Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty, společenský magazín.
Diskuze Diskusia o hlbších pravdách na FiftyFifty.cz. Články, recenze, povídky, stále nové soutěže, hry, horoskopy na týden atd.
Magazín pro ženy i muže > Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty
Share

Diskusia o hlbších pravdách


Vkládat příspěvky do diskuze mohou jen přihlášení uživatelé

image/svg+xml smilan :: 15.04.2012 14:25:30

Čo je vlastne dobro?


Jednou zo základných vlastností človeka je, že musí neustále niečo chcieť. Človek nie je schopný ani na okamžik zastaviť vlastné chcenie, pretože je k nemu tlačený vyššou silou, ktorá prúdi univerzom. Je to neviditeľná, neutrálna sila, prúdiaca zhora, ktorá núti všetko živé do neustáleho pohybu. Do pohybu telesného, ako i duševného. Táto neutrálna sila pôsobí samozrejme aj na človeka, ktorý z hľadiska duševného, musí pod jej tlakom neustále niečo chcieť.

Každý z nás má slobodnú vôľu a preto má vo svojom chcení na výber. Na výber medzi dobrom a zlom. Medzi správnym a nesprávnym. Môžeme teda chcieť buď veci dobré, alebo veci zlé. Iba jedno nemôžeme! Prestať chcieť!

S ľudským chcením a s možnosťou slobodnej vôle smerovať svoje chcenie buď dobrým, alebo zlým smerom je však spojená zodpovednosť. Zodpovednosť za všetko, čo sme chceli! Každý druh nášho slobodného chcenia je určitou sejbou a osobná zodpovednosť zaň je zase žatvou presne toho, čo sme chceli.

Chcením teda sejeme a prostredníctvom zodpovednosti žneme. Akou je naša sejba, takou bude aj naša žatva. Je to Zákonitosť, ktorá zaručuje Spravodlivosť vo stvorení. Železnú Spravodlivosť, ktorej nemôže uniknúť nikto z ľudí!

Ak sa má človeku dobre dariť, ak má zberať iba dobré plody, jeho chcenie musí byť dobré. Jedine vážne chcenie k dobrému môže byť pre každého z nás cestou k mieru, šťastiu, radosti a spokojnosti. K skutočnému mieru, šťastiu radosti a spokojnosti!

Čo je však vlastne ono spomínané dobré chcenie? Mnoho ľudí má o ňom skreslené predstavy, pretože neraz si sami o sebe myslia, že chcú dobre a že konajú dobre, ale v skutočnosti tomu tak nie je.

Aby nebolo v tejto zásadnej otázke žiadnych pochybností povedzme si, čo je to teda vlastne to dobré chcenie.

Ak človek chce dobre iba sebe samému a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak ním poškodzuje iných ľudí a dokonca im spôsobuje bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale číry egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému a svojim najbližším a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak tým poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale opäť iba egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším a svojej firme, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale taktiež iba egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i svojmu národu, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a iné národy a spôsobuje im bolesť, či utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.

Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i všetkým národom na zemi, ale toto jeho chcenie ničí prírodu, utláča zvieratá a spôsobuje im utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.

Jedine ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme, všetkým národom na zemi, všetkým zvieratám i celej prírode, jedine to je človek skutočne dobrého chcenia. Človek, ktorý seje dobro a preto aj dobro zožne!

Pozrime sa teraz vôkol seba a zvážme, koľko je asi medzi nami ľudí naozaj dobrého chcenia? Uvážme, že mnohé z toho, čo sme doposiaľ za dobré chcenie považovali sú v skutočnosti iba rôzne skryté formy egoizmu.

Potvrdením tohto faktu je náš súčasný život na zemi, v ktorom prostredníctvom účinkov neomylných a spravodlivých Zákonov univerza každodenne žneme to, čo sme zasiali. „Kvalita“ života súčasnej civilizácie je až príliš jasným vysvedčením toho, akí naozaj sme. Táto „kvalita“ života ľudstva je totiž žatvou nášho vlastného egoizmu.

Vo svete existuje veľké množstvo v jadre dobrých ľudí, ku ktorým je preto volané: Nasmerujte svoje chcenie dôsledne len a len k dobru! K dobru, ktoré nie je dobrom iba pre vás, ale pre všetkých a všetko okolo vás. Jedine takto budete dobro siať, aby ste napokon dobro aj zožali. Váš život sa potom stane šťastným, radostným a naplneným. Lebo do chodu univerza je jeho Tvorcom votkaný dokonalý Zákon, že iba ten, kto skutočné dobro seje, môže skutočné dobro a šťastie zožať. Nikto iný!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 09.04.2012 09:15:20

Počúvajte krásnu hudbu

Pojem hudba je v dnešnej dobe chápaný inak, než aký bol jeho pôvodný zmysel. Pod slovom hudba sa dnes ukrýva veľa rôznych ľudských diel a činností, žiaľ, málo čo z toho možno označiť v pravom slova zmysle umením, hudbou. Pojem hudba bol, najmä v posledných 100 rokoch, posunutý do roviny akéhosi všeobecného ľudského tvorenia, ktoré už dávno nevychádza z inšpirácie a čerpanie z vyšších sfér v čistom napojenia sa umelca na tóny a melódie v týchto sférach znejúce. Do roviny, ktorá absolútne nevyžaduje hodiny, dni a roky tvrdej práce a odriekania, učenie sa a predovšetkým umenie pokory a vrelej vďaky za možnosť odovzdávať ľuďom čriepky nádhery vyšších svetov.

Veľa skutočných umelcov minulých čias malo napríklad ťažký život, ale aj napriek tomu - alebo azda práve preto, že v utrpení mohlo byť ich vnútro často otvorené a vnímavé - je ich dielo večné, jedinečné, samo o sebe neprekonateľné a ľudskej duši stále niečo hovoriace.

Nie všetci ľudia dnes milujú vážnu hudbu a sú dokonca aj takí, ktorí si myslia, že patrí len do smútočných siení. Sú to neradostné vyhliadky. A to aj do budúcnosti, pretože, ako je spomenuté vyššie, hudba je dar svetlých výšin. Dar šťastia ľudskej duši. Jedna z možností vrelého spojenia sa s vyššími sférami svetov. Krásna hudba sa môže stať modlitbou, ktorá vynesie dušu vysoko nahor, bližšie k Bohu, k zdroju sily, lásky, útechy a jediné skutočné pomoci v núdzi.

Čo by bol život bez potravy ducha? A jednou časťou tejto potravy je práve umenie prijímať prúdy svetla skrze otvorenie sa pri počúvaní a prežívaní hudby.

Skutočná a pravá hudba je teda vždy pozdravom z výšin, na ktoré sa umelec dokázal naladiť vo chvíľach inšpirácie. Ak takýto druh hudby potom človek citlivo vníma, je mu, ako keby sa rozpamätával na niečo veľmi dávno známe, ako keby sa v ňom prebúdzalo tušenie čohosi veľkého, nádherného a čistého, čoho odozvu nesie sám v sebe – vo svojom srdci.

Ale dosť bolo slov. Nech prehovorí hudba. Uvádzam linky na krátke, ale veľmi silné skladby, ktorých stiahnutie trvá iba niekoľko sekúnd. A potom už môžete počúvať.

M.Š. v spolupráci s www.os-obroda.cz/

mp3s.nadruhou.net/vangelis/alpha-62496/

www.uloz.to/hledej/?q=Vangelis+-+La+Petite+Fille+De+La+Mer.mp3

Prvé

www.uloz.to/hledej/?q=+Vangelis+-+Spiral+-+To+the+Unknown+Man.mp3

mp3s.nadruhou.net/jean-michel-jarre/equinoxe-4-147267/

mp3s.nadruhou.net/jean-michel-jarre/oxygene-13-147354/

www.uloz.to/hledej/?q=Vangelis+-+West+Acros+The+Ocean+Sea.mp3

www.uloz.to/hledej/?q=VANGELIS+-+Movements+X+%28Epilogue%29+From+El+

image/svg+xml smilan :: 02.04.2012 16:24:59

Odplata za smrť Krista!


„Keby bolo moje kráľovstvo z tohto sveta, môj Otec by poslal pluky anjelov, aby by zabránili tomu, aby som bol vydaný do rúk židom.“ – povedal Kristus.

Čo to znamená? Najvyššou obetou, ktorú ľudia nikdy nepochopia bola skutočnosť, že Tvorca všetkého, zostúpil z nádhery svojej ríše až dole do hmotnosti, skloniac sa dobrovoľne pod Zákonmi, panujúcimi v hmotnom svete. Jedným z nich je Zákonitosť slobodnej vôle, darovaná ľuďom samotným Stvoriteľom.

Tvorca univerza teda vo svojom Synovi zostúpil k ľuďom a týmto spôsobom sa im dobrovoľne vydal do rúk. Do rúk ich slobodnej vôle.

Ľudia mohli zo svojej slobodnej vôle Krista nasledovať a mohli ho tiež zo svojej slobodnej vôle zabiť. V tom im v hmotnosti nemohol zabrániť ani Boh. /viď citát na začiatku/

So slobodnou vôľou je však spojená zodpovednosť! Aj to je Zákon! Zodpovednosť za každý čin, ktorý vykonáme! Zodpovednosti za činy, vykonané zo slobodnej vôle nemôže ujsť nikto z nás.

Ľudstvo teda nemôže uniknúť zodpovednosti ani za to, že zavraždilo Syna Božieho, ktorý sa mu dobrovoľne vydal do rúk, lebo ho chcel priviesť k Svetlu. Ľudstvo nemôže uniknúť zodpovednosti za to, že svojou neláskou k blížnym vo vzájomných vzťahoch medzi sebou každodenne a opätovne vraždí veľký vesmírny princíp Lásky, ktorého zosobnením bol Kristus.

Človek na zemi sa nechová k inému človeku tak, ako by chcel, aby sa iní chovali k nemu. Máme úplne iné kritéria na lásku k sebe a na lásku voči iným. Ani po stáročiach sme nezrealizovali Kristom ukázaný princíp lásky k blížnemu ako k sebe samému, čo jediné mohlo zmierniť našu vinu za vraždu vesmírneho princípu Lásky. Ľudia svojou neláskou, neúctou, nespravodlivosťou a vypočítavosťou voči svojim blížnym iba neustále prehlbujú priepasť, ktorá vznikla medzi nimi a Stvoriteľom vraždou Mesiáša.

Za všetko toto však budú zobraní na zodpovednosť! Na plnú zodpovednosť!

Čas účtovania sa blíži! Boj sa Boha pozemské ľudstvo, ktoré si sa po celé dlhé stáročia nebolo schopné naučiť skutočnej láske a úcte k blížnemu!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 26.03.2012 16:25:06

Spravodlivosť a spravodlivosť! Pravda a pravda!


Otázka: Koho pravda a spravodlivosť je tá správna? Čo je pre niekoho spravodlivé, môže byť pre iného nespravodlivým a naopak, čo je pre niekoho nespravodlivé, môže byť pre iného spravodlivým. Záleží iba od uhla pohľadu. No a podobne je to aj s pravdou.

Odpoveď:

Čo je Spravodlivosť? Uvediem príklad zo života: Pred nedávnom som išiel okolo budovy, na ktorej bola veľká značka „P“, ako parkovisko a pod ňou dodatok: Vyhradené pre majiteľa objektu! Presne toto isté je možné povedať i o Pravde a Spravodlivosti: Vyhradené Majiteľovi Zeme a celého vesmíru!

Vezmime si najskôr Spravodlivosť. Spravodlivosť s veľkým „S“! Nie je nijakým prázdnym pojmom, ale skutočne jestvuje! Naplňuje sa v železných Zákonoch, činných vo stvorení, avšak v úplne inom časovom kontexte, než je schopný vnímať malý človiečik v rozmedzí svojho kratučkého pozemského života. Keďže v tomto krátkom čase sa jej účinky neraz očividne neprejavia vznikol názor, že nijaká Spravodlivosť neexistuje. Že jestvuje len spravodlivosť s malým „s“, spravodlivosť ľudská, ktorú si je možné vyložiť a prispôsobiť, ako sa komu zapáči.

O týchto rozdielnych časových dimenziách vnímania reality existuje vtip: Istý človek sa stretol s poslom z výšin a pýtal sa ho: Je pravdou, že tam u vás hore je milión Eur ako jeden cent. Áno, je to pravda – odvetil onen posol. A je pravdou, že tam u vás je milión rokov ako jedna sekunda? Áno je to pravda. A mohol by si mi prosím ťa darovať jeden cent? Áno, rád, iba sekundičku počkaj.

Tento úsmevný dialóg vystihuje nielen spomínaný časový, ale aj hodnotový rozdiel vo vnímaní reality. Človek preto nesmie brať za určujúci svoj vlastný, pozemský pohľad, ale musí sa dokázať nadeň povzniesť ak chce pochopiť, čo je to Spravodlivosť. Spravodlivosť s veľkým „S“, ktorej účinky ďaleko presahujú časové rozmedzie jedného pozemského života, ale berú na zreteľ celé naše bytie, ktoré je omnoho obsiahlejšie, pretože zahŕňa naše jestvovanie pred pozemským narodením, ako aj po pozemskej smrti. Náš súčasný život je teda iba krátkym, ale veľmi dôležitým výsekom nášho bytia, ktoré sa v prevažnej miere odohráva tam, na „druhej strane“. Náš terajší život je len akési krátke vymrštenie ryby nad vodnú hladinu.

Ak teda človek z hľadiska vlastného, obmedzeného pohľadu na život mylne vyvodzuje, že Spravodlivosť neexistuje, je to len jeho vlastná chyba. Nenamáhal sa totiž prekročiť svoj vlastný tieň a všetko jeho myslenie a uvažovanie sa stále pohybuje iba v intenciách jedného pozemského života. Avšak povinnosťou každého človeka je, aby sa snažil pochopiť, čo je to skutočná Spravodlivosť a ako pôsobí. Jeho povinnosťou je, aby sa tú svoju malú pozemskú spravodlivosť neustále snažil pripodobňovať Spravodlivosti skutočnej, pretože inak sa mu stane úplnou fraškou presne tak, ako je tomu dnes.

A teraz k Pravde, s ktorou je to obdobne. Opäť existuje Pravda a pravda! Tých právd s malým „p“ sú milióny. Je ich toľko, koľko je ľudí, pretože každý chce mať svoju pravdu. Toto je však zmätok, ktorý plodí iba nedorozumenia, konflikty, spory, či dokonca vojny. Mnoho tragédií v histórii našej civilizácie bolo spôsobených tým, že nejaký človek, alebo určitá skupina ľudí začala považovať svoju malú ľudskú „pravdu“ za „Pravdu“ veľkú a túto ako takú presadzovať, či dokonca vynucovať násilím.

Prísne vzaté, človek vo svojom zúženom chápaní a vnímaní nie je schopný nikdy postihnúť Pravdu. To, čo pri svojej najlepšej vôli dokáže je iba jeho osobné spoznanie časti Pravdy, ktorá sa však jeho uchopením automaticky stáva „pravdou“.

Z toho ale nemožno mylne vyvodiť, že objektívna Pravda neexistuje. Ona existuje! Vo svojej celistvosti a komplexnosti je však naozaj vyhradená iba Majiteľovi Zeme a celého univerza. Človek ju ako takú nebude schopný nikdy plne pochopiť, avšak je jeho povinnosťou neustále sa k nej približovať vo svojom poznávaní. Je povinnosťou ľudí neustále prispôsobovať svoje malé pravdy onej veľkej Pravde. V tom spočíva pokrok, odkrývanie nových, neuveriteľných obzorov a neustály vývoj bez konca. Ľudstvo má hľadať Pravdu a má sa k nej svojim poznaním čoraz viacej približovať. Je to jeho svätá povinnosť!

A je nám to navyše nesmierne uľahčené tým, že Pravda vo svojej celistvosti a komplexnosti, táto veľká, vznešená Pravda, samozrejme prispôsobená chápavosti a vnímavosti súčasného ľudstva bola na Zemi zakotvená vo forme písaného slova. Toto zakotvenie je nedoceniteľným darom ľudstvu, ktoré sa má ku nej vo svojom poznaní a živote stále viacej približovať. Úsilie a námahu v tomto smere však musí vyvinúť iba ono samo.

Ak nie, potom zostane navždy uväznené vo svojich malých „pravdách“, ktoré sa vždy budú medzi sebou navzájom biť a prinášať rôzne nedorozumenia. Prinášať nepokoj, zmätok, konflikty, sklamania, nešťastia a tragédie.

A ešte niečo na záver: Miera hodnoty každej jednotlivej ľudskej pravdy a zároveň miera hodnoty osobnosti každého jednotlivca je vždy priamo úmerná tomu, ako vážne a intenzívne sa ten ktorý človek sám snaží približovať k poznaniu skutočnej, veľkej Pravdy.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 18.03.2012 17:15:53

Kríza? Nerovnováha v dávaní a braní!


Na internete ma zaujalo toto výstižné označenie jednej z príčin súčasnej krízy: „Európska svetová finančná kríza ma svoj prvopočiatok v tom, že peniaze, ktoré mali byť zmenkou, zastupujúcou hodnotu, sú vyplácané ľuďom, ktorí žiadne hodnoty nevytvárajú. Tento stav nie je zložený z jednotlivých výstrelkov, ale je samým fundamentom spoločenského systému zvaného kapitalizmus. Napríklad enormné platy, prémie a mimoriadne odmeny, vraj kvôli ich schopnostiam a pracovnému nasadeniu, sú vyplácané manažmentu, členom rád podnikov a bánk, aj keď sú stratové“.

Uvedený postreh je vyjadrením Zákona, činného vo stvorení, a síce Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním. Jeho pôsobenie je možné vidieť v prírode takmer na každom kroku a to napríklad vo výdychu a nádychu, v striedaní dňa a noci, v únave a odpočinku, v prílive a odlive, v striedaní zimy a tepla, v princípe lásky a spravodlivosti, v mužskom a ženskom princípe a tak ďalej. Toto všetko nám jednoznačne ukazuje, že rovnováhy možno dosiahnuť iba harmonickým spolupôsobením dvoch protikladných princípov. Ak by sa ale jeden z nich postavil nad druhý a stal sa dominantným, nevyhnutne by sa to začalo pociťovať ako disharmónia.

No a do tejto kategórie patrí aj vytváranie hodnôt v spoločnosti a ich primerané a spravodlivé oceňovanie, v ktorom musí panovať rovnováha a spravodlivosť, aby spoločnosť mohla byť harmonickou.

Vo forme mzdy má teda každý dostávať presne toľko, koľko reálne do spoločnosti hodnotou svojej práce vložil. Naozaj sa to nedá vyjadriť výstižnejšie, ako slovami, že každý má dostať toľko, koľko sám dal. Tak je to spravodlivé!

Ale pozrime sa, ako to funguje dnes: Medzi ľuďmi vládne úplne opačný trend. Každý by chcel v prvom rade brať a to bez ohľadu na to, koľko on sám dáva. No a neostáva samozrejme iba pri chcení, ale podľa toho sa aj jedná, žije a dokonca myslí.

Naša spoločnosť i veľké svetové spoločenstvo je choré preto, lebo porušuje vesmírny Zákon nevyhnutnej rovnováhy medzi dávaním a braním!

Veď si len skúsme, okrem príkladov spomenutých v úvode, dať odpoveď na nasledovné otázky: Vytvára advokát svojim skoncipovaním dokumentu vo formáte A4 a jeho podpísaním naozaj celospoločenskú hodnotu, rovnajúcu sa tomu, čo za to berie? Vytvára naozaj spevák svojim jediným vystúpením takú všeobecnú celospoločenskú hodnotu, akou býva neraz ocenený? Vytvára ju herec svojou úlohou vo filme a to mnohokrát vo filme pochybného charakteru? Vytvára ju profesionálny športovec svojim snažením? No podobným spôsobom by sa dalo pokračovať ešte dlho.

Ale poďme ďalej. Ak v spoločnosti jestvujú prípady, a ak ich nie je málo, keď mnohí ľudia berú omnoho viac, ako v skutočnosti dali znamená to, že nevyhnutne musia zase existovať iní ľudia, ktorí ani zďaleka nedostávajú toľko, koľko dali. Sú to spojené nádoby, pretože hodnoty, ktoré niekto nadmerne odčerpáva musí v skutočnosti niekto iný reálne vytvoriť. Niekto, kto ale nebol za ich vytvorenie primerane ocenený.

Je to prosté a jednoduché! Aby niekto mohol mať viac, ako si zaslúži, musí sa inému dať menej, ako si zaslúži. To je však nespravodlivosť! To je zárodkom nespokojnosti a trvalého pnutia v spoločnosti. Je to element, vytvárajúci disharmóniu a nesúlad.

Veď sa len skúsme iba nadychovať. Veď skúsme byť stále bdelými a vôbec nespať. Takéto niečo by pre nás nevyhnutne muselo mať veľmi vážne negatívne dôsledky. No a nedodržiavanie rovnováhy medzi dávaním a braním musí mať nevyhnutne negatívne dôsledky pre každú spoločnosť, ktorá odmieta rešpektovať tento veľký vesmírny Zákon. Zákon, ktorý je tak prostý a jednoduchý, ako život sám. Ako každé naše naše nadýchnutie a vydýchnutie. Je preto naozaj zvláštne, že vzdelaní a inteligentní ľudia, nachádzajúci sa vo vedení štátov to nedokážu pochopiť a vo forme zákonov presadiť do do chodu spoločnosti. Inak totiž nikdy nemožno očakávať spravodlivosť, harmóniu, súlad.

Rovnováha medzi dávaním a braním! Buď to my ľudia pochopíme a budeme sa pri všetkých našich aktivitách riadiť týmto Zákonom, čoho dôsledkom bude harmónia medzi jednotlivcami, ako i harmónia v celej spoločnosti, alebo ho budeme ignorovať a postavíme sa svojimi názormi a svojim jednaním proti nemu, čo nám musí nevyhnutne priniesť rôzne druhy pnutia, konfliktov, nestability a disharmónie.

A tým, ktorí takto jednajú premyslene a práve z tohto osobne profitujú sa musí skôr či neskôr dostať taktiež spravodlivej odplaty. Spravodlivej odplaty ako rušiteľom chcenej harmónie, súladu a rovnováhy vo stvorení, ktorí sa odvažovali stavať voči vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 12.03.2012 16:42:23

Tajomstvo ľudského mozgu


Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.

Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

Ako ich však aktivovať a správne využiť?

V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 27.02.2012 17:30:00

Úvaha o konci sveta!

Koniec sveta! Posledný súd! Podobné slová a výstrahy bolo možné počuť mnohokrát, či už v blízkej, alebo vzdialenej minulosti. Svet však napriek všetkým týmto výstrahám doposiaľ trvá!

Ale predsa! Sme skutočne v bezpečí, alebo nám naozaj niečo hrozí? Aký je vlastný dôvod a pravá príčina podobných výstrah a nástojčivých upozornení? Sú úplne neodôvodnené?

Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy? Čo keď po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?

A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?

Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.

Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.

Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!

Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom, to jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.

Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.

Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.

Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.

Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.

Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.

Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.

Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.

Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú ...poslednú tehlu.

Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide totiž o železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe...nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!

Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý zrútenie zapríčinil.

A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.

To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!

O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:

„Pretože ste opovrhli týmto Slovom
a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť
a o ne sa opierate,
preto vám táto neprávosť
bude ako hroziaca trhlina
v zdanlivo nedostupnej hradbe,
ktorá sa zrúti náhle, neočakávane
a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,
nemilosrdne a na prach,
že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,
ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby
alebo načrieť vody z mláky.“

A hoci pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 20.02.2012 16:28:38

O ľudskej nevšímavosti!


Ľudia si vypestovali jednu zaujímavú vlastnosť – jednoducho si nevšímajú všetko to nepríjemné okolo seba, čo nechcú, alebo hoci aj nemôžu zmeniť. A tým je to pre nich vybavené.

Ľudia sa naučili nevšímať si problémy iných, keď sa ich samotných bezprostredne nedotýkajú. Uhýbajú pohľadom pred núdznymi ľuďmi na ulici, naučili sa nevšímať si hrubosť a surovosť prejavujúcu sa v reči. Prispôsobili sa vulgárnosti valiacej sa na nich každodenne z televíznych obrazoviek, či iných médií. Nevšímajú si súčasný rozvrat v medziľudských vzťahoch, ktorých zmyslom nie je vzájomná podpora a spolupôsobenie pre spoločné blaho, ale nezdravá, až chorobná snaha vidieť vo všetkom okolo seba iba príležitosť pre vlastné obohatenie. Nevšímajú si utrpenie, ktoré takéto jednanie prináša miliónom ľudí po celej zemi, ale i zvieratám a celej prírode. A táto nevšímavosť, táto vedome pestovaná ľahostajnosť voči bolestiam okolitého sveta vytvorila pevný pancier okolo sŕdc ľudí. Pancier, ktorý mal doteraz klamlivú schopnosť zdanlivej ochrany pred všetkými vonkajšími nepríjemnosťami.

Ľahostajnou nevšímavosťou voči strastiam iných sa teda takto ľudia naučili „liečiť“ mnohé problémy. V nedôstojnom otupení a v sebeckej nevšímavosti, na ktorú si, ako na určitú nevyhnutnosť prežitia navykli, sa už nakoniec prehliada a ignoruje všetko, ako zlé tak i dobé. Ľahostajnosť, zvyšujúca sa v priamej úmere s výškou spoločenského postavenia stojí úplne bez pochopenia voči všetkému, čo sa človeka osobne netýka. I keď je neraz strádanie, bolesť a utrpenie ľudí naokolo až do očí bijúce.

Pojmy ako pravda, spravodlivosť a poriadok boli postavené bokom. V každodennom živote to funguje tak, že úspešnými sa stávajú tí, ktorí dokážu pravdu a spravodlivosť šikovne obchádzať. A z tejto „šikovnosti“ si urobili pravidlo a životný štýl. Neraz sa nám preto môže zdať, že čestní ľudia už akoby nemali na zemi miesta.

Tisíce vnímavých ľudí však celkom jasne vyciťuje, že súčasný stav nemôže trvať donekonečna. Áno, Pravda, Spravodlivosť a poriadok na zemi jedného dňa zvíťazia a všetko falošné padne! To nie je prianie, ani prosba! To je určenie! Nech zdvihnú hlavy všetci malomyseľní, ktorí už nedúfali, že by mohlo dôjsť k zlepšeniu. K zmene dôjde celkom určite a skutočná Spravodlivosť naozaj zvíťazí. Tá Spravodlivosť, ktorej vždy boli a aj doteraz sú hádzané polená pod nohy. Ktorá je vytrvalo odsúvaná a zatláčaná do úzadia. Avšak nikto a nič nemôže zabrániť jedinému – jej konečnému víťazstvu!

Naučenou a doteraz osvedčenou nevšímavosťou sa totiž ľudstvo nakoniec snaží preniesť aj cez veľmi vážne proroctvá a predpovede, hovoriace o definitívnom a hrôzyplnom zániku doterajšieho starého a falošného poriadku.

Dôjde k nemu preto, lebo Pravda a Spravodlivosť musia na zemi jedného dňa zvíťaziť! Tá Pravda a Spravodlivosť, ktorá sa prostredníctvom slov a trpezlivého upozorňovania po celé stáročia snažila preniknúť do ľudských sŕdc, preraziť chladný pancier ich navyknutej nevšímavosti a prinútiť ich k zmene k lepšiemu.

Žiaľ, všetky slová a všetky poučenia sa ukázali byť nedostatočne priebojnými. Ukázali sa byť neschopnými preraziť pancier ľahostajnosti a dostať sa až k srdcu človeka.

Preto musí neodvratne prísť niečo silnejšie! Niečo pôsobivejšie a priebojnejšie! Niečo, čo na kúsky rozbije onú chladnú nevšímavosť a hlboko zasiahne srdce každého človeka.

Iste ste už počuli o ľuďoch, ktorí prežili svoj život v povrchných radovánkach, v honbe za kariérou, peniazmi, mocou a počas svojho aktívneho života boli úplne neprístupnými akémukoľvek inému názoru a hodnotám. Ale tvárou v tvár svojmu blízkemu pozemskému koncu, pri neočakávanom údere nevyliečiteľnej choroby, pri nejakom inom nešťastí, či už vlastnom, alebo najbližších členov rodiny náhle zmenili svoje zaužívané názory a postoje. Zrazu uvideli a spoznali hodnoty oveľa vyššie a trvalejšie. Spôsob, života, akým žili dovtedy potom trpko ľutujú. Ak by mohli začať žiť odznova, prežili by svoj život úplne inak. K pozitívnej zmene osobnosti, ktorá sa nedala dosiahnuť slovami a dohováraním, došlo nakoniec cestou bolesti a osudového úderu.

No a presne k tomuto nakoniec dôjde v celosvetovom meradle. Iným, čiže dobrovoľným spôsobom nebude totiž asi možné zrealizovať víťazstvo Pravdy a Spravodlivosti na zemi a nasmerovať ľudstvo k pravým hodnotám. K hodnotám, ktoré predsa nemôžu byť donekonečna potláčané, vysmievané a odsúvané na okraj spoločnosti!

Pojmy ako Pravda a Spravodlivosť sa musia stať a aj sa stanú súčasťou každodenného života na zemi. Lebo ak ľudstvo dostatočne nevyužije zvyšný čas určený na to, aby vnieslo tieto vysoké pojmy do svojho života dobrovoľne, určite bude musieť prísť niečo, čo rozbije i ten najsilnejší pancier ich ľahostajnosti.

Ľudia budú musieť byť vo svojej pýche zrazení na kolená, inak by sa asi nikdy nestali prístupnými pravým hodnotám. Mnohých ale tento, ich vlastnou ľahostajnosťou zapríčinený uder, zaskočí a zdrví až do takej miery, že navždy zlomí ich osobnosť.

Naučená a tisícročiami osvedčená nevšímavosť a ľahostajnosť už potom nikomu nepomôže. Naozaj pomôcť môže každému iba hlboký vnútorný prerod smerom k pravým hodnotám. V tomto smere je preto potrebné vyvinúť silnú vlastnú snahu a to skôr, ako k tomu budeme nasilu donútení vonkajšími udalosťami.

Už raz predsa musí nastať všeobecné uvedomenie si vážnosti, významu a dôležitosti pravých životných hodnôt! Hodnôt, ktoré musia byť vtlačené do každodennej reality vzťahov medzi ľuďmi. Dnes máme ešte na výber! Nie však medzi Pravdou a Spravodlivosťou a doterajším svojvoľným konaním, ale už iba medzi skutočnosťou, či sa k Spravodlivosti a Pravde prikloníme dobrovoľne alebo z donútenia! Správnym rozhodnutím však môžeme ušetriť mnoho bolesti sebe osobne i celému svetu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 13.02.2012 16:22:42

Aký je účel pohlavnej sily?


Je samozrejme úplne iný, než si ľudia myslia. To, čo sa dnes v nevedomosti robí s touto silou je iba jej plytvaním a mrhaním v pohlavnom pude. Je to zneužitie veľkej hodnoty, ktorú každý z nás dostal a o ktorej takmer nikto nevie, k čomu má slúžiť.

Túto silu sme dostali k pozdvihnutiu a povzneseniu svojej osobnosti! K znovuobnoveniu vlastnej vnútornej hodnoty! K nájdeniu spojenia so svojim najvnútornejším „ja“. Ale to všetko iba za predpokladu, že táto sila v nás zostane čistou!

Ak sa vrátime do obdobia dospievania a pokúsime sa rozpomenúť, čo sme cítili vtedy, keď sa v nás prebúdzala pohlavná sila, išlo vždy o silný prvotný impulz k vysokému, čistému a ideálnemu, ktorý bol spojený s poznaním falošnosti, skazenosti, pokrivenosti a pokrytectva života okolo nás. U mladých ľudí sa v tomto období prebúdza túžba po krajšom a lepšom živote na zemi. Túžia urobiť svet ideálnym a sami smerovať k ideálom. Prebudenie pohlavnej sily býva často spojené s revoltou mládeže, ktorá jasne cíti, že svet dospelých nie je v poriadku a preto sa voči nemu búri a túži ho zmeniť.

Pohlavná sila vo svojom prvotnom a čistom impulze dáva vždy podnet k rozmachu ducha! K prebudeniu toho najlepšieho, najčistejšieho a najideálnejšieho v človeku! Ak by človek dokázal onú nesmiernu silu, ktorá je pre neho bránou k dospelosti a zodpovednosti udržať čistou, mohol by sa prostredníctvom nej ako na krídlach vzniesť do výšin. Presne tak, ako po tom túži každý mladý, ešte neskazený človek. V správnom využití tejto sily môžeme totiž od seba odvrhnúť všetko zlé, čo nás dovtedy zaťažovalo, nájsť svoju vlastnú ľudskú hodnotu a začať v živote smerovať k tomu najvyššiemu, najčistejšiemu a najideálnejšiemu, čo vôbec jestvuje.

Žiaľ, toto prvotné cítenie si však po celý život dokážu udržať iba nemnohí. Čo by sme však mohli dosiahnuť a čím by sme sa ako ľudské osobnosti mohli stať, ak by sa nám to podarilo, to tuší iba málokto.

Vo svojej nevedomosti o skutočnom účele a zmysle pohlavnej sily žiaľ veľmi rýchlo podliehame rôznym nástrahám sveta, ktorých je obrovské množstvo a túto silu postupne premrhávame na falošných cestách. Pod vplyvom internetu, filmov, kníh, časopisov, zlých kamarátov a skazených názorov ju odvádzame do nečistého riečišťa nesmierne preexponovaného pohlavného pudu.

Pohlavný pud patrí samozrejme medzi prirodzené potreby človeka, tak ako jedenie, pitie a podobne. Ak však budeme nadmerne jesť, poškodíme si svoj organizmus. Ak sa dáme na popíjanie, zdegradujeme vlastnú osobnosť a poškodíme si i telo. No a to platí aj pri uspokojovaní pohlavného pudu. Jeho realizácia by mala byť predovšetkým prirodzenou potrebu zdravého tela, ktorá neprichádza na človeka príliš často.

V súčasnej dobe je však pohlavná sila až neuveriteľným spôsobom a to doslova na každom kroku strhávaná do pudovosti. Do prepiatej pudovosti, ktorá je neprirodzenou a nenormálnou. A to nie iba čisto fyzicky, ale i duševne a to prostredníctvom nečistých citov a myšlienok. Aj takto sa dá degradovať vlastná osobnosť a zneužívať pohlavná sila. Aj takto sa dá premrhávať na zlé a nesprávne. Premrhávať úplne na nič v porovnaní s tým, čo veľkého, čistého a vznešeného by sme prostredníctvom nej mohli dosiahnuť. Človek vo svojej neznalosti a vo svojom sklone k nečistému vymenil zlato za bezcenné, trblietavé farebné sklíčka. Rozlet k veľkosti vlastného človečenstva zamenil za kalný močiar zmyselnosti a nečistoty. Či už fyzickej, alebo duševnej!

Uvedomme si to, pochopme to, prehliadnime to a spamätajme sa! Využime vlastnú pohlavnú silu k tomu, k čomu nám mala vždy slúžiť - k nášmu pozdvihnutiu a povzneseniu! Usmernime ju nahor svojou túžbou a snahou po tom najvznešenejšom, najvyššom a najušľachtilešom, čo vôbec možno dosiahnuť! Túžbou a snahou po dobrom, ideálnom a čistom! Nekompromisne od seba odvrhnime všetky nástrahy a pokušenia, ktorých cieľom nie je nič iného, ako odčerpanie našej pohlavnej energie nesprávnym smerom. Či už sú to spomínané nevhodné filmy, knihy, časopisy, reči, zlí kamaráti, zlé názory a podobne.

Vyvarujme sa ich! Staňme sa v tomto smere vedomými a bdelými! Staňme sa tými, ktorí sa dokážu zbaviť všetkej nedôstojnej záťaže, ktorá ich ťahá a tlačí dolu. Odhoďme ju a vzlietnime do Výšin, kde vládne iba šťastie, radosť, mier a naplnenie. Vznesme sa tam ako na krídlach v správnom využití vlastnej pohlavnej sily, ktorú by sme mali svojou snahou o čistotu vnútra pretvoriť lásku. V čistú, nezištnú, nesebeckú a pravú lásku k našim blížnym. Tento počin nás potom silou orkánu vytrhne z akéhokoľvek bahna, v ktorom sa nachádzame a povznesie nesmierne vysoko. Nesmierne vysoko, až do blízkosti Toho, ktorý sám je Láskou! Láskou čistou, vznešenou, ušľachtilou a dávajúcou, ku ktorej však nemá prístup absolútne nič, čo je iného druhu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 06.02.2012 16:13:03

Oprávnenosť tvrdosti osudu!

Vnímavý človek neraz veľmi súcití s ľuďmi okolo seba. Je mu ľúto v akých chudobných, ba niekedy až biednych pomeroch musia žiť. V akých podmienkach a za akú mzdu pracovať.

Na ilustráciu uvediem konkrétny príklad zo závodu neďaleko miesta môjho bydliska. Je to klasická, narýchlo zmontovaná „plechová búda“, ktorej súčasťou je podľa platných predpisov aj klimatizácia. Tá tam reálne je, ale ešte nikdy nefungovala, lebo to stojí peniaze a zvyšovalo by to náklady.

Cez leto, keď je vonku 30 a vo vnútri 40 stupňov sa preto z času na čas stáva, že to niekto nevydrží, skolabuje a odvezie ho sanitka. Ľudia sú však ticho a sú radi, že majú prácu.

Nie je to na poľutovanie? A podobných prípadov je na Slovensku stovky. Veď to je aj jeden z dôvodov, prečo k nám prichádza množstvo takzvaných zahraničných investícií a investorov, ktorým je legálne dovolené zdierať ľudí rôznymi formami a spôsobmi.

Toto je jedna strana mince, ktorá vzbudzuje súcit, ľútosť a zároveň túžbu po zmene pomerov.

Ale minca má i svoju druhú stranu. Je ňou súkromný a osobný život ľudí mimo svojho pracoviska. Presnejšie povedané hodnoty, ktorým žijú a ktoré uznávajú.

Medzi najčítanejšie noviny a časopisy patrí úbohý bulvár. Medzi najsledovanejšie televízne programy zase filmy plné násilia a vyzdvihovania telesnosti, či lacné seriály plné plytkých vzťahov a prázdnych, nikdy nekončiacich konfliktov. Veľké nákupné centrá sa pre mnohých stali modlou, v ktorej vykonávajú kult nakupovania. Iba jesť, piť, mať a užívať si! Nič viac! Iba prázdnota, plytkosť, povrchnosť a degradácia človeka na inteligentného živočícha. Takí sú ľudia a také sú „hodnoty“, ktoré uznávajú. Česť výnimkám!

Všetko na svete však býva prepojené a jedno vždy vychádza z druhého a s nim súvisí. Vonkajšie pomery, v ktorých musíme žiť sú vždy iba odrazom hodnôt, ktoré uznávame. Medzi kvalitou hodnôt a reálnymi vonkajšími pomermi vládne priama úmernosť.

Na jednej strane teda, ak vidíme biedu, nedostatok, utrpenie a zlé životné podmienky, musíme ľudí ľutovať, avšak na druhej strane sú práve tieto nimi prežívané vonkajšie pomery tým najspravodlivejším odzrkadlením hodnôt, ktoré títo ľudia uznávajú. To je Zákonitosť! Preto pokým nezmeníme svoju hierarchiu hodnôt, dovtedy budeme musieť žiť práve v takých podmienkach, ktoré nám naše hodnoty vytvárajú.

V pochopení uvedenej Zákonitosti spočíva napríklad vysvetlenie, prečo nebol dobrý komunizmus a prečo nie je dobrý ani kapitalizmus, ktorý upadá a smeruje k zrúteniu.

Komunizmus chcel zmeniť život k lepšiemu násilnou, revolučnou zmenou vonkajších pomerov a násilím túto zmenu aj udržiaval. Kapitalizmus sa naopak márne snaží zlepšiť, upraviť, zreorganizovať a zreformovať vonkajšie pomery do ideálnej a fungujúcej podoby, čo sa mu neveľmi darí.

Oba spôsoby sú však nesprávne, pretože sa zameriavajú iba na to vonkajšie. Oba systémy svorne nepochopili, že vonkajšie pomery, ktoré sú priamo úmerné vnútorným hodnotám a z nich vyrastajú je možné naozaj meniť k lepšiemu iba zmenou týchto hodnôt.

Práve v súvislosti so súčasnou krízou kapitalizmu sa veľa hovorí o kríze hodnôt. Spočíva v tom náznak tušenia pravdy, pretože hodnoty, ktoré sú dnes svetovo uznávanými spôsobili krízu a smerujú celý systém k absolútnemu kolapsu. Ku kolapsu, ktorý nemožno zvrátiť nijakými finančnými, ekonomickými a hospodárskymi opatreniami, pretože tieto sú v skutočnosti iba márnou snahou o reformovanie niečoho, čo je zvonka nereformovateľné. To, čo je potrebné od základu zmeniť a zásadným spôsobom reformovať sú predovšetkým hodnoty, dnes vo všeobecne uznávané.

Čo teda môže svetu, spoločnosti i celému nášmu národu priniesť zmenu k lepšiemu? Uznávanie akých hodnôt? Sú to česť, spravodlivosť, jednoduchosť, skromnosť, prirodzenosť, úcta k človeku i k prírode a v neposlednom rade snaha o poznanie a naplnenie skutočného zmyslu života na zemi. Ak nedôjde k všeobecnému preorientovaniu ľudí práve na tieto hodnoty, nijaká vonkajšia zmena nič nevyrieši, alebo vyrieši len dočasne a krátkodobo. Za daného stavu môže ľudstvo napredovať iba čisto rozumovo a technicky, ale nikdy nie morálne. A nakoniec práve na svojej morálnej skazenosti padne! Padne tak, ako tomu bolo doposiaľ vždy s každou civilizáciou v dejinách.

Zmena hierarchie vlastného hodnotového systému je však to posledné, čo ľudia považujú vo svojom živote za dôležité a čomu prikladajú nejakú váhu. Práve na tejto, z ich hľadiska „nepodstatnosti“ však bude musieť všetko padnúť, pretože sú to práve tie „hodnoty“, ktorým dnes veria, čo vyvolali krízu a čo nakoniec spôsobia aj definitívny pád. Definitívny pád, ak tieto základné súvislosti ľudia nepochopia a nezmenia sa.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 30.01.2012 16:22:50

Ľudstvo, ako ďalej?

Napriek obrovskému všeobecnému úsiliu o zlepšenie hospodárskych a ekonomických ukazovateľov, napriek integrácii do štruktúr spoločného európskeho trhu, napriek zvýšenému prílevu zahraničných investícií a zlepšeniu finančnej situácie určitých skupín obyvateľstva, napriek množstvu vzdelaných a schopných ľudí na všetkých úrovniach riadenia štátov, z ktorých mnohí prejavujú naozaj úprimnú snahu pomáhať svojmu národu i svetu je realita neradostná.

Svet z globálneho hľadiska trpí biedou hmotnou, ale i duchovnou! Nepriaznivá politická a ekonomická situácia, nezamestnanosť, povrchná bezuzdná konzumnosť, štvavá túžba po uplatnení sa a užití si života, kolabujúce vzťahy v rodinách, v zamestnaní, v priateľstvách, celková apatia a nezáujem o ušľachtilé hodnoty, do neúnosnej miery rozšírená vulgárnosť, násilie a nemravnosť.

Ale prečo? Prečo ten ostrý rozpor medzi nástojčivou snahou o zlepšenie života na jednej strane a neradostným reálnym stavom na strane druhej? V čom je chyba? Kde hľadať príčinu?

Tá príčina bola a bude vždy len jediná: Všetko úsilie o pokrok sa pohybuje iba v medziach osobného - ľudsky vlastného chcenia! Každý človek sa snaží o konanie dobra spôsobom, zodpovedajúcim jeho osobnej predstave. Podobný prístup je však potencionálnym zdrojom permanentne sa opakujúcich konfliktných situácií, pretože každý z jednotlivcov presadzuje svoju vlastnú predstavu o ceste k prosperite. A tak paradoxne, hoci mnohí chcú naozaj a úprimne dobre, rozchádzajú sa neraz až v nepriateľstve, čoho môžeme byť dennodennými svedkami pri rokovaní parlamentu, či pri mnohých iných politických diskusiách.

Osobné, ľudsky vlastné chcenie nám jasne ukazuje svoju nedostatočnosť! A pritom už stáročia je ľudstvu ponúkaná jediná možná cesta zdravého rozvoja vo všetkých oblastiach života – cesta naplňovania Vôle Stvoriteľa! Áno, len v podriadení sa malého ľudského chcenia veľkému chceniu Najvyššieho nájdu ľudia spoločnú reč, spoločný cieľ a spoločnú cestu! Iba v osobnom, individuálnom podrobení sa každého jednotlivca tomuto jednotnému vedeniu zmiznú všetky zásadné rozpory a nebude už vznikať množstvo navzájom si protirečiacich názorov na jednu vec! To je kľúč, to je cesta, to je jediný možný zjednocujúci činiteľ, schopný priviesť všetkých ľudí k porozumeniu a všetky národy k veľkému rozmachu!

Len sa raz pozrime do histórie. Ľudské chcenie, ľudské snahy a ľudské zákony priviedli už neraz mnohé národy k veľkému rozkvetu, ale ....iba po určitú hranicu! Hranicu, po dosiahnutí ktorej došlo zrazu k úpadku, rozvratu a skaze! Je to zákonitosť a historický, stáročiami overený jav! Lebo všetko, čo nestojí vo Vôli Stvoriteľa, nemá v sebe pevného základu a je stavbou, už dopredu odsúdenou na zrútenie.

Ako východisko a pomoc ľudom súčasnej doby, vypuklo sa prejavujúcej nedostatočnosťou čisto ľudských snáh bol preto pripravený materiál, vecne jasne a jednoducho prezentujúci požiadavky Tvorcu vesmíru na človeka s názvom „Zákony pre život na zemi“. Lebo iba zohľadnením a zapracovaním týchto princípov do pozemského zákonodarstva a samozrejme, ich dôsledným dodržiavaním vo všetkých oblastiach života spoločnosti môže byť privodený toľko očakávaný obrat k lepšiemu. V oblasti ekonomických a hospodárskych vzťahov, v školstve, v zdravotníctve, v osobnom živote, proste všade!

Cestu zo súčasnej duchovnej, ako aj ekonomickej krízy totiž nemožno ani pri tej najlepšej vôli hľadať a realizovať v rámci terajších právnych predpisov a noriem, ktoré nekorešpondujú so Zákonitosťami Stvorenia. Vzhľadom k svojej nedostatočnosti musia byť preto novelizované a dané do súzvuku s Vyššou Vôľou, lebo iba celospoločenské odhodlanie sa k tomuto kroku môže zaručiť jednotlivým národom i celému svetu bezpečnú a istú cestu k dôstojnejšej budúcnosti. Nič iného!

Materiál s názvom „Zákony pre život na Zemi“ je možné objednať si na: k-volani.cz/Knihy/

image/svg+xml smilan :: 23.01.2012 18:30:36

Stud

Vedia si ľudia dnes pod týmto slovom vybaviť ešte jeho pravý význam a uvedomiť si jeho hodnotu? Väčšinou si každý myslí, že to je niečo, čo sa dnes už nenosí, čo je z doby dávno minulej a že dnešní pokrokoví ľudia sa už vysporiadali s touto skostnatenosťou.

Rodičia už odmalička potláčajú v deťoch ich prirodzený stud, ale tým im pripravujú často veľmi ťažké prežívania a berú im prirodzené zábrany v dospievaní a následne aj v dospelosti.

A tak sa aj deje, že všeobecná morálka medzi ľuďmi neustále klesá a ľudia sa neostýchajú žiť bez morálnych hodnôt a zásad. Neuvedomujú si však, že si tým prestali vážiť sami seba.

A predovšetkým žena stáva sa len obyčajným telom, ktoré sa bez obáv ponúka očiam mužov domnievajúc sa, že tým získa na hodnote. Avšak pozemské telo nám bolo dané ako niečo vznešeného a vzácneho. A rovnako ako duša je drahocenné a nedotknuteľné. Preto ho musíme chrániť a taktiež nevystavovať na obdiv, aby sme ho nepošpinili a neznehodnotil. Tým, že sa žena bez ostychu odhaľuje, vyvoláva v mužoch len tie najnižšie pudy, ktoré ich vedú len ku povrchnému vzťahu, ktorý sa rýchlo vyčerpá. Ponižuje sa tak na bezduchú bábku, ktorá môže byť kedykoľvek odložená, ak prestane byť atraktívna. Takáto žena nemôže byť ctená druhými, pretože sa v nej nemôže skrývať nič ušľachtilého a skutočne krásneho. Preto musí znovu hľadať svoj drahocenný dar - stud, ktorý je dôležitou oporou pre ochranu jej tela a ducha.

Až si žena uvedomí, akú dôležitú úlohu v tom hrá jej odev, ktorý má telo zahaľovať a skrášľovať, nebude váhať premýšľaním nad tým, akú dlhú sukňu si obliecť, či s rozparkom, či bez rozparku, či výstrih, či šaty ku krku, rukávy, či odev bez rukávov, alebo snáď nohavice, ktoré úplne potlačia jej ženské vyžarovanie. Ak sa žena domnieva, že je v tom obmedzovaná a že bude radšej nosiť odev podľa módy, či snáď, že niektorá z jej činností sa nedá vykonávať bez nohavíc, potom nepochopila, čo znamená význam slova ušľachtilé a dôstojné ženstvo. V tomto prístupe sa odráža len vzdor, ješitnosť, pohodlnosť a neúctivosť voči Stvoriteľovi. A ak činnosť, ktorú chce žena vykonávať nemožno v ženskom odeve zvládnuť, je potrebné sa zamyslieť, či je to činnosť vhodná pre ženu.

Žena. Obdarená najväčšou jemnosťou citov mala svojím tichým pôsobením posilňovať a zušľachťovať muža v jeho činoch. Je stvorená a vybavená pre pôsobenie udržujúce a v tom je jej sila. Je to hlavne v domácnosti, kde vytvorením pokojného, ​​harmonického domova je schopná naplno rozvíjať svoje schopnosti, ktoré jej boli Stvoriteľom darované. Práve jej jemnejšia citová schopnosť jej umožňuje rozvíjať v sebe zmysel pre krásu, ušľachtilosť, pôvab, nežnosť a pravý stud.

Avšak dnešná žena sa "hanbí" prejaviť tieto city, prejaviť svoj osobitý zmysel pre krásu, keď všeobecný trend káže inak, než ako cíti ona. Stáva sa nepochopenou a nenaplnenou a hľadá spôsob, ako sa zviditeľniť, ako byť uznávanou. Obdivuje muža v jeho aktivitách a domnieva sa, že ak pôjde touto cestou, bude tiež obdivovaná. K tomu si však navyše ešte praje, aby sa mužom páčila. A v domnienke, že muža osloví tým, že mu podstrčí svoje vnady je ochotná odhaľovať sa čím ďalej viac. Ponúka sa mnohokrát ešte horším spôsobom ako ľahké ženy!

Ako si potom naozajstný muž, ktorý hľadá v žene predovšetkým hodnoty ducha, môže také ľahkovážne ženy vážiť?

Ona bude k sebe priťahovať len tých, ktorí chcú mať ženu ako dekoráciu, ktorou sa budú do určitej miery len chváliť, ale ktorú si nemôžu nikdy ctiť. Takýto vzťah nemôže byť nikdy naozajstným, hlboko duchovným, ale iba vzťahom telesným a ten čoskoro vyprchá.

A žena, ktorá si neváži svojho tela ani toľko, že s ním zaobchádza ako s niečím, čo je tu pre všetkých, nemôže byť ani pravou matkou. Matkou, ktorá je svojim deťom oporou a vzorom pre všetky ľudské hodnoty. Veď prevažne ona určuje, aké hodnoty v sebe ponesie dieťa, ktoré privedie na svet! A teraz sa pozrime na obraz dnešnej ženy. Aké morálne hodnoty je ešte v sebe schopná niesť? Akú veľkú má však zodpovednosť za budúce pokolenia, za budúcu národ!

Je to žalostné. Ako ochotne a rýchlo dokáže žena v sebe zahubiť jemné vyciťovanie ušľachtilosti, pôvabu, jemnosti, prostoty a hlavne hanby! Domnieva sa, že by bola vysmievaná, keby svoje telo neodhalila pred zrakmi mužov. Obáva sa, že by pôsobila staromódne a že jedine ošklivosť jej zovňajšku, podľa názoru ostatných, ju vedie k tomu, aby sa obliekala do šiat, ktoré zakrývajú jej postavu. A tak namiesto, aby svoju osobnosť prežiarila duchom a zušľachtila šatom, ktorý ženu robí ženou, vystavuje všetkým na oči svoje telo, zošklivené takzvaným módnym oblečením. A toto bláznovstvo ide stále do väčších extrémov. Veď aj dnešná obuv iba zdôrazňuje smiešnosť tohto počínania.

Nešťastná žena, ktorá takto stratila úctu sama pred sebou a znehodnotila dar, ktorý jej bol daný. Dar studu, ktorý jej pomáha udržiavať čistotu ducha.

Ak žena nenájde svoju pravú hodnotu, svoju cestu, nenájde tiež už nikdy šťastie, po ktorom stále túži.

Až prestane byť otrokom svojej túžby po falošnom uplatnení a bude naozaj chcieť v poctivej námahe nájsť zmysel svojho života, svoj cieľ, budú jej dané pomoci, ktoré ju povedú na jej ceste nahor za zdrojom sily, ktorá prúdi celým stvorením.

Lebo táto sila ako jediná dáva duši pokoj, mier, harmóniu, šťastie, pomoc a lásku. To všetko môže žena tiež v sebe niesť, ak bude z tohto zdroja sily čerpať. Najprv sa však musí znovuzrodiť sama v sebe. Nájsť v sebe pravé hodnoty a všetko falošné od seba odhodiť. Musí len chcieť! Naozaj chcieť stáť čisto vo stvorení a byť ženou, ktorá si zasluhuje niesť toto meno.

M.Š v spolupráci s www.os-obroda.cz/

image/svg+xml smilan :: 16.01.2012 17:41:36

17 Zákonov pre ozdravenie života na Zemi


Kto má v sebe ešte túžbu po zmene pomerov na Zemi? Kto vníma bezobsažnú prázdnotu čisto materialistického a rozumového úsilia?

Tí, čo si myslia, že všetko je v úplnom poriadku už nemusia ďalej vôbec čítať. Oni prežijú sami na sebe všetky dôsledky po stáročia nesprávne jednajúceho ľudstva, ktoré ako rýchlik v plnej rýchlosti, ignorujúci všetky výstražné znamenia, vrazí náhle a neočakávane do oceľového múru Pravdy. Lebo ak niekto nie je schopný uposlúchnuť dobre mienených rád, musí sa poučiť iba na vlastnej škode.

Tí však, ktorí pod lesklým povrchom zdanlivého pokroku cítia bezduchú a dutú prázdnotu by mali vedieť, že existuje východisko zo súčasných zmätkov. Je ním poznanie a naplňovanie základných ľudských hodnôt! A 17 Zákonov tieto hodnoty jasne vymedzuje a vysvetľuje. Je však zároveň vyžadované ich dodržiavanie, lebo iba ich dôsledné uskutočňovanie v každej životnej situácii môže ľudstvu priniesť skutočný pokrok a pravú výstavbu.

Nech sa teda vedomie o jestvovaní správnej cesty stane povzbudením a posilou všetkým otvoreným a vnímavým ľuďom, ktorí doposiaľ márne hľadali nejaké východisko zo súčasnej situácie.

Materiál s názvom „Zákony pre život na Zemi“ je možné objednať si na: k-volani.cz/Knihy/

image/svg+xml smilan :: 06.01.2012 15:38:22

Pozor! Nový rok 2012!

Koniec sveta! To je snáď to prvé, čo nám ihneď podvedome napadne v súvislosti s týmto Novým rokom. Či je na tom niečo pravdy alebo nie, to teraz nebudeme rozoberať. Avšak množstvo a obrazne povedané hustota týchto informácií na jeden kilometer štvorcový musí všetkých mysliacich ľudí nevyhnutne nabádať minimálne k určitej opatrnosti a k zamysleniu sa. K zamysleniu sa nad sebou samými i nad svetom. Lebo predsa len bez vetra sa ani len lístok nepohne! Predsa len ak sa o dačom toľko hovorí, musí na tom aspoň niečo byť. A niečo na tom aj skutočne je!

Deň pred začiatkom roku 2012 bol však Silvester. Čas zábavy, uvoľnenia a neviazanosti. Ja osobne nepozerám televíziu a správnosť tohto môjho rozhodnutia mi dokonale potvrdilo tých zopár útržkov, ktoré som mal možnosť začuť, keď som popri pustenom televízore z času na čas prechádzal. Doslova ma zarážal až neuveriteľný kontrast medzi určitou vážnosťou a zásadnosťou, ktorú so sebou prináša Nový rok 2012 a bezbrehou neviazanou nečistotou, ktorá sa valila z televíznej obrazovky.

Je to zvláštne, ale ľudia dneška žijú v predstave, že dobrá zábava je totožná z dvojzmyselnosťami, obscénosťou, ba až so zvrhlosťou. A presne tomu aj zodpovedala silvestrovská zábava na mnohých televíznych programoch. No a diváci - ľudia pred televíznymi obrazovkami sa bezmyšlienkovite smiali a zabávali nevidiac v tom všetkom neuveriteľnú nízkosť, špinu a bahno. Nevidiac v tom verejnú manifestáciu vlastnej vnútornej úbohosti zabávačov a rôznych takzvaných osobností, ktorí sa takto prezentovali.

Nad všetkým nechutným bahnom nízkosti splodenom a podporovanom ľuďmi však tróni Čistota. Čistota jasná, ušľachtilá, nádherná, vznešená, krištáľová a nedotknuteľná. Čistota, ktorá je ako bezpodmienečná požiadavka vtlačená železnými Zákonmi do chodu univerza. Ako nevyhnutná požiadavka voči všetkému, čo smie byť a jestvovať. Voči všetkým tvorom a teda i voči človeku.

Prejavuje sa to tak, že všetko to, čo vo svojom vnútri, ale i vo svojom vonkajšom jednaní usiluje k Čistote je železnými Zákonmi tohto univerza pozdvihované, povznášané, podporované a zahŕňané pomocou.

Avšak všetko to, čo k Čistote neusiluje, čo je nečisté, kalné, nízke a temné je tými istými železnými Zákonmi stvorenia odsúvané bokom, odstrihávané od pomoci a ochrany, tiesnené, zraňované a zatláčané dolu, do oblastí nízkosti a temnoty, kam to podľa druhu svojej rovnorodosti aj skutočne patrí.

Na základe práva svojho vlastného slobodného rozhodovania môžu ľudia kráčať buď k Čistote, alebo k nečistote. Cesta Čistoty a k Čistote je cestou nahor, kým cesta nečistoty a k nečistote je cestou dolu. Ide vždy rozhodovanie medzi pokrokom, alebo úpadkom.

Kam speje naša civilizácia? Hore, alebo dolu? Aj keby sme teraz nebrali do úvahy morálku a uznávanie určitých vyšších duchovných hodnôt a zamerali by sme sa len čisto na hmotu, čiže na ekonomiku a hospodárstvo spýtajme sa: Ide to hore, alebo dolu?

Odpoveď je jednoduchá: Ide to presne tým smerom, ktorý sme si vybrali svojim všeobecným príklonom k nečistote. K nečistote vnútra, čiže vlastných citov a myšlienok a k nečistote, nečestnosti a nepoctivosti nášho vonkajšieho jednania.

Ľudstvo si dobrovoľne vybralo cestu do záhuby, po ktorej ľahkomyseľne kráča prostredníctvom svojich nečistých citov, myšlienok a naivného prijímania všetkých vonkajších nečistých podnetov či už prostredníctvom zábavy, televízie, módy, internetu, časopisov, kníh a mnohého iného.

Bieda, trápenie, bolesť, choroba, úpadok a nakoniec záhuba sú však osudom všetkého nečistého, ktoré musí byť nakoniec zničené. Musí sa zrútiť v sebe a samo seba roztrhať na kusy. Tak to totiž nekompromisne vyžaduje princíp Čistoty, vrytý do chodu tohto stvorenia ako Zákon! Ako základný uhoľný kameň jedinej možnej správnej výstavby! Ako uhoľný kameň, ktorého váha rozdrví každého, kto oň zakopne. Beda všetkému nečistému!

Každý z nás má právo vybrať si, ktorou cestou sa bude vo svojom živote uberať. Či cestou zachovávania čistoty, ako vonkajšej, tak i vnútornej, alebo cestou nečistoty. To, čo si vyberieme sa potom stane naším osudom. Osudom, presne zodpovedajúcim druhu nášho rozhodnutia.

Tí, čo chcú žiť aj naďalej tak ako doposiaľ v nekontrolovanej nečistote vlastného cítenia a myslenia nech si idú pokojne svojou cestou. V železných Zákonoch tohto univerza je už nachystaná ich odmena!

Avšak pre tých, ktorí chcú mať predsa len nádej na priaznivejšiu budúcnosť je tu jedna dobrá rada: Udržujete krb svojich myšlienok čistý, lebo jedine takto vybudujete mier a môžete sa stať šťastnými.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 31.12.2011 17:42:42

Čo je v našom živote to najdôležitejšie?


Keď ľuďom položíme túto otázku dostane sa nám rôznych odpovedí. Spravidla však na prvom mieste býva zdravie, potom rodina, láska, prípadne práca. Určite ide o pozitívne hodnoty, ale sú skutočne tým najdôležitejším o čo má človek vo svojom živote usilovať?

Pozrime sa na zvieratá. I oni majú svoje priority, i oni „uznávajú“ istú hierarchiu hodnôt. Aj pre zviera je určite vysokou hodnotou zdravie. Ak ho nemá hynie, lebo si nedokáže zabezpečiť dostatok potravy. I zvieratá mávajú svoju „rodinu“ a žiaľ stáva sa, že z ich obetavosti a starostlivosti o potomstvo by si mohli brať príklad i mnohé ľudské matky. Ďalej máme prácu. I zviera musí svojim spôsobom „pracovať“, aby si vo voľnej prírode uhájilo svoju existenciu. Snaží sa uživiť seba i svoje mláďatá, buduje si obydlie, trvalou bdelosťou sa chráni pred nebezpečím a nepriateľmi. Taktiež svojim spôsobom prejavovaná „láska“ je súčasťou zvieracieho sveta. Je napríklad známe, že niektoré druhy zvierat zotrvávajú vo vzájomnom „partnerskom vzťahu“ po celý život.

Je nepochybné, že človek stojí vyššie ako zviera. Ale pri porovnávaní najvyšších ľudských hodnôt s hodnotami zvieracieho sveta sme zatiaľ nenašli príliš veľké rozdiely. Hľadajme teda ďalej. Poviete – šport, kultúra. Áno, zvieratá nespievajú, nemaľujú ani nehrajú divadlo. Kultúru však tiež možno vnímať ako určité využitie voľného času, určitý druh rozptýlenia a odpočinku po práci, zameranej na získavanie nevyhnutných prostriedkov na prežitie. No a odpočinok, ako sa na to takto pozrieme, snahu po rozptýlení a určitú hravosť možno pozorovať i u zvierat.

V čom sa teda od nich zásadným spôsobom odlišujeme? Ak budeme trvať iba na horeuvedenej škále hodnôt, tak v podstate v ničom. A predsa tu niečo musí byť, niečo, čo nás od nich zásadným spôsobom odlišuje. Čo je to teda?

Nechajme sa poučiť najvyššou autoritou, ktorej slová, týkajúce sa položenej otázky sú zaznamenané v evanjeliách. Jeho odporúčanie je akoby osobitne určené ľuďom dnešnej doby, ľuďom utopeným vo svojich každodenných problémoch. Veľký Učiteľ života hovorí:

„Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a čo budete piť. Pozrite na vtákov. Nesejú, nežnú, ani do sýpok nezhromažďujú, ale váš Otec nebeský ich kŕmi. Či vy nie ste oveľa viac ako oni? Nebuďte teda ustarostení a nevravte: „Čo budeme jesť?“ – alebo: „Čo budeme piť?“ Váš Otec totiž vie, že všetko toto potrebujete. Hľadajte teda najprv kráľovstvo nebeské a jeho spravodlivosť a všetko toto sa vám pridá“.

Pozrime sa však vôkol seba. V úplnom protiklade s horeuvedenými slovami vidno všade iba ľudí zavalených starosťami, všade počuť iba ponosy a cítiť rezignáciu z toho, ako zle sa žije. Avšak v prísľube, že ak budeme hľadať v prvom rade hodnoty „kráľovstva nebeského“, potom sa nám všetko to ostatné potrebné k životu pridá, je predsa jednoznačné uistenie o dostatku všetkého potrebného, ak sa budeme riadiť týmto pravidlom. Ak teda trpíme nedostatkom a strádame môže to tiež znamenať, že naše hľadanie Svetla a Pravdy nebolo úprimné a dostatočné.

Chápeme teda, čo je tým najdôležitejším v živote človeka? Tým najrozhodujúcejším, čo nás odlišuje od zvierat? Je to schopnosť hľadať a následne vedome uchopiť Pravdu o živote! Svätou povinnosťou človeka je stať sa vedomým! Odhaliť zmysel vlastného života a tajomstvo, kým vlastne sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. Iba úsilím o poznanie Pravdy o živote môžeme naplniť hodnotu vlastného človečenstva! Lebo iba človeku, ktorý kráča týmto smerom sa začne postupne odhaľovať pravý zmysel, účel a podstata všetkého čo jestvuje. Iba takýto človek môže chápať a následne dávať pravú hodnotu všetkému, čo vzniká jeho rukami.

Bola tu napríklad reč o kultúre. Ak ale kultúra, či umenie nenesú v sebe úsilie a snahu po obsiahnutí a postihnutí univerzálnej Pravdy, ak neusilujú o ušľachtilosť a vzlet k hodnotám „kráľovstva nebeského“, nie je celá kultúra a umenie ničím iným, ako rozptýlením zvieraťa. No a obdobne je tomu vo všetkých oblastiach nášho života! Iba neustála snaha ľudí o tie najvyššie hodnoty aké jestvujú, môže dať pravú hodnotu všetkým veciam, ktoré ich obklopujú. Kde tohto úsilia niet, tam sa postupne strácajú všetky hodnoty a nastáva rozklad.

Kde sú však ľudia, ktorí sa snažia plniť to najdôležitejšie? Koľko je takých, ktorých vnútro sa aspoň určitú časť dňa, alebo týždňa snaží o pochopenie a postihnutie pravdy o živote a jeho zmysle?

Ale iba ten, kto hľadá, môže aj nájsť! Iba ten, kto prosí, môže aj dostať! Iba tomu, kto klope, môže byť otvorené! Bez námahy nám samo nespadne do lona absolútne nič! Ak však človek nechce podstúpiť túto námahu, bude po celý život bitý nízkosťou vlastných živočíšnych cieľov a nakoniec zomrie v strachu, v nepochopení a úplne nevedomý, ako ...zviera.

Ale zviera v rámci svojho druhu napĺňa zmysel vlastného bytia, kým človek, stojaci druhovo vyššie tak nečiní. Lebo napriek svojim vyšším možnostiam a predpokladom žije prakticky iba na úrovni síce inteligentného, ale predsa len zvieraťa. A tak, z vyššieho hľadiska – z hľadiska skutočnej hodnoty vlastného bytia každého jednotlivého tvora vo stvorení je oveľa cennejším ten, kto tieto hodnoty naplňuje, ako ten, kto ich neplní a kto sa o to ani len trochu nesnaží! Z tohto hľadiska stojí potom „domýšľavý pán tvorstva“ vo svojej vnútornej úbohosti a neschopnosti realizácie zmyslu vlastného bytia pod zvieraťom. Až sem to došlo!

Vzchopme sa preto! Zamyslime sa nad doposiaľ nedocenenou hodnotou úsilia po hľadaní Pravdy. Hodnotou, ktorá má schopnosť naplniť a dokonca i ďaleko presahuje tento náš pozemský život. Zamerajme preto svoje životné úsilie k hľadaniu Pravdy! K hľadaniu a nachádzaniu hodnôt „kráľovstva nebeského“! Potom akoby samé od seba odpadnú všetky starosti, ktoré nás zaťažovali! Pocítime, ako je nám až zázračným spôsobom urovnávaná cesta nášho života. Lebo ak sa my budeme snažiť o to, o čo sa ako ľudskí tvorovia snažiť máme, je predsa určením Pána, že všetko ostatné, čo budeme potrebovať k dôstojnému životu na tejto zemi sa nám pridá.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml alpany :: 25.12.2011 10:08:01

Věřím, že ano. Že trocha té božskosti je v každém z nás, dle mně to nemá nic společného s ješitností, egem či touhou ukázat či dokázat druhým, že jsme něčím víc.

Věštba Álpany, nově rubrika Online poradna (základní věštba zdarma), nabízím, ale nenutím, www.alpany.blog.cz

image/svg+xml smilan :: 23.12.2011 16:07:05

Má človek v sebe niečo božské?


Nie, v človeku niet absolútne nič božského! A prečo je vôbec potrebné hľadať a nájsť správnu odpoveď na túto otázku? Pretože si o sebe myslíme omnoho viac, než je zdravé. Pretože si neodôvodnene a pyšne pestujeme nezdravé sebavedomie, z ktorého nemôže nikdy vzísť nič dobrého.

Porovnajme si napríklad umelca a jeho umelecké dielo s Tvorcom univerza a človekom, ktorý je taktiež Jeho dielom. Ak napríklad umelec namaľuje nejaký obraz, medzi ním a jeho obrazom sa nachádza obrovský rozdiel čo sa týka miery ich seba uvedomenia. Človek je totiž vedomý si seba samého, kým jeho dielo zostáva vždy iba nevedomým predmetom. A práve na tento priepastný rozdiel v miere seba uvedomenia maliara a jeho obrazu treba zvlášť poukázať. Je to totiž rozdiel medzi vedomým a nevedomým.

No a rovnaká miera tohto rozdielu, ak nie ešte oveľa väčšia je i medzi mierou seba uvedomenia človeka a mierou seba uvedomenia Stvoriteľa, ktorého dielom je práve človek. Áno, ide tu o rozdiel ešte omnoho, omnoho väčší, ako rozdiel medzi maliarom a ním vytvoreným umeleckým dielom, i keď človek predsa len má isté seba uvedomenie.

Ľudia preto nemajú v sebe absolútne nič božského! Veď ľudia sú predsa duchovní! Nepochádzajú z Boha bezprostredne a preto nemôžu byť božskí. Pochádzajú z Jeho Ducha – z Božieho Ducha a preto sú duchovní. To je naša najvnútornejšia podstata.

Človek a celé stvorenie totiž neboli stvorené priamo Najvyšším, ale iba sprostredkovane a to Jeho Duchom. Veď v Biblii sa predsa pri stvorení sveta jasne píše: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“. V tomto Duchu má teda počiatok aj duch človeka. Preto tvrdenie, že človek má v sebe niečo božského je v určitom zmysle rúhaním a znevažovaním veľkosti nášho Pána, o ktorej nemáme ani len potuchy.

Ľuďom treba preto neustále hovoriť o potrebe pokory! O potrebe pokory pred svojim Pánom, ktorý je Veľký. Tak Veľký, že pozemský človiečik to vo vlastnej malosti a nepatrnosti ani nie je schopný pochopiť. Jedine takéto uvedomenie si svojho reálneho postavenia voči Stvoriteľovi je základom, na ktorom sa dá ďalej konštruktívne budovať.

Musíme preto spoznať svoju malosť! Musíme spoznať a uvedomiť si, kde skutočne stojíme a kde je naše miesto, aby sme z tohto zdravého a reálneho základu mohli začať so svojou výstavbou. Inak totiž budeme vždy vytvárať iba babylonskú vežu, ktorá sa musí skôr alebo neskôr zrútiť a v troskách pochovať svojich pyšných staviteľov, ktorí si mysleli, že majú v sebe niečo božského. Že sú božskými!

Ako teda, vzhľadom k vyššie uvedeným faktom, máme správne chápať svoju elementárnu povinnosť tvora milovať svojho Stvoriteľa a pestovať k Nemu lásku?

Milovať Ho, poznávať Ho a približovať sa k Nemu môžeme len prostredníctvom jeho diela, ktorého sme súčasťou. Do tohto diela totiž vložil Tvorca časť seba samého. Vložil doň svoju Vôľu vo forme dokonalých Zákonov, prostredníctvom ktorých stvorenie samočinne funguje. Ak sa človek učí poznávať tieto Zákony a žiť podľa nich, poznáva tým Vôľu svojho Pána a zachovávaním Jeho Vôle vo svojom živote ho aj miluje. Týmto spôsobom sa ku Nemu čoraz viacej približuje a ich vzájomný vzťah je čoraz užší.

Pre starých židov bol Stvoriteľ pojmom, o ktorom si nesmeli vytvárať žiaden obraz. Vytváraním akéhokoľvek obrazu o Ňom by totiž muselo vždy dôjsť k Jeho zneváženiu. Z tohto dôvodu sa u židov stala symbolom ich Pána archa úmluvy, v ktorej sa nachádzali Zákony Desatora - čiže vyjadrenie Vôle Najvyššieho vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení vo forme Zákona.

Pre človeka je a má byť jeho Stvoriteľ Zákonom! Zákonmi stvorenia! Má ich poznávať a má podľa nich žiť. Týmto spôsobom miluje svojho Pána a týmto jediným spôsobom sa ku Nemu je schopný približovať.

Ak kedysi Kristus povedal, že tu bude s nami až do skončenia sveta, tak je v tom opäť veľká pravda. On tu naozaj je a bude tu s nami až do skončenia sveta a to práve prostredníctvom dokonalej Vôle Božej, činnej vo stvorení, ktorá je totožná s dokonalými Zákonmi, ktorým je podrobené celé univerzum.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 08.12.2011 17:28:57

Kadiaľ vedie cesta z krízy?


Euro padne! Zarobte na tom! S takýmto názvom som kdesi na internete zahliadol článok, súvisiaci so súčasnou krízou. Ten názov ma zvlášť zaujal preto, lebo obdivuhodne stručným spôsobom poukazuje na skutočnú príčinu dnešnej krízy, ktorá spočíva v samotnej podstate kapitalistického systému. Je ňou túžba po zisku! Princíp dosahovania zisku! A to bezohľadne, akýmkoľvek spôsobom a za akúkoľvek cenu!

Dobre sa totiž dá zarábať vtedy, keď ekonomika funguje, ale paradoxne i vtedy, keď ide ekonomika do krachu. Dobre sa dá zarábať v mieri, ale paradoxne i vo vojne a potom na vojnou zničenej obnove krajiny. Dobre sa dá sa zarábať pri dostatku a nadbytku, ale aj na chudobe a biede. V slobodnej spoločnosti sa predsa možnostiam zisku nijaké medze nekladú! Veď to by bolo obmedzovanie základného ľudského práva – práva na zisk!

Je samozrejmé, že bez primeraného zisku to nejde. Tu však máme na mysli predovšetkým zisk vysoko neprimeraný. Zisk špekulatívny, zisk bezpracný prostredníctvom rôznych machinácií na burzách, zisk z vysokých úrokov, zisk z rôznych daňový či iných finančných podvodov, tunelovania a podobne.

Európska dlhová kríza v skutočnosti vznikla z túžby po zisku, rovnajúcej sa bezhraničnej chamtivosti, ktorá sa vymkla spod kontroly. Európska dlhová kríza vznikla nezodpovedným požičiavaním nemeckých a francúzskych bánk nezodpovedne hospodáriacim európskym krajinám.

Je pochopiteľné, že nemecké a francúzske banky požičiavali na úrok, no a práve vidina obrovských bezpracných ziskov z úrokov im úplne zahmlila zrak a zdravý úsudok. Chamtivo požičiavali donekonečna vidiac pri tom len a len budúci zisk, pričom si akosi neuvedomili, že požičaná suma narástla až do takých astronomických rozmerov, že ju už reálne vôbec nemožno splatiť.

Takto vznikla kríza. Vznikla z chamtivej túžby po zisku! V európskych pomeroch zrazu krachlo to, čo sa po dlhé roky úspešne osvedčovalo v Afrike. Tam sa totiž tiež veľkoryso a pod pláštikom pomoci požičiavalo chudobným štátom, ktoré sa zadĺžili natoľko, že boli každoročne schopné splácať už iba úroky z dlhov. Týmto spôsobom potom dlhé roky prúdil takzvaným „dobročinným darcom“ bezpracný zisk z chudobnej Afriky. Naozaj veľmi jednoducho a ešte pod pláštikom pomoci sa dá dobre zarábať i na chudobe.

Preto sa teda veľkoryso požičiavalo i Grécku. Skutočným dôvodom pôžičiek však nebola pomoc, ale vidina obrovských ziskov. Sebecký cynizmus bielych golierov sa však v európskych pomeroch akosi prerátal a my tu máme zrazu dlhovú krízu.

Európski politici, bankári a štátnici sa stretávajú a snažia sa spoločne krízu riešiť. Paradoxom ich úsilia je však fakt, že títo ľudia nie sú stále schopní myslieť inak, ako iba tak, ako uvažovali vždy a stále až doteraz. To znamená v intenciách čo najväčšieho zisku! V tom však spočíva určité pokrytectvo všetkých ich stretnutí a nemožnosť nájsť účinné východisko von z krízy. Keď sa totiž stretnú a toto východisko spoločne hľadajú, každý z nich podvedome iba číhavo striehne a na to, čo by sa z toho ešte dalo vytĺcť.

Navonok sa síce hovorí o pomoci a záchrane Európskej únie, ale v skutočnosti ide predovšetkým o pomoc a záchranu nemeckých a francúzskych bánk a o hľadanie spôsobu čo najmenších strát ich možných ďalších ziskov. Naivným masám sa však táto sebecká pravda samozrejme interpretuje prijateľnejším spôsobom.

V čom ale spočíva skutočné východisko z danej situácie? Jednoznačne v zmene spôsobu myslenia a tým i v zmene celkového prístupu k realite, pretože princíp sebeckého zisku za každú cenu a za akejkoľvek situácie nám ukázal svoje hranice, za ktorými sa nachádza už len skaza.

Tento skazonosný a zvrátený princíp musí byť preto nahradený niečím iným! Pri všetkých rokovaniach a snahách o riešenie krízy musí byť v zúčastnených prítomná naozaj úprimná snaha po všeobecnom prospechu. Po skutočnom všeobecnom prospechu, ktorý bude vysoko nadradený úzkym a egoistickým záujmom rôznych finančných skupín, štátov a bánk.

To je ale niečo nesmierne ťažkého! Niečo, na čo sme doteraz vôbec neboli zvyknutí. Avšak iba v tomto jedinom, čiže v spoločnej snahe o všeobecný prospech bez akýchkoľvek postranných úmyslov je ešte možné nájsť východisko z danej situácie.

Dokážeme to? Dokážeme myslieť na prospech celku viac, ako na prospech vlastný, osobný, či úzko národný? Alebo je v nás sebecký egoizmus zakorenený až tak hlboko, že sa s tým už nedá vôbec nič robiť?

Realita je však taká, že okrem týchto dvoch alternatív žiadnych iných niet. To znamená, že buď budeme myslieť a jednať po starom a doženie nás to ku katastrofe, alebo sa spamätáme a začneme uvažovať po novom, v čom jedinom spočíva šanca na úspech. Spočíva v jednoznačnom nadradení prospechu všeobecného nad prospech osobný, alebo inak úzko ohraničený! Spočíva v čestnom, poctivom a primeranom zisku z vlastnej práce a nie v rôznych špekulatívnych, bezpracných, bezohľadných, či inak vysoko neprimeraných formách zisku, ktoré dohnali celý svet ku pokraju kolapsu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.11.2011 16:54:41

Ako funguje spravodlivosť?


Môžete mi prosím vysvetliť určité protirečenie v účinkoch Zákona spätného pôsobenia, prostredníctvom ktorého sa vo stvorení naplňuje dokonalá a vyššia Spravodlivosť? Na ilustráciu uvediem dva popisy, ktoré charakterizujú tento Zákon, avšak ktoré si podľa mňa vzájomne protirečia:

Prvý:

Už naši predkovia vraveli: Ako sa z hory volá, tak sa z hory ozýva! Alebo: Božie mlyny melú pomaly, ale isto! No a moderným spôsobom je možné povedať: Aká bola akcia, taká bude reakcia!"

Druhý:

Sila nevyhnutného spätného zásahu bude ešte znásobená účinkami rovnorodých foriem, ktoré boli k pôvodnej, základnej forme pritiahnuté počas jej putovania stvorením. Preto platí, že čo zasejeme - to aj zožneme! Keď sme teda zasiali zrnko - zožneme celý klas!

A teraz moja otázka:

Ako môže byť reakcia zároveň rovnaká aj väčšia, ako pôvodná akcia? Nie je v tom protirečenie?

Odpoveď:

V čom vidíte na prvý pohľad protirečenie, v tom v skutočnosti žiadneho protirečenia niet. Prečo? Lebo ste nezobrali do úvahy časový faktor.

V Zákone spätného účinku sa totiž všetko vracia naspäť buď po veľmi krátkom čase a mnohokrát sa dá povedať, že až takmer bezprostredne, alebo potom až po určitom dlhšom časovom období - po rokoch, desaťročiach, alebo ešte omnoho dlhšej dobe.

Po „omnoho dlhšej dobe“ môže znamenať niekedy až naše predchádzajúce pozemské bytie, pretože všeobsiahly Zákon spätného účinku neberie na zreteľ iba náš súčasný, krátky pozemský život, ale zohľadňuje celé naše bytie. To znamená našu existenciu pred týmto pozemským životom, ako i po ňom.

V rýchlom spätnom účinku sa nám teda vracia odplata bezprostredne a takmer ihneď a preto zodpovedá úplne presne tomu, čo sme svojim konkrétnym činom zasiali a tým i bezprostredne vyvolali.

Čím však uplynie väčší čas medzi činom a návratom spätného účinku, tým viac pôsobí iný Zákon a síce, Zákon rovnorodosti, prostredníctvom ktorého sa každý jednotlivý spätný účinok na svojej ceste stvorením postupne obaľuje rovnorodosťou a tým čoraz viac mohutnie. Takto sa zo zrna stáva klas.

V poznaní uvedenej Zákonitosti sa skrýva odpoveď na otázku mnohých, ktorým nedá spávať fakt, prečo jestvujú zlí ľudia, ktorým sa dlhodobo, či dokonca celý život očividne darí. Pravda je však taká, že títo ľudia v skutočnosti vôbec nič nevyhrali a s ničím a nikým nevybabrali. Práve naopak!

Niet totiž na svete človeka, ktorý by dokázal uniknúť pôsobeniu Zákona spätného účinku. Avšak o čo príde tento účinok neskôr, o to väčšiu silu a údernosť bude mať. A to preto, lebo zrnko, ktoré človek zasial napokon časom dozrelo v klas.

Každý z nás bude teda jedného dňa musieť prežívať ovocie všetkých svojich činov. Tomu jednoducho nemožno uniknúť. O čo to však bude neskôr, o to to bude silnejšie a intenzívnejšie.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.11.2011 16:53:43

Katastrofa v roku 2012?


V súvislosti s mayským kalendárom a rokom 2012 možno pozorovať postupné vznikanie určitej davovej psychózy. S približovaním sa začiatku tohto roku sa totiž ako huby po daždi začínajú množiť rôzne katastrofické a apokalyptické scenáre, ktoré zasiahnu našu Zem. Sú však pravdepodobné? Bude naozaj rok 2012 takým prelomovým? Odpoveď na túto otázku sa snáď bude zdať mnohým trochu zvláštna a rozporuplná, pretože táto odpoveď znie áno, ale zároveň aj nie.

Prečo áno?

Pretože vnútorný, čiže citový a myšlienkový život väčšiny ľudstva, ale i jeho slovný prejav i viditeľné vonkajšie jednanie sú zamerané k nízkemu. Sú zamerané iba na hmotu a niet v nich úsilia po vyššom, ušľachtilejšom, čistejšom, vznešenejšom a hodnotnejšom, čo hmotu presahuje. Pretože ľudský vnútorný, to znamená citový a myšlienkový život je plný nečistoty, nízkosti, skazenosti a zvrátenosti.

V železnom Zákone spätného účinku, ktorý každému nakoniec vráti presne to, čo si svojim vnútorným chcením a vonkajším jednaním zasieval si ľudstvo samo pre seba formuje katastrofu. Z katastrofálneho stavu vnútorného života väčšiny ľudstva formuje Zákon spätného účinku katastrofálne dianie, ktoré nakoniec, vo svojej zhmotnenej podobe udrie na pôvodcov.

Zlo totiž nemôže plodiť nič iného, ako zlo, ktoré napokon, v zákonitom kolobehu diania tohto univerza zasiahne svojho sploditeľa. Takto nekompromisne funguje Spravodlivosť, ktorá každému prinesie a nechá ho na vlastnej koži prežiť presne to, čo on sám chcel a čo svojim myslením a cítením vytváral.

Bujnejúca nečistota a prázdnota ľudského vnútorného života formuje okolo našej Zeme obrovské zhluky negatívnej energie, podobajúce sa čiernym, ťažkým a zlovestným búrkovým mračnám. Kto to dokáže vnímať a aspoň trochu vyciťovať, ten tuší a cíti, že chvíľa, kedy dusivú temnotu pretne žiara prvého blesku, že táto chvíľa je už blízko. Veľmi blízko!

Smrtonosná búrka dôsledkov všetkého doterajšieho nesprávneho myslenia, cítenia a jednania ľudí teda hrozivo visí nad nami všetkými. Až ku nej napokon vinou ľudí, ktorí sa až do poslednej chvíle nechceli zmeniť dôjde, až sa spustí ťažký, jedovatý, olovený dážď a hrozivé blesky začnú bičovať Zem, s ochranou, pomocou a podporou v tejto nevídanej búrke môžu počítať iba tí, ktorí svojim cítením a myslením sami pre seba formovali niečo iné. Ktorí v ošiali všeobecnej nízkosti, povrchnosti, nečistoty, chamtivosti a hmotárstva dokázali v sebe, vo svojom vnútri, vo svojom cítení a myslení uchovať túžbu po dobre, spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti. Túžbu po blízkosti Božej! Jedine v tomto bude spočívať všetka pomoc a ochrana, ktorú si títo ľudia dokázali sami pre seba včas sformovať v spravodlivom Zákone spätného účinku.

A tak ten istý Zákon, čo bude svetu prinášať katastrofu, prinesie zároveň ochranu, pomoc a podporu tým, čo toho budú vnútorne hodní. Kiež by týchto ľudí bolo čo najviac! To však majú v rukách iba oni samotní. Jedine ľudia samotní budú rozhodovať o svojom vlastnom osude a to prostredníctvom kvality, alebo nekvality vlastného vnútorného – citového a myšlienkového života.

Prečo nie?

Pretože už Kristus kedysi povedal, že o tom dni a tej hodine nevie ani on sám. Že o nej vie iba Otec.

Ak teda niekto tvrdí, že to bude rok 2012 a nech by to už bol ktokoľvek, dovoľuje si tým stavať sa nad Krista a na úroveň samotného Stvoriteľa, ktorý predsa ako jediný vie o tomto dni. Takéto niečo nemožno nazvať inak, ako pýchou a opovážlivosťou! Opovážlivosťou, ľudskému tvoru neprípustnou!

Ten čas, kedy prepukne oná spomínaná búrka, ktorá zasiahne spätnými účinkami všetkého doterajšieho nesprávneho jednania pozemské ľudstvo, ten čas je naozaj blízko. To vnútorne rozpoznávajú všetci vnímaví a citliví ľudia. Avšak hovoriť o akýchkoľvek konkrétnych termínoch je veľkou opovážlivosťou, nezakladajúcou sa na pravde.

To, čo je v dnešnej dobe ľuďom skutočne potrebné hovoriť, čo je dnes pre nich cennejším ako soľ i zlato dohromady je potreba nevyhnutnej vnútornej premeny seba samého, ktorá im ako jediná môže zabezpečiť ochranu v nadchádzajúcich dňoch. Premena, ktorá snáď ešte môže zmierniť tvrdosť dopadu toho, čo ku nám prichádza vinou nás samotných.

Podstata tejto tak prepotrebnej vnútornej zmeny je skrytá v jednoduchých a prostých slovách: Vzbuďte v sebe pevné chcenie k dobru a snažte sa udržiavať krb svojich myšlienok čistý!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 10.11.2011 18:09:27

Úvaha o ženách a mužoch dneška!


Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza! Je nanajvýš smutné, že práve touto vetou treba začať, ak sa chceme vyjadriť k pôsobeniu ženy súčasnosti. Ale je treba pozrieť sa tvrdej pravde do očí, pretože žiaľ každodenná realita nám neustále znovu a znovu potvrdzuje, že obrovské predpoklady, darované žene táto neuveriteľným spôsobom zneužila a naďalej zneužíva.

Vyššia citlivosť a z nej prameniaca väčšia vnímavosť k duchovným hodnotám totiž úplne prirodzene predurčuje ženstvo k duchovnému vedeniu ľudskej civilizácie. Lebo najvyšším princípom vesmíru je Láska! A Láska je cit! Jemnosťou svojej vrodenej citovej schopnosti budú mať ženy vždy bližšie k tomuto princípu, ako muži. V tom je ich veľkosť a výsadné postavenie! V tom je skrytá ich vnútorná prevaha nad mužmi a s tým súvisí aj ich telesná krása a príťažlivosť.

Ale žiaľ v žene, ktorá si uvedomila túto svoju prevahu sa prebudila ješitnosť a domýšľavosť. Namiesto pokorného prijatia darov, ktorými bola tak štedro obdarovaná a ich využitia k duchovnému vedeniu a pozdvihnutiu ľudstva ich naopak začala zneužívať k vlastnému, osobnému prospechu. Nechcela pokorne slúžiť Stvoriteľovi a práve k Nemu viesť všetko okolo seba, ale ona sama zatúžila byť hodnou uctievania. A tak, namiesto vzájomnej spolupráce ženstva na pozdvihovaní spoločnosti k vyšším ideálom, dochádzalo k ich vzájomnému súpereniu a snahe odtrhnúť pre seba čo najväčší podiel moci prostredníctvom svojho vplyvu nad mužmi. Ženy začali umelo vyzdvihovať svoju krásu, lebo sa chceli stať ešte žiaducejšími. Ich márnivosti začal lahodiť čisto fyzický, plytký a povrchný záujem mužov. Vo svojom nepochopení vlastnej úlohy začali postupne prelamovať všetky hranice slušnosti, mravnosti a zdravého studu.

Len sa pozrime na dnešné ženstvo, ktoré už takmer úplne zabudlo na svoje pôvodné poslanie – zušľachťovať, povznášať a pozdvihovať k Výšinám. Súčasné ženy chcú už iba za každú cenu strhávať pozornosť len a len na seba. Za každú cenu, pričom netušia, že tým strácajú akúkoľvek vlastnú dôstojnosť a v podstate „predávajú“ svoje telo, vystavujúc ho dobrovoľne napospas nízkemu záujmu mužov.

Pozrime sa napríklad na dianie v ženskej „móde“ a zvlášť najmä po príchode teplejších dní. V slepom a bezmyšlienkovite prijímanom diktáte „módnych tvorcov“ nie je už snáď nič, čo by žena nebola schopná odhaliť a to až na najkrajnejšiu hranicu. A neraz i za ňu!

Ženy dneška! Naozaj sa vám tak páči pravého ženstva nedôstojná móda krátkych sukní? Naozaj sa vám tak páčia hlboké výstrihy a všetko to nadmerné zvýrazňovanie vašich „telesných vnád“? Naozaj chcete byť predovšetkým „sexy“? Skutočne vám tak lichotia zmyselné pohľady mužov, z ktorých každý špiní vašu dôstojnosť?

Aby sme však boli úplne spravodliví, ani muži v tom nie sú tak nevinne. Práve naopak! Sú vinní rovnakým spôsobom! Keby totiž boli úplne na začiatku odmietli nedôstojné správanie sa žien, museli by oni, chtiac nechtiac, zmeniť svoje postoje.

Žiaľ, mužom to ale prišlo veľmi vhod, lebo to dokonale vyhovovalo ich vlastnej, nízkej zmyselnej náruživosti. Namiesto odporu naopak ženy podporovali v ich v nesprávnom jednaní a podporujú ich v ňom doteraz! Zvrátené priania mužov programovo a cielene dehonestujú ženstvo prostredníctvom vyslovených i nevyslovených požiadaviek na ich telesné odhaľovanie. Zvrhlosť a nečistá zmyselnosť, ktorou je naplnený myšlienkový život väčšiny mužskej populácie sa dnes v tej najvypuklejšej podobe prejavuje takmer na každom kroku. Tomu poplatný kult nahoty nemožno prehliadnuť v televízii, v divadle, v literatúre i vo všetkých ostatných druhoch umenia. Je prítomný v médiách, v tlači, v mužskom chovaní, v ich rečiach, vtipkovaní, proste všade! Šíri sa to ako morová nákaza, ktorej jedovaté výpary otravujú aj ľudí ešte sa snažiacich o čistotu vnútorného života a najmä mládež!

Väčšina žien sa však veľmi ochotne podvoľuje týmto požiadavkám. Strhávajúc takto jeden druhého klesá celá naša spoločnosť do bahna a špiny, o akých sme tu doteraz nechyrovali. Je preto nanajvýš potrebné zastaviť tento strašlivý úpadok! Zastaviť ho zvýšeným úsilím všetkých ľudí, ktorí si ešte zachovali aspoň štipku zdravého studu a zmyslu pre mravnosť.

Ženy súčasnosti, staňte sa konečne takými, akými ste už dávno mali byť! Staňte sa bytosťami usilujúcimi k Svetlu a k tým najvyšším ideálom! Máte na to všetky predpoklady! Jemnosťou svojho znovu nájdeného cítenia ukážte tomuto svetu v čistote a ušľachtilosti cestu nahor! Vaše poctivé úsilie sa musí potom úplne zákonite premietnuť do všetkého, čoho sa len dotknete! Do vašej reči, chovania, hierarchie hodnôt, chodu domácnosti, výchovy detí i oblečenia!

Muži, chráňte čistotu ženy! Nemyslite si, že ju môžete beztrestne pošpiniť hoci i len v myšlienkach! Vari ste už zabudli na prísne slová, ktoré hovoria: „Každý, kto žiadostivo pozrie na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci?“ Každá takáto myšlienka sa rovná smilstvu! A to už ani netreba hovoriť o slovách, alebo nebodaj činoch!

Pamätajte však, že zo všetkého tohto sa budete musieť jedného dňa zodpovedať pred železnou a neúplatnou Spravodlivosťou! Nikto z vás nebude môcť potom dúfať v lacné vykúpenie spod obrovského bremena vín, ktoré ste si na seba uvalili svojim vlastným, nečistým vnútorným životom. Doľahne to na vás potom ako balvan, ktorý vás vás svojou ťarchou udusí. Zmeňte sa preto! Hneď a teraz! Zo všetkých síl začnite dbať o čistotu svojho myslenia!

Nech je preto ešte raz, so všetkou dôraznosťou a nástojčivosťou všetkým pripomenuté: Žena, buď pravou ženou! Ženou, u ktorej je čistota jedným z jej najvyšších ideálov! A ty muž, buď zase pravým mužom! Rytierom a ochrancom jej čistoty!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.11.2011 16:41:02

Čo sa bude diať v roku 2012?

Visí vo vzduchu naozaj niečo zásadného, alebo si všetci iba vymýšľajú? Je to s našou planétou naozaj až také zlé? Ako môžeme my ako jednotlivci ovplyvniť to, čo sa udeje v budúcnosti? Ako sa najlepšie pripraviť na možné, snáď aj katastrofické alternatívy?

Na tomto linku si stiahnite a vypočujte prednášku, v ktorej sa dozviete odpovede na tieto a ešte i mnohé iné vážne otázky:

www.ulozto.cz/9074766/2011-05-18-hradec-zjeveni-janovo-o-budoucnosti

M.Š. v spolupráci s www.vodasvetla.cz/

image/svg+xml smilan :: 28.10.2011 15:53:45

Poučenie z pádu Atlantídy


Pred mnohými stáročiami existovala ríša zvaná Atlantída. Od ostatného sveta bola zo všetkých strán oddelená oceánom, čo malo za následok jej určitú prirodzenú izoláciu. Atlantída teda žila svojim vlastným životom, ktorý sa vyznačoval mimoriadne hlbokým prienikom do poznania tajomstiev prírody.

Nie však v zmysle súčasného vedeckého chápania a bádania, ale v schopnosti vnímania neviditeľných síl, alebo lepšie povedané bytostí, stojacich za prírodou a prírodu spravujúcich a ovládajúcich.

Príroda a všetko dianie v nej totiž nefunguje samo od seba, akoby sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, ale za jej činnosťou stojí celkom určitý druh inteligencie.

Stoja za ňou určité bytosti - bytosti prírody, ktoré sú úzko špecializované na celkom konkrétne činnosti a deje, prebiehajúce v prírodnom dianí. Existujú bytosti vzdušné, bytosti vodné, bytosti starajúce sa o pôdu, horniny a formovanie Zeme, bytosti starajúce sa o rastliny, stromy, kvety a podobne.

Za tým, čo my nazývame príroda a čo sa nám zdá, že funguje akosi samočinne sa skrýva ten najčinorodejší život, v ktorom má každá z jednotlivých prírodných bytostí presne vymedzený okruh vlastnej činnosti a túto činnosť vykonáva verne, oddane a dokonalo. Ich pôsobenie je preto také dokonalé, lebo nemajú svoju vlastnú vôľu, ale sú vo všetkom podrobené Vôli Vyššej.

Praktickým dôkazom vernej, harmonickej súčinnosti a vzájomného spolupôsobenia všetkých prírodných bytostí je nádhera prírody a jej dokonalé fungovanie.

O tomto všetkom vedeli dávni Atlantíďania a ich prienik do tohto poznania bol taký veľký, že dokázali vidieť, komunikovať a dorozumievať sa s prírodnými bytosťami. Dokázali s nimi vedome spolupracovať.

Výsledkom ich spolupráce, okrem iného, boli napríklad mnohé nádherné a veľkolepé stavby, pri ktorých im bytosti prírody pomáhali s premiestňovaním ťažkých kamenných kvádrov, či iných stavebných prvkov, ktoré by bolo ťažké premiestniť, alebo s nimi vôbec pohnúť i pri súčasnom vedecko technickom pokroku.

Takýto bol teda život v Atlantíde. Z nášho pohľadu možno trochu drsnejší, ale harmonicky sa zachvievajúci s prírodou a vedome spolupracujúci s bytosťami, spravujúcimi prírodné dianie. V tom spočívala veľkosť a múdrosť Atlantídy.

Potom však nadišla nová epocha v období vývoja Zeme a do krajiny, až doteraz oddelenej od ostatnej civilizácie oceánom začali postupne prichádzať cudzinci. Začali sem prichádzať ľudia z iných krajín.

Pre Atlantíďanov to bola výzva. Výzva k tomu, aby svoju múdrosť a svoje veľké poznanie začali sprostredkovávať iným. Aby prakticky celý svet a celú vtedajšiu ľudskú civilizáciu posunuli práve prostredníctvom svojho nebývalého vedenia omnoho ďalej.

Žiaľ nestalo sa tak, ale došlo k pravému opaku. Z ľudí, ktorí ku ním prichádzali si urobili doslova otrokov a oni sami sa dali vyhlásiť za bohov. Svoju prevahu nevyužili ku podpore a pomoci iným, ale ku nadvláde nad inými a k ich zneužívaniu.

V tomto bol však skrytý začiatok ich klesania a nasledujúci, nevyhnutný pád. Klesania najprv neviditeľného a duchovného, ktoré sa napokon zhmotnilo a prejavilo i navonok a to potopením Atlantídy. Kvôli tomuto teda zanikla bájna civilizácia, ktorá svoju múdrosť nechcela dávať a ňou pomáhať, ale ktorá sa prostredníctvom nej snažila ovládať a podmaňovať si.

V zákonoch univerza však platí, že iba tomu, kto dáva dobro, múdrosť a pomoc, sa môže dosať dobra, pomoci a pozdvihnutia. Ak však šíri zlo, nespravodlivosť a útlak, jemu samému sa napokon dostane zla, bolesti, trpkosti a nakoniec i zničenia.

Taký je železný a spravodlivý Zákon, votkaný do chodu univerza, podľa ktorého raz každý musí zožať presne to, čo sám rozsieval. Či už ide o jednotlivca, alebo hoci aj o celý národ, či civilizáciu.

A teraz obráťme svoj zrak do prítomnosti. Aj dnes existujú vo svete národy a štáty, ktoré majú nad ostatným výraznú finančnú, ekonomickú, technologickú a materiálnu prevahu. Aj dnes, po stovkách, ba tisícoch rokoch sa však história opakuje, pretože tí, čo stoja v určitom smere vyššie ako ostatní nevyužívajú to, čo majú ku prospechu, pomoci a pozdvihnutiu druhých, ale naopak, k ich ovládnutiu, zotročeniu a podmaneniu. Ani nie v tak dávnej dobe sa to dialo hrubou vojenskou silou (viď koloniálna nadvláda, alebo prvá a druhá svetová vojna), kým dnes sa tak deje sofistikovanejším spôsobom a síce, prostredníctvom peňazí a kapitálu.

Železný Zákon spätného účinku, podľa ktorého musí napokon každý zožať presne to, čo zasieva však platí rovnako dnes, ako pred tisícročiami. V účinkoch tohto Zákona musí postupne upadať a smerovať k záhube každý národ a každá civilizácia, ktorá jedná nesprávnym spôsobom.

Náš svet a naša civilizácia, založená na zneužívaní, využívaní, podmaňovaní a ovládaní iných sa postupne potápa presne tak, ako kedysi bájna Atlantída a tento dej je čoraz očividnejší. Naozaj iba slepí to nevidia a nevnímajú. Náš svet čaká osud bájnej Atlantídy! Čaká ho úplne rovnaké zničenie a záhuba, ak si to včas neuvedomí a nevynasnaží sa zmeniť a svoj pád zastaviť.

Zastaviť tento úpadok je však možné iba zásadnou vnútornou, ale i vonkajšou premenou! Zásadnou premenou k lepšiemu! Zmenou hodnôt! Zámenou zhubnej túžby po ovládaní, zisku, moci a snahy o podmanenie za úsilie o pomoc, podporu, spoluprácu a veľký, všeobecný, celosvetový prospech.

Ozajstný celosvetový prospech bez nadradených a podradených, bez ľudí prvej, druhej, alebo dokonca tretej kategórie, ako to napríklad naznačuje i v súčasnosti tak zaužívaný termín „tretí svet“. V skutočnosti však niet nijakého prvého, druhého ani tretieho sveta! Je len jeden svet, ktorý buď spoločne povznesieme, alebo potopíme.

Zostáva iba dúfať, že je ešte čas zastaviť súčasné rýchle klesanie a za ním nevyhnutne následujúci pád. Osobná zmena hodnotového systému každého jednotlivého človeka má v dnešnej kritickej dobe omnoho väčší význam, ako by snáď mohlo na prvý pohľad zdať. Lebo napokon naozaj iba pár jednotlivcov môže rozhodnúť o tom, či sa miska váh preváži na jednu, alebo na druhú stranu. Či preváži súčasné zlo a teda zničenie, alebo dobro a s ním záchrana a nová nádej.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 24.10.2011 10:08:11

Amalgámové nebo bílé zubní výplně?

Mnozí lidé se dnes setkávají se dvěma názory ohledně zubních výplní. Jedni lidé se kloní k postoji, že amalgám je dobrý, osvědčený, a že se pod ním méně kazí zuby.

Druhý postoj hovoří o tom, že součástí směsi amalgámu jsou jedovaté látky, jako třeba rtuť a olovo a ty do těla nepatří.

Jsme tedy mezi dvěma názory a teď jaká je pravda?

Nechci se zde stavět do role, že přicházím se 100% odhalením všech důvodů, ale věřím, že pohled z této strany, která je zde popsána mnohé lidi ještě nenapadl, a že může být impulsem pro vysvětlení proč jednomu amalgám může uškodit a proč u druhého se vedlejší účinky viditelně neprojevují.

Vezměme si na pomoc trochu znalostí z oboru fyziky, elektrotechniky a znalosti lidského těla.

O tom, že tělo je řízeno pomocí elektrických signálů, které vychází z mozku dnes málokdo pochybuje. Existuje tedy jakási bioelektřina, která se nachází v lidském těle. Můžeme se tedy ptát proč příroda do lidského těla nezakomponovala kovové materiály? Není to snad proto, že v těle dochází k tolika chemickým reakcím, že by se s kovem v těle mohlo něco stát?

Nyní tedy k chemickým reakcím. Udělal jsem pokus. Vzal jsem si citrón, nebo jablko a propíchl jsem je dvěma hřebíky. Vzal jsem měřící přístroj a naměřil jsem mezi těmito hřebíky elektrické napětí. Pokud zde vzniká elektrické napětí, probíhá zde také chemická reakce, která je vyvolaná kyselým prostředím.

Další věc, která je velmi důležitá je ta, že pokud dochází v roztoku k elektrickému napětí mezi dvěmi kovy, dochází k takzvané elektrolýze, která přenáší částečky kovu od elektrody č.1 k elektrodě č.2. Čímž tedy dochází k uvolnění malých částěček kovu.

Tyto poznatky se používají např. k výrobě kolidního stříbra, nebo při pokovování.

Proč si však zde rozepisujeme tyto poznatky, které zdánlivě s naší otázkou nesouvisí.

Je to proto, že v případě, že se nám v dutině ústní objeví kyselé prostředí, a zároveň máme přítomny minimálně dvě elektrody (amalgámy), vzniká tento proces přímo v naší dutině ústní. Z doposud chemicky stálé sloučeniny amalgámu se malým elektrickým napětím začínají uvolňovat v malém množství jedovaté látky, které postupně oslabují organismus. Další vzniklou nebezpečnou situací je malé elektrické napětí na kořenech zubů, které jsou propojeny s jednotlivými orgány pomocí energetických drah v organismu.

Docházíme pomocí jednoduchých znalostí z oboru chemie, elektrotechniky a biochemie k vysvětlení, proč může být amalgám příčinou oslabení, únavy, nemocí, atd. .

Čím větší amalgámová výplň je, tím hrozí větší nebezpečí pro lidské tělo!

Toto pochopení, nám také vysvětluje, proč těmito problémy trpí jen část lidí. Ano jsou to ti, kteří mají sklony k překyselení.

Překyselení, nebo-li nízké PH v ústech vyvolává tuto chemickou reakci!

Tím se nám také vysvětluje proč lidé co nemají v ústech kyselé prostředí, tyto problémy nemají.

Někteří lidé, kteří mají kyselé prostředí v ústech a přesto nepociťují problémy se zdravím, narušují ještě jiným způsobem onen proces uvolnění škodlivých látek z amalgámu a to:

Dýcháním ústy - pokud totiž není dostatek vlhkosti v ústní dutině, nedochází k vytvoření elektrickému napětí, které potřebuje vlhké prostředí. Toto se nejvíce projevuje v době spánku.

A tak lidé co mají kyselé prostředí v ústech, mají amalgámové výplně a spí se zavřenou pusou, vytváří ideální prostředí pro elektrickou a chemickou reakci mezi amalgámovými výplněmi.

Tímto způsobem lze tedy vysvětlit jak se do organismu dostávají uvolněné miniaturní částečky směsi amalgámu a postupně oslabují naše tělo.

Až tedy uvidíte, jak se do autobaterie nalévá kyselina, aby se na olověných článcích objevilo elektrické napětí, vzpomeňte si, že něco podobného se může vytvořit i ve vašich ústech.

Já sám jsem před několika lety navštívil zubního lékaře k zákroku, po kterém jsem si odnesl v zubních prostorách velkou amalgámovou výplň. Po této návštěvě jsem pozoroval, jak pomalinku měsíc za měsícem mé tělo začíná trpět únavou, stále více a více. Člověk z přirozenosti přičítá tyto stavy svému věku, stravě, stresu, práci a ostatním vlivům. O škodlivosti amalgámu jsem četl, ale nic z toho nebylo podložené, proto jsem to pouze registroval a myslel jsem si, že nejlépe to poznám na vlastním prožití, a tak jsem se amalgámu nebránil. Zvlášť, když od mnohých zubních lékařů slyšíte odpověď, že amalgám je výborný.

Během těch tří let, co jsem měl amalgám, jsem však prožil sám na sobě, že to co jednomu neškodí, druhému škodit může. A vysvětlení máte shora popsané. Jde tedy o míru překyselení a citlivosti organismu! To jsou spouštěče pro reakce s kovem v ústní dutině.

Rozhodně tímto článkem nevybízím k nějakému fanatickému přeplombování všech zubů! Vždy k těmto věcem přistupujte uvážlivě a postupně. Proč? Protože při odvrtávání amalgámu dochází k rozptýlení jemných čáteček v celé dutině ústní a může dojít k následnému zanesení organismu.

Jak tedy postupovat při návštěve zubního lékaře a odvrtání amalgámu?

Odborný nadstandartní úkon používá zakrytí ústní dutiny fólií, a je vidět pouze zub. Toto zakrytí zamezí amalgámu dostat se do tělního oběhu. Toto doporučuji již při propuklé vážné chorobě, kdy by si organismus s dalšími zatěžujícími látkami pro organismus nedokázal poradit a mohlo by se mu vážně přitížit. Při správném odhalení příčiny oslabení, která spočívá v amalgámových výplních, a následné správné výměně za bílé plomby by mělo pomalu postupně dojít ke zlepšování vitality těla.

Pokud se rozhodnete, že postupně si necháte vyměnit amalgám a nemáte na specializovaný odborný zásah, začněte těmi největšími plombami, nebo těmi co Vás bolí. A mezi úkony vrtání atd., když jste vyzváni k vypláchnutí, hodně vyplachujte a snažte se zbavit všech drobných částeček amalgámu, které v ústech ulpěli. Dávejte si pozor, abyste jich co nejméně spolkli a ještě doma si několikrát za den vypláchněte, abyste dutinu ústní co nejvíce vyčistili.

Jsme tedy u odhalení důvodu problémů mnohých lidí, kteří se za své problémy stydí, protože lidem kolem nich amalgám nevadí, nebo postupnou ztrátu vitality nepozorují a svádí ji na stáří. Chci připomenout, že v Číně, kde se medicína rozvinula do mnoha oborů vzniklých z pozorování těla až k energetickým drahám, se vyhýbali dokonce i jedení kovovými nástroji, které jsou tak časté u nás evropanů.

Jaké náhrady za amalgám?

Necítím se způsobilý abych v tomto dal tu nejlepší odpověď a tak se podělím alespoň o to, co se mě a mým známým osvědčilo. Jedná se o bílou výplň, která se vytvrzuje modrým světlem. Mé ženě vydržela skoro deset let. Mé tělo, zuby :-) ji také dobře přijaly.

Nakonec se ve Vás možná vynořuje otázka, a co kovové korunky?

Po mých zkušenostech se přikláním k tomu, že u lidí kteří mají sklon k překyselení, do úst kov nepatří, tedy ani korunky.

Mohu deklarovat ze zkušenosti, kdy mi byl dělán můstek a dostal jsem nejdříve provizorní z pryskyřice, ten tělo přijalo skoro za své. Když byl hotový keramický můstek, který je esteticky opravdu pěkný, vyměnili mi jej místo toho z pryskyřice a ejhle během týdne došlo k odtažení dásní. Proč? Pokud nastává přenos elektřiny mezi kovovými částmi a pokud je jako základ keramické korunky nerezový materiál, jedná se o podobný jev vytvoření elektrického napětí, jako u dvou amalgámů, pouze s tím rozdílem, že se z nerezu neuvolňují životu nebezpečné látky.

Tedy u korunek s kovovým základem, může docházet k odtažení a následnému krvácení dásní z důvodu vytvoření elektrického napětí v ústech, mezi amalgámem a kovovou korunkou (můstkem), nebo korunkou a kovovou korunkou(můstkem).

Výměnu můstku jsem zatím neprodělal, ale o zkušenost se rád v budoucnu podělím.

Na závěr bych tedy chtěl podpořit všechny ty, kteří se k tomuto kroku doposud nemohli odhodlat a díky tomuto vysvětlení pochopily, že jejich potíže mohou být způsobeny i kovy v dutině ústní.

Ti kteří poznali, že jsou naopak těmi, na které nemá amalgámová výplň, kvůli výše uvedenému vetší vliv, prosím o pochopení svých blízkých, kteří za bezamalgámový chrup utratí pro někoho zdánlivě větší částku peněz. Tato částka se u mnohých vrátí větší kvalitou jejich života.

V dávné římské říši pili z olověných pohárů a nakonec byli neplodní. Rtuť je vyloženě jedovatým prvkem a orgán, který je jím oslaben jsou játra a následně celé tělo. Tyto zmíněné prvky amalgám obsahuje. Pokud tedy máte problémy, které v tomto článku byly uvedeny, zvažte možné vyřešení.

www.vodasvetla.cz/

image/svg+xml smilan :: 10.10.2011 17:51:01

Čo sa skrýva za nekultúrou vyjadrovania?


Naši predkovia boli bystrými pozorovateľmi. Nevyznačovali sa “učenosťou”, ani „vysokoškolským vzdelaním“, ale ich múdrosť pramenila z jednoduchej prirodzenosti, z dôverného spojenia so základnými silami prírody a vesmíru, z hlbšieho prežívania a pozorovania života samého! Svoje poznanie a životné skúsenosti vložili do mnohých rozprávok, povestí, prísloví a porekadiel. Spomeňme iba jedno z nich, úzko súvisiace s našou témou: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči!

Áno, ľudskou rečou vychádza na povrch vnútorná, skrytá podstata človeka! Reč a slovný prejav preto nemožno vnímať ako samostatne stojacu jednotku, ale ako vonkajší prejav niečoho, čo je skryté hlbšie pod povrchom. Niečoho, čo dalo prvotný podnet k sformovaniu do slovnej podoby. A tým niečím je ľudská myšlienka! Skrytý vnútorný, myšlienkový život každého jednotlivca! Preto ak chceme hovoriť o kultúre reči a vyjadrovania, nemožno jedným dychom nehovoriť o kultúre myslenia! Lebo tieto dve veci sú prepojené tým najužším spôsobom, pričom jedna nevyhnutne a logicky vyplýva z druhej. Z myslenia a myšlienok povstáva reč, ktorá zase úplne očividne odráža hĺbku, hodnotu a kvalitu nášho vnútorného, myšlienkového života, presne v zmysle na začiatku citovaného príslovia.

Ak chceme zlepšiť kultúru reči, ak chceme z nášho života odstrániť nevhodné, vulgárne a urážlivé slová je treba zamerať pozornosť na samotné jadro a vlastnú podstatu, v ktorej všetko tkvie a z ktorej všetko prejavené vzniká a síce, na naše myslenie! Lebo vo vedomom dôraze každého jednotlivca len na pozitívne a budujúce hodnoty, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia, na jeho celkové zameranie k tým najvyšším ideálom tkvie ozdravenie nie len slovného prejavu, ale v podstate takmer všetkého!

„V kvapke vody sa skrýva celý vesmír!“ hovorí opäť jedna stará ľudová múdrosť. Podobne i zdanlivo malicherný problém kultúry reči skrýva v sebe veci omnoho hlbšie, ako by sa snáď mohlo na prvý pohľad niekomu zdať! Veci s ďalekosiahlym reálnym dopadom na život okolo nás.

Žiaľ ľudia vo všeobecnosti nepovažujú problém všeobecnej nekultúry v reči za niečo príliš podstatného. Avšak dôsledkom celospoločenského ignorovania tejto zdanlivej maličkosti vznikajú situácie, ktoré sa nás, a to najmä tých citlivejších, dennodenne nepríjemne dotýkajú. Nevkusné slová a rozhovory, bezbrehý vulgarizmus a neúcta voči vysokým a ušľachtilým hodnotám, všetko toto nie sú iba nejaké prázdne slová. Je to zrkadlo našej vlastnej duše! Odraz reálneho stavu nášho vnútra! Odraz podceňovania a zanedbávania tak rozhodujúcej sily, akou je ľudský myšlienkový život.

Človek a vlastne celé ľudstvo sa totiž naivne domnieva, že sa vo svojom myslení môže beztrestne zahrávať s čímkoľvek. Vo svojom povrchnom prístupe k veciam však nechce pochopiť, že všetko, čo sa sformuje v tejto jemnej a neviditeľnej úrovni hľadá nakoniec cesty k prejaveniu sa navonok – k prejaveniu sa celkom reálnemu a úplne viditeľnému, či už slovom, alebo činom! Lebo nakoniec všetko to, čo človek vytvára a buduje je celé iba projekciou a zhmotneným prejavom našej mysle. A vlastne aj my samotní, ako osobnosť, sme iba tým, čo a akým spôsobom myslíme! Taká je tiež naša reč i chovanie!

V tejto jednoduchej zákonitosti je nám ukázaná cesta k zlepšeniu života okolo nás. K zlepšeniu a ozdraveniu a to nie len kultúry slovného prejavu! Zlaté pravidlo všeobecného obrodného procesu preto znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní!“

Iná dávna múdrosť zase hovorí: „Fortis imaginatio generat casum!“ Kto sa intenzívne zapodieva niečim vo svojej mysli, urobí z toho skutočnosť!

Cesta k všeobecnému pokroku je teda veľmi jednoducho dosiahnuteľná iba určitou mierou sebadisciplíny v myslení! Stačilo by po nej po nej len ísť! Ale žiaľ, to je pre nás asi to najťažšie! Túto cenu za pokrok, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť veľmi nízkou a zanedbateľnou nakoniec predsa len nie sme ochotní zaplatiť!

A navyše súčasný svet, ktorý je už na míle vzdialený od pôvodnej prostoty, jednoduchosti a čistoty cítenia a myslenia nie je v prehnanej dôvere vo svoju učenosť a rozsiahle rozumové poznanie vôbec ochotný pripustiť, že by snáď cesta k všeobecnému ozdraveniu života mohla byť až taká prostá!

Súčasný svet, vo svojom obmedzení sa iba na hmotné totiž nedôveruje ničomu, čo presahuje rámec jeho rozumového obmedzenia. Toto ľudstvo bude hľadať svoje vlastné „skutočné a reálne“ príčiny súčasného neblahého stavu takmer vo všetkých oblastiach života, dôsledne sa pohybujúc iba na „vedeckej báze“, namiesto skutočnosti, aby každý jednotlivec sám za seba prijal plnú zodpovednosť za kvalitu vlastného myslenia! Zodpovednosť za každú jednotlivú myšlienku!

Lebo myšlienky predstavujú silu, ktorou možno ničiť a pustošiť, alebo budovať a pozdvihovať. Myslenie je rozhodujúce! Dôrazom na jeho čistotu je možné v osobnom i celospoločenskom merítku dosiahnuť vecí, o akých sa nám doteraz ani nesnívalo. Áno, v zachovávaní čistoty a ušľachtilosti myslenia je ukryté tajomstvo vzostupu ľudstva! To znamená, že je v ňom skrytá i stratená cesta k ozdraveniu reči a kultúry vyjadrovania vo všeobecnosti!

Všetky naozaj veľké a priam prevratné veci sú jednoduché a prosté! Vo svojej prapôvodnej prostote sú prístupné a pochopiteľné každému bez rozdielu! Bez rozdielu výšky spoločenského postavenia, bez rozdielu vzdelanostnej úrovne, bez rozdielu rasy, alebo náboženského presvedčenia. Cesta k ozdraveniu života, k ozdraveniu kultúry a slovného prejavu je teda až detsky jednoduchá, prostá a jasná ! Iba treba začať! A najlepšie každý sám od seba!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 03.10.2011 16:11:03

Ten nešťastný rozum


Raz mi jeden materialista položil otázku, že kde sa to vlastne nachádza ten Stvoriteľ, keď všetci veriaci svorne tvrdia, že predsa hore. Hovorí sa to však v Európe, ale vravia to i protinožci v Austrálii, pre ktorých je hore vlastne dole.

Z čisto fyzikálneho a rozumového hľadiska je otázka ťažko riešiteľná, avšak naše srdce a cit nám dávajú v určitom zmysle ihneď správnu a jasnú odpoveď. Prečo? Pretože nie sú obmedzené rozumovo – hmotným ponímaním priestoru a času!

Rozum je nevyhnutnou súčasťou osobnosti človeka a nemožno ho samozrejme zatracovať. Ak sa však práve rozum stane rozhodujúcou a určujúcou zložkou našej osobnosti, potom je to tragédia, pretože týmto spôsobom ohraničíme svoju chápavosť obmedzenosťou vlastného rozumu.

Prvoradým však musí byť pre nás len a len náš duch, prejavujúci sa citom. Duch, prejavujúci sa citovými impulzmi! Cit musí stáť na najvyššej priečke v hierarchii našej osobnosti a všetko mu má byť podriadené. Teda i rozum.

Že tomu tak v skutočnosti ale nie je nasvedčuje i stavba ľudského mozgu, ktorého rozumový receptor, čiže takzvaný veľký mozog je omnoho väčší, ako receptor citu, čiže malý mozog.

Dokonalým svedectvom zhubnej nadvlády rozumu nad citom sú v skutočnosti i celé dejiny ľudskej civilizácie, popretkávané utrpením, vraždami, vojnami a biedou miliónov ľudských bytostí. Ku všetkému tomuto utrpeniu by ale nikdy nemuselo dôjsť, keby sa ľudia nepodriadili chladnému a vypočítavému rozumu a zachovali si v sebe aspoň štipku toho, čo sa nazýva cit.

Nesmierne a mnohoraké utrpenie ľudí počas dlhej histórie našej civilizácie nemožno preto vnímať, ako nevyhnutný vývojový proces, ale ako niečo chorobné, nezdravé a nesprávne, čo na tejto planéte vôbec nemalo a nemuselo byť, keby sa vývoj uberal zdravým spôsobom a ľudia boli ľuďmi citu, používajúcimi rozum len ako dobrý nástroj.

Áno, v nadradení rozumu nad ducha tkvie v skutočnosti všetko zlo, napáchané na tejto zemi! Je to zároveň i cesta k záhube celej našej civilizácie.

Všetky minulé vyspelé národy a civilizácie totiž padli jedine z tohto dôvodu. V ich začiatkoch bolo vždy spravidla veľa správneho a pozitívneho, teda aj primeraná miera citu, avšak čoraz viacej bujnejúci rozum tým všetkým postupne prerastal tak, ako popínavá rastlina obopína konáre svojho hostiteľa, aby ho nakoniec celkom zbavila svetla a udusila.

Vrcholnými výstrelkami rozumu, ktorý napokon vždy v histórii ovládol každú spoločnosť bola nemravnosť, bezuzdnosť, chamtivosť, bezprávie pod zdaním práva a tak ďalej a tak ďalej. Za týmito prejavmi už potom nasledovalo iba jediné: zrútenie! Zrútenie, ku ktorému napokon stačil iba nejaký vonkajší, zdanlivo bezvýznamný impulz.

Jediné, čo po všetkých týchto dávnych vyspelých civilizáciách pretrvalo bolo umenie! Či už ide o diela maliarske, sochárske, alebo literárne, ktoré sú živé aj po tisícročiach a stále nám majú čo povedať.

Prečo? Pretože v umení bol vždy prvoradý cit! Jedine ľudia citu totiž dokážu vytvárať večné a nehynúce diela. Ak by ale bola ľuďmi vložená podobná miera citu, ako do umenia, i do všetkých ostatných oblastí spoločenského života, mohli by byť aj v nich vytvorené hodnoty večné, nehynúce a po stáročia pretrvávajúce. Týmto smerom sa mali v skutočnosti uberať cesty civilizácie na planéte zem.

Všetko ostatné, postavené na rozume, je iba materiálneho druhu, obmedzené hmotným ponímaním priestoru a času a preto to nemá v sebe dlhého trvania a je len dočasné. Po nejakom čas musí prísť celkom zákonite zrútenie a upadnutie do zabudnutia.

V súčasnosti sa však blíži jeden z veľkých evolučných zlomov vo stvorení, ktorý spôsobí, že na tejto zemi dostanú priestor k životu už len ľudia duchovní. V súčasnosti prežívame obdobie veľkého triedenia, v Biblii nazvaného posledným súdom. Prejsť ním môžu iba ľudia, ktorí si i napriek všetkému, čo dnes prežívame, ešte dokázali zachovať zdravé, živé cítenie.

Tí však, ktorých vládcom vnútorného života je iba chladný rozum – otroci rozumu, ktorí uväznili vlastného ducha a jeho živé cítenie a nedávajú mu prejaviť sa, tým bude vzatá výsada ďalej žiť a vyvíjať sa vo stvorení.

Bude tak učinené preto, lebo by svojim chladným rozumárstvom bez citu ďalej iba škodili presne tak, ako to robili po celé stáročia. Takéto niečo však už nebude možné, pretože vo stvorení má konečne zavládnuť mier.

Veľkou otázkou pre každého z nás osobne zostáva, ku ktorej skupine patríme? Či k prvej, alebo k druhej! Ak ku prvej, nemáme sa čoho obávať, ale ak ku druhej, mali by sme sa urýchlene vynasnažiť zmeniť to a stať sa duchovnými.

Duchovnými, čiže ľuďmi ducha, u ktorých je práve duch, prejavujúci sa citom na prvom mieste. Ľuďmi, ktorí síce využívajú rozum, ale neklaňajú sa mu, nie sú jeho otrokmi a nestavajú ho na prvé miesto. V tomto totiž spočíva všetko zlo!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 26.09.2011 16:35:43

Varovanie líbyjskému ľudu


Nad zábleskom nádeje na slobodný život v Líbyi sa začínajú sťahovať tmavé mračná opätovnej neslobody. Z dostupných informácií z médií začína byť čoraz jasnejšie, čo sa v skutočnosti skrýva za „nezištnou pomocou“ štátov západnej Európy a USA líbyjskému ľudu.

Ako dôkaz uvádzam správu z vysielania slovenského rozhlasu: „Francúzsky premiér, ktorého krajina sa mimoriadnym spôsobom angažovala v konflikte v Líbyi zvolal v Elyzejskom paláci konferenciu o pomoci a ďalšom smerovaní tejto krajiny. Boli na ňu pozvaní zástupcovia povstalcov, britský premiér, ministerka zahraničných vecí USA a čelní predstavitelia štátov Európskej únie. Na konferencii sa budú okrem iného uzatvárať i dohody o obnove konfliktom zničenej infraštruktúry krajiny“.

To podstatné a najdôležitejšie je uvedené v závere správy! Je to uzatváranie lukratívnych dohôd o obnove konfliktom zničenej infraštruktúry. Práve o toto išlo nenásytným kapitalistickým dravcom zo západnej Európy a USA od samého začiatku. Im totiž vždy ide v prvom rade o to, aby mohli dobre zarobiť. A tak sa idú teraz nabaľovať na pomoci Líbyi a ich konečným cieľom je ekonomicky zhltnúť a podrobiť si i túto krajinu tak, ako zhltli, skúpili, podrobili si a zotročili východnú Európu.

Všetky ich slová o slobode, demokracii a ľudských právach sú a vždy boli iba návnadou pre naivných. Ak totiž chceme chytiť rybu, potom ju zabiť a dobre si na nej pochutiť, musíme na háčik nastrčiť lákavú návnadu, aby na ňu ryba zabrala.

Práve takýmto spôsobom sa na sladké a vábivé reči o slobode, demokracii, prosperite a rešpektovaní ľudských práv chytili národy východnej Európy a kým sa stihli spamätať zo svojej naivity, všetko ich národné bohatstvo bolo rozpredané do cudzích rúk.

Takzvané vyspelé západné štáty nás nikdy nemali za nič a aj dnes sme pre nich iba ľuďmi druhej kategórie. Chcete dôkaz? V oblasti poľnohospodárskej výroby dostávajú takzvané staré štáty Európskej únie podstatne vyššie dotácie, ako štáty východnej Európy. Výsledkom toho je nekonkurencie schopnosť s konečným cieľom likvidácie poľnohospodárskej výroby a tým vybudovanie priestoru pre vývoz svojich vlastných, dotovaných potravín.

Je slepý a naivný ten, kto pod pod bielym rúchom baránka a záchrancu sveta, za ktorých sa pasuje USA a západná Európa nie je schopný vnímať pravú podstatu. Je ňou dravá, bezcitná a nenásytná chamtivosť! Ostatné národy sú nimi v skutočnosti vnímané len ako prostriedok k tomuto účelu. O nič iného tu nikdy nešlo a nikdy nejde. Len o vlastné dobro a vlastný prospech vyvolených. Všetky pekné reči a ideály majú slúžiť iba ako zástierka. Majú slúžiť na oklamanie, zavádzanie a paralyzovanie obetí, ktoré v naivnej dôvere nekladú takmer žiaden odpor a stávajú sa ľahkou korisťou dravcov.

Takáto je pravda o západnej civilizácii, ktorá sa samotná už dlhšiu dobu nachádza v kríze a podvedome tuší vlastnú záhubu. Záhubu preto, lebo v zákonoch tohto univerza je to prezieravo a múdro zariadené tak, že všetko zlo, akým je sebectvo, chamtivosť, bezohľadnosť a snaha mať stále viac i na úkor iných sa musia nakoniec zrútiť samo v sebe a v troskách pochovať všetkých tých, ktorí mu holdovali.

Prehnité základy západnej civilizácie, stojacej na týchto princípoch sa už pomaly začínajú rozpadávať a svet sa ocitá v kríze. V kríze spôsobenej a vyvolanej krízou hodnôt! Deficitom skutočných hodnôt a upnutím sa k hodnotám nepravým, falošným a zvráteným.

Krízu, predznamenávajúcu konečný pád začala pociťovať západná civilizácia už v 80. rokoch minulého storočia. To bol dôvod, prečo mala eminentný záujem na páde komunizmu. Nešlo im o slobodu a demokraciu pre tieto národy, ale o hlavne o záchranu vlastnej kože. O to, aby mohli ekonomicky ovládnuť tieto krajiny a svojimi produktami zasypať východné trhy, čím by sa oni sami dostali aspoň načas z už dlhšiu dobu pociťovanej krízy.

Zdanlivá prosperita však trvala iba 20 rokov a to dovtedy, kým sa všetko nerozkradlo, neskúpilo a trhy sa nenasýtili. A keď už nebolo čo ukradnúť, skúpiť a sprivatizovať prišiel kolaps. Prišla kríza. Prišla agónia západnej civilizácie, ktorá ju dokázala prostredníctvom podmanenia si východnej Európy oddialiť len o dve desiatky rokov.

Kôň, ktorý zomiera však najviac kope. Smrteľné kŕče západnej civilizácie stojacej na falošných hodnotách a zúfalá snaha oddialiť hrozivo sa blížiace zrútenie donútili takzvané vyspelé štáty nájsť si ďalšiu obeť. Obeť, ktorej by sa zmocnili a vycicali z nej krv. Obeť, ktorú by okradli a zotročili. To všetko však samozrejme pod vlajkou vznešených ideálov. Ideálov slobody, demokracie a prosperity.

No a novou obeťou sa stal arabský svet a teraz je na rade Líbya. Tamojšiu diktatúru potichu strieda diktatúra iného typu. Diktatúra peňazí a kapitálu! Pre líbyjský ľud je to cesta z dažďa pod odkvap. Ak dovtedy trpeli pod jarmom diktátora aspoň otvorene poznali svojho nepriateľa. Dnes sa im na šiju zakladá nové jarmo. Jarmo o nič menšie, ale o to zákernejšie, pretože sa to deje pod rúškom priateľstva a pomoci.

Vážený líbyjský ľud, nikomu na vás v skutočnosti nezáleží! Tí, čo vám hovoria o pomoci si chcú pomôcť hlavne sami sebe. Pre týchto vlkov v rúchu baránka ste iba kusom koláča, ktorý si chcú rozdeliť, rozkrájať a zhltnúť.

Vážený líbyjský ľud, majte sa na pozore! Neverte im a buďte bdelí! Nedajte sa oklamať, aby ste sa napokon nestali cudzincami a otrokmi vo vlastnom štáte tak, ako sa to udialo podľa osvedčeného a dobre fungujúceho scenára i na našom krásnom, ale naivnom Slovensku.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 19.09.2011 16:50:56

Železná spravodlivosť!


Čo človek zasial, to musí zožať! Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto! Tieto staré ľudové múdrosti sú prostým vytušením podstaty fungovania nepodplatiteľnej Spravodlivosti. Aká je akcia, taká bude reakcia – hovorí novodobým spôsobom presne to isté i základný fyzikálny zákon.

V Zákone spätného účinku, vo svojom fungovaní totožnom s vyššie uvedenými príkladmi sa teda každému z nás vráti zaručene všetko to, čo svojim predchádzajúcim jednaním zasieval. Dbajme preto, aby naša „žatva“ mohla byť dobrá! Aby sme sa jedného dňa, až príde zúčtovanie, nemuseli zrútiť pod obrovským bremenom zla, ktoré sme na seba nakládli svojim neuváženým jednaním.

A keď som už začal ľudovými prísloviami, budem pokračovať: Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!

S vedomím poznania železného fungovania Zákonov, presahujúcich hranice tohto viditeľného vesmíru musí človek iba so súcitom a poľutovaním hľadieť na všetky zľahčujúce, zosmiešňujúce a veľavýznamné úsmevy tých, ktorí konajú zlo, či už vo svojich myšlienkach, alebo citoch, vo svojich slovách, alebo činoch a nateraz sa im i napriek tomu celkom dobre darí.

Sú to však ľudia, zotrvávajúci v sebaklame! Zotrvávajúci v klamlivom presvedčení o správnosti svojej vlastnej „pravdy“, pretože o čo je pevnejšie ich presvedčenie, že predsa „takto to chodí“ a takto je to pre mňa „najvýhodnejšie a najvýnosnejšie“, o to desivejšia bude ich konečná konfrontácia so Spravodlivosťou, ktorá bude mať predsa len posledné slovo! Potom s hrôzou spoznajú, že všetko je inak a ich úsmev im zamrzne na tvári.

Beh času nemožno zastaviť! Raz, na sklonku svojho života sa každý nás ocitne pred bezprostredným výhľadom nevyhnutného kroku ...do neznáma! Do neznáma, odkiaľ niet návratu! V bázni a v úzkostlivom tušení Spravodlivosti nepodliehajúcej súčasným ľudským kritériám sa nám potom budú javiť všetky veci v úplne inom svetle, ako ich vnímame teraz. Zrazu sa už nebude možné zaštítiť silou peňazí, či spoločenského postavenia, výškou vzdelanostnej úrovne, či veľkosťou moci a vplyvu! Človek zostane nepatrný a sám, prísne posudzovaný iba podľa miery osobnej zodpovednosti.

Čo teda ešte dnes vzbudzuje na mnohých tvárach iba úsmev, premení sa potom na zdesenie. Zdesenie z toho, akými sme mali byť, ale neboli sme! Avšak nič už nebude možné napraviť, ani vziať späť! A bolestné vedomie nemožnosti nápravy všetkého nami spôsobeného zla, bolestné vedomie premrhaného života iba ešte viac znásobí našu úzkosť vo finále života, ku ktorému sa každou hodinou, každou minútou, ba každým nadýchnutím nezadržateľne približujeme!

Kiež by nikto z nás nikdy nemusel prežívať nič podobného! Preto sa snažme už teraz žiť tak, aby sme v budúcnosti nemuseli ničoho ľutovať! Snažme sa byť dobrými ľuďmi, pestujúcimi dobro vo svojich slovách, citoch, myšlienkach a činoch. Ľuďmi, ktorí ako spravodlivú odozvu za svoje činy nemôžu v chode železných Zákonov univerza očakávať nič iného, ako dobro. Lebo jedine to, čo sme zasievali napokon aj bezpodmienečne zožneme!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 11.09.2011 11:39:03

Ako hľadať, spoznávať a nájsť Pravdu?



Každý z nás povstal z Pravdy a povedomie o nej si preto nesie hlboko vtlačené vo svojom v duchu. V našom duchu, čiže v našom skutočnom, pravom, najvnútornejšom „ja“.

Okrem ducha má však človek i rozum, ktorý mu bol darovaný na uľahčenie života v hmote. Ak sa ale ľudia spoliehajú predovšetkým a len a len na svoj rozum, napokon stratia kontakt so svojim duchom. Stratia kontakt so svojim najvnútornejším „ja“, v ktorom však i naďalej prebýva oná spomínaná pečať Pravdy, ako driemajúci a nevyužitý predpoklad, ako neomylný barometer pre rozpoznanie všetkého toho, čo je pravdivé.

Ak chcú ľudia hľadať a snažiť sa pochopiť Pravdu svojim rozumom tak, ako je tomu dnes, vznikne na ňu mnoho názorov a sformuje sa mnoho vierovyznaní, pričom nič z toho nebude to pravé.

Skutočnú Pravdu totiž dokážeme rozpoznať a nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme spojiť so svojim duchom. Ak dokážeme dať priestor svojmu duchu a to prostredníctvom citu. Lebo cit je rečou ducha. Cez cit, pokiaľ nám ho neprekrýva a nekalí rozum sme schopní jasne vnímať, chápať a rozpoznávať všetko to, čo pochádza a prichádza z Pravdy.

Túžbu nájsť Pravdu a schopnosť rozpoznať Ju nesie teda v sebe každý človek. Iba ju musí znovu „oprášiť“ a nesmie sa pritom dať miasť vlastným rozumom.

Všetko, čo ku nám prichádza by sme teda mali vždy konfrontovať so svojim najvnútornejším cítením, pochádzajúcim z Pravdy a preto aj schopným Pravdu rozpoznávať.

Takto však žiaľ väčšina z nás nejedná z dvoch dôvodov:

Buď ide o duchovnú lenivosť, na základe ktorej je pohodlné prijímať rokmi osvedčené, cudzie názory a nepreverovať si ich svojim vlastným, najvnútornejším cítením. Nepreverovať a neskúmať, či s nimi môžeme vnútorne bezvýhradne súhlasiť.

Alebo potom je to naše podliehanie rozumu, naše spútanie tým, čo sme sa naučili, ktoré nám znemožňuje vnímať a potláča naše čisté cítenie.

Oba tieto dôvody sú však nesprávne a trestuhodné, pretože znižujú hodnotu osobnosti človeka, ktorý sa nevyužívaním predností ducha stáva vo stvorení menejcenným. Menejcenným a neschopným kráčať po správnej ceste života a tak naplniť zmysel vlastného bytia na zemi. Takýmto spôsobom však premrhávame svoj pozemský život, pretože iba náš duch, iba vrúcnosť nášho živého cítenia nás môžu viesť správnym smerom a učiniť náš život na zemi naozaj plnohodnotným.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 28.08.2011 16:57:59

Zlatá stredná cesta


To správne je stred. Zlatá stredná cesta. Ľudia však majú tendenciu upadať do rôznych extrémov, ktoré sú škodlivé. A práve v takýchto škodlivých extrémoch sa pohybuje aj ľudské vnímanie mnohých skutočností, súvisiacich s veľkolepým pojmom Boh.

Začnem svedectvom jedného človeka: Keď som si začal v mladosti čítať Bibliu a zistil som, aké ma Stvoriteľ požiadavky na človeka uvedomil som si, že i pri všetkej svojej snahe takým nie som. Prenikol mnou strach a úzkosť. Strach zo zatratenia a z toho, že neprejdem posledným súdom, pretože nebudem dostatočne dobrý.

Vnútorne som zápasil sám so sebou, ale nezriekol som sa viery v Stvoriteľa tak, ako mnohí iní, ktorí túto dilemu poznania vlastnej nedostatočnosti vyriešili navždy a definitívne práve zavrhnutím viery.

Na svojej duchovnej ceste som sa nakoniec stretol s ľuďmi, ktorí zo mňa napokon dokázali sňať toto ťaživé bremeno a ukázali mi, že všetko je úplne inak. Že spasení sme vlastne už boli a to obeťou Ježiša Krista. Že už nič viac nám netreba. Stačí, aby sme iba jednoducho prijali túto obetu a uvedomili si vlastné spasenie.

Človek teda vždy zostáva hriešnym a svojimi silami nemôže nikdy dospieť k spáse. Cesta k spáse vedie jedine cez prijatie obety Krista, ktorá predstavuje akt Lásky Najvyššieho. Toto poznanie ma oslobodilo od ťažoby a úzkosti, ktorú som dovtedy cítil a ja som sa stal slobodným. Slobodným nie zrieknutím sa Stvoriteľa, ale prijatím jeho Lásky.

Toľko zo svedectva jedného človeka. Položme si však teraz zopár otázok: Je tento človek slobodný naozaj a nie iba fiktívne? Nie je jeho domnelé oslobodenie, ktoré získal, iba upadnutím do ďalšieho škodlivého extrému? Neboli náhodou ním pociťované predchádzajúce obavy, strach a úzkosť iba nahradené ďalším extrémom a to mäkkosťou, ba až určitou benevolentnosťou všetko odpúšťajúcej Lásky? Nekonzervuje takéto chápanie Božej Lásky naše chyby a nedostatky, na ktorých odstránení by sme mali intenzívne pracovať?

Vyššie uvedený výklad Lásky Stvoriteľa, ktorý je vlastný väčšine súčasných kresťanských cirkví akoby definitívne negoval, ba dokonca navždy odstránil iný dôležitý princíp, prináležiaci Stvoriteľovi, a to princíp prísnej a neúplatnej Spravodlivosti.

Kristus, ako je známe, však neprišiel nič rušiť a to ani len čiarku zo Zákona! Priniesol na Zem poznanie veľkosti Lásky Najvyššieho avšak bez toho, že by pri tom negoval, odstránil alebo poprel súcnosť Jeho dôslednej, neomylnej a prísnej Spravodlivosti.

Posolstvo Stvoriteľa k človeku sa nachádza v Starom a Novom zákone. V jednom sa hovorí prevažne o Spravodlivosti a v druhom zase o Láske. To pravé však môže vyvstať iba z harmónie a súladu oboch! To pravé sa teda nachádza presne v strede! Je to zlatá stredná cesta harmonického súladu Lásky a Spravodlivosti. Súladu Spravodlivosti a Lásky! Jedno nemôže byť bez druhého!

Prísny dôraz na Spravodlivosť preto vzbudzuje úzkosť a strach, kým zase prílišný dôraz na Lásku vytvára v ľuďoch mäkké a ospanlivé zátišie istej spásy a má za následok lenivosť v odstraňovaní vlastných chýb a nedostatkov, či dokonca tieto chyby a nedostatky priamo konzervuje. A to onou známou okrídlenou vetou, že veď predsa všetci sme hriešni.

Skutočnosť je ale úplne iná! Krásne reči kresťanských cirkví o všetko odpúšťajúcej Láske Stvoriteľa, ktorá sa za nás obetovala na kríži a ktorú stačí iba prijať a budeme spasení sú výmyslom! Sú niečím, čo nadbieha ľudskej pohodlnosti a duchovnej lenivosti. Sú niečím, čo cirkvám práve kvôli podporovaniu takejto duchovnej lenivosti privádza tisíce veriacich. Avšak privádza ich iba k cirkám a nie k Bohu! Nie k Bohu, ktorý bol a navždy zostane nerozlučiteľnou jednotou Spravodlivosti a Lásky!

Preč preto so všetkou duchovnou lenivosťou a škodlivým klamom istej spásy. Veľká, neúplatná a prísna Spravodlivosť Pána požaduje čin! Požaduje tú najvyššiu snahu človeka o dobro a o život podľa zásad, ktoré boli dané ľudstvu v Desatore a v Kristovom Posolstve. Požaduje vážnu snahu o odstránenie všetkých svojich chýb a nedostatkov. Vážnu a neutíchajúcu snahu stať sa takým človekom, ako je to požadované Vôľou Najvyššieho.

A iba tam, kde bude práve takéto chcenie, iba tam môže byť potom Božou Láskou k tomuto chceniu pridaný práve taký diel milosti, ktorý bude ešte potrebný k spáse človeka.

Ak bolo kedysi zo Svetla smerom k zemi zvestované: „Pokoj ľuďom dobrej vôle“, neznamenalo to nič iného, ako pokoj a požehnanie všetkým ľuďom, ktorí v sebe prechovávajú pevné chcenie k dobru.

A vskutku je to tak! Všetka pomoc, požehnanie, všetka podpora, milosť a ochrana veľkého, vševládneho Boha prúdi iba k tým, ktorí sa poctivo snažia byť pravými ľuďmi. Takými ľuďmi, ako je to chcené zhora. Ľuďmi, ktorí zápasia s vlastnými chybami a zo všetkých svojich síl sa snažia žiť podľa Vôle Najvyššieho. Iba takéto vážne a poctivé snaženie môže nájsť milosť v očiach Pána. Iba ono je pravou cestou k spáse.

Kde však takéhoto vážneho úsilia niet, kde sa to ľuďom urobilo pohodlné tvrdením, že Kristus nás už všetkých spasil a nám túto skutočnosť stačí iba prijať a toto bez akejkoľvek ďalšej snahy, ako to chápe väčšina cirkevne veriacich, kde klamlivá istota vlastnej spásy príjemne uspáva k duchovnej lenivosti, tam žiaľ nemôže byť nijakého spasenia, pretože bez práce predsa nemôžu byť koláče. A tak nemôže byť a ani niet nijakej spásy bez intenzívnej duchovnej práce na zmene seba samého k lepšiemu.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 21.08.2011 18:26:16

Existuje duša človeka pred narodením?

Existuje ľudská duša pred narodením? Veľmi ma táto otázka zaujíma, pretože ak naozaj existuje, potom sa musí zmeniť i pohľad spoločnosti na tzv. nespravodlivý osud. To, čo sa doteraz považuje za krivdu či za Božiu nespravodlivosť, napr. keď sa niekto narodí ako chudobný, chorý alebo inak životne znevýhodnený, je potom len následkom predchádzajúcich skutkov.

Veriaci i mnoho kresťanských náboženstiev tvrdí, že duša človeka vzniká v okamihu počatia – že pred počatím neexistuje. Ak si teda nastávajúca matka nechá zo strachu zobrať svoje ešte nenarodené dieťa, potom ono ide ihneď logicky do neba, pretože sa nestihlo nikde previniť a zaťažiť hriechom.

Dáva však toto učenie logiku? Veď keby to tak bolo, vykonala by každá matka, ktorá si nechá zabiť svoje nenarodené dieťa, vlastne spásonosný čin, za ktorý by mala byť odmenená, a nie trestaná ako za smrteľný hriech! Veď ako by sa mohla zaťažiť smrteľným hriechom, keď dušu nenarodeného dieťatka ušetrila od životných strastí a vyprevadila ho priamo do večnej blaženosti? A navyše, keby duša človeka nepotrebovala pre svoj vlastný vývoj život, nemohol by nás Boh všetkých rovno pustiť do Raja bez strastí, ktoré život prináša, bez námahy?

Je na zamyslenie, že sa celé storočia takéto trhliny vo vieroukách tolerujú alebo prehliadajú, a to s odvolávaním sa na Ježiša a Jeho dokonalú Spravodlivosť.

Na zamyslenie je ďalej i to, že v proroctvách, v ktoré veriaci veria, sa píše o príchode či zoslaní prorokov na Zem pre záchranu ľudstva. Keď budeme o týchto slovách uvažovať a nebudeme ich prijímať dogmaticky či mechanicky, zistíme, že existenciu duše pred narodením jasne potvrdzujú. Veď ako by mohol byť pre záchranu ľudstva zoslaný na Zem niekto, kto predtým ešte neexistoval? Len sa lepšie zamyslime nad pravým zmyslom slov, ktoré používame, mnohé sa nám tým ujasní.

Veriaci taktiež s horlivosťou tvrdia, že Bohu je možné všetko! V tom vidia základný predpoklad pravdivosti učenia. Keď je ale Bohu možné všetko, prečo by nemohol dať človeku šancu opäť sa na vlastnú prosbu narodiť do nového tela, ak predtým svoj život pokazil a teraz túži mnohé napraviť? Kto z veriacich môže Bohu odoprieť toto právo?

Veď pravú ľútosť duše nad svojimi chybami nesprevádza nič iné než prianie smieť všetko napraviť, nielen rozcítenie sa a rozľútostenie. Ako ale môže duša človeka napraviť vo fyzickom svete svoje viny, keď po smrti už nemá telo, ktoré by jej to umožnilo? Veď keby aj Boh umožnil tejto duši návrat do Raja pre jej úprimnú ľútosť, iste by si najskôr priala smieť napraviť svoje hriechy na Zemi. Aká by to bola pre dušu blaženosť v Raji, keby pre jej nesprávny životný vzor či postoj niekto na Zemi trpel?

Mnohí ľudia sa všeobecne odvolávajú na to, že v Biblii sa o reinkarnácii nikde priamo nehovorí, a preto tvrdia, že určite neexistuje. Zaujímavé však je, že v Biblii sa nikde nehovorí ani nič o tom, že by reinkarnácia neexistovala! Nestojí to za vážne zamyslenie? Ako aj to, že aj keď bola Biblia v priebehu stáročí opakovane pretváraná podľa záujmov ľudí, predsa sa v nej zmienky o reinkarnácii zachovali na viacerých miestach priamo v Novom zákone.

Len si spomeňme na príbeh, keď sa učeníci pýtali Ježiša, či je muž, ktorý bol slepý od narodenia, slepý pre svoje hriechy alebo pre hriechy svojich rodičov. Veď ako by mohol muž slepý od narodenia trpieť pre svoje hriechy, keby predtým nežil a nemohol sa teda previniť? Ježišova odpoveď síce hovorila o tom, že slepý trpí pre to, aby bol oslávený Boh v Ježišovi, ale keby Ježiš reinkarnáciu považoval za blud, nebol by učeníkov varoval pred nesprávnym uvažovaním? Nič také však neurobil, hoci inokedy tak konal.


Podobne stoja za zmienku Ježišove slová o tom, že nikto neodíde z tohto sveta, kým nezaplatí do posledného haliera. Je predsa zrejmé, že Ježiš vídal hriešnikov, ktorí umierali a odchádzali z tohto sveta bez splatenia svojho dlhu voči Bohu i svojim blížnym. Boli preto azda Jeho slová platné len pre niekoho? Celkom iste nie! Treba ich však chápať všeobsiahlo. Hovoria, že človek, aj keby umrel a odišiel na druhý svet, sa nebude môcť vrátiť do Raja, kým ho k Zemi púta vina, ktorú tu bude musieť odčiniť. A to práve často opätovným zrodením, bez ktorého je väčšinou náprava vín či „splácanie dlhov“ nemožné.

Možnosť návratu je však vždy milosťou a nemožno sa na ňu ľahkomyseľne spoliehať, rovnako ako sa nemožno vypočítavo spoliehať na iné Božie milosti, ak nechceme, aby sa od nás odvrátili. Návrat duše do pozemského tela však vylučuje inkarnovanie sa do tela rastliny či zvieraťa, pretože nik nemôže prekročiť rámec svojej druhovej podstaty. Zviera bude vždy zvieraťom, rastlina rastlinou a človek – aj pri najväčšom možnom vnútornom úpadku –ostáva svojím druhom vždy človekom.

Rovnako je veľmi paradoxné tvrdenie veriacich, že Ježiš učil ľudí všetkému, čo potrebujú, aby boli úplne znalými. Je predsa doložiteľná pasáž, kde si Ježiš povzdychne, že by mal ešte mnohé povedať, ale vtedajší poslucháči by to vo svojej zrelosti nezniesli. Kto môže teda s istotou povedať, že by ľuďom i verejne nehlásal o reinkarnácii, keď jej prijatie umožňuje pochopiť spravodlivosť a logiku života?

Naša ľudská trpezlivosť pri znášaní akéhokoľvek utrpenia pramení veľmi často z domnienky, že svojím utrpením odčiňujeme hriechy ľudstva – že Boh si vyvolil práve nás, aby sme láskavo niesli kríž za iných, a tým pomáhali všetkým dôjsť do vytúženého Božieho Kráľovstva. Keď sme však konfrontovaní so skutočnosťou, že netrpíme kvôli hriechom iných, ale výlučne len za svoje vlastné, za svoju duševnú slepotu, hluchotu a krátkozrakosť, potom sa naša ochota veľkoryso a s pocitom hrdinstva znášať toto utrpenie celkom stráca. Nie je to prejavom nízkeho ega, ktoré chce i v utrpení hľadať len vlastné vyvyšovanie sa? A napokon, nie je práve preto reinkarnácia ľuďmi tak horlivo odmietaná?

Kiež by sme toto konečne dokázali pochopiť a prestali reptať na iných a na samotného Boha. Na Zemi by bolo viac pokory a lásky namiesto povrchnej a nemúdrej náboženskej horlivosti.

M.Š. v spolupráci s www.pre-ludskost.sk/

image/svg+xml smilan :: 15.08.2011 14:51:12

Isté konečné víťazstvo dobra!


Každý človek, usilujúci sa vo svojom živote o ušľachtilé princípy čistoty, dobra a spravodlivosti by si mal byť i napriek všetkému, čo sa dnes deje vedomým toho, že práve toto sú princípy univerzálne a všeplatné. Princípy podporujúce život sám v jeho kráse, veľkosti a skutočnej hodnote. Princípy, ktoré sú podporované Životom samotným!

Lebo existencia a fungovanie vesmírnych Zákonov, prostredníctvom ktorých vznikol život na našej planéte i bytie človeka samotného nasvedčuje jasne tomu, že tieto Zákony sú podporovateľmi a vlastne i tvorcami všetkého toho dobrého, krásneho a ušľachtilého, čo je nám dovolené prežívať. Lebo práve prostredníctvom vesmírnych Zákonov vznikol zázrak života a nimi je aj udržiavaný. Vesmírne Zákony sú dobrom! Sú podporovateľmi dobra! Iba ľudia vo svojom nepochopení a arogancii vniesli do všetkého pokrivenie a zmätok!

Ak sa ale v tomto neprehľadnom a nesmiernom súčasnom zmätku, plnom zla, nespravodlivosti, chamtivosti, klamstva, egoizmu a neúcty k ľuďom postaví hoci i len jeden jediný človek na stranu dobra, ušľachtilosti a spravodlivosti je paradoxne silnejší, aj keby celý skazený svet stál proti nemu.

Za týmto človekom totiž stoja ...Zákony vesmíru! Zákony vesmíru! A každý, kto sa nachádza v ľuďom nepochopiteľnej podpore prirodzeného pôsobenia celého vesmíru sa stáva mimoriadne silným, ba až neporaziteľným! Ak je totiž pevný vo svojom presvedčení o víťaznej sile dobra, stojí v podpore Zákonov vesmíru. Zákony vesmíru stoja za ním! Zákony vesmíru, ktoré sú totožné s Dobrom a Pravdou. Ktoré sú s nimi zajedno! Zákony vesmíru, ktoré sú odleskom veľkosti Toho, kto ich do univerza vložil.

Vo vlastnom prežívaní spozná napokon takýto človek, ale i jeho odporcovia, že úslovie o Pravde, ktorá nakoniec predsa len zvíťazí, nebolo nikdy iba prázdnou frázou.

Dobrí ľudia zotrvajte v dobre a uverte v jeho víťazstvo! Pravda zvíťazí! Zákony vesmíru zvíťazia!

Nimi bude napokon dobro opäť pozdvihnuté na miesto, ktoré mu právom patrí a spolu s ním i všetci tí, ktorí ho svojim životom uctievajú.

Zlo však, spolu s všetkými jeho stúpencami a prisluhovačmi bude zatlačené dolu, do temných hlbín, kde je jeho pravé miesto, aby už viac neotravovalo túto Zem.

Dobrí ľudia, vytrvajte v konaní dobra, lebo čím sa noc zdá byť tmavšou, tým bližšie je svitanie! Už to nebude tak dlho trvať!

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 31.07.2011 14:40:30

Čo sú Zákony Božie?


Ktoré zákony sú vlastne Zákonmi Božími? Zákony Božie totiž nemôžu pochádzať od ľudí, ale iba od toho, čo zvykneme nazývať prírodou. Podotýkam, že ani dodoržiavaním Desatora by sa svet nezmenil k lepšiemu, lebo ony sú iba Mojžišom vyslovené zákony a nie Zákony Božie. Nie Zákony prírody.
Odpoveď:

Máte naozaj veľkú pravdu v tom, že Božie Zákony nemôžu byť zákonmi pochádzajúcimi od ľudí, ale musia byť Zákonmi prírodnými, Zákonmi vesmírnymi, alebo univerzálnymi.

V skutočnosti naozaj existujú dokonalo fungujúce a samočinne pracujúce Zákony, ktoré musí človek poznať a podriadiť sa im ak chce byť šťastný a žiť v mieri a v súlade s univerzom, ktorého je súčasťou. Sú to Zákony, ktorých účinkom je podrobené absolútne všetko jestvujúce a teda nie len naše telo a hmotný svet, ale aj naše cítenie a myslenie. Sú to Zákony večné, pretože ak sa jedného dňa zrúti celý tento vesmír a za mnoho biliónov rokov povstane iný, budú v ňom fungovať presne tie isté nemenné, dokonalé a univerzálne Zákony.

A keďže všetko veľké je v skutočnosti jednoduché, aj fungovanie celého univerza stojí na vzájomnom spolupôsobení troch najdôležitejších základých Zákonov a to Zákona spätného účinku, Zákona rovnorodosti a Zákona tiaže.

V stručnosti k pôsobeniu každého z nich:

Zákon spätného účinku je známym fyzikálnym zákonom akcie a reakcie, ktorý sa v duševnej oblasti prejavuje princípom – Čo kto zaseje, to aj zožne.

Zákon rovnorodosti pôsobí tak, že iba rovnaké môže byť priťahované k rovnakému.

No a podľa Zákona tiaže musí všetko ťažké klesať nadol, kým všetko ľahké zase stúpať nahor.

Toto sú teda tri základné Zákony, o ktoré sa opiera chod celého univerza. Nie sú dielom ľudí, ale dielom Stvoriteľa.

A teraz pozor! Veľkí zvestovatelia všetkých dôb, ktorí hovorili o nevyhnutnosti života podľa Zákonov Božích, hovorili v skutočnosti vždy práve o účinkoch týchto troch základných Zákonitostí, ktoré sme spomínali vyššie. Objasňovali ich však formou, prispôsobenou bežnému a každodennému životu človeka tej ktorej doby.

Ani Desatoro nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Sú to Zákony univerzálne, Zákony Božie, ibaže modifikované na fungovanie každodenných vzťahov v ľudskom spoločenstve.

Mojžišove Zákony nie sú teda v nijakom prípade Zákonmi ľudskými! Na dôkaz tohto tvrdenia si ukážme princíp, prostredníctvom ktorého sú jednotlivé prikázania Desatora prepojené s tromi základnými piliermi, na ktorých stojí fungovanie celého univerza a síce so Zákonom spätného účinku, so Zákonom rovnorodosti a so Zákonom tiaže.

Prvé prikázanie znie: „Ja som Hospodin tvoj Pán, nebudeš mať nikoho iného, komu by si sa klaňal“, čo znamená, že Stvoriteľ a úcta k nemu majú stáť v našom živote na prvom mieste a musia byť pre nás tou najvyššou hodnotou nad všetkými hodnotami.

A nakoľko Stvoriteľ, ako východisko všetkého aj stojí skutočne a reálne nad všetkým a je tým Najvyšším, čo vôbec jestvuje, bude človek, ktorý ku nemu usiluje stúpať nahor a to práve prostredníctvom Zákona tiaže, na základe ktorého všetko dobré, čisté, vznešené a ušľachtilé stúpa hore.

Uctievaním Stvoriteľa a všetkých vysokých hodnôt s ním spojených, ako sú Čistota, Láska a Spravodlivosť sa bude človek zároveň i na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého čoraz viacej približovať k svojmu Pánovi, čo bude mať za následok jeho vzostup nie len duchovný, ale aj hmotný.

A takáto spojitosť troch základných Zákonov stvorenia vládne i medzi všetkými ostatnými prikázaniami Desatora. Kto si dá trochu námahy určite ju nájde.

Okrem Mojžiša bude však dobré spomenúť i Ježiša. Ten dokázal geniálne zhrnúť celý Starý a Nový Zákon do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Pána celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého“.

V tejto zásadnej vete nehovoril Kristus o ničom inom ako o neustále spomínaných troch základných Zákonoch vo stvorení.

V prvej časti vety hovorí o láske k Stvoriteľovi a teda o účinkoch Zákona rovnorodosti v súčinnosti so Zákonom tiaže, ktoré človeka pozdvihnú nahor, ako sme si to už vysvetlili. V druhej časti vety hovorí o pôsobení Zákona spätného účinku, ktorý možno definovať slovami: Čo kto zaseje, to aj bezpodmienečne zožne!

Akým spôsobom budeme teda jednať s inými ľuďmi, tak sa napokon povodí aj nám samotným. Lebo aká bola akcia, taká bude reakcia. Čo sme si zasiali, to si aj zožneme.

Kto teda pozná jednoduché Zákony Božie a naučí sa ich rešpektovať vo svojom živote, ten bude ich účinkami nesený nahor. Hore k Svetlu, šťastiu, radosti a mieru.

Kto ich však nepozná, nechce poznať a bude jednať proti nim, ten bude ich účinkami bolestivo zraňovaný, obrusovaný a zatláčaný dolu a nakoniec, ak sa nebude chcieť, alebo nedokáže zmeniť i definitívne zničený, pretože sa svojim životom a zmýšľaním trvalo staval proti dokonalým Zákonom Božím.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 25.07.2011 17:47:33

Každý si všetko odpyká!


Aj vy si tak ako mnohí iní myslíte, že si človek môže robiť v podstate beztrestne čo chce ak je natoľko „šikovný“, že ho pritom neprichytia? Ak sa dokáže vyhnúť tomu, aby bol postihnutý súčasnými zákonmi? Myslíte si, že ak je človek obdarený dostatočnou mierou takejto „šikovnosti“ môže naozaj beztrestne klamať, podvádzať, kradnúť, jednať nečestne, byť nespravodlivý a zlý voči iným ľuďom?

Áno, prax nám ukazuje, že sa to dá a mnohí ľudia takýmto spôsobom aj vskutku jednajú, ale naozaj si je možné myslieť, že takáto životná filozofia sa im môže „prepiecť“ skutočne beztrestne?

Pravda je však taká, že absolútne nikto z nás sa nemôže vyhnúť zákonitej nevyhnutnosti odpykania všetkého, čo spôsobil. Vo stvorení totiž jestvuje železný Zákon spätného účinku, pôsobením ktorého sa všetko v kruhu vracia naspäť k svojmu východisku. Nech už je to čokoľvek. Dobré, alebo zlé. Ovocie všetkého, čo sme vykonali sa ku nám po určitom čase zákonite navráti naspäť. A to skôr, alebo neskôr! Niečo ihneď a niečo trebárs aj po veľmi dlhej dobe. Absolútne nič sa však nestratí! Touto neomylnou Zákonitosťou sa zaručuje spravodlivosť! Tá vyššia! Bez tejto Zákonitosti by totiž bol pojem spravodlivosť v čisto ľudskom ponímaní a praktizovaní pojmom celkom prázdnym.

V hĺbke svojho vnútra však predsa len každý z nás jasne cíti, že nejaká Spravodlivosť musí existovať. A ona aj skutočne jestvuje a prejavuje sa prostredníctvom železného Zákona spätného účinku.

Stála nevyhnutnosť odpykávania všetkého, čo človek vykonal, či už svojimi činmi a slovami, alebo dokonca svojimi myšlienkami a citmi, stála nevyhnutnosť odpykávania absolútne všetkého, čo z nás vzišlo je ako reťaz, ktorá nás drží pevne prikovaných k našim predchádzajúcim činom. Je to reťaz, ktorej nemožno dovidieť konca. Reťaz, ku ktorej svojim zlým chcením neustále nadväzujeme ďalšie a ďalšie ohnivká.

No a v nikdy neustávajúcom kolobehu účinkov Zákonitosti, že všetko sa raz musí vrátiť naspäť k svojmu východisku, aby sa učinilo zadosť Vyššej Spravodlivosti je táto nevyhnutnosť stáleho odpykávania nevedomými ľuďmi subjektívne vnímaná ako nikdy nekončiaca reťaz malých i väčších nespravodlivostí a menšieho či väčšieho utrpenia. Nevedomí ľudia netušia, že všetko toto je iba ovocím našich vlastných činov, ktoré sa ku nám vracajú v železnej nevyhnutnosti odpykávania v Zákone opätovného návratu všetkého k svojmu východisku. Ovocie všetkých našich činov sa teda vracia naspäť k bodu, z ktorého povstalo, čiže k človeku samotnému. A takto to ide neustále a bez konca.

Dá sa však vyslobodiť z tohto nikdy nekončiaceho kolobehu? Z  tohto nikdy nekončiaceho kolobehu neustálych, väčších alebo menších strastí? Je to vôbec možné?

Áno, je to možné, pričom existuje iba jedna jediná cesta a tou je ...dobré chcenie! Pevné, vážne, silné chcenie k dobru! Práve takýmto druhom chcenia totiž okamžite staviame konečný medzník v reťazi doteraz nikdy nekončiaceho, neustáleho bolestného odpykávania.

Jedine pevné chcenie k dobru môže teda určiť konečnú lehotu nevyhnutnosti nášho odpykávania. To však samozrejme neznamená, že všetky, našim predchádzajúcim nesprávnym jednaním vytvorené činy nám budú okamžite odpustené, len čo začneme s dobrým chcením.

Nie! Spravodlivosti musí byť učinené zadosť a všetko to zlé, čo sme spôsobili v minulosti musíme spätne prežiť sami na sebe a týmto spôsobom zaplatiť až do toho najmenšieho haliera. Tak to požaduje Vyššia Spravodlivosť!

Avšak aj keď sa našim dobrým chcením reťaz nášho bolestného odpykávania ihneď neskončí už to predsa len nie je reťaz bez konca. V diaľke sa nám už predsa len črtá jej koniec. Už nekráčame iba od menšieho utrpenia k utrpeniu väčšiemu. Už kráčame k vyslobodeniu! K vyslobodeniu z reťaze nevyhnutného odpykávania!

Pevné, vážne a silné dobré chcenie je teda cestou k nášmu vyslobodeniu! Dobré a ušľachtilé cítenie a myslenie, dobrá a ušľachtilá reč a jednanie sú cestou našej slobode. Cestou k spáse!

Miluj svojho blížneho, ako seba samého! V týchto slovách je skrytá veľká múdrosť, pretože všetko, čo robíme iným a ako s nimi jednáme sa napokon vráti ku nám samotným a to už podľa mnoho krát spomínanej Zákonitosti spätného návratu všetkého k svojmu východisku. Všetko, čo teda robíme pre našich blížnych, robíme v skutočnosti iba sami pre seba! Takto možno chápať krok k dobrému chceniu.

Kto ho učiní dospeje k vyslobodeniu, k mieru, k šťastiu a k Svetlu. Kto ho neučiní zostane navždy spútaný reťazou neustáleho odpykávania, až sa v nej, ako v nikdy nekončiacom kolotoči utrpenia uštve na smrť. Na smrť nie len v zmysle telesnom, ale čo je omnoho horšie, i v duchovnom.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 17.07.2011 16:44:02

Pošpinená krása


Ženy majú byť pôvabné a krásne. Ich pôvab a krása majú vzbudzovať v mužoch obdiv. Ale pozor! Existujú dva druhy obdivu, zodpovedajúce dvom druhom krásy. Buď obdiv čistý a povznášajúci, vzbudzujúci úctu a ušľachtilosť, alebo obdiv s podtónom nečistoty, chlipnosti a zmyselnosti. Každý z nich zodpovedá presne takému druhu krásy, aký žena svojim zjavom vyvoláva. A teraz otázka: Aký druh obdivu vyvoláva krása súčasnej ženy?

Ten čistý, vznešený, ušľachtilý a povznášajúci, alebo naopak ten nečistý, nízky, pudový a poznačený zmyselnosťou? Naozaj nemusíme byť príliš vnímavými na to, aby sme si na túto otázku dali až príliš jednoznačnú odpoveď.

Žena mala byť a má byť krásnou v prvom rade vnútorne. Jej vnútorný, citový a myšlienkový život má byť naplnený predovšetkým čistou snahou o vznešenú ušľachtilosť. Čistý vnútorný život je totiž tou pôdou, z ktorej má vyrastať pravá krása ženy. A ak je žena vnútorne krásna, musí sa to napokon prejaviť aj navonok. A to úplne prirodzeným spôsobom, bez prehnanej potreby využívania akýchkoľvek dodatočných skrášľujúcich prostriedkov.

Žiaľ, ženy nešli touto správnou a zdravou cestou. Nesústredili sa predovšetkým na budovanie krásy svojho vnútra, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia a cítenia, ktoré mali upriamiť k tým najvyšším a najvznešenejším ideálom. Takéto niečo bolo väčšinou žien považované za zbytočné márnenie času. Zavrhli cestu rozvíjania prirodzenej krásy, vyrastajúcej zvnútra navonok a zamerali sa iba na rozvoj svojej vonkajšej krásy a to bez takmer akéhokoľvek dôrazu na svoje vlastné vnútro.

A tak namiesto cesty nahor bola zvolená cesta nadol. A hoci sú mnohé ženy dneška niekedy naozaj veľmi krásne, ich krása je prázdnou a povrchnou. Nemá totiž oporu v osobnej vnútornej kráse, oporu vo vnútornej čistote a ušľachtilosti a preto je všetko iba povrchnosť a vonkajšie pozlátko. Preto sa to zvrhlo iba na prázdnu vonkajšiu márnivosť, vyzývavosť a zdôrazňovanie telesnosti.

Na zdôrazňovanie telesnej krásy a zmyselnosti, ktorá v mužskej časti populácie musí samozrejme vzbudzovať iba zmyselnosť a nečisté chúťky. Lebo rovnaké môže vyvolávať a priťahovať iba rovnaké! Povrchná, prázdna, vonkajšia, zmyselná a nečistá krása ženy preto priťahuje a vyvoláva mužský obdiv zakalený nečistotou, chlipnosťou a exponovanou telesnosťou.

Dnešná žena chce byť „sexy“. Tým je povedané všetko!To je hodnota, ktorou sa v súčasnosti meria a posudzuje krása ženy.

Milé dievčatá a ženy! Naozaj necítite, že za daného stavu je každý obdivný pohľad muža na vás vašim pošpinením? Vari naozaj má pre vás vaša márnivá, povrchná túžba páčiť sa a upútavať na seba väčšiu cenu, ako vaša vlastná, ľudská dôstojnosť? Vari vám naozaj tak veľmi vyhovuje úloha estetického objektu, v ktorom muži vidia iba vaše telo?

Žena dneška je ponižovaná súčasnou módou, ale ona to nespoznáva. Nespoznáva a neuvedomuje si svoje ponižujúce postavenie domnievajúc sa, že to tak musí byť a že práve takto je to správne.

Budúcnosť však patrí žene prirodzene pôvabnej a prirodzene krásnej. Žene pôvabnej a krásnej predovšetkým vnútorne. Žene, ktorej vonkajšia krása i spôsob jej odievania vyrastajú z vnútorných hodnôt a vnútornej ušľachtilosti. Bude to ženská krása úplne iného druhu, než je dnes. Krása povznášajúca a nabádajúca k ušľachtilosti. Krása, ktorá dvíha a nie zatláča do špiny!

V budúcnosti prežije iba pravá žena! Svoj budúci osud si každá jednotlivá žena napokon sformuje prostredníctvom vlastného druhu krásy, pretože jej osobný postoj k vlastnej kráse ju buď vysoko povznesenie, alebo ju naopak zatlačí hlboko bahna a špiny, z ktorej už viac nikdy nepovstane.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 07.07.2011 16:27:34

Výnimočná kniha „Gabrielova cesta“


Súčasný svet plný rozumovej chamtivosti, honby za peniazmi a túžby mať stále viac speje ku svojmu zániku. Strata skutočných hodnôt, stupňovanie nemravnosti a prázdneho užívania si sú predzvesťou konca. Tento neodvratný koniec bol predpovedaný už pre stáročiami. Keď ku nemu dôjde, keď sa to nesprávne, skazené nemravné a prehnité zrúti, z trosiek a z nevídanej skazy tejto civilizácie, z bolesti a utrpenia, aké svet ešte nespoznal potom povstane nové ľudstvo. Povstane nová doba! A práv do tohto obdobia, do obdobia novej doby a nového ľudstva na zemi je vsadený dej nevšednej knihy s názvom „Gabrielova cesta“.

V jej úvode sa píše: „Mnohí ľudia vás určite často presvedčovali, že tie najlepšie doby ľudstva sú už nenávratne preč, že veľkí králi a ich príbehy, odvážni hrdinovia, osloboditelia a učenci, ukazujúci cestu k vznešeným cieľom ľudstva sú súčasťou prastarej minulosti dávnych vekov a národov.

Ja vám ale hovorím, že tomu tak nie je!

To najlepšie leží pred nami! Utkané z neviditeľných vlákien osudu Zeme a celého vesmíru je to najlepšie, najvznešenejšie obdobie ľudstva ešte pred nami.

Svetlo budúcej doby ožaruje svojím nádherným svitom mnohých vznešených duchov, ktorí majú na zem ešte len prísť.

Mnohé sa musí sa zmeniť, podľa veľkých Zákonov tohto diela Stvorenia.

Vo vláknach osudu sveta sú sväté čísla, ktoré napokon prinesú po očakávanej zmene dobu povzneseného ľudského rodu, ktorý bude svojim obsahom mnohonásobne väčší, ušľachtilejší a prinesie príbehy ľudí ešte obdivuhodnejšie, než tomu bolo kedykoľvek doposiaľ na Zemi.

Aby som vás povzbudil vo vašej dobe, bolo mi dovolené ukázať už teraz jeden z mnohých príbehov z budúcich časov na Zemi. Prijmite ho do seba správne.“


Gabriela na jeho ceste sprevádzajú nasledovné zážitky:

- stretnutia s majstrami plne ovládajúcimi doteraz nepoznané duchovné schopnosti

- neobyčajné spôsoby cestovania

- nevšedné obydlia a záhrady

- nový rozmer priateľstva a spolupráce so zvieratami

- nové formy zvierat a rastlín

- obnovená spolupráca s neviditeľnými bytosťami prírody

- rýdze pojmy ako úcta, priateľstvo, úprimnosť, ušľachtilosť, hrdinstvo

- príbeh je písaný s ľahkosťou a humorom

- nechýba v ňom jemnosť, pôvab a krehká nedotknuteľnosť

čistej ženskej duše, ani láska sľubujúca prežívanie silných dojmov

- ako aj neuveriteľné množstvo napínavých a nečakaných zážitkov a dobrodružstiev, ktoré v stále gradujúcom slede udalostí spejú k pôsobivému a prekvapivému vyvrcholeniu.

No a na záver ešte jedna zaujímavosť. Aj v novej dobe sa bude lietať. Nie však lietadlami, ale úplne inak a to v spolupráci s bytostnými silami prírody. Zmienený spôsob premiestňovania vzduchom sa čitateľom dnešnej doby bude určite zdať neuveriteľný, avšak je úplne reálny. Veď týmto spôsobom a síce, za spolupráce bytostných síl prírody boli kedysi dávno postavené napríklad niektoré pyramídy, či iné dávne gigantické stavby. No a podobných nevšedných a neuveriteľných vecí nájdete v pútavom deji tejto knihy ešte omnoho viac.

Na území Českej republiky si ju môžete zakúpiť prostredníctvom stránky: www.ao-institut.cz

V rámci Slovenskej republiky si ju môžete objednať na: [email protected]

image/svg+xml smilan :: 25.06.2011 16:11:44

Zásadný omyl mystikov


Všetci mystici, ktorí tvrdia, že majú „osobnú skúsenosť“ s Bohom sa mýlia a to veľmi podstatným spôsobom, pretože si sami neuvedomujú, čo vlastne prežili. Ich vnútorné prežitie totiž nikdy nemohlo byť ich osobnou skúsenosťou s Bohom samotným. To je úplne vylúčené! V skutočnosti išlo vždy iba o priblíženie sa k Nemu, o intenzívne prežitie Jeho väčšej blízkosti a to je obrovský rozdiel.

Pre lepšie pochopenie tohto rozdielu si uveďme príklad: Predstavme si umelca a jeho dielo. Umelec v procese tvorby vkladá do svojho diela seba samého - svoju osobnosť. Po dokončení jeho dielo začína existovať samo pre seba, začína žiť akoby svojim vlastným životom.

Umelec a jeho dielo teda existujú samostatne, pričom dielo navždy ponesie nezmazateľnú pečať ruky umelcovej.

Uvedený príklad nám môže poslúžiť, ako príklad pomeru Stvoriteľa k dielu stvorenia, ktoré je od neho oddelené, pričom stvorenie v sebe a vo svojich Zákonoch nesie nezmazateľnú pečať osobnosti svojho Tvorcu - pečať Jeho Ducha.

Stvoriteľ a stvorenie sú teda dve veci, existujúce oddelene od seba. No a človek je súčasťou stvorenia. Žije vo stvorení, ktorého hranicami zostane navždy ohraničené jeho vedomie i jeho duševný obzor. Naša chápavosť a možnosť prežívania sa teda vždy môže pohybovať iba v hraniciach diela stvorenia, ktoré nikdy neprekročíme. A to ani len v našich myšlienkach.
Človek, žijúci vo stvorení sa preto môže k Stvoriteľovi približovať a spoznávať ho jedine prostredníctvom Jeho Ducha, vloženého do stvorenia, čiže prostredníctvom jeho Zákonov, ktoré v ňom vládnu. Svojou snahou o poznávanie, chápanie a život podľa týchto Zákonov sa môžeme čoraz viacej približovať k poznaniu Vôle Najvyššieho a týmto spôsobom čoraz viacej prežívať jeho blízkosť.

Stvoriteľ je nám teda blízko! Je neustále s nami, avšak nie priamo, ale sprostredkovanie a to prostredníctvom jeho Zákonov, na základe ktorých funguje stvorenie. Túto skutočnosť je možné hlboko vnútorne prežiť a práve o takomto prežití hovoria všetci mystici. Vždy je totiž možné hovoriť iba o prežití väčšej blízkosti Pána, o prežití priblíženia k Najvyššiemu a to celkom konkrétne k jeho vyžarovaniu. Stvorenie má totiž mnoho úrovní a čím je tá ktorá úroveň vyššia, tým je v nej toto vyžarovanie silnejšie. Čím je teda človek schopnejší vnútorne sa napájať na vyššie úrovne, tým intenzívnejšie vyžarovanie blízkosti Božej v nich môže vnímať a vyciťovať.

O osobnej skúsenosti s Bohom však nemôže byť nikdy ani reči! Osobne a v jeho skutočnej podstate nemôže Tvorcu spoznať nikto, pretože my ako tvorovia sa nachádzame vo stvorení, kým On ako Tvorca prebýva nad stvorením.

Ak teda niekto na základe svojho vnútorného prežitia mylne hovorí o svojej osobnej skúsenosti s Bohom, môže to mať dve príčiny: Buď nevedomosť a to by bol ten lepší prípad, alebo domýšľavosť, že je takéto niečo možné a to je ten horší prípad.

Je totiž žiaľ akousi všeobecnou chybou ľudí, že si o sebe a svojich možnostiach zvyknú namýšľať omnoho viac než je zdravé. Človek by si však mal byť vedomý svojej malosti a nemal by pyšne siahať vyššie, ako vôbec môže.

Ľudia musia teda pochopiť, že svoju veľkosť, svoje uplatnenie a plné rozvinutie svojich schopností môžu dosiahnuť jedine v hraniciach tohto stvorenia a nie v tom, že budú velikášsky a domýšľavo siahať nad ne. Ľudia sa majú snažiť poznávať svojho Stvoriteľa a usilovať sa byť ku Nemu bližšie, avšak poznávať ho môžu a majú jedine v Zákonoch Jeho stvorenia, ktoré nesú Jeho Vôľu. Toto je jediná cesta človeka k Bohu a jediná cesta k plnému rozvinutiu nášho človečenstva.

M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
www.pre-ludskost.sk/

image/svg+xml smilan :: 16.06.2011 18:28:40

Civilizácia egoistov


Raz som čítal o istom fašistickom pohlavárovi - správcovi koncentračného tábora. Mal dom v blízkosti tábora, odkiaľ chodil každodenne do „práce“ s onou povestnou nemeckou presnosťou. Jeho pracovnou náplňou bolo zavraždiť za smenu čo najviac ľudí. No a tento človek sa potom, po svojej dobre vykonanej „práci“ vracal nazad domov, kde žil so svojou rodinou priam idylickým rodinným životom. Vraždiaca beštia sa ako šibnutím čarovného prútika dokázala zrazu premeniť na milujúceho otca a manžela.

Tento extrémny príklad uvádzam preto, aby sme pochopili, do akej pokryteckej a až neuveriteľnej podoby môže prerásť ľudský egoizmus, pevne vymedzený iba hranicami lásky k sebe samému, k svojim najbližším a k svojej práci. Žiaľ, v obdobne úzkych, egoistických hraniciach dnes žije väčšina ľudí na našej planéte a práve z toho dôvodu opätovne smerujeme k veľkej celosvetovej katastrofe a do novej noci hrôzy.

Je úplne prirodzené, že každý človek má rád seba samého. Seba samého a samozrejme ešte svojich najbližších. Toto máme doslova v krvi a je nám to bytostne vlastné.

Ale pozor! Ak po celý život zostaneme iba v týchto hraniciach nie je to správne. Je to málo a ak by sme mali nazvať takýto druh lásky pravým menom, no tak v skutočnosti ide žiaľ iba o obyčajný egoizmus. Je to iba egoizmus, úzko vymedzený hranicami vlastného „ja“ a ešte hranicami toho, čo má k tomuto nášmu „ja“ ten najbezprostrednejší vzťah.

Bytostná schopnosť prežívania lásky k sebe samému a k našim najbližším nám totiž nebola daná na to, aby sme v nej uviazli natrvalo. Má to byť určitý živý názorný príklad, nabádajúci nás k realizácii presne rovnakej miery úcty, lásky a ohľadu ku všetkým ľuďom okolo nás. Až týmto sa stávame skutočne ľuďmi!

Žiaľ, väčšina z nás berie vo svojom živote ohľad iba na tri veci: Na seba, na svojich najbližších a  ešte na záujmy svojho pracovného postu, zamestnania, alebo firmy. Tieto tri činitele predstavujú pevné mantinely, v ktorých sa pohybuje všetko naše cítenie a myslenie. V týchto hraniciach je človek schopný prejaviť a aj prejavuje určité porozumenie, súcit, podporu, pomoc, ohľad, ľudskosť nezištnosť a lásku.

Za týmito hranicami sa však všetko radikálne mení. Porozumenie sa mení na nevšímavosť, súcit sa mení na necitlivosť, podpora na využívanie iných, ohľad na bezohľadnosť, ľudskosť na rôzne stupne a druhy neľudskosti, nezištnosť na vypočítavosť a láska na ľahostajnosť.

Žiaľ, takto a nie inak žijú ľudia na našej planéte. Takáto a nie iná je smutná pravda o obyvateľoch zeme, ktorých duševný obzor zväčša nikdy neprekračuje hranicu vlastného egoizmu. Takáto je smutná pravda o ľuďoch, ktorí sa nikdy nenaučili mať tak rád ostatných a brať na nich presne taký istý ohľad, aký berú sami na seba a svojich najbližších.

Takéto konanie však nemožno nazvať inak, ako egoizmom! Pravá ľudskosť totiž začína až za touto magickou, väčšinou ľudí doposiaľ neprekročenou hranicou. Za hranicou prospechu vlastného ja a prospechu mne najbližších.

Pravá ľudskosť je schopnosť brať ohľad na všetkých ľudí! Takéto niečo ale chýba úplne všade! Preto našu civilizáciu nemožno nazvať ľudskou! Naša civilizácia je civilizáciou egoistov! Egoistov, ktorých jedného dňa vlastný egoizmus zničí!

Aby sa tak nestalo, aby veci nedospeli až tak ďaleko, aby sa ľudia stali konečne ľuďmi a dokázali prekonať úzke hranice vlastného sebectva bolo im ako to najpodstatnejšie pre ich vývoj a jestvovanie celej tejto civilizácie darované ponaučenie, ktoré znie: Maj rád ostatných ľudí tak, ako máš rád seba samého! Maj rád ostatných v tej miere, v akej máš rád seba samého a svojich najbližších!

Tieto slová sú rozhodujúcim kritériom a základom ľudskosti! Sú základným kritériom pre mieru ľudskosti osobnej a individuálnej, ale i pre mieru posúdenia ľudskosti celej civilizácie. Nerealizovaním tejto dobrej rady, nezohľadňovaním a zanedbávaním tohto kritéria totiž automaticky otvárame bránu k hrôzam, akou bol napríklad spomínaný fašizmus a akou bude musieť byť nakoniec i apokalyptické seba zničenie pozemskej civilizácie egoistov.

Môže tomu zabrániť iba jediné: prebudenie schopnosti mať rád a brať ohľad na iných ľudí v takej miere, v akej máme radi a berieme ohľad na seba a svojich blízkych. Jednoducho a geniálne povedané: V schopnosti milovať svojho blížneho, ako seba samého!

V pochopení, realizovaní a žití týchto slov je cesta k prežitiu a ďalšiemu jestvovaniu našej civilizácie, avšak v ich nepochopení, nerealizovaní a odmietaní je skryté naše vlastné odsúdenie, naša záhuba a sebazničenie. Čo si vyberieme?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml Dabilor :: 11.06.2011 11:21:52

duša na kole mňa tento.. sere je furt píchlá či čosi také...

image/svg+xml smilan :: 09.06.2011 17:12:24

Čo je to duša?


Ak chceme tento zásadný pojem správne pochopiť, musíme získať aspoň určité základné znalosti stavby stvorenia. Musíme byť ochotní vyvinúť v tomto smere aspoň trošku námahy, pretože aj tu platí, že bez práce nie sú žiadne koláče. Bez vážnej snahy o nadobudnutie základných súvislostí o stavbe stvorenia nemôže byť teda vôbec nijakej znalosti o tom, čo to vlastne duša je. Bez tejto snahy môže byť iba nevedomosť, tápanie, domnienky a dohady, absolútne nedôstojné človeka súčasnej doby, ktorý už dávno mal byť v týchto vážnych veciach plne vedomým.

V tom najzákladnejšom členení si môžeme stvorenie rozdeliť na dve časti – na časť hmotnú a časť duchovnú. Časť hmotnú treba však ešte rozdeliť na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.

Stvorenie:

Duchovná časť

Hmotná časť – jemnohmotnosť
– hrubohmotnosť

Hrubohmotnosť je úroveň stvorenia, v ktorej žijeme práve v tejto chvíli a jemnohmotnosť je úroveň stvorenia, do ktorej odchádzame po našej pozemskej smrti.

Náš pôvod, naša najvnútornejšia podstata a jadro našej bytosti však pochádza z duchovnej časti stvorenia, čiže z duchovnej ríše. Tam sme sa kedysi dávno nachádzali ako nevedomé duchovné zárodky, prejavujúce túžbu po sebauvedomení.

Aby sme ale mohli dospieť v zrelé duchovné osobnosti, schopné plnohodnotného života v duchovnej ríši, bolo nám umožnené ponoriť sa do hmotnosti. Život v hmotnosti je totiž pre nevedomý duchovný zárodok akousi školou, v ktorej má postupne dozrieť k už spomínanej zrelosti.

Na vlastnú žiadosť sa teda duchovný zárodok ponoril do hmotného sveta, avšak spočiatku iba do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej časti stvorenia bližšie. Aby sa tu mohol plne prejavovať a pôsobiť, prijal na seba jemnohmotný plášť, čiže jemnohmotné telo. Potom však nasledovala jeho cesta až do hmotnosti a aby aj v nej mohol plne pôsobiť nasledoval ďalší, hrubohmotný plášť, teda naše pozemské telo.

Je to presne ako pri ruských matrioškách. Sú to figúrky – bábiky, skryté jedna v druhej. Základ tvorí tá úplne najmenšia, ktorá je skrytá vo väčšej a tá väčšia v ešte väčšej. Najmenšia bábika predstavuje naše vnútorné – duchovné jadro, väčšia naše jemnohmotné telo – náš jemnohmotný obal, ktorý nazývame dušou a najväčšia, vonkajšia a najvrchnejšia matrioška predstavuje náš najhutnejší obal, čiže fyzické telo.

Takže z pohľadu z hora nadol tu máme ducha, dušu a telo. Tieto zodpovedajú trom úrovniam stvorenia: duchovnej, jemnohmotnej a hrubohmotnej.

Z nášho ľudského pohľadu, čiže z pohľadu zdola nahor to znamená, že ak zomrieme, iba jednoducho odložíme náš hrubohmotný obal, čiže našu najvrchnejšiu matriošku a staneme sa dušou, žijúcou v jemnohmotnosti, ktorá v sebe ešte nesie duchovné jadro.

Takto sa teda človek rodí a zomiera, čiže strieda jemnohmotnosť s hrubohmotnosťou, čím však postupne dozrieva jeho duchovné jadro až sa napokon stane, že toto jadro – naša duchovná osobnosť je už natoľko zrelá, že okrem hrubohmotného obalu, čiže fyzického tela bude môcť napokon odložiť i telo jemnohmotné – náš duševný obal a vstúpiť do svojej domoviny – do duchovnej ríše ako plne zrelá duchovná osobnosť.

Na tejto zemi teda nežijeme iba raz, ale vraciame sa na ňu dovtedy, kým plne duchovne nedozrejeme. Dovtedy sa nachádzame stále v hmotnosti, prechádzajúc z jej jemnohmotnej časti do hrubohmotnej a zase naopak. Raz teda žijeme ako ľudia na zemi a raz ako duše na takzvanom druhom svete.

Tento vyučovací proces, alebo proces dozrievania však nie je nekonečný. Je ohraničený časovým rozmedzím trvania hmotnosti, pretože všetko hmotné podlieha nevyhnutnému vzniku a zániku. A to nie len naše fyzické telo, ale aj naša planéta, ktorá ako kedysi dávno vznikla, tak aj postupne zanikne. Procesu vzniku a zániku je však podrobená úplne celá hmotnosť, čiže i jemnohmotné úrovne, v ktorých žijú ľudské duše po fyzickej smrti.

Čas príchodu nevyhnutného rozkladu všetkého hmotného teda určuje čas trvania školy života, v ktorej máme duchovne dozrieť tak, aby sme boli schopní napokon odložiť i naše jemnohmotné telo skôr, ako začne spomínaný nevyhnutný hmotný rozkladný proces. Človek sa jednoducho musí dostať včas z dosahu všetkého hmotného do bezpečia svojej domoviny – duchovnej ríše. Ak to totiž nestihne a jeho duchovné jadro nebude dosť zrelé na to, aby okrem tela hrubohmotného mohlo odložiť i telo jemnohmotné, potom bude musieť byť strhnutý do rozkladu všetkého hmotného, v ktorom bude zničená jeho doposiaľ ešte nezrelá osobnosť – jeho dlhým vývojom v hmotnosti nadobudnuté ja. Je to najstrašenejšie, čo sa vôbec môže človeku prihodiť. Je to takzvané večné zatratenie!

Avšak nakoľko duchové jadro v nás je večné a nezničiteľné, pretože pochádza z duchovnej ríše, po veľmi bolestivom procese rozkladu dovtedy nadobudnutej, avšak nedostatočne zrelej osobnosti sa vznesie naspäť ako nevedomý duchovný zárodok tam, odkiaľ kedysi dávno vyšlo. Na a potom, po nesmierne dlhej dobe, keď sa hmotný svet po predchádzajúcom rozklade začne opäť nanovo formovať a vznikať, potom sa tento duchovný zárodok môže opäť vnoriť do hmotnosti a pokúsiť sa dospieť k plnej duchovnej zrelosti, ktorá mu umožní včas odložiť všetky hmotné obaly a vstúpiť do plnohodnotného a večného života v duchovnej ríši.

Do duchovnej ríše, z ktorej sme kedysi ako nevedomé duchovné zárodky vstúpili do hmotnosti sa teda môžeme vrátiť dvojakým spôsobom. Buď ako víťazi, alebo ako porazení. Buď ako zrelé duchovné osobnosti, alebo ako nezrelé duchovné zárodky, ktoré neuspeli v škole hmotnosti a nestihli včas ukončiť svoj vývoj. To je však potom sprevádzané nesmiernym utrpením súvisiacim s nevyhnutným rozkladom všetkého hmotného, do ktorého bude musieť byť takáto nezrelá osobnosť spolu strhnutá.

No a na celkom na záver bude určite vhodné povedať si, čo je onou učebnou látkou, ktorú sa má človek v hmotnosti naučiť. Lepšie povedané, podľa ktorej sa má naučiť žiť.

Ide o poznanie Zákonov stvorenia a život súlade s nimi. Ide o poznanie Vôle Najvyššieho a život podľa nej. Aká je táto Vôľa a aké sú tieto Zákony, o tom nám už kedysi dávno hovoril Kristus. Jeho slová však nestačí iba poznať, ale treba podľa nich aj žiť. Žiť tak, že nám to prejde do krvi a stane sa to súčasťou nášho myslenia. Jedine takýmto spôsobom môžeme potom správne dozrievať a napokon aj včas ukončiť vlastný duchovný vývoj.

A toho času na to, aby sme sa stali schopnými odložiť nie len svoje hrubohmotné telo, ale aj svoje telo jemnohmotné nám už žiaľ v dnešnej dobe nezostáva až tak veľa. Skôr naopak! Je ho už málo! Tak málo, že neodbytne vyvstáva veľká otázka, koľko ľudí to vôbec ešte stihne.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 01.06.2011 16:59:39

Boj proti nemravnosti


Vážení správcovia domény atlas.sk. Patrím medzi dlhoročných užívateľov emailovej schránky na Vašej doméne a s jej využívaním som bol doteraz spokojný.

Avšak to, čo vidím takmer vždy po otvorení svojej schránky v poslednej dobe mi jednoducho nedá, aby som nereagoval. A som presvedčený o tom, že s mojimi slovami by určite súhlasili i mnohí súdni a slušní ľudia, ktorí Vám snáď doposiaľ nenapísali iba preto, lebo sú zavalení rôznymi vlastnými povinnosťami a nenašli si na to čas.

Možno už tušíte o čo ide. Áno, ide o oplzlé a nemravné fotografie, ktoré človek uvidí takmer vždy po otvorení svojho emailu. A niekedy to zachádza naozaj až do takých extrémov, že som začal uvažovať o zriadení novej emailovej schránky na inej doméne.

Avšak aj keď si túto schránku vytvorím niekde inde, kde ma už nebude otravovať zvrhlá a nemravná oplzlosť, nie je to riešenie, pretože ak budete pokračovať v spomínanom trende, budete naďalej touto nízkosťou zamorovať a deformovať iných, možno i mladých a nedospelých ľudí.

Prosím Vás preto o zamyslenie sa nad tým, čo robíte a o prehodnotenie obsahovej stránky fotografií, ktoré užívateľ uvidí po otvorení svojej emailovej schránky. Lebo ak Vám ide o určitú úroveň domény atlas.sk, podobné jednanie je naopak skôr cestou pod úroveň. Bežný, priemerný, štandardný a slušný užívateľ totiž nemá záujem o podobné zvrhlosti, objavujúce sa pri čítaní jeho emailovej pošty. No a tí, ktorí o takéto niečo záujem majú, tí si nájdu na internete naozaj dostatok iných príležitostí, kde sa môžu v tomto smere plne realizovať. Tu naozaj nejde o žiadne moralizovanie, ale o elementárne základy slušnosti a úcty k ľuďom.

A okrem toho mi nedá nespomenúť ešte jednu dôležitú vec. Je ňou osobná zodpovednosť. Osobná zodpovednosť za všetko, čo konáme. Myslím tým však teraz na zodpovednosť pred Zákonmi vyššími a nie pred zákonmi pozemskými, ktoré v súčasnosti ľuďom dovoľujú jednať i zlým a nesprávnym spôsobom bez toho, že by sa z toho človek musel zodpovedať.

V chode tohto univerza však platí: Čo kto zaseje, to aj zožne! Skôr, alebo neskôr, ale bezpodmienečne.

Ak niekto seje dobro, jeho žatvou bude dobro. Ak však niekto seje zvrhlosť a nemravnosť, čo asi bude jeho žatvou? Žatvou, ktorá ho v nijakom prípade nemôže minúť? Odpovedať na to nie je potrebné, pretože to každý jasne tuší.

Každý z nás chce prežiť šťastný a spokojný život na tejto zemi. Ak to však naozaj chce, musí sám podľa toho aj jednať. Musí siať dobro, ak chce dobro žať. Inak to nejde. Naozaj to nie je také ťažké pochopiť.

Nie len v mene svojom, ale aj v mene všetkých ostatných súdnych a slušných ľudí Vás preto prosím o zváženie a prehodnotenie svojho jednania.

M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
www.pre-ludskost.sk/
kusvetlu.blog.cz/

image/svg+xml milca :: 20.05.2011 07:54:42

smilan :: smilane,smilane,už nějak stárneš,zapomněl jsi si ten článek co je na diskuzi nakopčit sem hele co kdyby jsi si to kopčil jen sem a na diskuzi nám dal pokoj!!!!!!

image/svg+xml Dabilor :: 18.05.2011 10:49:38

milca :: tak tak.... hele dlouho tu nebyl ten pravej smilan co je s ním??

image/svg+xml milca :: 17.05.2011 21:44:32

a hlavně nečíst

image/svg+xml Dabilor :: 16.05.2011 09:42:15

a rozmazat...

image/svg+xml Dabilor :: 16.05.2011 09:42:00

nasrat...

image/svg+xml smilan :: 12.05.2011 18:21:32

Vyvracanie ateistických téz – evolúcia


Evolučná teória patrí k jedným zo základných pilierov, o ktoré sa opiera ateistický svetonázor a materialistický pohľad na svet. Je však paradoxné, že práve hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu potvrdzuje existenciu Vyššej Inteligencie, ktorou bol tento proces riadený.

Materialistický pohľad na evolúciu totiž predpokladá, že ide o vývoj od najjednoduchších foriem života až k tým najzložitejším a to prostredníctvom slepého a náhodného výberu. Celé si to môžeme pripodobniť ku nepripravenému žiakovi, ktorý rieši test. Na každú otázku v teste je daných desať odpovedí – desať možností. No a keďže žiak je nepripravený, krúžkuje svoje odpovede iba systémom náhodného výberu.

Presne takýmto spôsobom si teda materialisti a ateisti predstavujú i evolučný proces. Podľa nich aj príroda postupovala práve takýmto spôsobom čo znamená, že ak sa vývoj nachádzal na určitom nižšom stupni, iba čisto slepým a náhodným výberom sa hľadali ďalšie vývojové možnosti, pričom napokon úplne náhodne, prostredníctvom pokusov a omylov sa takáto možnosť napokon našla a vývoj mohol postúpiť o krôčik dopredu.

Takáto je teda podstata materialistickej predstavy evolučného vývoja, ktorá predpokladá, že vedomie sa vyvíjalo spolu s vývojom hmoty a to sériou náhodných pokusov, omylov a náhodne nachádzaných riešení.

Takáto úvahy však majú jeden háčik! Už dávnejšie som totiž čítal istú vedeckú teóriu dokazujúcu, že ak zoberieme do úvahy celkový čas vývoja života na našej planéte od jeho prazákladných počiatočných foriem až ku človeku súčasného typu, toto obdobie je jednoducho príliš krátke na to, aby ho príroda stihla uskutočniť prostredníctvom slepého výberu čisto náhodných možností. Ak by sa to totiž dialo práve takýmto spôsobom, evolučný vývoj na zemi by musel byť omnoho, omnoho dlhší, než v skutočnosti reálne bol.

Z tohto faktu teda vyplýva, že príroda sa vo svojom vývoji od najjednoduchších foriem k najdokonalejším vôbec nesprávala ako nepripravený žiak, náhodným spôsobom krúžkujúci odpovede v teste. Evolúcia v skutočnosti prebiehala úplne inak! Správala sa ako žiak, ktorý sa na test dobre pripravil a preto už dopredu pozná správne odpovede. Jednotlivé kroky v evolučnom procese na našej planéte boli uskutočňované VEDOME! S plným vedomím toho, ktorá vývojová možnosť je správna!

Evolučný proces bol preto procesom vedomým a nie náhodným! Jedine ak zoberieme do úvahy túto skutočnosť je totiž možné vtesnať evolučný vývoj na našej planéte do toho vymedzeného časového obdobia, v ktorom podľa vedeckých poznatkov v skutočnosti prebehol. Iba ak pripustíme túto možnosť môže všetko súhlasiť. Inak nie!

Inak, čiže tak, ako sú o tom presvedčení materialisti a ateisti, to znamená prostredníctvom čisto náhodného výberu by tento vývoj nebolo možné v danom čase stihnúť.

Skutočné, hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu je teda potvrdením existencie Stvoriteľa. Potvrdením existencie Vyššieho Princípu, ktorý posúval vývoj na našej planéte vedomým spôsobom. Evolučný proces je teda príbehom dobre pripraveného žiaka, ktorý s prehľadom zakrúžkovával správne odpovede v teste a práve preto, že a nemýlil a nepochyboval mohol stihnúť tento test úspešne vypracovať v presne stanovenom čase, ktorý bol naň určený.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml smilan :: 05.05.2011 17:21:31

Radosť a bolesť – dve cesty nahor


Niet vari na svete človeka, ktorý by aspoň raz vo svojom živote neprežil radosť, či šťastie, alebo naopak, bolesť a utrpenie. Ide o dve úplne protichodné prežívania, ktoré však majú niečo spoločného. Obe svojou intenzitou dokážu zasiahnuť najvnútornejšie jadro našej osobnosti – nášho ducha.

No a prostredníctvom hlbokého vnútorného rozochvenia, sa človek práve vtedy stáva schopným povzniesť vo svojich čistých, vrúcnych citoch vysoko nahor, až k stupňom Božieho trónu. Pri prežívaní bolesti a utrpenia k tomu dochádza prostredníctvom vrúcnej prosby o pomoc a pri prežívaní šťastia a radosti prejavením hlbokej vďaky za všetko krásne, čoho sa mu dostalo.

Cesta k vnútornému prežitiu blízkosti Božej nie je teda iba výsadou dávnych mystikov, askétov a svätcov, ktorí sa utiahli do samoty, aby hľadali Najvyššieho. Cesta k prežitiu blízkosti Božej je vo svojej prostej prirodzenosti prístupná úplne každému, pretože každý z nás sa vo svojom živote stretáva so silnými citmi šťastia, alebo bolesti.

Mocné prežitie radosti, alebo bolesti dokáže teda silne rozochvieť nášho ducha a prostredníctvom tohto intenzívneho vnútorného prežívania človek získava schopnosť vzletu do výšin, schopnosť priblížiť sa v zlomku sekundy do blízkosti Stvoriteľa, k jeho Duchu, z ktorého malé ľudské duchovné „ja“ pochádza. Je to však možné iba vtedy, ak svoje silné city človek dokáže pretransformovať či už na vrúcnu prosbu, alebo na modlitbu vďaky.

No a takáto chvíľa sa potom môže stať výnimočným okamihom prežitia podpory, posily a ochrany niekoho Veľkého, vše objímajúceho a všetko presahujúceho. Dá sa to len veľmi ťažko vyjadriť slovami a u každého človeka to býva vždy individuálne a osobité. Takéto prežitie, ktorých nebýva až tak veľa, je potom prežitím súcnosti a blízkosti Božej! V každej ľudskej duši to zanechá hlbokú stopu v podobe pokoja a vnútorného mieru. Mnohokrát je človeku ukázaná určitá cesta v jeho ďalšom životnom smerovaní, či spôsob riešenia daného problému, ktorý ho trápi.

Určite bude teda stáť za to, keď sa na celú vec pozrieme trochu bližšie a vezmime si na rad ako prvé utrpenie.

Človek, ktorému sa v živote všetko darí a všetko mu vychádza nechce zväčša vôbec nič počuť o nejakom Stvoriteľovi. Veď si vystačí aj sám, tak načo sa zaoberať „výmyslami“.

Situácia sa ale radikálne mení ak je dotyčný znenazdajky vystavený nečakanému nešťastiu, ak sa mu zrazu z nejakých dôvodov zrúti všetko to, čo doteraz tak dobre fungovalo. A čím býva situácia tragickejšou a neriešiteľnejšou, tým rýchlejšie sa ľudia zvyknú rozpomenúť na Stvoriteľa. A neraz bývajú medzi nimi i bývalí zarytí ateisti.

V bolesti a utrpení zrazu človek, ktorému už možno nemôže nikto a nič pomôcť, vo svojom hlbokom citovom rozochvení a túžbe po pomoci nachádza Stvoriteľa a určitým, ťažko definovateľným spôsobom prežíva nespochybniteľnú realitu jeho jestvovania. Zrazu sa začne úplne inak pozerať na celý svoj predchádzajúci život a na hodnoty, ktoré uznával a ktoré vo väčšine prípadov po tomto prežití vníma ako nesprávne. Neraz práve utrpenie urobí z materialistu človeka presvedčeného o jestvovaní Stvoriteľa a o nevyhnutnosti života v súlade s jeho Vôľou.

Týmto spôsobom nám teda môže prekliesniť utrpenie cestu k Najvyššiemu, cestu k zmene nášho osobného života nie podľa našej vlastnej, nedokonalej vôle, ako tomu bolo doteraz, ale k postupnému prispôsobovaniu sa Vôli Najvyššieho.

Celkom inak to býva pri šťastí. I šťastie hlboko citovo rozochvieva naše najvnútornejšie ja a ak by pri prežívaní citu šťastia dokázal človek zároveň prežiť i vďaku za to, že mu niečo takéhoto krásneho bolo dopriate, mohlo by sa mu to stať bránou k nebesám. Bránou k nebesám a cestou k blízkosti Božej, do ktorej nás môže priviesť naša vrúcna vďaka za šťastie a za nádherný dar bytia, ktorý nám poskytuje tak veľa najrôznejších radostí.

Takýmto spôsobom by sa nám teda mohlo stať prežívanie šťastia našim vzletom k Výšinám. Zmienenú cestu, cestu vďačnosti za všetko krásne však ľudia vôbec nepoznajú a nevyužívajú. Svoje šťastie si totiž zvykli brať ako samozrejmosť a za všetko to pekné a krásne, čo im život prináša nemajú potrebu nikomu ďakovať. Nemajú potrebu byť za to niekomu vďační.

Ľudia už totiž nedokážu pozdvihnúť svoj zrak od hmoty, ku ktorej sa pripútali, lebo sa pre nich stala absolútne všetkým. Nepociťujú nijakú vďačnosť voči Tvorcovi, skutočnému Darcovi všetkých darov, ktoré môžu ľudia požívať. Nepotrebujú byť vďační, pretože neveria v Boha, hoci práve svojou vďačnosťou pri prežívaní šťastia by mohli prežiť jeho blízkosť.

Týmto spôsobom však premárňujú veľkú príležitosť! Príležitosť využiť vďačnosť za svoje šťastie ako bránu do blízkosti Najvyššieho.

Ak ju však nevyužijú, bude im k poznaniu Stvoriteľa daná iná príležitosť! Bude ňou ...utrpenie! Utrpenie, ktoré ľudí privádza k pokore, k spoznaniu pravých životných hodnôt, k spoznaniu nevyhnutnosti usilovania sa k dobru, k čistote a ušľachtilosti, k poznaniu Stvoriteľa a jeho Vôle.

Šťastie a bolesť sú teda dvomi cestami k jednému cieľu. Jednou z nich sa môžeme priblížiť k nášmu Otcovi dobrovoľne, radostne a bezbolestne, prejavovaním vďaky za šťastie, ktoré nám poskytuje.

Druhou cestou sa k nemu približujeme nedobrovoľne a to vtedy, keď sme odmietli cestu prvú a keď sme ho potom nútení hľadať v našom utrpení, bolesti a strádaní.

Jedna z nich je lepšia, druhá horšia. Obe nás však môžu a majú priviesť k jednému cieľu: K prežitiu blízkosti a súcnosti Najvyššieho a k životu podľa jeho Vôle. Ktorú z nich si pre seba vyberieme?

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

image/svg+xml milca :: 28.04.2011 19:51:40

.smilan ::

image/svg+xml smilan :: 28.04.2011 16:54:00

Japonsko – skúška tajných zbraní USA?


Prednedávnom som zverejnil článok, pojednávajúci o skutočnej príčine katastrofy v Japonsku. Je ňou nesprávne myslenie a jednanie ľudí jednak vo vzťahu k prírode a jednak vo vzťahu sebe samým. No a čo kto zaseje, to aj potom musí celkom zákonite žať. V súčasnosti prebiehajúce prírodné katastrofy a nešťastia nie sú teda nijakým dielom náhody ale naopak, zákonitou odozvou, zodpovedajúcou vnútornému a vonkajšiemu stavu ľudskej civilizácie. Je to nastavené zrkadlo, v ktorom máme možnosť uvidieť svoju vlastnú tvár a to bez príkras a úplne pravdivo.

Ak sa teda chceme v budúcnosti vyvarovať podobných, alebo ešte väčších katastrof, ako bola tá v Japonsku, neostáva nám nič iného, ako zmeniť svoje myslenie a jednanie! Zmeniť ho k lepšiemu! Musíme sa naučiť uvažovať čisto a ušľachtilo a konať iba dobro, aby sme následne mohli iba dobro žať. Lebo podľa dôsledného Zákona tohto univerza môžeme vždy zožať iba to, čo zasejeme.

Kto sa chce oboznámiť s celým obsahom môjho predchádzajúceho článku o tejto problematike, môže tak urobiť na: kusvetlu.blog.cz/1103/zasadne-vyjadrenie-ku-katastrofe-v-japonsku

Určitá nevyhnutnosť opätovne otvoriť túto tému však vyvstala preto, lebo internetom sa začal šíriť aj iný názor na to, v čom sa skrývajú skutočné príčiny katastrofy v Japonsku. Ide vraj použitie tajných zbraní, vyvíjaných v USA, ktoré dokážu vyvolávať zemetrasenia a podľa potreby ovplyvňovať počasie. Ten článok, napísaný v duchu konšpiračných teórií nájdete na: www.prvnizpravy.cz/sloupky/japonsko-ve-sparech-haarpyji/

Ak by to však bolo naozaj tak, ako sa opisuje v tomto texte, dalo by sa povedať, že žijeme v dobe vojnového konfliktu, prejavujúceho sa prostredníctvo zbraní, schopných vyvolávať prírodné katastrofy. Zanedlho po nešťastí v Japonsku totiž postihla viacero štátov USA séria mimoriadne silných a početných tornád. Bolo ich až okolo 250 a spôsobili veľké materiálne škody, pričom počet obetí na životoch sa pohyboval okolo štyridsiatky. Že by japonská odveta?

Povedzme si teraz otvorene, v čom spočíva najpodstatnejšie negatívum šírenia podobných konšpiračných teórií. Spočíva v tom, že pozornosť ľudí je odvádzaná od skutočných príčin prírodných katastrof a od nevyhnutnej zmeny seba samého, ktorou ako jedinou môžeme v budúcnosti zabrániť podobným tragédiám. Pozornosť je teda odvádzaná od životnej nevyhnutnosti zmeny vlastného myslenia a jednania k lepšiemu, ku ktorej sa nás snaží dotlačiť prebiehajúce prírodné dianie.

Povrchným ľuďom dnešnej doby je však omnoho ľahšie uveriť niečomu, čo znie tajomne a zaujímavo, čo príjemne mrazí v chrbte, ale hlavne, čo od nikoho nič nepožaduje. To je to najdôležitejšie! Preto ľudia veľmi radi ochotne uveria čomukoľvek, len aby nemuseli pracovať na pozitívnej zmene seba samého. Je totiž veľmi ľahké a pohodlné uveriť, že vinníkom je niekto úplne iný. Niekto, kto nesie zodpovednosť za všetko zlo, ktoré sa udeje. Je veľmi pohodlné uveriť, že v tom nemáme prsty my samotní – náš vlastný nesprávny a zlý spôsob myslenia a jednania, ktorý by bolo treba zmeniť.

To by ale vyžadovalo určitú námahu, avšak ľudia dnešnej doby nie sú ochotní „zbytočne“ sa namáhať. Dnešný človek sa chce hlavne pobaviť, oddýchnuť si, prečítať si, alebo si pozrieť niečo zaujímavého. A preto mu je bližšie hoci aj klamstvo, znejúce nevšedne a tajomne, ako pravda, vyžadujúca zmenu jeho myslenia jednania.

Vzchopme sa už raz konečne a pozrime sa pravde do očí! Majme odvahu vidieť veci takými, aké naozaj sú a nie takými, ako ich vo svojej navyknutej povrchnosti a pohodlnosti vidieť chceme. Zamerajme svoju pozornosť na nevyhnutnú zmenu vlastného myslenia a jednania k lepšiemu. Buďme ohľaduplnejšími voči prírode a ľudskejšími voči ľuďom. Usilujme o skutočné a trvalé hodnoty, akými sú spravodlivosť, česť, ušľachtilosť, vnútorná čistota a úsilie o všeobecné dobro. Naučme sa umenšovať svoje ego, ktoré si zvyklo jednať vo svoj prospech i na úkor ostatných.

Ak to ale budeme trvalo ignorovať, prírodné dianie nám to bude pripomínať čoraz silnejšie, čoraz intenzívnejšie a to až k neznesiteľnosti. Jednoducho až dovtedy, kým to nepochopíme a nezmeníme sa. Avšak pochopenie a zmena, ku ktorej sa budeme musieť dopracovať takýmto násilným spôsobom nás bude stáť kopu zbytočného utrpenia, ktoré by vôbec nebolo potrebné.

PS. Ak pripustíme, že na spomínaných konšpiračných teóriách môže byť niečo pravdy, je to v konečnom dôsledku iba potvrdením toho, že kvalita ľudského vnútorného života, čiže kvalita myslenia a cítenia a z toho vyplývajúceho jednania väčšiny ľudí na tejto zemi je zlá. Je to pôda, plná tej najrozličnejšej a najfantastickejšej buriny, z ktorej vyrastajú jedovaté rastliny, prinášajúce svoje zlé a skazené ovocie.

No a snahy niektorých jednotlivcov o podrobenie a ovládnutie ľudstva sú práve takýmto jedovatým ovocím, ktoré nám prináša zaburinená pôda vnútorného života ľudstva na tejto planéte.

Ak by sa však táto pôda začala zušľachťovať, kultivovať a čistiť, ak by sa dbalo, aby na pôde nášho vnútorného života rástli iba pekné, dobré a ušľachtilé rastliny v podobe našich myšlienok a citov, potom by došlo k zlepšeniu vo všetkých oblastiach života a časom by napokon zmizli i všetky choromyseľné snahy niektorých jednotlivcov po ovládaní ľudstva, ktoré by už viac nenachádzali žiadnej vnútornej opory. Zachovávaním čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života môžeme teda bojovať proti zlu a budovať mier a šťastie na tejto planéte.

kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.



© 2005 – 2020 Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu provozovatele zakázáno.