša Krista. To, čo bolo určené predovšetkým jeho duchu a citu totiž uchopil svojim rozumom.

Tak človek znehodnotil a nesprávne dešifroval všetky duchovné posolstvá prichádzajúce zhora. Svojim rozumom ich vtlačil do neživých dogiem. Cesta k duchovnému vzostupu tak bola stratená. Pôvodné, zdravé jadro všetkých veľkých svetový náboženských systémov bolo ľudským rozumom strhnuté hlboko nadol a preto dnes už dávno nepredstavujú cestu k slobodnému a radostnému rozvoju ducha. Práve naopak, stali sa putami a okovami ducha!

Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že v každom z veľkých svetových náboženstiev sa pod nánosom mnohých rozumových omylov a dogiem stále nachádza ono pôvodné, zdravé jadro, ktoré pravdivo ukazuje cestu ľudského ducha nahor.

Toto pôvodné a zdravé jadro však môžeme nájsť a odkryť spod nánosu rozumového balastu iba vtedy, ak k tomu využijeme svoj cit, čiže práve ten nástroj, ktorý je k tomu určený. Svojim citom teda prísne skúmajme všetko, čo sa nám predostiera formou viery. Nech už ide o akékoľvek vierovyznanie. No a potom majme tiež odvahu odvrhnúť všetko to, s čím sa nebudeme môcť stotožniť vo svojom cítení.

Staňme sa slobodnými! Duchovne slobodnými! Naše čisté cítenie nám v tom ukáže cestu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.06.2012 16:39:45

Bojím sa že je to duch! Pomôžte mi!


V poslednej dobe mávam taký divný pocit: keď niekde idem pripadá mi, ako keby išiel niekto za mnou, ale keď sa otočím, nikto tam nie je. Na dedine, kde bývam, máme dopravnú značku, pri ktorej kedysi niekto zomrel. Keď okolo nej idem začne sa klepať, hoci nie je vôbec nijaký vietor. Pomôžte mi! Bojím sa! Neviem či je to duch, alebo či som sa zbláznila. A keby to bol duch, čo mám robiť? (Petra, 12 rokov)

Odpoveď:
 
Ak pochopíte, o čo presne tu ide, určite sa prestanete báť.
 
Keď človek zomrie, musí ísť dvomi cestami, zodpovedajúcimi tomu, akým v živote bol. Ak bol dobrý, čestný, čistý a spravodlivý, čiže ak usiloval k Stvoriteľovi, veľmi rýchlo sa odpúta od zeme a bude smerovať do vyšších úrovní stvorenia.
 
Ak ale nebol dobrý, čistý, čestný a spravodlivý, ak neusiloval k Stvoriteľovi a veril a uznával iba veci hmotné, takýto človek zostane i potom, po svojej smrti pripútaný k hrubej hmote, ktorá mu bola v jeho živote všetkým.
 
Stále sa teda zdržuje v blízkosti zeme a kedykoľvek je to len trošku možné snaží sa aj hmotne a viditeľne prejaviť. No a občas sa mu k tomu naskytne príležitosť tým, že zvlášť u mladých dievčat v období dospievania dochádza k určitému veľmi špecifickému vyžarovaniu krvi, prostredníctvom ktorého môže takýto človek dať najavo svoju existenciu aj hrubohmotne.
 
Netreba sa teda vôbec ničoho báť, pretože ide presne o takého istého človeka, ako je ktorýkoľvek iný v našom okolí, iba že už nemá fyzické telo. Je to však človek nevedomý a pripútaný k najhrubšej hmote. Človek, zúfalý a bezradný, ktorého skôr treba ľutovať, ako sa ho báť.
 
Ako je možné v takejto situácii pomôcť? Jedna možnosť spočíva v zmene vyžarovania krvi prostredníctvom stravy. Každý človek má totiž určité stravovacie návyky, no a skladba stravy vplýva na vyžarovanie krvi. Chcelo by to teda aspoň načas zmeniť zaužívané stravovacie návyky a jesť niečo iné.
 
Existuje však aj iná, zrelšia a omnoho lepšia možnosť, ako sa zbaviť k zemi pripútaného, ľudského ducha a ešte mu pritom aj pomôcť.
 
Ak totiž človek o všetkých týchto skutočnostiach vie, môže sa mu prihovoriť. Môže mu povedať: Človeče, uvedomte si, že ste už zomreli. Nemáte sa preto stále pútať k hrubej hmote. Svoje oči treba už konečne odvrátiť od najhrubšej hmotnosti a pozrieť sa smerom hore. Tam hore, do vyšších svetov má viesť cesta každého človeka po jeho fyzickej smrti. Tam treba ísť konať dobro, pomáhať ľuďom a nestrácať čas ustavičným zdržiavaním sa blízkosti tejto zeme.
 
Môže sa stať, že to onen k zemi pripútaný ľudský duch nedokáže na prvý krát pochopiť a prijať. Preto mu to treba opakovať viac krát a to vždy, keď sa bude chcieť prejavovať.
 
Pomôcť môže aj keď v takejto chvíli poprosíme smerom k Svetlu o to, aby sa tomu človeku dostalo pomoci a aby sa konečne odpútal od hrubej hmoty a začal kráčať smerom nahor.
 
Inak časom, keď prekonáte obdobie dospievania, sa vám zmení a stabilizuje vaše vyžarovanie krvi, takže napokon všetko samovoľne prejde.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 04.06.2012 16:35:21

Kam nás privedie naša neskromnosť?


Vo svojej domýšľavosti a hlúposti hovorí ľudstvo dneška o neobmedzených možnostiach. Áno, tie možnosti, ktoré súčasná doba ponúka sa mnohým naozaj zdajú byť neobmedzené, iba treba byť „šikovný“. „Šikovný“ v zmysle byť dostatočne drzý, priebojný a keď treba, byť ochotný kráčať za svojim cieľom aj cez mŕtvoly.

Ten, kto sa možno aj nečestným spôsobom dostal na výslnie spoločnosti, ten sa naozaj asi ťažko dobrovoľne vzdá všetkého, čo mu jeho postavenie ponúka. Veľmi ťažko sa svojich vymožeností a pohodlia dobrovoľne vzdajú dokonca i tí, ktorí majú v porovnaní s elitou spoločnosti omnoho menej.

Takzvané vyspelé štáty sveta žijú v súčasnosti vo vysokom nadštandarde a blahobyte. V prebytku, ktorý je až neprirodzený. A pri tom nemajú stále dosť. Je trebárs absolútne paradoxné, že súčasná kríza nevznikla v Afrike, kde sa zomiera od hladu, ale vo vyspelých štátoch sveta a spočíva v tom, že si ľudia nemôžu meniť svoje auto každé dva roky tak, ako boli zvyknutí, ale až každé štyri. Je to normále? Je normálne to, že hrubý domáci produkt 48 najchudobnejších krajín sveta je menší, ako bohatstvo troch najbohatších ľudí v USA?

Všetkým týmto a im podobným ľuďom však treba zdôrazniť, že možnosti našej planéty sú obmedzené! Ľudstvo už dosahuje ich hranicu a podobným drancujúcim spôsobom už jednoducho ďalej nemožno dlhodobejšie kráčať.

Ak ale naša civilizácia pôjde aj ďalej tak, ako šla doposiaľ, už čoskoro narazí na konečnú, železnú a neposunuteľnú hranicu reálnych možností tejto planéty a rozbije si na nej hlavu. V tomto náraze sa napokon rozsype všetok doterajší systém vecí a všetci tí, ktorí sa pred tým nechceli za žiadnu cenu dobrovoľne zriecť mnohého, čo im dnešná doba ponúkala, všetci tí sa potom budú toho musieť zriecť nasilu. Skromnosť, ktorej sa dovtedy iba vysmievali sa stane nevyhnutnou súčasťou života ľudstva. Skromnosť, ktorá znamená uspokojenie sa s tým najnevyhnutnejším, čo človek potrebuje k dôstojnému životu na zemi.

Ľudské úsilie totiž niekdy nemalo byť a nemá byť zamerané jedine k snahe „mať“, teda vlastniť, ale predovšetkým k snahe „byť“! Byť skutočne človekom! Skutočným človekom, uznávajúcim skutočné hodnoty! Hodnoty ako spravodlivosť, česť, nezištnosť, láskavosť, ušľachtilosť, skromnosť, prirodzenosť a podobne, lebo práve tieto hodnoty z nás robia ľudí, kým kŕčovité úsilie „mať“ stále viac z nás naopak robí chamtivcov a egoistov. Egoistov, ktorí vo svojej nenásytnosti ničia a drancujú celú zem a ubližujú i ostatným ľuďom. Neuznávanie pravých hodnôt v podstate doteraz vždy napokon zničilo každú civilizáciu dejinách a ani tá naša s veľkou pravdepodobnosťou nebude žiadnou výnimkou.

Existujú totiž iba dve cesty: buď sa dobrovoľne obrátime k skutočným hodnotám spomínaným vyššie, staneme sa skromnými, prirodzenými a prispôsobíme sa obmedzeným možnostiam našej planéty, čo jediné umožňuje trvalo udržateľný rozvoj, alebo nás čaká nedobrovoľné a násilné prispôsobenie sa a to za cenu celosvetového kolapsu a zrútenia civilizácie. Civilizácie, ktorá vo svojich scestných hodnotách a vo svojom egoizme nakoniec zničí vlastnú planétu a tým i samu seba. Ktorá z týchto dvoch alternatív je lepšia?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 28.05.2012 16:18:01

Judáš je nevinný!


Je Judáš naozaj vinný, ak Kristus prišiel na zem preto, aby trpel, zomrel na kríži a tým spasil svet? Ak bol Judášov čin spúšťajúcim momentom Kristovej cesty utrpenia, ktoré bolo poslaním jeho života, môže to byť vôbec považované za vinu? Veď to musel predsa niekto urobiť, ak mal Kristus trpieť! Veď ho niekto musel zradiť, zajať, bičovať, ponižovať a nakoniec pribiť na kríž! Veď práve toto bola jeho cesta! Veď toto bol plán spásy! Tí, čo takto činili boli teda jeho naplňovateľmi. Boli v istom zmysle spolupracovníkmi na tomto pláne.

Ak v Kristovom utrpení a jeho smrti na kríži spočíva spása ľudstva, niekto to musel čisto fyzicky zrealizovať. Môžu byť potom títo ľudia považovaní za vinných?

Niečo tu nesedí a v niečom musí byť omyl. Buď totiž mal Kristus naozaj trpieť a zomrieť na kríži, ale potom musia byť zákonite nevinní tí, ktorí v tomto smere iba plnili Vôľu Najvyššieho, alebo bol Judáš zradca a tí, čo Krista ponižovali, trýznili a pribili na kríž boli surovcami, zločincami a vrahmi a sú vinnými z jeho smrti.

Ak však bol Judáš zradcom a teda vinníkom a tí čo Krista mučili zločincami, potom i jeho smrť musela byť zločinom a vinou. Lebo buď platí jedno, alebo druhé. Buď mal Kristus trpieť a potom sú neviní tí, ktorí mu utrpenie spôsobili, lebo práve takýto bol plán spásy, alebo sú vinní všetci tí, ktorí mu utrpenie spôsobili, čo však znamená, že Kristus nemal byť ukrižovaný. Vina totiž môže vzniknúť iba vtedy, ak človek urobí to, čo nemá. Previniť sa možno iba tým, že vykonáme niečo, čo sa vykonať nesmie.

Judáš však bol vinný! To každý z nás jasne cíti vo svojom vnútri. Sám Kristus o ňom riekol: „Beda tomu, kto zrádza Syna Božieho! Bolo by pre neho lepšie, keby keby sa vôbec nebol narodil.“ Bol by vôbec mohol Ježiš niečo takéhoto povedať, ak by sa to práve takto malo stať? Ak bol práve takýto plán spásy?

Uveďme si jedno Ježišovo podobenstvo, ktoré vo veci viny a neviny nepripúšťa akýchkoľvek pochybností:

Pán prenajal vinicu vinohradníkom. Po čase k ním poslal svojho sluhu, aby mu vyplatili nájomné. Vinohradníci však sluhu chytili a zbili. Pán k ním teda poslal ďalšieho sluhu a potom zase ďalšieho, ale oni so všetkými urobili rovnako. Pán si teda povedal: Ak nemajú rešpekt pred mojimi sluhami, pošlem k ním môjho syna. Jeho snáď počúvnu.

Keď však vinohradníci zazreli pánovho syna povedali si: Hľa dedič. Zabime ho a vinica ostane nám. A tak aj učinili.

Čo však urobí pán so zlými vinohradníkmi? Príde, zahubí ich a vinicu prenajme iným!

ZAHUBÍ ICH a vinicu prenajme iným! V týchto slovách je skrytá vina, zločin a zároveň odsúdenie!

Ten Pán v podobenstve je Stvoriteľ. Vinica je Zem a vinohradníci sú ľudia. Pánovi sluhovia sú proroci a syn je Kristus. Jeho smrť bola vraždou, vinou a vzburou proti Stvoriteľovi, teda proti pánovi vinice. Čo však učiní Pán so zlými vinohradníkmi, čiže s ľuďmi? Odpoveď v podobenstve je jednoznačná: ZAHUBÍ ICH!

Kristovo utrpenie a jeho smrť na kríži nebola Božím plánom spásy! Ľudstvo ňou nebolo spasené, ale naopak, uvalilo na seba ťažkú vinu!

Proroci a nakoniec Syn Boží priniesli ľuďom poznanie toho, ako majú na zemi správne žiť podľa Vôle Najvyššieho, pretože jedine v tom sa pre nich skrýva cesta k skutočnému šťastiu a mieru. Vyplatenie úroku, ktoré bolo požadované od vinohradníkov, čiže od ľudí na tejto zemi je požiadavka vradenia ich života do súladu s Vôľou Najvyššieho, jediného a právoplatného Majiteľa zeme a všetkého, čo je na nej.

Jeho Vôli ľudia mali a majú prispôsobiť všetko svoje myslenie, cítenie, slovný prejav a všetko svoje jednanie. To je právom požadovaný úrok, ktorý majú zaplatiť za dar smieť vedome jestvovať vo stvorení. A to všetko jedine kvôli vlastnému šťastiu.

Buď teda vinohradníci zaplatia Pánovi všetky úroky, alebo budú zbavení práva využívať jeho vinicu. Budú zbavení tohto práva pre to, lebo odmietli rešpektovať výstrahy prorokov, lebo zavraždili Syna Božieho a preto, lebo stále nechcú žiť podľa Vôle Najvyššieho, ktorej poznanie im Kristus priniesol vo svojom učení.

Formalizmus, čiže čisto formálne uctievanie Krista je toľko, ako nič. Jedine ten, kto prispôsobí všetko svoje cítenie, myslenie slová a činy Ježišovej náuke, jedine ten sa v budúcnosti nemusí ničoho obávať, pretože čestne a poctivo platí Pánovi požadovaný úrok. Aký osud však čaká ostatných, o tom až príliš jednoznačne hovoria záverečné slová podobenstva, spomínaného vyššie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 21.05.2012 16:55:39

Čo sa s nami deje po smrti?


Bez znalosti jednotlivých úrovní stvorenia nemôžeme správne pochopiť, čo sa s nami deje po pozemskej smrti.

Človek pochádza z duchovnej ríše. V nej, ako nevedomý duchovný zárodok prejavil túžbu po seba uvedomení. Aby mohol sebauvedomenie nadobudnúť, musel zostúpiť do školy života, ktorou je hmotnosť.

Hmotnosť delíme na jemnú a hrubú. Hrubá hmotnosť je tá naša pozemská a viditeľná. Jemná hmotnosť je zase tá, do ktorej odchádzajú ľudské duše po pozemskej smrti a je nášmu hmotnému zraku neviditeľná.

Jemná hmotnosť má mnoho úrovní, počnúc tou najhrubšou, ktorá sa nachádza veľmi blízko hrubej hmotnosti a končiac tou najjemnejšou, ktorá sa nachádza už v blízkosti duchovnej ríše.

Ak človek pozemsky zomrie, odchádza do jemnej hmotnosti a to do úrovne, ktorá presne zodpovedá jeho vnútornej zrelosti. Odtiaľ sa potom, po nejakom čase, opätovne zrodí do pozemského tela, čiže do hrubej hmoty, za účelom získavania ďalších skúseností a prežití, na základe ktorých čoraz viacej duchovne rastie.

Stálym duchovným rastom sa tak postupne prepracováva do vyšších úrovní jemnej hmotnosti až nakoniec dozrie natoľko, že sa po svojej pozemskej smrti už viac nepotrebuje zrodiť v hrubej hmotnosti, ale svoj vývoj dokončí v najjemnejších úrovniach jemnohmotnosti, odkiaľ napokon vstúpi do duchovnej ríše, ako plne zrelá a sebavedomá bytosť.

Duchovná ríša je teda rajom, z ktorého sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky a do ktorého by sme sa raz, po ukončení nášho vývoja v hmotnosti mali vrátiť, ako plne sebavedomé bytosti.

K lepšiemu pochopeniu si to môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak chodí do prvého ročníka, kde zbiera rôzne vedomosti a skúsenosti. Prvý ročník je našim prvým životom v hmotnosti. Potom prídu prázdniny a žiak odchádza zo školy. To je možné pripodobniť pozemskej smrti a odchodu do jemnohmotnosti.

Potom ale príde opäť september a žiak vstupuje do druhého ročníka, čiže zase sa vtelí na zem. A zase prídu prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.

Takto to pokračuje až na strednú školu, na ktorej sa študenti postupne približujú k záveru svojho štúdia: k maturite, čiže k skúške dospelosti. Po úspešnom zvládnutí maturity opúšťajú brány školy a vstupujú do života.

To v našom prípade znamená, že opustia školu života, ktorou je hmotnosť a vstúpia do duchovnej ríše, kde pre nich začína skutočný, plne vedomý život sám.

Čo napríklad znamená neustále sa zväčšujúci počet ľudí na našej planéte? Je znamením toho, že sa vo stvorení schyľuje k spomínanej, veľkej maturitnej skúške. Účelom života všetkých týchto ľudí v hmotnosti má byť dohnanie zameškaného a nazbieranie takého množstva poznatkov a skúseností, ktoré im umožnia úspešne absolvovať skúšku dospelosti. Onou skúškou však nie je nič iného, ako v Biblii avizovaný, posledný súd.

Veľkou otázkou zostáva, koľko ľudí si je vôbec vedomých týchto skutočností a pre koľkých z nich je ono duchovné dozrievanie a duchovný rast naozaj prvoradým?

Čo sa však stane zo zlými a lenivými „študentami“, ktorí v hmotnosti zabudli na svoju povinnosť duchovne napredovať, takže veľkú maturitnú skúšku nezvládnu?

Treba vedieť, že účelom hmotnosti je poskytnutie priestoru pre vývoj ľudských duchov. Ak stvorenie dospeje k poslednému súdu, v ktorom budú od seba oddelení duchovne zrelí od nezrelých znamená to, že hmotnosť ako taká splnila svoj účel, takže postupne začne nastávať jej rozklad. No a práve tento rozklad sa stane osudom všetkých tých, ktorí sa z hmotnosti nestihli včas odpútať, pretože boli duchovne leniví a pretože im snaženia iba čisto hmotného druhu úplne oslepili zrak a zabrali všetok čas, ktorý takýmto spôsobom premárnili.

V tisícročnom bolestivom rozklade hmoty bude postupne zničené ich dovtedy nadobudnuté ja. Ich meno bude vymazané z knihy života a na samom konci tohto bolestného procesu zostane už iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa na základe zákona tiaže a rovnorodosti vznesie naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ ako nevedomý kedysi dávno vyšiel.

Až sa napokon hmotnosť znovu rozloží a po miliónoch rokoch opäť obnoví, bude to znamenať znovu otvorenie školy života pre tie duchovné zárodky, ktoré zatúžia po vlastnom seba uvedomení a po večnom, vedomom bytí. A všetko sa bude znovu opakovať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 14.05.2012 16:31:25

Hmota! Známa i neznáma!


Napriek tomu, že žijeme v hmotnom svete, poznávame ho iba z jednej tretiny. A žiaľ, aj toto naše tretinové poznávanie je vo veľkej miere deštruktívneho charakteru. Namáhavo a kŕčovito v ňom usilujeme v smere zdola nahor a doslova ho z hmoty vydobýjame. A zašlo to až tak ďaleko, že sme sa detinsky začali zahrávať so silami, o ktorých účinkoch nemáme ani len potuchy.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva súčasná obmedzenosť nášho druhu poznávania bude potrebná krátka exkurzia do základnej štruktúry hmoty. Hrubá hmota, alebo hrubohmotnosť sa delí na tri časti. Na najhrubšiu, to je tá, v ktorej žijeme. Ďalej je to stredná hrubohmotnosť a jemná hrubohmotnosť, ktoré však už svojim zrakom nedokážeme vnímať. Tieto časti môžeme nazvať aj úrovňami, alebo vesmírmi. Najhrubšiu hmotnosť vesmírom elektrickým, strednú hrubohmotnosť vesmírom kvarkovým a najjemnejšiu hrubohmotnosť vesmírom éterickým.

Človek sa vo svojom poznávaní hmoty dostal až k atómu, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami považovaný za najmenšiu čiastočku hmoty. Neskôr sa však zistilo, že i atóm sa skladá z určitých, ešte menších častí, ktorými sú protóny, elektróny a neutróny.

Ľudstvo sa naučilo štiepiť atóm a týmto spôsobom uvoľňovať obrovskú energiu, ktorá ak sa vymkne spod kontroly, môže pôsobiť po celé desaťročia deštruktívnym spôsobom na svoje okolie. Viď nedávna katastrofa v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime.

Vedecký svet však začal v dnešnej dobe vyvíjať úsilie o štiepenie ešte menších častíc hmoty, ako je atóm. Ide o už spomínané atómové častice, ako sú napríklad protóny. Je snahou štiepiť ich na častice ešte menšie, ktoré nazvali kvarkami. Každý protón, elektrón, alebo neutrón sa totiž skladá z niekoľkých kvarkových častíc.

Veda sa tak dostala vo svojom poznaní až na rozhranie sveta strednej hrubhmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. Avšak verná svojmu deštruktívnemu princípu v prístupe k poznávaniu sa hodlá rozbiť atómové častice, čiže protóny, na častice ešte menšie, to znamená na kvarky. Chystajú sa tak urobiť v obrovskom urýchľovači častíc, vybudovanom na pomedzí Švajčiarska a Francúzska.

Ak ale pri štiepení atómu vzniká obrovská energia s rizikom možného negatívneho dopadu na okolie, tak štiepením protónov na kvarky sa uvoľní ešte omnoho väčší, elektro - magnetický druh energie, s veľkou možnosťou negatívneho dopadu už nie len na blízke, alebo vzdialenejšie okolie, ale na celú našu planétu.

To je to naivné a detinské zahrávanie sa so silami, o ktorých možných účinkoch nemá vedecký svet zatiaľ ani len tušenia. V obrovskom urýchľovači za obrovské peniaze sa teda budú vedci snažiť rozbiť protónové častice na častice kvarkové a pozorovať pri tom, čo sa bude diať. Čo sa ale bude diať nevedia. Sú to šialené pokusy šialencov, podobajúce sa dieťaťu, stojacemu pri nádrži s benzínom, ktoré sa do nej chystá hodiť horiacu zápalku s naivným detinským očakávaním, čo to tak asi môže urobiť.

Takto teda vyzerá a takéto negatívne dôsledky môže mať poznávanie zdola nahor so snahou dostať sa vpred deštrukciou a rozbíjaním. Pozrime sa ale na veci inak. Správne a budujúco, čiže zhora nadol.

Ako už bolo povedané, hrubá hmota sa skladá z vesmíru elektrického, vesmíru kvarkového a vesmíru éterického. Všetko je vzájomne úzko prepojené a to, čo je hmotného druhu obsahuje v sebe všetky tri tieto zložky. A tak je to aj s človekom. Aj človek má v sebe a zároveň i pôsobí vo všetkých troch spomínaných úrovniach, v ktorých je schopný prejavovať sa. V najhrubšej hmote eletrického vesmíru svojimi činmi. Na kvarkovej úrovni, čiže v strednej hrubohmotnosti svojimi slovami a v úrovni éterickej, čiže na úrovni jemnej hrubomotnosti svojimi myšlienkami.

Všimnime si pri tom jednu zákonitosť: čím jemnejšia a prestupnejšia je hmota, tým väčšia energia a sila sa v nej skrýva. Štiepením atómu je možné uvoľniť veľkú energiu. Štiepením atómových častíc na častice kvarkové je možné uvoľniť ešte mnohonásobne väčšiu energiu. A to sme na úrovni strednej hrubohmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. A teraz si skúsme predstaviť, aká obrovská energia a aké žiarenie musia jestvovať v časti najjemnejšej hrubohmotnosti, to znamená v oblasti éterického vesmíru. Tieto obrovské energie však dokáže človek spúšťať a riadiť úplne prirodzene a bez problémov! Dokáže to svojim myslením, ktorým vytvára pohyby a formy vo svete éterického vesmíru. Vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti.

Svojim myslením teda dokážeme tieto sily a energie riadiť a to buď k dobrému, alebo ku zlému. Náš pozitívny, alebo negatívny spôsob myslenia vytvára v éterickom vesmíre formy, sily a energie, ktoré pôsobia na vesmír kvarkový a dianie vo vesmíre kvarkovom zase ovplyvňuje všetko na úrovni najhrubšej hmotnosti.

Hovoriť striebro a mlčať zlato – vraví ľudové úslovie. Skrýva sa v ňom poznanie pôsobenia toho najsilnejšieho druhu energie, aká jestvuje v hmotnom svete - vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti. To najjemnejšie totiž v sebe skrýva tú najväčšiu energiu. No a túto energiu spúšťame a manipulujeme s ňou prostredníctvom nášho myslenia! Našim myslením zásadným spôsobom ovplyvňujeme všetko dianie v hrubej hmotnosti, avšak žiaľ bez toho, že by sme si toho boli vedomí.

Svojim myslením spúšťame a aktivujeme nesmierne éterické energie a záleží už iba na tom, akého druhu bude naše myslenie. Či pozitívneho, alebo negatívneho. Takto teda človek zásadným pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom ovplyvňuje absolútne všetko dianie v hmotnosti a to úplne prirodzene zhora nadol.

Každý jednotlivec, ale aj celé ľudstvo by sa teda malo naučiť dbať o to, aby jeho myslenie bolo vždy iba čisté, dobré, ušľachtilé, čestné a spravodlivé. Tým totiž vytvára pozitívne a budujúce éterické sily, formy a energie, pôsobiace smerom nadol a ovplyvňujúce všetko pod sebou. Nesmierne éterické sily a energie, ktoré pri dbaní o pozitívny a čistý spôsob myslenia môžu všetko hmotné pozdvihnúť do neuveriteľnej výšky. Avšak pri zanedbávaní čistoty, ušľachtilosti a čestnosti v myslení môžu všetko práve tak strhnúť do nesmiernej hĺbky, alebo dokonca do absolútneho zničenia.

Ľudstvo, ako myslíš, tak sa ti stane! Lebo svojim spôsobom myslenia formuješ všetko okolo seba a tvoj spôsob myslenia sa napokon stane i tvojim vlastným osudom!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.05.2012 16:26:37

So smrťou Krista je to inak!


Úplne zvráteným je tvrdenie kresťanského sveta, že Stvoriteľ obetoval svojho Syna ako zmiernu obetu za hriechy ľudstva! Za koho sa vôbec my ľudia považujeme, keď si myslíme, že môžeme hrešiť a konať všemožné zlo a aby nám potom mohlo byť všetko odpustené, pošle Stvoriteľ na zem svojho Syna, nechá ho ľuďmi zavraždiť a touto vraždou sa zmyjú všetky naše viny. Veď v tom niet žiadnej logiky!

Samozrejme, že požiadavka logického pochopenia veci sa dá pohodlne zneškodniť argumentom o ľuďom nepochopiteľnom mystériu Božieho plánu spásy. Takéto zdôvodnenie miliónom ľudí plne postačuje v ich duchovnej lenivosti. Veď pri tom netreba vôbec myslieť! Stačí to iba prijať.

Ako však mohol byť Kristovou smrťou svet spasený, keď je stále horší a bezbožnejší?

Veľkým aktom Lásky Najvyššieho bola skutočnosť, že samotný Tvorca univerza, lepšie povedané jeho časť v osobe Ježiša Krista, sa vtelením na zem dobrovoľne sklonila pred svojimi vlastnými Zákonmi, panujúcimi v hmotnosti. Účinkom týchto Zákonov bol teda Kristus svojim dobrovoľným zrodením na zem podrobený úplne rovnako, ako každý iný človek.

Dôkazom Ježišovho Božstva však boli skutky, ktoré konal a hlavne učenie, ktoré ľuďom priniesol. Ide o učenie, ktoré sa dokázalo a dokáže dotknúť najvnútornejšieho jadra človeka. Učenie, ktoré ukazuje cestu k Výšinám a k dôstojnosti pravého človečenstva na zemi.

Ježišova násilná smrť bola odmietnutím Boha! Bola zločinom proti Bohu, čím si ľudstvo na seba uvalilo ťažkú vinu. Táto vina, alebo karma môže byť odčinená iba priznaním si svojho zločinu a skutočným, nie iba formálnym prijatím Kristovej náuky, reprezentujúcej Vôľu vše vládneho Boha, podľa ktorej máme uspôsobiť celý svoj život – svoje cítenie, myslenie, svoju reč i jednanie. Iba toto, to znamená život podľa Kristovho učenia, čiže podľa Vôle Najvyššieho dokáže zmazať hroznú vinu ľudstva.

Tvrdenie, že Kristus prišiel zomrieť na kríži, aby tým spasil svet je nepochopením jeho poslania! Je schvaľovaním vraždy Syna Božieho, za ktorú, ak ju neodčiníme poznaním skutočnej Pravdy o jeho poslaní, budeme musieť niesť katastrofálne dôsledky.

Kristus prišiel pre to, aby nám ukázal cestu k spáse, po ktorej musí kráčať každý človek, ktorý chce byť spasený. Kto na ňu nevykročí, nikdy k spáse nedôjde! Spása spočíva iba v živote podľa Kristovho učenia a v ničom inom! Spasení teda nie sme Kristovou smrťou, ale jedine životom podľa jeho Slova.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 30.04.2012 16:28:43

Pomoc pri strachu a depresii

Mávam rôzne úzkostné stavy, tlak na hrudi a cítim skrytý strach. Úzkosti a nepríjemné obavy ma oberajú o veľa energie. Som skoro denne akoby stvrdnutá a stuhnutá. Preto mi možno aj Pán poslal do cesty ženu, ktorá mi ponúkla modlenie ruženca. Prijala som to, hoci som sa ho v živote nemodlila, pretože už hľadám pomoc kde sa len dá. Mohli by ste mi niečo poradiť v mojej situácii?

Odpoveď:

Bežne sa človek nebojí a nemá strach. Ak si ale napríklad pozrie horor, začne báť a to preto, lebo sám podal ruku strachu. On sám k tomu zavdal príčinu.

I vaše stavy úzkosti a skrytý strach, ktorý prežívate musia mať nejakú príčinu. Príčinu, ktorú ste vy sami vyvolali a prostredníctvom ktorej ste podali ruku strachu. Inak by k vám nemohol prísť.

No a keďže prežívanie úzkosti a strachu je stavom vnútorným, tá príčina musí byť vnútorná. Tá príčina musí byť skrytá v spôsobe vášho vnútorného života, to znamená v spôsobe myslenia a cítenia.

Existuje totiž istý vesmírny Zákon a síce Zákon rovnorodosti, na základe ktorého môže byť iba rovnaké priťahované k rovnakému. V okolí našej zeme existujú obrovské myšlienkové a citové energetické centrály strachu vytvorené ľuďmi. Ak s nimi človek nadviaže spojenie prostredníctvom rovnorodosti svojho osobného, vnútorného života, cez toto spojovacie vlákno začnú k nemu prúdiť veľké energie strachu a úzkosti, voči ktorým môžeme byť neraz doslova bezmocní.

Pomôcť môže iba jediné - prerušenie spojenia! A to zmenou kvality a štruktúry svojho vnútorného života, svojho cítenia a myslenia, ktoré treba učiniť inorodým voči myšlienkovým a citovým energetickým centrálam strachu a úzkosti.

Čo to konkrétne znamená vo vašom prípade? Prehodnotenie a zmenu svojho spôsobu myslenia, ktorým ste doteraz museli nejakým spôsobom vytvárať rovnorodý most k energiám strachu, odkiaľ ku vám strach prúdi a ničí vás. Snažte sa o čistotu, ušľachtilosť, čestnosť, dobrotu a spravodlivosť svojho vnútorného života. Nedovoľte si zahrávať sa s nijakými zlými a negatívnymi myšlienkami a citmi. Nevšímajte si ich a ak prídu, vnútorne ich nerozvíjajte. Je to všetko iba škodlivá burina, ktorá nesmie mať v našom vnútri nijaké miesto. Naše vnútro má patriť len čistote a ušľachtilosti.

Veľkou pomocou sa pritom môže stať i modlitba. Avšak pravá modlitba! Modlitba citu, ktorá môže trvať hoci len zlomok sekundy, ale vo svojej citovej vrúcnosti je schopná nájsť cestu k Výšinám a priniesť odtiaľ pomoc a posilu.

No a paradoxne, práve bolesť, utrpenie, strádanie a vo vašom prípade opätovné atakovanie stavmi úzkosti sa môže stať tým najlepším podnetom a impulzom k pravej modlitbe. Bolesť je totiž niečo, čo sa každého človeka hlboko osobne citovo dotýka a tento živý, intenzívny citový impulz treba využiť k prosbe. K vnútornej citovej prosbe o pomoc, smerovanej k Výšinám. Tam Hore, k tomu Jedinému, od ktorého môže prísť človeku pomoc vo všetkých jeho bolestiach.

Ako už bolo povedané, tento vrúcny citový impulz môže trvať zlomok sekundy a vôbec nemusí byť formulovaný do slov. Jedine čistá citová vrúcnosť totiž môže preniknúť až k Pánovi všetkých svetov. Môže ku Nemu preniknúť iba čistá, silná a vrúcna modlitba citu.

Ak to človek dokáže, zafunguje tu opäť Zákon rovnorodosti, na základe ktorého prostredníctvom rovnorodého mostu vytvoreného človekom, začne k nemu z energie Dobra, Svetla a Lásky prúdiť Sila, ktorej nemôže nič odolať. A už vôbec nie strach a úzkosť, pretože táto Sila je omnoho väčšia, ako všetky energetické centrály strachu a úzkosti vytvorené ľuďmi. Tá Sila totiž pochádza od Stvoriteľa, od Zdroja všetkých síl a východiska všetkého, čo jestvuje.

Úzkostné stavy, ktoré prežívate sa vám tak paradoxne môžu stať vašou osobnou cestou k Stvoriteľovi a to prostredníctvom vrúcnych citových prosieb o pomoc, ktoré budete ku Nemu vysielať v hodine núdze. Lebo pamätajme: Keď je človeku najhoršie, je mu pomoc Božia najbližšie!

Sila Najvyššieho dokáže zlomiť všetky sily a dokáže okolo človeka vybudovať ochrannú hradbu Svetla, cez ktorú už neprenikne nič zlého. Nič zlého, pokiaľ my sami opätovne nepodáme ruku zlu svojim nesprávnym spôsobom myslenia cítenia.

Potom už človek iba ďakuje. Ďakuje za šťastie, radosť a mier, ktoré prežíva. A tak ako sa kedysi v bolesti a úzkosti povznášal k svojmu Pánovi prostredníctvom svojho živého citu v prosbe o pomoc, tak sa teraz k Nemu povznáša v cite vďačnosti za radosť, mier a šťastie. No a čoraz silnejšia rovnorodosť jeho spojenia so Svetlom, ktorá sa takto stále viacej buduje a zosilňuje ho potom dvíha nahor, k čoraz väčšiemu šťastiu.

A na záver ešte k modlitbe ruženca. Neodporúčam ju. Vyslyšaní totiž môžeme byť iba prostredníctvom vrúcnosti citu a nie prostredníctvom množstva slov. Modlitba ruženca je množstvo slov, ktoré vedú k formalizmu a k bezmyšlienkovitosti a nie k citovej vrúcnosti, ktorá jediná je správna. I keby mala trvať, a to opakujem už tretí raz, iba zlomok sekundy. Aj tak to bude vždy viac, ako dlhé hodiny odriekania modlitieb, v ktorých sa citové zachvievanie vôbec nenachádza.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 23.04.2012 16:32:08

Ozdravenie života na zemi

Po stáročia bola ľuďom dávaná príležitosť naučiť sa chápať a dobrovoľne včleniť do svojho života Zákony stvorenia. Ľudia však doteraz nepochopili, že iba ich prostredníctvom môže ku ním prísť trvalé šťastie a neustály vzostup. Len sa pozrite vôkol seba! Pomery na zemi dokonale odrážajú mieru chápania a rešpektovania týchto Zákonov.

Ale brána školy ľudstva sa už začína zatvárať. To, čo sa po stáročia zdalo nemožným bude ľudstvu v krátkej dobe vnútené násilím. Keďže všetky napomenutia sa ukázali nepostačujúce zostala nakoniec už iba cesta utrpenia.

V neodolateľnom tlaku prírodných síl bude každý bez výnimky bitý na tele, na duši, alebo na pomeroch vo svojom okolí presne v miere jeho odklonu od Zákonov stvorenia, ktoré sa nikdy nesnažil správne pochopiť a podľa nich žiť.

Spravodlivá prísnosť úderov má byť pre tých, čo ešte nájdu v sebe silu k pochopeniu, drsným upozornením k nevyhnutnému obratu, k zmene a ozdraveniu. Iba v najprísnejšom dodržiavaní 17 základných Zákonov môže potom nastať postupné ozdravenie života na zemi.

Vedomosť o tom, čo neodvratne príde nech je povzbudením pre všetkých, ktorí nechcú nepripravení čakať až do rozhodujúceho úderu, ale prejavia snahu sa už teraz týmito vecami vážne zaoberať.

O znení spomínaných sedemnástich základných Zákonov sa môžete dozvedieť viac v útlej knižke s názvom „Zákony pre život na Zemi“.

k-volani.cz/Knihy/

image/svg+xml smilan :: 15.04.2012 14:25:30

Čo je vlastne dobro?


Jednou zo základných vlastností človeka je, že musí neustále niečo chcieť. Človek nie je schopný ani na okamžik zastaviť vlastné chcenie, pretože je k nemu tlačený vyššou silou, ktorá prúdi univerzom. Je to neviditeľná, neutrálna sila, prúdiaca zhora, ktorá núti všetko živé do neustáleho pohybu. Do pohybu telesného, ako i duševného. Táto neutrálna sila pôsobí samozrejme aj na človeka, ktorý z hľadiska duševného, musí pod jej tlakom neustále niečo chcieť.

Každý z nás má slobodnú vôľu a preto má vo svojom chcení na výber. Na výber medzi dobrom a zlom. Medzi správnym a nesprávnym. Môžeme teda chcieť buď veci dobré, alebo veci zlé. Iba jedno nemôžeme! Prestať chcieť!

S ľudským chcením a s možnosťou slobodnej vôle smerovať svoje chcenie buď dobrým, alebo zlým smerom je však spojená zodpovednosť. Zodpovednosť za všetko, čo sme chceli! Každý druh nášho slobodného chcenia je určitou sejbou a osobná zodpovednosť zaň je zase žatvou presne toho, čo sme chceli.

Chcením teda sejeme a prostredníctvom zodpovednosti žneme. Akou je naša sejba, takou bude aj naša žatva. Je to Zákonitosť, ktorá zaručuje Spravodlivosť vo stvorení. Železnú Spravodlivosť, ktorej nemôže uniknúť nikto z ľudí!

Ak sa má človeku dobre dariť, ak má zberať iba dobré plody, jeho chcenie musí byť dobré. Jedine vážne chcenie k dobrému môže byť pre každého z nás cestou k mieru, šťastiu, radosti a spokojnosti. K skutočnému mieru, šťastiu radosti a spokojnosti!

Čo je však vlastne ono spomínané dobré chcenie? Mnoho ľudí má o ňom skreslené predstavy, pretože neraz si sami o sebe myslia, že chcú dobre a že konajú dobre, ale v skutočnosti tomu tak nie je.

Aby nebolo v tejto zásadnej otázke žiadnych pochybností povedzme si, čo je to teda vlastne to dobré chcenie.

Ak človek chce dobre iba sebe samému a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak ním poškodzuje iných ľudí a dokonca im spôsobuje bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale číry egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému a svojim najbližším a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak tým poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale opäť iba egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším a svojej firme, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale taktiež iba egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i svojmu národu, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a iné národy a spôsobuje im bolesť, či utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i všetkým národom na zemi, ale toto jeho chcenie ničí prírodu, utláča zvieratá a spôsobuje im utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.

Jedine ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme, všetkým národom na zemi, všetkým zvieratám i celej prírode, jedine to je človek skutočne dobrého chcenia. Človek, ktorý seje dobro a preto aj dobro zožne!

Pozrime sa teraz vôkol seba a zvážme, koľko je asi medzi nami ľudí naozaj dobrého chcenia? Uvážme, že mnohé z toho, čo sme doposiaľ za dobré chcenie považovali sú v skutočnosti iba rôzne skryté formy egoizmu.

Potvrdením tohto faktu je náš súčasný život na zemi, v ktorom prostredníctvom účinkov neomylných a spravodlivých Zákonov univerza každodenne žneme to, čo sme zasiali. „Kvalita“ života súčasnej civilizácie je až príliš jasným vysvedčením toho, akí naozaj sme. Táto „kvalita“ života ľudstva je totiž žatvou nášho vlastného egoizmu.

Vo svete existuje veľké množstvo v jadre dobrých ľudí, ku ktorým je preto volané: Nasmerujte svoje chcenie dôsledne len a len k dobru! K dobru, ktoré nie je dobrom iba pre vás, ale pre všetkých a všetko okolo vás. Jedine takto budete dobro siať, aby ste napokon dobro aj zožali. Váš život sa potom stane šťastným, radostným a naplneným. Lebo do chodu univerza je jeho Tvorcom votkaný dokonalý Zákon, že iba ten, kto skutočné dobro seje, môže skutočné dobro a šťastie zožať. Nikto iný!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 09.04.2012 09:15:20

Počúvajte krásnu hudbu

Pojem hudba je v dnešnej dobe chápaný inak, než aký bol jeho pôvodný zmysel. Pod slovom hudba sa dnes ukrýva veľa rôznych ľudských diel a činností, žiaľ, málo čo z toho možno označiť v pravom slova zmysle umením, hudbou. Pojem hudba bol, najmä v posledných 100 rokoch, posunutý do roviny akéhosi všeobecného ľudského tvorenia, ktoré už dávno nevychádza z inšpirácie a čerpanie z vyšších sfér v čistom napojenia sa umelca na tóny a melódie v týchto sférach znejúce. Do roviny, ktorá absolútne nevyžaduje hodiny, dni a roky tvrdej práce a odriekania, učenie sa a predovšetkým umenie pokory a vrelej vďaky za možnosť odovzdávať ľuďom čriepky nádhery vyšších svetov.

Veľa skutočných umelcov minulých čias malo napríklad ťažký život, ale aj napriek tomu - alebo azda práve preto, že v utrpení mohlo byť ich vnútro často otvorené a vnímavé - je ich dielo večné, jedinečné, samo o sebe neprekonateľné a ľudskej duši stále niečo hovoriace.

Nie všetci ľudia dnes milujú vážnu hudbu a sú dokonca aj takí, ktorí si myslia, že patrí len do smútočných siení. Sú to neradostné vyhliadky. A to aj do budúcnosti, pretože, ako je spomenuté vyššie, hudba je dar svetlých výšin. Dar šťastia ľudskej duši. Jedna z možností vrelého spojenia sa s vyššími sférami svetov. Krásna hudba sa môže stať modlitbou, ktorá vynesie dušu vysoko nahor, bližšie k Bohu, k zdroju sily, lásky, útechy a jediné skutočné pomoci v núdzi.

Čo by bol život bez potravy ducha? A jednou časťou tejto potravy je práve umenie prijímať prúdy svetla skrze otvorenie sa pri počúvaní a prežívaní hudby.

Skutočná a pravá hudba je teda vždy pozdravom z výšin, na ktoré sa umelec dokázal naladiť vo chvíľach inšpirácie. Ak takýto druh hudby potom človek citlivo vníma, je mu, ako keby sa rozpamätával na niečo veľmi dávno známe, ako keby sa v ňom prebúdzalo tušenie čohosi veľkého, nádherného a čistého, čoho odozvu nesie sám v sebe – vo svojom srdci.

Ale dosť bolo slov. Nech prehovorí hudba. Uvádzam linky na krátke, ale veľmi silné skladby, ktorých stiahnutie trvá iba niekoľko sekúnd. A potom už môžete počúvať.

M.Š. v spolupráci s www.os-obroda.cz/

mp3s.nadruhou.net/vangelis/alpha-62496/

www.uloz.to/hledej/?q=Vangelis+-+La+Petite+Fille+De+La+Mer.mp3

Prvé

www.uloz.to/hledej/?q=+Vangelis+-+Spiral+-+To+the+Unknown+Man.mp3

mp3s.nadruhou.net/jean-michel-jarre/equinoxe-4-147267/

mp3s.nadruhou.net/jean-michel-jarre/oxygene-13-147354/

www.uloz.to/hledej/?q=Vangelis+-+West+Acros+The+Ocean+Sea.mp3

www.uloz.to/hledej/?q=VANGELIS+-+Movements+X+%28Epilogue%29+From+El+

image/svg+xml smilan :: 02.04.2012 16:24:59

Odplata za smrť Krista!


„Keby bolo moje kráľovstvo z tohto sveta, môj Otec by poslal pluky anjelov, aby by zabránili tomu, aby som bol vydaný do rúk židom.“ – povedal Kristus.

Čo to znamená? Najvyššou obetou, ktorú ľudia nikdy nepochopia bola skutočnosť, že Tvorca všetkého, zostúpil z nádhery svojej ríše až dole do hmotnosti, skloniac sa dobrovoľne pod Zákonmi, panujúcimi v hmotnom svete. Jedným z nich je Zákonitosť slobodnej vôle, darovaná ľuďom samotným Stvoriteľom.

Tvorca univerza teda vo svojom Synovi zostúpil k ľuďom a týmto spôsobom sa im dobrovoľne vydal do rúk. Do rúk ich slobodnej vôle.

Ľudia mohli zo svojej slobodnej vôle Krista nasledovať a mohli ho tiež zo svojej slobodnej vôle zabiť. V tom im v hmotnosti nemohol zabrániť ani Boh. /viď citát na začiatku/

So slobodnou vôľou je však spojená zodpovednosť! Aj to je Zákon! Zodpovednosť za každý čin, ktorý vykonáme! Zodpovednosti za činy, vykonané zo slobodnej vôle nemôže ujsť nikto z nás.

Ľudstvo teda nemôže uniknúť zodpovednosti ani za to, že zavraždilo Syna Božieho, ktorý sa mu dobrovoľne vydal do rúk, lebo ho chcel priviesť k Svetlu. Ľudstvo nemôže uniknúť zodpovednosti za to, že svojou neláskou k blížnym vo vzájomných vzťahoch medzi sebou každodenne a opätovne vraždí veľký vesmírny princíp Lásky, ktorého zosobnením bol Kristus.

Človek na zemi sa nechová k inému človeku tak, ako by chcel, aby sa iní chovali k nemu. Máme úplne iné kritéria na lásku k sebe a na lásku voči iným. Ani po stáročiach sme nezrealizovali Kristom ukázaný princíp lásky k blížnemu ako k sebe samému, čo jediné mohlo zmierniť našu vinu za vraždu vesmírneho princípu Lásky. Ľudia svojou neláskou, neúctou, nespravodlivosťou a vypočítavosťou voči svojim blížnym iba neustále prehlbujú priepasť, ktorá vznikla medzi nimi a Stvoriteľom vraždou Mesiáša.

Za všetko toto však budú zobraní na zodpovednosť! Na plnú zodpovednosť!

Čas účtovania sa blíži! Boj sa Boha pozemské ľudstvo, ktoré si sa po celé dlhé stáročia nebolo schopné naučiť skutočnej láske a úcte k blížnemu!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 26.03.2012 16:25:06

Spravodlivosť a spravodlivosť! Pravda a pravda!


Otázka: Koho pravda a spravodlivosť je tá správna? Čo je pre niekoho spravodlivé, môže byť pre iného nespravodlivým a naopak, čo je pre niekoho nespravodlivé, môže byť pre iného spravodlivým. Záleží iba od uhla pohľadu. No a podobne je to aj s pravdou.

Odpoveď:

Čo je Spravodlivosť? Uvediem príklad zo života: Pred nedávnom som išiel okolo budovy, na ktorej bola veľká značka „P“, ako parkovisko a pod ňou dodatok: Vyhradené pre majiteľa objektu! Presne toto isté je možné povedať i o Pravde a Spravodlivosti: Vyhradené Majiteľovi Zeme a celého vesmíru!

Vezmime si najskôr Spravodlivosť. Spravodlivosť s veľkým „S“! Nie je nijakým prázdnym pojmom, ale skutočne jestvuje! Naplňuje sa v železných Zákonoch, činných vo stvorení, avšak v úplne inom časovom kontexte, než je schopný vnímať malý človiečik v rozmedzí svojho kratučkého pozemského života. Keďže v tomto krátkom čase sa jej účinky neraz očividne neprejavia vznikol názor, že nijaká Spravodlivosť neexistuje. Že jestvuje len spravodlivosť s malým „s“, spravodlivosť ľudská, ktorú si je možné vyložiť a prispôsobiť, ako sa komu zapáči.

O týchto rozdielnych časových dimenziách vnímania reality existuje vtip: Istý človek sa stretol s poslom z výšin a pýtal sa ho: Je pravdou, že tam u vás hore je milión Eur ako jeden cent. Áno, je to pravda – odvetil onen posol. A je pravdou, že tam u vás je milión rokov ako jedna sekunda? Áno je to pravda. A mohol by si mi prosím ťa darovať jeden cent? Áno, rád, iba sekundičku počkaj.

Tento úsmevný dialóg vystihuje nielen spomínaný časový, ale aj hodnotový rozdiel vo vnímaní reality. Človek preto nesmie brať za určujúci svoj vlastný, pozemský pohľad, ale musí sa dokázať nadeň povzniesť ak chce pochopiť, čo je to Spravodlivosť. Spravodlivosť s veľkým „S“, ktorej účinky ďaleko presahujú časové rozmedzie jedného pozemského života, ale berú na zreteľ celé naše bytie, ktoré je omnoho obsiahlejšie, pretože zahŕňa naše jestvovanie pred pozemským narodením, ako aj po pozemskej smrti. Náš súčasný život je teda iba krátkym, ale veľmi dôležitým výsekom nášho bytia, ktoré sa v prevažnej miere odohráva tam, na „druhej strane“. Náš terajší život je len akési krátke vymrštenie ryby nad vodnú hladinu.

Ak teda človek z hľadiska vlastného, obmedzeného pohľadu na život mylne vyvodzuje, že Spravodlivosť neexistuje, je to len jeho vlastná chyba. Nenamáhal sa totiž prekročiť svoj vlastný tieň a všetko jeho myslenie a uvažovanie sa stále pohybuje iba v intenciách jedného pozemského života. Avšak povinnosťou každého človeka je, aby sa snažil pochopiť, čo je to skutočná Spravodlivosť a ako pôsobí. Jeho povinnosťou je, aby sa tú svoju malú pozemskú spravodlivosť neustále snažil pripodobňovať Spravodlivosti skutočnej, pretože inak sa mu stane úplnou fraškou presne tak, ako je tomu dnes.

A teraz k Pravde, s ktorou je to obdobne. Opäť existuje Pravda a pravda! Tých právd s malým „p“ sú milióny. Je ich toľko, koľko je ľudí, pretože každý chce mať svoju pravdu. Toto je však zmätok, ktorý plodí iba nedorozumenia, konflikty, spory, či dokonca vojny. Mnoho tragédií v histórii našej civilizácie bolo spôsobených tým, že nejaký človek, alebo určitá skupina ľudí začala považovať svoju malú ľudskú „pravdu“ za „Pravdu“ veľkú a túto ako takú presadzovať, či dokonca vynucovať násilím.

Prísne vzaté, človek vo svojom zúženom chápaní a vnímaní nie je schopný nikdy postihnúť Pravdu. To, čo pri svojej najlepšej vôli dokáže je iba jeho osobné spoznanie časti Pravdy, ktorá sa však jeho uchopením automaticky stáva „pravdou“.

Z toho ale nemožno mylne vyvodiť, že objektívna Pravda neexistuje. Ona existuje! Vo svojej celistvosti a komplexnosti je však naozaj vyhradená iba Majiteľovi Zeme a celého univerza. Človek ju ako takú nebude schopný nikdy plne pochopiť, avšak je jeho povinnosťou neustále sa k nej približovať vo svojom poznávaní. Je povinnosťou ľudí neustále prispôsobovať svoje malé pravdy onej veľkej Pravde. V tom spočíva pokrok, odkrývanie nových, neuveriteľných obzorov a neustály vývoj bez konca. Ľudstvo má hľadať Pravdu a má sa k nej svojim poznaním čoraz viacej približovať. Je to jeho svätá povinnosť!

A je nám to navyše nesmierne uľahčené tým, že Pravda vo svojej celistvosti a komplexnosti, táto veľká, vznešená Pravda, samozrejme prispôsobená chápavosti a vnímavosti súčasného ľudstva bola na Zemi zakotvená vo forme písaného slova. Toto zakotvenie je nedoceniteľným darom ľudstvu, ktoré sa má ku nej vo svojom poznaní a živote stále viacej približovať. Úsilie a námahu v tomto smere však musí vyvinúť iba ono samo.

Ak nie, potom zostane navždy uväznené vo svojich malých „pravdách“, ktoré sa vždy budú medzi sebou navzájom biť a prinášať rôzne nedorozumenia. Prinášať nepokoj, zmätok, konflikty, sklamania, nešťastia a tragédie.

A ešte niečo na záver: Miera hodnoty každej jednotlivej ľudskej pravdy a zároveň miera hodnoty osobnosti každého jednotlivca je vždy priamo úmerná tomu, ako vážne a intenzívne sa ten ktorý človek sám snaží približovať k poznaniu skutočnej, veľkej Pravdy.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.03.2012 17:15:53

Kríza? Nerovnováha v dávaní a braní!


Na internete ma zaujalo toto výstižné označenie jednej z príčin súčasnej krízy: „Európska svetová finančná kríza ma svoj prvopočiatok v tom, že peniaze, ktoré mali byť zmenkou, zastupujúcou hodnotu, sú vyplácané ľuďom, ktorí žiadne hodnoty nevytvárajú. Tento stav nie je zložený z jednotlivých výstrelkov, ale je samým fundamentom spoločenského systému zvaného kapitalizmus. Napríklad enormné platy, prémie a mimoriadne odmeny, vraj kvôli ich schopnostiam a pracovnému nasadeniu, sú vyplácané manažmentu, členom rád podnikov a bánk, aj keď sú stratové“.

Uvedený postreh je vyjadrením Zákona, činného vo stvorení, a síce Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním. Jeho pôsobenie je možné vidieť v prírode takmer na každom kroku a to napríklad vo výdychu a nádychu, v striedaní dňa a noci, v únave a odpočinku, v prílive a odlive, v striedaní zimy a tepla, v princípe lásky a spravodlivosti, v mužskom a ženskom princípe a tak ďalej. Toto všetko nám jednoznačne ukazuje, že rovnováhy možno dosiahnuť iba harmonickým spolupôsobením dvoch protikladných princípov. Ak by sa ale jeden z nich postavil nad druhý a stal sa dominantným, nevyhnutne by sa to začalo pociťovať ako disharmónia.

No a do tejto kategórie patrí aj vytváranie hodnôt v spoločnosti a ich primerané a spravodlivé oceňovanie, v ktorom musí panovať rovnováha a spravodlivosť, aby spoločnosť mohla byť harmonickou.

Vo forme mzdy má teda každý dostávať presne toľko, koľko reálne do spoločnosti hodnotou svojej práce vložil. Naozaj sa to nedá vyjadriť výstižnejšie, ako slovami, že každý má dostať toľko, koľko sám dal. Tak je to spravodlivé!

Ale pozrime sa, ako to funguje dnes: Medzi ľuďmi vládne úplne opačný trend. Každý by chcel v prvom rade brať a to bez ohľadu na to, koľko on sám dáva. No a neostáva samozrejme iba pri chcení, ale podľa toho sa aj jedná, žije a dokonca myslí.

Naša spoločnosť i veľké svetové spoločenstvo je choré preto, lebo porušuje vesmírny Zákon nevyhnutnej rovnováhy medzi dávaním a braním!

Veď si len skúsme, okrem príkladov spomenutých v úvode, dať odpoveď na nasledovné otázky: Vytvára advokát svojim skoncipovaním dokumentu vo formáte A4 a jeho podpísaním naozaj celospoločenskú hodnotu, rovnajúcu sa tomu, čo za to berie? Vytvára naozaj spevák svojim jediným vystúpením takú všeobecnú celospoločenskú hodnotu, akou býva neraz ocenený? Vytvára ju herec svojou úlohou vo filme a to mnohokrát vo filme pochybného charakteru? Vytvára ju profesionálny športovec svojim snažením? No podobným spôsobom by sa dalo pokračovať ešte dlho.

Ale poďme ďalej. Ak v spoločnosti jestvujú prípady, a ak ich nie je málo, keď mnohí ľudia berú omnoho viac, ako v skutočnosti dali znamená to, že nevyhnutne musia zase existovať iní ľudia, ktorí ani zďaleka nedostávajú toľko, koľko dali. Sú to spojené nádoby, pretože hodnoty, ktoré niekto nadmerne odčerpáva musí v skutočnosti niekto iný reálne vytvoriť. Niekto, kto ale nebol za ich vytvorenie primerane ocenený.

Je to prosté a jednoduché! Aby niekto mohol mať viac, ako si zaslúži, musí sa inému dať menej, ako si zaslúži. To je však nespravodlivosť! To je zárodkom nespokojnosti a trvalého pnutia v spoločnosti. Je to element, vytvárajúci disharmóniu a nesúlad.

Veď sa len skúsme iba nadychovať. Veď skúsme byť stále bdelými a vôbec nespať. Takéto niečo by pre nás nevyhnutne muselo mať veľmi vážne negatívne dôsledky. No a nedodržiavanie rovnováhy medzi dávaním a braním musí mať nevyhnutne negatívne dôsledky pre každú spoločnosť, ktorá odmieta rešpektovať tento veľký vesmírny Zákon. Zákon, ktorý je tak prostý a jednoduchý, ako život sám. Ako každé naše naše nadýchnutie a vydýchnutie. Je preto naozaj zvláštne, že vzdelaní a inteligentní ľudia, nachádzajúci sa vo vedení štátov to nedokážu pochopiť a vo forme zákonov presadiť do do chodu spoločnosti. Inak totiž nikdy nemožno očakávať spravodlivosť, harmóniu, súlad.

Rovnováha medzi dávaním a braním! Buď to my ľudia pochopíme a budeme sa pri všetkých našich aktivitách riadiť týmto Zákonom, čoho dôsledkom bude harmónia medzi jednotlivcami, ako i harmónia v celej spoločnosti, alebo ho budeme ignorovať a postavíme sa svojimi názormi a svojim jednaním proti nemu, čo nám musí nevyhnutne priniesť rôzne druhy pnutia, konfliktov, nestability a disharmónie.

A tým, ktorí takto jednajú premyslene a práve z tohto osobne profitujú sa musí skôr či neskôr dostať taktiež spravodlivej odplaty. Spravodlivej odplaty ako rušiteľom chcenej harmónie, súladu a rovnováhy vo stvorení, ktorí sa odvažovali stavať voči vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 12.03.2012 16:42:23

Tajomstvo ľudského mozgu


Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.

Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

Ako ich však aktivovať a správne využiť?

V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.02.2012 17:30:00

Úvaha o konci sveta!

Koniec sveta! Posledný súd! Podobné slová a výstrahy bolo možné počuť mnohokrát, či už v blízkej, alebo vzdialenej minulosti. Svet však napriek všetkým týmto výstrahám doposiaľ trvá!

Ale predsa! Sme skutočne v bezpečí, alebo nám naozaj niečo hrozí? Aký je vlastný dôvod a pravá príčina podobných výstrah a nástojčivých upozornení? Sú úplne neodôvodnené?

Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy? Čo keď po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?

A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?

Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.

Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.

Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!

Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom, to jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.

Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.

Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.

Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.

Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.

Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.

Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.

Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.

Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú ...poslednú tehlu.

Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide totiž o železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe...nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!

Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý zrútenie zapríčinil.

A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.

To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!

O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:

„Pretože ste opovrhli týmto Slovom
a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť
a o ne sa opierate,
preto vám táto neprávosť
bude ako hroziaca trhlina
v zdanlivo nedostupnej hradbe,
ktorá sa zrúti náhle, neočakávane
a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,
nemilosrdne a na prach,
že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,
ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby
alebo načrieť vody z mláky.“

A hoci pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 20.02.2012 16:28:38

O ľudskej nevšímavosti!


Ľudia si vypestovali jednu zaujímavú vlastnosť – jednoducho si nevšímajú všetko to nepríjemné okolo seba, čo nechcú, alebo hoci aj nemôžu zmeniť. A tým je to pre nich vybavené.

Ľudia sa naučili nevšímať si problémy iných, keď sa ich samotných bezprostredne nedotýkajú. Uhýbajú pohľadom pred núdznymi ľuďmi na ulici, naučili sa nevšímať si hrubosť a surovosť prejavujúcu sa v reči. Prispôsobili sa vulgárnosti valiacej sa na nich každodenne z televíznych obrazoviek, či iných médií. Nevšímajú si súčasný rozvrat v medziľudských vzťahoch, ktorých zmyslom nie je vzájomná podpora a spolupôsobenie pre spoločné blaho, ale nezdravá, až chorobná snaha vidieť vo všetkom okolo seba iba príležitosť pre vlastné obohatenie. Nevšímajú si utrpenie, ktoré takéto jednanie prináša miliónom ľudí po celej zemi, ale i zvieratám a celej prírode. A táto nevšímavosť, táto vedome pestovaná ľahostajnosť voči bolestiam okolitého sveta vytvorila pevný pancier okolo sŕdc ľudí. Pancier, ktorý mal doteraz klamlivú schopnosť zdanlivej ochrany pred všetkými vonkajšími nepríjemnosťami.

Ľahostajnou nevšímavosťou voči strastiam iných sa teda takto ľudia naučili „liečiť“ mnohé problémy. V nedôstojnom otupení a v sebeckej nevšímavosti, na ktorú si, ako na určitú nevyhnutnosť prežitia navykli, sa už nakoniec prehliada a ignoruje všetko, ako zlé tak i dobé. Ľahostajnosť, zvyšujúca sa v priamej úmere s výškou spoločenského postavenia stojí úplne bez pochopenia voči všetkému, čo sa človeka osobne netýka. I keď je neraz strádanie, bolesť a utrpenie ľudí naokolo až do očí bijúce.

Pojmy ako pravda, spravodlivosť a poriadok boli postavené bokom. V každodennom živote to funguje tak, že úspešnými sa stávajú tí, ktorí dokážu pravdu a spravodlivosť šikovne obchádzať. A z tejto „šikovnosti“ si urobili pravidlo a životný štýl. Neraz sa nám preto môže zdať, že čestní ľudia už akoby nemali na zemi miesta.

Tisíce vnímavých ľudí však celkom jasne vyciťuje, že súčasný stav nemôže trvať donekonečna. Áno, Pravda, Spravodlivosť a poriadok na zemi jedného dňa zvíťazia a všetko falošné padne! To nie je prianie, ani prosba! To je určenie! Nech zdvihnú hlavy všetci malomyseľní, ktorí už nedúfali, že by mohlo dôjsť k zlepšeniu. K zmene dôjde celkom určite a skutočná Spravodlivosť naozaj zvíťazí. Tá Spravodlivosť, ktorej vždy boli a aj doteraz sú hádzané polená pod nohy. Ktorá je vytrvalo odsúvaná a zatláčaná do úzadia. Avšak nikto a nič nemôže zabrániť jedinému – jej konečnému víťazstvu!

Naučenou a doteraz osvedčenou nevšímavosťou sa totiž ľudstvo nakoniec snaží preniesť aj cez veľmi vážne proroctvá a predpovede, hovoriace o definitívnom a hrôzyplnom zániku doterajšieho starého a falošného poriadku.

Dôjde k nemu preto, lebo Pravda a Spravodlivosť musia na zemi jedného dňa zvíťaziť! Tá Pravda a Spravodlivosť, ktorá sa prostredníctvom slov a trpezlivého upozorňovania po celé stáročia snažila preniknúť do ľudských sŕdc, preraziť chladný pancier ich navyknutej nevšímavosti a prinútiť ich k zmene k lepšiemu.

Žiaľ, všetky slová a všetky poučenia sa ukázali byť nedostatočne priebojnými. Ukázali sa byť neschopnými preraziť pancier ľahostajnosti a dostať sa až k srdcu človeka.

Preto musí neodvratne prísť niečo silnejšie! Niečo pôsobivejšie a priebojnejšie! Niečo, čo na kúsky rozbije onú chladnú nevšímavosť a hlboko zasiahne srdce každého človeka.

Iste ste už počuli o ľuďoch, ktorí prežili svoj život v povrchných radovánkach, v honbe za kariérou, peniazmi, mocou a počas svojho aktívneho života boli úplne neprístupnými akémukoľvek inému názoru a hodnotám. Ale tvárou v tvár svojmu blízkemu pozemskému koncu, pri neočakávanom údere nevyliečiteľnej choroby, pri nejakom inom nešťastí, či už vlastnom, alebo najbližších členov rodiny náhle zmenili svoje zaužívané názory a postoje. Zrazu uvideli a spoznali hodnoty oveľa vyššie a trvalejšie. Spôsob, života, akým žili dovtedy potom trpko ľutujú. Ak by mohli začať žiť odznova, prežili by svoj život úplne inak. K pozitívnej zmene osobnosti, ktorá sa nedala dosiahnuť slovami a dohováraním, došlo nakoniec cestou bolesti a osudového úderu.

No a presne k tomuto nakoniec dôjde v celosvetovom meradle. Iným, čiže dobrovoľným spôsobom nebude totiž asi možné zrealizovať víťazstvo Pravdy a Spravodlivosti na zemi a nasmerovať ľudstvo k pravým hodnotám. K hodnotám, ktoré predsa nemôžu byť donekonečna potláčané, vysmievané a odsúvané na okraj spoločnosti!

Pojmy ako Pravda a Spravodlivosť sa musia stať a aj sa stanú súčasťou každodenného života na zemi. Lebo ak ľudstvo dostatočne nevyužije zvyšný čas určený na to, aby vnieslo tieto vysoké pojmy do svojho života dobrovoľne, určite bude musieť prísť niečo, čo rozbije i ten najsilnejší pancier ich ľahostajnosti.

Ľudia budú musieť byť vo svojej pýche zrazení na kolená, inak by sa asi nikdy nestali prístupnými pravým hodnotám. Mnohých ale tento, ich vlastnou ľahostajnosťou zapríčinený uder, zaskočí a zdrví až do takej miery, že navždy zlomí ich osobnosť.

Naučená a tisícročiami osvedčená nevšímavosť a ľahostajnosť už potom nikomu nepomôže. Naozaj pomôcť môže každému iba hlboký vnútorný prerod smerom k pravým hodnotám. V tomto smere je preto potrebné vyvinúť silnú vlastnú snahu a to skôr, ako k tomu budeme nasilu donútení vonkajšími udalosťami.

Už raz predsa musí nastať všeobecné uvedomenie si vážnosti, významu a dôležitosti pravých životných hodnôt! Hodnôt, ktoré musia byť vtlačené do každodennej reality vzťahov medzi ľuďmi. Dnes máme ešte na výber! Nie však medzi Pravdou a Spravodlivosťou a doterajším svojvoľným konaním, ale už iba medzi skutočnosťou, či sa k Spravodlivosti a Pravde prikloníme dobrovoľne alebo z donútenia! Správnym rozhodnutím však môžeme ušetriť mnoho bolesti sebe osobne i celému svetu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.02.2012 16:22:42

Aký je účel pohlavnej sily?


Je samozrejme úplne iný, než si ľudia myslia. To, čo sa dnes v nevedomosti robí s touto silou je iba jej plytvaním a mrhaním v pohlavnom pude. Je to zneužitie veľkej hodnoty, ktorú každý z nás dostal a o ktorej takmer nikto nevie, k čomu má slúžiť.

Túto silu sme dostali k pozdvihnutiu a povzneseniu svojej osobnosti! K znovuobnoveniu vlastnej vnútornej hodnoty! K nájdeniu spojenia so svojim najvnútornejším „ja“. Ale to všetko iba za predpokladu, že táto sila v nás zostane čistou!

Ak sa vrátime do obdobia dospievania a pokúsime sa rozpomenúť, čo sme cítili vtedy, keď sa v nás prebúdzala pohlavná sila, išlo vždy o silný prvotný impulz k vysokému, čistému a ideálnemu, ktorý bol spojený s poznaním falošnosti, skazenosti, pokrivenosti a pokrytectva života okolo nás. U mladých ľudí sa v tomto období prebúdza túžba po krajšom a lepšom živote na zemi. Túžia urobiť svet ideálnym a sami smerovať k ideálom. Prebudenie pohlavnej sily býva často spojené s revoltou mládeže, ktorá jasne cíti, že svet dospelých nie je v poriadku a preto sa voči nemu búri a túži ho zmeniť.

Pohlavná sila vo svojom prvotnom a čistom impulze dáva vždy podnet k rozmachu ducha! K prebudeniu toho najlepšieho, najčistejšieho a najideálnejšieho v človeku! Ak by človek dokázal onú nesmiernu silu, ktorá je pre neho bránou k dospelosti a zodpovednosti udržať čistou, mohol by sa prostredníctvom nej ako na krídlach vzniesť do výšin. Presne tak, ako po tom túži každý mladý, ešte neskazený človek. V správnom využití tejto sily môžeme totiž od seba odvrhnúť všetko zlé, čo nás dovtedy zaťažovalo, nájsť svoju vlastnú ľudskú hodnotu a začať v živote smerovať k tomu najvyššiemu, najčistejšiemu a najideálnejšiemu, čo vôbec jestvuje.

Žiaľ, toto prvotné cítenie si však po celý život dokážu udržať iba nemnohí. Čo by sme však mohli dosiahnuť a čím by sme sa ako ľudské osobnosti mohli stať, ak by sa nám to podarilo, to tuší iba málokto.

Vo svojej nevedomosti o skutočnom účele a zmysle pohlavnej sily žiaľ veľmi rýchlo podliehame rôznym nástrahám sveta, ktorých je obrovské množstvo a túto silu postupne premrhávame na falošných cestách. Pod vplyvom internetu, filmov, kníh, časopisov, zlých kamarátov a skazených názorov ju odvádzame do nečistého riečišťa nesmierne preexponovaného pohlavného pudu.

Pohlavný pud patrí samozrejme medzi prirodzené potreby človeka, tak ako jedenie, pitie a podobne. Ak však budeme nadmerne jesť, poškodíme si svoj organizmus. Ak sa dáme na popíjanie, zdegradujeme vlastnú osobnosť a poškodíme si i telo. No a to platí aj pri uspokojovaní pohlavného pudu. Jeho realizácia by mala byť predovšetkým prirodzenou potrebu zdravého tela, ktorá neprichádza na človeka príliš často.

V súčasnej dobe je však pohlavná sila až neuveriteľným spôsobom a to doslova na každom kroku strhávaná do pudovosti. Do prepiatej pudovosti, ktorá je neprirodzenou a nenormálnou. A to nie iba čisto fyzicky, ale i duševne a to prostredníctvom nečistých citov a myšlienok. Aj takto sa dá degradovať vlastná osobnosť a zneužívať pohlavná sila. Aj takto sa dá premrhávať na zlé a nesprávne. Premrhávať úplne na nič v porovnaní s tým, čo veľkého, čistého a vznešeného by sme prostredníctvom nej mohli dosiahnuť. Človek vo svojej neznalosti a vo svojom sklone k nečistému vymenil zlato za bezcenné, trblietavé farebné sklíčka. Rozlet k veľkosti vlastného človečenstva zamenil za kalný močiar zmyselnosti a nečistoty. Či už fyzickej, alebo duševnej!

Uvedomme si to, pochopme to, prehliadnime to a spamätajme sa! Využime vlastnú pohlavnú silu k tomu, k čomu nám mala vždy slúžiť - k nášmu pozdvihnutiu a povzneseniu! Usmernime ju nahor svojou túžbou a snahou po tom najvznešenejšom, najvyššom a najušľachtilešom, čo vôbec možno dosiahnuť! Túžbou a snahou po dobrom, ideálnom a čistom! Nekompromisne od seba odvrhnime všetky nástrahy a pokušenia, ktorých cieľom nie je nič iného, ako odčerpanie našej pohlavnej energie nesprávnym smerom. Či už sú to spomínané nevhodné filmy, knihy, časopisy, reči, zlí kamaráti, zlé názory a podobne.

Vyvarujme sa ich! Staňme sa v tomto smere vedomými a bdelými! Staňme sa tými, ktorí sa dokážu zbaviť všetkej nedôstojnej záťaže, ktorá ich ťahá a tlačí dolu. Odhoďme ju a vzlietnime do Výšin, kde vládne iba šťastie, radosť, mier a naplnenie. Vznesme sa tam ako na krídlach v správnom využití vlastnej pohlavnej sily, ktorú by sme mali svojou snahou o čistotu vnútra pretvoriť lásku. V čistú, nezištnú, nesebeckú a pravú lásku k našim blížnym. Tento počin nás potom silou orkánu vytrhne z akéhokoľvek bahna, v ktorom sa nachádzame a povznesie nesmierne vysoko. Nesmierne vysoko, až do blízkosti Toho, ktorý sám je Láskou! Láskou čistou, vznešenou, ušľachtilou a dávajúcou, ku ktorej však nemá prístup absolútne nič, čo je iného druhu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 06.02.2012 16:13:03

Oprávnenosť tvrdosti osudu!

Vnímavý človek neraz veľmi súcití s ľuďmi okolo seba. Je mu ľúto v akých chudobných, ba niekedy až biednych pomeroch musia žiť. V akých podmienkach a za akú mzdu pracovať.

Na ilustráciu uvediem konkrétny príklad zo závodu neďaleko miesta môjho bydliska. Je to klasická, narýchlo zmontovaná „plechová búda“, ktorej súčasťou je podľa platných predpisov aj klimatizácia. Tá tam reálne je, ale ešte nikdy nefungovala, lebo to stojí peniaze a zvyšovalo by to náklady.

Cez leto, keď je vonku 30 a vo vnútri 40 stupňov sa preto z času na čas stáva, že to niekto nevydrží, skolabuje a odvezie ho sanitka. Ľudia sú však ticho a sú radi, že majú prácu.

Nie je to na poľutovanie? A podobných prípadov je na Slovensku stovky. Veď to je aj jeden z dôvodov, prečo k nám prichádza množstvo takzvaných zahraničných investícií a investorov, ktorým je legálne dovolené zdierať ľudí rôznymi formami a spôsobmi.

Toto je jedna strana mince, ktorá vzbudzuje súcit, ľútosť a zároveň túžbu po zmene pomerov.

Ale minca má i svoju druhú stranu. Je ňou súkromný a osobný život ľudí mimo svojho pracoviska. Presnejšie povedané hodnoty, ktorým žijú a ktoré uznávajú.

Medzi najčítanejšie noviny a časopisy patrí úbohý bulvár. Medzi najsledovanejšie televízne programy zase filmy plné násilia a vyzdvihovania telesnosti, či lacné seriály plné plytkých vzťahov a prázdnych, nikdy nekončiacich konfliktov. Veľké nákupné centrá sa pre mnohých stali modlou, v ktorej vykonávajú kult nakupovania. Iba jesť, piť, mať a užívať si! Nič viac! Iba prázdnota, plytkosť, povrchnosť a degradácia človeka na inteligentného živočícha. Takí sú ľudia a také sú „hodnoty“, ktoré uznávajú. Česť výnimkám!

Všetko na svete však býva prepojené a jedno vždy vychádza z druhého a s nim súvisí. Vonkajšie pomery, v ktorých musíme žiť sú vždy iba odrazom hodnôt, ktoré uznávame. Medzi kvalitou hodnôt a reálnymi vonkajšími pomermi vládne priama úmernosť.

Na jednej strane teda, ak vidíme biedu, nedostatok, utrpenie a zlé životné podmienky, musíme ľudí ľutovať, avšak na druhej strane sú práve tieto nimi prežívané vonkajšie pomery tým najspravodlivejším odzrkadlením hodnôt, ktoré títo ľudia uznávajú. To je Zákonitosť! Preto pokým nezmeníme svoju hierarchiu hodnôt, dovtedy budeme musieť žiť práve v takých podmienkach, ktoré nám naše hodnoty vytvárajú.

V pochopení uvedenej Zákonitosti spočíva napríklad vysvetlenie, prečo nebol dobrý komunizmus a prečo nie je dobrý ani kapitalizmus, ktorý upadá a smeruje k zrúteniu.

Komunizmus chcel zmeniť život k lepšiemu násilnou, revolučnou zmenou vonkajších pomerov a násilím túto zmenu aj udržiaval. Kapitalizmus sa naopak márne snaží zlepšiť, upraviť, zreorganizovať a zreformovať vonkajšie pomery do ideálnej a fungujúcej podoby, čo sa mu neveľmi darí.

Oba spôsoby sú však nesprávne, pretože sa zameriavajú iba na to vonkajšie. Oba systémy svorne nepochopili, že vonkajšie pomery, ktoré sú priamo úmerné vnútorným hodnotám a z nich vyrastajú je možné naozaj meniť k lepšiemu iba zmenou týchto hodnôt.

Práve v súvislosti so súčasnou krízou kapitalizmu sa veľa hovorí o kríze hodnôt. Spočíva v tom náznak tušenia pravdy, pretože hodnoty, ktoré sú dnes svetovo uznávanými spôsobili krízu a smerujú celý systém k absolútnemu kolapsu. Ku kolapsu, ktorý nemožno zvrátiť nijakými finančnými, ekonomickými a hospodárskymi opatreniami, pretože tieto sú v skutočnosti iba márnou snahou o reformovanie niečoho, čo je zvonka nereformovateľné. To, čo je potrebné od základu zmeniť a zásadným spôsobom reformovať sú predovšetkým hodnoty, dnes vo všeobecne uznávané.

Čo teda môže svetu, spoločnosti i celému nášmu národu priniesť zmenu k lepšiemu? Uznávanie akých hodnôt? Sú to česť, spravodlivosť, jednoduchosť, skromnosť, prirodzenosť, úcta k človeku i k prírode a v neposlednom rade snaha o poznanie a naplnenie skutočného zmyslu života na zemi. Ak nedôjde k všeobecnému preorientovaniu ľudí práve na tieto hodnoty, nijaká vonkajšia zmena nič nevyrieši, alebo vyrieši len dočasne a krátkodobo. Za daného stavu môže ľudstvo napredovať iba čisto rozumovo a technicky, ale nikdy nie morálne. A nakoniec práve na svojej morálnej skazenosti padne! Padne tak, ako tomu bolo doposiaľ vždy s každou civilizáciou v dejinách.

Zmena hierarchie vlastného hodnotového systému je však to posledné, čo ľudia považujú vo svojom živote za dôležité a čomu prikladajú nejakú váhu. Práve na tejto, z ich hľadiska „nepodstatnosti“ však bude musieť všetko padnúť, pretože sú to práve tie „hodnoty“, ktorým dnes veria, čo vyvolali krízu a čo nakoniec spôsobia aj definitívny pád. Definitívny pád, ak tieto základné súvislosti ľudia nepochopia a nezmenia sa.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 30.01.2012 16:22:50

Ľudstvo, ako ďalej?

Napriek obrovskému všeobecnému úsiliu o zlepšenie hospodárskych a ekonomických ukazovateľov, napriek integrácii do štruktúr spoločného európskeho trhu, napriek zvýšenému prílevu zahraničných investícií a zlepšeniu finančnej situácie určitých skupín obyvateľstva, napriek množstvu vzdelaných a schopných ľudí na všetkých úrovniach riadenia štátov, z ktorých mnohí prejavujú naozaj úprimnú snahu pomáhať svojmu národu i svetu je realita neradostná.

Svet z globálneho hľadiska trpí biedou hmotnou, ale i duchovnou! Nepriaznivá politická a ekonomická situácia, nezamestnanosť, povrchná bezuzdná konzumnosť, štvavá túžba po uplatnení sa a užití si života, kolabujúce vzťahy v rodinách, v zamestnaní, v priateľstvách, celková apatia a nezáujem o ušľachtilé hodnoty, do neúnosnej miery rozšírená vulgárnosť, násilie a nemravnosť.

Ale prečo? Prečo ten ostrý rozpor medzi nástojčivou snahou o zlepšenie života na jednej strane a neradostným reálnym stavom na strane druhej? V čom je chyba? Kde hľadať príčinu?

Tá príčina bola a bude vždy len jediná: Všetko úsilie o pokrok sa pohybuje iba v medziach osobného - ľudsky vlastného chcenia! Každý človek sa snaží o konanie dobra spôsobom, zodpovedajúcim jeho osobnej predstave. Podobný prístup je však potencionálnym zdrojom permanentne sa opakujúcich konfliktných situácií, pretože každý z jednotlivcov presadzuje svoju vlastnú predstavu o ceste k prosperite. A tak paradoxne, hoci mnohí chcú naozaj a úprimne dobre, rozchádzajú sa neraz až v nepriateľstve, čoho môžeme byť dennodennými svedkami pri rokovaní parlamentu, či pri mnohých iných politických diskusiách.

Osobné, ľudsky vlastné chcenie nám jasne ukazuje svoju nedostatočnosť! A pritom už stáročia je ľudstvu ponúkaná jediná možná cesta zdravého rozvoja vo všetkých oblastiach života – cesta naplňovania Vôle Stvoriteľa! Áno, len v podriadení sa malého ľudského chcenia veľkému chceniu Najvyššieho nájdu ľudia spoločnú reč, spoločný cieľ a spoločnú cestu! Iba v osobnom, individuálnom podrobení sa každého jednotlivca tomuto jednotnému vedeniu zmiznú všetky zásadné rozpory a nebude už vznikať množstvo navzájom si protirečiacich názorov na jednu vec! To je kľúč, to je cesta, to je jediný možný zjednocujúci činiteľ, schopný priviesť všetkých ľudí k porozumeniu a všetky národy k veľkému rozmachu!

Len sa raz pozrime do histórie. Ľudské chcenie, ľudské snahy a ľudské zákony priviedli už neraz mnohé národy k veľkému rozkvetu, ale ....iba po určitú hranicu! Hranicu, po dosiahnutí ktorej došlo zrazu k úpadku, rozvratu a skaze! Je to zákonitosť a historický, stáročiami overený jav! Lebo všetko, čo nestojí vo Vôli Stvoriteľa, nemá v sebe pevného základu a je stavbou, už dopredu odsúdenou na zrútenie.

Ako východisko a pomoc ľudom súčasnej doby, vypuklo sa prejavujúcej nedostatočnosťou čisto ľudských snáh bol preto pripravený materiál, vecne jasne a jednoducho prezentujúci požiadavky Tvorcu vesmíru na človeka s názvom „Zákony pre život na zemi“. Lebo iba zohľadnením a zapracovaním týchto princípov do pozemského zákonodarstva a samozrejme, ich dôsledným dodržiavaním vo všetkých oblastiach života spoločnosti môže byť privodený toľko očakávaný obrat k lepšiemu. V oblasti ekonomických a hospodárskych vzťahov, v školstve, v zdravotníctve, v osobnom živote, proste všade!

Cestu zo súčasnej duchovnej, ako aj ekonomickej krízy totiž nemožno ani pri tej najlepšej vôli hľadať a realizovať v rámci terajších právnych predpisov a noriem, ktoré nekorešpondujú so Zákonitosťami Stvorenia. Vzhľadom k svojej nedostatočnosti musia byť preto novelizované a dané do súzvuku s Vyššou Vôľou, lebo iba celospoločenské odhodlanie sa k tomuto kroku môže zaručiť jednotlivým národom i celému svetu bezpečnú a istú cestu k dôstojnejšej budúcnosti. Nič iného!

Materiál s názvom „Zákony pre život na Zemi“ je možné objednať si na: k-volani.cz/Knihy/

image/svg+xml smilan :: 23.01.2012 18:30:36

Stud

Vedia si ľudia dnes pod týmto slovom vybaviť ešte jeho pravý význam a uvedomiť si jeho hodnotu? Väčšinou si každý myslí, že to je niečo, čo sa dnes už nenosí, čo je z doby dávno minulej a že dnešní pokrokoví ľudia sa už vysporiadali s touto skostnatenosťou.

Rodičia už odmalička potláčajú v deťoch ich prirodzený stud, ale tým im pripravujú často veľmi ťažké prežívania a berú im prirodzené zábrany v dospievaní a následne aj v dospelosti.

A tak sa aj deje, že všeobecná morálka medzi ľuďmi neustále klesá a ľudia sa neostýchajú žiť bez morálnych hodnôt a zásad. Neuvedomujú si však, že si tým prestali vážiť sami seba.

A predovšetkým žena stáva sa len obyčajným telom, ktoré sa bez obáv ponúka očiam mužov domnievajúc sa, že tým získa na hodnote. Avšak pozemské telo nám bolo dané ako niečo vznešeného a vzácneho. A rovnako ako duša je drahocenné a nedotknuteľné. Preto ho musíme chrániť a taktiež nevystavovať na obdiv, aby sme ho nepošpinili a neznehodnotil. Tým, že sa žena bez ostychu odhaľuje, vyvoláva v mužoch len tie najnižšie pudy, ktoré ich vedú len ku povrchnému vzťahu, ktorý sa rýchlo vyčerpá. Ponižuje sa tak na bezduchú bábku, ktorá môže byť kedykoľvek odložená, ak prestane byť atraktívna. Takáto žena nemôže byť ctená druhými, pretože sa v nej nemôže skrývať nič ušľachtilého a skutočne krásneho. Preto musí znovu hľadať svoj drahocenný dar - stud, ktorý je dôležitou oporou pre ochranu jej tela a ducha.

Až si žena uvedomí, akú dôležitú úlohu v tom hrá jej odev, ktorý má telo zahaľovať a skrášľovať, nebude váhať premýšľaním nad tým, akú dlhú sukňu si obliecť, či s rozparkom, či bez rozparku, či výstrih, či šaty ku krku, rukávy, či odev bez rukávov, alebo snáď nohavice, ktoré úplne potlačia jej ženské vyžarovanie. Ak sa žena domnieva, že je v tom obmedzovaná a že bude radšej nosiť odev podľa módy, či snáď, že niektorá z jej činností sa nedá vykonávať bez nohavíc, potom nepochopila, čo znamená význam slova ušľachtilé a dôstojné ženstvo. V tomto prístupe sa odráža len vzdor, ješitnosť, pohodlnosť a neúctivosť voči Stvoriteľovi. A ak činnosť, ktorú chce žena vykonávať nemožno v ženskom odeve zvládnuť, je potrebné sa zamyslieť, či je to činnosť vhodná pre ženu.

Žena. Obdarená najväčšou jemnosťou citov mala svojím tichým pôsobením posilňovať a zušľachťovať muža v jeho činoch. Je stvorená a vybavená pre pôsobenie udržujúce a v tom je jej sila. Je to hlavne v domácnosti, kde vytvorením pokojného, ​​harmonického domova je schopná naplno rozvíjať svoje schopnosti, ktoré jej boli Stvoriteľom darované. Práve jej jemnejšia citová schopnosť jej umožňuje rozvíjať v sebe zmysel pre krásu, ušľachtilosť, pôvab, nežnosť a pravý stud.

Avšak dnešná žena sa "hanbí" prejaviť tieto city, prejaviť svoj osobitý zmysel pre krásu, keď všeobecný trend káže inak, než ako cíti ona. Stáva sa nepochopenou a nenaplnenou a hľadá spôsob, ako sa zviditeľniť, ako byť uznávanou. Obdivuje muža v jeho aktivitách a domnieva sa, že ak pôjde touto cestou, bude tiež obdivovaná. K tomu si však navyše ešte praje, aby sa mužom páčila. A v domnienke, že muža osloví tým, že mu podstrčí svoje vnady je ochotná odhaľovať sa čím ďalej viac. Ponúka sa mnohokrát ešte horším spôsobom ako ľahké ženy!

Ako si potom naozajstný muž, ktorý hľadá v žene predovšetkým hodnoty ducha, môže také ľahkovážne ženy vážiť?

Ona bude k sebe priťahovať len tých, ktorí chcú mať ženu ako dekoráciu, ktorou sa budú do určitej miery len chváliť, ale ktorú si nemôžu nikdy ctiť. Takýto vzťah nemôže byť nikdy naozajstným, hlboko duchovným, ale iba vzťahom telesným a ten čoskoro vyprchá.

A žena, ktorá si neváži svojho tela ani toľko, že s ním zaobchádza ako s niečím, čo je tu pre všetkých, nemôže byť ani pravou matkou. Matkou, ktorá je svojim deťom oporou a vzorom pre všetky ľudské hodnoty. Veď prevažne ona určuje, aké hodnoty v sebe ponesie dieťa, ktoré privedie na svet! A teraz sa pozrime na obraz dnešnej ženy. Aké morálne hodnoty je ešte v sebe schopná niesť? Akú veľkú má však zodpovednosť za budúce pokolenia, za budúcu národ!

Je to žalostné. Ako ochotne a rýchlo dokáže žena v sebe zahubiť jemné vyciťovanie ušľachtilosti, pôvabu, jemnosti, prostoty a hlavne hanby! Domnieva sa, že by bola vysmievaná, keby svoje telo neodhalila pred zrakmi mužov. Obáva sa, že by pôsobila staromódne a že jedine ošklivosť jej zovňajšku, podľa názoru ostatných, ju vedie k tomu, aby sa obliekala do šiat, ktoré zakrývajú jej postavu. A tak namiesto, aby svoju osobnosť prežiarila duchom a zušľachtila šatom, ktorý ženu robí ženou, vystavuje všetkým na oči svoje telo, zošklivené takzvaným módnym oblečením. A toto bláznovstvo ide stále do väčších extrémov. Veď aj dnešná obuv iba zdôrazňuje smiešnosť tohto počínania.

Nešťastná žena, ktorá takto stratila úctu sama pred sebou a znehodnotila dar, ktorý jej bol daný. Dar studu, ktorý jej pomáha udržiavať čistotu ducha.

Ak žena nenájde svoju pravú hodnotu, svoju cestu, nenájde tiež už nikdy šťastie, po ktorom stále túži.

Až prestane byť otrokom svojej túžby po falošnom uplatnení a bude naozaj chcieť v poctivej námahe nájsť zmysel svojho života, svoj cieľ, budú jej dané pomoci, ktoré ju povedú na jej ceste nahor za zdrojom sily, ktorá prúdi celým stvorením.

Lebo táto sila ako jediná dáva duši pokoj, mier, harmóniu, šťastie, pomoc a lásku. To všetko môže žena tiež v sebe niesť, ak bude z tohto zdroja sily čerpať. Najprv sa však musí znovuzrodiť sama v sebe. Nájsť v sebe pravé hodnoty a všetko falošné od seba odhodiť. Musí len chcieť! Naozaj chcieť stáť čisto vo stvorení a byť ženou, ktorá si zasluhuje niesť toto meno.

M.Š v spolupráci s www.os-obroda.cz/

image/svg+xml smilan :: 16.01.2012 17:41:36

17 Zákonov pre ozdravenie života na Zemi


Kto má v sebe ešte túžbu po zmene pomerov na Zemi? Kto vníma bezobsažnú prázdnotu čisto materialistického a rozumového úsilia?

Tí, čo si myslia, že všetko je v úplnom poriadku už nemusia ďalej vôbec čítať. Oni prežijú sami na sebe všetky dôsledky po stáročia nesprávne jednajúceho ľudstva, ktoré ako rýchlik v plnej rýchlosti, ignorujúci všetky výstražné znamenia, vrazí náhle a neočakávane do oceľového múru Pravdy. Lebo ak niekto nie je schopný uposlúchnuť dobre mienených rád, musí sa poučiť iba na vlastnej škode.

Tí však, ktorí pod lesklým povrchom zdanlivého pokroku cítia bezduchú a dutú prázdnotu by mali vedieť, že existuje východisko zo súčasných zmätkov. Je ním poznanie a naplňovanie základných ľudských hodnôt! A 17 Zákonov tieto hodnoty jasne vymedzuje a vysvetľuje. Je však zároveň vyžadované ich dodržiavanie, lebo iba ich dôsledné uskutočňovanie v každej životnej situácii môže ľudstvu priniesť skutočný pokrok a pravú výstavbu.

Nech sa teda vedomie o jestvovaní správnej cesty stane povzbudením a posilou všetkým otvoreným a vnímavým ľuďom, ktorí doposiaľ márne hľadali nejaké východisko zo súčasnej situácie.

Materiál s názvom „Zákony pre život na Zemi“ je možné objednať si na: k-volani.cz/Knihy/



© 2005 – 2019 Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu provozovatele zakázáno.