Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty, společenský magazín.
Diskuze Diskusia o hlbších pravdách na FiftyFifty.cz. Články, recenze, povídky, stále nové soutěže, hry, horoskopy na týden atd.
Magazín pro ženy i muže > Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

FiftyFifty
Share

Diskusia o hlbších pravdách


Vkládat příspěvky do diskuze mohou jen přihlášení uživatelé

image/svg+xml BAGR :: 17.12.2009 14:06:06

Dabilor :: ??

image/svg+xml Dabilor :: 15.12.2009 13:29:43

hele už jsi někdy něco měl se ženskou??

image/svg+xml smilan :: 10.12.2009 11:45:12

Skutočná Pravda je jednoduchá!


Hmotný svet a hmota samotná je niekedy naozaj veľmi zložito formovaná, ale skutočná Pravda o živote je prostá a jednoduchá. Jedine jej pochopenie nám však môže dať reálny kľúč k ovládnutiu hmoty a zároveň ukázať cestu k šťastnému životu na zemi.

Aby sme to lepšie pochopili, predstavme si strom, ktorý má tisíce listov, nachádzajúcich sa na tisícoch drobných konárikoch. Tieto drobné konáriky rastú na hrubších konárikoch, tieto zase na ešte hrubších a tie nakoniec na hrubých nosných konároch, vychádzajúcich priamo z kmeňa.

Všetka vonkajšia, mnohotisícová bezpočetnosť teda vychádza z jednoty – z jedného jediného kmeňa, v ktorom sa nachádza srdce stromu.

No a presne takto isto je to aj s Pravdou, ktorá je nesmierne zložitá v mnohorakosti jej vonkajších, hrubo hmotných prejavov, ale jednoduchá, prostá a jednotná v jej samotnej podstate.

Súčasný materialistický svet a súčasná materialistická veda si predsavzala hľadať poznanie prostredníctvom skúmania mnohorakých, vonkajších hmotných prejavov, čomu nemôže byť nikdy konca a čím nie je možné v nijakom prípade dospieť k samotnej podstate. Táto cesta hmotného poznávania nie je cestou k Pravde, ale naopak, slepou uličkou, v ktorej sa všetko úsilie ľudí o poznanie doslova rozplýva, triešti a zostáva iba na povrchu.

Cesta k poznaniu skutočnej Pravdy vedie jedine cez pochopenie podstaty všetkých javov, cez pochopenie základných Zákonitostí, ktoré hýbu stvorením. Vedie k pomyselnému kmeňu stromu, z ktorého prúdi miazga do všetkých nespočetných konárov, konárikov a listov. A toto jadro, tento kmeň, čiže Pravda, na ktorej princípoch funguje stvorenie, je v skutočnosti jednoduchá a pochopiteľná každému. Stačí k tomu iba čistá, prostá a prirodzená, doslova detská citová otvorenosť presne tak, ako nám o tom hovoril kedysi Kristus. Práve toto je však pre ľudí v ich súčasnej, rozumovej prekomplikovanosti asi tým najťažším.

Vraví sa, že v kvapke vody je ukrytý celý vesmír. Inými slovami povedané, každá jednotlivosť vo stvorení povstala z jednej a tej istej Pravdy. Vo svojom otvorenom a čistom cite majú ľudia schopnosť Pravdu vycítiť a nahliadnuť, avšak iba vtedy, keď sa vnútorne stanú takými istými ako je Ona, čiže jednoduchými, prirodzenými a čistými.

Ak to dokážeme, v tom okamžiku dostávame do rúk kľúč k bráne pochopenia všetkých mnohorakých jednotlivostí vo stvorení, za ktorými sa predsa vždy skrýva jediná a tá istá Pravda, z ktorej všetko povstalo. Poznanie skutočnej Pravdy o stvorení je teda jedinou reálnou cestou k odhaleniu všetkých jeho tajomstiev a tým zároveň i cestou k neuveriteľným možnostiam, o ktorých sa ľudstvu dneška doteraz ani len nesníva.

Hľadajme teda ozajstnú Pravdu, ktorá jestvuje a ktorú je i napriek všetkým súčasným zmätkom predsa len na tejto zemi možné nájsť. Pravdu, ktorá je vo svojej prostote a jednoduchosti dostupná každému, iba že nie každý je ochotný vyvinúť intenzívne osobné úsilie k tomu, aby sa k nej dopracoval.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 26.11.2009 18:04:54

Veľký zlom v mojom osobnom živote


Prečítajme si krátku osobnú výpoveď človeka, v ktorej sa hovorí o tom, aké prežitie a aká skúsenosť mala pre neho, v jeho osobnom živote, ten najväčší význam. Možno tieto slová pomôžu aj nám ostatným:

Z rôznych strán, či už v zamestnaní, v rodine, pri odpočinku, alebo hoci aj cestou po ulici, všade na nás útočí veľké množstvo nečistých, negatívnych a nedobrých myšlienkových foriem. Neustále vyvstávajú v našej mysli a človek, ktorý nevie absolútne nič o nevyhnutnosti udržiavania vlastných myšlienok čistými nevedomky a neraz bez zlého chcenia podáva ruku týmto temným prúdom. Vo svojej naivite a nevedomosti sa potom zapletá s temnotou a síce tak, že komunikuje a vnútorne sa zaoberá so spomínanými, nečistými myšlienkovými formami.

A pri tom to vôbec nemusí byť zlý človek! Môže to byť neraz i človek veľmi dobrý, ktorý ale o týchto veciach nič nevie a netuší, že by mohli mať pre neho až taký veľký význam, nakoľko sa zvykne vravieť, že predsa na myšlienky clo neplatí. Žiaľ, opak je pravdou a ja osobne viem o čom hovorím, pretože sám som mal kedysi podobný názor.

Ako bleskom z jasného neba a ako veľkým zjavením bolo však pre mňa krátke pravidlo, ktoré ma doslova citeľne vnútorne oslobodilo od mnohej temnej záťaže. To pravidlo znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý. Tak založíte mier a budete šťastní.“

Tieto prosté slová znamenali rozhodujúci obrat v mojom osobnom živote, pretože som si uvedomil, že ten, kto sa snaží dbať o čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia, ten jednoducho nemôže inak, ako čisto a ušľachtilo jednať. Z nášho vnútra totiž vychádza všetko, čo robíme, čiže naše slová i skutky. Ak je teda naše vnútro čisté a dobré, bude potom automaticky takým i všetko ostatné, na čo siahneme.

V tejto súvislosti som si neskôr, po výrazne pozitívnych zmenách v mojom osobnom živote, položil otázku: Čo by asi bolo zo mňa a so mnou dnes, keby som sa o tomto zlatom pravidle doteraz nedozvedel? Nechcem na to ani len pomyslieť.

Bolo by to totiž so mnou asi tak, ako s mnohými inými ľuďmi, ktorí vo svojej nevedomosti podávajú ruky zlu a nečistote vo svojich myšlienkach. Podľa Zákona tiaže sú potom tlačení týmto temným bremenom kamsi hlboko nadol, čo má samozrejme, bez toho, že by si to oni sami uvedomovali, veľmi negatívny vplyv na ich každodenný život a čo sa na ich veľké a nemilé prekvapenie v plnej miere prejaví a ukáže až po odložení pozemského tela, čiže po fyzickej smrti

Obťažkaní temnom budú musieť potom klesnúť do temných úrovní, zodpovedajúcich ich rovnorodosti a to skutočne aj vtedy, keby i v mnohých iných veciach išlo o relatívne dobrých ľudí. O to väčšie by potom bolo ich utrpenie.

Vedomosť o nutnosti udržiavania krbu svojich myšlienok čistým je naozaj niečím nesmierne cenným, hodnotným a schopným zmeniť náš život k lepšiemu. Táto znalosť by sa preto mala rozšíriť do povedomia celej spoločnosti. Ak by ju ľudia prijali a začali aplikovať vo svojom vlastnom, osobnom živote, určite by postupne dospeli k zlepšeniu jeho kvality, čo by sa následne prejavilo ich vyrovnanosťou, vnútorným pokojom a prežívaním životného šťastia.

V celospoločenskom meradle by takáto pozitívna snaha mnohých jednotlivcov nakoniec zastavila všeobecný, morálny a mravný úpadok, sekundárne sa prejavujúci úpadkom ekonomiky a hospodárstva. Celá spoločnosť by potom konečne mohla postupne začať napredovať naozaj smerom nahor.

Zostáva iba otázku, či prekomplikovaní ľudia súčasnej doby sú vôbec schopní prijať a uvedomiť si, že by východisko z ich osobných problémov i problémov celej spoločnosti mohlo byť až také jednoduché. V skutočnosti však také jednoduché naozaj je. Prečo to teda neskúsiť?

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml Dabilor :: 13.11.2009 14:10:07

čo to tu táráš???

image/svg+xml smilan :: 08.11.2009 15:36:20

Musí naozaj dôjsť až k najhoršiemu?


Vo vnútri každého vnímavého človeka, ktorý sa bdelo rozhliada okolo seba, musí pri pozorovaní jednania väčšiny dnešných ľudí vzniknúť jeden veľký a zásadný rozpor.

Na jednej strane si totiž zo srdca želá, aby relatívny pokoj, mier, blahobyt a dostatok vydržal čo najdlhšie. Želá si, aby bolo čo najmenej chudoby, hladu a ožobračovania. Aby nebolo kríz, utrpenia, biedy, či rôznych prírodných katastrof, ako sú zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

Na druhej strane však s nesmiernou bolesťou v srdci vníma všadeprítomnosť neuveriteľnej povrchnosti, plytkosti a ignorovania poznania základných Zákonov vo stvorení. Vníma až akúsi aroganciu v ich prekračovaní a vidí, že takmer všetko, čo ľudia robia, robia v ostrom nesúlade s týmito Zákonitosťami, čoho nevyhnutným dôsledkom nemôže byť nič iného, ako chudoba, hlad, ožobračovanie, krízy, bieda, epidémie, zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

Koľko už odznelo slov a rôznych výstrah, upozorňujúcich, že ignorovanie Zákonov stvorenia nemôže zostať natrvalo bez katastrofálnych dôsledkov? Koľko prednášok, koľko článkov, koľko literatúry, koľko rôzneho iného úsilia bolo vynaložené za posledné roky na to, aby ľudia pochopili nesmiernu vážnosť situácie a aby na základe toho zmenili svoje myslenie a jednanie.

A všetko akoby bolo márne! Ľudia zostávajú aj naďalej slepými a hluchými! Vôbec ich to nezaujíma a žijú si iba po svojom. Vo svojej povrchnosti a zaslepenosti tým však kráčajú v ústrety katastrofálnemu zrúteniu celého súčasného systému usporiadania ľudských vecí. Kráčajú v ústrety kolapsu, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.

Ak totiž k ich dušiam a srdciam nedokážu preniknúť varujúce slová, či už písanou, alebo hovorenou formou, ak už naozaj ľudské slovo nie je schopné prelomiť pancier všeobecnej plytkosti a povrchnosti, ak slová nie sú schopné vniknúť do najhlbšieho vnútra ľudí a prinútiť ich k zamysleniu a zmene postojov, potom žiaľ, príde celkom zákonite niečo iného.

Niečo omnoho tvrdšieho a prieraznejšieho, čomu sa už nebude dať vyhnúť zaužívanou ľahostajnosťou a čo zasiahne každého jednotlivého človeka bez výnimky. Bude to utrpenie nevídaných rozmerov, ktoré svojou krutosťou a drsnosťou nakoniec predsa len zlomí navyknutú povrchnosť ľudstva. Ľudstva, ktoré vlastným, dlhodobým ignorovaním účinkov Zákonov stvorenia zrazí samo seba na kolená a tak dokonale a až do samého dna prežije malosť, nedostatočnosť a úbohosť všetkého, čomu doteraz verilo.

Priblížme si to na príklade človeka, ktorý si žije v relatívnom zdraví a všetko sa mu darí. Niet ničoho, čo by nejako výraznejšie narušovalo vcelku uspokojivý ráz jeho každodenného života, takže nemá potrebu zaujímať sa o nejaké pomyselné Zákony stvorenia, alebo o nejaký hlbší, duchovný rozmer vlastného života. Veľmi rýchlo by vysmial každého, kto by mu chcel hovoriť o niečom podobnom. Až raz ...

Až raz jedného dňa príde vážna choroba a tomuto človeku sa zrazu zrúti všetko to, čo pre neho malo nejaký význam a čo považoval za potrebné a dôležité. Avšak vo chvíli, keď sa celý jeho predošlý život zrazu rozpadne v trosky, práve v tejto chvíli si onen človek začne klásť otázky, ktoré by si pred tým nikdy nebol býval položil. Zrazu sa začne sa pýtať a hľadať odpovede na to, aký má ľudský život v skutočnosti zmysel, aké sú pravé životné hodnoty a čo vlastne nasleduje po našej smrti.

Ako je teda vidieť, ťažká choroba môže byť niekedy pre človeka doslova darom, pretože ho dokáže vytrhnúť z tupého ošiaľu povrchnosti a materializmu a je schopná nasmerovať ho na cestu skúmania pravého zmyslu ľudského života. Na cestu hľadania pravých životných hodnôt a skutočnej pravdy o živote.

Choroba teda neraz dokáže to, čo je u mnohých ľudí v ich plnom zdraví a aktivite absolútne nepriechodné. Ťažká choroba im teda dá neraz duchovne omnoho viac, ako ich celý predchádzajúci aktívny život v plnom zdraví, strávený v plytkosti myslenia a honbe za pseudohodnotami. Takí sú už ľudia.

No a žiaľ, úplne rovnaké to bude aj v globálnom, celosvetovom meradle. Presne takto sa to prihodí celému ľudstvu, ak ... Ak výzvy o životnej nevyhnutnosti poznania a podriadenia sa Zákonom stvorenia konečne nezoberieme naozaj vážne a nezačneme sa nimi zaoberať.

Nie, nemusia prísť zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody, nemusí prísť hlad, utrpenie, krízy a epidémie, ak pochopíme hlbokú vážnosť nevyhnutnosti poznania skutočného zmyslu ľudského bytia vo stvorení a jeho naplnenia. Ak pochopíme nevyhnutnosť hľadania Pravdy a bezpodmienečnú nutnosť vradenia sa do fungovania Zákonov stvorenia.

Prečo toho nie sme schopní bezbolestne a bez zbytočného utrpenia? Dnes by sa snáď ešte bolo možné takéhoto utrpenia vyvarovať, alebo ho svojim pozitívnym prístupom aspoň výrazne obmedziť. Ak však tento čas správne nevyužijeme, v blízkej budúcnosti bude musieť naozaj dôjsť k tomu najhoršiemu, pretože žiaľ, nič iného už nedokázalo preraziť pancier ľudskej ľahostajnosti a tupej nevedomosti.

Potom však v nijakom prípade neobviňujme Boha! Skutočným vinníkom a skutočnou príčinou všetkých hrôz budeme iba my sami! Bude ním naša vlastná, súčasná ľahostajnosť voči tým najzásadnejším otázkam ľudského bytia.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 29.10.2009 19:19:09

Katastrofálny stav spoločnosti a hľadanie východísk z neho


Súčasná spoločnosť sa nachádza v nesmiernom úpadku. Môžeme si ho ilustrovať jedným, možno banálnym, ale výstižným príkladom, poukazujúcim na hlboký hodnotový prepad, ku ktorému došlo v pomerne krátkom časovom horizonte 10 –15 rokov.

Keď sme sa totiž pred 10 – 15 rokmi spýtali nejakého malého dieťaťa, čo robí jeho otec, spravidla odpovedalo: Môj otec je murár, lekár, šofér, učiteľ a podobne. Inými slovami, zaoberá sa činnosťou, ktorou prináša do spoločnosti určité užitočné hodnoty.

Keď však túto otázku položíme menším deťom dnes, mnohé z nich odpovedia: Môj otecko zarába peniažky. O čom to svedčí?

O nesmierne hlbokom posune smerom nadol, v ktorom sa pre mnohých ľudí stáva nepodstatným vytváranie užitočných hodnôt pre spoločnosť, ale za jednu a jedinú hodnotu považujú iba peniaze. Peniaze, ktoré sa koniec koncov dajú získať aj inak, ako poctivou prácou. Len nech sú a nech ich dosť.

Uvážme však, že ak sme takto hodnotovo hlboko posunuli smerom nadol v pomerne krátkom časovom rozmedzí 10 – 15 rokov, čo dokážu deti svojim pozorovacím talentom reflektovať v jednej jedinej výstižnej vete, ako hlboko asi duchovne upadlo ľudstvo v dlhšom časovom horizonte 30. 40. 50., alebo 70. rokov?

Iba postupné zužovanie duševného obzoru, ktoré kráča ruka v ruke s takýmto katastrofálnym duchovným pádom nám neumožňuje vnímať jeho hroznú hĺbku. To je tiež dôvod, prečo mnohí ľudia odmietavo krútia hlavami, ak sa im začne niečo hovoriť o duchovnom úpadku.

Väčšina z nich totiž spravidla vníma veci iba povrchne a preto, vidiac pred sebou najmodrenejšie autá, neobmedzené možnosti cestovať, krajšie bývanie, internet a iné technické vymoženosti a ešte mnoho iného, na základe trblietavého lesku týchto vonkajších vecí nie sú jednoducho ochotní pripustiť, že by to snáď mohlo byť až také zlé. Naopak, oproti minulosti sa im to javí ako pokrok.

Ak sa však pozrieme na veci trošku hlbšie pod povrch, nemožno si nevšimnúť onen spomínaný, obrovský hodnotový prepad v každodenných medziľudských vzťahoch a to vo všetkých oblastiach života. Ľudia síce kedysi mali hmotne naozaj menej, ale boli oveľa srdečnejší, vzájomne ústretovejší a ochotní si pomôcť, jednoducho povedané, boli oveľa lepší. Za hmotný pokrok platíme príliš vysokú daň, ktorou je strata ľudskosti. Je potom naozaj takýto pokrok možné vôbec nazvať pokrokom?

Áno, ľudská civilizácia budí pri povrchnom pohľade zdanie rozkvetu, ale vo svojom vnútri je zasiahnutá rozkladom, nadobúdajúcim doslova tragické rozmery. Naša civilizácia sa v skutku podobá nabielenej, honosnej a majestátne navonok pôsobiacej hrobke, ktorá je však vo svojom vnútri plná hniloby a najrôznejšej nečistoty.

Tak napríklad konkrétne školstvo sa stalo iba bezduchým vymývaním mozgov informáciami, z ktorých sa v praktickom živote využije iba zlomok. Zdravotníctvo sa zvrhlo na tupé potláčanie dôsledkov, bez poznania skutočných príčin. Jeho osobitou kapitolou je farmaceutický priemysel, ktorého úlohou v skutočnosti nie je liečiť a vyliečiť, ale čo najdlhšie udržiavať pri živote potencionálnych klientov, ktorí sa nastavením na určitý druh udržiavacej „liečby“ stávajú istým zdrojom príjmov po celý ich ďalší život.

Ale poďme ďalej: Bankovníctvo sa snaží bezpracne zarobiť čo najviac tým, že sa iným požičiavajú požičané peniaze. Podnikateľská sféra je skrivená snahou väčšiny takzvaných podnikateľov vyžmýkať zo svojich zamestnancov čo najväčší výkon za čo najmenej peňazí. Právne služby sa stali sofistikovaným zlodejstvom, kde sa namiesto službe pravde a spravodlivosti slúži tomu, kto viac zaplatí. A tak ďalej a tak ďalej. Pokrivené, znetvorené a základného rozmeru človečenstva sú v skutočnosti a vo svojej skrytej vnútornej podstate zbavené všetky odvetvia ľudskej činnosti. Takéto niečo je však istou cestou do záhuby.

Ako teda zastaviť tento úpadok a nasmerovať spoločnosť nahor? Ja osobne vidím dve cesty. Prvou z nich je cesta osvieteného vládcu. Nie je tomu totiž tak dávno, kedy sa Tomáš Garique Masaryk snažil vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích. A ak odhliadneme od všetkých chýb, ktoré sa v danom období urobili, úplne rovnaké tendencie mal aj prvý Slovenský štát.

Snažiť sa vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích! To je čosi nevídaného a v dnešnej dobe priam neuveriteľného! Žiaľ, odvtedy ľudstvo nesmierne hlboko duchovne upadlo, takže je skutočne otázkou, nakoľko reálnou je objavenie sa osvieteného vládcu v dnešnej dobe. Každopádne ale táto možnosť zostáva naďalej jednou z možností.

Druhou, omnoho reálnejšou cestou je cesta zdola, spočívajúca v žití skutočných, pravých a budujúcich hodnôt, ako je spravodlivosť, česť, ľudskosť, srdečnosť, ústretovosť a snaha pomáhať iným. Jedine život v súlade s týmito hodnotami môže totiž, ako to jediné, zastaviť súčasný úpadok spoločnosti a nasmerovať ju nahor.

Lebo aj napriek spomínanému úpadku, ktorý zhubne zasiahol všetky odvetvia ľudskej činnosti, v každom z nich sa predsa len nachádzajú ľudia, ktorí dokázali zostať vnútorne verní vyššie spomínaným ideálom. Ľudia, ktorí sa cítia sa vo svojom okolí osamotení, pretože sa nemôžu stotožniť s tým, čo sa deje vôkol nich.

Sú to ale práve oni, čo tušia veľkú pravdu, spočívajúcu vo fakte, že iba život, v ktorom sa ľudia riadia vyššími hodnotami, môže nasmerovať spoločnosť k výšinám, k skutočnému, reálnemu a dlhodobo udržateľnému rozvoju a pokroku. Že jedine takýto život má skutočný význam a skutočnú hodnotu.

Áno, je to presne tak! Spravodlivosť, česť, ľudskosť a snaha pomáhať iným majú pre vzostup spoločnosti omnoho väčší význam, ako ten najprevratnejší vedecko technický rozvoj bez elementárnych mravných zásad.

A ak sa život podľa vyššie spomínaných, morálnych zásad spojí s poznaním Zákonov stvorenia, takéto vzájomné prepojenie vytvorí pevný základný kameň novej, zdravej, prosperujúcej a trvalo sa rozvíjajúcej spoločnosti. Pod poznaním Zákonov stvorenia nie je však myslená príslušnosť k nejakej konkrétnej cirkvi, alebo inej duchovnej organizácii. Je tým myslené objektívne, jasné a vecné poznanie Zákonitostí, ktoré hýbu univerzom.

Jednoducho povedané, obrodenie našej spoločnosti, obrodenie každého jednotlivého odboru ľudskej činnosti spočíva v rukách jednotlivcov, ktorí sú ochotní žiť svoj život podľa vyšších morálnych zásad. Z nich, z týchto jednotlivcov sa totiž skladá spoločnosť. Čím ich bude viac, tým bude spoločnosť lepšia a zdravšia. Je to naozaj veľmi jednoduché.

V súvislosti s hospodárskou krízou odznelo napríklad z úst mnohých politikov, dokonca na tých najvyšších postoch a nie len u nás, ale aj v zahraničí, že súčasná kríza je predovšetkým krízou hodnôt. To je skutočne pravda!

Ako sa ale táto kríza na celom svete vo všeobecnosti rieši? Iba čisto ekonomickými a hmotnými opatreniami, napríklad šrotovným a podobne. To znamená, dielčím, nekomplexným a teda nedostatočným spôsobom.

Ak je totiž dnešná kríza naozaj krízou hodnôt a ak by bol vskutku záujem o jej komplexné a úspešné riešenie, toto riešenie by malo vyplynúť z veľkej celonárodnej diskusie o nevyhnutnej zmene hierarchie hodnotového rebríčka spoločnosti. Lebo práve tie hodnoty, ktoré sme doposiaľ uznávali a preferovali krízu v skutočnosti spôsobili.

K niečomu podobnému však nikde na svete nedošlo. Všetky opatrenia proti kríze boli iba ekonomické a svet vo všeobecnosti ďalej žije a verí tým hodnotám, ktorým veril a ktorým žil doposiaľ. A hoci ekonomické opatrenia môžu priniesť určité čiastočné, či už krátkodobé, alebo hoci aj dlhodobejšie riešenia, podobný prístup je v podstate iba zárodkom novej, budúcej a pravdepodobne ešte omnoho väčšej krízy.

Na teraz nám teda naozaj nezostáva nič iného, ako spomínaná cesta zdola, ktorá však ani zďaleka nie je tak bezvýznamná a tak bez možnosti vplyvu na dianie v spoločnosti, ako by sa mohlo zdať. Veď napríklad i Kristus, ktorý chcel svojim učením taktiež obrodiť vtedajšiu spoločnosť, nešiel cestou zhora, čiže cez elity a vládne posty spoločnosti, ale považoval za omnoho efektívnejšiu cestu zdola, vedúcu cez prostých a jednoduchých ľudí, ktorí by svojim osobným, čestným a spravodlivým životom dokázali obrodiť spoločnosť zdola. Táto cesta je aktuálnou i dnes. Treba ňou iba vykročiť.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 22.10.2009 17:06:48

Ľudské strhávanie pojmu svätý


Prečo sa pápežovi hovorí svätý otec? Prečo nie duchovný, alebo cirkevný, ale rovno svätý? Veď počas života nemôže byť nikto svätý, alebo áno? Kým človek žije, môže sa dopustiť ešte rôznych činov a až po jeho smrti možno určiť, či ho vyhlásiť za svätého, alebo nie?

Odpoveď:

Vaše cítenie v súvislosti s nevhodným používaním pojmu „svätý“ je správne. Tento pojem totiž v skutočnosti neprináleží nikomu inému, ako samotnému Stvoriteľovi. Len on je naozaj svätý v pravom slova zmysle. Používanie spomínaného pojmu v akejkoľvek inej súvislosti je preto neoprávnené a nesprávne.

Žiaľ, takéto niečo je výsledkom všeobecného strhávania všetkých pojmov smerom nadol, pretože ľudia prestávajú čoraz viacej vnímať jemnejšie, vyššie súvislosti bytia a stávajú sa stále materialistickejšími, čiže čoraz viacej orientovanými iba na hmotné. No a toto ich postupné zužovanie duševného obzoru potom spôsobuje i postupné strhávanie, krivenie a spozemšťovanie pojmov, ktoré boli pôvodne určené na vyjadrenie a uchopenie reality, súvisiacej s vyšším, duchovným rozmerom bytia.

Takto bol teda nadol strhnutý i pojem „svätý“, ktorý v skutočnosti vždy patril a vždy aj bude patriť jedine Stvoriteľovi samotnému a ktorý ľudia začali neoprávnene a doslova rúhavo používať v súvislosti so sebou samými. Pojem „svätý“ otec je teda v súvislosti s pápežom veľmi nešťastný, pretože v skutočnosti je len jeden jediný Svätý Otec, ktorý tróni vysoko nad našou zemou

Ľudia, ktorí si zachovali určitú mieru čistého cítenia tieto skutočnosti podvedome vnímajú a pri zneužívaní, spozemšťovaní a krivení vysokého pojmu „svätý“ sa v nich ozýva tichý vnútorný nesúhlas, ktorý je plne oprávnený.

Druhou otázkou, s týmto problémom bezprostredne súvisiacou je vyhlasovanie určitých ľudí cirkvou za „svätých“. Inými slovami za takých, ktorí boli už počas svojho pozemského života Stvoriteľovi zvlášť milí a ktorí sa preto po svojej smrti, podľa názoru cirkevných predstaviteľov, celkom určite dostali do raja, kde môžu orodovať za ostatných ľudí priamo u Pána.

Za prvé, týchto ľudí nemožno v nijakom prípade nazvať „svätými“. Prečo, o tom bola reč vyššie.

Za druhé, niečo podobného je domýšľavým osobovaním si práva, ktoré ľuďom vôbec nepatrí. Lebo o tom, kto vojde do raja predsa nemôžu rozhodovať a ani v skutočnosti nerozhodujú ľudia. Rozhoduje o tom jedine Stvoriteľ, alebo lepšie povedané, jeho dokonalé Zákony, reprezentujúce jeho Vôľu. Jedine neochvejné Zákony Božie teda rozhodnú, či niekto z ľudí vstúpi do raja, alebo nie.

Doslova absurdnou, smiešnou, ba až rúhavou je preto predstava nejakej cirkevnej komisie, ktorá má moc určovať, posudzovať a hlasovať o tom, či je už niekto po svojej smrti v raji, alebo nie. Takéto niečo je predsa stavanie sa nad Vôľu Božiu! Malí pozemskí ľudkovia si vo svojom velikášstve a domýšľavosti dovoľujú určovať to, čo prináleží iba Stvoriteľovi, pred ktorého Vôľou sú naopak povinní sa skloniť a naučiť sa ju rešpektovať.

Musíme sa teda naučiť Vôľu Božiu rešpektovať a nie jej niečo diktovať. Tí, ktorí si takéto veci vo svojej domýšľavosti dovoľujú, nikdy správne nepochopili podstatu slov: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“, aj keď tieto slová každodenne mnohokrát odriekajú.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 15.10.2009 19:24:13

Polovičná pravda evolučnej teórie


V tvorivom procese hmotnosti pôsobia dve sily: bytostná a duchovná. Pod pojmom bytostné treba rozumieť prírodno – živelno – zvieracie a pod pojmom duchovné, ľudský duchovný činiteľ.

Bytostné sily formovali hmotnosť od samého počiatku vzniku vesmíru až do chvíle, keď dospel vývoj v postupnej evolúcii od najnižších foriem života až k najvyššie vyvinutému zvieraťu, ako to správne vypozoroval Darwin.

Najvyššie vyvinutým, takzvaným inteligentným zvieraťom, ktoré žilo na zemi pred miliónmi rokov, dospel teda vývoj spomínaného bytostného druhu k svojmu najvyššiemu vrcholu, akého bol tento druh schopný. Ďalej sa už bez určitého vyššieho podnetu nebol schopný sám vyvíjať, takže by napokon nevyhnutne muselo dôjsť k určitej stagnácii a nakoniec k úpadku.

No a toto bol bod, v ktorom došlo k rozhodujúcemu zlomu v evolučnom vývoji na našej planéte. V tejto chvíli totiž, na najvyššom vrchole vývoja bytostného, začal do diania v hmotnosti vstupovať druhý spomínaný prvok a síce ľudsky – duchovné.

V praxi to vyzeralo tak, že po akte plodenia dvojice inteligentných zvierat a následnom tehotenstve sa do telíčka novo vznikajúceho jedinca už nevtelila zvieracia duša, ale nevedomý ľudský duchovný zárodok, túžiaci po seba uvedomení. Tieto ľudské duchovné zárodky v ďalšom vývoji postupne zušľachťovali pôvodne zvieraciu formu svojho tela až do súčasnej, ľudskej podoby.

Darwin mal teda pravdu iba z polovice. Naše fyzické telo skutočne pochádza z postupného evolučného vývoja a je teda bytostne zvieracej podstaty. Avšak na najvyššom vrchole vývoja bytostného sa do tohto tela vtelil ľudský duchovný zárodok, ktorý ho postupne zušľachťoval a dal mu ľudskú formu.

V tomto poznaní teda spočíva rozriešenie určitého vnútorného nesúhlasu ľudí s tým, že pochádzajú z opice. Ich vnútorný nesúhlas je akýmsi tušením, že to predsa len bude nejako inak. Fyzicky je to pravda, ale vnútorne to pravda nie je, pretože vnútorné jadro človeka pochádza z Ducha, z duchovnej ríše a je teda vnútorne úplne inej podstaty, ako zviera.

V tomto bode sa teda Darwin zásadne mýlil, pretože podľa Zákonov univerza nie je jednoducho možné, aby došlo k zmene jedného druhu na druhý a síce, druhu bytostného na druh duchovný. Každý druh zostáva v sebe pevne uzavretý, bez možnosti prekročenia vlastných hraníc. Zo zvieraťa sa teda v nijakom prípade nemôže stať človek. Ich vzájomná, vnútorná druhová rozdielnosť to nepripustí.

Bytostné, čiže prírodno – živelno – zvieracie teda na zemi vopred pripravilo všetko – všetky prírodné podmienky na príchod človeka, ktorý sem prišiel, ako hosť. Z tohto dôvodu sa preto musí ako hosť aj správať, čo znamená, že by mal mať v úcte svojho hostiteľa, že by ho mal podporovať a zveľaďovať.

Človek sa však drzo a spupne obrátil voči vlastnému hostiteľovi, čiže voči všetkému bytostnému a začal ho ničiť, zotročovať a drancovať. Napriek všetkej zdanlivej sile ľudstva zostáva však toto prírodno – živelno – bytostné vždy silnejšie, ako ľudia. Ak sa preto človek v najbližšej dobe vo svojom chovaní a prístupe v tomto smere nezmení, príde nakoniec čas, kedy hostiteľ jednoducho zmätie z povrchu zemského hosťa, ktorý sa ako hosť odmietol správať. Ale to je už celkom iná téma.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk

image/svg+xml smilan :: 05.10.2009 12:28:42

Nahota – vzostup a pád!


Miera studu a telesnej hanblivosti je mierou výšky skutočnej, vnútornej hodnoty človeka. Čím ušľachtilejší je vnútorný život jednotlivca, tým intenzívnejšie je ním pociťovaná potreba adekvátneho zahalenia vlastného tela.

História našej civilizácie a jej postupné duchovné dozrievanie je v podstate históriou postupného telesného zahaľovania, ktoré presne kopírovalo mieru dosiahnutej duchovnej zrelosti.

Skôr, ako sa z tohto uhľa pohľadu pozrieme na dejiny ľudskej civilizácie treba zdôrazniť, že si pri tom nebude možné nevšimnúť rôzne odchylky a úchylky, ktorých bolo v každej dobe viac, ako dosť. Z tohto dôvodu treba mať na zreteli predovšetkým hlavný vývojový prúd, predsa len vykazujúci postupný a plynulý vzostup až zhruba do konca 19. a začiatku 20. storočia. Po ňom žiaľ nasledoval strmhlavý pád. Tento všeobecný duchovný úpadok ľudstva sa opäť primeraným spôsobom odzrkadlil v prístupe k odievaniu.

Na začiatku svojho vývoja boli teda ľudia nahí podobne, ako zvieratá. To ľudské v nich sa však veľmi rýchlo prejavilo potrebou určitého zahalenia sa, ktoré nebolo podmienené iba poveternostnými podmienkami.

I v súčasnosti sa na našej planéte nachádzajú takzvané primitívne, alebo prírodné kmene, ktoré vo svojom vývoji ustrnuli na tomto stupni. Ich duševný obzor, celkový rozhľad a chápanie sveta sú priamo úmerné ich názorom na odievanie a potrebu telesného zahaľovania. Chodia takmer nahí, alebo úplne nahí, čo je dokonalým vonkajším obrazom stupňa ich reálnej duchovnej zrelosti, totožnej s rannými štádiami vývoja ľudstva.

Vo všeobecnosti však duchovné dozrievanie kráčalo predsa len postupne dopredu a ľudia, žijúci v rôznych dávnych civilizáciách sa začali čoraz viacej zahaľovať. Honosnosť odevu bývala neraz prejavom výšky spoločenského postavenia. Napríklad v starovekom Egypte chodievali nahí iba otroci. V Ríme boli zase členovia vyšších spoločenských vrstiev odetí v bohatých tógach, niekedy až doslova umelecky riasených.

Duchovný vzostup ľudstva však nešiel takými ideálnymi cestami, akými ísť mal a to bol dôvod, prečo sa v každom historickom období nachádzali určité viac, alebo menej badateľné, nezdravé odchylky od prirodzeného a zdravého vývoja. Jednou z nich, ktorú je potrebné zvlášť spomenúť, je zobrazovanie nahého ľudského tela v mnohých sochárskych, alebo maliarskych dielach. Tieto, celkom konkrétne umelecké diela tým nesplnili svoje poslanie povznášať a zušľachťovať spoločnosť. Naopak, brzdili ju v jej duchovnom rozmachu a strhávali ju nadol i keď umenie ako celok, odhliadnuc od spomínaných výstrelkov, sa až donedávna vyvíjalo správne.

Ale vráťme sa späť ku každodennému životu a k očividnému, historicky dokazateľnému faktu potreby čoraz kultivovanejšieho odievania a teda zahaľovania ľudského tela. Svoj vrchol v tomto smere dosiahol vývoj v takzvanej viktoriánskej móde konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy ženy chodili v šatách s dlhými sukňami a rukávmi, bez náznaku akéhokoľvek výstrihu. Takto chodievali odeté ešte naše prababičky.

Vývoj každého druhu, teda i duchovný, však môže smerovať dvomi cestami. Buď neustále nahor, k Svetlu a ušľachtilosti, alebo, bez prijatia a akceptovania určitých nových duchovných impulzov, môže zrazu dôjsť k úpadku a ceste nadol.

Žiaľ, presne toto sa prihodilo pozemskému ľudstvu, ktoré vo svojej zaujatosti iba čisto hmotnými vecami prehliadlo jeden z veľmi významných duchovných podnetov a tým prakticky odbočilo z cesty vedúcej nahor. Duchovne začalo okamžite výrazným spôsobom upadať, čo sa očividne ihneď prejavilo i vo vzťahu k potrebe kultivovaného zahaľovania vlastného tela. Od určitého bodu sme duchovne začali smerovať priam strmhlav nadol a tomu zodpovedali a zodpovedajú všetky tendencie čoraz väčšieho telesného odhaľovania.

Sukne sa začali skracovať, výstrihy prehlbovať a vo svojom duchovnom páde to ľudia považovali za niečo priam revolučné. Móda, film, reklama, časopisy a internet sú dnes plné telesnosti a nahoty, ktorej zobrazovanie je výsledkom spomínaného duchovného úpadku. Tento kult nahoty však veľmi nepriaznivým spôsobom vplýva na spoločenské vedomie a strháva ľudstvo čoraz nižšie a nižšie.

V súčasnom bahne nemravnosti sa samozrejme veľmi rýchlo vyrojili rôzne pseudofilozofie s duchovným podtextom, snažiace sa obhájiť daný stav, alebo ho bagatelizovať tézami, ako napríklad, že vraj čistému je všetko čisté, alebo že naše telo nie je samo o sebe nemravné, ale nemravnými sú iba naše myšlienky a preto ak si spravíme poriadok v myšlienkach, môžeme pokojne chodiť hoci aj nahí.

Do protikladu k tomu však postavme známe slová: „A neuveď nás do pokušenia!“. Z nich možno vyvodiť, že nakoľko na zemi žijú ľudia rôznych úrovní duchovnej zrelosti, nikto z nás nemá právo uvádzať do pokušenia iných. Nemá právo strhávať nadol a do nemravnosti ostatných a to ani vtedy, ak by on sám bol snáď natoľko čistý, že by ho vôbec neznepokojovala jeho vlastná nahota, alebo nahota druhých ľudí.

Duchovne zrelý človek, človek skutočne na výške však nikdy nebude jednať takýmto spôsobom, ale naopak, svojim správaním a spôsobom odievania poslúži iným ako vzor a dobrý príklad. Či už ako muž, alebo ako žena.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 24.09.2009 19:32:26

Je Písmo Sväté naozaj sväté?

Súčasní veriaci sa pozerajú na evanjeliá, ako na niečo svätého, ako na bezvýhradnú autoritu, o ktorej sa nediskutuje a o ktorej nemožno pochybovať.

Ak sa ale vecne a nezaujato pozrieme na evanjeliá, sú to v podstate spisy, ktoré vznikli veľmi mnoho rokov po udalostiach, ktoré sú v nich opisované a tento veľký časový odstup sa do určitej miery nepriaznivo odzrkadlil na autentickej kvalite spomienok na oné dávne udalosti. Veď si len predstavme samých seba, nakoľko hodnoverne a detailne by sme asi opisovali nejaké udalosti, ktoré sme prežili pred mnohými rokmi.

Druhou zásadnou skutočnosťou je, že ak by boli tieto spisy naozaj „Písmom Svätým“, nemohli by sa v nich nachádzať určité protirečenia, či zásadne iné pohľady na jednu a tú istú vec.

Tieto protirečenia a iné, odlišné pohľady učeníkov na udalosti a náuku Mesiáša však vznikli preto, lebo evanjeliá sú čisto osobnou interpretáciou udalostí spred mnohých rokov. Interpretáciou, založenou na osobnom pochopení, vnímaní a prežívaní jednotlivých evanjelistov. Presne tak, ako je tomu vždy, keď dvaja ľudia opisujú tú istú udalosť a to ešte s odstupom mnohých rokov. Pohľad dvoch ľudí na tú istú vec nebýva totiž nikdy rovnaký a celkom zákonite sa viac, alebo menej odlišuje.

Uveďme si konkrétny príklad, týkajúci sa známych slov: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

Matúš použil tieto slová v súvislosti s osobou Petra a síce vtedy, keď Peter ako prvý spoznal v Ježišovi Syna Božieho. Celkom konkrétne to znie takto: „Ty si Peter (Skala), a na tejto skale vystavím svoju cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

Oproti tomu ale napríklad Marek a Lukáš slová o rozväzovaní a zväzovaní v súvislosti s Petrovým primátom vôbec neuvádzajú

No a je naozaj veľmi zaujímavé a dosť protirečivé, že samotný Matúš použil tieto slová vo svojom evanjeliu aj niekde inde a to v úplne inej súvislosti a inom kontexte. A síce, v kapitole s názvom „Bratské napomenutie“:

„Keby sa teda tvoj brat prehrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami! Keď ťa počúvne, získal si svojho brata. Keď ťa však nepočúvne, priber si ešte jedného, alebo dvoch, aby výpoveď dvoch, alebo troch svedkov všetko potvrdila. Keby ani tých nepočúvol, tak to povedz cirkvi, a keby ani cirkev nepočúvol, zaobchádzaj s ním ako s pohanom a mýtnikom.

Veru, hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi.“

Položme si teraz otázku, v akom kontexte boli slová o rozväzovaní a zväzovaní použité správne? Či iba v súvislosti s Petrom – či je to teda iba výsada jeho osoby, čo však Marek a Lukáš neurobili, alebo ich máme chápať v širšej, všeobecnej súvislosti, ako schopnosť každého človeka, vzťahujúcu sa na odpustenie, či neodpustenie nášmu blížnemu? Odpustenie alebo neodpustenie, ktorého dôsledky nemajú dosah iba čisto pozemský, ale toto pozemské presahujú.

Ak celú vec sami hlboko precítime a ak sa ešte navyše oprieme o znalosti Zákonov, fungujúcich vo stvorení, musí nám byť jasné, že slová o zväzovaní a rozväzovaní na zemi i na nebi majú všeobecnú platnosť. To znamená, že je to zakódované v schopnostiach a možnostiach každého človeka.

Spomínaná všeobecná zákonitosť sa preto nemôže v nijakom prípade vzťahovať iba na jedného, jediného človeka, čiže na Petra, ako to mylne uviedol Matúš na základe svojho vlastného, nesprávneho pochopenia. Ani Lukáš ani Marek takéto niečo v súvislosti s Petrovým primátom totiž vôbec nespomenuli.

Uvedené fakty by teda mali byť pre nás pádnym dôkazom toho, že evanjeliá nie sú nedotknuteľným Písmom Svätým v tom zmysle, v akom sa na ne pozerá väčšina veriacich dnes. S niečím podobným by nesúhlasili ani samotní evanjelisti.

Ako všetko ľudské sú totiž tieto spisy poznamenané mierou osobného porozumenia a pochopenia jednotlivých autorov. A o tom, že toto ich chápanie nebolo vždy dostatočné, takže si bol nad ním neraz nútený povzdychnúť aj ich Majster, o tom predsa možno nájsť i zmienky v jednotlivých evanjeliách.

Určite tu neobstojí ani známa argumentácia, že vyliatím Ducha Svätého sa zrazu stali učeníci priam zázračným spôsobom všetko plne chápajúcimi. Ak totiž niekto isté veci nedostatočne chápe aj keď sa pomerne dlhý čas pohybuje v osobnej, bezprostrednej blízkosti pozemského vtelenia živého Boha, čo predstavuje najväčšie možné priblíženie sa Boha k človeku, je doslova ilúziou myslieť si, že by mohlo jestvovať ešte niečo väčšieho, čo by mohlo jeho mieru chápavosti nejakým zázračným spôsobom náhle výrazne zvýšiť.

V jednom z Pavlových listov, v známom Hymne na lásku je uvedené: „Poznávame len z časti a len z časti prorokujeme“.

Čo znamenajú tieto slová, napísané Pavlom mnoho rokov po zoslaní Ducha Svätého na Turíce, na základe ktorého považuje cirkev apoštolov za neomylných a ich slová za „Písmo Sväté“?

Sám Pavol, ako je zachytené v jeho vlastných, vyššie uvedených slovách, si o sebe v žiadnom prípade nemyslel, že je neomylný, ale naopak, veľmi kriticky vnímal svoju vlastnú nedokonalosť v chápaní vysokých právd.

Nie je preto správne, pozerať sa na evanjeliá, ako na nejaké neomylné „Písmo Sväté“, ako sa to robí dnes, ale treba v nich vidieť iba to, čím skutočne sú – treba v nich vidieť nesmierne cenné, autentické dokumenty, pochádzajúce od ľudí, ktorí osobne poznali Ježiša Krista, alebo dokonca od ľudí, ktorí Ježiša nikdy osobne nepoznali, ako napríklad sám Pavol. V každom prípade sú to však dokumenty, poznačené mierou zrelosti a pochopenia Kristovho učenia ich jednotlivými autormi. Skutočným Písmom Svätým by boli iba vtedy, keby ich napísal samotný Ježiš.

Áno, toto treba zvlášť zdôrazniť. Písmom Svätým, ktoré by sme mohli plne akceptovať v tomto zmysle by boli evanjeliá iba jedine vtedy, keby ich napísal Ježiš. Takýto je zdravý a reálny pohľad na vec.

Podobných spisov a dokonca evanjelií jestvuje v skutočnosti omnoho viac, ako ich bolo nakoniec zaradených do Nového zákona. Toto je tiež kapitola sama o sebe, pretože výber toho, čo bude, alebo nebude zaradené medzi „Písmo sväté“ robili ľudia o niekoľko stáročí neskôr na základe vlastného úsudku. To, čo bolo potom kanonizované sa stalo „Písmom Svätým“ a to, čo kanonizované nebolo, zostalo iba historickou výpoveďou ľudí tej doby.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 14.09.2009 19:03:51

Kam kráčíš planeta Země?

Ohromné úsilí je vkládáno člověkem do snahy podmanit si hmotu Země. Na první pohled jeví se toto úsilí jako hodné uznání a ocenění, neboť přináší pokrok pro stávající civilizaci, nebo spíše je lepší říci, že úsilí člověka v posledních staletích přináší dnes pokrok především pro západní kulturní civilizaci dnešního lidstva na Zemi.

Čím však je ve skutečnosti tento pokrok, který je možné nazvat z duchovního hlediska jen pokrokem bezvýznamným, nicotným a krátkodobým, který je také pokrokem, jenž je vykoupen mnoha bolestmi a především těžkým poškozováním přírodního světa?

Je zde na místě říci, že úsilí, které je vynakládáno dnešními lidmi pro získávání si svých životních standardů, je více než z devadesáti procent věnováno na soupeření a otevřený boj s bytostným světem, působícím v přírodě.

A to právě proto, že původní cesta získávání si životních standardů člověka měla vést zcela jinými drahami, než jakými se lidstvo vydalo.

Původní cesty měly vést zcela jinudy, než kudy se ubírá dnešní způsob života většinové lidské společnosti. Měly to být cesty souznějící s podporou bytostného světa. V bytostném světě odráží se všude v jeho původním, (člověkem ještě nedotčeném) zdravém prostoru plné spoluzachvívání s ostatními částmi Stvoření. Toto spoluzachvívání měl také i lidský duch správně sledovat a kráčet tak vzhůru po předchystaných stupních. To by ale lidský duch v pozemském těle člověka (jímž jsme každý z nás) musel také nejprve správně sledovat základní smysl svého života na Zemi.

Tímto smyslem je na prvním místě duchovní pokrok a vzestup, jako něco, co je přitom zcela přirozenou součástí života lidsky duchovního druhu v Pozdějším Stvoření.

Pravým duchovním pokrokem a vzestupem není myšleno něco mystického či něco ezoterického, co se vždy pro své uplatnění musí nejprve vytrhnout z přirozenosti běhu života.

S opravdovým duchovním vzestupem člověka je Boží Vůlí od prapočátku vzniku lidského ducha spojováno jediné: rozvinutí schopností prožívat a formovat svůj život v harmonii s celkem díla Stvoření. V tom má lidský duch plně projevit všechen svůj um a všechny své síly! K tomu byl také vybaven schopností prožívat vše s čistou radostností, s touhou budovat a tvořit v souladu se světem přírodních bytostí.

Jedině tak může člověk v plném využití svých vlastních duchovních schopností získat čistou moudrost a vznešenost, jaké mu právem na jeho vrcholu vzestupu jakožto koruna jeho učební cesty Pozdějším Stvořením náležejí.

Zde je ale onen kámen úrazu, protože zmiňovaný pravý pokrok člověka má spočívat v moudrosti, čistotě, v harmonii, s níž tvoří a spolupracuje s ostatními tvory ve Stvoření, tedy zde na Zemi i se světem přírody, se světem přírodních bytostí.

V porovnání s tímto výše zmíněným je pokrok dnešní civilizace pokrokem, jenž vede ve své zvrácenosti stále více všechno živé, ať již viditelné či neviditelné, jen do záhuby, do zničení!

Skutečný pokrok člověka může a má se odvíjet nejprve od pokroku jeho nitra. Teprve až pak má se člověk snažit ve spolupráci s bytostmi přírodního světa formovat svůj pozemský svět, aby jej přiblížil ke vznešenosti a kráse a také z toho se odvíjejícímu určitému životnímu standardu.

Takový standard života bude ve svém harmonickém spoluzachvívání vždy přinášet dostatek všeho, čeho je člověku třeba pro prožití důstojného a ušlechtilého života zde na Zemi.

Miliony věcí dnešní potřeby budou muset nyní odpadnout jako něco, co se posunulo na významnější místo v životě lidí, kam z pohledu zákonitostí Stvoření náleží úplně jiné, čistší a ušlechtilejší formy a způsoby života.

Lze říci, že největší část dnešního životního komfortu západní civilizace je vystavěna na falešných základech, které již téměř od svého začátku stály proti cestě, kterou člověku zde na Zemi předchystalo bytostné působení, pracující oddaně ve Vůli Boží.

Tak jsme dnes stojící v pýše, na zdánlivém vrcholu svého pokroku, současně zcela vysíleni vyčerpáním, vnitřně rozerváni, a jen mlčky můžeme nyní pozorovat, jak svět bytostného postupně boří sloupy oné babylonské věže civilizace s tím, že tato bude muset být zcela stržena dolů do rozvalin, aby teprve potom mohla začít nová výstavba, která bude ve svém souznění s celkem Stvoření skutečně chtěnou a radostně vítanou, na rozdíl od stávajícího obludného dómu zformovaného ješitností a domýšlivostí lidského rozumu.

Před celým lidstvem je nyní rozevírající se propast, do níž bude světem přírody a silami bytostných, působících ve hmotném vesmíru, nakonec strženo vše, co stojí v protikladu s původním chtěním výstavby, kterou zde měl skrze své vnímání citu lidský duch vystavět.

Namísto citu, jenž nabízí vždy souzvuk harmonie s celkem, byl doposud lidmi protěžován k veškeré práci ve hmotě převážně jen rozum, který pracuje ze své podstaty vždy omezeně, jednosměrně. A tak, i když se dnešní civilizace ještě v samém závěru svého zděšeného poznání, jak velmi je planeta Země zničena dosavadním úsilím rozumu člověka, pokusí o nápravy, budou to opět jen nápravy, které ve své zúžené rozumovosti odstartují další zmatenosti, které urychlí celkovou sebedestrukci stávající civilizace.

Cesta vpřed vede jedině skrze cestu duchovního pokroku a vzestupu jednotlivce, a také následně postupně i celé lidské společnosti.

Je to cesta znovuzrození člověka v jeho citu, v jeho novém chápání harmonie celku Pozdějšího Stvoření, do něhož byl člověk – lidský duch na začátku cesty svého vývoje Boží Vůlí milostivě vypuzen.

Musíme se tedy nejprve naučit být lidmi ducha! Zde na Zemi, ve hrubohmotnostech následného, s odstupem zformovaného Stvoření, musíme se naučit být lidmi čistými a spravedlivými, toužícími po ušlechtilosti v každém okamžiku svého života. Cesta ke znovuzrození vede jen skrze opětné nalezení vlastní vnitřní čisté dětskosti, která jediná také otevírá cestu k plnému porozumění přírody i celého díla Stvoření. Rozum člověka nikdy nepochopí cokoliv z toho.

Proto je zde také možné napsat, že blížící se období, které je před námi, bude pro celé lidstvo těžké, nesmírně těžké, a lidstvo bude po určitou dobu balancovat těsně nad hranicí vlastního samozničení zde na Zemi.

To je možné napsat již dnes 9.9.2009, neboť v duchovním stavu Země k dnešnímu dni platí, že lidí znovuzrozených v duchu je na Zemi o mnoho méně, než by správně mělo být, aby se mohlo nyní napsat, že Země sice projde těžkými otřesy ze strany úderů přírody a také vesmíru, ale zůstane zachována.

To dnes není možné s jistotou napsat.

Je ale přímo na každém z nás, nakolik se toto již v nastalých hodinách změní k lepšímu, anebo také naopak ještě k horšímu.

Vlastní duchovní probuzení – znovuzrození v duchu – musí totiž učinit každý z nás sám za sebe, zcela nezávisle na komkoliv druhém!

Kéž by se to podařilo alespoň několika lidem! Výhledy na další týdny a měsíce by mohly být ihned lepšími!

Dnešní duchovní stav k 9.9.2009 na Zemi není dobrým! Nemá žádný smysl to nijak zakrývat líbivými slovy, která by slibovala všem lidem lživé výhledy na bezstarostnou budoucnost.

Něco takového ao-institut činit nebude, jakkoliv by to mnozí k uklidnění sebe sama i druhých rádi slyšeli. Žel, není možné to nyní napsat, avšak je na každém z nás to změnit k lepšímu.

Je možné to změnit bezprostředně teď hned, ve svém probuzeném úsilí o pravou čistou lidskost, z níž vždy následně vyústí vše ostatní, co je ušlechtilé a harmonické.

Jediné, co nám tedy ještě zůstává, je vlastní ochota změnit sebe sama k vyšším hodnotám a současně také naděje, že se pochopení stávajícího stavu Země dotkne srdcí stále většího počtu lidí.

www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 10.09.2009 18:33:53

Je na nahota nemravná?


Nestvoril nás Boh nahých? Čo je na tom nemravné? Veď telo je predsa Boží dar a ľudia by sa mali tešiť aj zo sexuality a nie si vytvárať bloky a la "čo sa môže a čo nie". Kto určuje hranice mravnosti? Nie sú to snáď len naše ľudské obmedzenia a predstavy?

Odpoveď:

Áno, človek síce prichádza na tento svet nahý, avšak nie je správne z toho usudzovať, že určité telesné odhaľovanie sa na verejnosti je niečím normálnym a že na nahote nie je v podstate nič nemravného.

Zrodenie je prvým krokom na ceste nášho pozemského bytia, po ktorom ale nasledujú ďalšie nevyhnutné kroky, prostredníctvom ktorých dozrievame až k dospelosti a plnej samostatnosti.

Áno, rodíme sa síce nahí a deti do určitého veku vnímajú nahotu úplne prirodzene a nehanbia sa za ňu. Avšak ako dieťa čoraz viacej dozrieva, začína postupne samo od seba pociťovať vlastnú nahotu, ako niečo, čo treba patričným spôsobom zahaliť. Jednoducho začína sa u neho prebúdzať stud!

Toto prebudenie studu je jedným z nevyhnutných stupienkov na ceste k zrelosti jeho osobnosti. Naše pozemské zrodenie sa v nahote a určité obdobie detského vývoja, v ktorom je nahota pociťovaná, ako niečo prirodzeného je teda nakoniec prekonané prebudením sa studu. Prostredníctvom studu začíname potom vnímať vlastnú nahotu, ako niečo veľmi intímneho, čo nemá byť odhaľované pohľadom iných. Ide tu o určitý vyšší stupeň vo vývoji ľudskej osobnosti.

Ľudské telo samo o sebe samozrejme nemožno považovať za nemravné. Je čisté a darované mu Stvoriteľom. Čistou a prirodzenou je aj túžba po pohlavnom uplatnení. K nemravnosti v tomto smere dochádza až vtedy, keď ľudia z rôznych rozumových dôvodov prekračujú hranice studu.

Áno, Stvoriteľom nám bolo darované telo a spolu s ním, v zodpovedajúcom veku telesnej zrelosti i túžba po pohlavnom uplatnení, na ktorej, ako už bolo povedané, nie je nič nečistého a človeka nedôstojného. Ak sme ale povedali „A“, treba jedným dychom povedať i „B“ a síce, že rovnako, ako nám bolo darované telo a s ním sexualita, presne rovnakým darom je zároveň i prebudenie telesnej hanblivosti a studu. Nie je totiž náhoda, že čím je dieťa staršie a zrelšie, tým intenzívnejšie sa v ňom, v nenásilnej a neovplyvnenej prirodzenosti, prebúdza telesná hanblivosť a stud. A práve stud a telesná hanblivosť majú vytvárať zdravú protiváhu našej telesnej túžbe, aby sa táto nezvrhla v nemravnosť.

Stud je teda určitou časťou nášho svedomia, je hlasom nášho ducha! Jasne ho dokáže vnímať každý, kto ho vnímať chce. No a je to stud, ktorý určuje hranice mravnosti – hranice toho, čo mravné je a čo mravné nie je! Stud nám má byť v tomto smere tým najlepším radcom, ktorého výstražný hlas, ak ho uposlúchneme, nám v nijakom prípade nedá upadnúť do nemravnosti.

Pozrime sa ale, aká je realita a spýtajme sa, kde a kedy niekto hovoril o stude, ako o niečom pozitívnom? Všade vôkol sa vyzdvihuje iba telo s jeho žiadosťami. Pod zámienkou zdravia, športu, kultúry, módneho odievania a pod mnohými inými zámienkami dochádza čoraz väčšej nemravnosti, ktorá sa stáva spoločenskou normou. Vo filmoch, v rádiách, v novinách, v časopisoch a už ani nehovoriac o internete, všade sa až príliš otvorene a bez hanby hovorí o tých najintímnejších veciach a všeobecne sa to považuje za pokrok modernej civilizácie. Život okolo nás prerastá v horúčkovitú nemravnosť, ktorú tento svet síce považuje za normálnu, ale iba preto, že zodpovedajúci protipól, čiže stud, ktorý mal držať na našu telesnosť v primeraných medziach, že na tento stud sa nikdy nekládol a doteraz nekladie absolútne nijaký dôraz.

Práve naopak, ak sa ho nejaký človek snaží akceptovať a podľa neho sa aj riadiť, býva vysmievaný a považovaný za spiatočníka, a to iba preto, že si dokázal zachovať zdravú mieru studu, kým tí ostatní v sebe tento klenot už dávno pošliapali a znehodnotili.

No a práve z dôvodu straty a znehodnotenia studu je naša súčasnosť plná nemravnosti. Lebo zo vzájomne doplňujúcej sa dvojice – telo, kontra stud, majúcej za úlohu vytvoriť harmóniu sa všetko vsadilo iba na telo a telesnosť. Stud, ako doplňujúci protipól, bol odsunutý na vedľajšiu koľaj a u mnohých ľudí dneška už akoby vôbec neexistoval.

Názorný príklad: Po ulici kráča „moderne“ oblečené dievča. Moderne, čiže vyzývavo a dráždivo, na základe čoho sa za ňou otáčajú muži. Ak by načúvala svojmu zdravému studu, z tohto slizkého a zmysleného obdivu by jej muselo byť trápne. Musela by sa pritom červenať a cítiť veľmi nepríjemne a musela by následne primeraným spôsobom prehodnotiť svoj šatník.

Tejto mladej žene, ktorá vôbec nemusí byť vnútorne skazená, však doposiaľ nikto nepovedal, že by mala v každej situácii načúvať hlasu vlastného studu, ktorý jej bezpečne ukáže, čo je správne a čo nie.

Naopak! Prostredníctvom výchovy a vplyvov prostredia bolo v tejto mladej žene jej pôvodne zdravé vyciťovanie cielene ubíjané a potláčané. Preto, aj napriek občas sa ticho ozývajúcemu, vlastnému vnútornému cíteniu, samu seba presviedča, že koná správne keď činí tak, ako je v súčasnosti bežné. Časom sa jej napokon začne zmieňovaný, nízky obdiv mužov dokonca páčiť a keď nakoniec definitívne zasype svoj stud, nebude už chcieť nič počuť o tom, že jej správanie je nemravné a že aj vôkol seba rozširuje iba nemravnosť.

No podobne je tomu v tisícerých iných prípadoch, v ktorých boli prelomené a nerešpektované hranice zdravého studu. Týmto spôsobom sa stalo nemravným takmer všetko okolo nás, ako napríklad film, divadlo, knihy, piesne, móda, slovný prejav a tak ďalej, a tak ďalej.

Človek sa však musí navrátiť k ľudsky dôstojnému životu na tejto zemi! Musí sa prinavrátiť k stratenej mravnosti, ak sa chce vôbec nazývať človekom! No a jediná cesta k tomuto cieľu vedie cez znovu obnovenie spojenia s našim studom, ktorý je tichým hlasom nášho svedomia a svedomie zase hlasom nášho ducha – nášho najvnútornejšieho „ja“.

Ľudia by mali vedieť, že miera studu je priamo úmerná skutočnej, vnútornej hodnote človeka! Čím intenzívnejšie je prežívaný stud, tým ušľachtilejší a kultivovanejší je telesný pud a tým vyššie vnútorne, čiže duchovne stojí človek.

Toto všetko však v nijakom prípade nevylučuje ľudskú sexualitu, ktorá môže práve týmto poznaním nadobudnúť úplne inú kvalitu a úplne iný rozmer. Ľudská sexualita, usmernená hranicami zdravého studu, vo všetkej ušľachtilosti citového a myšlienkového života milujúcej sa dvojice je čista a nepoškvrnená. Je takou, akou ju chce mať Stvoriteľ! Takéto čisté, vzájomné telesné spojenie muža a ženy má totiž zároveň, ak počas neho dôjde k počatiu, nesmierne pozitívny vplyv na vnútornú kvalitu novo prichádzajúceho, ľudského jedinca.

Mravnosť je teda cesta k povzneseniu ľudstva po všetkých stránkach. Mravnosť však vzniká z harmónie tela s jeho potrebami na jednej strane a studu a telesnej hanblivosti na strane druhej. Jedine z takéhoto vzájomného spolupôsobenia môže vzniknúť to pravé.

Ľudia, usilujúci o mravnosť by preto mali omnoho viacej načúvať a dbať tichého hlasu vlastného studu, ako vyzývavého hluku svojho okolia, ktoré už dávno upadlo do nemravnosti. Lebo je to jedine náš stud, ktorého rešpektovanie dokáže udržať ľudskú telesnosť v hraniciach mravne únosného. Ak naň ale nedbáme, okamžite a zákonite upadáme do nemravnosti, nehodnej bytosti, nazývanej človek.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 01.09.2009 11:51:26

Aj zábava musí byť ušľachtilá!

Jednou z najvznešenejších a najvyšších hodnôt tohto univerza je Čistota. Všetko, čo ľudia vytvárajú a čo chcú, aby vôbec malo nejakú cenu, musí byť preto predchnuté Čistotou. Malo by sa ňou skvieť vnútro každého človeka. Čistým a ušľachtilým by malo byť naše cítenie, naše myslenie, ale aj naša reč i naše jednanie. Čistým a ušľachtilým by malo byť všetko, čo robíme a na čo len siahneme, teda i náš spôsob zábavy.

Áno, zábava a humor sú soľou života, ale ich tvorcovia a konzumenti si musia byť v každej chvíli vedomí nutnosti rešpektovania istej miery čistoty, ušľachtilosti a ľudskej dôstojnosti.

Žiaľ, opak je ale pravdou a súčasní tvorcovia zábavy a humoru, ale i obyčajní ľudia vo svojom voľnom čase, pri rôznych oddychových aktivitách tieto hodnoty vôbec nerešpektujú a to je hlavnou príčinou toho, prečo sú takmer všetok humor a zábava človeka nedôstojnými a plytkými, plnými špiny a nízkosti.

Pri rôznych formách a druhoch dnešnej zábavy a kultúrneho vyžitia, či už sú to piesne, filmy, divadlo, vtipy, a tak ďalej, sa musí každý človek, ktorý si ešte dokázal zachovať určitú mieru vnútornej čistoty neraz červenať, cítiť trápne, tiesnivo a nepríjemne, kladúc si sám sebe otázku: Kam sme to až klesli?

Avšak ľudia, ktorí v sebe postupne nechali celkom zasypať jednu z najvyšších hodnôt univerza – Čistotu, títo ľudia sa v súčasnej nízkosti a špine, ktorou sú doslova otrávené takmer všetky formy zábavy a kultúrneho vyžitia cítia veľmi príjemne – takmer ako prasce, blažene sa váľajúce v bahne. Takáto forma zábavy a umenia sa im zdá plnokrvná a plnohodnotná. Majú dojem, že práve toto je jedna z možností, ako sa dokonale odreagovať a užiť si života. Veď predsa žiť a zabávať sa môžeme tak, ako sa nám páči a ako nám to najlepšie vyhovuje.

Ak by sa podobní ľudia, ktorí si takto hovejú v nečistote, pretože pojmem čistoty nechali v sebe už dávno znehodnotiť stretli s požiadavkou ušľachtilej, čistej a pojmu človek hodnej zábavy, s veľkou pravdepodobnosťou by s takýmto niečím nesúhlasili v obave, že by snáď mohli prísť o „plnohodnotnosť“ toho, čo práve oni, vo svojej skazenosti, považujú za skutočnú zábavu. V ich očiach by ušľachtilá a dôstojnosti človeka hodná zábava nemohla byť predsa nijakou zábavou.

Je to však iba určitý uhoľ pohľadu, pretože zase naopak, vnútorne čistejší človek sa musí neraz s odporom a hnusom odvrátiť od mnohého, čo ľudia zbavení vnútornej čistoty považujú v súčasnosti za skutočnú zábavu.

Ako však už bolo na začiatku povedané, Čistota predsa len patrí medzi tie najvyššie a najvznešenejšie hodnoty v tomto stvorení. Je hodnotou, pochádzajúcou zo Svetla, z ktorého povstalo všetko a teda aj človek. Každý z nás ju preto nesie nezmazateľne vtlačenú vo svojom najvnútornejšom „ja“ – vo svojom duchu. Ak dokážeme načúvať svojmu duchu, ktorý sa ku nám prihovára prostredníctvom citu, dokážeme potom v zmätkoch dnešnej doby bezpečne rozpoznať, čo je naozaj ušľachtilé, čisté, zdravé a krásne a čo naopak nemravné, plytké, nízke a zvrhlé. Toto je jediná cesta a jediný spôsob, ktorým možno bezpečne rozlíšiť správne od nesprávneho a zlé od dobrého.

Náš duch, alebo inak povedané, naše svedomie, má byť teda pre nás v tomto smere tou najvyššou morálnou autoritou, ktorá jediná, ak s ňou dokážeme nájsť spojenie, je nám vždy schopná ukázať správny smer na cestách nášho života.

Pre tých, ktorí chcú znovu nájsť a obnoviť svoje spojenie s jednou najvznešenejších a najvyšších hodnôt vo stvorení – s Čistotou, majúcou moc urobiť z nás opäť skutočných a plnohodnotných ľudí je tu zlaté pravidlo, ktoré znie: Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Jedine tak vybudujete mier a budete šťastní. Bez Čistoty totiž niet žiadneho pravého človečenstva!

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk

image/svg+xml smilan :: 23.08.2009 16:20:49

Obvinenie z degradácie národa!

Pri ceste autobusom čítali moji spolucestujúci denník Nový Čas /jeho obdobou v Čechách je Blesk/. V súvislosti s nedávnym, veľkým banským nešťastím v Novákoch, pri ktorom zahynulo 20 ľudí, sa na jeho titulnej strane nachádzala fotografia matky a dieťaťa s veľkým nápisom: Riško, syn mŕtveho baníka.

Na tom by samozrejme nemuselo byť nič zlého, avšak vyslovene poburujúce bolo, keď čítajúci obrátili noviny a na ich zadnej strane bola tradične, ako je to už „dobrým“ zvykom, jedna zo zvyčajných, šteklivých nahotiniek. Takisto i vo vnútri novín niekoľko podobných obrázkov s tomu primeranými textami.

Iba pre porovnanie: Približne v rovnakom období som počúval slovenský rozhlas, v ktorom z titulu tragédie v Novákoch zmenili štruktúru vysielania, na základe čoho neodvysielali plánovanú humoristickú reláciu.

V slovenskom rozhlase teda považovali za ľudsky a morálne neadekvátne vysielať po správach o banskom nešťastí humoristickú reláciu. Podobný postoj možno naozaj iba schvaľovať. Oprávnenou otázkou potom ale zostáva, prečo k podobnému, ľudsky citlivému prístupu, v skutočne tak mimoriadnej situácii nedošlo aj v denníku Nový Čas, ktorého titulná stránka predsa súvisela s tragédiou v Novákoch. Prečo obsah novín zostal aj v takejto výnimočne tragickej chvíli veľmi hrubo a necitlivo takým, akým býva vždy – plným nízkosti, malosti a nemorálnosti.

Raz darmo, redakcia Nového Času tým opäť potvrdila to, čím ich noviny vždy boli a doteraz sú – močiarom, plným hnusného bahna, ktorého vydavateľ a celý redakčný tím nie sú schopní v nájsť v sebe ani len ten najelementárnejší zmysel pre takt a súcit s bolesťou pozostalých.

Je naozaj smutné, že čitatelia spomínaného bulvárneho plátku nedokážu kriticky vnímať takúto extrémnu netaktnosť a s odporom a hnusom sa neodvrátia od periodika, ktorým je už dlhé roky, ako nákazlivou chorobou, zamorovaný náš národ.

Áno, vyzerá to tak, že istá skupina ľudí prostredníctvom denníka Nový Čas už celé roky cielene a programovo degraduje slovenský národ, zaplavujúc ho každodenne, špinou, nízkosťou, klebetami, ohováraním a zvieracou zmyselnosťou.

Všetci určite poznáme úslovie: Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si. Ak každodenne čítame hnoj, čím potom sme?

Nie, nechcem takto nedôstojne urážať čitateľov Nového Času, ako by sa to snáď na prvý pohľad mohlo zdať, pretože som presvedčený, že vo svojom vnútri sú predsa len lepší, ako to, čo vo svojej naivite a nevedomosti dennodenne konzumujú. Každopádne však treba nahlas vysloviť, že niekto veľmi usilovne pracuje na tom, aby zničil, pošpinil a úplne zdegradoval ešte relatívne zdravé, vnútorné jadro týchto ľudí.

Cieľavedomá zákernosť temnoty, usilovne sa snažiacej zničiť všetko dobré musí byť preto ukázaná v pravom svetle, aby sa tí, ktorí ešte v sebe nájdu silu vzoprieť sa a ktorí sa nechcú nechať postupne celkom ľudsky zdegradovať, aby sa títo ľudia od podobných praktík jednoducho odvrátili a nedali manipulovať so sebou manipulovať. Aby svojim každodenným finančným príspevkom nepodporovali zločincov, skrývajúcich sa v redakcii a vydavateľstve denníka Nový Čas.

Tento moloch skazenosti, finančne profitujúci na zámernej degradácii národa nemožno v jeho slepej honbe za ziskom reformovať zhora. Je totiž veľmi málo pravdepodobné, že by ľudia, pracujúci v jeho redakcii a vydavateľstve dokázali prehliadnuť, ako veľmi škodia nášmu národu. Že by dokázali prehodnotiť vlastné postoje i obsah svojho periodika.

Tento moloch skazenosti možno zničiť iba zdola a síce tým, že sa v poznaní jeho pravej tváre, ktorou je zlo, nemravnosť, skazenosť a neľudskosť od neho odvráti jeho vlastná čitateľská obec. Tá čitateľská obec, ktorej sa niekto arogantne a zlomyseľne smeje priamo do tváre a ktorej ľudská dôstojnosť je ponižovaná každým novým číslom denníka Nový Čas.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 04.08.2009 18:43:29

Skaza festivalu Pohoda – odpoveď na reakcie čitateľov

Prednedávnom so zverejnil na článok, ktorým som sa snažil odkryť pozadie tragédie v Trenčíne, čo vyvolalo mnoho búrlivých nesúhlasných reakcií čitateľov. Na dve z nich budem odpovedať v nasledovnom texte.

Najskôr však, pre osvieženie pamäti uvádzam link na spomínaný článok s názvom: Tragédia festivalu „Pohoda“ – inteligentný vietor!

http://moje.dama.cz/blog.php?blog=17202


A teraz prvá reakcia čitateľa:

http://dnes.atlas.sk/svet/111163/

Najmenej 26 ľudí zahynulo a 24 bolo zranených pri havárii autobusu prevážajúceho poľských pútnikov neďaleko mesta Grenoble na juhovýchode Francúzska.


http://www.sme.sk/c/1053395/cestou-na-put-zahynulo-jedenast-ludi.html

Cestou na púť zahynulo jedenásť ľudí


Tu by som chcel podotknúť, že formálna príslušnosť k nejakej cirkvi, alebo náboženskému smeru nemusí ešte vôbec znamenať reálny vnútorný príklon k dobru a k pozitívnym hodnotám. Skôr opak býva pravdou, pretože väčšina veriacich všetkých vierovyznaní, bez rozdielu, skĺzava vo vzťahu k vlastnému náboženstvu do prázdneho formalizmu a ich skutočný, reálny život býva o niečom úplne inom. Vôbec totiž reálne nežijú pravdy vlastnej viery, ku ktorej sa formálne hlásia. V skutočnosti uznávajú len a len hodnoty tupého a prehnitého materializmu presne tak, ako je tomu u zvyšku neveriacej populácie.

Takzvané púte trebárs do Ríma, do Lúrd a podobne nie sú potom v skutočnosti ničím iným, ako obyčajným výletom, alebo poznávacím zájazdom. S reálnym duchovným a osobnostným vzostupom mávajú zväčša len málo čo, alebo takmer vôbec nič spoločné. Je to iba dobrý biznis a pokrytectvo.

Druhá reakcia čitateľky:

Vyzera to ze verite v Boha (aj ked neviem v akeho...). Sama som veriaca, a to naozaj silne.
Sex pred manzelstvom, resp. ako to vy nazyvate - nemravny a nemoralny zivot su pre mna
tabu. Tiez drogy drogy, samozrejmä. Pred nerespoktom voci Bohu mam velku bazen. Nuz a
predstavtesi ze Pohodu navstevujem a trvam na tom, ze je to jedno z anjhodnotnejsich podujati,
ake sa na Slovensku organizuju. S Vami nemozem suhlasit uz len preto, ze sudite (ale kto
akymi zbranami bojuje, takymi aj zahynie) a aj preto, ze aj uprimne veriacim ludom, nasledujucim
Boha sa deju zle veci. Verim, ze mate znalost Biblie, a tym padom mi nemozte odporovat.
Tvrdit, ze vietor bol zoslany Bohom, aby zmiatol zabavajucich sa ludi - to je velmi drze
tvrdenie a som prekvapena, ze nemate obavu z toho, ako sa pozera Boh na to, ked nejaky
maly cloviecik presvedcene tvrdi, ze vie co Boh spravil a preco. Nemate bazen? A akoto
ze opominate jedno z najdolezitesich prikazani a to konat v laske? Myslite si ze nieco
zmeni
te tym, ze budete podporovat inych v tom aby sa tesili, ze Boh vyhladil skazenost (tam
kde nebola)? Som velmi sklamana ze ludia ako vy, vobec beru meno Bozie do ust. Mali by
ste sa radsej modlit za silu pre rodinu zosnuleho a tiez za mudrost a silu pre organizatorov,
ktori doteraz odviedli uzasnu pracu a ktorych vynimocny talent a vynimocna sila, organizovat
podujatie tak pozitivneho charakteru, je z mojho pohladu dar od Boha sameho.
Zamyslite sa nad tym komu sluzite vy a zamyslite sa dobre.


Odpoveď:

Je veľmi smutné, že ľudia, hlásiaci sa k viere nedokážu vnímať desivý úpadok dnešnej doby a dokonca obhajujú to, čo je jednou z vlajkových lodí tohto úpadku. Obhajujú letné hudobné festivaly, plné neviazanosti, zmyselnosti, vulgarity, alkoholu, drog a úpadkového umenia.

Budem však konkrétny a uvediem pár príkladov z dennej tlače, ktoré dávajú mojim môjmu tvrdeniu za pravdu:

Magazíny Pravda, 23. 7. 2009, č. 5.
V článku s názvom „Spomienky na plážových inžinierov“ sa na strane 24. píše: „V lete sa konajú rôzne hudobné festivaly, na ktorých sa ľudia odviažu aj pomocou alkoholu. O to šokujúcejšie je však vytriezvenie.“/v článku sa písalo o neviazanej sexualite v letnom období a o pohlavných chorobách/

Vo víkendovej prílohe denníka Pravda zo dňa 25. 7. 2009 sa nachádza krátky prierez jednotlivými ročníkmi festivalu „Pohoda“. Z neho vyberám:

„Rok 2001: Mladí muži zabávali publikum na tribúne štadióna ukazovaním holých zadkov.“

„Rok 2002: Se....me na zvuk, hráme – odpálil spevák Koňýk vystúpenie punkovej skupiny zóna A. Uvoľnenú atmosféru doplnila mládež SDA, ktorá v predvolebnej kampani rozdávala návštevníkom nálepky, čo vyzývali k legalizácii marihuany...“

Toľko citáty z tlače. Taktiež argument, že na festivale „Pohoda“ sú zastúpené aj iné hudobné žánre, ale napríklad aj divadlo a podobne veľmi neobstojí, pretože už aj dokonca repertoár SND je zasiahnutý zhubným, úpadkovým umením, ktoré spoločnosť nezušľachťuje, ale naopak, morálne zráža nadol. Takéto nadol strhávajúce a v skutočnosti spoločensky škodlivé je takmer celé súčasné takzvané umenie, ktorého úlohou už dávno nie je pozdvihovať a zušľachťovať, či viesť k nejakým vyšším ideálom. Umenie sa stalo už iba určitou prezentáciou osobných názorov, neraz i doslova zvrátených, alebo je jeho účelom pritiahnuť čo najviac divákov a zarobiť. A to za akúkoľvek cenu. Samozrejme, česť výnimkám.

No a osobitnou kapitolou je „móda“ a odievanie žien v letnej spare a to nie len na hudobných festivaloch, ale vo všeobecnosti. Avšak na letných festivaloch, účasťou stoviek sporo odetých a veľmi odviazane sa správajúcich dievčat a mladých žien vzniká zvlášť koncentrovaná atmosféra, plná telesnosti a vyzývavej zmyselnosti.

Všetky tieto veci, ktoré boli spomenuté nemožno v nijakom prípade spájať s pojmom morálka, alebo všeobecné dobro. Naopak všetko, o čom bola reč je symbolom nemorálnosti a úpadku, ktorý nemôže priniesť spoločnosti nič dobrého.

A ak mám ešte niečo dodať na záver, akcie masového druhu, akou bol festival „Pohoda“ nemôžu byť v dnešnej morálne prehnitej a všeobecne skazenej dobe nikdy onou úzkou cestou, vedúcou k Svetlu a Pravde. A to aj v rámci zábavy, ktorá má byť vždy ušľachtilá.

Podobné masové stretnutia sú iba širokou a pohodlnou cestou, vedúcou k úpadku a morálnej skaze, po ktorej kráčajú tisíce. Tieto tisíce si pri pohľade na svoju mnoho početnosť myslia, že konajú správne, pretože sú vo väčšine a vo svojej slepote nechcú vidieť, že kráčajú cestou do záhuby.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 26.07.2009 13:17:12

Tragédia festivalu „Pohoda“ – inteligentný vietor!

Buďme úprimní a na rovinu si povedzme, čo sa v skutočnosti skrýva za letnými hudobnými festivalmi. V letnej spare a v uvoľnenom, dovolenkovom a prázdninovom období ide o zmes neviazanosti, alkoholu, drog, vulgarity a živočíšnej zmyselnosti. Je to doslova oslava skazenosti, hraničiacej až zo zvrhlosťou. Jednoducho Sodoma a Gomora!

Všetci určite veľmi dobre vieme, ako to skončilo so Sodomou a Gomorou, kde všeobecná zvrátenosť prekročila všetky medze. Prírodné sily jednoducho zmietli z povrchu zemského tento močiar plný hniloby.

Ľudstvo je však nepoučiteľné a jednou z manifestácií skazenosti dnešnej doby sa stali letné hudobné festivaly. Avšak okrem toho, čo chcú ľudia, čo je im príjemné a čo práve oni považujú za dobré a správne je v tomto vesmíre i niečo iné, Vyššie a Silnejšie. Niečo, alebo Niekto, v koho službe a vernej poslušnosti stoja mocné sily prírody.

Vietor, oheň, vodstvo, pohoria, rastliny – toto všetko riadia a spravujú ľuďom neviditeľné, ale úplne konkrétne a reálne, inteligentné bytosti, ktoré celé prírodné dianie spravujú nie podľa svojej vlastnej vôle, ako to egoisticky a nesprávne robia ľudia, ale iba podľa vôle niekoho Vyššieho. Práve preto je príroda sama o sebe stále svieža, krásna a čistá. Všetku disharmóniu, čo v nej jestvuje, do nej vniesli iba ľudia.

Tieto skutočnosti teda znamenajú, že vietor ani pri tej najväčšej búrke neveje náhodne, ale je presne riadený zodpovedajúcou prírodnou bytosťou, ktorá mu vládne. No a bol to práve takýto inteligentný vietor, ktorý zmenil pred nedávnom v tragédiu oslavu ľudskej skazenosti na festivale „Pohoda“ v Trenčíne.

Sú však ľudia schopní vidieť za touto tragédiou to, čím ona naozaj je? Dokážu sa zamyslieť sami nad sebou? Dokážu pokorne a vo všetkom svojom konaní zohľadňovať vôľu Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý vždy bude silnejší, ako oni sami?

Ak totiž nepochopíme skutočnú príčinu nešťastia, ku ktorému došlo, budú sa podobné udalosti opakovať a to bez ohľadu na mieru technického zabezpečenia. To, čo sa stalo v Trenčíne možno zároveň vnímať, ako symbolický, malý obraz veľkého diania. V malom nám tu totiž bolo ukázané, ako dokážu mocné sily živlov, vedome riadené bytosťami prírody, v minúte zraziť na kolená ľudskú pýchu a skazenosť, ktorou je doslova presiaknutá celá naša takzvaná „civilizácia“. To, čo sa stalo na Slovensku sa môže prihodiť aj v celosvetovom meradle, ak sa nepoučíme a nezmeníme.

Tragické udalosti v Trenčíne by pre to pre nás mali byť impulzom k zamysleniu sa nad kvalitou „hodnôt“, ktoré uznávame a ktorými sa riadime. Mali by byť impulzom k nastúpeniu cesty mravnej obrody, ktorá je v súlade s vôľou Toho, kto bude vždy predsa len silnejší, ako ľudská technika a ľudské chcenie.

A na záver ešte jedna osobná úvaha: Dovolím si tvrdiť, že ak by sa tých 30 000 účastníkov festivalu stretlo za účelom hľadania ciest k ozdraveniu a morálno – duchovnému pozdvihnutiu spoločnosti, v takomto prípade by určite k žiadnej tragédii nedošlo. Podobná akcia, majúca za účel hľadanie všeobecného dobra, čo je v súlade s vôľou Vyšších síl, takáto akcia by bola pod zvýšenou ochranou prírodných bytostí a to aj v prípade, že by všade navôkol zúrila búrka.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 12.07.2009 14:38:49

Neuveriteľná pravda o Božej Láske!

To, čo musí byť nevyhnutne očistené od ľudsky pokriveného chápania je práve vnímanie Božej Lásky, ktorá bola strhnutá do sladkastej, všetko odpúšťajúcej a slabošskej zmäkčilosti. Skutočná Božia Láska je však neoddeliteľne spojená so Spravodlivosťou! Ba čo viac, je so Spravodlivosťou zajedno a preto je jej hlavným znakom prísnosť.

Veď len skúsme kriticky zvážiť, čo by bolo s dieťaťa, ktorému by sme úplne všetko dovoľovali a úplne všetko odpúšťali. Vyrástol by z neho sebecký, namyslený a bezohľadný ľudský jedinec, mysliaci iba na seba a spôsobujúci vo svojom okolí len zlo, nedorozumenia a konflikty.

Aby sa tak nestalo, musia preto pri výchove detí vzájomne spolupôsobiť dva základné činitele a síce spravodlivosť a láska. Spravodlivá prísnosť a hrejivá, podporujúca láskavosť! Jedine takýmto spôsobom je možné vychovať harmonicky, pozitívne a spoločnosti užitočnú, ľudskú osobnosť.

Ako hore, tak aj dole! Zmienený, správny princíp zdravej výchovy detí je v podstate, v pozemsky primeranom odstupňovaní, odrazom jednoty vzájomného spolupôsobenia Božej Spravodlivosti a Božej Lásky.

Božia Láska nám dáva vždy iba to, čo je pre nás užitočné! Neplní naše priania a túžby, ktoré bývajú prevažne pozemského druhu, ale dáva nám to, čo je pre nás duchovne užitočné! Čo nás duchovne posúva nahor, aj keby nám to snáď malo spôsobiť utrpenie!

Áno, aj keby nám to malo spôsobiť utrpenie! Ak sa totiž človek vo svojom živote duchovne nehýbe a neusiluje k Pravde a Svetlu, ak v tomto smere stagnuje a je pripútaný iba k hmote, takže nakoniec hrozí, že jeho pozemský život bude z duchovného hľadiska úplne premárnený, vtedy k nemu prichádza utrpenie, ktoré ho ma donútiť k zastaveniu sa, k zamysleniu sa a k prehodnoteniu svojho doterajšieho jednania.

Toto utrpenie, ktoré je prejavom Božej Spravodlivosti, dávajúcej človeku prežiť mieru jeho odklonu od Vôle Božej vo stvorení, je zároveň i prejavom Božej Lásky, ktorá nechce, aby človek duchovne zahynul, ale hoci aj prostredníctvom utrpenia, ako to už naozaj nejde inak, ešte v poslednej chvíli precitol.

Presne v tomto zmysle nám boli povedané až nepochopiteľne tvrdé slová a síce, že „lepšie je človeku, keď hoci aj bez ruky, alebo bez nohy vojde do života, ako keby mal s obomi nohami a obomi rukami vojsť do zatratenia“. Ak je teda utrpenie tým jediným a posledným spôsobom, ktorý nás ešte môže duchovne prebudiť, je to pre nás, čiže pre nášho ducha, omnoho lepšia alternatíva, ako keby sme v živote vôbec netrpeli, avšak odišli na takzvaný druhý breh v úplnej nevedomosti, ako zvieratá. Tým najdôležitejším v celom našom bytí je totiž duchovné prebudenie sa k skutočnému životu a pravým hodnotám a to i za cenu utrpenia, alebo dokonca predčasnej smrti. Jedine toto kritérium má na zreteli pravá Božia Láska.

Čo sme však urobili z Boha a jeho Lásky? Z Lásky, ktorá v nerozlučiteľnom súzvuku a neoddeliteľnej harmónii s Božou Spravodlivosťou udržuje celé stvorenie v zdraví a sviežosti?

Vo svojej pýche a velikášskom seba preceňovaní sa ľudia odvažujú považovať Stvoriteľa za služobníka vlastných prianí, ktorý im má s nekonečnou Lásku trpezlivo odpúšťať všetku ich nevychovanosť, svojvoľnosť a aroganciu a ktorý dokonca obetoval vlastného Syna, ako zmiernu obetu za hromadiace sa hriechy ľudí.

Aká to do neba volajúca domýšľavosť! Aká to zvrátená predstava o Bohu a jeho pôsobení, považujúca človeka za stredobod všetkého diania! Veľkú, spravodlivú, čistú a prísnu Božiu Lásku ľudia rúhavo prekrútili v zmäkčilosť, slabosť a všetko odpúšťajúcu dobrotu. Tak to totiž najlepšie vyhovovalo ich predstavám, ich pohodlnosti a ich falošnej domnienke o výške svojej vlastnej ceny. Takéto pokrivené chápanie z nich však muselo zákonite urobiť iba arogantných a domýšľavých sebcov, škodiacich celému stvoreniu i sebe samým navzájom a to všetko v sladkej blaženosti istoty spásy a odpustenia všetkých hriechov. Táto bezprecedentná opovážlivosť však už dosiahla konečnej hranice, za ktorú viac ísť nemožno!

Z milosti Božej Lásky nám bolo vo stvorení poskytnuté obrovské časové obdobie, ktoré sme mali využiť k osobnostnému rozvoju až k plnej, duchovne ľudskej zrelosti a dokonalosti. Božia Láska však nie je tomto smere bezhraničná a všetko donekonečna odpúšťajúca, pretože Božia Spravodlivosť, s ktorou je zajedno, bude čoskoro od každého z nás požadovať zúčtovanie z toho, ako sme po celý tento dlhý čas, zahŕňajúci tisícročia, cítili, mysleli, hovorili a jednali. Ako vážne a intenzívne sme sa snažili o poznanie Pravdy o živote a o konanie dobra vo vzťahu k našim spolu ľuďom.

Beda nám potom, ak sa povestná miska váh v rukách Božej Spravodlivosti nakloní na stranu na stranu zla, na stranu vlažnosti a na stranu nesprávneho. To bude potom náš koniec! Náš definitívny duchovný koniec, rovnajúci sa večnému zavrhnutiu.

Vždy, ale v dnešnej dobe zvlášť je preto doslova zločinom hovoriť ľuďom o nekonečne trpezlivej a všeodpúšťajúcej Láske Božej. Takýto výklad ich totiž vždy zvádzal a ešte aj doteraz zvádza iba k duchovnej lenivosti, povrchnosti a k blaženému voľkaniu si v klamlivej viere v zaručenú istou vlastného vykúpenia.

Do tohto smrteľného spánku ducha, do tejto duchovnej mľandravosti musí preto zaznieť hlas o prísnosti skutočnej Božej Lásky, ktorá nakoniec, ruka v ruke s Božou Spravodlivosťou, vykoná ostrý rez naprieč celým ľudstvom. Týmto ostrým rezom od seba definitívne oddelí ľudí, ktorí sa poctivo a vážne snažili o svoj osobný duchovný rast, spočívajúci v umení citlivého a pomáhajúceho spolužitia s inými od ľudí, ktorí sa po celé tisícročia nič nenaučili a zostali egoistami, mysliacimi iba na seba, či prípadne na svojich najbližších.

Áno, Spravodlivosť Božia nakoniec odstráni všetkých neprispôsobivých z tohto stvorenia, aby v ňom mohol už konečne zavládnuť mier a harmónia. Tento dej, v jeho tvrdej prísnosti, bude zároveň i aktom Božej Lásky, ktorá odstránením rušiteľov umožní radostné napredovanie k Svetlu všetkým tým, ktorí o to vážne usilovali a ktorí boli práve nimi vždy vysmievaní a strhávaní nadol.

To, čo ľudstvu dneška chýba najviac je rešpekt pred Stvoriteľom! Rešpekt a vážnosť pred jeho majestátom! Domýšľaví a zhýčkaní ľudia dneška sa budú musieť naučiť mať úctu, ba doslova báť sa Boha s jeho Spravodlivosťou a s pravou, prísnou Láskou. Boha, ktorý sa už viac nedá zneucťovať a vysmievať! Všetky ďalšie slová sú v tomto smere zbytočné, pretože väčšina by im vo svojej duchovnej slepote aj tak neuverila. Avšak blížiace sa udalosti prehovoria ku nám všetkým až príliš jasnou rečou!

Jedine príklon k dobru v myslení, cítení, reči a jednaní môže ešte do určitej miery zmierniť úder Spravodlivosti Božej, ktorej dopad na ľudstvo bol až do poslednej možnej chvíle zadržiavaný Božou Láskou, čakajúcou na dobrovoľný a bezbolestný obrat k lepšiemu. Božou Láskou, ktorá však má predsa len svoje hranice a nie je vôbec všeodpúšťajúcou!

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

image/svg+xml smilan :: 25.06.2009 17:13:57

Pár slov o zmysle života

Ľudský život má nepochybne nejaký zmysel. Rozhodne však nespočíva iba v zarábaní peňazí a rôznych formách užívania si, ani v plodení potomstva a v starostlivosti oň, ani v honbe za kariérou, mocou, popularitou a podobne.

Naše bytie môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak kráča od ročníka k ročníku a postupne vstrebáva dôležité poznatky a informácie. Od nižších ročníkov základnej školy prechádza k vyšším, odtiaľ na strednú školu, na ktorej sa pozvoľna približuje k absolvovaniu nevyhnutnej, záverečnej maturitnej skúšky. Ak maturitu úspešne zvládne, obohatený o mnohé užitočné poznatky potom vstupuje do skutočného života.

No a presne rovnako je to aj s našou púťou stvorením a pravým zmyslom nášho bytia. V sérii mnohých pozemských životov sa totiž máme postupne čoraz viacej kultivovať a učiť pravidlám harmonického života vo stvorení. Tieto pravidlá, alebo inak povedané Zákony, predstavujú dokonalú vôľu Tvorcu univerza, ktorú by sme mali poznávať, naučiť sa žiť s ňu v súlade a tak sa stať ľudsky dokonalými.

Podobne, ako v škole, i v našom bytí teda neodvratne kráčame k veľkej „maturitnej“ skúške, na ktorej bude dokonale preverená naša ochota, schopnosť a vôľa žiť v súlade s vôľou Toho, ktorý nám vedomé bytie daroval a v koho stvorení nám bolo umožnené prebývať.

No a čo sa stane s človekom, ktorý úspešne zvládol všetko, čo bolo potrebné a „prešiel“ spomínanou, veľkou „maturitnou“ skúškou vo stvorení, nazývanou aj „posledným súdom“? Čo bude teda nasledovať potom?

Jednoducho povedané, život sám! Presne tak, ako je tomu po skutočnej maturite. Nie snáď nejaká nirvána, znamenajúca rozplynutie, ale radostné, vedomé, večné tvorivé, sebavedomé bytie v oblastiach, nachádzajúcich sa vysoko nad hmotným stvorením.

Nasleduje skutočný, pravý a aktívny život, zameraný na podporu, pozdvihovanie a zušľachťovanie stvorenia a nie snáď nejaké „večné odpočinutie“, ako sa zvykne písať na pomníkoch zosnulým. Nastane vstup do ozajstného a pravého života, ku ktorému sme sa pripravovali a dozrievali v mnohých pozemských životoch v hmotnosti.

Žiaľ, problém súčasného ľudstva je v tom, že všetko svoje životné úsilie nezameriava k zmienenému, vysokému cieľu, ale iba to hmotné a pozemské sa mu stalo najvyšším a jediným cieľom.

Svojim myslením a snažením sme uviazli v hmote, ako ryby v sieti, vsádzajúc všetko na jeden jediný, práve prežívaný, konkrétny pozemský život, neuvedomujúc si, že našim skutočným cieľom má byť ďaleko viac. Má ním byť snaha o dosiahnutie večného života, snaha o vyslobodenie sa s kolobehu nutnosti ustavičného rodenia sa v hmote.

Ak sa z nej totiž nedokážeme vymaniť, ak v nej uviazneme ako v sieti natrvalo, môže sa stať, že v nej nakoniec aj biedne zahynieme, pretože hmotnosť nie je večná a teda nevyhnutne podlieha veľkému cyklu vzniku, dočasného trvania a zániku za účelom jej znovu obnovenia. Beda preto každému človeku, ktorý sa nestihne od hmoty včas odpútať.

Z toho dôvodu je nevýslovne smutné vnímať, ako milióny ľudí sústreďujú všetky svoje sily na jedno jediné pozemské bytie, kým v možnostiach každého z nás je predsa omnoho viac. Pred každým človekom žiari totiž v diaľavách méta večného, pravého a skutočného života, ktorého krásu, nádheru a veľkoleposť nemožno ani našimi pojmami vyjadriť.

Žiaľ, nie všetci sa však k tomuto nádhernému, vysokému cieľu dostanú, pretože sa o jeho dosiahnutie vôbec neusilujú. Bez práce totiž, ako dobre vieme, nebývajú koláče. Bez snahy a úsilia o duchovný vzostup nenapĺňame náš skutočný zmysel života a slepým úsilím iba o hmotné si ho z večnosti redukujeme na úbohých 70 až 80 rokov.

No a žiaľ, vo svojom zaneprázdnení hmotou ani len netušíme, ako veľmi sa nám kráti čas a ako ľahkomyseľne a úplne nepripravení kráčame v ústrety veľkej „maturitnej skúške“ vo stvorení ...

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk

image/svg+xml smilan :: 11.06.2009 18:23:50

Učebnica ukazujúca cestu


Rozumovo – materialistický pohľad na svet je pohľadom obmedzeným. No a to, čo je obmedzené, nemôže plodiť nič iného, ako obmedzenosť. Súčasná finančná a hospodárska kríza nie je teda nijakým náhodným javom, ale logickým, ba nevyhnutným prejavom obmedzenosti rozumového materializmu. Práve prostredníctvom nej je nám daná príležitosť nahliadnuť a uznať jeho obmedzenosť.

Akékoľvek úsilie o zlepšenie situácie, pohybujúce sa iba v rámci zaužívaného, rozumovo – materialistického pohľadu na svet, bude preto vždy niečím nedostatočným a iba dočasným. Skutočné zlepšenie môže nastať len zmenou myslenia, čiže tým, že sa v našich úvahách dokážeme povzniesť nad obmedzenosť dnešného, vo všetkých oblastiach spoločnosti prítomného, rozumového materializmu.

Lebo príčina súčasného, neblahého stavu spočíva práve v chorom a nesprávnom spôsobe myslenia a finančná i hospodárska kríza sú len vonkajším odzrkadlením vážnej duševnej choroby s názvom: Rozumový materializmus!

No a táto úchylka, tento zúžený a obmedzený pohľad na realitu je ako to najvyššie a najdokonalejšie predkladané mladej generácii vo forme vzdelania. Takýmto spôsobom sa potom spomínaná, nebezpečná choroba šíri ďalej v celoplošnom meradle, cieľavedome produkujúc takzvaných vzdelaných hlupákov.

Áno, na jednej strane sú ľudia omnoho vzdelanejší, ako kedysi, avšak vzdelanosť ešte ani zďaleka neznamená skutočnú Múdrosť a skutočné Poznanie. Neznalosť a fatálna absencia skutočného Poznania a pravej Múdrosti je totiž tou najväčšou tragédiou našej civilizácie, ktorá práve z tohto dôvodu speje k absolútnemu kolapsu.

V čom teda spočíva skutočné Poznanie a pravá Múdrosť, v ktorých zohľadnení je skrytý trvalo udržateľný rozvoj života na našej planéte? Spočíva v dokonalom poznaní Zákonitostí univerza, ktoré nemajú iba ľuďmi viditeľný, hmatateľný a vnímateľný hmotný rozmer, ale zároveň aj neviditeľný, nehmatateľný a len jemným cítením uchopiteľný, duchovný rozmer. No a práve v poznaní a rešpektovaní vzájomného, harmonického prepojenia duchovného a materiálneho rozmeru bytia spočíva skutočná životná Múdrosť a skutočné, pravé Poznanie. Žiaľ, takéhoto Poznania a takejto Múdrosti medzi ľuďmi vo všeobecnosti niet a preto všetko okolo nás vyzerá práve tak biedne, ako vyzerá.

Aby teda bola konečne učinená prietrž tejto fatálnej nevedomosti a všadeprítomnej, rozumovo – materialistickej obmedzenosti, aby sa už aj mladej generácii mohlo dostať nového, komplexného vzdelania a príležitosti dospieť k skutočnej Múdrosti, práve za týmto účelom bola vypracovaná učebnica s názvom „Človek a Zákony“, určená pre žiakov 6. ročníka a pre všetkých otvorených ľudí od 6. ročníka nahor.

Je pochopiteľné, že úzkoprsá obmedzenosť dnešného systému takzvaného „vzdelávania“ niečo podobného nie je zatiaľ schopná akceptovať a kontinuálne začleniť do vyučovacieho procesu, hoci takýto pokus bol urobený. Žiaľ, Poznanie a nové informácie obsiahnuté v učebnici je preto z tohto dôvodu zatiaľ možné šíriť iba prostredníctvom individuálneho záujmu a snahy k tomu otvorených jednotlivcov. Jednotlivcov, ktorí v sebe dokážu nájsť dostatok síl a odvahy vymaniť sa konečne zo súčasnej, všetko obopínajúcej a zväzujúcej obmedzenosti rozumovo – materialistického spôsobu myslenia, ktorý už spieva svoju labutiu pieseň.

Príležitosť k prelomeniu bariéry, brániacej k skutočnému rozvoju našej osobnosti je teda tu! Máme ju nie len my sami, ale i naše potomstvo, ktorému môžeme prostredníctvom cenných informácií obsiahnutých v učebnici darovať niečo, čoho nesmierne pozitívny dosah nie sme teraz ešte vôbec schopní doceniť. Môžeme ho nasmerovať k skutočnej Múdrosti o živote a o pravých hodnotách, ktoré žiaľ, nie sú ešte hodnotami súčasnosti, avšak raz každopádne určite budú hodnotami budúcnosti.

Určite by bolo preto dobré začať sa týmito vecami už teraz vážne zaoberať, aby sa nám osobne, ak budeme príliš dlho otáľať, predsa len nestalo, že nám v tomto smere ujde aj úplne posledný vlak.

Viac o spomínanej učebnici sa môžete dozvedieť na stránke: www.os-obroda.cz

image/svg+xml smilan :: 01.06.2009 19:40:34

Súvis sucha s nemravnosťou


V dennej tlači ma upútali dve správy, ktoré vzájomne súvisia ako spojené nádoby. Tá prvá bola prognózou veľmi suchého roku. Predpokladá sa, že v Európskej únii sa urodí o 4,5 milióna ton obilia menej ako vlani, čo môže mať za následok zdražovanie chleba a všetkých výrobkov z obilnín. Druhá správa bola informáciou o otvorení letnej sezóny na slovenských kúpaliskách a o službách a atrakciách, ktoré ponúkajú. Už titulok veľkoryso informoval o tom, že na kúpalisku v Štúrove si konečne prídu na svoje aj priaznivci nudizmu, pre ktorých boli špeciálne vyhradené priestory na streche budovy krytej plavárne.

Ako tieto dve zdanlivo nesúvisiace správy v skutočnosti vzájomne súvisia?

Príroda okolo nás je spravovaná a riadená určitou inteligenciou, určitými inteligentnými silami, o ktorých dnešní ľudia už nič nevedia. Tieto skryté, neviditeľné, inteligentné sily prírody celé tisícročia pretvárali a formovali prírodné podmienky na našej planéte tak, aby v istom čase bolo všetko pripravené pre príchod vyššej bytosti, zvanej človek.

V schopnostiach človeka, ako hierarchicky vyššie stojaceho je vložená vysoká miera vplyvu na prírodné dianie a to nie len v zmysle jeho priameho, fyzického pretvárania. Ľudia svojim chcením, svojim cítením a myslením vplývajú na spomínané, skryté, inteligentné sily prírody tak, že tieto sú nútené formovať prírodné podmienky do podoby, zodpovedajúcej kvalite, alebo nekvalite vnútorného života ľudí.

Jednoducho povedané, príchodom ľudí na scénu začalo byť zásadným spôsobom ovplyvňované všetko dianie v prírode prostredníctvom ich vnútorného vplyvu na inteligentné sily prírody. Tie ho formovali do podoby, presne zodpovedajúcej chceniu, mysleniu a cíteniu ľudí.

Ak by bol dobrom, ako tou najvyššou hodnotou prežiarený myšlienkový a citový život ľudí, nie len že by boli vzťahy medzi nimi samotnými krajšie a lepšie, ako je tomu dnes a ako tomu bolo počas celej dlhej histórie našej civilizácie, ale zároveň by sa to prejavilo i kladným vplyvom na inteligentné sily prírody, ktoré by na základe toho sformovali prírodné podmienky na tejto planéte do doslova ideálnej podoby. Takýmto zásadným spôsobom teda vplýva kvalita nášho vnútorného života, nášho myslenia a cítenia na vonkajšie prírodné dianie, ktoré je ňou doslova formované.

V minulosti, keď dlho nepršalo a bolo sucho, sa napríklad ľudia sa modlili za dážď. Čo je však znamená pojem „modlitba“, ak ho budeme vnímať čisto nenábožensky? Je to v skutočnosti deklarovanie dobra! Je to prísľub návratu k dobru, ktorý je nevyhnutný k tomu, aby sa zlepšili prírodné podmienky a stali sa ľuďom priaznivejšími.

No a teraz sa vráťme naspäť k na začiatku spomínanej súvislosti medzi súčasným suchom a zahájením letnej sezóny na kúpaliskách.

Spoločné kúpanie mužov a žien je pareniskom nemravnosti, priečiacej sa Zákonitostiam vo stvorení. No a jej vrcholom je nudizmus. To, čo sa pri týchto aktivitách deje na citovej a myšlienkovej úrovni je doslova hnus.

Nemravnou a zvrhlou je napríklad aj ženská móda, najmä v letných mesiacoch, ktorá viac odhaľuje, ako zakrýva. Veď nakoniec módni tvorcovia hovoria celkom otvorene, že sa snažia o to, aby ženy pôsobili čo najviac sexy a svojim výzorom čo najviac dráždili a provokovali mužov. Byť „sexy“ je predsa v dnešnej dobe „in“. Samozrejme, ani muži nie sú v tom celkom bez viny, pretože podobné nehanebné dehonestovanie dievčat, žien a matiek im až príliš vyhovuje a podporujú ho.

Takéto konanie mužov a žien je však zvrhlosťou, nemajúcou obdoby! Je to svedectvom nesmiernej duchovnej úbohosti a prázdnoty, svedectvom mravnej vyprahnutosti, v ktorej sa vnútro všetkých takto jednajúcich ľudí, zbavených aj toho najelementárnejšieho studu podobá vyprahnutej púšti. Vyprahnutej mravnej púšti!

Takýto teda, doslova morálne vnútorne vyprahnutý je vnútorný život – čiže myslenie a cítenie miliónov ľudí na celej planéte. Svojim skazeným vnútrom zhubne vplývajú na inteligentné sily prírody, ktoré sú nútené formovať prírodné podmienky presne podľa tohto druhu myslenia a cítenia. Sú nútené ich formovať do podoby vyprahnutých krajín a púští.

Ak si ale ľudia neuvedomia vlastnú zodpovednosť za všetko, čo svojim vnútorným životom vytvárajú, ak sa nemravnosť bude čoraz viacej stupňovať /viď vznik nudistických pláží, prezentovaný ako niečo pokrokového a pozitívneho/, bude bývať sucho čoraz väčšie a bude dochádzať i k iným druhom zhoršovania prírodných podmienok na celej našej planéte.

A ak ľudia zostanú v tomto smere aj naďalej slepí a hluchí, bude sa ich postoj rovnať vzbure. Vzbure voči prirodzeným Zákonom stvorenia, čo napokon spôsobí vzburu inteligentných prírodných bytostí voči nemravnosťou beznádejne skazenému ľudstvu. Suchá, zemetrasenia, záplavy, víchrice a vulkanická činnosť nakoniec zmätú ľudský druh s povrchu zeme, pretože práve takýto osud si on sám pre seba sformoval.

Z úst niekoľkých slovenských politikov, opozičných, ale i koaličných zazneli slová, že súčasná finančná a hospodárska kríza je v skutočnosti dôsledkom hlbokej mravnej krízy našej civilizácie.

Tieto slová sú naozaj pravdivé, avšak v súvislosti so dnešnou finančnou a hospodárskou krízou, ktorá je naozaj krízou morálnou, nikoho ani len nenapadne pozrieť sa na seba samého. Lebo pravda je taká, že každý z nás má na nej svoj vlastný podiel. Kto je presvedčený o tom, že on nie, nech sa naozaj vážne zamyslí nad tým, nakoľko morálne a v súlade s pojmom „všeobecné dobro“ jedná s ľuďmi v zamestnaní, alebo v osobnom živote. Nech sa zamyslí nad tým, nakoľko sa konanie DOBRA v každej životnej situácii stalo dennou realitou jeho života. Tí, ktorí sú tam hore, ktorí v skutočnosti krízu reálne spôsobili sú totiž majstrami našich vlastných chýb. Nedostali by sa nikdy na vrchol, keby väčšina z nás nebola presne taká istá.

V tejto chvíli zostáva iba dúfať, že nemorálnosť, zvrhlosť a zlo neprerástli našim vnútrom až natoľko, že to už vôbec nedokážeme ani len vnímať a nie to ešte zmeniť sa k lepšiemu. Zostáva iba dúfať, že nikdy nebude musieť prísť deň, v ktorom nám prírodné dianie vrhne do tváre našu vlastnú skazenosť a zvrhlosť. Dianie, ktoré sa potom stane našou záhubou a zničením.

Kiež by k tomu nikdy nedošlo, ale práve naopak, keby sa ľudia nad sebou zamysleli a prostredníctvom pozitívneho využitia poznania o ďalekosiahlom vplyve vlastného vnútorného života na prírodné dianie by pousilovali premeniť našu planétu na rajskú záhradu. Ešte dnes sa to dá, ale zajtra, až sa príroda začne proti nám búriť, už môže byť neskoro.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk

image/svg+xml smilan :: 17.05.2009 18:31:48

Čo je zlo?

Všetko zlo pochádza z neznalosti, nerešpektovania, alebo vedomého ignorovania Zákonov stvorenia. Jestvujú štyri základné Zákony, na ktorých stojí a prostredníctvom ktorých bezchybne funguje celé univerzum. Sú to:

Zákon tiaže
Zákon spätného účinku
Zákon príťažlivosti rovnorodého
Zákon pohybu

Povedzme si niečo napríklad o Zákone tiaže. Keď výjdeme na skalu a skočíme z nej, budeme sa samozrejme rútiť strmhlav nadol, aby sme nakoniec, na základe železných účinkov spomínaného Zákona, našli na dne útesu svoju smrť.

Ak sa ale z tej istej skaly vznesieme na balóne, nebudeme samozrejme padať, ale naopak, očakáva nás príjemný, vyhliadkový let, ba dokonca ešte i stúpanie do väčších výšin.

Ide o jednoduchú fyzikálnu zákonitosť, ktorá však platí absolútne rovnako aj v duchovnej oblasti. Aj tu nás totiž všetko ťažké, čiže zlé city, myšlienky, jednanie a slová strhávajú nadol, akoby do priepasti. A naopak, všetko ľahké, čiže čisté, dobré a ušľachtilé nás vynáša nahor, do Výšin, v ústrety šťastiu, radosti a blaženosti.

Naozaj jednoduché a prosté. Avšak aj napriek tejto jednoduchosti ľudia predsa len ešte potrebujú akési praktické usmernenia, ktoré im ukážu, akým spôsobom je možné riadiť sa spomínanými Zákonmi v bežnom, každodennom živote. No a práve s takýmto „návodom“ sa je možné oboznámiť prostredníctvom obsahu útlej knižky s názvom: „Zákony pre život na zemi“.

Nachádza sa v nej 17 Zákonov, alebo inak povedané, 17 dobrých rád, ukazujúcich ľuďom, ako správne žiť tak, aby neprichádzali do bolestivej kolízie s účinkami Zákonov stvorenia. Tieto dobré rady predstavujú cestu k duchovnému, ako aj materiálnemu vzostupu každého jednotlivca, ale v podstate aj celého ľudstva

Úplne prvá z nich hovorí: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov, ktorým by si sa klaňal“. Vyslanec Svetla, žijúci pred 2000 rokmi, vyjadril to isté trochu inými slovami: „Milovať budeš svojho Pána, celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou“.

Ako ale napríklad vyššie spomenuté, snáď jedno z najdôležitejších upozornení, súvisí so štyrmi, na začiatku spomínanými Zákonmi, celkom konkrétne so Zákonom tiaže?

Bolo nám ním v podstate povedané asi nasledovné: Človeče, máš iba dve voľby: Buď svoje cítenie a myslenie upriamiš nahor, k dobru, čestnosti a spravodlivosti, čiže k Tvorcovi, z ktorého všetko dobro pochádza. Alebo naopak, odvrátiš sa od neho a budeš hľadieť iba nadol, na hmotu, na ktorú zameriaš všetko svoje cítenie a myslenie, čo však bude mať za následok tvoje postupné obťažkávanie negativitou a nečistotou najrozličnejšieho druhu.

V prvom prípade budeš duchovne, ale aj pozemsky stúpať, kým v druhom prípade sa budeš „zaťažovať“ čoraz viac a viac, aby si nakoniec, ako po strmhlavom páde, našiel na dne priepasti svoju definitívnu duchovnú smrť, ktorá bude iba nevyhnutným dôsledkom tvojho osobného nerešpektovania účinkov železného Zákona tiaže.

Žiaľ, pozemské ľudstvo sa ignorovaním takmer všetkých, vyššie spomínaných, dobrých rád, vlastnou svojvôľou a negativitou v myslení, cítení, rečiach a jednaní podobá človeku, beznádejne sa rútiacemu do priepasti. Pri tomto svojom páde sa ľudstvo, ako celok, bolestivo zraňuje o skalné výbežky, ktorými sú rôzne tragické vrcholové momenty v jeho dejinách, ako napríklad bieda, hlad, vojny, krízy, atď. No a konečným zavŕšením katastrofálneho pádu môže byť iba jediné – definitívna záhuba!

Záchrana je však ešte stále možná! Spočíva v duchaprítomnom uchopení záchranného lana ešte v poslednej chvíli pred dopadom. Týmto záchranným lanom je dokonalá znalosť Zákonov stvorenia a následne, nastavenie nášho cítenia a myslenia, ako aj reči a jednania do súladu s nimi. Jedine takto dokážeme zastaviť náš osobný pád i pád celej civilizácie. Jedine takýmto spôsobom sa potom môžeme postupne začať šplhať ku Svetlu, Pravde a Spravodlivosti, čoraz viacej sa vzďaľujúc od miesta istej záhuby.

Čo je teda zlo? Zlo je ovocím neznalosti, nerešpektovania, alebo vedomého ignorovania Zákonov stvorenia. Jeho čas je však presne vymedzený. Zlo totiž začína dobrovoľným skokom do priepasti, spočívajúcim v svojvoľnosti, nečistote a negativite nášho cítenia i myslenia a končí definitívnou záhubou na dne priepasti.

Samozrejme, z hľadiska diania vo stvorení a dejín civilizácie na našej planéte ide o veľký časový úsek, ak ho porovnávame s pádom človeka zo skaly, ktorý trvá iba niekoľko sekúnd. Ale žiaľ, čo sa týka konečného efektu, ten je v oboch prípadoch rovnaký – zničenie! Železné Zákony stvorenia totiž nemožno ignorovať v nijakom prípade. Ani z nevedomosti! Lebo každý, kto tak činí, či už jednotlivec, alebo hoci aj celé ľudstvo, musí dopadnúť rovnako, ako keby neuvážene skočil zo skaly.

M.Š.
Spolupracovník časopisu „Prebúdzajúce sa Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk

image/svg+xml smilan :: 17.05.2009 18:30:45

Mesto – inteligencia, vidiek – hlupáci?

Nasledovný text vznikol na základe jedného názoru, ktorý jednoducho nemohol byť ponechaný bez zodpovedajúceho vysvetlenia. Citujem:

„Jedinou výhodu viery v Boha, silnej a oddanej viery v Boha je to, že dáva ľuďom silu a vôľu, i keď v podstate veria v niečo, čo neexistuje. Taktiež i Zákony Božie sú iba výmyslom ľudí.

Viac sa dozviete na:
http://cestanahor.mujblog.centrum.cz/clanky/Mesto-inteligencia-vidiek-hlupaci-50586.aspx


11 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


© 2005 – 2019 Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu provozovatele zakázáno.